Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2019

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 5Csp/88/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413226156
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Božena Csibrányiová

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2019:4413226156.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Boženou Csibrányiovou, v právnej veci žalobkyne: G.. Y. O.,

nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX Q., H. XX, zast. U.. P. L., advokát, XXX XX A. N., C. bašta 7, proti
žalovanému: U. O., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX Q., X. Q. 63X/XX, o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške X % ročne zo sumy X.XXX,-eur od 15.12.2011 do zaplatenia, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne:
- zo sumy 3.500,- eur od 15.12.2011 do 16.05.2012,
- zo sumy 3.000,- eur od 17.05.2012 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 500,- eur od 17.05.2012 do
zaplatenia z a m i e t a.

III. Súd žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, a to v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 28.10.2013 domáhala od žalovaného zaplatenia sumy
3.500,- eur s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke. K žalobe pripojila potvrdenie o výške pôžičky
z 6.12.2011. Tunajší súd vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 5Csp/88/2017-37 zo dňa
12.10.2017 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na úhradu žalovanej sumy

3.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.500,- eur od 15.12.2011 do zaplatenia.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že v priebehu
konania potvrdil, že si požičal od žalobkyne sumu 5.500 eur, z ktorej jej už sumu 2.000,- eur vrátil.
Uviedol, že sa obe strany zhodli na tom, že žalobkyňa súhlasila s tým, že sa presunie termín splatnosti
sumy 3.500,- eur na 14.12.2012. Podľa jeho názoru sa súd vôbec nezaoberal, akú pôžičku žalobkyňa
poskytla žalovanému a bolo povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či nešlo o spotrebný úver, čo má vplyv

na to, či súd mal alebo nemal dať možnosť žalovanému splácať dlžnú sumu. Ďalej žalovaný v odvolaní
uviedol, že podľa neho sa mal súd zaoberať tiež tým, kedy malo prísť k úhrade dlžnej sumy po spísaní
potvrdenia zo dňa 6.12.2011, keďže z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že účastníci si
dohodli neskorší termín splatnosti, a to k 14.12.2012. Tým, že súd zaviazal žalovaného zaplatiť úrok
z omeškania od 15.12.2011 pochybil a pochybil tiež tým, že určil úrok 9 %, aj keď k 14.12.2012 bol
úrok vo výške 8,75%. A najzávažnejším pochybením zo strany súdu bolo to, že spochybnil, že išlo o
spotrebný úver, ktorý mal umožniť žalovanému splácať v splátkach tak, aby celú dlžnú sumu uhradil

do 2 rokov. Vytýkal súdu, že sa nezaoberal tým, že žalovaný je ťažko chorý a nevie si požičať, resp.
zarobiť dlžnú sumu tak, aby ju mohol zaplatiť v celosti. Žalovaný súčasne vyhlásil, že je ochotný dlžnú
sumu uhradiť, avšak žiadal súd, aby mu svojím výrokom umožnil dlžnú sumu splácať. Žiadal odvolací
senát o zmenu rozhodnutia tak, že umožní žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach delených na12 mesiacov a taktiež zváži, či je potrebné zaviazať žalovaného na úrok z omeškania a ak by aj zvážil,
malo by to byť až od konca roku 2012 v úrokovej sadzbe, ako to prikazuje zákon. K odvolaniu sa
písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá ho považovala za neopodstatnené, nedôvodné a nestotožnila sa s

názormi v ňom uvedenými. Mala za to, že súd správne vyhodnotil skutkový a právny stav, vec správne
právne posúdil a rozhodol. Uviedla, že v žiadnom prípade nešlo o spotrebný úver, keďže žalovanému
prenechala peniaze na základe dohody, ktorá bola v konaní správne posúdená ako zmluva o pôžičke
v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka a išlo o zmluvu o pôžičke medzi dvomi fyzickými osobami. V
danom prípade nemožno pôžičku klasifikovať ako spotrebný úver, nakoľko by takáto klasifikácia bola

v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
Záväzok medzi žalobkyňou a žalovaným nespĺňa obligatórne náležitosti spotrebného úveru. Podľa
žalobkyne boli správne posúdené aj úroky z omeškania, keďže žalovaný mal svoj dlh splatiť najneskôr
do 14.12.2011. Úroky z omeškania boli žalobkyňou správne uplatnené v zmysle ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z., podľa ktorých je výška úrokov z omeškania
o 8 percentuálnych bodov vyššia ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu meškania.

