Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. máj 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414212322
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6414212322.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore
žalobkyne F.. F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v B. V., F.. P. Q. č. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Martinou
Mészáros Bariakovou, advokátkou so sídlom vo Zvolene, Bystrický rad č. 453/77, proti žalovanému
MF Centrum s.r.o., IČO: 44427051, so sídlom v Banskej Štiavnici, SNP č. 1557, zastúpenému JUDr.
Lenkou Katríkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Rusovská cesta č. 56, o zaplatenie 3.770,-
€ s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k.
10Cpr/1/2014-250 zo dňa 20.12.2016 v znení opravného uznesenia č.k. 10Cpr/1/2014-337 zo dňa

06.07.2017, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvého výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni
sumu 2.700,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.700,- € od 18.09.2014 do
zaplatenia m e n í tak, že v tejto časti žalobu žalobkyne z a m i e t a.

Rozsudok súdu prvej inštancie v prevyšujúcej časti prvého výroku a v treťom výroku o trovách konania
z r u š u j e a v tejto časti mu vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového

poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
3.770,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.770,- € od 18.09.2014 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(druhý výrok) a žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (tretí
výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého žalobkyňa pracovala u žalovaného ako lekárnik na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 18.07.2012 s dohodnutou mzdou v sume 1.000,- € mesačne; na základe dohody o
zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2013 došlo od 01.06.2013 k zmene druhu dojednanej práce na
zodpovedný farmaceut s dohodnutou mzdou v sume 1.100,- € mesačne; podľa zistenia inšpektorátu
práce žalovaný neposkytoval žalobkyni v období od septembra 2012 do februára 2014 prestávky na

odpočinok a jedenie a ani jej neposkytol mzdu za odpracovaný čas v rozsahu polhodiny za každý
pracovný deň za čo mu bola právoplatne uložená pokuta; žalovaný vyplácal žalobkyni v období od
septembra 2012 do mája 2013 mzdu v sume 700,- € v hrubom mesačne a od júna 2013 do marca 2014
mzdu v sume 1.100,- € v hrubom mesačne; žalovaný prispieval žalobkyni sedem mesiacov na bývaniesumou 330,- € mesačne; bývalá kolegyňa žalobkyne F.. K. V. ako svedkyňa uviedla, že v lete 2012
prišiel za žalobkyňou do lekárne nový zamestnávateľ, aby podpísali pracovnú zmluvu, pracovnú zmluvu
nečítala, ale jej povedala, že nástupný plat bude v sume okolo 1.000,- €, nebola žiadna reč o mzde v

sume 700,- €; z výpovede priateľa žalobkyne K. O. ako svedka vyplynulo, že bol prítomný na stretnutí v
reštaurácii, kde sa rokovalo o mzdových podmienkach žalobkyne s budúcim zamestnávateľom, o náplni
práce ako aj o postupnom zvyšovaní mzdy; po tomto jednaní si to so žalobkyňou premysleli s tým, že sa
rozhodli presťahovať do B. V., žalobkyňa začala u žalovaného pracovať od septembra 2012, žalovaný
je prisľúbil nástupný plat v sume 1.000,- € a príspevok na bývanie, nebol priamo prítomný pri podpise

pracovnej zmluvy, nakoľko tá bola podpísaná u bývalého zamestnávateľa žalobkyne; výzvou zo dňa
04.09.2014 vyzvala žalobkyňa žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 7 dní od doručenia výzvy s tým,
že táto bola žalovanému doručená dňa 10.09.2014.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je žaloba žalobkyne dôvodná;
súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že „mal za preukázané, že žalovaný počas rokovaní o

pracovnej zmluve podal žalobkyni návrh pracovnej zmluvy, v ktorej bola navrhnutá výška mzdy 1.000,-
€ v hrubom, pričom žalobkyňa takýto návrh pracovnej zmluvy akceptovala, čím podľa názoru súdu bola
platne uzavretá pracovná zmluva; zároveň keďže samotný žalovaný potvrdil takýto návrh pracovnej
zmluvy, ktorý predložil žalovanej pri rokovaní musel mať vedomosť o tom, že tá ho akceptovala; takáto
skutočnosť vyplýva aj z výsluchu svedkyne K. V., ktorá bola svedkom rokovaní medzi stranami sporu

ohľadom pracovnej zmluvy s tým, že žalobkyňa jej povedala, že jej nástupný plat bude 1.000,- €; súd o
vierohodnosti takejto svedkyne nemal pochybnosti, nakoľko tá nie je v žiadnom príbuzenskom pomere
k stranám sporu, resp. ich štatutárnym orgánom a nie je ani v pracovnom, prípadne inom právnom
vzťahu k takýmto stranám; samotné tvrdenie žalovaného, že takáto svedkyňa je priateľka žalobkyne
nebolo v konaní preukázané; okrem toho pokiaľ ide o argumenty žalovaného že takýto prejav vôle,

t.j. návrh pracovnej zmluvy so mzdou v sume 1.000,- € bol následne odvolaný na prvom rokovaní so
žalobkyňou, tak tu súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 46 Občianskeho zákonníka bola medzi
stranami sporu dojednaná písomná forma pracovnej zmluvy a teda aj odvolanie takéhoto návrhu malo
byť urobené v písomnej forme; zároveň o tom, že by bol návrh odvolaný zo strany žalovaného nebol
produkovaný žiadny relevantný dôkaz, išlo len o tvrdenie žalovaného s tým, že takéto odvolanie malo

byť urobené ústnou formou; nebolo tiež preukázané, že pracovná zmluva s dohodnutou mzdou v sume
700,- € bola podpísaná neskôr ako pracovná zmluva s dohodnutou mzdou v sume 1.000,- € a mala
by tak byť posudzovaná ako dohoda o zmene pracovných podmienok, pretože táto skutočnosť nebola
tiež preukázaná; v prípade ak existovali dve uzavreté pracovné zmluvy s rôznou výškou dojednanej
mzdy, tak súd zistil, že pracovná zmluva v ktorej bola dohodnutá mzda v sume 1.000,- € nebola žiadnym

