Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315201598
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2315201598.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Bibiána Ťažiarová a JUDr. Terézia Mecelová, v právnej veci žalobcu: K. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom U. XXX, zastúpený: JUDr. Martin Kubovič, LLM, MSc, advokát, so sídlom M. R. Štefánika
14, Sereď, proti žalovanej: Y. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, F., zastúpený: Advokátska
kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232,
o vrátenie daru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 30C/86/2015-277
zo dňa 14.02.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania do právoplatnosti skončenia konania vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 9T/206/2017. Vo výroku II. žalobu zamietol a vo výroku III. žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 628 ods. 1 a 2, § 630 Občianskeho zákonníka,

vecne odôvodnil tým, že v posudzovanej veci je predmetom konania vrátenie daru, ktorého sa žalobca
ako darca domáha z dôvodu, že žalovaná ako obdarovaná sa k nemu, k jeho rodinným príslušníkom a
k známym správa tak, že hrubo porušuje dobré mravy. Malo sa jednať o fyzické, psychické násilie voči
darcovi ako aj o poškodzovanie predmetu daru. Uvedené skutočnosti mali preukázať listinné dôkazy a
svedecké výpovede. Žalovaná v priebehu konania popierala tvrdenia žalobcu, že by sa voči žalobcovi
dopustila konania, ktoré by hrubo porušovala dobré mravy a odôvodňovalo vrátenie daru. Poukázala
na správanie žalobcu, jeho neveru a taktiež fyzické násilie, arogantné a pohŕdavé správanie žalobcu

voči žalovanej. Súd v konaní vychádzal zo skutočnosti, že účastníci konania sú bývalými manželmi.
Ich manželstvo, uzatvorené dňa 28.08.2008, bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 20.01.2015, sp. zn. 11C/217/2014-27, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.03.2015. Návrh
na rozvod manželstva podala žalovaná dňa 23.07.2014. Príčinu rozvratu súd ustálil ako neschopnosť
manželov spolu komunikovať a skutočnosť, že odporca nadviazal intímnu známosť s inou ženou.
V zmysle Občianskeho zákonníka, darca uplatňuje právo na vrátenie daru jednostranným právnym
úkonom adresovaným obdarovanému, t.j. účinky odvolania darovania nastávajú doručením prejavu

vôle obdarovanému a zmluvný vzťah založený darovaním zaniká, ex nunc, t.j. doručením prejavu vôle.
Odvolanie darovania nevyžaduje pre platnosť písomnú formu. Z hľadiska obsahových náležitostí však
odvolanie darovania musí obsahovať okrem prejavu vôle darcu o požiadavke vrátenia daru aj určenie,
čo darca považuje za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným. Súd je toho názoru, že absenciauvedenia dôvodu má za následok neurčitosť uplatnenia práva, a teda jeho absolútnu neplatnosť.
Uvedenie dôvodu je významné aj pre posúdenie včasnosti uplatnenia tohto práva. Na platnosť právneho
úkonu darcu smerujúceho na vrátenie daru z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné, aby v ňom uviedol

konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu alebo
členom jeho rodiny. Len tak, pri súčasnom splnení zákonných predpokladov podľa § 630 Obč. zák.,
nastanúzamýšľanéprávneúčinkyjednostrannéhohmotnoprávnehoúkonudarcu,t.j.zrušeniedarovacej
zmluvy a obnovenie jeho vlastníctva ex nunc, t.j. okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému.
Označením (identifikáciou) škodlivého správania obdarovaného voči darcovi vo výzve na vrátenie daru,

prípadne v žalobe, je daný okruh sporných skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania (rozhodnutie
NS ČR 33 Cdo 2661/2013). Listom zo dňa 22.10.2014 prostredníctvom splnomocnenej spoločnosti EK
Royal Estate, s.r.o. žalobca prvý krát písomne vyzval žalovanú na vrátenie daru z dôvodu, že žalovaná
ako obdarovaná porušuje ustanovenia § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka tým, že sa ku žalobcovi
- darcovi správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Zároveň bola žalovaná vyzvaná, aby toto
správanie ukončila a vrátila dar na základe dohody o vrátení daru. Žalobca v tejto výzve uviedol len

všeobecný dôvod vrátenia daru - správanie žalovanej, ktoré hrubo porušuje dobré mravy. Neuviedol
však konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovanou (žalovanou)
voči darcovi (žalobcovi), resp. členom jeho rodiny, čo má za následok neurčitosť právneho úkonu a jeho
neplatnosť. Teda nemohli nastať ani zamýšľané právne účinky tohto právneho úkonu. Konkrétne dôvody
uviedol žalobca až v druhej výzve (zo dňa 08.01.2015), ktorú však žalovaná neprevzala, následne ich

uviedol v tretej výzve (zo dňa 17.01.2015), ktorú žalobca adresoval právnemu zástupcovi žalovanej a v
samotnej žalobe. V prípade splnenia zákonných predpokladov vrátenia daru podľa § 630 Občianskeho
zákonníka, by účinky vrátenia daru nastali dňom doručenia tretej výzvy žalovanej, resp. dňom doručenia
žalobyovráteniedaružalovanej.Tietoúčinkyvšakpodľanázorusúdunenastalizdôvodunepreukázania
správania hrubo porušujúceho dobré mravy žalovanou ako obdarovanou voči žalobcovi ako darcovi.

