Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/90/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614201342
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7614201342.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Moniky Géciovej, PhD. a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcov 1) L.. F. Z. a 2) L.. M. Z., oboch
Z. D. S., D. C. XXXX/XX, proti žalovanej Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575
951, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o určenie
existencie porušenia práv spotrebiteľa a i., o odvolaní žalovanej proti uzneseniu 9C/12/2014-164 zo

4.12.2018 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie vo výroku II. tak, že žalovanej prisudzuje náhradu trov konania na súde prvej inštancie
v plnom rozsahu.
Žalovanej p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancie(ďalejajsúd)uznesenímrozhodol:I.Konaniezastavuje.II.Stranámsporunáhradu

trov konania nepriznáva.
2. V odôvodnení uznesenia uviedol, čo je predmetom konania, že žalobcovia písomným podaním,
doručeným mu 5.11.2018, vzali žalobu v celom rozsahu späť, žiadali konanie zastaviť a nepriznať
žiadnej zo strán trovy konania a čím späťvzatie odôvodnili (reprodukoval doslovne obsah ich písomného
podania z 31.10.2018 na č.l.155-156), čo uviedol žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom
mu 23.11.2018 (reprodukoval doslovne obsah jeho vyjadrenia z 23.11.2018 na č.l.162) a, čo zároveň vo

svojom písomnom podaní, doručenom 5.11.2018 žiadal. Ďalej, citujúc znenie § 144,§ 145 ods.1,§ 146
ods.1,§ 262 ods.1,§ 256 ods.1,§ 257 CSP, uviedol: Žalovaný v priebehu konania uplatnil námietku jeho
právomoci. Sporovému konaniu dominuje dispozičný princíp, a teda žalobca môže kedykoľvek počas
konania vziať žalobu späť, až kým konanie nebolo právoplatne skončené. Vzhľadom na späťvzatie
žaloby žalobcami je uplatnená námietka jeho právomoci bezpredmetná. Keďže žalobcovia žalobu vzali
späť, konanie zastavil. Súhlas žalovaného nebol potrebný, nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo pred

pojednávaním. Stranám nepriznal náhradu trov konania. Žalobcovia síce procesne zavinili zastavenie
konania späťvzatím žaloby, avšak dôvod, pre ktorý vzali žalobu späť, považoval za dôvod hodný
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP a plne sa v tejto súvislosti stotožnil s vyjadrením žalobcov ako
spotrebiteľov (bod 2. odôvodnenia uznesenia).
3. Proti identifikovanému rozhodnutiu súdu podala žalovaná v zákonnej lehote podľa § 362 ods.1 CSP
odvolanie, ktorým toto uznesenie napádala v časti II. výroku (ktorým jej nepriznal nárok na náhradu trov

konania voči žalobcom) a domáhala sa, v zmysle § 234 ods.2 CSP v spojení s § 388 CSP zmenil ho
tak, že jej prizná nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania z dôvodov, že: a)
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods.1 písm.
d) CSP]; a b) rozhodnutie súdu vychádza v napadnutej časti z nesprávneho právneho posúdenia veci [§
365 ods.1 písm. h) CSP]. Ďalej uviedla: Súd konanie zastavil, pretože žalobcovia vzali žalobu späť. Súd
pritom rozhodol o trovách konania s poukazom na § 257 CSP, pretože považoval „dôvod“ (úvodzovky

žalovaná) pre ktorý žalobcovia vzali žalobu späť za dôvod hodný osobitného zreteľa. Ad a) Konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP]. Súdneodôvodnil, o aký dôvod hodný osobitného zreteľa sa jedná v prípade späťvzatia zo strany žalobcov.
Žalobcovia pritom uznali, že po podaní žaloby podali ďalšie 2 žaloby, ktoré konzumovali predmet tohto
konania. Podaním žaloby, resp. žalôb o plnenie predmet konania v tejto veci odpadol, ona však napriek

tomu musela vynaložiť náklady v tomto spore. Pritom sa vo svojom vyjadrení z 23.11.2018 domáhala,
aby súd nerozhodol o trovách konania podľa § 257 CSP, ale aby rozhodol podľa § 256 CSP a svoj
názor primerane odôvodnila. Súd však na túto výhradu neprihliadol a s argumentáciou „žalobcu“ sa
nevysporiadal. Navyše ani nevysvetlil, v čom mala spočívať taká okolnosť hodná osobitného zreteľa pre
podanie žaloby a vedenie konania proti nej, aby procesne znášala sama trovy konania, pokiaľ žalobcovia

