Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. august 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/111/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119240822
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6119240822.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej

a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: SetCar sk, a.s.,
so sídlom Ulica priemyselná 10, 038 52 Sučany, IČO: 50 387 189, zastúpeného JUDr. Tomášom
Zbojom, advokátom, so sídlom H. X, XXX XX S., proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému
JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom O. J. X/A, XXX XX G., v konaní o zaplatenie
sumy 418,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
25C/40/2019-113 zo dňa 15. októbra 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k.

25C/40/2019-135 zo dňa 30. apríla 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25C/40/2019-113 zo dňa 15. októbra 2019 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 25C/40/2019-135 zo dňa 30. apríla 2020 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením v zmysle § 4 ods. 1, 2 písm.
b) zákona č. 381/2001 Z.z. s poukazom na § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 442 ods. 1, § 524
Občianskeho zákonníka uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 418,39 Eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
(výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou v rámci upomínacieho
konania na Okresnom súde Banská Bystrica, postúpenou Okresnému súdu Žilina dňa 03.05.2019,
proti žalovanému domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 418,39 Eur.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, a medzi stranami nebolo

sporné, že dňa 28.11.2018 došlo v Rajci k dopravnej nehode, pri ktorej bolo poškodené motorové
vozidlo zn. Škoda Kodiaq, EVČ: ZA022HS, ktorého držiteľom v čase dopravnej nehody bola spoločnosť
Merupa s.r.o. (ďalej „poškodený“). Ku vzniku škodovej udalosti došlo prevádzkou motorového vozidla
zn. Peugeot 406, EVČ: ZA981CJ, v čase škodovej udalosti povinne zmluvne poistené u žalovaného.
Žalobcaspoškodenýmuzavrelidňa06.12.2018zmluvuonájmeč.664/44,nazákladektorejžalobcaako
prenajímateľ prenajal poškodenému ako nájomcovi motorové vozidlo zn. Škoda Kodiaq EČV: BL246PV
na dobu nevyhnutnú na opravu poškodeného vozidla za dohodnuté denné nájomné v sume 110,40 Eur.

Po ukončení nájmu, ktorý trval od 06.12.2018 do 14.12.2018, žalobca vystavil poškodenému faktúru
č. 180686 zo dňa 14.12.2018, splatnú dňom 28.12.2018, na sumu 828,00 Eur (993,60 Eur s DPH) za
nájom vozidla od 06.12.2018 do 14.12.2018, t.j. za 9 dní nájmu. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa
14.12.2018 postúpil poškodený ako postupca a nájomca žalobcovi ako postupníkovi a prenajímateľovipohľadávku vo výške 828,00 Eur z titulu nároku poškodeného voči žalovanému podľa § 4 zák. č.
381/2001 Z.z. za užívanie náhradného vozidla za odplatu 828,00 Eur. Zároveň v čl. 5 zmluvy sa strany
dohodli na vzájomnom započítaní záväzkov, a to odplaty postupcu voči pohľadávke postupníka, ktorú

mal voči postupcovi na základe nájmu náhradného vozidla, ktorú si bude žalobca vymáhať vo vlastnom
mene a na vlastný účet. Postúpenie bolo postupcom listom zo dňa 14.12.2018 oznámené žalovanému
s výzvou na plnenie na účet postupníka - žalobcu. Z oznámenia žalovaného o poistnom plnení zo
dňa 03.01.2019 vyplynulo, že žalovaný po ukončení šetrenia poistnej udalosti dňa 31.12.2018 poskytol
žalobcovi poistné plnenie za zapožičanie náhradného vozidla celkom vo výške 409,61 Eur. Žalobcom

požadované plnenie vo výške 828,00 Eur žalovaný skrátil s poukazom na neprimerané náklady vo výške
332,00 Eur, zmenu technickej hodnoty vozidla v hodnote 78,24 Eur a pevné prevádzkové náklady v
sume 8,15 Eur, pričom toto skrátenie v jednotlivých položkách bližším spôsobom nešpecifikoval.
4. Prvoinštančný súd sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a dospel k záveru, že táto
je v konaní daná, pričom tvrdenia žalovaného o cesii dlhu považoval za účelové a obštrukčné. Žalobca
prenajal poškodenému vozidlo počas trvania opravy vozidla. Poškodenie vozidla poškodeného bolo