Výška požadovaných úrokov z omeškania bola v konaní preukázaná potvrdením banky, pričom hlavná
refinančná operácia je podľa § 17 ods. 1 zákona č. 659/2009 Z.z. o zavedení eura základnou úrokovou
sadzbou ECB. Hlavná refinančná operácia bola k 14.12.2011 vo výške 1 %. K požiadavke žalovaného
o možnosť splatenia dlžoby v splátkach uviedla, že aj táto žiadosť je nedôvodná, pretože žalovaný
sám uviedol, že požičané peniaze minul v kasíne na hazard, z čoho jednoznačne vyplýva, že peniaze

nepotreboval na uspokojovanie svojich základných životných potrieb, čo má zrejme zabezpečené z
iných zdrojov. Preto žalobkyňa navrhla rozsudok prvej inštancie potvrdiť v celom rozsahu. Krajský súd
odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania. Čo sa týka výroku súdu prvej inštancie o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni 3.500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, odvolací súd v tejto časti
považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, keďže vychádza z riadne zisteného

skutkového stavu a aj správne právne posúdené. Na doplnenie vecnej správnosti tohto výroku rozsudku
odvolací súd dodal, že z obsahu spisu, a to zo žaloby žalobkyne ako aj z výsledkov vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 06.12.2011
ústne zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu požičala sumu 5.500,- eur, čo aj žalovaný písomne potvrdil
dňa 06.12.2011 v Potvrdení o výške požičanej sumy a zaviazal sa uvedenú sumu vrátiť do 14.12.2011.

Žalovaný vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie dňa 12.10.2017 uviedol, že si je vedomý, že je
žalobkyni dlžný žalovanú sumu, ale nevie to zaplatiť, pretože nemá stály príjem a chcel by to splácať
z invalidného dôchodku. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie v zmysle § 181 ods. 2
CSP stranám sporu uviedol, že nárok žalobkyne posudzuje podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka
ako zmluvu o pôžičke a že nie je sporné, že strany účastníci konania zmluvu uzatvorili a že žalovaný

túto pôžičku žalobkyni v celom rozsahu nezaplatil. Žalovaný v záverečnom návrhu uviedol, že nesúhlasí
s úrokmi, pretože ich mal zahrnuté už do tej sumy 5.500,- eur, požičal si len 5.000,- eur a úroky boli
500 eur, preto podpísal 5.500,- eur. Žalovaný v odvolaní proti prvoinštančnému rozsudku uviedol, že
sa obe strany zhodli, že žalobkyňa súhlasila s tým, že sa presunie termín splatnosti sumy 3.500,- eur
na 14.12.2012. Názor žalovaného, že v prípade predmetnej pôžičky išlo o spotrebiteľský úver medzi

stranami , podľa odvolacieho súdu nie je správny, pretože išlo o poskytnutie pôžičky medzi dvoma
fyzickými osobami a nie o poskytnutie pôžičky medzi žalobkyňou ako dodávateľom a žalovaným ako
spotrebiteľom, keďže žalobkyňa nie je osobou, ktorá by pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ak by sa mala zmluva
o pôžičke označiť za spotrebiteľskú, musela by byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa

uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto obchodné
podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah. Ide o tzv.
adhézne, štandardné či typové zmluvy dodávateľom vopred pripravené vo formulároch. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok, čo sa týka povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 3.500,-
eur potvrdil. Čo sa však týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni

úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.500,- eur od 15.12.2011 do zaplatenia a závislý
výroku o trovách konania, tak v tejto časti odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP napadnutý
rozsudok zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Mal totiž zato, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vôbec nevyplýva,
ako sa vysporiadal s uvedením právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa 12.10.2017, keď

uviedla: „V máji 2012 žalovaný vrátil žalobkyni 2.000,- eur. Zostatok vo výške 3.500,- eur doposiaľ
nezaplatil. Žalovaný sa v tomto potvrdení zaviazal, že sumu vráti do 14.11.2012“. Pritom žalovaný
v odvolaní proti prvoinštančnému rozsudku uvádzal práve to, že obe strany sa zhodli, že žalobkyňa
súhlasila s tým, že sa presunie termín splatnosti sumy 3.500,- eur na 14.12.2012. Podľa odvolaciehosúdu sa súd prvej inštancie nezaoberal odstránením rozporu medzi tvrdením právnej zástupkyne
žalobkyne na pojednávaní 12.10.2017, že žalovaný sa v potvrdení zaviazal, že sumu 3.500,- eur vráti
do 14.12.2012 a skutkovým tvrdením v žalobe, v ktorej žalobkyňa požadovala 9 % úrok z omeškania

zo sumy 3.500,- eur od 15.12.2011 do zaplatenia. Odvolací súd tiež vytkol súdu prevej inštancie že
nevyzvalžalobkyňu,resp.jejprávnehozástupcu,abypredložilisúduvýzvužalobkynezodňa11.09.2012
adresovanú žalovanému, ktorú síce ako dôkaz v žalobe označili, ale ju k žalobe nepripojili, z ktorej
obsahu by sa dalo zistiť, do kedy mal podľa tejto výzvy žalovaný uhradiť žalobkyni požadovanú sumu
3.500,- eur. Od zistenia tejto spornej skutočnosti sa potom odvíja aj výška úrokov z omeškania, keďže

výška rokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch od 14.12.2011 do 10.07.2012 bola 9% ročne
a od 11.07.2012 do 31.01.2013 bola 8,75 % ročne. Pretože súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie
za účelom odstránenia rozporov ohľadne tej skutočnosti, či došlo k dohode medzi stranami sporu o
zaplatení sumy 3.500,- eur do 14.12.2012 alebo nie, a v prípade, že k dohode nedošlo, by mal žalovaný
zaplatiť úrok z omeškania od 15.12.2011, ide nedostatočne zistený skutkový stav majúci za následok
nesprávne právne posúdenie, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa úroku z

omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.500,- eur od 15.12.2011 do zaplatenia a závislom výroku o
trováchkonaniazrušilvecvrátilprvoinštančnémusúdunaďalšiekonanieanovérozhodnutie. Súduprvej
inštancie uložil povinnosť vyžiadať od žalobkyne, resp. jej právneho zástupcu výzvu zo dňa 11.09.2012,
ktorou žalovaného po tom, ako jej v máji 2012 uhradil sumu 2.000,- eur vyzývala na zaplatenie sumy
3.500,- eur a vykonať dokazovanie za účelom zistenia, či došlo k dohode medzi stranami o tom, že

žalovaný uhradí žalobkyni sumu 3.500,- eur v lehote do 14.12.2012 a až potom vo veci rozhodne.
3. Po vrátení veci z odvolacieho súdu na súd prvej inštancie bolo povinnosťou súdu opätovne rozhodnúť
o žalobkyňou uplatnenom príslušenstve pohľadávky- o 9 %-nom úrok z omeškania zo sumy 3.500,-
eur od 15.12.2011 do zaplatenia a o trovách konania. Čo sa týka povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni istinu 3.500,- eur, tak v tejto časti odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancii potvrdil, o tejto

pohľadávke už bolo právoplatne rozhodnuté.
4. Súd prvej inštancie , viazaný pokynom odvolacieho súdu vyzval žalobkyňu cestou je jprávneho
zástupcu, aby súdu predložila výzvu z 11.9.2012. Súdu bola predložená výzva z 11.9.2012. Je to však
výzva, ktorou už právny zástupca žalobkyne vyzýva žalovaného na úhradu dlžnej sumy 2.000,- eur.
Z uvedenej výzvy vyplýva, že ňou právny zástupca žalobkyne vyzýva žalovaného na vrátenie časti

