Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/38/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312203258
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1312203258.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek

senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: D.. T. Z., H. X, XXX
XX B., zastúpený: Advokátska kancelária Fiľo & Partners s. r. o., Štúrova 11, 811 02 Bratislava, IČO:
47 237 031, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová 2, 837 52
Bratislava, IČO: 00 165 565, o zaplatenie 50.155,61 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III, č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa
10.04.2017 p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný nemá proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému
trovy konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 26.03.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 53.475 eur. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.07.2007 podal žiadosť
na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len „ÚPSVaR“) o poskytnutie nenávratného

finančného príspevku na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti,
ktorý sa poskytuje zo zdrojov štátneho rozpočtu SR a z Európskeho sociálneho fondu. Dňa 28.08.2007
bola uzatvorená Dohoda o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania
alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 57 zákona č. 57/2004 Z.z. o službách
zamestnanosti a vyhlášky MPSVR č. 44/2004 Z.z. medzi žalobcom a ÚPSVaR (ďalej aj „dohoda“),
v zmysle ktorej mal byť žalobcovi poskytnutý príspevok vo výške 6.958,44 eur. Dňa 19.09.2008
prišlo k odstúpeniu od Dohody o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pričom ako dôvod

odstúpenia bolo uvedené vážne porušenie podmienok dohody tým, že Ministerstvo zdravotníctva
SR zamietlo žalobcovo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR, ktoré
kladné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v plnom rozsahu zrušil z dôvodu, že žalobca
nepreukázal vlastníctvo k posudzovanému priestoru, resp. nebol predložený súhlas vlastníka na jeho
užívanie na iné ako bytové účely. Dňa 24.10.2008 sa žalobca stal vlastníkom predmetného bytového
družstva, a teda v čase rozhodovania orgánov verejnej správy v mimo odvolacom konaní nebol
daný ani nimi tvrdený dôvod na zrušenie nezákonného rozhodnutia. Ministerstvo zdravotníctva SR

rozhodnutím zo dňa 22.06.2010 č. 06763/2010-OP zrušilo rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR
zo dňa 25.06.2009 v spojení s rozhodnutím Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 24.04.2009
a vec vrátilo Úradu verejného zdravotníctva SR na ďalšie konanie, čím sa s protestom prokurátora
stotožnilo. Úrad verejného zdravotníctva dňa 26.07.2010 (súd pravdepodobne omylom uviedol rok„2007“) rozhodnutím č. OLP/5310/2010 konanie začaté na podnet Úradu verejného zdravotníctva SR
vo veci preskúmavania rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava zo dňa
31.08.2007 mimo odvolacieho konania podľa § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku zastavil, čím

ostalo rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva č. RÚVZ/21-11119, 13055/2007 zo
dňa 31.08.2007 právoplatné. Na základe toho mal žalobca za to, že dôvod odstúpenia od Dohody o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku nebol daný, t.j. vôbec nemalo dôjsť k odstúpeniu od
dohody zo strany ÚPSVaR, a teda žalobca mal nárok na plnenie z predmetnej dohody v sume 6.985,44
eur. Zdôraznil, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené

pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda v celkovej výške 53.475 eur,
ktorú aj bližšie špecifikoval.

2. Žalovaný v konaní uviedol, že žalobca mal na uvedenie predmetných priestorov do prevádzky
súhlas príslušného orgánu verejného zdravotníctva, a to kladné rozhodnutie Regionálneho úradu
verejného zdravotníctva Bratislave (ďalej aj „RÚVZBA“) zo dňa 31.08.2007, čiže podľa tohto rozhodnutia

mohol predmetné chránené pracovisko z hľadiska kompetencie orgánov verejného zdravotníctva
prevádzkovať. Rozhodnutie RVZSR zo dňa 12.03.2008, ktorým bolo vyššie uvedené rozhodnutie
mimo odvolacieho konania zrušené, bolo napadnuté odvolaním zo dňa 31.03.2008 a o podanom
odvolaní rozhodlo Ministerstvo zdravotníctva SR rozhodnutím zo dňa 23.05.2008, ktoré nadobudlo dňa
04.06.2008 právoplatnosť. Mal za to, že žalobca teda mohol v prevádzke chránenej dielne nerušene