mohli iniciovať a nakoniec aj iniciovali konanie o zaplatenie voči nej. Citovala z bodu 25. odôvodnenia
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) I.ÚS 153/2018-28 z 18.7.2018 a z bodu
23. odôvodnenia nálezu I.ÚS 168/2018-22 z 10.10.2018. Pokiaľ súd takýto procesný priestor strane
vytvoril, musí sa s argumentáciou vysporiadať aj v odôvodnení rozhodnutia, pokiaľ na námietky strany
neprihliadne. Ak tak túto povinnosť opomenul, zaťažil konanie inou vadou. Ad b) Rozhodnutie súdu
vychádza v napadnutej časti z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP].

Rozhodnutie o aplikácii § 257 CSP je nesprávne, pretože objektívne neexistovala žiadna okolnosť hodná
osobitného zreteľa na to, aby súd toto ust. aplikoval. Takáto okolnosť nevyplynula ani z procesných
podaní žalobcov, ktorí uznali, že žalobu podať nemali. To bol v konečnom dôsledku aj dôvod zastavenia
konania. Opakovala skutočnosti uvedené v 3.ods svojho písomného vyjadrenia z 23.11.2018. Neexistuje
taká okolnosť hodná osobitného zreteľa (ktorú by v konaní tvrdili a preukázali žalobcovia), ktorá by

odôvodňovala dostatočnú výnimočnosť prípadu na to, aby súd nepriznal nárok na náhradu trov konania
podľa § 257 CSP žiadnej procesnej strane.
4. Žalobcovia si dovolili v súdom určenej lehote zaujať k podanému odvolaniu nasledovné stanovisko,
v ktorom , o. i., uviedli: V prvom rade máli za to, že napadnuté uznesenie je vo výroku o náhrade
trov konania po vecnej aj právnej stránke správne. Hoci je odôvodnené len stručne, žalovaného

pozornosti zrejme ušla tá skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje takmer
doslovný prepis ich podania - späťvzatie žaloby, v ktorom obsiahlym spôsobom odôvodnili požiadavku,
aby bolo o náhrade trov konania rozhodnuté podľa § 257 C. s. p. a jemu nebola priznaná náhrada
trov konania. Keďže súd sa s týmito ich tvrdeniami v plnom rozsahu stotožnil, a teda je nepochybné,
že nimi uvedené dôvody boli relevantné pre použitie § 257 C. s. p., v rámci odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nebolo už potrebné pridávať ďalšie dôvody či argumentáciu na to, aby boli naplnené
požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutia
najvyšších súdnych inštancii, uvádzali, že mu bolo umožnené pred vydaním napadnutého rozhodnutia
náležitým spôsobom sa vyjadriť k ich návrhu na späťvzatie žaloby, pričom toto právo riadne využil. To,
že sa súd s jeho tvrdeniami ohľadom náhrady trov konania nestotožnil, nie je dôvodom na zmenu či

zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko z toho, že mal možnosť sa vyjadriť k ich návrhu nevyplýva
automaticky aj jeho právo na to, aby sa súd stotožnil s jeho právnym názorom. Logicky, tým že sa súd
v napadnutom rozhodnutí priklonil a stotožnil s ich argumentáciou, znamená to, že jeho argumentáciu
neprijal a nepriklonil sa k nej. Ďalej, v svojom návrhu na späťvzatie žaloby žiadnym spôsobom
neuznali ani nedali najavo, že by žaloba v tomto konaní nemala byť vôbec podaná. V čase podania

žaloby s ohľadom na skutočnosti uvedené v späťvzatí žaloby bolo zrejmé, že do úvahy prichádzalo
predovšetkým podanie takej žaloby, ktorou by bolo možné dosiahnuť získanie podstatných informácii o
netransparentnom konaní žalovaného ako banky, ktoré by boli spôsobilé značným spôsobom prispieť
k tomu, aby napokon upustil od svojho konania (ak by nevedel zdôvodniť toto svoje konanie, resp.
poskytnúť požadované informácie) alebo aby sa predišlo ďalším súdnym sporom z ich strany (v prípade,

