Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. september 2011

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/81/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306201982
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1306201982.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: J.. T. Q., nar. XX.X.XXXX, E. XX, B. X., zastúpený:
Advokátska kancelária GRMAN & PARTNERS s.r.o., Landerevova 1, Bratislava, proti odporcovi:
BRILUM.SK, s.r.o., IČO: 35 866 357, so sídlom Diaľničná 2, Bratislava, zastúpený: Advokátska
kancelária SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o., Svätovojtešská 1, Bratislava, o určenie skončenia pracovného
pomeru, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy a ďalších

mzdových nárokov, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 4C
525/2008-429, zo dňa 28.12.2010, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 18.12.2010, č.k. 4C 525/2008-429
z r u š u j e v celom rozsahu s výnimkou výroku, ktorou bolo konanie v časti o zaplatenie 4,98 eur
zastavené, a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie 4,98 eur s príslušenstvom
zastavil. Určil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil okamžitým skončením pracovného
pomeru odporcom ku dňu 1.12.2005. Návrh o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 16.12.2005 zamietol. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi:
- náhradu mzdy vo výške 17 233,81 eur brutto so 6% úrokom z omeškania ročne od 2.12.2005 do
zaplatenia

- náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 818,37 eur brutto so 6% úrokom z omeškania
ročne od 2.12.2005 do zaplatenia
- príspevok zo sociálneho fondu vo výške 29,87 eur brutto so 6% úrokom z omeškania od 11.1.2006
do zaplatenia
- doplatok dlžnej mzdy vo výške 19,59 eur brutto so 6% úrokom z omeškania ročne od 2.12.2005 do
zaplatenia

- doplatok 13. platu vo výške 158,55 eur brutto so 6% úrokom z omeškania ročne od 11.12.2006 až
do zaplatenia.
Návrh o zaplatenie mzdových nárokov vo zvyšku zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov konania.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom zo dňa 31.1.2006 v znení úpravy petitu návrhu zo dňa
24.6.2009 a zo dňa 22.9.2010, sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že pracovný pomer medzi
navrhovateľom a odporcom, uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.8.2005 v znení
dodatku č. 1 zo dňa 11.8.2005 a dodatku č. 2 zo dňa 9.11.2005 skončil dňa 1.12.2005 okamžitým
skončením pracovného pomeru odporcom bez udania dôvodu. Ďalej, aby súd určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005 je neplatné a aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 18 317,41 eur brutto (náhrady mzdy za dobu do skončenia pracovného pomeru,
uzavretého na dobu určitú, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 8 pracovných dní,príspevku zo Sociálneho fondu a doplatku 13-teho platu) so 6%-ným úrokom z omeškania ročne zo
sumy 18 287,53 eur od 2.12.2005 do zaplatenia, so 6%-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 29,88
eur od 11.1.2006 do zaplatenia a sumu 28,95 eur netto (náhrady za stravné lístky) so 6%-ným úrokom

z omeškania ročne od 11.1.2006 do zaplatenia, ako aj nahradiť mu trovy konania, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Vyhodnotením všetkých v konaní vykonaných dôkazov v súlade s cit. ust. § 132 O.s.p., ako aj posúdením
vecných a časových súvislostí konania a správania sa účastníkov konania po 1.12.2005 súd prvého

stupňa dospel k záveru, že pracovný pomer navrhovateľa ukončil odporca písomným úkonom zo dňa
1.12.2005 okamžitým skončením jeho pracovného pomeru. V prospech takéhoto záveru súdu svedčí
konanie samotného vtedajšieho konateľa Ľ. W., ktorý ešte v ten deň na útvare polície v Pezinku
vypovedal, že s navrhovateľom ukončil pracovný pomer, čo je zachytené v zápisnici o podaní trestného
oznámenia na navrhovateľa zo dňa 1.12.2005, ako aj výpoveď svedkyne Š., ktorá vypovedala, že dňa
1.12.2005 po tom, čo navrhovateľ z pracoviska odišiel, im W. oznámili, že s navrhovateľom ukončili