3. Hoci pri odvolaní darovania významnú úlohu hrá subjektívny prvok, je nevyhnutné, aby bolo správanie
obdarovaného posudzované objektívne (R 61/1997). Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že v období od augusta 2014 do januára 2015, t.j. v čase keď sa žalobca zoznámil s pani R. M. a v čase
rozvodového konania, dochádzalo medzi žalobcom a žalovanou k hádkam z dôvodu žiarlivosti žalovanej

a k vzájomným fyzickým útokom pri hádkach. Uvedené konanie malo za následok, že účastníci sporu
na seba navzájom podávali oznámenie o priestupkoch a trestné oznámenia. Konania o priestupkoch
boli prerušené alebo zastavené, nakoľko spáchanie skutku ako priestupku nebolo preukázané, rovnako
aj trestné oznámenia s výnimkou trestného oznámenia žalovanej zo dňa 31.01.2015, na základe
ktorého bola vznesená obžaloba proti žalobcovi pre nebezpečné vyhrážanie, o ktorej nebolo doposiaľ

rozhodnuté (konanie sa vedie na OS GA sp. zn. 9T/206/2017). Úvaha, či správanie obdarovaného
možno kvalifikovať ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy, závisí vždy od posúdenia všetkých
okolností každého prípade individuálne a má význam práve a len pre túto vec. Súd preto jednotlivé
dôvodyvedúcežalobcukuplatneniuprávanavráteniedaru,hodnotilvovzájomnejsúvislostiavkontexte
vzniknutej situácie. Aj keď konanie a správanie sa žalovanej (hádky, vulgárne nadávanie žalobcovi,

cápanie žalobcu, poškodzovanie osobných vecí, drobné poškodenie nehnuteľnosti, oznámenia o
priestupkoch a trestné oznámenia) možno nepochybne označiť za nevhodné, v rozpore s dobrými
mravmi nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Fyzické napadnutie
žalobcu, pri ktorom žalobca neutrpel zranenie, ktoré by si vyžiadalo lekárske ošetrenie (čo sám žalobca
uviedol do záznamu OO PZ Šoporňa 23.10.2014) v októbri 2014, ako aj poškodzovanie osobných vecí

- oblievanie ošatenia žalobcu, vyhadzovanie osobných vecí žalobcu do koša, poškodenie nehnuteľnosti
- popraskané steny, vyryté srdiečko do omietky, odcudzené hygienické potreby žalobcu a jeho priateľky
možno považovať za exces v správaní žalovanej. Toto konanie bolo dôsledkom citového odcudzenia
účastníkov, trvajúcej manželskej krízy a žiarlivosti žalovanej vyvolanej správaním žalobcu, ktorý
nadviazal mimomanželský vzťah a ktorého priateľka už v čase rozvodu bývala v ich spoločnom dome.

Súdpoukazujenatoženiekaždésprávanie,ktoréniejevsúladesospoločenskyuznávanýmipravidlami
slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky hrubého porušenia dobrých
mravov podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Znalecké dokazovanie ohľadom zdravotného stavu
vykonané súkromným znaleckým posudkom, ktorý dal vypracovať žalobca síce konštatuje prítomnosť
psychopatologickej symptomatiky len v súvislosti s konfliktnou situáciu s exmanželkou, avšak súd je

toho názoru, že vzhľadom na to, že išlo o vzájomné konfliktné správanie sa účastníkov po tom ako medzi
nimi ochladli vzťahy a došlo k rozvodu manželstva, uvedený znalecký posudok jednoznačne nemôže
preukázať, že stav žalobcu bol spôsobený výlučne nevhodným správaním sa žalovanej voči žalobcovi.
Vykonaným dokazovaním bolo síce preukázané nevhodné správanie obdarovanej voči darcovi, ktoréje nepochybne v rozpore so zásadami slušného správania a teda aj dobrými mravmi ale zároveň
preukázalo aj rovnako nevhodné správanie a správanie v rozpore s dobrými mravmi žalobcu voči
žalovanej. Žalobcovi sa tak nepodarilo preukázať také správanie žalovanej voči žalobcovi, ktoré by

hrubo porušovalo dobré mravy a zakladalo právo žalobcu na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho
zákonníka, ktoré by nebolo vo vzájomnej súvislosti s nevhodným správaním sa žalobcu.

4. Posúdenie okolností vrátenia daru v konkrétnom prípade sa nemôže viazať len na hodnotenie
správania obdarovanej voči darcovi, ale je potrebné zohľadniť aj nevhodné správanie darcu voči

obdarovanej, ktoré je taktiež nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. V konaní bolo preukázané,
že aj žalobca ako darca sa voči žalovanej ako obdarovanej správal nepochybne v rozpore s dobrými
mravmi (počas rozvodového konania, v čase manželskej krízy, nadviazal žalobca známosť s inou
ženou, preukázané fyzické napadnutie dňa 31.01.2015 s dobou PN 25 dní, slovné napádanie - vulgárne
nadávky, oznámenia o priestupkoch, trestné oznámenie). V situácii, kedy žalobca v konaní nepreukázal,
že by ho žalovaná opakovane hrubo verbálne a fyzicky napádala bez toho, aby sa nejednalo o