ak by im tieto informácie poskytol a v rámci nich by im relevantným spôsobom vysvetlil a obhájil právny
základ tohto svojho konania). Keďže však toto konanie nenapredovalo, boli pod hrozbou premlčania
svojich splátok nútení následne podať proti žalovanému aj žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia,
o ktorej sa viedol na tunajšom súde súdny spor 1C 165/2014, ktorý je k dnešnému dňu právoplatne
skončený, a v ktorom boli plne úspešní. Netransparentné konanie žalovaného voči nim, o ktorého

právnom základe sa snažili získať informácie žalobou v tomto konaní, posúdili ako protiprávne v konaní
1C 165/2014 oba súdy (súd prvej inštancie aj odvolací súd). Taktiež uvádzali, že predmetné informácie,
im po prvý krát poskytol až v priebehu konania 1C 165/2014 a to na pojednávaní 24.6.2016. Až na
uvedenom pojednávaní v konaní 1C 165/2014 získali informácie o ust. úverovej zmluvy, na základe
ktorého údajne postupoval pri zvyšovaní ich úrokovej sadzby a taktiež informáciu, že nevie nijako

preukázať oprávnenosť tohto svojho postupu. Po tomto dátume (24.6.2016) už v tomto konaní neboli
vykonané žiadne úkony z jeho strany a konanie v podstate až do podania späťvzatia „stálo“ (úvodzovky
žalobcovia). Teda po tom, čo sa v konaní 1C 165/2014 domáhali svojich nárokov žalobou na plnenie
a v rámci tohto postupu aj získali predmetné informácie (z ktorých zistili, že protiprávne zasahovaldo ich práv), už v tomto konaní ani jednej sporovej strane nevznikli žiadne náklady. Bolo by pre nich
absolútne nespravodlivé a išlo by o neprimeranú tvrdosť zák., pokiaľ by boli v tomto konaní, ktoré
iniciovali v snahe predísť vzniku iných súdnych konaní a celkového vyriešenia situácie so žalovaným,

len vzhľadom k tomu, že v neskôr podstate nútene (z dôvodu jeho negatívneho postoja) iniciovanom
konaní, v ktorom boli v plnom rozsahu úspešní, a ktoré je už právoplatne ukončené, došlo ku faktickej
konzumácii predmetu aj tohto konania. Mysleli si, že z hľadiska uplatnenia § 257 C. s. p. je potrebné
prihliadať aj na to, že v právnych vzťahoch so žalovaným vystupovali v pozícii spotrebiteľa a toto, ako aj
ďalšie súdne konania voči nemu iniciovali výlučne na ochranu svojich práv ako slabšej zmluvnej strany.

Napokon, považovali za nutné uviesť, že žalovaný vystupuje vo veľkom množstve obdobných konaní,
pričom jeho procesné úkony, teda najmä podania, vyjadrenia, odvolania a p. sa nesú takmer v rovnakom
duchu, teda s veľmi podobným obsahom. Pokiaľ aj je zastúpený, išlo zo strany jeho právneho zástupcu
len o opakovanie už vopred vyhotovených podaní, a teda nemožno prisvedčiť tomu, že by musel v tomto
sporevynaložiťnáklady,akototvrdívpodanomodvolaní.Nazáversaaspoňokrajovovyjadriliajkotázke
možnosti použitia žalovaným zaslaného rozhodnutia Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR 3Cdo/80/2017

na tento prípad: Mali za to, že súd bol v tomto prípade oprávnený konať o nimi vymedzenom predmete
konania, keďže požadovali rozhodnutie s takým výrokom, ktorého vydanie je vylúčené z právomoci
rozhodcovského súdu. Navyše, žalovaným propagované rozhodnutie predstavuje ojedinelé vybočenie
z rozhodovacej činnosti NS SR, a to v značnom rozpore s jeho doterajšou rozhodovacou činnosťou
a ostatných súdov v obdobných prípadoch (napr. uznesenie NS SR 6MCdo 9/2012 zo 16.1.2013,

uznesenie 6Cdo166/2012 z 15.5.2013, uznesenie ÚS SR I.ÚS 68/2016 z 3.2.2016, uznesenie KS PO
6Coe 9/2015 z 27.2.2015 a mnoho ďalších). Nevideli preto žiadny dôvod, prečo by malo byť žalovaným
uvedené uznesenie na prejednávanú vec aplikované. Nad rámec uvedeného si dovolili uviesť, že
v konaní 1C 165/2014, v ktorom boli voči žalovanému v plnom rozsahu úspešní, prebehlo riadne
dokazovanie, o. i., aj vo vzťahu k (ne)platnosti rozhodcovskej doložky (ďalej len doložka). Výsledkom

