Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/22/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312206795
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2312206795.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Albín Lancz - ALINEX, so sídlom Galanta, Mierová
1435/33, IČO: 32 356 412, zastúpeného splnomocneným zástupcom: Q. L., nar. X.XX.XXXX, bytom W.,
M. XXXX/XX, proti odporcovi: E. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom V. R., C. K., zastúpeného spoločnosťou:
Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Repka, s.r.o., so sídlom Bratislava, Francisciho 1, IČO: 36 847
143, o zaplatenie 7.500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu

Galanta zo dňa 24.9.2013 č.k. 15C/138/2012-96 - s výnimkou časti, ktorou bola žaloba zamietnutá, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo návrhu vyhovené a
rozhodnuté o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd čiastočne vyhovel žalobe a odporcovi uložil povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi 7.250,- Eur spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 1.12.2011 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Odporcovi tiež
uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 450,- Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 657 Občianskeho zákonníka a to napriek

tomu, že predmetný právny úkon je označený ako zmluva o úvere, ktorá mala byť uzavretá podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Súd pritom vychádzal z toho, že poskytovanie úverov
a pôžičiek nie je predmetom obchodnej činnosti navrhovateľa ako podnikateľa, ako aj z toho, že
sám navrhovateľ deklaroval, že finančné prostriedky odporcovi vybral z podnikateľského účtu ako
osobnú spotrebu. Súd mal za to, že tieto skutočnosti samé osebe nespôsobujú neplatnosť písomného
vyhotovenia zmluvy, avšak na základe nich je potrebné zmluvný vzťah medzi účastníkmi posúdiť ako

zmluvu o pôžičke uzavretú podľa Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní, keď hlavným
predmetom dokazovania bolo, či skutočne došlo k odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov, súd
na základe vyhodnotenia svedeckých výpovedí zaujal stanovisko, že odovzdanie a prevzatie finančných
prostriedkov navrhovateľom odporcovi bolo v konaní preukázané a to hlavne svedeckými výpoveďami
B. A. a P. A., ktorí mechanizmus a okolnosti podpisu zmluvy popísali v podstate totožným spôsobom.
Súd pritom bral do úvahy aj námietky odporcu o nedôveryhodnosti týchto svedkov z dôvodu ich

závislosti na navrhovateľovi, pričom skonštatoval, že aj keď svedkovia sú ako zamestnanci v závislom
postavení na navrhovateľovi, ich svedecké výpovede sú v priamom rozpore s výpoveďou svedka P.
Z., ktorého hodnovernosť výrazne znižujú skutočnosti, že aj on sám je účastníkom obdobného sporu s
navrhovateľom a to, že v jeho prospech vypovedal odporca v rámci trestného stíhania. Na základe toho
sa súdu svedecké výpovede svedkov A. a A. javili ako dôveryhodnejšie, nakoľko nie sú priamo osobne
zainteresovaní na výsledku sporu. Týmito svedeckými výpoveďami potom mal súd za preukázané, že

odporcapripodpisezmluvyprevzalfinančnúčiastku7.500,-Eur.Súdpotomnavrhovateľovipriznalnárok
na zaplatenie sumy 7.250,- Eur, keďže navrhovateľ pôvodne uplatnenú sumu 7.500,- Eur modifikovalzmenou návrhu z dôvodu, že odporca mal z poskytnutej pôžičky čiastočne plniť celkovo sumu 250,- Eur.
Súd vychádzal tiež z preukázanej skutočnosti, že navrhovateľ v čase podpisu zmluvy mal k dispozícii
dostatok finančných prostriedkov, čo preukázal výpisom z účtu. K námietkam odporcu, aby bolo zistené

ako navrhovateľ predmetnú pôžičku zaúčtoval vo svojom účtovníctve, súd poznamenal, že aj keby sa
odporcovi podarilo preukázať, že pôžička nebola riadne zavedená do účtovníctva navrhovateľa, sama
táto skutočnosť nie je spôsobilá spochybniť poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré bolo v konaní
preukázané.

S použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
súdnavrhovateľovipriznalajúrokyzomeškaniavovýške9,25%ročneavozvyšnejčastidouplatneného
rozsahu 20% ročne súd návrh zamietol s tým, že je v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami
a iný úrok z omeškania medzi účastníkmi dohodnutý nebol. Pokiaľ bol medzi účastníkmi v zmluve
dohodnutý bežný úrok vo výške 20% ročne, tento nie je možné zamieňať s úrokom z omeškania. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a procesne úspešnému navrhovateľovi

priznal plnú náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za návrh v sume 450,- Eur.

Proti tomuto rozsudku formálne síce v celom rozsahu, ale podľa obsahu s výnimkou časti, ktorou
bola žaloba zamietnutá (§ 41 ods. 2 O.s.p.), podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie odporca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zmenil a návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol a zároveň navrhovateľa zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania vyčíslených v sume
151,78 Eur. Podľa odvolateľa súd nesprávne posúdil prejavy vôle účastníkov s tým, že odporca nikdy
pôžičku v sume 7.500,- Eur od navrhovateľa nezískal. Podľa odvolateľa súd pochybil pri posudzovaní
dôkazov. Jediná skutočnosť, ktorú súd správne vyhodnotil je aplikácia Občianskeho zákonníka na

navrhovateľom predloženú zmluvu o úvere. Súd vôbec nevyhodnotil, ani v rozhodnutí sa vôbec
nezaoberal skutočnosťou, že uvedený úkon nebol vykonaný slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne
a navyše bol podpísaný pod nátlakom, v tiesni, za nevýhodných podmienok a je teda v zmysle §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný, na čo mal súd prihliadať ex offo. Tieto skutočnosti
preukázal odporca svojou výpoveďou a výpoveďou dvoch svedkov. Súd podľa neho vôbec nevyhodnotil

rozpornosť tvrdení navrhovateľa ohľadom poskytnutia pôžičky, keď tvrdil, že samotná zmluva má byť
dôkazom o prevzatí peňazí a až neskôr začal tvrdiť, že odporca prevzal sumu pred svedkami. V
zmluve o úvere sa pritom žiaden prejav vôle odporcu o prevzatí sumy nenachádza. Súd sa nezaoberal
ani rozpornosťou dôkazov, keď odporca okrem zmluvy o úvere žiaden iný právny úkon nepodpísal,
nepodpísal druhú dohodu o zrážkach zo mzdy. Z laického porovnania podpisov na oboch dokumentoch

je zrejmé, že podpisy sú iné. Súd sa podľa odvolateľa tiež nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca
nikdy žiadnu splátku dlhu neuhradil. Príjmový doklad mal súd vyhodnotiť ako vyfabulovaný rovnako
ako dohodu o zrážkach zo mzdy. Pokiaľ by k zrážkam zo mzdy aj reálne došlo, prejavilo by sa mu to
na výplatnej páske. Nie je správny záver súdu, že mechanizmus podpisu zmluvy svedkovia popísali
v podstate totožným spôsobom. Svoje dôkazné bremeno navrhovateľ nemohol uniesť, pretože súdu

sa iba „javí“ dôveryhodnejšia výpoveď svedkov, ktorí sú v priamom a stále platnom podriadenom a
závislom postavení voči navrhovateľovi a sú výslovne závislí na príjme od neho. Súd tiež nevyhodnotil
skutočnosť, že odporcovi nebolo odovzdané vyhotovenie zmluvy a že zmluva bola pred podpísaním
neúplná a údaje boli doplnené dodatočne. Súd tiež správne nevyhodnotil ani odporcom navrhované
dôkazy o predložení účtovníctva navrhovateľa, v ktorých by boli zaúčtované predmetné pohľadávky,