vzájomné správanie sa, teda bez toho, že by sa žalobca obdobného správania voči žalovanej nedopustil
a jednalo by sa výlučne o nevhodné, spoločensky neprípustné správanie zo strany žalovanej, súd
vyhodnotil konanie žalovanej ako neprimeranú reakciu na nevhodné a nemorálne správanie žalobcu. V
rozvodovom rozsudku sa ako príčina rozvratu manželstva uvádza neschopnosť manželov komunikovať
a skutočnosť, že žalobca nadviazal intímnu známosť. Súd správanie žalovanej vyhodnotil ako správanie

typické pre rozvádzajúcich sa manželov (zánik spoločnej domácnosti v júni 2014, nezáujem o spolužitie,
strata citových väzieb, nevera) a neschopnosť komunikovať. Nie je možné preto s prihliadnutím
na všetky zistené okolnosti daného prípadu, uvedené vyššie, kvalifikovať správanie žalovanej ako
správanie hrubo porušujúce dobré mravy. Z hľadiska rozsahu a intenzity a pri zohľadnení vzájomného,
spoločensky nevhodného správania sa účastníkov sporu, ktoré bolo následkom ochladnutia vzťahov

medzi účastníkmi ako manželmi, neschopnosti komunikovať a nadviazanie mimomanželského vzťahu
žalobcu, súd nemal preukázané správanie žalovanej ako obdarovanej, ktoré by hrubo porušovalo dobré
mravy a bolo by dôvodom na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, preto súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

5. Žalobca návrhmi doručenými súdu dňa 28.02.2018, 15.05.2018, 07.08.2018, 06.11.2018, 14.02.2019
žiadal,abysúdpredmetnékonanieprerušildoprávoplatnéhoskončeniakonaniavedenomnaOkresnom
súde Galanta pod sp. zn. 9T/206/2017 z dôvodu, že v trestom konaní sa rieši významná otázka aj
pre konanie o vrátenie daru a súd nie je oprávnený riešiť túto otázku v predmetom konaní. Právny
zástupca žalovanej s návrhmi žalobcu na prerušenie konania nesúhlasil, trval na tom, aby súd v

predmetnej veci konal. Otázku, ktorá sa rieši v konaní vedenom na OS Galanta, č.k. 9T/206/2017, a
to správanie sa žalobcu, ktorý je obžalovaný za prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1,
ods. 2 písm. b) TZ, ktorého sa mal dopustiť voči žalovanej nepovažoval za významnú pre predmetné
konanie, v ktorom sa žalobca domáha vrátenia daru od žalovanej z dôvodu, že sa žalovaná mala
správať k žalobcovi tak, že tým hrubo porušila dobré mravy. Súd návrhy žalobcu na prerušenie konania

zamietol, z dôvodu neexistencie dôvodu na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 CSP. Súd je
toho názoru, že rozhodnutie v predmetnej veci nezávisí od rozhodnutia o otázke neviny alebo viny
žalobcu. V predmetom konaní bolo preukázané vzájomné nevhodné správanie sa oboch účastníkov
konania, ktorí sa navzájom k sebe správali spôsobom, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a princípmi
služného správania, následkom čoho podávali na seba navzájom oznámenia na polícii. Preukázané

vzájomné, nevhodné správanie sa oboch účastníkov je typické pre rozvádzajúcich sa manželov a začalo
sa od ochladnutia vzťahov medzi účastníkmi konania ako manželmi, čo uviedol aj samotný žalobca v
žalobe. Z uvedeného dôvodu je pre súd preto irelevantné, či žalobca bude uznaný nevinný alebo vinný
v trestnom konaní, pretože podanie trestného oznámenia zo strany žalovanej nepovažuje za hrubé
porušenie dobrých mravov, nakoľko ako už je vyššie uvedené jedná sa o vzájomné nevhodné správanie

účastníkov konania, ktoré vyvrcholilo podávaním vzájomných trestných oznámení. Navyše prerušenie
konania by malo za následok neúmerné predlžovanie konania, ktoré sa vedie už od roku 2015. Žalovanej
ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, súd v zmysle § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 CSP priznal
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov rozhodne vyšší súdny úradník
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom advokáta odvolanie žalobca, ktorým navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, uplatniac odvolacie dôvody v zmysle §
365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) C.s.p. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje odvolateľ zavecne a právne nesprávny. Súd prvej inštancie nesprávne vecne a právne posúdil veľmi intenzívne
žiarlivostné scény žalovanej, ktoré boli psychickými útokmi. Je pravdou, že žalovaná bola manželka
žalobcu, avšak z jej správania vyplýva (žiarlivostné scény), že si myslela, že jej patrí. V jeho prípade sa

nejedná o klasickú neveru (s pani M.), žalobca nechcel žiť so žalovanou, čo vyústilo do vzťahu s pani
M., s ktorou v súčasnosti žije. Teda žalovaná nerešpektovala jeho slobodné rozhodnutie žiť s niekým
iným ako je ona. Žalobca navrhol ako dôkaz výsluch pani M., súd prvej inštancie tento návrh dôkazu
zamietol. Žalovaná zasiahla do osobnej slobody žalobcu (on žalovanej nepatrím, ona ho nevlastní)
svojimi veľmi intenzívnymi žiarlivostnými scénami, ktoré boli psychickými útokmi, nerešpektujúc jeho

