Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. september 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/147/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110229861
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7110229861.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuT..B.M.,nar.X.G.XXXX,bývajúcehovC.,I.XX,zast.
advokátom JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, so sídlom v Košiciach, Štefániková 40, proti žalovanému M.
I., nar. XX. M. XXXX, bývajúceho v C., A. XX, zast. advokátskou kanceláriou Vojčík & Partners, s. r. o.,
so sídlom v Košiciach, Rázusova 28, o určenie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, vedenom
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 38 C 317/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 25. januára 2018 sp. zn. 5 Co 160/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22. septembra 2016 č. k. 38

C 317/2010-287 určil, že žalobca, ako vlastník pozemku KN - C, parc. č. 1082 o výmere 1055 m2,
druh pozemku orná pôda, zapísaný na LV č. XXXX, katastrálne územie C., obec C. - C., nadobudol
vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve vlastníka pozemku KN-C, parc.
č. 1082 na prechod pešo cez pozemok KN - C, parc. č. 1084 o výmere 969 m2, druh pozemku orná
pôda, zapísaného na LV č. XXX, katastrálne územie C., obec C. - C., vedeného Okresným úradom
Košice, katastrálny odbor v rozsahu diel 1 vo výmere 71 m2, vyznačenom v geometrickom pláne č.

2/2014, ktorý vyhotovil 14. apríla 2014 Ing. Dušan Bíž - znalec z odboru Geodézia a kartografia a úradne
overil katastrálny úrad 28. apríla 2014 pod č. 301/2014 a ktorý tvorí súčasť rozsudku, určil, že žalobca
nadobudol vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve žalobcu užívať už
existujúcu vodovodnú a elektrickú prípojku nachádzajúcu sa na nehnuteľnosti žalovaného pozemku
parc. č. 1084 o výmere 969 m2 zapísanom na LV č. XXX, okres C. T., obec C. - C., katastrálne územie
C., určil, že žalobca, ako vlastník pozemku KN - C, par. č. 1082 o výmere 1055 m2, druh pozemku

orná pôda, ktorý je zapísaný na LV XXXX, katastrálne územie C., obec C., nadobudol vydržaním právo
zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve vlastníka pozemku, KN - C, parc. č. 1082 na
prevádzku, údržbu, opravu a rekonštrukciu už uloženej vodovodnej a elektrickej prípojky na pozemku
KN - C, parc. č. 1084 o výmere 969 m2, druh pozemku orná pôda zapísaného na LV č. XXX, katastrálne
územie C., obec C. - C. v rozsahu dielu 1 o výmere 71 m2 u elektrickej prípojky a v rozsahu dielu 3 o
výmere 44 m2 u vodovodnej prípojky, vyznačených v geometrickom pláne č. 2/2014, ktorý vyhotovil 14.

apríla 2014 Ing. Dušan Bíž znalec z odboru Geodézia a kartografia a úradne overil katastrálny úrad 28.
apríla 2014 pod č. 301/2014 a ktorý tvorí súčasť rozsudku, a určil, že žalovaný, ako vlastník pozemku
KN - C, parc. č. 1084 o výmere 969 m2, druh pozemku orná pôda, zapísaného na LV č. XXX, katastrálne
územie C.Č., obec C. - C., je povinný trpieť vykonávanie práva prechodu, práva užívania, prevádzky,
údržby, opravy a rekonštrukcie vodovodnej a elektrickej prípojky žalobcom cez tento pozemok zaťažený
vecným bremenom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 33,33 %.2. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku
parcely registra C, evidovanej na katastrálnej mape pod parcelným číslom 1082 o výmere 1055 m2
orná pôda a pod parcelným číslom 1083 o výmere 16 m2 zastavané plochy a nádvoria (LV č. XXXX)

a žalovaný je výlučným vlastníkom pozemku parcely registra C, evidovanej na katastrálnej mape pod
parcelným číslom 1084 o výmere 969 m2 orná pôda, pod parcelným číslom 1085 o výmere 68 m2
zastavanéplochyanádvoriaapodparcelnýmčíslom1086ovýmere34m2zastavanéplochyanádvoria,
pozemku, ktorý má byť vecným bremenom zaťažený. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia,
že mu vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je oprávnenie prechádzať

