Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/21/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416204995
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1416204995.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková, v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s.,
Štúrova 5, Bratislava, IČO 31 318 916, proti žalovaného: M. P., nar. XX.XX.XXXX, Z. XX, okres M., o
zaplatenie 1.308,77 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
IV č.k. 16C/44/2016-70 zo dňa 27.9.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16C/44/2016-70 zo dňa 27.9.2017
v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 16C/44/2016-70 zo dňa 27.9.2017 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.213,77 eur, zákonný úrok 212,72 eur, úrok z omeškania 1,78 eur, spolu
s úrokom z omeškania 1% ročne zo sumy 1.213,77 eur od 10.07.2014 do zaplatenia, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,35%.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.308,77
eur, spolu s bežným úrokom z úveru k 20.05.2016 vo výške 552,12 eur, úrokom z omeškania k

20.05.2016 vo výške 26,54 eur, úrokom z úveru 13,5 % ročne zo sumy 1.308,77 eur od 21.05.2016 do
zaplatenia, úrokom z omeškania 1% ročne zo sumy 1.308,77 eur od 21.05.2016 do zaplatenia. Žalobu
odôvodnil tým, že dňa 21.09.2012 so žalovaným uzatvorila zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX RSU, na
základe ktorej žalovanému poskytla bezúčelový spotrebiteľský úver 1.500,- eur, pri pohyblivej ročnej
úrokovej sadzbe, v čase podpísania zmluvy vo výške 12,7 % ročne. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť istinu
spolu s úrokmi v 49 splátkach, každá vo výške 41,90 eur, splatných vždy k 21. dňu v mesiaci, pričom
prvá splátka bola splatná 21.10.2012, a splatnosť poslednej splátky bola 21.10.2016. Žalovaný úver

nesplácal v súlade so zmluvou o úvere, a preto ho žalobkyňa dňa 24.04.2014 vyzvala na uhradenie
dlžnej časti záväzku, na ktorú výzvu, nereagoval. Žalobca listom zo dňa 03.06.2014 vyhlásil úver za
predčasne splatný, s účinnosťou predčasnej splatnosti ku dňu 09.07.2014. Žalovaný bol povinný do 10
dní od doručenia tohto vyhlásenia uhradiť záväzok zo zmluvy o úvere.

3. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 21.09.2012 zmluvu o úvere,
na základe ktorej sa žalobkyňa ako veriteľ zaviazala poskytnúť žalovanému bezúčelový spotrebiteľský

úver v sume 1.500,- eur pri pohyblivej úrokovej sadzbe, ktorá ku dňu podpísania zmluvy predstavovala
12,70 % p. a., pri RPMN 17,24 %, pričom žalovaný sa zaviazal zaplatiť celkovo sumu 2.053,10 eur, a
to v 49 pravidelných mesačných splátkach, každá vo výške 41,90 eur zahŕňajúcich splátku istiny, úroku
a poplatok za vedenie úverového účtu. Prvá splátka bola splatná 21.10.2012, posledná splátka bolasplatná 21.10.2016, ktorý dátum bol aj dátumom konečnej splatnosti úveru. Žalovaný na poskytnutý
úver uhradil celkovo z čerpanej sumy 1.500,- eur, sumu 310,96 eur, z ktorej, podľa špecifikácie žalobcu
predloženej na výzvu súdu, na istinu bola započítaná suma 121,25 eur, na úhradu úrokov suma 94,71

eur a na úhradu poplatkov 95,- eur. Pre neplnenie zmluvných povinností žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru listom zo dňa 03.06.2014, pričom vyzval žalovaného k úhrade záväzku vo výške
1.598,72 eur pozostávajúceho z istiny 1.378,75 eur, úrokov 212,72 eur, úrokov z omeškania 2,25 eur,
pričom na prípadné zosplatnenie úveru bol žalovaný upozornený listom zo dňa 24.04.2014. Úver sa stal
mimoriadne splatným dňa 09.07.2014 v súlade s čl. VIII ods. 5 Všeobecných obchodných podmienok.