spôsobom zrušená, resp. zmenená; okrem toho podľa názoru súdu bolo úmyslom žalobkyne uzavrieť
pracovnú zmluvu so zárobkom v sume 1.000,- €, nakoľko predtým pracovala v B. za mzdu okolo 550,-
€ v čistom (650,- € v hrubom plus prémie) s tým, že aj svedkyňa F.. K. V. nepriamo potvrdila, že
žalobkyňa jej povedala, že bude mať mzdu 1.000,- € ako nástupný plat a nebola žiadna reč o sume
700,- €; je tiež nelogické, aby sa žalobkyňa presťahovala do B. V. z B. za približne rovnakú mzdu ako

zarábala v B. a to aj s poukazom na skutočnosť, že bez žalobkyne by nemohla byť prevádzkovaná
lekáreň; súd s prihliadnutím na uvedené skutočnosti považoval za platnú a účinnú pracovnú zmluvu,
v ktorej sa dohodli strany sporu na mzde v sume 1.000,- €; keďže žalovaný vyplácal v období od
01.09.2012 do 31.05.2013 žalobkyni len mzdu v sume 700,- € má žalobkyňa za toto obdobie nárok
na doplatenie mzdy v sume 2.700,- € v hrubom, pričom žalovaný výšku takejto dlžnej sumy, ktorá

sa má doplatiť žalobkyni nespochybňoval; pokiaľ ide o nárok žalobkyne v sume 1.070,- € v hrubom
za neposkytovanie prestávok na odpočinok a jedlo za obdobie od 01.09.2012 do 31.05.2013 súd tu
poukazuje na rozhodnutie Inšpektorátu práce zo dňa 08.08.2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že
žalovaný neposkytoval žalobkyni v období od septembra 2012 do februára 2014 prestávky na oddych
a jedenie tak, aby tá mohla prerušiť prácu, pričom v celom kontrolovanom období nebolo v evidencii

pracovného času uvedené žiadne prerušenie práce, ale zamestnávateľ jej za každú zmenu odpočítal
0,5 hodiny z pracovného času; zamestnávateľ mal tak postupovať podľa § 91 ods. 5 Zákonníka práce s
tým, že podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce patrí zamestnancovi za takúto prácu mzda; keďže žalovaný
nespochybňoval výšku uplatnenej nevyplatenej mzdy v sume 1.070,- € súd priznal žalobkyni aj takýto
nárok v celom rozsahu; súd súčasne priznal žalobkyni aj úroky z omeškania podľa § 517 Občianskeho

zákonníka a to od 18.09.2014, nakoľko žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy do 17.09.2014
(do siedmych dní od doručenia výzvy, ktorá bola doručená žalovanému dňa 10.09.2014); súd zamietol
žalobu v časti úrokov z omeškania od 10.09.2014 do 17.09.2014 z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala
dôvodnosť takéhoto nároku vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti; pokiaľ ide o svedeckú výpoveď K.O. (ide o priateľa žalobkyne) ako aj navrhnutých svedkov F. X., F. G., H. G., P. A., Z. D. a F.. M. E., resp.
ich čestné prehlásenia, tak ide o osoby, ktoré sú buď v príbuzenskom vzťahu, resp. pracovnoprávnom
vzťahu, prípadne obchodnoprávnom vzťahu k strane sporu (žalovanému) a teda ide o dôkazy, ktoré

sú ovplyvnené takouto skutočnosťou a súd má pochybnosti o ich hodnovernosti; preto súd aj zamietol
návrh žalovaného na vypočutie takýchto svedkov“.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 4, § 15 ods. 1, § 18, § 42 ods.
1, § 43 ods. 1, § 91 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 118 ods. 1 a 2 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol

podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému právo na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu (v
tom čase) včas odvolanie zo dňa 08.02.2017 (č.l. 272-279 spisu). Podľa obsahu odvolania (§ 124 ods.
1 C.s.p.) napadol rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku o vyhovení žalobe žalobkyne. Súdu
prvej inštancie vyčítal, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§
365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie
dohodnutej mzdy (2.700,- €) a na zaplatenie mzdy za čas určený na odpočinok a jedenie v trvaní 30
minút (1.070,- €). Vo vzťahu k prvému nároku (1) uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie,
že medzi ním a žalobkyňou bola v pracovnej zmluve dohodnutá mzda v sume 1.000,- € mesačne a

tento záver označil za rozporný s vykonaným dokazovaním a zisteným skutkovým stavom; zdôraznil,
že boli predložené dve pracovné zmluvy, pričom v jednom vyhotovení bola dohodnutá mzda v sume
700,- € mesačne, ktorá bola žalobkyni aj reálne vyplácaná viac ako rok a v druhom vyhotovení bola
uvedená mzda v sume 1.000,- €, ktorá však nebola žalobkyni nikdy vyplácaná, pričom žalobkyňa takúto
výšku mzdy od neho až do iniciovania súdneho sporu, t.j. viac ako dva roky nepožadovala; zdôraznil,

