Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. november 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/26/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8704114597
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8704114597.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcov: 1/ L. M., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom W. XXXX/XX, Q., 2/ X. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. H. XXXX/XX, Q. - W., 3/ F. J., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom S.. XXXX/XX, Q. - W., 4/ E.. V. M., nar. X.X.XXXX, trvale bytom W. XXXX/
XX, Q., všetci právne zastúpení Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie sv.
Egídia 95, Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanej: X. H., nar. X.X.XXXX, trvale bytom T.-J. XXXX/
XX, Q., právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s.r.o., so sídlom Zdravotnícka 4373/6,
Poprad, IČO: 36 866 156, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 8.12.2015, č.k. 16C 33/2004-366, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom F.
J. a nebohej L. J., rod. W..

Žalobkyne m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) určil, že do dedičstva
po nebohom F. J. a nebohej L. J. rod. W. patria nehnuteľnosti - pozemky parc. č. XXXX/X o výmere
XX m2, druh pozemku: trvalé trávnaté porasty a parc. č. XXXX/X o výmere X XXX m2 druh pozemku:

trvalé trávnaté porasty obidva zapísané na LV č. XXXX vedené Okresným úradom Q., katastrálny odbor
nachádzajúce sa v k. ú. W., obec Q., okres Q.. V časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali určiť, že
odporkyňa nie je vlastníčkou nehnuteľností žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nie je daný právny záujem žalobcov na určení,
že žalovaná nie je vlastníčkou sporného pozemku, preto žalobu v tejto časti zamietol. Pokiaľ išlo o

preukazovanie naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva právnych
predchodcov žalobcov, vychádzal z toho, že žalobcovia naliehavý právny záujem majú, pretože takéto
rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie zmeny
zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Podľa názoru súdu prvej inštancie skutočnosť, že
sa žalobcovia domáhajú svojich práv aj na základe reštitučných zákonov, sama o sebe nevylučuje
možnosť domáhať sa svojich práv aj v občianskom súdnom konaní, a to najmä s poukazom na aktuálny
evidovaný stav v katastri nehnuteľností, kde je žalovaná evidovaná ako vlastníčka nehnuteľností. Pri

rozhodovaní vychádzal z toho, že výmer o vlastníctve pôdy č. XXXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX je
verejnou listinou dokazujúcou vlastníctvo prídelcu k pridelenej nehnuteľnosti a je aj v súčasnosti zápisu
schopnými listinami o vlastníctve. Poukázal na to, že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy (ďalej len „PPPR“) mohlo výmery vydávať aj pred zaplatením prídelovej ceny. Výmery ovlastníctve pôdy boli perfektné vtedy, ak boli opatrené pečiatkou a podpisom povereníka alebo aspoň
podpisom povereníka. V konkrétnom prípade je výmer z 27.12.1948 opatrený podpisom povereníka,
prídelová cena nie je určená, avšak PPPR mohlo vydávať výmery aj pred zaplatením prídelovej ceny a

jej určením. Mal za to, že nemožno konštatovať, že právni predchodcovia navrhovateľov boli evidovaní
medzi prídelcami, ktorí nezaplatili prídelovú cenu. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom zrieknutia
sa prídelu právnymi predchodcami žalobcov uviedol, že z výslovného znenia zákonného ustanovenia
§ 23 ods. 2 nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR vyplývalo, že rozhodovanie o odňatí prideleného
majetku patrilo PPPR. Po ich zrušení prešla ich pôsobnosť v zmysle vyhlášky č. 507/1950 U. v. na

Krajskénárodnévýbory.Právomoczrušiťtietolistiny,t.j.výmery,sdôsledkomodňatiavlastníckehopráva
na bývalé národné výbory podľa príslušných predpisov nikdy neprešla, a preto aj rozhodnutie bývalého
ONV v Q. z X.XX.XXXX treba považovať za nulitný akt, lebo tento orgán rozhodol nad rámec svojich
kompetencií, keď v tomto rozhodnutí uviedol, že podľa ustanovení § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/45 Sb.
n. SNR ruší vydané listiny o vlastníctve a odpisuje sa prídelová cena. Navyše v zmysle tohto právneho
predpisu sa štát nemohol stať vlastníkom, nemohol byť prídelcom, keď pôda mohla byť pridelená iba

osobámvtomtonariadeníšpecifikovanom.Vzdaniesaprídelupôdy(pozemkov)možnopodľakonkrétnej
situácie posudzovať ako prejav vôle smerujúci k zániku vlastníctva opustením veci (derelikcia), prípadne
k prevodu vlastníckeho práva na štát darovaním (darovacou zmluvou). V danom prípade dospel k
tomu, že zo strany právnych predchodcov žalobcov nedošlo k vzdaniu sa pridelenej pôdy v prospech
štátu žiadnym z uvedených prejavov vôle. Otázkou vydržania sa súd prvej inštancie nezaoberal z toho

dôvodu, že výmer PPPR z 27.11.1948 možno na základe vyššie uvedených skutočností považovať za
platnú listinu, na základe ktorej prešlo vlastnícke právo spornej nehnuteľnosti na právnych predchodcov
žalobcov. Súd prvej inštancie preto vyhovel žalobe v časti, že do dedičstva po neb. F. J. a neb. L. J.
patria nehnuteľnosti - pozemky tak, ako sú určené v petite tohto rozhodnutia. O trovách konania súd
rozhodol v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p.

3. Proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľoch, podala v zákonom stanovenej lehote žalovaná. Namietala nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci.
Poukázala na to, že súd prvej inštancie sa zaoberal len otázkou vzniku vlastníctva, avšak vôbec sa

nezaoberal otázkou možného zániku vlastníctva a vo vzťahu k tomu vyhodnotením listinných dôkazov
týkajúcich sa uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Poukázala
na to, že s ohľadom na vykonané dokazovanie je vlastníkom sporného pozemku štát, ktorý vystupoval
ako poškodený aj trestnom konaní, preto žalobcovia nemajú aktívnu vecnú legitimáciu domáhať sa
vlastníckeho práva proti žalovanej. Má za to, že ak malo dôjsť k odňatiu veci bez právneho dôvodu a z

toho dôvodu bol uplatnený aj reštitučný nárok, tak potom je určovacia žaloba vylúčená pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu. Pri rozhodovaní o nároku žalobcov má špeciálny predpis prednosť pred
všeobecnými predpismi. Namieta nedostatok právneho posúdenia veci podľa konkrétnych ustanovení
právnych predpisov. S poukazom na uvedené navrhla rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie, eventuálne ho zmeniť a žalobu zamietnuť.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázali na nedôvodnosť tvrdení
žalovanej. Aktívna vecná legitimácia žalobkyne bola preukázaná dedičským rozhodnutím a výmerom
preukazujúcim vlastnícke právo J.. Má za to, že k zániku vlastníckeho práva právnych predchodcov
nikdy nedošlo, preto námietky žalovanej nie sú relevantné. Uviedol, že žalobkyňa sa môže v reštitučnom

konaní domáhať len vydania pozemku voči tzv. povinným osobám, ktorými sú štát, obec, štátom alebo
obcou založené alebo zriadené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom, ktoré hospodária
s majetkom štátu alebo obce, prípadné ho spravujú. Domáhať sa v reštitučnom konaní vydania pozemku
voči inej osobe nie je možné. Uvedené podporuje aj doterajší postup reštitučného orgánu, ktorý konanie
o reštitúciu tohto pozemku prerušil a čaká na výsledok tohto konania. Na základe uvedeného navrhol

rozsudokvnapadnutomrozsahupotvrdiťakovecnesprávnyapriznaťnáhradutrovodvolaciehokonania.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolania,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich

z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
rozsudok je vecne správny.6. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj
správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387
ods. 2 CSP). V súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej dopĺňa.

7. Žalovaná v odvolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok nenapĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Tvrdí, že s niektorými dôkazmi sa súd nevyrovnal, nezaoberal sa otázkou
možného zániku vlastníckeho práva prídelcov pred ich smrťou, ani žalobcami uplatneným reštitučným
nárokom.

8. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

9. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky odvolateľky, pokiaľ ide o
odôvodnenie rozhodnutia, sú nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ako

vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutkové a právne závery súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené.

10. Vo vzťahu k námietke žalovanej o nedostatku aktívnej legitimácie u žalobcov poukazuje odvolací
súd na to, že určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva
po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne
legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten,
kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov,

sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do
dedičstva. To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi
ohľadne veci, o ktoré ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie
jeporučiteľovýmdedičom)vyporiadané.Zastavu,ževpôvodnomdedičskomkonaníneboltentomajetok
známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania

dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaný za vlastníkov tejto veci. (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo 14. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 222/2010)

11. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobcovia sú dedičmi po poručiteľoch F. a L. J.. Námietka
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie je preto nedôvodná.

12. Pokiaľ žalovaná namieta, že právny predchodcovia žalobcov neboli ku dňu svojej smrti
vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, pretože vlastnícke právo svedčilo štátu, toto tvrdenie je v rozpore
s vykonaným dokazovaním. Ako plynie z vykonaného dokazovania, dňa XX.XX.XXXX Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 Nariadenia č. 104/1946 Zb. vydalo výmer

o vlastníctve pôdy vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov a to konkrétne F. J. a jeho manželke
L., rod. W.. Právnym predchodcom žalobcov tak bola pridelená okrem iného aj parcela č. XXXX lúky
o výmere XXXX m2, ktorá sa nachádza v kat. úz. W.. Súd prvej inštancie s ohľadom na výsledky
dokazovania správne uzavrel, že takýto výmer predstavoval verejnú listinu, dokazujúce vlastnícke
právo prídelcov k pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti (§ 1 ods. 2 Nariadenia SNR č. 104/1946

