Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/261/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317201225
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317201225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobkyne: F. R., Q.. XX.XX.XXXX, W. R.
F. XXXX/X, XXX XX Y., zastúpenej: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná
31, Trnava proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava 1, o zaplatenie 346 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Bratislava III zo dňa 06. decembra 2018, č.k. 14Csp/8/2017-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
346 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 346 eur od 20.12.2016 do zaplatenia,
v zostávajúcej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania od 12.12.2016 žalobu zamietol, priznal žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a zaviazal žalovaného zaplatiť Slovenskej republike na

účet Okresného súdu Bratislava III súdny poplatok vo výške 20,50 eur. Po právnej stránke vec posúdil
podľa § 52, § 53, § 54, § 39, § 451, § 457 Občianskeho zákonníka, podľa ust. § 1 ods. 2,
§ 2 písm. a), b), d), § 9 ods.1, ods.2 § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba
je čiastočne dôvodná. Zo zisteného skutkového stavu veci a právneho posúdenia Zmluvy a Dohody
vyvodil právny záver, že úroková sadzba v Zmluve je dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi, keď zo
Zmluvy vyplýva, že ročná úroková sadzba bola v danom prípade dohodnutá vo výške 68,86 % ročne.

Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole s prihliadnutím
na princíp dobrých mravov v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Doterajšia judikatúra súdov
v SR nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa,
ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena
plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, a ani kontroly
podľa generálnej klauzuly kontroly neprijateľných podmienok (ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje

úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, ktorá je určená, najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým
sadzbám uplatňovaných bankami pri poskytovaní pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež
súčasťou finančného trhu, a ktorým subjektom je aj žalovaný, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo
všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška
zmluvných úrokov, pokiaľ tieto prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako
100 %, je neprijateľná a v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzajúc z údajov zverejnených na webovej

stránke Národnej banky Slovenska, boli priemerné úrokové sadzby v čase uzavretia Zmluvy v decembri
2014 pri nových spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti do 1 roka v sadzbe 6,87 %. Úroková
sadzba predmetného úveru podľa Zmluvy je 10 -násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných vrovnakom období. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1M Cdo 1/2009, zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: "Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty
za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym

predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda
o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav
pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi
v čase uzavretia zmluvy." Považoval žalovaným určenú ročnú úrokovú sadzbu vo výške 68,86 % za

úžernícku, ktorá nemôže požívať súdnu ochranu, a preto je nutné ju vyhodnotiť ako neprijateľnú, ktorá
odporuje dobrým mravom. Obdobný právny názor vyslovil aj Okresný súd Nitra v rozhodnutí sp. zn.
7C/126/2014, Krajský súd Prešov sp. zn. 17Co/296/2015, Krajský súd Prešov sp. zn. 25Co/2/2017,
Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 13Co/253/2016. Mal za to, že v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm.
j) Zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva neobsahuje správny údaj o RPMN a poskytnutý úver žalovaným je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov pre nesprávne uvedenú výšku RPMN aj s poukazom

na rozhodnutie Krajského súdu Žilina 10Co/672/2014 podľa ktorého: "V hodnote RPMN za úver sú
zahrnuté všetky náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom. Jednou z
položiek týchto nákladov je úrok za poskytnutý úver, ktorého percentuálnym vyjadrením je úroková
sadzba. Okrem úroku môžu medzi náklady úveru patriť rôzne poplatky (napríklad za poskytnutie úveru,
za správu účtu), poistenie úveru a podobne. Je zrejmé, že pokiaľ sa v zmluve

uvádza hodnota úrokovej sadzby úveru, hodnota RPMN za úver nemôže byť od nej nižšia". Vzhľadom
na skutočnosť, že hodnota RPMN uvedená v Zmluve je nižšia ako úroková sadzba, žalovaný nesprávne
uviedol výšku RPMN, v dôsledku čoho v Zmluve absentuje zákonná náležitosť spotrebiteľského úveru,
čo má za následok zákonnú sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
Konštatoval, že v zmluve si strany splácanie úveru nedohodli. Zo Zmluvy vyplýva, že úver bol žalobkyni

poskytnutý vo výške 350 eur a v Dohode o splátkach sa žalobkyňa zaviazala splatiť sumu 696 a o
skutočnej sume úveru tu nie je zmienka. Túto praktiku žalovaného považoval za nekalú obchodnú
praktiku v rozpore s dobrými mravmi. Úver je bezúročný a bez poplatkov, ak súd zistí, že v
predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v ust.
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie

všetkých zákonom predpísaných podmienok (náležitostí písomnej zmluvy) vymenovaných v ust. § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z., aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ako dôsledok
neplatnosti Zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, nastáva medzi stranami ako účastníkmi
Zmluvy režim bezdôvodného obohatenia s povinnosťou vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia, bez
akýchkoľvek poplatkov, či zmluvných pokút, pre ich rozpor s ust. Občianskeho zákonníka. V

dôsledku absencie podstatných náležitostí upravených v ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č.
129/2010 Z. z. by považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia by bol rovnako daný. Mal za preukázané, že žalobkyňa čerpala
celý úver vo výške 350 eur a splatila žalovanému celú istinu úveru vo výške 350 eur aj s úrokmi a
poplatkami vo výške 346 eur, teda celkovo sumu 696 eur. Preto je žalovaný povinný uhradiť žalovanej