peši (I. petit), oprávnenie prejazdu motorovým vozidlom (II. petit) cez parcelu vo vlastníctve žalovaného,
ďalej určenia, že nadobudol vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve
vlastníka pozemku, KN - C, parc. č. 1082 na užívanie, prevádzku, údržbu, opravu a rekonštrukciu už
uloženej vodovodnej a elektrickej prípojky na pozemku žalovaného (III. petit). Zároveň sa domáhal
uloženia povinnosti žalovanému, aby trpel výkon práva prechodu, či prejazdu žalobcu a užívanie,
prevádzku, údržbu, opravu a rekonštrukciu vodovodnej a elektrickej prípojky žalobcom cez tento

pozemok zaťažený vecným bremenom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na žalobcovom
určení je daný naliehavý právny záujem, nakoľko uvedené vecné bremeno nie je zapísané v katastri
nehnuteľností. Žalobca tvrdil, že predmetné vecné bremeno existuje (vzniklo) na základe dohody s
otcom žalovaného a následne toto vecné bremeno vydržal. Práva vyplývajúce mu z vecného bremena
nadobudol vydržaním, keďže so zreteľom na všetky okolnosti, tieto vykonával v dobrej viere, že mu

patria, a to počas celej vydržacej doby od roku 1967 do roku 2008.

3. Súd prvej inštancie ohľadne I. petitu žaloby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že cez cudzí
pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový vzťah,
môže ísť o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez toho, aby

im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako
účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je
držiteľom vecného práva (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 13/2008). Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania (výpoveďami strán, svedkov, listinnými dôkazmi, geometrickým

plánom)malpotomzapreukázané,žeužalobcubolisplnenézákonnépredpoklady(najmäoprávnenosť,
dobromyseľnosť držby a doba trvania nerušeného užívania práva) pre vydržanie vecného bremena,
spočívajúceho v práve prechodu cez označenú časť parcely žalovaného, vymedzenú v pripojenom
geometrickom pláne - v rozsahu diel 1 vo výmere 71 m2. Zo zhodných tvrdení strán mal preukázané, že
žalobca týmto spôsobom užíval nepretržite od roku 1965 spornú časť parcely žalovaného (predtým jeho

otca),atopovzájomnejdohodevšetkýchzúčastnenýchstrán,t.j.žalobcu,otcažalovanéhopánaT..B.Á.
I. a ďalšieho suseda pána M.. Táto dohoda sa týkala toho, že pravú stranu svojich pozemkov (pohľad
zdola) mali všetci používať ako cestu na prechod k svojím pozemkom, a takto to užívali nepretržite,
vyše 40 rokov, až do roku 2008. Tento stav bol všetkými zúčastnenými rešpektovaný bez obmedzení
počas celého obdobia od roku 1969 až po rok 2008, kedy žalovaný síce žalobcovi úplne nezamedzil

prechod peši cez svoj pozemok, ale čiastočne ho obmedzil výstavbou murovaného oplotenia na šírku
80 cm. Žalovaný v spore potvrdil právo prechodu v prospech žalobcu tak, že mu sám, dobrovoľne
a bezodplatne umožnil prechádzať cez svoj pozemok k jeho nehnuteľnosti. Z uvedeného súd prvej
inštancie vyvodil, že podmienky vydržania (práva na prechod peši cez pozemok žalovaného) boli u
žalobcu splnené najneskôr k 1.januáru 1992, a to s poukazom na aplikáciu prechodných ustanovení

Občianskeho zákonníka § 865 ods. 3 a § 872 ods.1, 6 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o určenie
samotnej výmery, v rámci ktorej sa malo realizovať právo prechodu, súd prvej inštancie vychádzal zo
záverov znaleckého dokazovania, ktoré stanovilo túto výmeru v šírke 1,3 m, zodpovedajúcu 71 m2
pozemku žalovaného.