pokračovať na základe súhlasu RÚVZBA až do dňa 04.06.2008, kedy nadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 12.03.2008. Dňa 13.02.2009 Krajský súd v
Bratislave rozsudkom č.k. 4S/62/08-57 zrušil prvostupňové rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva
SR zo dňa 12.03.2008, ako aj rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 23.05.2008. Žalovaný
poukázal na to, že po doručení tohto rozsudku mohol žalobca v prevádzkovaní predmetnej chránenej

dielne v súlade s rozhodnutím RÚVZBA pokračovať až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 25.06.2009, t.j. do dňa 02.07.2009. Týmto rozhodnutím
totiž v odvolacom konaní Ministerstvo zdravotníctva SR opätovne potvrdilo rozhodnutie ÚVZSR zo
dňa 24.04.2009. V prevádzke chránenej dielne bolo možné pokračovať opätovne po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 22.06.2010. Ďalej poukázal na to, že

žalobca bol odo dňa 24.10.2008 vlastníkom bytu, pričom keby túto skutočnosť konajúcim správnym
orgánom uviedol včas, nebol by ani daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia. Žalovaný zastával názor,
že nemôže niesť zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla odstúpením od dohody medzi žalobcom a
iným právnym subjektom, pričom žalovaný popieral nielen právny nárok na náhradu škody, ale aj
jeho výšku. Zdôraznil, že ÚPSVaR odstúpil od dohody z dôvodov nezákonného rozhodnutia, ale

najmä z dôvodov podľa čl. 2 písm. a) bodu 6 predmetnej dohody, nakoľko žalobca neviedol evidenciu
nákladov, výkonov a hospodárskych výsledkov v chránenej dielni a tieto raz ročne nepredkladal do
31.03. príslušného kalendárneho roka a tiež z dôvodov podľa čl. 2 písm. a) bodu 8 dohody, že
neoznamoval ÚPSVaR každú zmenu dohodnutých podmienok. Žalovaný poukázal na to, že prostriedky
negarantoval a ani nezabezpečoval a boli viazané na splnenie podmienok pre poskytnutie nenávratného

finančného príspevku. Ďalej namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody. Dal
do pozornosti, že pôvodne žalobca žiadal o chránenú dielňu na H.V. R., pričom neskôr si chcel žalobca
kúpiť rodinný dom a tam zriadiť cestovnú kanceláriu, takže z jeho strany asi nemalo ísť o účelové
čerpanie štátnych finančných prostriedkov.

3. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 27Cb/13/2012-283 zo dňa 20.02.2014 konanie, na základe
žalobcovho späťvzatia žaloby na pojednávaní dňa 19.02.2014, s ktorým žalovaný súhlasil, zastavil v
časti istiny vo výške 3.319,39 eur.
Súd vecne právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, 2, 3, § 43, § 48 ods. 1, 2, § 51, §
488, § 489, § 490 ods. 1, § 491 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“),

§ 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2 , § 4 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 1 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, 4, § 14 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, § 32 ods. 1, § 33
ods. 1, 2, § 46, § 59 ods. 1, 2, 4, § 65 ods. 1, 2, 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), § 3 ods. 1 písm. c), § 6 ods. 5 písm. l), § 10 ods. 4 písm. a), §
42 ods. 1 zákona č. 126/2006 Z.z. o verejnom zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom do 31.08.2007 (ďalej len „zákon o verejnom zdravotníctve“), § 55 ods. 1, 3, § 55 ods.
4, § 57 ods. 1, 9, 10 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení účinnom do 30.04.2008, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že bola daná prvá podmienka uplatnenia
nároku na náhradu škody v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia právoplatného
rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nakoľko Ministerstvo zdravotníctva SR (ďalej aj „MZ
SR“) rozhodnutím č. 06763/2010-OP zo dňa 22.06.2010 rozhodnutie MZ SR zo dňa 25.06.2009 ako
nezákonné zrušilo. Hoci súd na kópii rozhodnutia MZ SR zo dňa 25.06.2009 nemal právoplatnosť