sú 2 právoplatné rozsudky (súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu), v ktorých si súdy posúdili túto
konkrétnu doložku uzavretú medzi nimi a žalovaným ako neplatnú. Akékoľvek rozhodnutia v iných
konaniach medzi odlišnými subjektmi a s odlišným skutkovým stavom preto nie sú relevantné vo vzťahu
k predmetnému zmluvnému vzťahu medzi nimi a žalovaným a konkrétnym skutkovým okolnostiam
tohto sporu, a to vrátane okolností týkajúcich sa (ne)uzavretia predmetnej doložky. Dovoľili si na tomto

mieste v iba stručnosti opakovane zdôrazniť, že toto súdne konanie iniciovali až po vyčerpávajúcich a
niekoľkonásobne opakovaných pokusoch o mimosúdne riešenie sporu, ktoré boli zo strany žalovaného
ignorované (uvedené v konaní preukázali pomerne rozsiahlou korešpondenciou). Ak by si plnil svoje
zákonné povinnosti alebo keby aspoň následne neignoroval ich opakovanú snahu o mimosúdne riešenie
celej situácie, k tomuto súdnemu konaniu by nebolo došlo. Za daných okolností, boli ako spotrebitelia

nútení nedobrovoľne iniciovať súdny spor, čo pre nich bola mimoriadne nepríjemná a neznáma situácia,
ktorá ich stála mnoho času, energie a hlavne stresu. Žalovaný ako dodávateľ porušoval ich práva a
nimi požadované informácie im poskytol až v priebehu súdneho konania 1C 165/2014 v rámci svojej
procesnej obrany, pričom sa na základe týchto informácii ukázalo, že sa na ich úkor neoprávnene
obohacoval. Ak v kontexte uvedených okolností ako dodávateľ domáha voči nim ako spotrebiteľom

priznania trov tohto súdneho konania, považovali toto konanie za odporujúce dobrým mravom a taktiež
za zjavné zneužívanie práva, ktoré v zmysle čl.5 C. s. p. nepožíva právnu ochranu. Na základe
uvedeného teda navrhovali, podľa § 387 ods.1,2 C. s. p., napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách
konania ako vecne a právne správne potvrdiť.
5. Žalovaná podala nasledujúcu odvolaciu repliku, v ktorej uviedla: Nesúhlasila s konštatovaním

žalobcov, že súd dostatočne odôvodnil aplikáciu § 257 CSP tým, že sa stotožnil s ich argumentmi
a neuznal jej argumenty. V zmysle cit. nálezov ÚS SR I.ÚS 153/2018 a I.ÚS 168/2018 bol povinný
náležite odôvodniť výnimočnú aplikáciu § 257 CSP. Žalobcovia sa snažia navodiť dojem o dôvodnosti
aplikácie § 257 CSP tým, že boli nútení domáhať sa svojich práv v určovacom konaní. Ich vysvetlenie
však neobstojí, pretože mali od počiatku iniciovať len konanie o zaplatenie. Pritom neobstojí argument,

že o tom nevedeli, keďže len 4 mesiace po podaní určovacej žaloby iniciovali na základe rovnakých
skutkových okolností konanie 1 C/165/2014 o zaplatenie, vedené na Okresnom súde (ďalej len OS)
Spišská Nová Ves a v tomto konaní boli právne zastúpení advokátom. V čase podania žaloby na plnenie
už vedeli, že určovacie konanie stratilo zmysel. Dovolávajú sa aj toho, že vystupuje (údajne) vo veľkom
množstve sporov, kde sa vyjadruje s podobným obsahom. Toto nepravdivé tvrdenie pritom nepodložili