čo je tiež nepriamym dôkazom toho, že pôžičku navrhovateľ nikdy reálne neposkytol. Navrhovateľ
nepredložil ani odporcom požadovaný zoznam pohľadávok navrhovateľa, ktorým by preukázal účtovnú
existenciu záväzku odporcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu odvolateľ považuje z ľudského pohľadu
za mimoriadne nespravodlivé a z pohľadu právneho za chybné. Nespravodlivosť odvolateľ vidí v tom,
že súd sa pri takom rozpornom tvrdení svedkov jednoducho uspokojil s prísahou svedkov navrhovateľa

a zároveň si osvojil záver, že sa mi títo svedkovia javili „dôveryhodnejší“, pričom vôbec nehľadal pravdu.
Podľa odvolateľa podľa konštantnej judikatúry (bližšie neoznačenej) pri písomnom právnom úkone
pôžičky musí existovať i písomný prejav vôle o jej prevzatí, čo je podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke.
Akýkoľvek iný názor súdu, ktorý sa spolieha na výpoveď závislých a zaujatých svedkov je v hrubom
rozpore so zásadami spravodlivosti a tiež právneho štátu. Odvolateľ má za to, že súd nesprávnym

vyhodnotením dôkazov, absenciou vyhodnotení ostatných skutočností, poškodil odporcu a zaviazal
ho zaplatiť sumu, ktorej poskytnutie nebolo preukázané. V závere odvolateľ navrhol, aby súd vo veci
pripustil dovolanie, keďže uvedené nesprávne rozhodnutie súdu má zásadný právny význam. V záveresi uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby včítane režijného paušálu a
DPH spolu vo výške 151,78 Eur.

Navrhovateľodvolacínávrhnepodal.Kdoručenémuodvolaniuodporcupredložilprostredníctvomsvojho
zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým označil odvolanie za nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že súd dospel k správnym právnym ako aj skutkovým
zisteniam. Za rozhodujúce v prejednávanom spore označil okolnosti vzťahujúce sa jednak k existencii
zmluvy o úvere a jednak k odovzdaniu peňažnej hotovosti medzi stranami zmluvy. V rámci prvej premisy

sa spornosť v konečnom dôsledku nevyskytuje, keďže odporca priznal podpísanie predmetnej zmluvy a
teda prejavil vôľu byť jej obsahom viazaný, pričom priebeh kontraktačného procesu potvrdili svedkovia.
Existenciu predmetnej zmluvy o úvere nakoniec potvrdzuje aj dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá je jej
zabezpečovacím doplnkom a vo svojom obsahu sa na zmluvu o úvere odvoláva. Preto možno mať
existenciu obchodnoprávneho vzťahu založeného zmluvou o úvere za danú. Pochybnosť sa vyskytla vo
veci odovzdania samotného predmetu zmluvy, keď odporca popiera prevzatie peňazí. Toto jeho tvrdenie

považuje navrhovateľ za účelové s poukazom na to, že k tomuto úkonu prizval dvoch svedkov, ktorí
priebeh jednoznačne popísali vo svedeckých výpovediach. Nepriamo odovzdanie peňazí potvrdzuje
aj úhrada dvoch splátok v zmysle zmluvných dojednaní. K ukončeniu plnenia splátok došlo až po
skončení pracovného pomeru. Už podľa uvedeného je podľa navrhovateľa dostatočne odôvodnený
záver na základe ktorého by mal odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Považuje ale

za potrebné vysporiadať sa aj s odvolacou argumentáciou. Predovšetkým navrhovateľ je toho názoru,
že predmetný právny vzťah sa má riadiť Obchodným zákonníkom, keďže zmluva o úvere je v zmysle
§ 261 Obchodného zákonníka absolútnym obchodom a obe zmluvné strany prejavili vôľu v zmysle §
262 Obchodného zákonníka a dohodli sa na jeho voľbe. Tvrdenie odporcu ohľadom uzavretia zmluvy
v tiesni označil za účelové a žiadnym dôkazom, okrem výpovede odporcu, nepotvrdené. Navrhovateľ

pritom preukázal výplatu mzdy na účet, ako aj výplatu všetkých diét vo výplatných termínoch. Preto
je ťažko pochopiteľné, že by odporca súhlasil s podpisom zmluvy o úvere vo výške 7.500,- Eur za
sumu 300,- Eur. Navrhovateľ nikdy netvrdil, že zmluva o úvere je jediným dôkazom o prevzatí peňazí
a taktiež nie je pravdou, že navrhovateľ až neskôr na pojednávaní tvrdil prevzatie hotovosti pred
svedkami, keďže tento dôkazný prostriedok bol navrhnutý hneď pri úvodnej reči. Odporca pritom potvrdil