osobnú slobodu, slobodné rozhodnutie žiť s inou osobou ako je ona a teda zasiahla do žalobcovej
slobody tak intenzívne, že takéto konanie je neprípustné a teda tým hrubo porušila dobré mravy. Nevera
nie je hrubé porušenie dobrých mravov, takže o nejakej údajnej vzájomnosti nemôže byť ani len úvaha.
Súd prvej inštancie považuje túto skutočnosť (vykonštruované trestné oznámenie) za právne irelevantnú
z dôvodu údajnej vzájomnosti, s čím žalobca nemôže súhlasiť. Žalovaná nikdy netvrdila, že by boli
trestné oznámenia žalobcu vykonštruované. Nemôže sa jednať o údajné vzájomné konanie, nakoľko je

rozdiel tvrdiť, že trestné oznámenie je vykonštruované a netvrdiť, že by išlo o vykonštruované trestné
oznámenie. Súd, aby komplexne posúdil hrubé porušenie dobrých mravov, mal prerušiť toto konanie do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Galanta, sp. zn. 9T/26/2017, nakoľko
rozhodnutie v tejto veci je právne relevantné. Podľa žalobcu ide o vykonštruované trestné oznámenie a v
trestnom konaní preukáže svoju nevinu. Vykonštruovaným trestným oznámením ide o konanie žalovanej

takej intenzity, že tým žalovaná hrubo porušila dobré mravy. Neprerušením konania a zamietnutím
návrhov žalobcu na výsluch svedkov súd prvej inštancie postupoval vecne a právne nesprávne a porušil
jeho práva. Ďalej poukazuje na ním predložený súkromný znalecký posudok z odboru psychiatria, z
ktorého vyplýva, že ochorenie žalobcu spôsobila žalovaná. Spôsobenie psychického ochorenia konaním
žalovanej je takej intenzity, že sa jedná o hrubé porušenie dobrých mravov. Ani v tomto prípade sa

nejedná o údajnú vzájomnosť, nakoľko žalobca žalovanej nespôsobil žiadne telesné ani psychické
postihnutie.

7. Ďalšie dôvody na vrátenie daru môžu byť uvedené aj v priebehu konania, nakoľko rozhodujúci je
stav v čase vyhlásenia rozsudku. Výzva so žiarlivostnými scénami žalovanej bola doručená priamo

na pojednávaní, k preukázaným žiarlivostným scénam sa žalovaná nevyjadruje. Vo všeobecnosti
skutočnosť, že niekto podá návrh na rozvod neodôvodňuje záver, že s ním predsa nechce žiť. Je
bežné, že môže ísť o pokus obnoviť vzťah, môže to byť z trucu, takýto argument nevyplýva z
reálneho života, taktiež vo všeobecnosti, že niekto pozve niekoho na výlet motorkami, na večeru,
na dovolenku neodôvodňuje záver, že s ním niekto chce žiť, reálny život je iný. Žalovaná poukazuje

na nepodstatné veci, podstatné sú jej žiarlivostné scény, psychické útoky, vykonštruované trestné
oznámenie a psychické ochorenie žalobcu. Žalobca žalovanú fyzicky ani psychicky nenapadol a takéto
konanie vôbec nebolo preukázané, nakoľko k nemu nedošlo. Žalobca sa voči žalovanej nesprával
spôsobom, že by voči žalovanej porušil dobré mravy. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval
odôvodnenie rozsudku o rozvode manželstva. Psychické útoky zo strany žalovanej voči jeho osobe

boli preukázané svedkyňou V., neprimerané žiarlivostné scény. Žalovaná až teraz tvrdí, že jeho trestné
oznámenie bolo údajne vykonštruované, pričom doteraz to vôbec netvrdila a dokazovanie je ukončené.
Žalobcove dávne psychické ochorenie bolo veľmi dávno a je celkom jednoznačné, že nie je v príčinnej
súvislosti s jeho súčasným psychickým ochorením. Zo znaleckého posudku vyplýva, že sa jedná o
nové ochorenie, ktoré je v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej. Žalovaná sa totiž do dnešného dňa

nevyrovnala s ich rozchodom, čoho dôkazom je skutočnosť, že v súčasnosti z jedného ukončeného
vzťahu prebieha päť konaní a to, 1. o vrátenie daru, 2. vyporiadanie BSM vedené na OS Bratislava III.
č.k. 21C 426/2015, kde žalovaná vystupuje v procesnom postavení navrhovateľa 3. konanie vedené
na OS Galanta, č.k. 8C/329/2016, kde žalovaná vystupuje v procesnom postavení navrhovateľa 4.
konanie vedené na OS Galanta, č.k. 17C 47/2018, kde žalovaná vystupuje v procesnom postavení

navrhovateľa a 5. v spise uvedené trestné konanie, kde žalovaná vystupuje v procesnom postavení
údajne poškodená. Toto správanie žalovanej plne korešponduje s jej tvrdením, že žalobcu zničí,
čoho dôkazom sú preukázané psychické útoky v podobe žiarlivostných scén, vykonštruované trestné
oznámenie a spôsobenie psychického ochorenia. Žalobca si v pokoji žije s pani M. a toto žalovaná
nemôže zniesť. Žalovaná žiadnym právne relevantným spôsobom nespochybnila žalobcove skutkové a

právne argumenty, ktoré uviedol vo svojom odvolaní.

8. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniam žalobcu sa vyjadrila prostredníctvom
právneho zástupcu, navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. S odôvodnením odvolaniažalobcu nie je možné súhlasiť, nakoľko žalobcom uvádzané odvolacie dôvody neexistujú. Žalobca v
odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie nesprávne vecne a právne posúdil veľmi intenzívne žiarlivostné
scény žalovanej, ktoré podľa žalobcu boli psychickými útokmi. Súd prvej inštancie nemohol nesprávne

posúdiť „veľmi intenzívne žiarlivostné scény žalovanej“, nakoľko tieto neboli dôvodom, pre ktorý sa
žalobca domáhal voči žalovanej vrátenia daru a v konaní ani nemohli byť preukázané, keďže sa ich
žalovanánikdynedopustila.Zostranyžalobcuideonepravdivétvrdenie.Nepravdivéjetvrdeniežalobcu,
že on nechcel žiť so žalovanou. Práve naopak, žalovaná nechcela žiť so žalobcom, a preto v júli
2014 podala návrh na rozvod manželstva. Keby žalobca skutočne nechcel žiť so žalovanou, ako to

uvádza, návrh na rozvod ich manželstva by podal on. Skutočnosť, že žalobca chcel so žalovanou
ďalej spolu žiť potvrdzuje aj skutočnosť, že už v čase podaného návrhu na rozvod zaplatil žalobca
žalovanej spoločnú dovolenku do Čiech na motorkách, kam žalovaná so žalobcom už pochopiteľne
nešla. (viď str. 6 znaleckého posudku č. 07/2018 zo dňa 26.03.2018 vypracovaného znalkyňou MUDr.
Janou Feldmarovou). Žalobca sa začal domáhať od žalovanej vrátenia daru (výzvou na vrátenie daru
zo dňa 22.10.2014) až po tom, ako sa v predmetnom rodinnom dome v U. začala zdržiavať jeho

nová priateľka R. M. a prebiehalo rozvodové konanie na návrh žalovanej. Žalobca až po tom, ako
žalovaná podala návrh na rozvod manželstva, začal hľadať spôsob ako získať dar späť, aby mohol
predmetný rodinný dom nerušene užívať spolu so svojou novou priateľkou R. M., ktorá sa v rodinnom
dome v U. zdržiava od septembra 2014. Žalovaná sa voči žalobcovi nedopustila žiadnych psychických
útokov, ani iného konania, ktorým by hrubo porušila dobré mravy. Správanie žalovanej, z dôvodu

ktorého sa žalobca domáha od žalovanej vrátenia daru, sa nikdy objektívne neprejavilo, a ani sa
prejaviť nemohlo, nakoľko sa nikdy nestalo. Hrubé chovanie žalovanej (obdarovanej) ostalo len v rovine
tvrdenia žalobcu a jeho subjektívneho pocitu, a správanie hrubo porušujúce dobré mravy žalovanou
ako obdarovanou voči žalobcovi ako darcovi nebolo v konaní preukázané, čo konštatoval v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia aj súd prvej inštancie. Práve naopak, súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uvádza, že v konaní bolo preukázané, že žalobca ako darca sa voči žalovanej
správal nepochybne v rozpore s dobrými mravmi (počas rozvodového konania, v čase manželskej krízy,
nadviazal žalobca známosť s inou ženou, preukázané fyzické napadnutie dňa 31.01.2015 s dobou PN
25 dní, slovné napádanie - vulgárne nadávky, oznámenia o priestupkoch, trestné oznámenie). Žalobca
v podanom odvolaní tvrdí, že zo strany žalovanej ide o vykonštruované trestné oznámenie na rozdiel

od jeho oznámení, o ktorých sa podľa žalobcu žalovaná nikdy nevyjadrila ako o vykonštruovaných. Zo
strany žalobcu sa jedná o absurdné tvrdenie. Všetky oznámenia, ktoré na žalovanú podal žalobca boli
vykonštruované. Všetky boli buď právoplatne zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa
koná, nebolo žalovanej ako obvinenej z priestupku preukázané, alebo boli prerušené, lebo sa nepodarilo
zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Oznámenie žalovanej o

skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k spáchaniu trestného činu, rozhodne nie je možné
považovať za vykonštruované, keďže na jeho základe bol žalobca obžalovaný za prečin nebezpečné
vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ (konanie vedené na OS Galanta, č.k. 9T/26/2017).

9. Pokiaľ ide o žalobcom predložený znalecký posudok, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že psychické

ochorenie žalobcu spôsobila žalovaná, ide o nepravdivé, účelové a zavádzajúce tvrdenie žalobcu. Zo
znaleckého posudku vyplýva, že žalobca mal psychické problémy už dávno pred tým ako sa spoznal so
žalovanou.Bolotoužpočasrozvoduprvéhomanželstvavroku1998,kedysažalobcaliečilnapsychiatrii,
nakoľkomalpokusosebevražduobesením,keďžetoceléveľmiťažkoznášal.Žalobcabolprepustenýdo
ambulantnej starostlivosti s diagnózou: emočne nestabilná porucha osobnosti-dekompenzovaná, stav

po sebapoškodení stranguláciou, hepatopatia vs ethyl genézy. Žalobca bol opätovne hospitalizovaný
na psychiatrickom oddelení NsP Petržalka v Bratislave aj vo februári a marci 1999. Prepustený bol do
ambulantnej starostlivosti s dg: Bludová (paranoidná) porucha. Vzhľadom na vyššie uvedené je príčinná
súvislosť medzi psychickými ťažkosťami žalobcu a konaním žalovanej vylúčená. Súd prvej inštancie
neprerušením konania a zamietnutím návrhu žalobcu na výsluch svedkyne M. postupoval správne a