pracovný pomer a už u nich nepracuje; a v neposlednom rade zistenie, že odporca zmenil svoj postoj k
ukončeniu pracovného pomeru zo dňa 1.12.2005 až po tom, keď navrhovateľ písomne dňa 5.12.2005
uplatnil voči nemu pracovnoprávne nároky, vrátane nároku na náhradu mzdy za dobu do skončenia
jeho pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú. Samotný odporca aj svedkovia Ľ. W. a V. W.
vypovedali, že pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi považovali za skončený až do 5.12.2005, kedy

im navrhovateľ doručil žiadosť o preplatenie jeho nárokov. Súd preto vyhovel návrhu na určenie, že
pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil ku dňu 1.12.2005, v záujme jeho právnej istoty, v
nadväznosti na požadovaný petit na plnenie z titulu náhrady mzdy.

Návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa

16.12.2005 prvostupňový súd zamietol z dôvodu, že na takto požadovanom určovacom petite nie je
daný naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., keďže týmto rozhodnutím súd určil, že
pracovný pomer navrhovateľa skončil 1.12.2005. Navyše právny úkon odporcu zo dňa 16.12.2005 za
situácie neexistencie trvania pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi a neexistencie uplatnenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľom dňa 1.12.2005 zo strany odporcu v zákonnej

dvojmesačnej lehote, nemohol vyvolať žiadne právne účinky, bol nulitný.

Nakoľko pracovný pomer navrhovateľa, dojednaný na dobu určitú skončil okamžite bez uvedenia
dôvodov zo strany zamestnávateľa, ktorý mu bol daný písomne dňa 1.12.2005, boli splnené zákonné
podmienky v zmysle § 71 ods. 4 Zákona NR SR č. 311/2001 Z.z. v znení platnom a účinnom do

31.12.2005, pre priznanie nároku na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za
dobu, po ktorú mal jeho pracovný pomer trvať.
Navrhovateľovivznikolnároknanáhradumzdyvsumepriemernéhozárobku,ktorýsúdvyčíslilvsúlades
ust. § 134 ods. 1, 2, 4 ZP, zo mzdy zúčtovanej navrhovateľovi k výplate v rozhodnom období - III. štvrťrok
2005 vo výške 110 217,-Sk brutto, z odpracovaného obdobia 304 hodín, pri rovnomerne rozvrhnutom

pracovnom čase.

Vzhľadom na to, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil dňa 1.12.2005, krátenie
nevyčerpanejdovolenkyodporcomvčaseposkončenípracovnéhopomerunavrhovateľaboloneúčinné,
jeho nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku zostal zachovaný a aj v tejto časti súd návrh

posúdil ako dôvodný. Nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku bol uplatnený za
8,5dňanevyčerpanejdovolenkyvovýškeistiny24654,08Sk(818,37eur)brutto,pričomvskutočnostiby
predstavoval sumu istiny vo výške 24 859,10 Sk (825,17 eur) výpočtom: 8,5 x priemerný denný zárobok
navrhovateľa 2 924,40 Sk. Súd viazaný návrhom navrhovateľa v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p., tento nárok
navrhovateľovi priznal iba v uplatnenej výške, so zákonným úrokom z omeškania 6% ročne od 2.12.2005

do zaplatenia (dvojnásobok diskontnej sadzby, vyhlásenej NBS) podľa § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. s použ.
§ 1 ods. 2 ZP vo výške upravenej v § 10a nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v plat. znení.

Nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005, uplatnený vo
výške 792,-Sk netto s príslušenstvom súd ako nedôvodný zamietol. V konaní odporca preukázal a

následne navrhovateľ ani nerozporoval, že odporca mu riadne a včas prispel na stravovanie odovzdaním
stravných lístkov. Navrhovateľom v konaní tvrdená zaužívaná prax odporcu vyplácať zamestnancom
navyše stravné aj v peňažnej forme nebolo v konaní preukázané.Nárok na stravné v hodnote 80,- Sk (2,66 eur) súd navrhovateľovi nepriznal a tento zamietol, stotožniac
sa s obranou odporcu, že v tento deň navrhovateľ neodpracoval zákonom požadovaný rozsah hodín pre
vznik nároku na stravné. Navrhovateľ síce istú časť pracovnej doby dňa 1.12.2005 odpracoval výkonom

iných úloh na príkaz zamestnávateľa v zmysle § 220 ods. 1 ZP, ale v konaní nepreukázal, že nesporne
vykonávaldňa1.12.2005preodporcuprácuvrozpätíminimálne5pracovnýchhodín(opatrenieMPSVaR
SR č. 476/2003 Z.z. o sumách stravného), teda v rozsahu, zakladajúcom mu nárok na stravné.