4. V otázke vydržania vecného bremena, spočívajúceho v práve prejazdu motorovým vozidlom cez
pozemok žalovaného, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal oprávnenosť
držby tohto práva. Žalobca v tomto smere nepreukázal existenciu dohody o zriadení práva prechodu
motorovým vozidlom v roku 1965, ale ani neskôr, uzavretú medzi žalobcom, otcom žalovaného a
pánom M.. Nepreukázal tak dobromyseľnosť držby tohto práva. Vykonaným dokazovaním bolo totiž

preukázané, že otec žalovaného oplotil svoj pozemok v roku 1970 najprv tak, že doň nezahrnul
príjazdovú cestu, ktorá išla mimo oploteného pozemku a až v roku 1972 postavil nový plot, ktorým
ohraničil celý svoj pozemok, vrátane tzv. „príjazdovej cesty“. Z uvedeného potom vyplynulo, že v
roku 1965 otec žalovaného neuvažoval o vyčlenení pozemku na trvalé zriadenie práva prejazdu prežalobcu a pána M.. V čase uzavretia dohody o práve prechodu cez pozemok, kedy rovnako mala
vzniknúť aj dohoda o práve prejazdu, žalobca ani nemal motorové vozidlo, pretože si ho kúpil až v
roku 1974. Preto súd prvej inštancie označil za hypotetické také riešenie, že by malo dôjsť k dohode

o zriadení práva prejazdu 12 rokov vopred pred kúpou motorového vozidla (v roku 1965 ani žalobca
ani otec žalovaného nemali motorové vozidlá). Uzavretie takejto dohody nemal súd prvej inštancie
potom preukázané ani ďalšími svedeckými výpoveďami. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
sa nikdy nemohol domnievať, že mu právo prejazdu cez pozemok žalovaného patrí. Ak aj neskôr
prechádzal svojím motorovým vozidlom cez pozemok žalovaného, dochádzalo k tomu len na základe

dobrovoľného súhlasu žalovaného a predtým jeho otca. Uvedené však nemožno zamieňať s právom
zodpovedajúcim vecnému bremenu právu prejazdu motorovým vozidlom. Žalobca tak podľa názoru
súdu prvej inštancie nesplnil podmienku dobromyseľnosti pre nadobudnutie práva prejazdu motorovým
vozidlom titulom vydržania. Z týchto dôvodov žalobu v tejto časti zamietol.

5. Ohľadne nadobudnutia práva žalobcom na užívanie, prevádzku, údržbu, opravu a rekonštrukciu

už uloženej vodovodnej a elektrickej prípojky, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný s
určením tohto práva súhlasil a uznal ho. Preto v II. výroku svojho rozhodnutia rozhodol (na základe
uznania nároku žalovaným), že žalobca nadobudol vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
spočívajúce v užívaní už existujúcej vodovodnej a elektrickej prípojky, nachádzajúcej sa na pozemku
žalovaného parc. č. 1084 o výmere 969 m2 zapísanom na LV č. XXX, katastrálne územie C.. Za

dôvodný, považoval súd prvej inštancie i nárok o vydržaní práva na prevádzku, údržbu, opravu a
rekonštrukciu uvedenej prípojky. V tomto smere mal za preukázanú existenciu dohody pôvodných
vlastníkov pozemkov (žalobcu, pána M.Í. a pána I. st.) o tom, že inžinierske siete s prípojkami aj
pre žalobcu budú umiestnené na pozemku otca žalovaného a že ich žalobca bude môcť riadnym
spôsobom užívať. Toto právo bolo pôvodnými vlastníkmi pozemkov po celý čas i rešpektované. Žalobca

v tomto smere tak podmienky vydržania splnil najneskôr k 1. januáru 1992, s poukazom na aplikáciu
prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka § 865 ods. 3 a § 872 ods.1,6 Občianskeho zákonníka.

6. Súd prvej inštancie v závere svojho rozhodnutia poukázal na to, že s deklarovaním práv žalobcu
v predchádzajúcich odsekoch, súviselo aj jeho rozhodnutie v IV. výroku rozsudku, ktorým zaviazal

žalovaného, ako vlastníka pozemku trpieť na svojom pozemku výkon týchto práv žalobcom.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods.1, § 255 ods.1 CSP.