pravosť svojich podpisov na zmluve o úvere ako i na dohode o zrážkach zo mzdy pri nahliadnutí
do týchto dokumentov na výzvu súdu. Rozpornosť vo svedeckých výpovediach, ktorú tvrdí odporca
je opäť príkladom skresľovania údajov, keď svedok A. povedal, že si nespomína, či bol prítomný pri
podpise aj iných písomností okrem zmluvy o úvere a z tohto sa snaží odporca vyvodiť záver, že svedok
potvrdil, že odporca nepodpísal dohodu o zrážkach zo mzdy. Neexistuje pritom žiadny dôvod, prečo by

svedkovia neuvádzali pri svojej výpovedi pravdu. Drobné odchýlky vo svedeckej výpovedi svedka A. boli
vyvolané objektívnymi okolnosťami ako dlhý časový odstup a skutočnosť, že bol k predmetnému úkonu
prizvaný ako svedok. Sústredil sa preto na podstatné náležitosti, ktoré boli v jeho výpovedi jednoznačne
interpretované. K protichodnosti výpovedí svedkov tvrdenej odporcom nemohlo dôjsť, nakoľko žiaden
zo svedkov navrhnutý odporcom nebol prítomný pri samotnom úkone prevzatia peňazí. Nepravdivosť

tvrdenia odporcu, že predmetná zmluva bola neúplná a že mu nebola odovzdaná, potvrdzuje samotná
výpoveď odporcu, ktorý priznal, že na zmluve videl sumy 7.500,- Eur a zároveň osoby prítomné pri
tomto úkone zhodne potvrdili, že zmluva bola riadne vyplnená a že si ju odporca aj prevzal. Navrhovateľ
pritom dôkazy k účtovnému preukázaniu prostriedkov poskytnutých na úver opakovane doplnil s tým, že
išlo o prostriedky z osobnej spotreby, ktorá nepodlieha účtovnej evidencii. Navrhovateľ by považoval za

mimoriadne nespravodlivé, keby na zapretie prevzatia peňazí a teda vyhnutie sa zodpovednosti vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky stačilo len tvrdenie zo strany odporcu, že peniaze nikdy nedostal, hoci
podpísal zmluvu za prítomnosti dvoch svedkov. Navrhovateľ sa nestotožňuje s tvrdeniami odporcu, že
k zmluve musí pristúpiť aj ďalší právny úkon o prevzatí peňazí. Prevzatie peňazí je totiž jednoznačne
obsiahnuté v samotnej zmluve o úvere. Keďže v danej oblasti existuje početná ustálená judikatúra

a daný spor nie je pre danú oblasť zásadný, žiadal aby súd vo výroku dovolanie v predmetnej veci
nepovoľoval. V závere poukázal na to, že vo výrokovej časti odvolania žiada odvolateľ zmenu uznesenia
okresného súdu, pričom rozhodnutie je rozsudkom a preto si nie je istý, či odvolanie skutočne smeruje
proti rozhodnutiu vo veci samej alebo napáda iba nejaké rozhodnutie prijaté v priebehu konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľpoužil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) a podľa obsahu aj d) O.s.p.),
preskúmal rozhodnutie v skutočne napadnutej časti (s výnimkou zamietnutia zvyšnej časti návrhu) s
ohľadom na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je nevyhnutné (s výnimkou
zamietajúcej časti) zrušiť a vec v zrušenom rozsahu vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na úvod je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že predmetný právny vzťah medzi účastníkmi založený
danou zmluvou o úvere je potrebné posudzovať v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka o

úvere a nie podľa § 657 Občianskeho zákonníka o zmluve o pôžičke, ktorý aplikoval na vec prvostupňový
súd.

V zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka treťou časťou Obchodného zákonníka sa
spravujú, bez ohľadu na povahu účastníkov, záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Z obsahu zmluvy o úvere pritom vyplýva, že zmluva bola uzavretá podľa § 490 a nasl. Obchodného

zákonníka, avšak zo žiadneho ustanovenia tejto zmluvy nie je možné vyvodiť, že by došlo k výslovnej
dohode strán, že predmetný záväzkový vzťah (ak by nespadal pod vzťahy podľa § 261 Obchodného
zákonníka) sa spravuje Obchodným zákonníkom v zmysle § 262, ako to tvrdil navrhovateľ v odvolaní.
Samotný odkaz v hlavičke zmluvy na § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, nemôže mať ani základné
náležitosti právneho úkonu podľa § 262 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Na daný právny vzťah sa

ale priamo vzťahujú ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, keďže písomná zmluva
obsahuje všetky jej podstatné náležitosti a to záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi v jeho prospech
určené peňažné prostriedky i záväzok dlžníka peniaze vrátiť a zaplatiť dohodnutý úrok. K otázke kto
môže byť zmluvnou stranou, ktorá sa zaviaže ako veriteľ poskytnúť druhej zmluvnej strane peňažné
prostriedky, Obchodný zákonník nemá žiadne vymedzenie, takže možno usudzovať, že veriteľom môže

byť ktorákoľvek právnická alebo fyzická osoba a to aj osoba, ktorá nie je podnikateľom, vzhľadom
na to, že zmluva o úvere ako absolútny obchod sa v zmysle cit. § 261 ods. 2 písm. b) vždy riadi
Obchodným zákonníkom. Určité obmedzenie je len v tom, že takáto osoba nesmie spájať poskytovanie
úverusprijímanímvkladovodverejnostiaokremtohopokiaľbyposkytovanieúverumalobyťpredmetom
podnikania,muselbyveriteľmaťpríslušnéoprávnenie,čosaalenadanúvecanavrhovateľanevzťahuje.

Záver, že úvery môžu poskytovať aj iné subjekty ako banky alebo subjekty do predmetu činnosti
ktorých patrí poskytovanie úverov, vyplýva aj zo znenia § 499 Obchodného zákonníka podľa ktorého
za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu,
ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. To znamená, že úver môže poskytnúť veriteľ,
ktorého predmetom je poskytovanie úverov, aj veriteľ, do ktorého predmetu poskytovanie úverov nepatrí.

Takýto veriteľ ale nemôže žiadať odplatu za záväzok úver poskytnúť (obdobne porovnaj konštantnú
judikatúru napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 86/99 i 29 Odo 813/2001, ale i NS ČR 29 Odo 813/2001
alebo 32 Cdo 1532/2011).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva záver, že navrhovateľ napriek tomu, že poskytovanie úverov nepatrí do

predmetu jeho činnosti, mohol poskytnúť odporcovi úver a vzťah, ktorý vznikol uzavretím danej zmluvy
je vzťahom zo zmluvy o úvere, na ktorý je potrebné aplikovať ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a
nie (ako nesprávne uzavrel prvostupňový súd) § 657 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto
vec nesprávne právne posúdil.

Okrem toho nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zakladajú i vadu
nepreskúmateľnosti rozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). 5 2 Cdo 47/2012

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu, zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy), normujúcich rámec, v
ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m.m I. ÚS 22/2003).

Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené
relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho práva na súde, ale súdna

ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v
rozpore so zákonom (III. ÚS 72008).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto

súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B,
Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tiež vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj
právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. 6 2 Cdo 47/2012

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Krasko
c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila požiadavky na
kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria požiadavky vzťahujúce

sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. vyplýva, že súd je povinný dôkazy navzájom si
odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich považuje za nevierohodné, prečo niektoré
odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol
vôbec zaoberať. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na
spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho

konaniavzmyslečl.6ods.1Dohovoru,najmägaranciámobsiahnutýmvprincíperovnostizbraníaprávo
na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/2003). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia v hodnotení dôkazov
spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať navrhnutými dôkazmi, preto môžu
zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Neznamená to však bez ďalšieho, že každý nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia automaticky zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V každom

jednotlivom prípade súd skúma intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu nezodpovedá
vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V odôvodnení rozsudkuprvostupňový súd medzi výpočtom vykonaných dôkazov nielenže neuvádza, že bol vykonaný dôkaz i
výpoveďou navrhovateľa a odporcu, ktorú je potrebné považovať za základný východiskový dôkaz, ale v
ďalšomodôvodneníanineuvádzaobsahichvýpovedí,resp.čozichvýpovedíbolozistené.Obdobnesúd