Nárok navrhovateľa na vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu vo výške 900,- Sk (29,87 eur) so 6%

úrokom z omeškania odo dňa 11.1.2006, ktorý príspevok bol všetkým zamestnancom odporcu, jemu
pôvodne tiež, priznaný a vyplatený spolu so mzdou za mesiac november, súd posúdil ako dôvodný. Mal
za preukázané, že pôvodne priznaný nárok aj navrhovateľovi na pokyn konateľa odporcu Ľ. W., ktorý
tento pokyn a ani odporca v konaní neodôvodnil, súd vyhodnotil za konanie zamestnávateľa v rozpore
s cit. ust. čl. 2 ZP. Teda ako pokyn, rozhodnutie v rozpore so zákazom diskriminácie, majúc za to, že
navrhovateľ bol takto oproti všetkým ostatným zamestnancom znevýhodnený a diskriminovaný.

Nárok navrhovateľa na doplatenie dlžnej mzdy za december 2005, uplatnený vo výške 590,-Sk (19,58
eur, nesprávne navrhovateľom zaokrúhlenej na 19,59 eur) súd vyhodnotil ako dôvodný, nakoľko v
konaní navrhovateľ preukázal platné dojednanie mzdy vo výške 78 000,-Sk brutto mesačne v čase po
skončení plynutia jeho skúšobnej doby, teda z tejto výšky mzdy už v decembri 2005 bol odporca povinný

navrhovateľovi vyplatiť mzdu podľa § 118 ods. 1 ZP.

Nárok navrhovateľa na doplatenie časti 13. platu, uplatnený vo výške 6 500,-Sk (215,76 eur) ako
rozdiel medzi priznaným a vyplateným 13. platom v sume 26 000,-Sk brutto, vypočítaným odporcom z
pôvodnedojednanejzákladnejmesačnejmzdy65000,-Ska13.platomvypočítanýmzplatnedojednanej

zvýšenej mzdy 78 000,-Sk brutto mesačne, súd posúdil ako dôvodný čo do jeho právneho základu,
avšak len do výšky 4 776,35 Sk brutto (158,55 eur). Mal za preukázané platné zmluvné dojednanie
takéhoto mzdového nároku medzi účastníkmi dodatkom č. 2, bod I.2. k pracovnej zmluve zo dňa
10.8.2005, podľa ktorého mal byť vyplatený 13.plat vo výplatnom termíne za mesiac november 2005 vo
výške 5/12 základného mesačného platu. Skúšobná doba navrhovateľa u odporcu začala plynúť dňa

10.8.2005 a uplynula 9.11.2005. Navrhovateľova základná mesačná mzda za mesiac november 2005
preto pozostávala z alikvotnej časti (za 7 dní) z pôvodnej mzdy 65 000,- Sk brutto mesačne a z alikvotnej
časti (za 15 dní) z novodojednanej zvýšenej mzdy 78 000,- Sk, spolu 73 863,25 Sk brutto mesačne. Takto
navrhovateľovi vznikol nárok na 13. plat v dojednanej výške, t.j. 5/12 zo sumy 73 863,25 Sk brutto, teda
vo výške 30 776,35 Sk brutto. Po odpočítaní priznanej sumy 26 000.-Sk brutto odporcom a vyplatenej

v netto v mzde za mesiac november 2005 tak navrhovateľov nárok je dôvodný len vo výške 4 776,35
Sk (158,55 eur), na zaplatenie ktorej odporcu súd zaviazal spolu s úrokom z omeškania 6% ročne od
11.12.2006 (splatnosti mzdy za mesiac november 2005 v zmysle čl. IV. pracovnej zmluvy)do zaplatenia,
podľa § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. s použ. § 1 ods. 2 ZP vo výške upravenej v § 10a nar. vlády SR č.
87/1995 Z.z. v plat. znení a vo zvyšku tento nárok zamietol ako nedôvodný.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá na
náhradutrovprávo,nakoľkokaždýzúčastníkovmalvoveci(viaceropracovnoprávnychnárokov)úspech
len čiastočný.

Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 12.1.2011 a
to do zamietajúcich výrokov, ktorými bol návrh navrhovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005 zamietnutý; ďalej bol zamietnutý návrh na náhradu za stravné
lístky za mesiac november 2005 aj s úrokom z omeškania a návrh na zaplatenie náhrady za stravný
lístok za deň 1.12.2005 spolu s úrokom z omeškania. Taktiež podal odvolanie do výroku o náhrade trov

konania. Napadnutý rozsudok považuje za vadný z dôvodu, že výrok rozsudku neobsahuje lehotu, do
ktorej je odporca povinný uhradiť navrhovateľovi priznané nároky. Navrhovateľ namietol, že v určovacích
sporoch, pokiaľ ide o žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce,
neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti právneho úkonu,
akojetoinakprižalobáchpodľa§80písm.c/O.s.p..Aksúdprvéhostupňatvrdí,žeprávnyúkonodporcu

zo dňa 16.12.2005 je nulitný, tak návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 16.12.2005 mal vyhovieť a mal rozhodnúť, že je neplatný, resp. rozhodnúť tak, že určí,
či okamžité skončenie pracovného pomeru je platné, alebo či je neplatné. Ak by navrhovateľ nepodal
návrh aj na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005, tak by vprípade neúspechu vo veci určenia, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu neskončil okamžitým
skončením pracovného pomeru odporcom ku dňu 1.12.2005, stratil v prípadoch uvedených pod písm. a/
a b/ podaného odvolania svoje práva, teda nároky, ktoré si uplatnil v tomto konaní. Tieto nároky by zanikli

v súlade s § 77 Zák. práce po uplynutí dvoch mesiacov od skončenia pracovného pomeru, t.j. 20.2.2006.
Pokiaľ ide o výrok, ktorým bol zamietnutý nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady za stravné lístky
za mesiac november 2005 vo výške 26,29 eur, odôvodnenie prvostupňového rozsudku považujú za v
rozpore s vykonaným dokazovaním a záver súdu, že zaužívaná prax odporcu vyplácať zamestnancom
navyše stravné aj v peňažnej forme nebola v konaní preukázaná. Bývalý konateľ a súčasný konateľ, a

aj právny zástupca odporcu sa nevedeli až do 5.10.2010 k tejto otázke vyjadriť. Vyplýva to zo zápisníc o
pojednávaní zo dňa 14.4.2009 a 16.6.2009. Až dňa 5.10.2010 koncipientka právneho zástupcu odporcu
na pojednávaní uviedla, že navrhovateľovi nepatrí náhrada za stravné lístky za november 2005. Na
otázkusúdu,abyvysvetlilarozpormedzipredloženýmdokladomoprevzatístravnýchlístkovznovembra
2005 navrhovateľom a vypracovanou druhou v poradí výplatnou páskou z novembra 2005, v ktorom
figuruje náhrada za stravné lístky v sume 792,- eur odpovedala, že sa k tomu nevie vyjadriť. Odporca

založil do spisu mzdové listy svojich pracovníkov za rok 2005, z ktorých je zrejmé, že odporca skutočne
všetkým svojim zamestnancom nezrážal zo mzdy rozdiel medzi sumou, ktorou je zo zákona povinný
prispievať na stravu a hodnotou stravného lístka, lebo tento rozdiel sa vždy preplácal zo sociálneho
fondu. Nikomu, okrem navrhovateľa sa nevykonali zrážky za stravné lístky v roku 2005 a to len za jediný
mesiac november 2005, pričom len v druhej opravenej výplatnej páske za tento mesiac. Z tohto dôvodu

považuje navrhovateľ svoj nárok za dôvodný. K výroku o zamietnutí nároku na náhradu stravného lístku
za 1.12.2005 vo výške 2,66 eur, navrhovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením rozsudku, že
v sporný deň navrhovateľ neodpracoval zákonom požadovaný rozsah hodín. Poukázal na to, že podľa
§ 70 Zák. práce pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, ktorým je druhému
účastníkovi zrušovací prejav doručený, teda v danom prípade 1.12.2005. Súd prvého stupňa skúmal,