8. Na odvolanie sporových strán, Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25.

januára 2018 sp. zn. 5 Co 160/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá (výrok V.) a vo výroku, ktorým súd rozhodol o vydržaní práva prechodu
(výrok I.) a vo výroku o trovách konania (výrok VI.) napadnutý rozsudok zrušil a vec v rozsahu zrušenia
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázala
existencia žiadneho právneho titulu, na základe ktorého by sa žalobca mohol domnievať, že mu právo
prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného patrí. Uviedol, že v čase, keď obe strany kupovali
pozemky vedeli, že na uzavretie kúpnej zmluvy sa vyžadovala písomná forma. Pri bežnej vedomosti
a ostražitosti, v prípade ak by si strany zriadili nejaké vecné bremeno, museli by tak urobiť písomnou

formou, a to aj s prihliadnutím na vzájomnú polohu pozemkov v teréne. Preto tvrdenie žalobcu, že ...
„o ich spoločnej dohode svedčí aj fakt, že v súčasnosti sú tieto parcely v presne rovnakej výmere, t.
j. žalobca vlastní na LV č. XXXX k. ú. C. výmeru 1071 m2 a žalovaný na LV č. XXX výmeru 1071
m2 a p. M., v súčasnosti T.. M., na LV XXX výmeru 1075 m2“... bolo podľa názoru odvolacieho súdu
kontraproduktívne, nakoľko, ak by nejaká dohoda existovala, musela by sa premietnuť minimálne vo

veľkosti jednotlivých parciel (pričom bolo by dôvodné očakávať, aby výmera pozemku žalovaného bola
väčšia oproti žalobcovi) alebo v nižšej cene. Ak žalobca v konaní tvrdil, že došlo k dohode o práve
užívať pozemok žalovaného na prechod resp. aj prejazd, išlo len o jeho subjektívny pocit, ktorý nebol
založený na objektívnych skutočnostiach. Za nepravdivé, považoval odvolací súd tvrdenie žalobcu, že
takúto dohodu nikto nespochybnil, keďže žalovaný po celú dobu konania jasne uvádzal, že dobrovoľne

a bezodplatne umožnil žalobcovi prechádzať cez svoj pozemok, nie však na základe nejakej dohody.
Žalobcovi potom nevznikol žiaden právny titul na užívanie pozemku žalovaného, ani z dôvodu stavby,
prípadne odovzdania kľúča od bráničky. Odvolací súd preto uzavrel, že u žalobcu nevznikla oprávnená
držba, keďže u neho neexistoval žiaden právny titul, a to ani domnelý. Z týchto dôvodov, ako vecnesprávny, potvrdil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá (výrok V.).

10. Nestotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu, že u žalobcu došlo k vydržaniu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to z dôvodu neexistencie právneho titulu a nedobromyseľnosti
žalobcu a už vonkoncom nie v rozsahu priznaným súdom. Uviedol, že vzhľadom na neexistenciu dohody
o zriadení vecného bremena bol I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie nesprávny. Poukázal na to, že
nakoľko žalovaný dobrovoľne umožňuje užívať časť svojho pozemku na prechod žalobcu, bolo potrebné

vyhodnotiť len túto skutočnosť, a to v rozsahu umožneného užívania, pričom bolo potrebné mať na
zreteli, že akokoľvek vzniknuté vecné bremeno nemôže oprávnený čo do obsahu meniť alebo rozširovať.
Právo z vecného bremena musí zodpovedať podmienkam, za ktorých vznikalo a účelu, ktorému slúžilo,
a to bez ohľadu na v súčasnej dobe platné vyhlášky. V tomto smere poukázal na závery rozhodnutia
NS SR z 21. mája 2003 sp. zn. MCdo 269/02. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie rozhodol
o práve žalobcu, ktoré nikdy v takom rozsahu nevykonával a svojím rozhodnutím zaťažil žalovaného

nad primeranú mieru a v rozpore s dobrými mravmi. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
396 ods. 1, 3 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Napadol ním výrok, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.