žiadnymdôkazomavôbecnesúvisíspodanýmodvolaním.Akjevočinejpodanážaloba,musíjuhodnotiť
vždy individuálne a zvoliť voči nej adekvátnu procesnú obranu. Pokiaľ sú viaceré spory iniciované
obsahovo rovnakými žalobami, je nútená voči tomu zaujať rovnakú procesnú obranu. Aj keď výsledkom
je obsahovo obdobné vyjadrenie, vždy mu musí predchádzať prieskum konkrétnych tvrdených okolností.Pokiaľ ide o rozhodnutie NS SR 3Cdo 80/2017 dodávala, že na rozdiel od tohto rozhodnutia sa žiadne
zo žalobcami prezentovaných rozhodnutí netýka posúdenia rovnakej doložky, aká sa nachádzala v
zmluve s nimi. Jediným relevantným rozhodnutím, ktoré je aplikovateľné na prejednávanú vec, je práve

rozhodnutie NS SR 3Cdo 80/2017. Pokiaľ prvoinštančný a odvolací súd preskúmavali svoju právomoc
v konaniach o zaplatenie vedených žalobcami, a dospeli k odlišnému právnemu posúdeniu, možno
konštatovať len to, že ich právne posúdenie bolo nesprávne a v rozpore s názorom NS SR. Musela
vynaložiť náklady v tomto spore napriek tomu, že dôvod na vedenie konania na strane žalobcov odpadol
najneskôr podaním žaloby na plnenie. Mohli zvrátiť svoju povinnosť uhrádzať jej trovy konania svojimi

vlastnými včas vykonanými úkonmi. Tieto však na vlastnú škodu, aj na jej škodu, nevykonali. Z daných
dôvodov je nepriznanie nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP v rozpore s elementárnym
princípom spravodlivosti (čl.2 ods.1 CSP). Vzhľadom na uvádzané okolnosti sa „žalobca“ domáha, aby
súd pri rozhodnutí o späťvzatí žaloby rozhodol o trovách podľa § 256 ods.1 CSP a priznal jej nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu.
6. Žalobcovia k odvolacej replike žalovanej aspoň v krátkosti si dovolili v odvolacej duplike uviesť

nasledovné: V plnom rozsahu zotrvávali na svojich doterajších podaniach, predovšetkým na svojej
argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Považovali za nutné, o. i., poukázať
predovšetkým na to, že to bolo práve nezákonné konanie žalovaného, ktorý ich prinútil voči nemu
podať rad žalôb. Túto konkrétnu žalobu pritom zvolili ako prvú, s cieľom dosiahnuť nápravu aj bez
potreby vedenia siahodlhých konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Je nepochybné, že v čase

podania žaloby v tomto konaní bola plne legitímnym prostriedkom ochrany ich práv, a to predovšetkým
z dôvodu, že im nechcel uviesť absolútne žiadne informácie týkajúce sa „zmeny rizikovej miery
klienta“(úvodzovkyžalobcovia),ktorouodôvodňovalpodstatnézvýšenieúrokovéhorozpätiaprisplácaní
im poskytnutého úveru s odôvodnením, že tieto informácie predstavujú jeho obchodné tajomstvo.
Pokiaľ by im tieto informácie poskytol dobrovoľne a pokiaľ by ním stanovené kritériá v rámci „zmeny

rizikovej miery klienta“ (úvodzovky žalobcovia) voči ich osobám boli dôvodné, boli by schopní sami
zvážiť, či je vôbec na mieste od neho vymáhať akékoľvek nároky. Rovnako, pokiaľ by v tomto konaní
bol zaviazaný na poskytnutie týchto informácii, vedeli by sa relevantne oboznámiť s tým, aké dôvody
ho viedli k zvýšeniu úrokového rozpätia u im poskytnutého úveru a následne vyhodnotiť, či je vôbec
dôvodné podávať žalobu o plnenie. Avšak vzhľadom k tomu, že hrozilo bezprostredné premlčanie ich

nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia, boli nútení podať aj žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia, a to v podstate naslepo, nakoľko v čase podania žaloby o plnenie nevedeli, aké relevantné
dôvody ho viedli k zvýšeniu úrokového rozpätia. Po tom, čo iné súvisiace konanie - konanie 1C
165/2014 vedené pred OS Spišská Nová Ves, v ktorom boli plné úspešní, nadobudlo právoplatnosť,
v tomto konaní už neboli zo strany žiadneho účastníka uskutočnené žiadne úkony okrem samotného

späťvzatia, a teda žiadnej strane nevznikli žiadne náklady. Taktiež navrhovali pri rozhodovaní o odvolaní
zohľadniť aj to, že žalovaný: - ako sa ukázalo v množstve obdobných konaní, ako aj konaní o
vydanie bezdôvodného obohatenia či určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, činil úkony smerujúce
k zvýšeniu úrokového rozpätia jeho klientov nezákonne, bez adekvátneho zmluvného základu; - vo
vzťahoch s nimi ako aj s množstvom ďalších klientov doslova zneužíval svoje „silnejšie“ (úvodzovky