či navrhovateľ odpracoval zákonom požadovaný rozsah hodín pre vznik nároku na stravné, a mal do
pracovnej doby započítať aj čas, ktorý venoval splneniu pokynu zamestnávateľa. Pokiaľ ide o výrok o
náhrade trov konania, navrhovateľ namietol, že bol v konaní úspešný. Pri rozhodovaní o náhrade trov
mal súd vychádzať zo zásady zodpovednosti za výsledok konania. V jednom návrhu na začatie konania
bolo uplatnených niekoľko samostatných nárokov, pričom súd mal o náhrade trov konania rozhodovať o

každom nároku samostatne. Trovy, ktoré účastník súčasne vynaložil na viac spoločne prejednávaných
nárokov je potrebné rozdeliť podľa pomerov výšky jednotlivých nárokov. Navrhovateľ bol neúspešný
len v nepatrnej časti, mala mu byť priznaná náhrada trov v plnej výške podľa § 142 ods. 3 O.s.p..
Domáhal sa preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil v rozsahu podaného odvolania,
návrhu navrhovateľa vyhovel a priznal mu aj náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok napadol v zákonnej lehote aj odporca podaním doručeným súdu dňa 17.1.2011. Uviedol, že
napáda rozsudok v celom rozsahu a namietol, že nemôže súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa,
že pracovný pomer navrhovateľa ukončil odporca písomným úkonom zo dňa 1.12.2005, okamžitým
skončením jeho pracovného pomeru. Tento záver súd založil len na základe vyjadrenia vtedajšieho

konateľa odporcu Ľ. W., ktorý dňa 1.12.2005 na útvare polície v Pezinku vypovedal, že s navrhovateľom
ukončil pracovný pomer a súčasne súd vychádzal aj z výpovede svedkyne Š., ktorá vypovedala, že
dňa 1.12.2005 im W. oznámili, že s navrhovateľom ukončili pracovný pomer a že u nich už nepracuje.
Zápisnica o trestnom oznámení zo dňa 1.12.2005 síce obsahuje vyjadrenie vtedajšieho konateľa
odporcu, že ukončil pracovný pomer s navrhovateľom, avšak išlo len o zlú formuláciu a navrhovateľ

mal na mysli, že bol ukončený pracovný pomer dohodou. Svedkyňa Š. vypovedala spôsobom, ktorý
možno posúdiť ako dezinpretáciu, pretože ľudia často v bežnej komunikácii zamieňajú jednotlivé druhy o
skončení pracovných pomerov. Je pravdou, že navrhovateľ zmenil svoj postoj k ukončeniu pracovného
pomeru až po uplatnení si nárokov zamestnanca, pretože do toho času bol toho názoru a v domnienke,
že uzatvoril s navrhovateľom dohodu o skončení pracovného pomeru tak, ako to interpretoval on. Za

veľmi dôležité považuje odporca časti výpovede svedkov V. W., V.J. W. a Ľ. W.. Tieto osoby, ako
priami účastníci rozväzovania pracovného pomeru s navrhovateľom, zhodne potvrdili, že dňa 1.12.2005
bol vtedajší konateľ spoločnosti ako štatutár oprávnený uzatvárať právne úkony za odporcu a bol
rozhodnutý ukončiť pracovný pomer s navrhovateľom. Predložil mu teda podľa jeho slov výpoveď z
pracovného pomeru, ktorú navrhovateľ odmietol prevziať a naopak navrhovateľ predložil svoj dokument,

ktorý prezentoval ako dohodu o skončení pracovného pomeru. Týmto konaním tak uviedol vtedajšieho
konateľa do omylu, a tento následne aj uvedený dokument podpísal. V zmysle § 49a Obč. zák. ide preto
o neplatný právny úkon. Samotný dokument je označený ako výpoveď. Konaním v omyle štatutárneho
zástupcu odporcu sa prvostupňový súd v rozsudku nijakým spôsobom nezaoberal, na základe čohodospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Trvajú na vyjadrení navrhovateľa, že výpoveď predložená
mu na podpis už bola opatrená firemnou pečiatkou. Protichodné tvrdenie, že výpoveď opatril firemnou
pečiatkou sám navrhovateľ prostredníctvom pani Š., sa nezakladá na pravde. Odporca žiadal vykonať