pôžičky, ktorá bola žalovanému poskytnutá v celkovej sume 5.500,- eur na dobu do 14.12.2011. Žiadna
iná lehota splatnosti pôžičky, okrem pôvodne dohodnutého dátumu 14.12.2011, z tejto výzvy nevyplýva.
Je pravda, že právny zástupca žalobkyne vo výzve poskytol žalovanému lehotu na uhradenie dlžnej
sumy do konca septembra 2012, ale z obsahu tejto výzvy je zrejmé, že lehota bola poskytnutá len z
dôvodu,žeaktakžalovanýneurobí,pristúpižalobkyňakvymáhaniudlhusúdnoucestou.Tútovýzvusúd

vyhodnotil ako predžalobnú výzvu, v ktorej žalobkyňa upozornila žalovaného na dlžobu a na skutočnosť,
že ak jej dlžnú pôžičku, resp. jej zostatok v určenej lehote nevráti, podá žalobu na súd. Z uvedenej
výzvy nevyplýva, že medzi zmluvnými stranami došlo k zmene pôvodne dohodnutej splatnosti pôžičky
14.12.2011 na iný deň, tak ako to tvrdí žalovaný , alebo že by k zmene splatnosti došlo nejakým
iným relevantným spôsobom. To, že k zmene termínu splatnosti pôžičky nijakým spôsobom nedošlo

potvrdila aj samotná žalobkyňa na poslednom pojednávaní. A čo sa týka odvolacím súdom vytknutých
rozporných tvrdení právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa 12.10.2017, že cit.,,: Žalovaný
sa v tomto potvrdení zaviazal, že sumu vráti do 14.11.2014“ koniec cit., tak k tomuto právna zástupkyňa
žalobkyne uviedla, že toto bolo na pojednávaní uvedené len omylom. Poukázala na to, že zo všetkých
listinných dôkazov aj z potvrdenia vyplýva, že pôžička sa mala vrátiť do 14.12.2011 a žiadna iná dohoda

splatnosti , resp. dohoda o jej zmene neexistovala.
5. Súd teda dospel k záveru , že pôžička bola splatná tak, ako to vyplýva z potvrdenia zo dňa 6.12.2011,
t.j. bola splantá 14.12.2011. Akúkoľvek inú dohodu o lehote splatnosti pôžičky žalobkyňa spochybnila a
odmietla. Táto lehota splatnosti vyplýva z predmetného písomného potvrdenia podpísaného žalovaným.
Žalovaný síce v konaní tvrdil, že sa obe strany zhodli, že žalobkyňa súhlasila s tým, že sa presunie

termín splatnosti sumy 3.500,- eur na 14.12.2012, toto svoje tvrdenie však nijakým právne relevantným
spôsobomnepreukázal.Pretovychádzajúcztoho,čobolovkonanípreukázané,másúdzato,žepôžičku
mal žalovaný žalobkyni vrátiť do 14.12.2011. Nasledujúcim dňom, t.j. dňom 15.12.2011 sa žalovaný
dostal do omeškania s úhradou nevrátenej časti pôžičky a od nasledujúceho dňa 15.12.2011 mala
žalobkyňa nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy až do jej zaplatenia. Žalobkyňa mala nárok na

úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z., v
zmysle ktorých bola výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba ECB platná k prvému dňu meškania. Výška úrokov z omeškania bola k prvému dňu omeškania,
t.j. k 15.12.2011 vo výške 9% ročne. T.j. žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania v správnej výške 9 %ročne. Žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania zo sumy 3.500,- eur a ako bolo uvedené, od 15.12.2011
do zaplatenia.
6.Potom,akobolavecvrátenátunajšiemusúdu,žalovaný predložil napodporusvojichtvrdenísúdudve

potvrdenia o výške pôžičky. Jedno zo dňa 6.12.2011 podľa ktorého mu žalobkyňa požičala 5.500,- eur a
druhé zo dňa 8.11.2011, podľa ktorého mu žalobkyňa požičala ďalších 5.500,- eur. Ďalej súdu predložil
papier s rukou napísaným textom, podľa ktorého 18.11.2011 prevzala ,,Kádašiová“ sumu 5.500,- eur.
Ďalej predložiť doklad o vklade sumy 2.500,- eur na účet žalobkyne. A tvrdil, že on mal od žalobkyne
len dve pôžičky, z ktorých prvú už vrátil dávno. A súčasne tvrdil, že z druhej pôžičky vrátil 2.000,- eur