žalobcovia) postavenie, keď ich počas doby aj niekoľkých rokov nútil platiť značne vyššie splátky pod
hrozbou sankcií vyplývajúcich z úverových vzťahov, ktorých krajným riešením mohol byť až výkon
záložného práva na nehnuteľnosti fyzických osôb - klientov; - v žiadnom obdobnom súdnom konaní
napriek výzvam všeobecných súdov neuviedol detailné kritériá, pre ktoré dochádzalo k „zmene rizikovej
miery klientov“ (úvodzovky žalobcovia); - konal výlučne v záujme zvyšovania zisku na úkor svojich

klientov; - v rámci obdobných konaní s množstvom svojich klientov bol zastúpený rovnakým právnym
zástupcom, ktorý pre neho vypracovával v podstate totožné vyjadrenia. Uvedené dôvody, aj spolu
s relevantnými dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí OS - podľa ich mienky - predstavujú
spoľahlivý právny základ pre rozhodnutie podľa § 257 C. s. p. o nepriznaní náhrady trov konania
žalovanému. Na základe uvedeného teda navrhli, podľa § 387 ods.1,2 C. s. p., napadnuté rozhodnutie

vo výroku o trovách konania ako vecne a právne správne potvrdiť.
7. Uznesenie vo výroku I. nebolo odvolaním napadnuté, nadobudlo právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379
CSP), preto nebolo v uvedenom výroku v odvolacom konaní preskúmavané.
8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a zistil, že, čo sa týka
výroku II. neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) uznesenia, ani na jeho zrušenie
(§ 389 CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalovanej prisúdil náhradu trov konania na súde
prvej inštancie v plnom rozsahu.9. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,
v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,

v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
10. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou

inou vadou postihnuté.
11. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h)
CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú
aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo

aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej
stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo

pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bola preto vec rozhodnutá.
12. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

13. Toto ust. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods.1 CSP). Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím
zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym
dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania, pričom § 257 CSP vytvára väčší priestor na voľnú

úvahu súdu. Použitie tohto ust. preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ust. zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (napr. R 34/1982). Zák. pre rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie 2 podmienok:
- dôvody hodné osobitného zreteľa a - výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani

výnimočné okolnosti CSP bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To
však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Podľa dnes už ustálenej
judikatúry (napr. uznesenia NS SR 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010 či 3MCdo 46/2012) nemožno §
257 CSP považovať za ust., ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o
ust., podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov
sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek
sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd, o. i., všíma si aj okolnosti,

ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). § 257 CSP má slúžiť
na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o
vedenie súdneho konania a jeho výsledok (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
str.940-941 a Nález I.ÚS 168/2018-22 z 10.10.2018 ÚS SR).

14. Súd nesprávne aplikoval a vyložil § 257 CSP, lebo v konaní zistené skutočnosti (uvedené najmä vo
vyjadrení žalobcov k odvolaniu a v ich odvolacej duplike) nie sú dôvodom hodným osobitného zreteľa
pre nepriznanie žalovanej náhrady trov konania na súde prvej inštancie.
15. Podľa § 256 ods.1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

16.Pojemprocesnezavineniepoužitýv§256CSPsaposudzujevýlučnezprocesnéhohľadiska.Zásada
zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na
posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné
interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou jesprávanie sa strany sporu (teda aj prejav vôle spočívajúci, napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik
trov protistrany. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič
z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bráni. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že

konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola
žaloba podaná dôvodné (ako je to v prejednávanej veci), vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej
procesnej strane trovy konania.
17. Žalobcovia vzali žalobu späť nie pre správanie sa žalovanej po začatí konania a konanie vo veci
samej bolo právoplatne zastavené (nebolo meritórne rozhodnuté, či nimi uplatnený nárok je alebo nie

je opodstatnený).
18. Po právoplatnom zastavení konania už nie je možné posudzovať, či žalobcovia mali alebo nemali
nimi tvrdený dôvod podávať predmetnú žalobu, ale musí sa dôsledne vychádzať z toho, že zavinili
zastavenie konania a preto im vznikla povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania.
19. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

20. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
22. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej bola priznaná plná náhrada odvolacích
trov, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.
24. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.