4. Podľa čl. IV bod 1 Zmluvy, dlžník je povinný splatiť banke istinu úveru spolu s úrokmi a poplatkom
za vedenie úverového účtu v mesačných splátkach (splátka zahŕňa splátku istiny, úroku a poplatok za
vedenie úverového účtu). Podľa čl. V bod 1 Zmluvy, dlžník sa zaväzuje banke zaplatiť:b) poplatok za
vedenie úverového účtu vo výške 2,50 eur, ktorý bude zúčtovaný mesačne v deň anuitnej splátky. Podľa
čl. V bod 2 písm. a) Zmluvy, dlžník je ďalej povinný zaplatiť banke poplatok za I. upomienku vo výške

25 eur a za každú ďalšiu upomienku 25 eur v prípade nedodržania podmienok zmluvy, ktoré sú splatné
v deň odoslania upomienky.

5. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, § 504 OZ, v spojení s § 52,
§ 53 OZ, § 1, § 2 zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu dojednania zmluvy o
úvere, § 3 ods. 3 zák.č. 250/2077 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

6. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
vznikol záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného

zákonníka, Občianskeho zákonníka ako aj zák. o spotrebiteľských úveroch účinné ku dňu dojednania
zmluvy, nakoľko tento spĺňa zákonné náležitosti spotrebiteľského úveru. Žalobca poskytol žalovanému
úver v rámci svojho podnikania a zároveň žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba -
nepodnikateľ, pričom nebolo preukázané a ani tvrdené, že by úver bol poskytovaný na účely výkonu
zamestnania, povolania alebo podnikania.

7.Zvykonanéhodokazovaniabolopreukázané,žežalovanémubolposkytnutýúvervovýške1.500,-eur,
na úhradu ktorého vykonal platby vo výške 310,96 eur, z ktorých započítal žalobca na úhradu istiny sumu
121,25 eur. Žalobca uplatnil žalobou v konaní z titulu nesplatenej istiny sumu 1.308,77 eur, menej ako
tvorí rozdiel medzi poskytnutým úverom a zaplatenými splátkami na istinu. Žalobca úhrady žalovaného

započítal na úhradu poplatkov sumu 95,- eur, súd tento postup nepovažoval za zákonný. Vo vzťahu
k poplatku za vedenie úverového účtu a poplatku za upomienky súd vychádzal z toho, že dohoda o
povinnostižalovanéhoplatiťbankepoplatkyzavedenieúverovéhoúčtuazaupomienkunemôžepožívať
právu ochranu a ako také ich súd vyhodnotil ako neprijateľné zmluvné podmienky, nakoľko uvedené
poplatky spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, a preto sú tieto dojednania absolútne neplatné podľa § 53 ods. 5 OZ v znení platnom v
čase uzatvorenia zmluvy.

8. Poplatky, ktoré umožňujú žalobcovi (poskytovateľovi úveru) získať objektívne vyššiu čiastku, ako sú
skutočnénákladyzaupomienku,narušujúrovnováhuzmluvnýchstrán.Objektívnetakétopoplatkyajkeď

súupravenévzmluve,avšakideozmluvutypovú,ktorejobsahompokiaľideopoplatkykonkrétnečlánok
V., nebol podľa názoru súdu so žalovanou individuálne dojedaný, sú spôsobilé získať od spotrebiteľa
čiastku prevyšujúcu skutočné náklady na takéto výdavky dodávateľa úveru. Aj pri aplikácii ust. § 121
ods. 3 OZ, príslušenstvom pohľadávky sú len náklady spojené s jej uplatnením - skutočné náklady. Ak si
ich žalobca účtuje v paušálnej náhrade, nezodpovedajú tieto paušálne náhrady skutočným nákladom.

Posielanie upomienok slúži výlučne záujmu zmluvného partnera spotrebiteľa na maximalizáciu zisku
spojeného s existenciou zmluvného vzťahu.

9. Z vyššie označených dôvodov súd posúdil žalobu ako čiastočne dôvodnú a žalovaného zaviazal k
zaplateniu sumy 1.213,77 eur, ktorá predstavuje žalobcom uplatnenú neuhradenú istinu poskytnutého

úveru (1.308,77 eur) zníženú o žalovanému neoprávnene účtované poplatky (95,- eur).