v hotovosti a 2.500,- prevodom na účet žalobkyne, k čomu doložil doklad o vklade sumy 2.500,- eur v
banke na účet žalobkyne. Čo sa týka žalovanej istiny , tak táto už predmetom konania po vrátení veci z
odvolacieho súdu nebola, touto sa súd už zaoberať nemohol. Čo sa však týka príslušenstva pohľadávky,
takvtejtočasti boloprvéprvoinštančnérozhodnutiesúduzrušenéavrátenénaďalšiekonanie,avšaklen
v tejto zrušenej časti. Preto sa súd zaoberal uvedenými tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovaným
na pojednávaní dňa 5.9.2019, ale len vo vzťahu k uplatneným úrokov z omeškania. K týmto tvrdeniam a

dôkazom, za účelom ich ozrejmenia, bola v konaní vypočutá aj samotná žalobkyňa a to na pojednávaní
dňa 8.10.2019. Žalobkyňa uviedla, že požičala viackrát peniaze žalovanému. Že je pravda, že zvykol
s vrátením peňazí párkrát, pár dní meškať, ale vždycky jej peniaze vrátil, až na túto pôžičku. Čo sa týka
dokladu, potvrdenia o výške požičanej sumy z 08.11.2011 (č. l. 144), tak k uvedenému povedala, že
tieto si žalovaný od nej požičal a 18.11.2011 ich vrátil, t. j. aj tu meškal s vrátením tri dni, pretože ich

mal vrátiť do 15.11.2011. Uviedla, že viac krát nevrátil celú sumu, ale vrátil ju po častiach. A tak to bolo
aj v tomto prípade. Uviedla, že mu požičala v decembri 2011 viackrát nejakú sumu a na menšie pôžičky
papiere ani nerobili. Žalobkyňa uviedla, že z tej sumy 5.500 eur, ktorej časť je predmetom tohto konania,
jej žalovaný vrátil 2.000,- eur dňa 16.05.2012, a to vkladom na jej účet. Jednalo sa pritom o pôžičku,
ktorú mal vrátiť do 14.12.2011. Toto bolo jediný krát čo vkladal nejaké peniaze na jej účet. Tiež uviedla,

že žalovaný sa jej od toho 14.12.2011 vyhýbal a vyhýbal sa aj jej prevádzke. Tých 2.500 eur, ktoré
vložil na jej účet, tak z toho sumu 500,- eur použila na vyrovnanie pôžičky predchádzajúcej. Jednalo
sa o pôžičku, ktorú mu dala medzi 8.11.2011 a tou poslednou pôžičkou, ktorej sa týka tento spor. K
tvrdeniu žalovaného , že si od nej požičal peniaze len 2 krát žalobkyňa uviedla, že si požičal viackrát,
nielen dvakrát. Aj 20 až 30 krát, ale je pravda, že písomne potvrdené pôžičky žalovaným mala len cca

5-6 krát. Ostatné pôžičky mu dávala bez papierikov na základe dôvery, bol jej stálym zákazníkom 3-4
roky. Na otázku súdu, či z tejto pôžičky 5.500,- eur, ktorej časť je predmetom tohto konania, žalovaný
zaplatil žalobkyni niečo aj v hotovosti, žalobkyňa uviedla že nie, že jej zaplatil až tým vkladom na účet.
Žalobkyňa uviedla, že dva roky čakala, kým jej to dobrovoľne neuhradí, bola trpezlivá, vyzývala ho,
prosila ho, ale keďže sa jej zatajoval, inej cesty nebolo. Na otázku súdu, či chce žalobkyňa navrhnúť

nejaký dôkaz na preukázanie existencie aj tej inej pôžičky, na ktorú údajne malo byť použitých 500,- eur
z tých žalovaným zaplatených 2.500,- eur, žalobkyňa po porade s právnym zástupcom ďalšie dôkazy
nenavrhla.
7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel súd k záveru , že v čase splatnosti pôžičky 14.12.2011 bol
žalovaný bezpochyby v omeškaní s úhradou sumy 3.500,- eur, dokonca v tom čase bol v omeškaní s

