Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/237/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210212899
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2210212899.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: GE Money, a.s. "v likvidácii", Bratislava, Bottova 7,
zastúpenej splnomocnenkyňou MCGA legal, s.r.o., Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: U. M.,
nar. X. R. XXXX, bytom H. L., W.. T. XXXX/XX, o 615,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 9. apríla 2013 č. k. 8Er/902/2010-83, EX 1998/2010
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu a zároveň vyslovil, že o trovách exekúcie
rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení „konania“ (správne „exekúcie“
- pozn. odvolacieho súdu). Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 a § 58
ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku);

§ 31 ods. 2 a 3 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
decembra 2014 (ďalej tiež „ZoRK“); § 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/ a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy účastníkov (ďalej tiež „ZoSÚ“);
§ 53 ods. 1, 3 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do
31. decembra 2007); 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase
uzavretia zmluvy účastníkov ako o poukazom na niektoré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach.

Vecne mal potom za to, že súčasťou spisu rozhodcovského súdu (ktorý je vo fotokópii aj súčasťou
súdneho spisu) sú obchodné podmienky Poštovej banky, a.s. pre úver (verzia 2/2005), pričom podľa
zmluvy o úvere z 29. júna 2006 povinný „svojim podpisom potvrdil, že sa zoznámil s OP a OP UniBanky,
a že nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane
textu OP, OP UniBanky a Sadzobníka“. O tom, že vzťahy medzi oprávnenou a povinným neupravené
v OP oprávnenej, resp. v OP UniBanky, budú riešené podľa obchodných podmienok pre úver Poštovej

banky, zmluva neobsahuje žiadnu zmienku. Okresný súd tak po preskúmaní spisu rozhodcovského súdu
zistil, že v danej veci rozhodcovská doložka nebola dojednaná vôbec, resp. oprávnená existenciu takejto
doložky v konaní pred rozhodcovským súdom nepreukázala. Predpokladom právomoci rozhodcovského
súdu je však platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen
to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá

platne, keďže iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej
základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Ak vo veci rozhodcovský súd konal a rozhodoval a vydal
tiež rozhodcovský rozsudok, o ktorom oprávnená tvrdí, že je exekučným titulom, postupoval v rozpore
so ZoRK, pretože nemal na to danú právomoc. Ak rozhodcovský rozsudok napriek tomu vydal, ide o
rozhodnutie nulitné, ktoré nemá účinky exekučného titulu.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho zrušiť (bez ďalšieho). Zjavne
bez nadväznosti na obsah napadnutého uznesenia a použitý dôvod zastavenia exekúcie, odvolanímnamietala predovšetkým nesprávnosť posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke.
I s poukazom na niektoré citované rozhodnutia iných súdov dospela k záveru, že vo veciach
ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa

(predstavovanú nepodaním žiadosti o preskúmanie rozsudku iným rozhodcom ako aj žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Zároveň ani
vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských
zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu úverová zmluva podľa úpravy platnej
v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a

mala sa tak riadiť len ZoSÚ, Obchodným zákonníkom (zákonom č. 513/1991 Zb., ďalej tiež „Obchodný
zákonník“ - pozn. odvolacieho súdu) a zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Poukázala tiež
na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ O. z., podľa dôvodovej správy ku ktorému, ak niektoré z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladá výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takáto
úprava nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

Povinný sa s napadnutým uznesením súdu prvého stupňa stotožnil a zastavenie exekúcie považoval
za správne.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú

vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),

pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním
zvoleného postupu (odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že oprávnená
v predmetnej veci nepreukázala platné uzavretie rozhodcovskej doložky a z tohto dôvodu rozsudok
rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom.) a týmto (okresným súdom) pojatej aj do
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť

taktosúdomprvéhostupňapredostretýchdôvodov(objektívnuzpohľaduschopnostipresvedčiťkaždého
s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne
postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním
sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako
podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná

potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej
odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom
stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami
obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť (§
219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Námietka z odvolania, podstatou ktorej je, že skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i
právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci
procesu udeľovania poverenia exekútorovi (čiže zrejme najmä bez využitia opravného prostriedku v
tzv. základnom konaní, predstavovaného žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku) by mala byť

postupom bez opory v zákone, je samozrejme i s prihliadnutím k záverom konštantnej judikatúry
tunajšieho súdu v obdobných veciach (v tejto súv. skutočne len príkladmo por. napr. uznesenia
Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/121/2010, 10CoE/223/2011 alebo 10CoE/358/2013)
neakceptovateľnou.