10. Žalobca si v žalobe uplatnil aj úroky z úveru, pričom z predložených dokladov je zrejmé, že ide o
úroky tak do zosplatnenia, ako aj po zosplatnení úveru. Podľa názoru súdu má žalobca nárok na úroky zúveru iba do jeho zosplatnenia, keďže týmto momentom stráca dlžník možnosť splácať úver v splátkach
a je povinný uhradiť celú dlžnú sumu, čím dochádza k zmene práv a povinnosti zmluvných strán. Súd
vychádza z toho, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej

sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania
patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Iný stav je
príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto

prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá
právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu
patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Ak je dlžník v omeškaní s vrátením

zosplatnenej časti úveru, vzniká protiprávny stav, s ktorým sa spája už právo veriteľa požadovať sankcie
za omeškanie a nie úroky z úveru.

11. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného k úhrade zákonného úroku vo výške 212,72 eur a
úroku z omeškania 1,78 eur, vychádzajúc z vyčíslenia týchto úrokov ku dňu vyhlásenia splatnosti úveru

ako aj špecifikácie pohľadávky predloženej v konaní žalobkyňou na výzvu súdu a v prevyšujúcej časti
úrokov z úveru po vyhlásení úveru za predčasne splatný žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného záväzku do omeškania, súd ho zaviazal aj k
zaplateniu úrokov z omeškania z priznanej istiny v žalobcom uplatnenej výške 1% ročne od 10.07.2014

(deň nasledujúci po mimoriadnej splatnosti úveru) do zaplatenia v súlade s § 517 ods. 2 OZ. Keďže
žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania v nižšej sadzbe ako jej priznáva zákon, súd, viazaný žalobným
návrhom, zaviazal žalovaného k zaplateniu úrokov z omeškania v sadzbe 1 % p.a.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSp, v spojení s § 255 ods. 2 CSP. vzhľadom

na čiastočný úspech vo veci priznal žalobcovi voči žalovanému trovy konania v rozsahu 51,35%.

14. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd žalobu zamietol a namietal, že
súddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamarozhodnutievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd nepriznal žalobcovi sumu vo výške 95,- Eur,

ktorá bola započítaná za vedenie úverového poplatku za vedenie úverového účtu, ako aj poplatok za
upomienku, podľa čl. V. Zmluva o úvere, ktorá bola dojednaná so žalobcom a nie je typová. Jednotlivé
ustanovenia zmluvy považuje žalobca za individuálne dojednané. Poukázal na to, že pred podpisom
zmluvy má každý z klientov banky možnosť oboznámiť sa s jej obsahom, namietať ustanovenia, ktoré
sú mu nejasné, s ktorými nesúhlasí. Rovnako aj v prípade žalobcu bola zmluva žalovanému predložená,

aby sa s ňou oboznámi a túto žalovaný nenamietal. Ďalej v odvolaní žalobca namietal, že súd mu
nepriznal úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti, s čím žalobca nesúhlasí, pretože uplatnený nárok
nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Poukázal na ust. § 261 a § 497 Obchodného zákonníka,
v spojení s § 502 Obchodného zákonníka.

15. V zmysle uvedených ustanovení, záväzok platiť úroky ako odplatu (cenu) za poskytnutie peňažných
prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy o úvere (§ 497). Zákon viaže vznik povinnosti dlžníka platiť
úroky na dobu poskytnutia peňažných prostriedkov (napr. prevod na účet, výplata v hotovosti). To
znamená, že úrok dlžník platí za peniaze, ktoré skutočne čerpal, a nie za peniaze, ktoré mu banka
na základe zmluvy o úvere rezervuje. Za rezerváciu peňažných prostriedkov môže byť v zmysle § 499

dojednaná odplata. Z podstaty úveru ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť,
že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti
platiť úrok aj § 503 ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik
povinnosti platiť úroky, t j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.
Oba inštitúty úrok z úveru a úrokov z omeškania treba dôsledne rozlišovať. Zatiaľ čo úrok z úveru je cena