vyznačenú, nakoľko však išlo o rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, proti ktorému sa v zmysle §
59 ods. 4 Správneho poriadku nemožno odvolať, mal za to, že rozhodnutie MZ SR zo dňa 25.06.2009 je
právoplatné. Nakoľko mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu právoplatného rozhodnutia, ktoré
bolo zrušené pre nezákonnosť, zaoberal sa námietkou premlčania vznesenou žalovaným a dospel k
záveru, že k premlčaniu práva žalobcu na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia MZ SR zo
dňa 25.06.2009 nedošlo.

5. V súvislosti s existenciou podmienky vzniku škody v dôsledku právoplatného rozhodnutia, ktoré
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, súd uviedol, že žalobca voči žalovanému uplatnil
náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia žalovaného (rozhodnutia MZ SR zo dňa 25.06.2009)
sumu 6.958,44 eur predstavujúcu nevyplatený nenávratný príspevok, sumu 1.661,71 eur predstavujúcu

náklady za zriadenie a vedenie telefónnej linky, internetu a vedenie bankového účtu pre potreby
podnikateľskej činnosti, sumu 39.910 eur predstavujúcu ušlý zisk, ktorý žalobca mohol dosiahnuť, ale
pre nevyplatenie nenávratného finančného príspevku nedosiahol, nakoľko mu tým bolo zamedzené
podnikanie a sumy 1.625,44 eur predstavujúcej náklady za pôžičku od spoločnosti GE Money. Súd
zastával názor, že nebola daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.06.2009,

ktoré bolo ako nezákonné zrušené a škodou, ktorú si žalobca uplatnil, nakoľko žalobcom uplatnená
škoda nevznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.06.2009, ale v dôsledku
odstúpenia ÚPSVaR od predmetnej dohody a z toho vyplývajúceho nevyplatenia nárokov žalobcu v
zmysle tejto dohody, čo malo za následok aj žalobcovu eventuálnu škodu v podobe ušlého zisku pre
zamedzeniejehopodnikateľskýchaktivít,apretokonštatoval,ževtomtoprípadežalovanýnebolpasívne

legitimovaným subjektom na náhradu žalobcom uplatnenej škody, pretože táto nevznikla v dôsledku
jeho nezákonného rozhodnutia.

6. Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie uznesením č.k. 8Cob/150/2014-359 zo dňa 04.08.2016 a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý
na pojednávaní konanom dňa 16.04.2014 nepostupoval v súlade s § 118 ods. 4 O.s.p. a neumožnil
prítomným stranám a ich zástupcom, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci a bez poskytnutia tejto možnosti vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vyhlásil
rozsudok, porušil ich procesné práva, t.j. nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi aj

žalovanému, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom uznesení určil, že úlohou súdu prvej inštancie
bude postupovať v súlade s § 182 CSP, nariadiť pojednávanie a pred jeho skončením vyzvať strany,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd
nebude považovať za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené

a vo veci rozhodne.

7. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní postupoval v súlade s § 391 ods. 2 a 3 CSP a vytýčil vo
veci pojednávanie na deň 23.11.2016, na ktorom vyzval prítomné strany, aby zhrnuli svoje návrhy a
vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci v zmysle § 182 CSP. Súd po doplnení dokazovania

výpoveďami svedkov P.. L. A. a T. F., listinnými dôkazmi uvedenými v bode 86. a po záverečných
vyjadreniach právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, rozhodol vo veci meritórne rovnako, ako už
rozhodol vo svojom zrušenom rozsudku č.k. 27Cb/13/2012-288 zo dňa 16.04.2014 a z rovnakých
dôvodov, nakoľko v ďalšom konaní neboli vykonané také nové dôkazy, ktoré by zvrátili, prípadne zmenili
uvedené odôvodnenie meritórneho rozhodnutia súdu, pričom toto rozhodnutie nezmenili ani vyjadrenia