úhradou celej pôžičky 5.500,- eur, pretože jej čiastočnú úhradu vykonal až vyššie uvedeným vkladom
dňa 16.5.2012 a to vkladom sumy 2.500,- eur na účet žalobkyne. Žalobkyňa si však uplatnila úroky
z omeškania síce od 15.12.2011 , t.j. od nasledujúceho dňa po dohodnutom dátume splatnosti pôžičky,
do zaplatenie, avšak len zo sumy 3.500,- eur. Keďže ku dňu 15.12.2011 bol žalovaný s úhradou
tejto sumy 3.500,- eur v omeškaní, súd žalobkyni priznal zákonný úrok z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 3.500,- eur od 15.12.2011. Žalovaný súdu predložil doklad, že 16.5.2012 vložil na účet
žalobkyne 2.500,- eur a žalobkyňa potvrdila, že z nich 2.000,- eur bolo použitých na úhradu časti
pôžičky, ktorú podľa potvrdenia z 6.12.2011 mal žalobkyni vrátiť do 14.12.2011, na úhradu tej sumy,
ktorá nie je predmetom tohto konania. Aj keď žalovaný tvrdil, ten vklad 2.500,- eur bol už druhou úhradou
spornej pôžičky, tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Preto súd vychádzajúc z toho čo

bolo a čo nebolo jednoznačne preukázané, dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal tak ako sa o to
snažil, že žalobkyni zo spornej pôžičky vrátil už sumu 4.500,- eur / 2.000,- eur v hotovosti a 2.500,- eur/.
Žalobkyňa hotovostnú čiastočnú úhradu vo výške 2.000,- eur poprela a z úhrady 2.500,- eur vkladom na
jej účet uviedla, že len 2.000-, eur z nich bolo použitých na túto pôžičku. A zostatok pôžičky 3.500,-eur je
predmetom tohto konania. Žalovaný teda nepreukázal, že okrem tej sumy 2.500,- eur , zaplatil žalobkyni

aj v hotovosti sumu 2.000,- eur. Naopak žalobkyňa v konaní nepreukázala, že z tej úhrady 2.500,- eur
sa časť vo výške 500,- eur týkala nejakého iného peňažného záväzku žalovaného a akého. Preto
súd dospel k závetu , že v súčasnosti, t.j. v čase druhého rozhodovania tunajšieho súdu o príslušenstve
pohľadávky, bola zo žalovanej sumy 3500,- eur zo strany žalovaného uhradená / okrem sumy 2.000,-eur, ktorá od počiatku nebola predmetom tohto konania / dňa 16.5.2012 uhradená aj suma 500,- eur.
Preto súd o časti, v ktorej bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vrátený na ďalšie
konanie, rozhodol tak, že žalobkyni priznal úrok z omeškania zo sumy 3.500,- eur od 15.12.2011 do

16.5.2012 / kedy bolo z tejto sumy uhradených 500,- eur/ a následne zo sumy 3000,- eur od 17.5.2012
do zaplatenia. Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 500 eur od 17.05.2012
do zaplatenia súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
8. Okrem príslušenstva pohľadávky súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania.
9. O nároku na náhradu trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.1 a § 262 ods. 1 C.s.p..

Žalobca bol v konaní úspešný takmer v celom rozsahu , žalobe bolo vyhovené takmer v celom rozsahu /
žalobkyni bola priznaná celá žalovaná istiny s príslušenstvom a neúspešná bola len v nepatrnej časti
úroku z omeškania/. Preto súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že ich náhradu v celom
rozsahu priznal žalobkyni voči v konaní neúspešnejšiemu žalovanému. O konkrétnej výške trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a to v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p..

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak povinný nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie môže oprávnený podať návrh na
vykonanie exekúcie.