že v konaní preukázal, že žalobkyni na prvom osobnom stretnutí, ktoré predchádzalo stretnutiu, na
ktorom bola uzatvorená pracovná zmluva s dohodnutou mzdou v sume 700,- € mesačne, predložil
návrh pracovnej zmluvy, v ktorom bola dohodnutá výška mzdy v sume 1.000,- € v hrubom, pričom
uvedený návrh pracovnej zmluvy ešte pred uskutočnením tohto prvého osobného stretnutia podpísal,
nakoľko mal za to, že práve na tomto prvom osobnom stretnutí dôjde k uzavretiu pracovnej zmluvy;

záverom prvého osobného stretnutia však bola dohoda, že k uzavretiu pracovného pomeru za daných
pracovných podmienok nedôjde, pričom žalobkyni ponechal návrh pracovnej zmluvy z dôvodu, aby
si predmetné znenie návrhu preštudovala a prípadne následne navrhla zmenu ďalších pracovných
podmienok; z uvedeného je zrejmé, že návrh pracovnej zmluvy priamo na prvom osobnom stretnutí
odvolal a žalobkyňa toto odvolanie akceptovala; súčasne sa obaja dohodli na ďalšom druhom osobnom

stretnutí, na ktorom predložil žalobkyni pracovnú zmluvu s novo dohodnutými podmienkami vrátane
novo dohodnutej mzdy v sume 700,- € v hrubom, ktorá bola následne aj podpísaná oboma zmluvnými
stranami; žalobkyňa si z prvého osobného stretnutia ponechala písomné vyhotovenie návrhu pracovnej
zmluvy, čomu v danom čase neprikladal pozornosť, nakoľko predmetný návrh pracovnej zmluvy bol
oboma stranami považovaný za nezáväzný, mali dobré pracovné ako aj priateľské vzťahy, preto

nepredpokladal, že žalobkyňa zneužije návrh pracovnej zmluvy na začatie tohto súdneho konania; v
ďalšom texte odvolania podrobne argumentoval, že jeho návrh na uzavretie pracovnej zmluvy so mzdou
1.000,- € zanikol a zo strany žalobkyne nedošlo k jeho prijatiu; nesúhlasil preto so skutkovým zistením
súdu prvej inštancie, že mal vedomosť o akceptácii návrhu pracovnej zmluvy zo strany žalovanej,
pretoževčasejehopredloženiabolpodpísanýlenzjehostranyapriamonaprvomosobnomstretnutíbol

tento návrh odvolaný a preto o jeho podpise zo strany žalobkyne sa dozvedel až na základe žaloby; súd
prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami v odôvodnení rozsudku nevysporiadal a obmedzil sa len na
konštatovanie, že o akceptácii návrhu pracovnej zmluvy zo strany žalobkyne mal vedomosť, pričom súd
neuviedol, z akých dôkazov takýto skutkový záver vyplýva; zdôraznil, že súd prvej inštancie neskúmal
existenciu a platnosť pracovnej zmluvy s dohodnutou výškou mzdy 700,- €; práve táto pracovná zmluva

bola ako platná a účinná predložená B. Q. A., ktorý aj na podklade tejto pracovnej zmluvy rozhodol
o činnosti lekárne; poukázal na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal ani
ďalšími skutočnosťami a dôkazmi a to najmä tým, že žalobkyňa nikdy neoznámila, že nesúhlasí s výškou
mzdy 700,- €, ktorá jej bola takmer rok vyplácaná v súlade s pracovnou zmluvou; pokiaľ žalovaná vkonaní tvrdila, že mu oznámila, že žiada doplatiť mzdu ústne ako aj zápismi na výplatných páskach,
toto svoje tvrdenie nepreukázala, zo sumy 700,- € boli žalobkyni počítané aj odvody na zdravotné a
sociálne poistenie, daň z príjmu a nemocenské, ktoré tiež nikdy nenamietala, ohľadne výšky mzdy

700,- € preberala a podpisovala súvisiace dokumenty, z ktorých táto mzda vyplývala (napr. výplatné
pásky, ročné zúčtovanie atď.); zdôraznil, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostal žiadnu
odpoveď na to, prečo súd prvej inštancie nemal za preukázané, že pracovná zmluva s výškou mzdy
700,- € je platná a účinná; nesúhlasil ani s hodnotením výpovede svedkyne F.. K. V. zo strany súdu
prvej inštancie, pretože svedkyňa vypovedala len o tvrdeniach žalobkyne, t.j. o tom, čo jej uviedla

sama žalobkyňa, ktorá svoje tvrdenia v konaní doposiaľ nepreukázala, svedkyňa nevidela ani nečítala
pracovnú zmluvu a nemala vedomosť o tom, akú mala mať žalobkyňa mzdu počas pracovného pomeru,
preto táto svedecká výpoveď nepreukazuje skutočnosti, ktoré vzal súd prvej inštancie za preukázané
(dojednanie mzdy v sume 1.000,- € mesačne); vyjadril názor, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa
a svedkyňa boli bývalé kolegyne, trávili spoločne pracovnú dobu a mali priateľský vzťah, možno mať
pochybnosti o objektívnosti svedeckej výpovede svedkyne; pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru,

že úmyslom žalobkyne bolo uzavrieť pracovnú zmluvu so zárobkom v sume 1.000,- € mesačne, ide len
o domnienky a subjektívny názor súdu, ktorý sa neopiera o jediný dôkaz; už počas konania poukazoval
na ďalšie okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu pracovného pomeru a ktoré mali vplyv aj na výšku mzdy
žalobkyne, keď išlo najmä o skutočnosť, že išlo o novootvorenú prevádzku lekárne, preto počiatočná
výška mzdy žalobkyne bola dohodnutá na sumu 700,- €, pričom len čo sa nová lekáreň dostane do

povedomia zákazníkov a zvýši sa jeho obrat, dôjde aj k zvýšeniu mzdy žalobkyne, čo sa napokon aj
stalo po uzavretí dohody zo dňa 31.05.2013 o zvýšení mzdy zo sumy 700,- € na sumou 1.100,- €;
okrem uvedeného súhlasila žalobkyňa so mzdou v sume 700,- € aj z dôvodu, že sa so spoločníkmi
žalovaného dohodla, že budú prispievať na nájom; okrem toho životné náklady v B. V. sú nižšie ako
životné náklady v B., preto tvrdenie, že uzavretím pracovnej zmluvy so mzdou v sume 700,- € mesačne