právneho zástupcu žalobcu či záverečné vyjadrenia strán sporu, ktorými strany iba zhrnuli ich doterajšie
vyjadrenia. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol a žalovanému, ako úspešnej strane, priznal náhradu trov konania.8.Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Svojepodanieodôvodnil
tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Nepopieral, že ÚPSVaR odstúpil od predmetnej dohody „pre vážne porušenie podmienok zakotvených
v čl. II, písm. a) bod 3, 6 a 8 dohody“, avšak pri bližšom preštudovaní musí byť podľa neho nevyhnutne
zistené nasledovné. Závažné porušenie podľa čl. II písm. A bod 3/ je priamo spôsobené nezákonným
rozhodnutím, kedy žalobca povinnosť ustanovenú v tomto článku splnil, avšak toto rozhodnutie bolo

nezákonne zrušené práve aj v tomto konaní predmetným nezákonným rozhodnutím. Poukázal na
to, že keďže voči predmetnému nezákonnému rozhodnutiu neexistoval riadny opravný poriadok,
vyhodnotilÚPSVaRakonesplniteľnúakeďžepodľavtedajšiehopohľaduÚPSVaRneexistovalamožnosť
nápravy, došlo k odstúpeniu od predmetnej dohody. Podľa žalobcu ostatné dva dôvody boli už len
formálne vytknuté. Uviedol, že porušenie podmienok dohody zakotvených v čl. II. písm. a) bod
6 dohody je nezmyselné a neexistentné, jedná sa o nesprávne vytknutie, resp. čisto o formálny

znak. Keďže je zrejmé, že nezákonným rozhodnutím bolo chránené pracovisko zrušené, resp. v
jeho dôsledku neexistovalo, nemohol žalobca vykonávať akúkoľvek činnosť v chránenom pracovisku,
nakoľko neexistovalo, a teda nemohol ani viesť výkaz o hospodárení chráneného pracoviska, keďže
toto neexistovalo, a to len a len v dôsledku nezákonného rozhodnutia. K porušeniu podmienok dohody
zakotvenýchvčl.II.písm.a)bod8dohodyuviedol,žekžiadnejzmenedohodnutýchpodmienoknedošlo,

o existencii nezákonného rozhodnutia bol ÚPSVaR v Bratislave riadne oboznámený, nakoľko práve aj
z jeho iniciatívy došlo k vydaniu tohto nezákonného rozhodnutia, a vo všetkých krokoch bol dávaný „na
vedomie“. Žalobca mal za to, že jediné reálne porušenie predmetnej dohody z jeho strany bolo práve
nesplnenie povinnosti predložiť právoplatný kladný posudok orgánu na ochranu zdravia a toto porušenie
bolo priamo spôsobené nezákonným rozhodnutím, ostatné údajné dve porušenia dohody žalobcom

reálnym porušením neboli. Zastával preto názor, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody žalobcovi je priama a zrejmá, nebyť nezákonného rozhodnutia, k odstúpeniu ÚPSVaR
by nikdy nedošlo. S ohľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 50.155,61 eur k rukám žalobcu - D.. T. Z. a náhrady
trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcu Advokátskej kancelárie Fiľo & Partners

s.r.o., všetko najneskôr do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, alebo, aby napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby odvolací súd zaviazal žalovaného nahradiť
žalobcovi trovy odvolacieho konania.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.06.2017.