zavinené poistencom žalovaného. Na základe zmluvy o nájme zo dňa 06.12.2018 poškodený užíval
vozidlo po dohodnutú dobu a žalobcovi tým vznikol voči poškodenému nárok na zaplatenie nájomného.
Tento nárok bol aj vyúčtovaný faktúrou v zmysle zmluvy. Následne poškodený zmluvou o postúpení
pohľadávky postúpil pohľadávku voči žalovanému ako poisťovni titulom náhrady škody spôsobenej
poškodením vozidla, ktorá mu vznikla tým, že počas nemožnosti užívania poškodeného vozidla si musel

zapožičať náhradné vozidlo. Postúpenie pohľadávky bolo odplatné rovnajúcej sa výške postúpenej
istiny. Tým, že žalobca nadobudol pohľadávku, musel zaplatiť dohodnutú odplatu. Poškodený mal
povinnosť úhrady nájomného a žalobca odplaty za postúpenú pohľadávku. Tým, že si strany započítali
vzájomné pohľadávky, stretli sa pohľadávka žalobcu za nájomné (voči poškodenému ako nájomcovi) a
pohľadávka poškodeného - nájomcu na odplatu za postúpenú pohľadávku a vzájomne zanikli. Nezanikla

tým však postúpená pohľadávka a započítanie bolo voči nej, ako nároku voči poisťovni irelevantné
(započítaná bola odplata za postúpenie voči nájomnému).
5. Nakoľko v konaní nebolo sporné poškodenie vozidla poškodeného poistencom žalovaného, súd mal
preukázaný nárok na náhradu škody, žalovaný ako poisťovňa plnil nárok vo výške nákladov na opravu
a čiastočne aj náhradu za požičanie vozidla. Okrem priamej náhrady škody vo výške hodnoty vozidla

súd ustálil, že mu náleží aj náhrada škody vzniknutá tým, že musel vynaložiť prostriedky na obstaranie
náhradného vozidla od času vzniku škody po opravu vozidla. Na základe uvedeného prvoinštančný súd
priznal žalobcovi voči žalovanému žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy tvoriacej rozdiel medzi
účtovanou sumou 828,00 Eur a sumou poskytnutou žalovaným vo výške 409,61 Eur, t.j. sumu 418,39
Eur.

6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania proti
žalovanému v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle podmienok
podľa § 262 ods. 2 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Mal za to, že okresný súd rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše
nedostatočne odôvodnil. Okresný súd sa zároveň žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal
s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v súdenom spore. Poškodenému bola

spôsobená škodová udalosť prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného, v ktorej
súvislostimalbyťpoškodenýnútenýužívaťnáhradnévozidlozapožičanéužalobcuvzmyslepríslušných
nájomných zmlúv. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru a dňa 14.12.2018
poškodený uzatvoril so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá mu vznikla z titulu účelne
vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Z uvedeného - podľa odvolateľa - vyplýva,

že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Je teda zrejmé,
že poškodený, a nie žalovaný predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Poškodený preto
nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Jej uzatvorením nemohlo dôjsť
k postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu, keďže túto pohľadávku pred cesiou poškodený
žalobcovi neuhradil, a teda mu pohľadávka nevznikla. Odvolateľ ďalej tvrdil, že uvedeným postúpením

došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky
žalobcu v rozpore s § 524 Občianskeho zákonníka. V zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky totiž
prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu (neexistujúcej) pohľadávky a až následne k
započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Žalovaný zhrnul, že ak poškodenýnebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto postúpiť na žalobcu a
tomu následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie,
ktorú následne žalobca mienil použiť na započítanie. Predmetné postúpenie (neexistujúcej) pohľadávky

je tak pre obchádzanie zákona absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

9. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s námietkami
žalovaného a uviedol, že prvoinštančný súd mal, vzhľadom na skutkové okolnosti a vykonané
dokazovanie, aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu preukázanú z predloženej zmluvy o postúpení

pohľadávky, na základe ktorej došlo k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky z poškodeného
na žalobcu. Právne posúdenie a odôvodnenie napadnutého rozsudku v otázke namietanej aktívnej
legitimácie žalobcu považuje žalobca za správne, riadne odôvodnené a zrozumiteľné. To, že žalovaný
akceptoval postúpenie pohľadávky je zrejmé aj z toho, že čiastočné poistné plnenie poukázal na účet
žalobcu ako postupníka. Nesúhlasil ani s tvrdením odvolateľa o arbitrárnosti a svojvôli prvoinštančného
súdu - to, že sa žalovaný nestotožňuje s názorom súdu riadne odôvodneným v napadnutom rozsudku

ešte neznamená, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca sa vyjadril
aj k žalovaným namietanej absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, s ktorým názorom sa
nestotožnil, pričom na podporu svojho stanoviska poukázal na viacero rozhodnutí všeobecných súdov
SR.

10. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcu doručené prostredníctvom právneho zástupcu dňa
06.07.2020, procesne nereagoval.

11. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené/doručené neboli.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne.

13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených

dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie

nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosťodvolateľazaobsahovévymedzeniesvojhoodvolania,vspojitosti snevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

15. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom

rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu je správny právny záver okresného súdu o aktívnej vecnej legitimácii
žalobcu, ktorý svoje úvahy k predmetnej právnej otázke vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku.

17. Za nedôvodné považoval odvolací súd námietky odvolateľa o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti je náležitou východisková úvaha žalovaného o nevyhnutnosti
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen naskutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci okresný
súd svoje rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Právo na súdnu ochranu však
nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s „právom“ na vydanie

rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením
daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv
o obsahu odôvodnenia.

18. Ako už uviedol krajský súd vyššie, konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden

celok. Z daného faktu vychádza tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR pri zaujímaní
stanoviska, či postupom súdu v konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom/
bolo mu odopreté právo na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd je oprávnený korigovať určité
nedôslednosti v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho, aby prvoinštančné rozhodnutie
muselo byť zrušené. Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii civilného sporového odvolacieho
konania, ktoré nie je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad od konania

v správnom súdnictve).

19. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).

20. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

21. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa v prejednávanej právnej veci
dostatočným spôsobom riadil ustanovením § 220 CSP, keď je z odôvodnenia napadnutého rozsudku
zrejmé, čoho sa žalobca domáhal a aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, uviedol ktoré dôkazy
boli vykonané a z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal, poukázal na právnu úpravu, v zmysle
ktorej vychádzal pri kreovaní právneho záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, pričom

rozhodol o celom uplatnenom nároku a odôvodnenie jeho rozhodnutia korešponduje s výrokovou
časťou napadnutého rozsudku. V záverečných odsekoch odôvodnenia popísal svoj procesný postup pri
rozhodovaní o trovách konania, ktorý korešponduje s výrokovou časťou napadnutého rozsudku.

22. Krajský súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

v prejednávanej veci z dôvodu, že žalobou uplatnený nárok vyplýval zo záväzku z neuhradenej
faktúry, v rámci ktorej bol dlžníkom žalobcu poškodený. Predmetnom postúpenia bol v danom prípade
nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorý vznikol poškodenému voči
žalovanému ako poisťovni škodcu. Z ustanovenia § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. je pritom zrejmé, že
z poistenia zodpovednosti sa poškodenému uhrádzajú uplatnené a preukázané nároky na náhradu

škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. V tejto súvislosti je potrebné
vziať do úvahy aj ustálenú judikatúru všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že skutočnou škodou je aj
škoda spočívajúca v tom, že poškodený musí vynaložiť vyššie náklady na požičanie veci, ktorá mu
má nahradiť vec, ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou, v porovnaní
s nákladmi na použitie poškodenej veci. Skutočnou škodou je aj majetková ujma reprezentujúca

majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne
aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné
zabezpečiť hneď. Skutočnou škodou je aj nájomné za prenajaté motorové vozidlo. V konaní bola
preukázaná aj príčinná súvislosť, keď škodová udalosť, a to poistná udalosť skutočne spôsobila škodu,
o náhradu ktorej v konaní išlo. Súdna prax považuje za skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia

majetku, ale i prípady akýchkoľvek nákladov vynaložených so vznikom alebo zabezpečením škody.
Poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody,
v konečnom dôsledku z titulu dopravnej nehody bol poškodenému vnútený stav, keď nemožnosť
využívať vlastné motorové vozidlo riešil požičaním náhradného motorového vozidla a cenu za nájompožičaného vozidla po dobu opravy svojho vozidla vyplatil. Právny nástupca poškodeného potom na
základe platnej zmluvy o postúpení v konaní uplatňoval žalovaným (poisťovňou) nevyplatenú sumu,
ktorá zodpovedala výdavkom, ktoré poškodenému, resp. právnemu predchodcovi žalobcu vznikli, ktoré

by inak nenastali, ak by mohol používať svoje vlastné vozidlo. Stav, do ktorého sa dostal poškodený
(právny predchodca žalobcu), zavinil klient žalovaného. Nepriaznivosť tohto stavu nemožno umocňovať
u poškodeného neprimeraným zaťažovaním a požadovať o neho, aby v sieti opravovní zisťoval a
hľadal opravovňu s najväčšou rýchlosťou vykonania opravy, resp. s krátkou dobou opravy. Rovnako
nemožno od poškodeného spravodlivo požadovať, aby počas opravy jeho poškodeného motorového

vozidla zisťoval alternatívy iného charakteru, t.j. aby pri vylúčení možnosti používania svojho vlastného
motorového vozidla, tento stav riešil napr. používaním hromadnej dopravy. Takýmto prístupom by bol
totiž poškodený neprimerane a nedôvodne zaťažovaný, keďže už stav poškodenia jeho motorového
vozidla dopravnou nehodou ako poistnou udalosťou je záťažovým a výrazne obmedzujúcim stavom pre
poškodeného. Poškodený je nemožnosťou používania svojho motorového vozidla paralyzovaný, a preto
nie je možné spravodlivo v uplatňovaní nevyhnutných a účelných nákladov spojených so zaplatením

ceny za nájom zapožičaného motorového vozidla, dožadovať sa ešte splnenia ďalších podmienok.

23. Odvolací súd je toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi poškodeným a
žalobcom dňa 14.12.2018, tvorí jeden celok upravujúci navzájom prepojené viaceré práva a povinnosti
jej strán/subjektov. Nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo dotknuté vzájomné práva a

povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, čo vôbec nie je v rozpore s tým, že bolo možné na ich
usporiadanie použiť/uzavrieť viacero relatívne samostatných právnych úkonov.

24. Za relevantný je potrebné považovať argument žalobcu v jeho vyjadrení k podanému odvolaniu
žalovaného, že v rámci zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky

so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za
postúpenie pohľadávky. Pri striktnom (až puristickom) prístupe k výkladu práva by bolo možné trvať
na tom, aby poškodený uhradil žalobcovi sumu za nájom náhradného vozidla a ten mu ihneď v rámci
postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze (doslova tie isté bankovky a mince) vrátil. Inými
slovami, poškodený by položil na stôl sumu 828,00 Eur a posunul ju k žalobcovi, ktorý by ju vzápätí

posunul späť k poškodenému.

25. Krajský súd vedome v danej spojitosti používa mierne ironický tón, pretože popísaný (odvolateľom
minimálne naznačovaný) postup v kontraktačných procesoch odporuje bežnej realite každodenného
života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby takmer permanentne vstupujú do desiatok rôznych

právnych vzťahov. Určite sa pritom nejedná o obchádzanie zákona, keďže právny úkon poškodeného a
žalobcu nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol. Naopak, takým počínaním by skôr bolo formálne
vygenerovanie viacerých právne až perfekcionalistických zmlúv, ktoré by však
nekorešpondovali s bezprostrednou realitou.

26. Žalovaný v rámci svojho opravného prostriedku len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v
prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného
súdutak,akoboliprezentovanévodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiaaodvolaciemusúduopakovane
predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom prípade dospieť.

27. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods.
1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany

sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

28. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalovaného v
danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie,

na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento rozsudok okresného súdu v zmysle § 387
ods. 1 CSP v meritórnom výroku I. ako vecne správny potvrdil.29. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán, posúdenému v

zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaných.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady

trovtohtoštádiakonaniarozhodnepoprávoplatnostitohtorozhodnutiasamostatnýmrozhodnutímsúdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).