Prípustnosť dovmolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Vyslovil názor, že
odvolací súd sa svojimi právnymi závermi odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), prezentovanej konkrétne jeho rozhodnutím sp. zn. 5
Cdo 39/1999. Poukázal na výsledky vykonaného dokazovania (výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa
6. decembra 2011, výpoveď svedkyne M. I., výpoveď svedka T.. Y. U., fotografie založené v spise), z

ktorých podľa neho vyplývalo uzavretie ústnej dohody o zriadení prejazdu medzi stranami sporu v roku
1965. Uviedol, že základnou podmienkou pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je
oprávnená držba tohto práva, kedy držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Konkrétne vymedzenie obsahu práv a povinností
vyplývajúcich z právneho vzťahu vecného bremena je určené aktom, na základe ktorého vecné právo

vzniklo. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod. Stačí, ak tu bol i
domnelý právny dôvod. Teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu taký právny titul svedčí. Vo svojej argumentácii sa opieral o závery rozhodnutia NS SR sp. zn.
5 Cdo 39/1999. Žalobca mal za to, že mu svedčí domnelý právny titul, z ktorého vždy odvodzoval
a dodnes odvodzuje svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu - právo prejazdu cez pozemok

žalovaného. Odvolací súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď vo vzťahu
k dobromyseľnosti žalobcu vo veci vydržania prihliadal len na existenciu neplatného právneho úkonu
o zriadení vecného bremena, a to pre nedostatok jeho písomnej formy - opomenul však skúmať, či v
prospech práva žalobcu nesvedčí aj tzv. domnelý právny titul, o ktorý tento svoje právo opiera.

12. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu označil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom výroku za
vecnesprávny,vktoromsaodvolacísúdnáležitevyrovnalsovšetkýmidôvodmiobsiahnutýmivodvolaní.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa odvolací súd vo svojom právnom názore odchýlil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd správne konštatoval, že u žalobcu nevznikla
oprávnená držba práva prechodu a prejazdu, lebo neexistoval žiaden právny titul, a to ani domnelý.

Tvrdenie žalobcu o uzavretí dohody o práve užívať pozemok žalovaného, vychádzalo iba z jeho
subjektívneho pocitu, ktorý nebol založený na objektívnych skutočnostiach. Z vykonaného dokazovania
nevyplynulprežalobcužiadentituloprávnenejdržbyprávaprejazdu,aleišloibaodobrovoľnéumožnenie
prechodu žalobcovi žalovaným cez jeho pozemok, a to v nevyhnutnom rozsahu - v maximálnej šírke 0,80
m. To, že žalovaný v minulosti strpel občasný prejazd žalobcu motorovým vozidlom cez svoj pozemok,

ešte neznamená, že žalobca nadobudol právo prejazdu cez jeho pozemok. Uviedol, že vydržanie
nemôže privodiť iba púha skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný, a že
pri jeho vykonávaní nebol žalobca rušený.

13. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote

(§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolanie treba odmietnuť.14. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu

- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

15. Žalobca zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v zmysle

ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

16. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nezakladá samo tvrdenie dovolateľa, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; určujúcim je až záver (zistenie) dovolacieho
súdu, že k tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe skutočne došlo. Dovolací súd preto
pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa o prípustnosti jeho dovolania v zmysle tohto
ustanovenia.

17. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie
skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka musí byť označená v
dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná
z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa
pojem ustálená prax dovolacieho súdu (3 Cdo 24/2018, 4 Cdo 95/2017, 6 Cdo 27/2017, 6 Cdo 35/2017,
m. m. tiež 7 Cdo 7/2018 a tiež 2 Cdo 57/2017).

18. Žalobca v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil právnu otázku, riešením

ktorej sa odvolací súd - podľa jeho názoru - odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu; zároveň označil aj rozhodnutie najvyššieho súdu a v ňom vyjadrené právne závery, od ktorých
sa podľa neho odvolací súd odklonil. Vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé,
že za relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP považoval otázku dobromyseľnosti držby
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, predovšetkým s ohľadom na existenciu právneho dôvodu

uchopenia držby (výkonu práva). V individuálnych okolnostiach daného sporu išlo o to, či mohlo ísť o
dobromyseľnú držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (prejazdu cez nehnuteľnosť) v prípade
toho, kto v roku 1965 začal prechádzať cez pozemok vo vlastníctve žalovaného len na základe jeho
súhlasu, resp. či takýto súhlas možno považovať za tzv. domnelý právny titul uchopenia držby (t. j.
dohodu o zriadení práva prejazdu), keďže pre nedostatok jej písomnej formy, bola táto neplatným

právnym úkonom.