Poukázal na to, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutkové okolnosti, nepriložil žiadne
nové dôkazy, ktoré by mohli viesť k zmene napadnutého rozsudku, pričom súd sa s nimi v konaní
správne vysporiadal. Mal za to, že v konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by vo vzťahu
voči ministerstvu boli naplnené zákonné dôvody v zmysle § 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z., a tým
daný právny základ na zaplatenie žalovanej sumy žalobcovi. Zastával názor, že napadnutý rozsudok

je založený a spočíva v správnom právnom posúdení veci a stotožnil sa s právnymi závermi súdu tak,
ako sú uvedené v bode 93. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k výpovediam svedkov
uviedol, že tieto žiadnym spôsobom neovplyvnili a ani nevyvrátili fakt, že k odstúpeniu od predmetnej
dohody došlo zo strany ÚPSVaR z troch rôznych príčin, v samotnom odstúpení označených ako vážne
porušenie podmienok dohody zo strany žalobcu, pričom žalovaný za porušenie podmienok tejto dohody

zo strany žalobcu nenesie zodpovednosť. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

10. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

11. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade
s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského
súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa

10.04.2017 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.13. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava III č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017, pretože vykazuje známky
vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali

za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom
iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty
nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného
rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

15. Predmetom konania bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy vo výške 53.475

eur, po čiastočnom zastavení konania v časti 3.319,39 eur uznesením č.k. 27Cb/13/2012-283 zo
dňa 20.02.2014 sumy 50.155,61 eur, titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
- rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR č. 15520/2009-OP zo dňa 25.06.2009 v spojení s
rozhodnutím Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP/3516/2009 zo dňa 24.04.2009. Súd prvej
inštancie rozsudkom č.k. 27Cb/13/2012-288 zo dňa 16.04.2014 žalobu zamietol a žalovanému náhradu

trov konania nepriznal z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím žalovaného zo dňa
25.06.2009, ktoré bolo ako nezákonné zrušené a škodou, ktorú si žalobca uplatnil, nakoľko žalobcom
uplatnená škoda nevznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.06.2009, a
súčasne konštatoval, že žalobca nebol v tomto konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom na
náhradu žalobcom uplatnenej škody, nakoľko táto nevznikla v dôsledku jeho nezákonného rozhodnutia.

Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 8Cob/150/2014-359
zo dňa 04.08.2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 27Cb/13/2012-288 zo dňa 16.04.2014
zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu prvej
inštancie, ktorý nepostupoval v súlade s tohto času účinným ustanovením § 118 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok a neumožnil prítomným stranám a ich zástupcom, aby zhrnuli svoje návrhy a

vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci a bez poskytnutia tejto možnosti vyhlásil dokazovanie
za skončené a vyhlásil rozsudok. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci súd prvej inštancie, viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu, v ďalšom konaní postupoval v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 a
2 CSP a odstránil vytýkané nedostatky. Následne súd prvej inštancie po doplnení dokazovania rozhodol
vovecimeritórnerovnako,akoužrozhodolvosvojomzrušenomrozsudkuč.k.27Cb/13/2012-288zodňa

16.04.2014 a z rovnakých dôvodov, t.j. žalobu zamietol ako nedôvodnú v celom rozsahu a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania.

16. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím. Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť
štátu (bez ohľadu na zavinenie) za škodu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá kumulatívne
(súčasné) splnenie troch podmienok a to: 1) existencia nezákonného rozhodnutia 2) vznik škody a
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods.

1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola
spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Z vykonaného dokazovania pred
súdom prvej inštancie vyplýva, že bola daná prvá skúmaná podmienka, a to existencia právoplatného
rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nakoľko rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR
zo dňa 25.06.2009, o ktorého právoplatnosti súd nemal pochybnosti, bolo príslušným orgánom ako

nezákonné zrušené. Uvedené konštatoval i súd prvej inštancie v bode 11. odôvodnenia napadnutého
rozsudku.

17. Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti

sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie
a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia
nevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň trebauviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v
prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade,
je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii

jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme
závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na
nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 24/2011 zo dňa 25.05. 2011)

18. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým záverom, ktoré správne vyhodnotil
a následne dospel k správnym právnym záverom, pri aplikácii relevantných ustanovení právnych
predpisov, vzťahujúcich sa prejednávanú vec. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil s právnym
názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade absentuje kauzálny nexus, t.j. príčinná súvislosť,

medzi žalobcom tvrdeným vznikom škody vo výške 50.155,61 eur a nezákonným rozhodnutím
žalovaného. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na body 16., 17. a 18. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, kde sa súd prvej inštancie uvedeným bližšie zaoberal a dostatočným spôsobom vysporiadal.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť vyplatiť predmetné príspevky vznikla na
základe dohody medzi žalobcom a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny o poskytnutí finančného

nenávratného príspevku zo dňa 28.08.2007, pričom k nevyplateniu predmetných príspevkov došlo z
dôvodu odstúpenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny od tejto dohody, nakoľko žalobca závažne
porušil až tri zmluvné podmienky dohody, z čoho vyplýva, že žalobcom nárokovaná škoda nevznikla
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.06.2009, ktoré bolo ako
nezákonné zrušené neskorším rozhodnutím žalovaného 22.06.2010, ale na základe odstúpenia Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny od tejto dohody z viacerých dôvodov. Toto odstúpenie od dohody malo za
následok aj žalobcovu eventuálnu škodu v podobe ušlého zisku pre zamedzenie jeho podnikateľských
aktivít. Odvolací súd zdôrazňuje, že na základe vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že
v prípade nevydania dotknutého nezákonného rozhodnutia žalovaným by nedošlo k odstúpeniu Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny od predmetnej dohody o poskytnutí finančného nenávratného príspevku

zo dňa 28.08.2007. Naopak, vzhľadom na ďalšie dve závažné zmluvné porušenia zmluvných podmienok
zo strany žalobcu je zrejmé, že dňa 19.09.2008 by Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny odstúpil od
predmetnej dohody. Odvolací súd preto v súlade s právnym názorom súdu prvej inštancie dospel k
záveru, že medzi nárokovanou škodou žalobcu a nezákonným rozhodnutím žalovaného neexistoval
vzťah príčiny a následku, t.j. chýba kauzálny nexus, ako jeden zo základných predpokladov vzniku

nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho je žaloba žalobcu nedôvodná. Keďže škoda žalobcovi
nevznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného, je dôvodný záver konajúceho súdu o
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní. Odvolacia argumentácia žalobcu spočívala
najmä v jeho tvrdení, že závažné porušenie podmienok zakotvených v čl. II písm. a) bod 3. predmetnej
dohody bolo priamo spôsobené nezákonným rozhodnutím žalovaného a ostatné dva dôvody (t.j.

konštatované porušenie čl. II písm. a) bod 6. a 8. predmetnej dohody) boli vytknuté už len formálne.
Porušenie podmienok dohody zakotvených v čl. II psím. a) bod 6. a 8. bolo podľa žalobcu nezmyselné
a neexistentné, a priamo nadväzovalo na existenciu nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa s touto
argumentáciou nestotožnil a námietky žalobcu považoval za nepodložené. Žalobca svoje tvrdenia, a
síce, že ide len o tzv. formálne vytknutia, relevantným spôsobom nepreukázal. Ak sa žalobca domnieval,

žeodstúpeniezostranyÚradupráce,sociálnychvecíarodinyodpredmetnejdohodyzdôvoduporušenia
čl. II. písm. a) bod 6. a 8. bolo neoprávnené, mal túto skutočnosť komunikovať so žalovaným, čo však
nepreukázal. Žalobca mal tiež možnosť domáhať sa neplatnosti odstúpenia od predmetnej dohody z
vyššie uvedených dôvodov zo strany žalovaného, čo však neurobil. Odvolací súd mal za to, že žalobca
v konaní nepreukázal, že by Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nebol oprávnený od predmetnej

dohody odstúpiť. Odvolací súd zdôrazňuje, že uplatňovaná škoda žalobcovi nevznikla v dôsledku
nezákonného rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR (žalovaného), ale odstúpením od dohody o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 23.08.2007, z čoho vyplýva, že žalovaný nie je
v tomto konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom, kedy chýba príčinná súvislosť medzi konaním
žalovaného, spočívajúcim vo vydaní nezákonného rozhodnutia a vznikom škody na strane žalobcu.

19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo

16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

20. Odvolací súd, s ohľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III,
č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu
žiadne nevznikli.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).