si žalobkyňa oproti bývalej práci pohoršila, nie je pravdivé; žalobkyňa dostala vyšší nástupný plat,
než mala v B. (650,- €), pričom dohodnutá mzda v sume 700,- € sa mala časom zvýšiť a žalobkyňa
nemala takmer žiadne náklady na bývanie; vyjadril názor, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
o tom, že pracovná zmluva, od ktorej odvodzuje svoj nárok na zaplatenie dlžnej mzdy, je platnou
pracovnou zmluvou, t.j. nepreukázala, že v období od 01.09.2012 do 31.05.2013 jej mala byť vyplácaná

mzda v sume 1.000,- € mesačne; konanie žalobkyne označil za šikanózny výkon práva a konanie v
rozpore s dobrými mravmi. Vo vzťahu k druhému nároku (2) uviedol, že súd prvej inštancie neskúmal
a následne pri svojej rozhodovacej činnosti a ani nezohľadnil ním uvádzané skutočnosti týkajúce sa
tohto nároku; zdôraznil, že samotná žalobkyňa výslovne odmietla zmenu otváracích hodín lekárne,
t.j. aby bola lekáreň počas obedňajšej prestávky zatvorená, čo odôvodnila tým, že lekáreň navštevujú

predovšetkým pacienti blízkeho zdravotníckeho zariadenia, ktoré malo ordinačné hodiny len do 13:00
hod. a teda bude mať dostatok času na prestávku na oddych a jedlo; žalobkyňa bola zodpovednou
zástupkyňou v lekárni a všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa jej prevádzky (vrátane otváracej doby)
s ňou vopred konzultoval; uviedol, že so žalobkyňou mal dohodu, v zmysle ktorej mohla žalobkyňa
kedykoľvek lekáreň zatvoriť a na čas nevyhnutne potrebný túto opustiť, čo žalobkyňa aj robila, čo malo

byť preukázané výsluchom navrhnutých svedkov, ktorých výsluch súd zamietol; za účelom prestávky na
odpočinokajedeniebolažalobkynikdispozíciivyhradenámiestnosť;žalobkyňaakozodpovednávedúca
mohla kedykoľvek navrhnúť zmenu otváracej doby lekárne, čo však neurobila a ani neuniesla dôkazné
bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že požiadala o zmenu otváracích hodín lekárne; na pojednávaní
dňa 22.11.2016 navrhol vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorí mali svedčiť o skutočnosti,

že žalobkyňa mala počas každej pracovnej zmeny najmenej 30 minútovú prestávku na odpočinok a
jedlo, pričom súd prvej inštancie uznesením tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol, pričom
jedine títo svedkovia mohli vypovedať o tom, ako prebiehala pracovná zmena žalobkyne a mohli
vypovedať o skutočnostiach týkajúcich sa prestávky na odpočinok a jedlo žalobkyne; vyjadril názor, že
súdprvejinštancienesprávnezaložilpredpokladnepravdivostiichsvedeckýchvýpovedí,čovkonečnom

dôsledku viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno z jeho strany; poukázal na to, že obdobný
prístup nezvolil súd vo vzťahu k výpovedi svedkyne K. V., s ktorou bola žalobkyňa dlhodobá kolegyňa
a mali priateľský vzťah; nárok žalobkyne na zaplatenie mzdy za čas určený na odpočinok mal tak
súd preukázaný len na základe rozhodnutia D. X. B.. B. zo dňa 08.08.2014, t.j. súd prvej inštancie
aj napriek tomu, že nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom sa riadil výlučne

týmto skutkovým stavom a posudzoval nárok žalobkyne na zaplatenie mzdy začas určený na odpočinok
jedine na základe skutkového stavu opísaného správnym orgánom; v správnom konaní však na svoju
obranu neuviedol všetky dôkazy a svoju obranu neuskutočnil v takej miere ako v súdnom konaní a
to s ohľadom na skutočnosť, že správne konanie je svojím charakterom iným konaním, než súdnekonanie a v správnom konaní nebolo predmetom konania zaplatenie tak vysokej sumy a preto nebolo
pre neho účelné vynakladať na svoju obranu toľko času a financií ako v súdnom konaní; vyjadril názor
že súd prvej inštancie bol povinný aj vo vzťahu k tomuto nároku žalobkyne vykonať dokazovanie a

nie iba vágne konštatovať, že skutočnosti, ktoré preukazujú danosť uvedeného nároku vyplývajú zo
správneho konania. Na základe uvedeného sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého rozsudku v
zmysle zamietnutia žaloby alebo zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 27.02.2017 (č.l. 305-308 spisu) k odvolaniu žalovaného
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
správny, zákonný, spravodlivý a dostatočne odôvodnený; nesúhlasila s odvolaním žalovaného; vo
vzťahu k tvrdenému zániku návrhu pracovnej zmluvy s mesačnou mzdou v sume 1.000,- € uviedla, že
rozsiahle úvahy a tvrdenia žalovaného nie sú podložené žiadnym dôkazom, ktorý by ich potvrdzoval a
odporujú aj elementárnej logike; zdôraznila, že jej procesnou povinnosťou ako žalobkyne v sporovom

konaní je najmä preukázanie uplatňovaného nároku, čo nepochybne splnila; v žiadnom prípade nie je jej
povinnosťou vyvracať všetky tvrdenia žalovaného prednesené v spore, pretože pokiaľ žalovaný v rámci
svojej procesnej obrany uvádza nejaké skutkové tvrdenia, je jeho povinnosťou tieto tvrdenia podložiť
relevantnými dôkazmi, resp. tieto dôkazy aspoň označiť, čo však žalovaný neurobil; pokiaľ žalovaný
uplatňovaný nárok spochybňuje, je povinný na podporu svojich tvrdení predložiť dôkazy; žalovaný