19. Vzhľadom na relevantné vymedzenie právnej otázky (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) pristúpil dovolací
súd v ďalšom k skúmaniu, či zo strany odvolacieho súdu došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

20. Dovolateľ ním uvádzaný odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho
súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP vyvodzoval z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo
39/1999.

21. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa dovolací súd zameriava na
zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu
(judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z
kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na

zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach
(okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu.22. Takto pristupujúc k skúmaniu dovolateľom tvrdeného odklonu najvyšší súd poukazuje na
záver, vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 110/2010, v zmysle ktorého „predpoklady vydržania
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie

vlastníckeho práva (§ 130, § 134 Občianskeho zákonníka). Ako je predpokladom dobrej viery u
oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom
dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je presvedčenie,
že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené
konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúcemu

vecnému bremenu musí byť ‚so zreteľom na všetky okolnosti' v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej
veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo. Posúdenie, či držiteľ je alebo
nie je v dobrej viere, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí“.

23. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7 MCdo 4/2013 konštatoval, že „oprávnená držba sa musí
opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle
existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou

opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného

ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž
predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.
Okolnosti, ktoré môžu svedčiť o existencii dobrej viery držiteľa sa spravidla spájajú s okolnosťami, ktoré
sa týkajú právneho titulu uchopenia sa držby“.

24. I v rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 39/1999, na ktoré poukazuje dovolateľ, sa konštatuje,
že „ dobromyseľnosť držby sa môže opierať i o tzv. domnelý právny dôvod, kedy tu titul vôbec nie je, ale
držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je“.

25. Dovolací súd poukazuje i na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 361/2012, v ktorom sa

konštatuje,že„judikatúrasúdovjekonštantnávtom,žepokiaľsaniektouchopídržbynehnuteľnostipo1.
apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže
byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods.
1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (5 Cdo 49/2010). Na základe
ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom

veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva
postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti
(1 Cdo 137/2011).

26. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd riešením otázky dobromyseľnosti držby

práva vecného bremena neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorú predstavujú vyššie citované
rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátane dovolateľom označeného rozhodnutia).

27. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

28. V danom spore žalobca tvrdí, že právnym titulom vydržania nadobudol právo zodpovedajúce

vecnému bremenu. Domnelým právnym titulom mala byť medzi stranami sporu ústne uzavretá zmluva
o zriadení práva prejazdu (v roku 1965).29. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi
nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva. Vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia tohto vecného práva a pojmovo predstavuje jeho

nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom.
Podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba trvajúca po
zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba (vo všeobecnosti)
predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom
na všetky okolnosti; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera v prípade práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu spočíva v presvedčení držiteľa, že na základe určitého titulu bolo
zriadené vecné právo (vecné bremeno) a že v takto založenom právnom vzťahu je oprávnený vykonávať
právo, ktoré tvorí obsah tohto vzťahu. Dobrá viera predstavuje aj v prípade práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna
dobráviera;oprávnenýdržiteľmusíbyťvdobrejviere„sozreteľomnavšetkyokolnosti“.Dobromyseľnosť
oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby.

30. Vecné bremená patria medzi vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena). Obmedzujú vlastníka
nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť alebo robiť alebo sa
niečoho zdržať. Samo takéto obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci nie je ale určujúcim znakom
inštitútu vecného bremena, lebo predmetné obmedzenie (niečo trpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať)

môže vyplývať aj z iného dôvodu, napríklad obligačného. Vo všeobecnosti môže byť obsahom práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu aj právo prechádzať cez určitý pozemok, avšak sama skutočnosť,
že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
(napríklad prechádza cez cudzí pozemok), ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Faktické
prechádzaniecezpozemoksavpraximôžeuskutočňovaťnazákladerôznychprávnychtitulov(napríklad

zmluvy o prenájme) ale aj bez právneho titulu.

31. Žalobcom v danom prípade tvrdeným titulom vstupu do držby práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu (práva prejazdu) vo vzťahu k spornej časti nehnuteľností mala byť ústne uzavretá dohoda (v
roku 1965 v čase kúpy nehnuteľností stranami sporu) medzi stranami sporu.