rozhodne to nepredstavuje vadu konania. Výsluch svedkyne M. by neprispel k objasneniu rozhodujúcich
skutočností, bol by zbytočný a nehospodárny, keďže táto žalobcom navrhnutá svedkyňa (jeho súčasná
priateľka) sa v rozhodnom období so žalovanou osobne nestretla, a preto nemohla mať vlastné poznatky
o správaní sa žalovanej. Súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

správnym skutkovým zisteniam, ktoré aj správne právne posúdil. Rozsudok Okresného súdu Galanta
č.k. 30C/86/2015-277 zo dňa 14.02.2019, ktorým súd žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, vychádza zo správnych skutkových zistení, je riadne,
podrobne a presvedčivo odôvodnený a vydaný plne v súlade s právom na spravodlivý súdny proces.10. V písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaná poukázala na to, že nie je pravda, že sa k
žalobcom spomenutým žiarlivostným scénam žalovaná nevyjadrila. Aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu

uviedla, že žalovaná sa „veľmi intenzívnych žiarlivostných scén“ ako ich opisuje žalobca nedopustila
a v konaní neboli vierohodne preukázané. Žalobca sa nedomáhal voči žalovanej vrátenia daru z
dôvodu žiarlivostných scén, hoci tie podľa žalobcu mali existovať už v čase, keď sa domáhal vrátenia
daru. Žiarlivostné scény, ako dôvod vrátenia daru, účelovo uviedol žalobca až vo svojom záverečnom
vyjadrení. Žalovaná popiera, že by dochádzalo z jej strany k „veľmi intenzívnym žiarlivostným scénam“

ako to popisuje žalobca. Žalobca vo svojom vyjadrení zavádzajúco prekrúca skutočnosti, keď sa snaží
naznačiť, že hoci žalovaná podala návrh na rozvod, ona sa rozviesť vlastne ani nechcela a chcela
naďalej žiť so žalobcom a zase opačne, že žalobca skutočne nemal záujem so žalovanou ďalej spolu
žiť, hoci zaplatil žalovanej spoločnú dovolenku na motorkách do Čiech, čo bolo v čase, keď už žalovaná
podala návrh na rozvod manželstva so žalobcom. Keďže žalovaná svoj úmysel rozviesť sa myslela
vážne, na žalobcom zaplatenú dovolenku už spolu so žalobcom samozrejme nešla. Na rozdiel od

trestného oznámenia žalovanej, na základe ktorého bol žalobca obžalovaný a postavený pred súd,
všetky oznámenia žalobcu, ktoré podal na žalovanú, boli buď právoplatne zastavené z dôvodu, že
spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo žalovanej ako obvinenej z priestupku preukázané,
alebo boli prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči
určitej osobe. Poukazujúc tiež na to, že všetky oznámenia, ktoré podal žalobca na žalovanú časovo

predchádzali podaniu oznámenia žalovanej na žalobcu. Nakoľko vykonštruované oznámenia žalobcu
žalovanúnezastrašili,útokyzostranyžalobcusazintenzívňovali.Ponebezpečnomvyhrážaníafyzickom
napadnutí zo strany žalobcu sa žalovaná obávala o svoj život a zdravie, a preto sa rozhodla podať
trestné oznámenie. Žalovaná sa voči žalobcovi nedopustila ani psychických útokov, a ani iného konania,
ktorým by hrubo porušila dobré mravy. Hrubé chovanie žalovanej (obdarovanej) ostalo len v rovine

tvrdenia žalobcu a jeho subjektívneho pocitu, a správanie hrubo porušujúce dobré mravy žalovanou ako
obdarovanou voči žalobcovi ako darcovi nebolo v konaní preukázané. Správanie žalovanej, z dôvodu
ktorého sa žalobca domáha od žalovanej vrátenia daru, sa nikdy nestalo. Práve naopak, žalobca ako
darca sa voči žalovanej správal v rozpore s dobrými mravmi (počas manželstva, v čase manželskej
krízy, nadviazal žalobca známosť s inou ženou, preukázané fyzické napadnutie dňa 31.01.2015 s dobou

PN 25 dní, slovné napádanie - vulgárne nadávky, oznámenia o priestupkoch, trestné oznámenie). V
konaniach, ktoré sú vedené medzi žalovanou a žalobcom, sa žalovaná len domáha ochrany svojich práv
(vyporiadania BSM, vydania bezdôvodného obohatenia za bránenie v užívaní nehnuteľnosti), nakoľko
akékoľvek mimosúdne vyriešenie predmetných sporov bolo so žalobcom nemožné. Zo strany žalovanej
sa nejedná o žiadnu pomstu voči žalobcovi, ako sa to nepravdivo a účelovo snaží prezentovať žalobca,

s cieľom očierniť žalovanú pred súdom.