tvrdí viaceré dôvody zániku návrhu pracovnej zmluvy, z ktorých si súd má vybrať; uvedené konanie
žalovaného však nemá logiku, nakoľko pokiaľ je žalobca presvedčený o tom, že konkrétny skutkový
dej prebehol tak, ako uvádza, je nepochopiteľné, že uvádza aj iné (možné) priebehy skutkového deja
a s tým súvisiace právne dôsledky; rovnako odporuje základnej logike, že mala odmietnuť uzavretie
pracovnej zmluvy s mesačnou mzdou v sume 1.000,- € a následne prijať tú istú prácu za mesačnú mzdu

v sume 700,- €; vyjadrila názor, že je nepravdepodobné a ťažko predstaviteľné, že by žalovaný ako
podnikateľ odovzdal druhej zmluvnej strane písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy na „prečítanie“ s
tým, že by bol takýto návrh zmluvy už opatrený jeho podpisom; pokiaľ žalovaný tvrdí, že sa o podpise
spornej pracovnej zmluvy dozvedel až z doručenej žaloby, priamo v pracovnej v zmluve je uvedené,
že táto je vyhotovená v štyroch rovnopisoch, pričom každá zmluvná strana dostane dva rovnopisy s

tým, že písomne urobený právny úkon je potrebné vykladať predovšetkým a výlučne podľa jeho obsahu
zachyteného na listine, preto je zrejmé, že sa jedná len o účelové tvrdenie žalovaného, ktoré je v
priamom rozpore s obsahom pracovnej zmluvy, ktorý žalovaný potvrdil svojím podpisom; zdôraznila, že
jej tvrdenia sú podložené riadnou pracovnou zmluvou, ktorá bola zo strany žalovaného podpísaná; niet
lepšieho dôkazu, pokiaľ ide o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ako oboma zmluvnými stranami podpísaná

zmluva; pokiaľ žalovaný tvrdí, že mu akceptácia návrhu pracovnej zmluvy nebola doručená (čo je v
rozpore s jej obsahom), je to práve žalovaný, kto je povinný uviesť okolnosti, ktoré by objektívne danú
skutočnosť spochybňovali, keďže táto jednoznačne vyplýva z obsahu spornej pracovnej zmluvy; pokiaľ
ide o tvrdenie žalovaného, že spornú pracovnú zmluvu podpísala pravdepodobne tesne pred podaním
žaloby uviedla, že už dňa 04.03.2014 dávala podnet na inšpektorát práce, ktorý tento podnet vybavil

podaním zo dňa 02.05.2014, pričom z tohto podania jednoznačne vyplýva, že už v tom čase bola sporná
pracovná zmluva podpísaná; nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného, že v priebehu konania mení svoje
vyjadrenia; pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že z príjmu v sume 700,- € boli zrážané odvody a daň
a že na vyššom územnom celku bola registrovaná pracovná zmluva s mesačnou mzdou 700,- €, tieto
skutočnosti boli vo výlučnej dispozícii žalovaného a ona ich nemala možnosť ovplyvniť; pokiaľ žalovaný

spochybňuje výpoveď svedkyne F.. K. V., poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 276/2014 zo dňa 09.06.2015, v zmysle ktorého len poukázanie na kolegiálny vzťah
svedka a strany sporu nie je bez ďalšieho spôsobilé vyvodiť záver o zaujatosti svedka; svedkyňa vo
svojej výpovedi potvrdila jej tvrdenia, samotná skutočnosť, že svedkyňa nevidela pracovnú zmluvu nie
je prekážkou toho, aby jej výpoveď bola považovaná za relevantnú, nakoľko jej výpoveď dotvára obraz

o tom, ako kontraktačný proces prebiehal; nie je žiadny problém v tom, že svedkyňa reprodukovala
tvrdenia, ktoré jej bezprostredne po podpise spornej pracovnej zmluvy povedala, pretože v tom čase
netušila, že bude proti žalovanému viesť súdny spor o zaplatenie mzdy, t.j. v tom čase nebol daný
dôvod na to, aby svedkyni uvádzala nepravdivé skutočnosti; poukázala aj na to, že žalovaný výhrady
proti vierohodnosti svedkyne nevzniesol na pojednávaní, na ktorom bola vypočutá a žalovaný mal

možnosť klásť svedkyni otázky; osobitne uviedla, že v B. mala síce mesačnú mzdu v sume 650,- €,
pracovala avšak len na skrátený pracovný úväzok v rozsahu 6 hodín denne a dostávala aj prémie,
preto žalovaným prezentovaný záver o tom, že si mzdou v sume 700,- € nepohoršila, je nesprávny
a zavádzajúci; súhlasila so zamietnutím návrhu žalovaného na výsluch navrhnutých svedkov, pretožejednak F.. F. G. nemôže byť vypočutá ako svedkyňa, pretože je štatutárnym orgánom žalovaného a
pri ostatných navrhnutých svedkoch sú dôvodne preukázané pochybnosti o ich vierohodnosti, pretože
títo podpísali čestné prehlásenia po podaní žaloby na súd a súčasne po tom, čo dňa 29.08.2014

nadobudloprávoplatnosťrozhodnutieinšpektorátupráceouloženípokutyžalovanémuvsume300,-€za
neposkytnutie prestávky na odpočinok a jedenie, preto tieto osoby podpísali čestné prehlásenia v čase,
kedy bolo právoplatne rozhodnuté o procesnom opaku; vyjadrila názor, že uniesla dôkazné bremeno
ohľadne preukázania uplatneného nároku a jej konanie nemožno považovať za šikanózny výkon práva
ani konanie v rozpore s dobrými mravmi; pokiaľ ide o nárok na vyplatenie mzdy za čas, kedy jej mala

byť poskytnutá prestávka na odpočinok a jedenie s poukazom na ustanovenie § 193 C.s.p. uviedla, že
súd je viazaný rozhodnutím aj o tom, že bol spáchaný správny delikt, preto argumentácia žalovaného
o tom, že v správnom konaní neboli použité žiadne dôkazy, ktoré mal žalovaný k dispozícii, označila za
účelovú; na základe uvedeného navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3Žalovanývreplikezodňa20.03.2017(č.l.310-313spisu)prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu

uviedol,žetvrdeniažalobkynesúnesprávneaúčelové,nemajúžiadnuoporuvovykonanomdokazovaní;
pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že preukázala existenciu pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou v sume 1.000,-
€, čím uniesla dôkazné bremeno o svojom nároku, účelovo opomína, že do konania predložil oboma
zmluvnými stranami podpísanú pracovnú zmluvu s dohodnutou mzdou v sume 700,- €; zdôraznil, že s
touto skutočnosťou sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie; vyjadril názor, že vzhľadom na existenciu

dvoch pracovných zmlúv s rôznou výškou mzdy bolo potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti a
dôkazy predložené v súdnom konaní sporovými stranami, pričom poukázal na to, že žalobkyňa okrem
pracovnej zmluvy nepredložila žiadny iný dôkaz, kým on predložil a označil veľké množstvo ďalších
dôkazných prostriedkov na preukázanie uzavretia pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou v sume 700,-
€; vyjadril názor, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie dojednania mzdy v sume

1.000,- €; nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že mení priebeh konkrétneho skutkového deja uzavierania
pracovnej zmluvy, pretože ide výlučne o rôzne právne kvalifikácie jedného skutkového deja, čo právny
poriadok pripúšťa, pričom zdôraznil, že od počiatku sporu popiera nárok žalobkyne z dôvodu, že jediná
platná a účinná pracovná zmluva je s dohodnutou mzdou v sume 700,- €; zopakoval, že k uzavretiu
pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou v sume 1.000,- € nedošlo; ohľadne tvrdenia žalobkyne, že

pokiaľ boli odvody a zrážky žalobkyni vykonávané zo mzdy v sume 700,- € a pracovná zmluva s
takouto mzdou bola registrovaná aj na vyššom územnom celku, tak tieto skutočnosti nemohla ovplyvniť,
žalovaný uviedol, že žalobkyňa mohla tieto skutočnosti namietať, k čomu však nedošlo; ďalej vo vzťahu
k druhému nároku žalobkyne nesúhlasil s nevykonaním dokazovania ním navrhnutými svedkami, kým
na druhej strane súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne, ktorú navrhla žalobkyňa a ktorá bola jej

dlhoročnou kolegyňou a priateľkou; vyjadril názor, že rozhodnutie inšpektorátu práce o uložení pokuty
nestačí na vyhovenie žalobe žalobkyne, pretože sú tu ďalšie dôkazy (svedkovia), ktoré neboli vykonané
v správnom konaní; navyše vyjadril názor, že nárok na mzdu za neposkytnuté prestávky na jedlo a
odpočinok v období od 01.09.2012 do 31.05.2013 žalobkyňa nesprávne počítala zo mzdy v sume 1.000,-
€ mesačne, hoci mzda bola v tomto období dohodnutá v sume 700,- € mesačne; na základe uvedeného

zotrval na podanom odvolaní ako aj na odvolacom návrhu.

2.4 Žalobkyňa v duplike zo dňa 06.04.2017 (č.l. 315-316 spisu) prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne uviedla, že vyjadrenie žalovaného je účelové; vo vzťahu k prvému nároku vyjadrila názor,
že svoj nárok preukazovala hodnovernými dôkazmi, a to nielen podpísanou pracovnou zmluvou s

mesačnou mzdou v sume 1.000,- €, ale aj inými dôkaznými prostriedkami (výsluch svedkyne) a v
neposlednom rade aj základnou logikou; s existenciou pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou v sume
1.000,- € sa vysporiadal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom žalovaný nepredložil
žiadny dôkaz o tvrdenom priebehu kontraktačného procesu; argumentovala, že žalovaným uvádzané
možné priebehy kontraktačného procesu predstavujú zmenu priebehu konkrétneho skutkového deja a

nejde len o uvádzanie možnej právnej kvalifikácie v rámci procesnej obrany žalovaného; vo vzťahu k
druhému nároku uviedla, že súd prvej inštancie jej ho nepriznal len na základe rozhodnutia inšpektorátu
práce, ale posúdil ho v súlade s ustanovením § 193 C.s.p.; vyjadrila názor, že ak by sa malo už raz
pred správnym orgánom vykonané dokazovanie opakovať aj pred súdom, ustanovenie § 193 C.s.p. by
bolo obsolentné a nadbytočné; pokiaľ je žalovaný presvedčený o nesprávnosti rozhodnutia inšpektorátu

práce, nič mu nebránilo sa proti tomuto rozhodnutiu zákonným spôsobom brániť; argumentovala vo
vzťahu k nedostatku dôveryhodnosti navrhnutých svedkov, ku ktorej dospel aj súd prvej inštancie; okrem
toho títo svedkovia mali vypovedať ku skutočnostiam týkajúcim sa prestávky na oddych a jedenie, ktoré
satýkaloobdobia9mesiacov,pretojeťažkopredstaviteľné,žebymohliobjektívnevypovedaťopriebehujej pracovnej zmeny za každý jeden pracovný deň počas tohto obdobia, keď navyše táto skutočnosť
bola už predmetom dokazovania pred inšpektorátom práce; na základe uvedeného trvala na potvrdení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.5 Dupliku žalobkyne doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk
dňa 19.07.2017 prostredníctvom pošty na vedomie (č.l. 338 spisu); dňa 21.08.2017 doručil žalovaný
súdu prvej inštancie vyjadrenie zo dňa 01.08.2017 (č.l. 342-344 spisu), v ktorom zotrval na svojej
doterajšej argumentácii vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne; vyjadrenie žalovaného doručil súd

prvej inštancie právnej zástupkyni žalobkyne do vlastných rúk dňa 13.10.2017 prostredníctvom pošty
na vedomie (č.l. 345 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1Vprejednávanomsporeodvolacísúdnapojednávanídňa30.05.2018vykonaldokazovanielistinnými

dôkazmi (§ 384 ods. 1 C.s.p.), nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných listinných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; v dôsledku vykonaného dokazovania v odvolacom konaní
nebol odvolací súd viazaný skutkovým stavom vyplývajúcim z dokazovania vykonaného listinnými
dôkazmi tak, ako ho podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.);
v ostatnom rozsahu zostala viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej

inštancie, nedotknutá (t.j. skutkový stav zistený výsluchom svedkyne F.. K. V.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1