peňažnýchprostriedkov,ktoréposkytovateľúverudávadodispozícietoho,ktoúverprijímanadohodnutú
dobu, úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. Úrok z
omeškania pri plnení peňažného záväzku upravuje § 369 ods. 1, ktorý pre prípad, keď si strany úrok z
omeškania v zmluve nedohodli, ustanovuje jeho výšku. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plneniepeňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej
lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas,
dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou

podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných
prostriedkovmáveriteľnárokjednaknaúrokzúveruajednaknaúrokzomeškania(§369ods.1).Úprava
úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter), a preto je rozhodujúce,
ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov
v konkrétnom prípade. Dôrazne treba upozorniť na to, aby dohoda v zmluve bola svojím významom

komplexná a jednoznačná, aby nevznikali pochybnosti o tom, na čom sa strany dohodli. V opačnom
prípade sa strany dostanú do komplikovanej situácie, lebo potom sa uplatnia dispozitívne ustanovenia
zákona. Ak sa strany dohodli, že v prípade omeškania je povinná strana platiť okrem úroku za úver aj
úrok z omeškania, treba to v zmluve výslovne a jednoznačne vyjadriť. No nielen to. Je tiež vhodné v
zmluve jednoznačne upraviť, aká bude sadzba úrokov z omeškania.
16. Ustanovenie § 658 OZ umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Výška úrokov, ktoré možno

dohodnúť, nie je limitovaná. To však neznamená, že možno dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov. Výška
úrokov nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1). O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia dohody.
Na druhej strane treba bez ďalšieho pripustiť úroky vo výške zodpovedajúcej výške úrokovej miery
poskytovanej v peňažných ústavoch pri vkladoch občanov. Od úrokov dohodnutých podľa § 658 ods. 1

treba odlišovať úroky z omeškania v zmysle §517 ods. 2. Pri omeškaní dlžníka s plnením peňažného
dlhu veriteľ má právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj na úroky z omeškania. Ak k omeškaniu došlo do
31. decembra 2008, výška úrokov z omeškania sa určí vo výške zodpovedajúcej dvojnásobku diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu (§ 10a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.).

17. V danom prípade zmluva o úvere bola uzatvorená 21.09.2012 podľa zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Podľa § 502 ods. 1 ObZ platí, že „od doby poskytnutia
peňažných prostriedkovje dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej
prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.“ Dohodnutý úrok z ekonomického
hľadiska predstavuje cenu finančných prostriedkov, ktoré žalobca ako veriteľ dočasne poskytol

žalovanému ako dlžníkovi, a ktoré žalovaný žalobcovi nevrátil. Ustanovenie poslednej vety v § 52 ods.
2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), podľa ktorého „sa na všetky právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, majú vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“, bolo do OZ včlenené súčinnosťou
od 1.4.2015 (po uzatvorení Zmluvy o úvere). Keďže táto konkrétna úprava v rámci OZ nemá príslušné

prechodné ustanovenie, podľa nášho názoru je potrebné analogicky použiť § 879p OZ (príslušný pre
ostatné úpravy OZ, realizované prostredníctvom zákona č. 102/2014 Z.z.), podľa ktorého sa novou
právnou úpravou „spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014; vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov
účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak1, a teda § 502 ods. 1 ObZ je aplikovateľný aj na

právne vzťahy založené Zmluvou o úvere.
18. Žalobca zároveň poukazuje na skutočnosť, že povinnosť platiť úrok z poskytnutého úveru
žalovanému okrem citovaných ustanovení ObZ vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v čl. I. bode
1. a 2. Zmluvy o úvere a čl. IV. bodu 1. Zmluvy o úvere. Nakoľko Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru nezanikla (vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa Čl. VIII. bodu 2.písm. a) a e) a

odstúpenie od zmluvy podľa čl. VIII bodu 2. písm. f. predstavujú rozličné inštitúty), žalobcov nárok voči
žalovanému na zaplatenie zmluvného úroku nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky
(resp. do zániku Zmluvy o úvere). Podľa § 2 ods. 3 OZ si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu
vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje
a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Podľa § 54 ods. 1 OZ

sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona (OZ) v
neprospech spotrebiteľa.
19. Podľa vedomia žalobcu, OZ neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktoré by pri poskytnutí úveru
veriteľ nemal voči dlžníkovi (spotrebiteľovi) v omeškám právo na zaplatenie úrokov. Naopak, § 1 ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka

(ďalejlen„Vykonávacienariadenie“)vysloveneuvádzaúrokakosúčasťodplatypriposkytnutípeňažných
prostriedkov spotrebiteľovi (samozrejme za podmienky, že je dohodnutý pri podpise spotrebiteľskej
zmluvy, t.j. ide o zmluvný úrok, ako je tomu aj v prípade Zmluvy o úvere).20. Podľa žalobcu, že právny výklad, podľa ktorého by dlžníci v omeškaní boli povinní platiť len zákonné
úroky z omeškania a neboli by povinní platiť zmluvné úroky z poskytnutého úveru, by legalizoval
zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov (s povinnosťou platiť zákonné úroky z omeškania na úrovni v

súčasnosti 5% p.a., keďže základná úroková sadzba ECB je od 16.3.2016 na úrovni 0% p.a.) oproti
platiacim klientom (s aktuálnymi úrokovými sadzbami pre otp expres úvery, t.j. úvery typu, ktorý bol
poskytnutý aj žalovanému), čím sa stráca výchovný a aj logický zmysel zákonnej úpravy.
21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380CSP),preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievjehonapadnutejčasti,prejednalodvolaniežalobcu

bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

22. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220

ods. 2 CSP).

23.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Podľa § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon
o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej

platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

25. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

26. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

27. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva,
ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

28. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

29. Podľa § 504 Obchodného zákonníka dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

30. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1 213,77 eur ako neuhradenú istinu
poskytnutého úveru v sume 1 308,77 eur, zníženú o neoprávnene účtované poplatky v sume 95 eur.
Žalobca si uplatnil aj úroky z úveru, pričom ide o úroky tak do zosplatnenia, ako aj po zosplatnení úveru.
Podľa názoru súdu má žalobca nárok na úroky z úveru iba do jeho zosplatnenia, keďže týmto momentom
stráca dlžník možnosť splácať úver v splátkach a je povinný uhradiť celú dlžnú sumu, čím dochádza k

zmene práv a povinnosti zmluvných strán. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného k úhrade
zákonného úroku vo výške 212,72 eur a úroku z omeškania 1,78 eur, vychádzajúc z vyčíslenia týchto
úrokovkudňuvyhláseniasplatnostiúveruakoajšpecifikáciepohľadávkypredloženejvkonanížalobcom
na výzvu súdu a v prevyšujúcej časti úrokov z úveru po vyhlásení úveru za predčasne splatný žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného záväzku do omeškania,

súd ho zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej istiny v uplatnenej výške 1% ročne od
10.07.2014 (deň nasledujúci po mimoriadnej splatnosti úveru) do zaplatenia v súlade s § 517 ods. 2 O. z.V posudzovanej veci zmluva uzatvorená medzi stranami sporu má charakter spotrebiteľskej zmluvy a
nakoľko jej predmetom je poskytnutie úveru, ide v zmysle § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

31. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy
o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť,
kedy nemohol s istinou úveru nakladať, pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide cenu za
to, že do jeho dispozície mu boli vydané finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť

ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí až
do splatnosti úveru. V prípade, že dlžník poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou
predpokladané podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť
úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok
a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej

pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z
omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i
iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Odvolací súd poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Co 148/2016 zo dňa 30.6.2017 v tom, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru
dochádza k zmene obsahu záväzku. Hoci vyhlásením predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky

nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod,
pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik
nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ
by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z

omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa
(veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo
a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek
výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale

aj v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.9.2012, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť tohto záveru.