opomenulvysporiadaťsaisďalšímivkonanívykonanýmidôkazmiatosdohodouozrážkachzomzdyzo
dňa 20.5.2011, najmä ak odporca jej podpísanie popieral, ako ani s príjmovými pokladničnými dokladmi,
ktorých kópie sú založené na č.l. 29 spisu na základe ktorých mal odporca v dvoch čiastočných splátkach
100,- Eur dňa 16.6.2011 a 150,- Eur dňa 21.7.2011 čiastočne uhradiť predmetný dlh. Vzhľadom na
okolnostidanéhoprípadu,keďodporcapopieranavrhovateľovetvrdenie,žepeňažnéprostriedkyvsume

7.500,- Eur boli odporcovi navrhovateľom odovzdané a obe strany navzájom spochybňujú svedecké
výpovede svedkov protistrany, sa javí nevyhnutným v rámci vyhodnotenia výsledkov vykonaného
dokazovania zohľadniť i tieto dôkazy. Prvostupňový súd účastníkov, ale ani svedkov k týmto dôkazom
a k okolnostiam ich vyhotovenia ani bližšie nevypočul a tieto dôkazy v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku ani vôbec nevyhodnotil. Súd tiež nedostatočným spôsobom nielenže reprodukoval výpoveď
svedkyne Q., družky odporcu, keď ponechal bez povšimnutia tú časť jej výpovede, v ktorej potvrdila,

že v januári 2011, keď sa sťahovala, potrebovala finančné prostriedky a vtedy im navrhovateľ uviedol,
že ich nemá, ale že ich možno nechá u pána A.... Napriek tomu, že táto časť výpovede svedkyne by
mohla naznačovať existencii dlhu odporcu, resp. i jeho družky voči navrhovateľovi, ďalšie otázky na
vysvetlenie tejto časti výpovede svedkyni položené neboli. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu javí
sa byť nevyhnutným zistiť najmä od odporcu aký bol podľa neho motív - dôvod prečo by mal navrhovateľ

v súvislosti s vyplatením riadnej mzdy v sume 300,- Eur trvať na tom, aby odporca predtým podpísal
predmetnú zmluvu o úvere znejúcu na sumu 7.500,- Eur. Od oboch strán sa javí nevyhnutným zistiť,
či v rozhodnom období odporca dlžil navrhovateľovi finančné prostriedky možno z iného titulu ako na
základe predmetnej zmluvy o úvere. Prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku tiež
nevyhodnotil a zrejme sa ani nezaoberal otázkou, podľa odvolacieho súdu, vzhľadom na okolnosti

daného prípadu podstatnou, prečo odporca v podanom odpore najskôr uzavretie a podpisy na zmluve
o úvere (ale i na dohode o zrážkach zo mzdy) jednoznačne poprel a neskôr v konaní pravosť svojho
podpisunapredmetnejzmluveoúverepotvrdil.Vzhľadomnadiametrálnuodlišnosťtvrdenínavrhovateľa
a odporcu a dôkaznú núdzu bolo tiež vhodným ako dôkazný prostriedok nariadiť priamu konfrontáciu
výpovedí navrhovateľa a odporcu.

Aj Ústavný súd SR v rozhodnutí I. ÚS 265/05 uzavrel, že pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho,
aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre
toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda rozporné s čl. 46
ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže potom prvostupňový súd s poukazom na vyššie uvedené

sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami ako je na
ne poukázané vyššie, zaťažil rozhodnutie vadou, ktorá má za následok jeho nepreskúmateľnosť, čím
bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, v dôsledku čoho bolo nevyhnutným napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 cit. ust. vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okrem toho sa prvostupňový súd dopustil i závažného procesného pochybenia. Z obsahu spisu vyplýva,
že navrhovateľ sa pôvodnou žalobou domáhal od odporcu zaplatenia sumy 7.500,- Eur s úrokom vo
výške 20% ročne odo dňa 20.5.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaním zo dňa 29.11.2012
(č.l. 28 spisu) navrhovateľ zmenil svoj návrh na začatie konania s tým, že sa od odporcu domáhal