C.s.p. a po vykonaní odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie
v časti prvého výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.700,- € spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.700,- € od 18.09.2014 do zaplatenia podľa § 388 C.s.p.
zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie a v prevyšujúcej časti
prvého výroku a v treťom výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1

písm. c) C.s.p. zrušil a v tejto časti mu vec podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4.3 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.4 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

4.5 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

4.6 Na prejednanie veci samej nariadil odvolací súd pojednávanie na deň 30.05.2018, na ktorom vec

prejednal v prítomnosti právnej zástupkyne žalobkyne, samotnej žalobkyne a substitučne zastúpenej
právnej zástupkyne žalovaného.4.7 Na odvolacom pojednávaní vykonal (zopakoval) odvolací súd dokazovanie listinnými dôkazmi (podľa
zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.05.2018), z ktorých v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi
na súde prvej inštancie a zhodnými skutkovými tvrdeniami strán ustálil skutkový stav, podľa ktorého

žalobkyňa a žalovaný uzavreli pracovnú zmluvu zo dňa 18.07.2012, na základe ktorej vznikol žalobkyni
u žalovaného pracovný pomer od 01.09.2012 s dohodnutou prácou ako lekárnik s dohodnutou mzdou v
sume 700,- € v hrubom mesačne; pracovná zmluva zo dňa 18.07.2012 s dohodnutou mzdou žalobkyne
v sume 700,- € mesačne bola registrovaná aj na vyššom územnom celku; žalobkyňa a žalovaný uzavreli
dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2013, na základe ktorej došlo od 01.06.2013 k zmene

druhu dojednanej práce na zodpovedný farmaceut s dohodnutou mzdou v sume 1.100,- € v hrubom
mesačne; v období od septembra 2012 do mája 2013 vyplácal žalovaný žalobkyni mzdu v sume 700,- €
v hrubom mesačne a od júna 2013 do marca 2014 mzdu v sume 1.100,- € v hrubom mesačne; žalovaný
prispieval žalobkyni sedem mesiacov na bývanie sumou 330,- € mesačne; bývalá kolegyňa žalobkyne v
predchádzajúcom zamestnaní F.. K. V. ako svedkyňa uviedla, že v lete 2012 došlo na predchádzajúcom
pracovisku žalobkyne (v lekárni) v B. k podpisu pracovnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným,

pracovnú zmluvu nečítala, ale žalobkyňa jej povedala, že nástupný plat bude v sume okolo 1.000,- €
mesačne; podľa zistenia inšpektorátu práce žalovaný neposkytoval žalobkyni v období od septembra
2012 do februára 2014 prestávky na odpočinok a jedenie a ani jej neposkytol mzdu za odpracovaný čas
v rozsahu polhodiny za každý pracovný deň, za čo mu bola právoplatne uložená pokuta.

4.8 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ
ide o uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 2.700,- € s príslušenstvom z titulu dlžnej mzdy
za obdobie od 01.09.2012 do 31.05.2013 dospel súd prvej inštancie pri rozhodovaní na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nevykonal hodnotenie dôkazov v
súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p. a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď

z týchto dôvodov na pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) odvolací súd v potrebnom rozsahu zopakoval
dokazovanie sám (§ 384 ods. 1 C.s.p.), v dôsledku čoho nebol v rozsahu zopakovaného dokazovania
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 C.s.p.); nakoľko žalobkyňa a
žalovaný predložili do konania dve pracovné zmluvy zo dňa 18.07.2012, ktoré sa líšili len výškou
dojednanej mesačne mzdy (700,- €, resp. 1.000,- €), bolo nevyhnutné pri rozhodovaní, ktorá z nich

predstavuje skutočnú vôľu zmluvných strán, prihliadnuť aj na iné vykonané dôkazy a ich vzájomnú
súvislosť ako aj všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.); na základe tohto prístupu
dospel odvolací súd k záveru, že platnou pracovnou zmluvou zo dňa 18.07.2012 je pracovná zmluva
s dojednanou mzdou v sume 700,- € mesačne (druhá pracovná zmluva je neplatná podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka pre nedostatok vôle obidvoch zmluvných strán na jej uzavretí); v tomto smere

bolo podľa odvolacieho súdu potrebné zohľadniť skutočnosť, že pracovná zmluva s dojednanou mzdou
v sume 700,- € mesačne bola registrovaná na vyššom územnom celku, tiež bolo potrebné zohľadniť
správanie sa zmluvných strán v období po vzniku pracovného pomeru, ktoré môže poslúžiť ako podklad
naskúmaniepravdivostiichtvrdenívpriebehukonania,keďjezrejmé,ževspornomobdobí(9mesiacov)
vyplácalžalovanýžalobkynimzduvsume700,-€,protičomužalobkyňažiadnymspôsobomnenamietala