Zb.). Rovnako mal súd prvej inštancie za preukázané, že k odňatiu prídelu orgánom štátu zákonným
spôsobom nedošlo, ani prídelcovia sa platne prídelu nevzdali, pričom uvedené závery nerozporuje ani
samotnáodvolateľka.Sozreteľomnauvedenéjenepochybné,žeprávnytitulnadobudnutiavlastníckeho
práva právnych predchodcov žalobcov je daný, pričom k zániku ich vlastníckeho práva nikdy nedošlo.13. Poukaz žalovanej na to, že v trestnom konaní sp. zn. 2T 86/2004, v ktorom bola rozsudkom
uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu podvodu vo vzťahu k vydržaniu okrem iného aj

sporných nehnuteľností, mala ako poškodená vystupovať Slovenská republika ako vlastník sporných
nehnuteľností, nemá opodstatnenie. Vychádzajúc z obsahu spisu je totiž zrejmé, že v predmetnom
trestnom konaní, pokiaľ ide o parcelu č. T. o výmere XXXX m2 v k.ú. W., vystupovali ako poškodení L.
M. a X. J. (nie Slovenská republika ako tvrdí žalovaná), ktorí boli so svojim nárokom na náhradu škody
odkázaní na občianskoprávne konanie.

14. Odvolací súd nemá dôvod nesúhlasiť so záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že okolnosť
uplatnenia práv žalobcov na základe reštitučných predpisov samo osebe nevylučuje ich možnosť
domáhať sa svojich práv aj v občianskom súdnom konaní, a to najmä s poukazom na aktuálny evidovaný
stav v katastri nehnuteľností, kde je žalovaná evidovaná ako vlastníčka sporných nehnuteľností
získaných protiprávnym konaním.

15. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s poukazom žalobcov na to, že žalobou o určenie
vlastníckeho práva je možné domôcť sa vlastníctva k pozemkom, ktoré by inak mali byť predmetom
reštitúcie, v prípade, ak tieto získala v rozpore so zákonom iná osoba ako Slovenská republika. V
reštitučnomkonanísatotižmôžeoprávnenáosobadomáhaťnavráteniavlastníctvakpozemkomlenvoči

tzv. povinným osobám, ktorými sú v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo
vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo správy a poľnohospodárske družstvá.

Reštitučné konanie má prednosť pred konaním o určenie vlastníckeho práva (určenie, že vec patrí
do dedičstva) vtedy, ak je osobou vyznačenou na liste vlastníctva takto vymedzená povinná osoba.
Vlastníctvo k týmto pozemkom nemožno navrátiť, ak je pozemok vo vlastníctva inej osoby.

16. Uvedený právny názor podporuje aj doterajší postup reštitučného orgánu, ktorý, ako vyplýva z

obsahu spisu, konanie o reštitúcii tohto pozemku prerušil a čaká na výsledok prebiehajúceho konania.
Podľa vyjadrenia Obvodného pozemkového úradu v Q. zo dňa 14.5.2012 sa o nároku žalobkyne v 1.
rade týkajúceho sa sporného pozemku nerozhodlo z dôvodu, že pod Q. č. XXX/XX bolo evidované
osvedčenie o vydržaní v prospech žalovanej.

17. Odvolací sú poukazuje tiež na to, že reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili
zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva.
Preto ak napr. došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila
svoj vlastnícky vzťah k týmto nehnuteľnostiam a nič nebráni tomu, aby sa svojich nárokov domáhala
žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. (Nález Ústavného súdu SR zo dňa

20.05.2006, sp. zn. III.ÚS/178/06)

18. V konaní pritom nebolo preukázané, že by zo strany štátu došlo k vydaniu právneho aktu
smerujúceho voči právnym predchodcom žalobcov, či samotným žalobcom, ktorým by prešlo vlastnícke
právo na štát. Z dôvodu, že sporná nehnuteľnosť je v katastri nehnuteľností evidovaná na LV č.

XXXX vedenom Okresným úradom Q., katastrálny odbor, ako vlastníctvo žalovanej, bol daný na strane
žalobcov naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

19. Neobstojí preto argumentácia žalovanej, podľa ktorej s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje
špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho

práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Žalobcovia podaním určovacej
žaloby využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho)
vlastníckeho práva procesne akceptovateľným spôsobom.

20. S poukazom na súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie sa nie je možné s námietkami

odvolateľky identifikovať. Odvolací súd má teda v zhode so súdom prvej inštancie za to, že sporné
pozemky patria do dedičstva po nebohom F. J. a nebohej L. J. rod. W..21. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o určení, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po nebohom F. J. a nebohej L. J., rod. W. postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že úspešné žalobkyne majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O
výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).