úroky a poplatky z poskytnutého úveru, teda celkovo 346 eur ako požadovala žalobkyňa. Podľa
ust. § 255 ods. 1 C.s.p. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnej výške.
O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu rozhodol súd podľa § 2 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch.
2. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej

lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancii vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie,
že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Dohoda

o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach na základe, ktorých logicky vzrastala aj RPMN.
To znamená, že RPMN vo výške 30 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad
splatenia úveru v jednej splátke, naproti tomu RPMN vo výške 314,02 % dohodnutá v
dohode o splátkach predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie
v splátkach tak ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je jasne a zreteľne

uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. V zmluve o
spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na
poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
je 15,89 %. Žalobca nesie dôkazné bremeno preukázať, v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN,nakoľko táto neabsentuje. Výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy číslo 2 zákona číslo 129/2010
Z.z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi,
ktoré sú uvedené na zmluve. Ďalej poukázal na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u

nebankových subjektoch nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného
bankami. K tvrdeniu o nekalej obchodnej praktike uviedol, že zákon číslo 129/2010 Z.z.
nestanovuježiadnupovinnosťalebopravidlovkoľkýchsplátkachavakýchintervalochsplácaniasamajú
zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavrieť. Z toho dôvodu nemožno považovať za nekalú obchodnú
praktiku poskytovanie úverov so spôsobom úhrady vo forme jednorazovej splátky s prípadnou

následnou dohodou o plnení v splátkach. Žalovaný pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a dohody o plnení v splátkach mal prehľad o výške odplaty. Dohodou o plnení v splátkach nedošlo
k zmene výšky nákladov a stále náklady predstavovali rovnakú sumu tak, ako boli dohodnuté v zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Tvrdenie súdu, že žalovaný od počiatku zmluvného vzťahu nepoznal skutočné
zmluvné podmienky a zmluvné povinnosti na plnenie ktorých sa zaviazal, je nepravdivé a nepravdivé je
aj tvrdenie súdu, že skutočná ročná percentuálna miera nákladov sa stala zrejmou až uzavretím dohody

o plnení v splátkach. Skutočná RPMN bola už určená v zmluve o spotrebiteľskom úvere
a v prípade splatenia celého úveru jednou splátkou v dohodnutom termíne. Ak žalobca namieta výšku
odplaty za poskytnutia vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí
preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového
priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov tak ako

žalovaný.Slovensképrávoaslovenskýzákonodarcapoplatokzaspracovaniezmluvynielenpripúšťaale
aj výslovne uvádza. Poplatok za poskytnutie úveru nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť,
že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne -
vyššia oproti bankám. Poukázal tiež na to, že pokiaľ žalobca po podpise zmluvy o úvere nadobudol
pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je

vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní odo dňa
uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené právo žalovaný nevyužil, a súhlasil s obsahom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Bol toho názoru, že v danom
prípade nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, keď plnil na základe platne uzavretej
zmluvy o úvere, ktorá nikdy nebola vyhlásená za neplatnú a rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto

zmluvy o úvere nikto neodpadol.
3. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu stotožnila s názorom súdu prvej
inštancie o tom, že úver je bez úrokov a poplatkov a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach uplatňovaného
odvolacieho dôvodu, ktorým je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci správne súd prvej inštancie posúdil žalovaným požadovaný úrok 68,86 %
ročne ako neprimerané plnenie v prospech veriteľa, ktoré zakladá absolútnu nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa a správne žalobu v tejto časti
zamietol s poukazom na neplatnosť dojednanej výšky zmluvného úroku pre rozpor s dobrými mravmi
podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
6. Žalovaný poskytol žalobcovi úver 350 eur so zmluvným úrokom vo výške 68,86 % ročne. Podľa
Národnej banky Slovenska v čase uzavretia zmluvy (december 2014) bola priemerná výška úrokov pri

spotrebiteľských a tzv. ostatných úveroch poskytovaných bankami domácnostiam s dobou splatnosti
1-5 rokov vo výške 6,87 %. Zmluvou o úvere stanovená úroková sadzba prevyšuje túto priemernú
úrokovú sadzu viac ako 10-násobne. Výška zmluvného úroku tak bola dojednaná v rozpore s dobrými
mravmi. Zmluvné ustanovenie o výške úroku je neplatné v celom rozsahu, nakoľko súdu neprináleží
moderovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru na takú mieru, aby bola v súlade so zákonom. Je

zodpovednosťou žalovaného ako dodávateľa, aby dojednal takú úrokovú sadzbu, ktorá je v
súlade so zákonom. Protizákonný postup žalovaného pri stanovení úrokovej sadzby v
rozpore s dobrými mravmi, nemôže požívať ochranu, a to ani čiastočne. Vzhľadom na skutočnosť,
že zmluvný úrok nebol v posudzovanej zmluve o spotrebiteľskom úvere platne dojednaný, nevznikla
žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému úrok z úveru.

7. Odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.
11Co/38/2018 zo dňa 13.09.2018, ktorý preskúmaval v odvolacom konaní zmluvu o
spotrebiteľskom úvere uzatvorenú žalovaným dňa 26.03.2013, na základe ktorej žalobca poskytol
spotrebiteľský úver vo výške 500 Eur s úrokom 39,15% ročne. V tomto rozhodnutí odvolací súdkonštatoval, že aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje
ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia
zmluvy. Podľa tohto ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných

prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti (bod 24). Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak,
aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch

sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke
úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky
obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za
primeranú odplatu riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka (bod 25). Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými
mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu

v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa
pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník,
s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť,
že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej

situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v
takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a
preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného

trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie
však viac ako 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 39,15 %
skoro 3 - násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 14,56 % uplatňovanú bankami pri poskytovaní
obdobných úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú
mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi

podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je správny (bod 27).
8. Obdobne bolo konštatované aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15Co/27/2018 zo
dňa 31.01.2019, ktorý v bode 17 vo vzťahu k výške úrokovej sadzby 32 % ročne zdôraznil tú
skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle
princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore

s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a
predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ
ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov,
ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím

k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri
nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika
vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru
bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom.

9. Zo Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že veriteľ je povinný v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uviesť ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť a ktorá predstavuje súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. V prípade, ak v zmluve absentuje
údaj o celkovej čiastke a v prípade nesprávne uvedenej RPMN v neprospech spotrebiteľa,

zákon sankcionuje veriteľa tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

10. V danej veci sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že v spotrebiteľskej zmluve je úplne
zjavne nesprávne určená výška RPMN, pretože je určená v nižšej výške ako je výška úrokovej sadzby,
ktorá je jednou zo vstupných položiek pre výpočet RPMN.

11. Uzavretie Dohody o splátkach považuje aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za
nekalú obchodnú praktiku pre jej rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona o spotrebiteľských
úveroch s cieľom vyhnúť sa kontrole neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej
zmluve. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Národnej banky Slovenska č.GUV-709/2016 ( OFS-13342/2015-1), ktorým bolo žalovanému uložené predbežným opatrením zdržať
sa používania nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že so spotrebiteľom je súčasne alebo v
bezprostrednej časovej následnosti uzatváraná zmluva o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorázovo

a dohoda o splátkach toho istého úveru. Odvolací súd zastáva názor, že žalovaný tak nezrozumiteľným
a nevhodným spôsobom poskytol žalobkyni ako spotrebiteľovi informácie o RPMN, a preto takéto
zavádzajúce uvedenie údaja o RPMN má rovnaké následky ako keby v zmluve vôbec nebolo uvedené.
Povinnosťou žalovaného v postavení dodávateľa bolo postupovať voči spotrebiteľovi s
odbornou starostlivosťou, a teda uviesť údaje o RPMN zodpovedajúce skutočnosti už v

samotnej zmluve o úvere; teda zohľadňujúci všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené a
zohľadňujúci plnenie dlhu v splátkach; keďže dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom profesionálom
so skúsenosťami a výrazne lepšími poznatkami v oblasti, v rámci ktorej vyvíja
podnikateľskú činnosť. Zákon o spotrebiteľských úveroch ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej
úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia tejto faktickej nerovnováhy medzi dodávateľom a
spotrebiteľom bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a

vedel čo najlepšie posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy.
Bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi
úvermi poskytnutými rôznymi dodávateľovi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť
spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa Zákona o spotrebiteľských
úveroch. S ohľadom na ustanovenie § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je preto opodstatnené

žalovanému nepriznať nárok na úroky a poplatky.
12. So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru,
že žalovanému vznikol nárok len na zaplatenie istiny úveru vo výške 350 eur, nakoľko poskytnutý
úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v dôsledku nesprávne uvedenej RPMN v
neprospech spotrebiteľa, ako aj z dôvodu neplatného dojednanie výšky zmluvného úroku.

13. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie
dôvody nebolipodloženétakýmirelevantnýmiargumentmi,ktorébybolispôsobiléspochybniťsprávnosť
právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, vrátane súvisiacich; odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutých; výrokov o náhrade trov konania a súdnom poplatku, potvrdil ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrokodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).