dôkaz výsluchom svedkyne Š., ktorá na pojednávaní dňa 22.7.2010 výslovne uviedla, že navrhovateľ
prišiel do kancelárie, vypýtal si pečiatku spoločnosti odporcu, opečiatkoval si nejaký dokument a
išiel preč. V kontexte s ostatnými vyjadreniami svedkov považujú tvrdenie navrhovateľa za absolútne
vyvrátené. Navyše forma dokumentu, ktorý predložil navrhovateľ odporcovi, označený ako výpoveď zo
dňa 1.12.2005, odporca nikdy nepoužíval. Nie je na hlavičkovom papieri, ktorý navrhovateľ v tom čase

bežne používal. Bol to práve navrhovateľ, ktorý dokument vyhotovil, predložil ho odporcovi a týmto
konaním ho uviedol do omylu. Prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal práve skutočnosťami, ktoré
spochybňujú dobromyseľné konanie navrhovateľa zo dňa 1.12.2005. Rozhodnutie súdu tak vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Zavádzanie odporcu sa odzrkadľuje aj v jednotlivých výškach
jeho nárokov. Hoci navrhovateľ počas celého konania tvrdil, že nedostal od odporcu ani stravné lístky za
november 2005, bolo mu strhnutých 790,- Sk za stravné lístky, avšak na pojednávaní dňa 5.10.2010 bola

súdu predložená zápisnica podpísaná navrhovateľom o prevzatí stravných lístkov za máj 2005. Hoci
navrhovateľ tvrdil, že odporca prispieval v plnej výške na stravné lístky všetkým svojim zamestnancom,
prvostupňový súd správne považoval toto tvrdenie navrhovateľa za nepreukázané. Domáhajú sa, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne a navrhovateľa zaviaže
nahradiť odporcovi trovy súdneho konania.

Na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 13.9.2011 súd z obsahu súdneho spisu skonštatoval, že
predmetom dokazovania na súde prvého stupňa bola aj skutočnosť, či sporná výpoveď z 1.12.2005
bola prejednaná so zástupcom zamestnancov spoločnosti odporcu. Prvostupňový súd sa v napadnutom
rozhodnutí bližšie s touto okolnosťou nevyporiadal, napriek tomu, že zákon ju sankcionuje následkom

neplatnosti príslušného právneho úkonu. Na otázku súdu v tomto smere navrhovateľ uviedol, že počas
jehopôsobeniavspoločnostiodporcubolvofunkciivýkonnéhoriaditeľaanemalžiadnuvedomosťotom,
že by v spoločnosti mal existovať orgán zástupcu zamestnancov, a ani o tom, že by sa niečo s takýmto
orgánom spoločnosti prerokovávalo. Prvýkrát sa o tom dozvedel až v roku 2006 v rámci tohto sporu.
Počas jeho pôsobenia si nespomína, že by bol prepustený nejaký zamestnanec, a že by sa skončenie

pracovného pomeru malo prerokovať so zástupcom zamestnancov.

Odvolací súd oboznámil listinný dôkaz založený na č.l. 93 - zápis zo zasadnutia pracovníkov z 3.6.2005,
v ktorom je uvedené, že zamestnancami spoločnosti bola ustanovená za zamestnaneckého dôverníka
pani F. Š., ktorá je na tomto doklade podpísaná a sú tu aj ďalšie tri podpisy. Navrhovateľ k týmto

podpisom uviedol, že by to mohli byť podpisy pracovníkov Š., R. a V. W.. Spoločnosť odporcu mala v
tomto čase 8 - 9 pracovníkov. K tomuto dôkazu zástupca navrhovateľa uviedol, že táto skutočnosť bola
namietaná až v druhej fáze dokazovania na prvostupňovom súde a považujú tento dôkaz za dodatočne
účelovo vyrobený. Pokiaľ podľa § 17 Zák. práce bolo povinnosťou prerokovať výpoveď so zástupcom
zamestnancov a neurobil tak, nemôže to byť na úkor zamestnanca. Zástupca odporcu k tomu uviedol,