32. Právny poriadok v čase uzavretia tejto dohody (to znamená Občiansky zákonník v znení od 1.
apríla 1964 do 31. marca 1983, kedy nadobudla účinnosť novela daná zákonom č. 131/1982 Zb.)
uznával jediný spôsob vzniku vecných bremien. Podľa § 495 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tomto
znení záložné práva a vecné bremená môžu vznikať len zo zákona. V uvedenom období teda nemohli

vzniknúť vecné bremená na základe zmluvy. Zmluvné zriadenie práva prechodu alebo prejazdu cez
určitú nehnuteľnosť bolo v uvedenom období prípustné, avšak iba v obligačnom vzťahu (k čomu v
posudzovanom prípade nedošlo). Právo prechodu (prejazdu) nemohlo byť zmluvne zriadené ako vecné
právo (právo zodpovedajúce vecnému bremenu).

33. Pokiaľ vtedajší právny poriadok nepripúšťal zmluvné zriadenie vecného bremena, žalobca nemal
objektívny dôvod nadobudnúť vnútorné presvedčenie, že na základe ústne uzavretej dohody je
oprávnený vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Ak toto presvedčenie napriek tomu
mal, išlo u neho jednoznačne o právny omyl neospravedlniteľný, lebo ustanovenie § 495 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v uvedenom období bolo jasné, zrozumiteľné a neumožňovalo

viacero výkladov. V čase, keď podľa žaloby mal žalobca vstúpiť do držby práva vecného bremena
(prechodu a prejazdu cez spornú časť nehnuteľností), nemohol byť preto pri zachovaní obvyklej
opatrnosti subjektívne presvedčený, že je oprávneným držiteľom tohto vecného práva na základe ústne
uzavretej dohody. Pre jeho domnienku, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, nebol
(objektívne) daný žiadny dôvod.

34. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991, kedy nadobudla
účinnosť jeho novela daná zákonom č. 509/1991 Zb., prelomil predchádzajúcu zásadu, že vecné
bremená môžu vznikať len zo zákona alebo na základe zákona. V zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho
zákonníka v uvedenom znení pripúšťalo medziiným zriadenie vecného bremena aj zmluvou a tiež

nadobudnutie práva zodpovedajúce vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním); na účinnosť
zmluvy, z ktorej sa nadobúdalo právo zodpovedajúce vecným bremenám, bola potrebná jej registrácia
štátnym notárstvom. Podľa § 135a ods. 3 tohto zákonníka bolo vylúčené vydržanie vlastníctva a aj práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, ak išlo o pozemok v socialistickom vlastníctve alebo pozemok, kuktorémumala„socialistická“organizáciaprávoužívaniapodľaosobitnýchpredpisov.Podľaprechodného
ustanovenia § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka k úpravám účinným od 1. apríla 1983 platilo, že do
času uvedeného v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý

občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite
vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa
však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

35. Ani Občiansky zákonník v znení účinnom v tomto období nedával žiadny podklad pre vnútorné

presvedčenie žalobcu, že právo prechodu (prejazdu) cez spornú časť nehnuteľností vykonáva na
podklade ústne uzavretej dohody o zriadení vecného bremena. Ústne uzavretá zmluva aj naďalej
nemohla byť považovaná za relevantný titul vstupu žalobcu do držby práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu prechodu a prejazdu cez spornú časť nehnuteľností (k tomu pozri obdobne závery vyššie
označeného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo 361/2012). Započítanie doby držby v zmysle § 865 ods. 3
Občianskeho zákonníka neprichádzalo v prípade žalobcu do úvahy preto, lebo jeho držba (čo do práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu) nemohla byť od počiatku oprávnená.

36. Z týchto dôvodov žalobca ani v uvedenom období nemohol byť pri zachovaní obvyklej opatrnosti
subjektívne presvedčený, že spornú časť nehnuteľností užíva ako prechod alebo prejazd titulom práva
vyplývajúcehozvecnéhobremena-nemalobjektívnydôvodvychádzaťzpredpokladu,žeprechádzaním

cez spornú časť nehnuteľností realizuje právo, ktoré je obsahom zriadeného vecného bremena.

37. Občiansky zákonník v znení od 1. januára 1992, kedy nadobudla účinnosť jeho novela daná
zákonom č. 509/1991 Zb., v § 151o ustanovil, že vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na
základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím

príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebná registrácia štátnym notárstvom (v súčasnosti vklad
do katastra nehnuteľností).