zaplatenia už len sumy 7.250,- Eur s úrokom vo výške 20% ročne až od 1.12.2011 do zaplatenia ako i
náhrady trov konania. Prvostupňový súd na toto podanie navrhovateľa zareagoval tak, že uznesením zo
dňa 28.11.2012 č.k. 15C/138/2012-37 s použitím § 95 O.s.p. pripustil zmenu návrhu na začatie konania
tak, že nový petit znel: Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 7.250,- Eur spolu s 20% ročným
úrokom z omeškania od 1.12.2011 do zaplatenia...

Keďže ale navrhovateľ si zmeneným návrhom uplatňoval menej než pôvodným a to tak v istine, keď
namiesto 7.500,- Eur uplatňoval nižšiu sumu 7.250,- Eur, ako i v úroku 20% ročne, keď namiesto
pôvodného odo dňa 20.5.2011 si už uplatňoval úrok až od 1.12.2011, uplatňovanie menej ako pôvodne
je nevyhnutné kvalifikovať ako čiastočné späťvzatie návrhu v zmysle § 96 O.s.p. a rozhodnúť o

ňom nie podľa § 95 O.s.p. ako o pripustení zmeny návrhu, ale podľa § 96 ods. 1 veta tretia O.s.p.
konanie v späťvzatej časti čiastočne zastaviť. Okrem toho súd pri formulovaní uznesenia, ktorým bola
pripustená zmena návrhu pochybil, ak v rozpore s petitom pôvodného i zmeneného návrhu, v ktorom
bol uplatňovaný úrok vo výške 20% ročne pripustil zmenu, v rámci ktorej už táto čiastka predstavovalanie úrok z úveru, ale úrok z omeškania, čo sú odlišné inštitúty. Navrhovateľ ani odporca tento postup
súdu ale nenamietali.

Vzhľadom na to, že zo strany navrhovateľa došlo v priebehu konania k čiastočnému späťvzatiu návrhu,
na rozhodnutie o náhrade trov konania potom nie je možné aplikovať ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý
vyžaduje plný úspech účastníka. V prípade ak bolo konanie sčasti zastavené napríklad z dôvodu
čiastočnéhospäťvzatiažaloby,súdprihliadnenato,čiaktozavinil,žekzastaveniumuselodôjsť.Najskôr
teda posúdi (v režime § 146 ods. 1 písm. c) a ods. 2 O.s.p.) otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo

byť sčasti zastavené a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2 O.s.p.) celkovú
otázku z akej časti bol ten ktorý účastník úspešný. Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie
jedného z účastníkov, treba z pohľadu § 142 ods. 2 O.s.p. dovodiť, že v tomto rozsahu nemal vo veci
úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech
a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu (uzn. NS SR
6MCdo 19/2010).

Žiada sa dodať, že odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, ktorý na námietky
odporcu, aby navrhovateľ preukázal, či poskytnutá pôžička bola riadne zaúčtovaná v jeho účtovníctve
ako fyzickej osoby - podnikateľa uzavrel, že aj keby sa odporcovi podarilo preukázať, že pôžička nebola
riadne zavedená do účtovníctva navrhovateľa, táto skutočnosť sama osebe nie je spôsobilá spochybniť

samotné poskytnutie finančných prostriedkov a ani vznik zmluvného vzťahu medzi účastníkmi. Takýto
nepriamy dôkaz potom vzhľadom na okolnosti daného prípadu i odvolací súd považoval za nadbytočný
v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa, keďže účastníkom konania sa popísaným postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude najskôr sa riadne v súlade s procesnými

normami vyporiadať s čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľa, následne sa opätovne vyhodnotiť
všetky dôkazy, ktoré boli dosiaľ v konaní vykonané, na základe výsledkov prípadne doplniť nevyhnutné
prípadne navrhnuté dokazovanie a na základe opätovného vyhodnotenia celéhovykonaného
dokazovania znovu vo veci rozhodnúť, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu(§226O.s.p.),pričomrozhodnutiejepotrebnénáležitevsúladesust.§157ods.2O.s.p.odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.