32. Žalobca vo svojom odvolaní svoj nárok na riadny úrok po vyhlásení splatnosti úveru až do momentu
zaplatenia dlžnej istiny odôvodňoval poukazom na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa tohto

ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve.
Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Na základe
druhej vety tohto ustanovenia nemožno potvrdiť ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne
úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení úveru. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba na situáciu, kedy dlžník
splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie je prípad posudzovanej veci,

kedy dlžník do dnešného dňa dlžný úver nesplatil. Odvolací súd nepopiera samozrejmú skutočnosť,
že úroky z omeškania a zmluvné úroky sú dva rozdielne inštitúty, ktoré majú svoje vlastné, vzájomne
nezastupiteľné funkcie. Uvedené však nijako nespochybňuje zánik nároku veriteľa na zmluvné úroky
po zosplatnení úveru, nakoľko stále platí, že sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne
aj inými poplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú

nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca poukazoval na
komentárkObchodnémuzákonníku,názorytamuvedenéboliaktuálnourozhodovacoučinnosťousúdov
už prekonané v smere uvedenom vyššie.

33. V danom prípade odvolací súd uvádza, že novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom

číslo 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila, doplnením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento
záver prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 21. apríla 2015 sp.zn. 3MCdo
14/2014, zo dňa 26. 11. 2015 sp.zn. 4MCdo 17/2014. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy

o spotrebiteľských úveroch sú zmluvami spotrebiteľskými podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
berúc do úvahy ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri vyhlásení predčasnej
splatnosti, môže veriteľ postupovať iba v súlade a za podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods.
9Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka v prípade každejformy spotrebiteľského úveru. Aplikácia ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je tým vylúčená.
Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po

uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti
spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje aj zamedziť tejto možnosti v prípade, ak
neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov
odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Zákonodarca, reagujúc na nejednoznačnosť výkladu a

neprimerané postupy niektorých veriteľov, novelou Občianskeho zákonníka zákonom číslo 106/2014
Z.z. s účinnosťou od 01. júna 2014, v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok, zaviedol
nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do
uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j., že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť
výhradnelendookamihuuplatneniaprávanajednorazovéspoplatnenieúverualebopôžičkyposkytnutej
spotrebiteľovi v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z uvedenej úpravy vyplýva,

že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom spoplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová
zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto prípadoch
bude mať po jednorazovom spoplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť
celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové spoplatnenie
úveru. Ustanovenie§ 565 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby v prípade, ak ide o plnenie v splátkach,

veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo
dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšej nasledujúcej splátky. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ
v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie
tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým,

že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto
právo využije. Bez takého včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Uvedený záver vyplýva aj z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4Obo/143/1998 a z rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 09. 2012 sp.zn.IV.ÚS 476/2012, ktorý takýto záver vyhodnotil ako
logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a

to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. Taktiež výkladom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky
za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa.

34. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie
úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba

postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci
zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu

dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov
v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody
splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má

právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie k skorému vráteniu

peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkovspotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De

facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi
by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej
nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže

sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by
navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň
by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu
majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú
istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú

právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací
súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že
keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného
úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania
spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.

S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava

na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou .
Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným
určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak
by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával

aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne
ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

35. Vo vzťahu k poplatkom odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský súd uviedol:
„Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva
v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za
porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis"

zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar.
vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto

zhodne s okresným súdom za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej
právnej veci, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke
nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná
najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

36. Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru
je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo
upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok
je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa

odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie
nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa
neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej
najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky
za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa
spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade

vo vzťahu k žalovanému ) ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o
ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb
dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované
(vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom
rozsahu stotožňuje. Keďže zmluvná podmienka, v zmysle ktorej je veriteľ oprávnený požadovať od

spotrebiteľa poplatok za upomienku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1
OZ , čo spôsobuje jej neplatnosť (§ 53 ods. 4
OZ ), veriteľ nemá nárok na plnenie z takejto
podmienky..

37. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 387 ods. 2 C.s.p.

rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá.

38. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania nedopĺňal
dokazovanie, a prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami na pojednávaní na odvolacom súde už
nemohlimaťvplyvnainérozhodnutieodvolaciehosúdu.Postačovalopretopreskúmanievecinazáklade

spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz
potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla
zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3

Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

39. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, nárok
na náhradu trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100%.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).