38. Občiansky zákonník v uvedenom znení priniesol podstatnú zmenu aj čo do úpravy vydržania. Dňom
1. januára 1992 mohol nadobudnúť vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu ten, kto mal
toto právo v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desať rokov pred týmto dňom. Od uvedeného dňa vo
všeobecnosti platí, že do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba pre účely vydržania
započítať aj dobu, po ktorú držal vec (právo) pred 1. januárom 1992.

39. V danom prípade sa vyššie uvedené všeobecné konštatovanie netýka žalobcu. Napriek tomu,
že 1. januárom 1992 odpadli v zásade všetky predchádzajúce obmedzenia vydržania (aj vydržania
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu), nič to nezmenilo na tom, že jeho držba nemohla byť od
počiatkudobromyseľná.Tak,akovprípadesubjektutvrdiaceho,žeprávnymtitulomvydržanianadobudol

vlastníctvo nehnuteľnosti, je nevyhnutnou podmienkou existencia titulu objektívne spôsobilého vyvolať
vnútorné presvedčenie držiteľa, že nehnuteľnosť mu patrí ako vlastníkovi (že vykonáva oprávnenia
vlastníka), zostáva aj v prípade subjektu tvrdiaceho, že právnym titulom vydržania nadobudol právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, nevyhnutnou podmienkou existencia takého (aspoň domnelého)
titulu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať vnútorné presvedčenie držiteľa, že určité právo (napríklad

prechodu a prejazdu) vykonáva ako oprávnený z vecného bremena. Existencia takého titulu nebola
preukázaná (žalobca od počiatku musel vedieť, že vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu alebo
prejazdu cez pozemok žalovaného nebolo možné zriadiť zmluvne - a neskôr, ani na základe ústne
uzavretej zmluvy). Podľa názoru dovolacieho súdu by ústne uzavretá dohoda nebola za rovnakých
okolností objektívne spôsobilá vyvolať takéto vnútorné presvedčenie ani u žiadneho iného subjektu (išlo

o neospravedlniteľný právny omyl).

40. Podľa prechodného ustanovenia § 868 ods. 1 Občianskeho zákonníka k úpravám účinným od 1.
januára1992platí,žepokiaľďalejniejeuvedenéinak,spravujúsaustanoveniamitohtozákonaajprávne
vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté

pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Žalobca 1. januárom 1992 nemal
objektívny dôvod byť subjektívne v presvedčení, že je dobromyseľný držiteľ práva vyplývajúceho z
vecného bremena, obsahom ktorého je jeho právo prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného. Sozreteľom na to, že „podľa doterajších predpisov“ nemohol byť dobromyseľným držiteľom, dospel najvyšší
súd k záveru, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu nenadobudol ani 1. januárom 1992.

41. Odvolací súd v danom prípade založil svoje rozhodnutie na závere, podľa ktorého u žalobcu
nevznikla oprávnená držba, keďže u neho neexistoval žiaden právny titul, a to ani domnelý. Sama
skutočnosť, že sa žalobca správa (hoci dlhodobo) spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu (prechádza a jazdí cez pozemok žalovaného), ešte neznamená,
že je držiteľom vecného práva (faktické prechádzanie cez pozemok sa v praxi môže uskutočňovať na

základe rôznych právnych titulov, ale aj bez právneho titulu). Uvedené potom podľa názoru odvolacieho
súdu nepostačovalo pre prijatie záveru, že žalobca vstúpil v roku 1965 do držby práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu a že toto právo vydržal k 1. januáru 1992. Tento záver považuje i dovolací súd za
správny. Odvolací súd sa týmto záverom a ním zvoleným riešením právnych otázok dobromyseľnosti
držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a vydržania tohto práva neodklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú v danom prípade prezentuje dovolateľom označené

rozhodnutie najvyššieho súdu uvedené v bode 20. tohto uznesenia dovolacieho súdu.

42. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP prípustné, keď v ním vymedzenej právnej otázke, sa odvolací súd neodklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ani od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 5 Cdo 39/1999). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c)
CSP ako procesne neprípustné odmietol.

43. Úspešnému žalovanému dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší

súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.