že druhé ukončenie pracovného pomeru medzi účastníkmi zo dňa 16.12.2005 bolo prerokované s
pani Š. ako zamestnaneckým dôverníkom, takže je jasné, že v tomto čase túto funkciu vykonávala.
Odporca nemal dôvod prerokovať výpoveď z 1.12.2005 so zástupcom zamestnancov, pretože až do
16.12.2005 vychádzal z toho, že pracovný pomer bol rozviazaný dohodou, čo nie je potrebné prerokúvať
so zamestnaneckým dôverníkom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) prejednal vec v rozsahu podľa ust. § 212
ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že vec je potrebné zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie, pretože vo
veci nebol riadne zistený skutkový stav a napadnuté rozhodnutie bolo vydané predčasne.

Podľa § 11a Zák. práce, ods. 1 zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká
rada alebo zamestnanecký dôverník.

Podľa § 74 Zák. práce v znení platnom k 31.12.2005, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa, je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami

zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní od dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu platí, že
k prerokovaniu došlo.Za vadu v postupe súdu prvého stupňa, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v merite
veci, je absencia skúmania splnenia obligatórnych náležitostí oboch právnych úkonov, ktorými sa

mal skončiť pracovný pomer medzi účastníkmi konania. Napriek tomu, že predmetom dokazovania
bolo aj zistenie, či v spoločnosti odporcu bol vytvorený orgán zástupcu zamestnancov, prvostupňový
súd úplne opomenul vyporiadať sa so skutočnosťou, či pri daní okamžitého skončenia pracovného
pomeru s navrhovateľom dňa 1.12. a 16.12.2005 boli tieto právne úkony prerokované so zástupcom
zamestnancov. Zákon spája s nedodržaním tejto povinnosti zamestnávateľa následok úplnej neplatnosti

rozviazania pracovného pomeru. Ide o absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, na
ktorú súd musí prihliadať ex offo, aj keď to strany nenamietajú. Odvolací súd preto na túto vadu konania
prihliadal, aj keď to účastníci v podaných odvolaniach nenamietali.

Vsúvislostisurčovacímivýrokmioplatnosť,resp.neplatnosťokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru
s navrhovateľom, sa odvolací súd síce stotožňuje s odvolacou námietkou navrhovateľa, že pri týchto

žalobách neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) O.s.p.,
pretože danosť právneho záujmu vyplýva priamo zo Zákonníka práce, avšak nestotožňuje sa s názorom
odvolateľa, že prvostupňový súd bol po rozhodnutí, že pracovný pomer medzi účastníkmi skončil ku
dňu 1.12.2005, povinný rozhodnúť o platnosti či neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo dňa 16.12.2005. Pokiaľ súd rozhodol, že pracovný pomer skončil k 1.12.2005, je preskúmavanie

platnostiakýchkoľvekďalšíchprávnychúkonovsmerujúcichkskončeniutohoistéhopracovnéhopomeru
nadbytočné. Pracovný pomer sa môže platne skončiť len jedným právnym úkonom.

Odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú odvolaciu námietku odporcu, že napadnutý rozsudok je čiastočne
nepreskúmateľnývčasti,ktorousúdodôvodňovalsvojeúvahyazávery,prektorévyhodnotilprávnyúkon

zo dňa 1.12.2005 ako okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, a nie ako
dohodu medzi účastníkmi konania. Súd sa mal vyporiadať so všetkými dôkazmi, ktoré boli vykonané vo
vzťahu k okolnostiam jeho vystavenia a dania navrhovateľovi, a všetkými námietkami zo strany odporcu.

Vzhľadom na to, že absentuje dokazovanie a vyhodnotenie prvostupňového súdu ohľadne obligatórnych

formálnych predpokladov pre platné skončenie pracovného pomeru pri oboch právnych úkonoch, a
čiastočnú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h)
O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní
bude úlohou súdu doplniť dokazovanie vo vyššie naznačenom smere, vo veci opätovne rozhodnúť a
rozsudok odôvodniť tak, aby mal všetky náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p..

V súlade s § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. okresný súd rozhodne o trovách konania v novom rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.