(jej skutkové tvrdenie o námietkach proti výške mzdy sa nepreukázalo), nebol spochybnený ani priebeh
kontraktačného procesu pred uzavretím pracovnej zmluvy podľa popisu žalovaného, podľa ktorého
mala žalobkyňa k dispozícii pôvodný návrh pracovnej zmluvy s navrhovanou mzdou v sume 1.000,- €
mesačne, ktorá bola neskôr zmenená na sumu 700,- € mesačne; nakoľko žalovaný žalobkyni prispieval
na bývanie sumou 330,- € mesačne neskoršia dohoda na nižšej mzde sa nejaví ani ako nelogická,

ale ako výsledok rokovaní pred uzavretím pracovnej zmluvy; v tejto súvislosti nie je tento záver ani v
rozpore s výpoveďou svedkyne F.. K. V., ktorá pracovnú zmluvu nečítala a vedomosť o výške dohodnutej
mzdy mala len od žalobkyne, keď táto výška zodpovedá súhrnnej sume, ktorú žalovaný poskytoval
žalobkyni; len pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nakoľko na výpoveď priateľa
žalobkyne neprihliadal pri rozhodovaní súd prvej inštancie (skutkové zistenia vyplývajúce z výpovede

nezahrnul do zisteného skutkového stavu veci), nemohol na ňu prihliadnuť ani odvolací súd; na základe
uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že v období od 01.09.2012 do 31.05.2013 mal žalovaný
podľa dohody povinnosť platiť žalobkyni mzdu v sume 700,- € v hrubom mesačne, ktorú povinnosť si aj
splnil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tomto rozsahu vrátane prisúdeného
príslušenstva zmenil a žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol.

4.9 Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ ide o ďalší uplatnený nárok žalobkyne na
zaplatenie sumy 1.070,- € s príslušenstvom z titulu nevyplatenej mzdy za primeraný čas na odpočinok
a jedenie, je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p.zrušiť a v tejto časti mu podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie;
pokiaľ ide o základ tohto nároku odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom smere,
že takýto nárok žalobkyne je daný; z dokazovania vyplynul záver, že v lekárni žalovaného, v ktorej

žalobkyňa pracovala bola žalovaným ako zamestnávateľom stanovená pracovná doba bez prestávky
v práci, preto celý čas, ktorý žalobkyňa strávila v práci, tak predstavoval jej pracovný čas, keď napriek
tomu žalovaný platil žalobkyni v spornom období vždy o polhodinu menej pracovného času; v tomto
smere súd prvej inštancie správne prihliadol na rozhodnutie D. práce B. B. zn. XXX/XX-X.X/pok/r. zo
dňa 08.08.2014 právoplatné dňa 29.08.2014 o uložení pokuty žalovanému, ktorým bol pri rozhodovaní

viazaný (§ 193 C.s.p.) a to vrátane jeho skutkového vymedzenia, z ktorého vyplýva, že v rozhodnom
období od septembra 2012 do februára 2014 odpracovala žalobkyňa 8,50 hod. denne, pričom žalovaný
jej zaplatil mzdu len za 8 hod. denne; ani podľa odvolacieho súdu nebolo potrebné vykonať dokazovanie
výsluchom navrhnutých svedkov, pretože ich výsluch mal podľa predložených čestných vyhlásení týchto
svedkov smerovať k preukázaniu skutočnosti, že žalobkyni bol poskytnutý primeraný čas na odpočinok
a jedenie; skutočnosť poskytnutia primeraného času na odpočinok a jedenie však nemá vplyv na záver

o danosti nároku žalobkyne, pretože tento čas sa započítava do pracovného času (§ 91 ods. 5 časť vety
za bodkočiarkou Zákonníka práce), preto aj za obdobie primeraného času na odpočinok a jedenie patrí
žalobkyni mzda; podľa odvolacieho súdu za podstatnú je v tomto smere potrebné považovať skutočnosť,
že počas primeraného času na odpočinok a jedenie nedošlo k prerušeniu prevádzky lekárne, nakoľko
otváracie hodiny určil žalovaný ako zamestnávateľ bez prerušenia, čím došlo k určeniu začiatku a konca

pracovného času žalobkyne, ktorá v spornom období pracovala v lekárni sama; z pohľadu žalobkyne
tak išlo pre žalovaného o výkon práce, ktorý nemožno prerušiť, preto sa primeraný čas na odpočinok a
jedenie započítava do jej pracovného času, pretože nejde o prestávku v práci (§ 91 ods. 1 Zákonníka
práce); pokiaľ však ide o výšku uplatnenej mzdy za primeraný čas na odpočinok a jedenie, podľa
odvolacieho súdu súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť skutkovým zisteniam, ktoré sú

nevyhnutné na vyčíslenie tohto nároku a pri vyčíslení vychádzal aj z nesprávneho právneho názoru o
výškemzdyžalobkynezačasťžalovanéhoobdobia(september2012ažmáj2013);nakoľkozvýplatných
pások žalobkyne nevyplýva jej hodinová mzda v spornom období a dokazovanie mzdovými listami
súd prvej inštancie nevykonal (§ 319 C.s.p.), dospel odvolací súd k záveru, že v zmysle § 389 ods.
1 písm. c) C.s.p. sú splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku v tejto časti, pretože v

dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie potrebné
narozhodnutieohľadnevýškytohtonároku,pretoodvolacísúdvtejtočastirozsudoksúduprvejinštancie
zrušilavecmuvtejtočastivrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutie;vďalšomkonanívykonásúdprvej
inštancie dokazovanie ohľadne výšky uplatneného nároku (napr. vyžiadaním mzdových listov žalobkyne
alebo iným spôsobom), pričom za obdobie od 01.09.2012 do 31.05.2013 bude vychádzať zo mzdy

žalobkyne v sume 700,- € v hrubom mesačne (§ 391 ods. 3 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/

C.s.p.) a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného o nesprávnych skutkových
zisteniach ako aj o nesprávnom právnom posúdení veci (bod 4.8 a 4.9 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie čiastočne zmenil a

žalobu žalobkyne v časti o zaplatenie sumy 2.700,- € s príslušenstvom zamietol a v prevyšujúcej časti
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd zrušil aj závislý výrok napadnutého rozsudku o trovách konania. Ak bolorozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

8. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).