I tu sa tak žiada zdôrazniť, že je to najmä ustanovenie § 44 ods. 2 E. p., ktoré zakotvuje nielen možnosť,
ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava
je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia

uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním
dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o)
možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“
exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len pri nezistení exekučnýmsúdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v súhrne predstavujúcich
podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a
3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o

poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu
výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul
a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia predpisov
procesného alebo i hmotného práva).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu
stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže
rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto
je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma
žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul

predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že
konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť z toho vynímajúc možnosť podania žaloby o
zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru
(formulovaného odvolaním prakticky tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudkutentonemalmaťoprávnenieskúmaťinaknežpostránkeformálnychnáležitostí)bypritommalo
za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom žiadnu pozornosť (ak by tieto nemali oprávnenie
skúmať či už vôbec alebo len formálne). Stále tu síce existuje ešte i možnosť zastavenia exekúcie z
dôvodov uvedených či už v E. p. alebo ZoRK, tunajší odvolací súd však už v minulosti viackrát zdôraznil,
že zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v

čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť,
pre ktorý dôvod alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia
exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len
tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania
poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom

odtakéhotozáveru-predstavujúcehovýrazkonštantnejrozhodovacejpraxe(judikatúry)tunajšiehosúdu
nebol dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. oprávnenej zaiste známe uznesenie Krajského súdu v
Trnave z 29. februára 2012 č. k. 10CoE/223/2011-29).

Odvolací súd v nadväznosti na spotrebiteľský charakter zmluvy oprávnenej a povinného a v spojitosti

s tým na súdom prvého stupňa použité ustanovenia O. z. účinné od 1. apríla 2004 poznamenáva to,
na čo taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami
spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do
jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy
mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch) a O. z. bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane
spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (nadobudnuvšieho
účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho len do 24. novembra 2004) do právneho
poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť však vždy
spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak

je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2
rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s

požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia
zmluvy právnej oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto

zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere
pritom odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z.,
nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou
spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne)aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník
spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak
tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy

obdobné tej z prejednávanej veci).

Podľa § 3 ods. 1 ZoRK rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými

stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 4 ods. 3 ZoRK nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením

zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v
rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je
rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie
je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný

zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe
podľa § 44 ods. 2 E. p. vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011
sp. zn. 3 Cdo 146/2011; publikované pod R 46/2012).

Keďže oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., Bratislava, Trnavská cesta
7, sp. zn. 0608240 z 20. novembra 2009, bol súd prvého stupňa ako exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Ak by totiž nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský

súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Ak by exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom

konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá vo forme osobitnej

zmluvy a obsah spisu nesvedčí ani o uzavretí rozhodcovskej zmluvy (doložky) „vzájomnou výmenou
listov“, čo netvrdí ani odvolateľka. Predmetná zmluva o úvere rozhodcovskú doložku neobsahuje.
Obchodné podmienky Poštovej banky, a.s. použité rozhodcovským súdom na založenie právomoci vo
veci konať a rozhodnúť síce rozhodcovskú doložku obsahujú, no táto (tu odhliadnuc od jej neprijateľnosti
a neplatnosti) nemôže byť aplikovaná na právne vzťahy účastníkov tohto konania, keďže zmluva

o úvere medzi nimi uzavretá 29. júna 2006 odkazuje na obchodné podmienky inej banky, na čo
správne poukázal už súd prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, že neexistuje rozhodcovská zmluva
v písomnej forme a nebolo preukázané ani jej nahradenie vyhlásením zmluvných strán do zápisnicepred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa
právomoci rozhodcovského súdu.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu zastavil a odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia
exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 243b ods. 1 E. p. („prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013“) exekučné

konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak
odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek 1) a o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.
októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o
ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (odsek 3).

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn.
odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento
osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Ak potom rozhodnutie v prejednávanej veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, v čase

rozhodovania odvolacieho súdu preto nejestvovalo žiadne rozhodnutie o náhrade trov, ktorého
správnosťou by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať a posúdenie tejto otázky a opätovné
rozhodnutie o nej bude prináležať sudcovi súdu prvého stupňa.

To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože tu

došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách, čím vznikla súdu prvého stupňa povinnosť
rozhodnúť o trovách konania opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného týmto
uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p. per analogiam).

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.