11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho

je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny s použitím § 387 ods.
1 C.s.p. potvrdiť.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.14. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty

než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

15. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

16. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie
otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie

pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada
dodať iba nasledovné:

18. Z obsahu spisu a z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 13.10.2008
došlo k platnému uzatvoreniu darovacej zmluvy, predmetom ktorej je ideálny spoluvlastnícky podiel o
veľkosti 1 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. U., na základe ktorej sa účastníci
sporu stali podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, každý v spoluvlastníckom podiele
1. V posudzovanej veci je predmetom konania vrátenie daru, ktorého sa žalobca ako darca domáha z

dôvodu, že žalovaná ako obdarovaná sa k nemu, k jeho rodinným príslušníkom a k známym správa
tak, že hrubo porušuje dobré mravy. Malo sa jednať o fyzické, psychické násilie voči darcovi ako aj o
poškodzovanie predmetu daru.

19. Ako to vyplýva z konštantnej judikatúry, ktorú zohľadnil aj súd prvej inštancie, predpokladom

úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru v zmysle súdom prvej inštancie správne
aplikovaného § 630 Občianskeho zákonníka, je také správanie sa obdarovaného k darcovi alebo
členom jeho rodiny, ktoré hrubo porušuje dobré mravy. Predpokladom úspešného uplatnenia práva
darcu teda nie je akékoľvek správanie sa obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také
správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé

porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity, alebo o porušovanie sústavné, alebo
aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktoré patria k členom rodiny darcu,
ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem, alebo zo zmluvného vzťahu. Pri posudzovaní, či určité
konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, pritom
treba vychádza z princípu vzájomnosti, t.j. treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či

tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie
je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Ťažko totiž
považovaťsprávaniesajednéhoúčastníkazmluvnéhovzťahukdruhémuzakonanievrozporesdobrými
mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie sám vyvoláva a vyprovokúva. V
takom prípade možno len všeobecne konštatovať, že ide o spôsob spoločensky nežiaducej vzájomnej

komunikácie. Výnimkou by pritom bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom
nepomere k správaniu sa samotného darcu.

20. Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997, sp. zn. 3
Cdo 191/1996 z ustanovenia § 630 Obč. zákonníka vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu podľa cit.

ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach: a) hrubého
porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b)
jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému. Dobré mravy (boni mores) patria
k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ichobsahualebočastejšieobmedzujúcevýkonsubjektívnychpráv.Dobrémravyhocisúzákonnýmpojmom,
a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných
normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho

obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného
alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie
značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo

iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona
o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.

21. Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24.11.1994, sp. zn. 3 Cdo 130/1994 negatívne
správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v
rozpore s dobrými mravmi sa musí prejavovať objektívne. Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva

darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu, požíva právnu ochranu s tým, že
záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba zobrali samy a dobrovoľne. K narušeniu tohto
stavu už nemôže dôjsť zo svojvôle darcu. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie
účastníkov. Ťažko považovať správania sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním priam provokuje. V takom prípade len všeobecne

možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie.

22. Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997, sp. zn.
2 Cdo 5/1997 z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia
práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná

jehonevďačnosť,aletakésprávaniesa,ktorésohľadomnavšetkyokolnostikonkrétnehoprípadumožno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu
vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám
sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou

nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by
sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež
nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade
o spoločensky nežiadúcu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo
možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by

bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného
darcu.

23. S poukazom na vyššie uvedené i odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom dospel k záveru, že
vdanejvecinebolopreukázanénaplneniezákladnejzákonnejpodmienkyumožňujúcejdarcovidomáhať

sa vrátenia daru od obdarovaného podľa hypotézy § 630 Občianskeho zákonníka, a to také správanie
sa obdarovanej - žalovanej voči žalobcovi - darcovi, ktorým by došlo k hrubému porušeniu dobrých
mravov. V tomto smere zaťažovalo žalobcu bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie
takých rozhodujúcich skutočností, ktoré by umožňovali prijať záver o správaní sa obdarovanej v hrubom
rozpore s dobrými mravmi.

24. Ustanovenie § 132 ods. 1 CSP zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda
povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu

zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd

ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.25. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 C.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

26. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie.

27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých
sa súd zaoberal dôkaznou povinnosťou ešte za účinnosti OSP, keď skonštatoval, že Občiansky súdny

poriadok ukladal účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V
zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To
znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť

dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999).
Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho
ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri

vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd

rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom

navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej

republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra

2010).

29. Súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne vychádzal zo skutočnosti, že účastníci
konania sú bývalými manželmi. Ich manželstvo, uzatvorené dňa 28.08.2008, bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.01.2015, č.k. 11C/217/2014-27, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 19.03.2015. Návrh na rozvod manželstva podala žalovaná dňa 23.07.2014. Príčinu rozvratu súd
ustálil ako neschopnosť manželov spolu komunikovať a skutočnosť, že odporca nadviazal intímnu
známosť s inou ženou. V rozvodovom konaní teda bolo preukázané, že jednou z príčin rozvratu
manželstva bola aj tá skutočnosť, že žalobca nadviazal intímnu známosť s inou ženou. Na druhejstrane v rozvodovom konaní nebolo preukázané žiadne také konkrétne konanie žalovanej, ktoré by
viedlo k rozvratu manželstva (napr. chorobná žiarlivosť, prenasledovanie manžela, snaha ho vlastniť a
obmedzovať jeho slobodu).

30. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané, že v období od augusta
2014 do januára 2015, t.j. v čase keď sa žalobca zoznámil s pani R. M. a v čase rozvodového konania,
dochádzalo medzi žalobcom a žalovanou k hádkam z dôvodu žiarlivosti žalovanej a k vzájomným
fyzickým útokom pri hádkach. Uvedené konanie malo za následok, že účastníci sporu na seba navzájom

podávali oznámenie o priestupkoch a trestné oznámenia. Konania o priestupkoch boli prerušené alebo
zastavené, nakoľko spáchanie skutku ako priestupku nebolo preukázané, rovnako aj trestné oznámenia
s výnimkou trestného oznámenia žalovanej zo dňa 31.01.2015, na základe ktorého bola vznesená
obžaloba proti žalobcovi pre nebezpečné vyhrážanie (konanie sa vedie na Okresnom súde Galanta sp.
zn. 9T/206/2017).

31. Aplikujúc už vyššie uvedené východiská rozhodovacej praxe na prejednávanú vec, úvaha, či
správanie obdarovaného možno kvalifikovať ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy, závisí vždy
od posúdenia všetkých okolností každého prípadu individuálne, súd je preto povinný jednotlivé dôvody
vedúce žalobcu k uplatneniu práva na vrátenie daru, hodnotiť vo vzájomnej súvislosti a v kontexte
vzniknutej situácie. Súd prvej inštancie takto postupoval a správne skonštatoval, že aj keď konanie

a správanie sa žalovanej (hádky, vulgárne nadávanie žalobcovi, cápanie žalobcu, poškodzovanie
osobných vecí, drobné poškodenie nehnuteľnosti) možno nepochybne označiť za nevhodné, v rozpore s
dobrýmimravmi,nenapĺňavšakskutkovúpodstatuustanovenia§630Občianskehozákonníka.Odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že fyzické napadnutie žalobcu, pri ktorom žalobca
neutrpel zranenie, ktoré by si vyžiadalo lekárske ošetrenie (čo sám žalobca uviedol do záznamu OO PZ

Šoporňa 23.10.2014) v októbri 2014, ako aj poškodzovanie jeho osobných vecí - oblievanie ošatenia
žalobcu, vyhadzovanie osobných vecí žalobcu do koša, poškodenie nehnuteľnosti - popraskané steny,
vyryté srdiečko do omietky, odcudzené hygienické potreby žalobcu a jeho priateľky, možno považovať za
exces v správaní žalovanej, keď toto konanie bolo dôsledkom citového odcudzenia účastníkov, trvajúcej
manželskej krízy a žiarlivosti žalovanej vyvolanej správaním žalobcu, ktorý nadviazal mimomanželský

vzťah a ktorého priateľka už v čase rozvodu bývala v ich spoločnom dome.

32.Jevšakpotrebnézdôrazniť,ženiekaždésprávanie,ktoréniejevsúladesospoločenskyuznávanými
pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky hrubého porušenia
dobrých mravov podľa § 630 Občianskeho zákonníka. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo zároveň

dostatočne preukázane, že medzi žalobcom a žalovanou išlo o vzájomné konfliktné správanie sa po
tom, ako medzi nimi ochladli vzťahy a došlo k rozvratu manželstva. Vykonaným dokazovaním bolo síce
preukázané nevhodné správanie obdarovanej voči darcovi, ktoré je nepochybne v rozpore so zásadami
slušného správania a teda aj dobrými mravmi, ale zároveň preukázalo aj rovnako nevhodné správanie
a správanie v rozpore s dobrými mravmi žalobcu voči žalovanej. V konaní pred súdom prvej inštancie

bolo nepochybne preukázané, že aj žalobca ako darca sa voči žalovanej ako obdarovanej správal v
rozpore s dobrými mravmi (počas rozvodového konania, v čase manželskej krízy, nadviazal žalobca
známosť s inou ženou, preukázané fyzické napadnutie dňa 31.01.2015 s dobou PN 25 dní, slovné
napádanie - vulgárne nadávky). V situácii, kedy žalobca v konaní nepreukázal, že by ho žalovaná
opakovane hrubo verbálne a fyzicky napádala bez toho, aby sa nejednalo o vzájomné správanie sa,

teda bez toho, že by sa žalobca obdobného správania voči žalovanej nedopustil a jednalo by sa
výlučne o nevhodné, spoločensky neprípustné správanie zo strany žalovanej, odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie vyhodnotil konanie žalovanej síce ako neprimeranú reakciu na nevhodné a
nemorálne správanie žalobcu, no správanie žalovanej je možné vyhodnotiť ako správanie typické pre
rozvádzajúcich sa manželov (zánik spoločnej domácnosti v júni 2014, nezáujem o spolužitie, strata

citových väzieb, nevera) a neschopnosť komunikovať, ktoré nemá znaky správania sa v hrubom rozpore
s dobrými mravmi.

33. Ani podľa odvolacieho súdu preto nie je možné s prihliadnutím na všetky zistené okolnosti
daného prípadu, uvedené vyššie, kvalifikovať správanie žalovanej ako správanie hrubo porušujúce

dobré mravy. Žalobca v konaní nepreukázal, že zo strany žalovanej išlo o jednostranné konanie v
podobe intenzívnych žiarlivostných scén či psychických útokov voči nemu, ktoré by neboli spôsobené a
ovplyvnené vzájomným konaním žalobcu a ktoré by tak zo strany žalovanej napĺňali intenzitu konania
v hrubom rozpore s dobrými mravmi.34. Žalobcom predložený súkromný znalecký posudok z odboru psychiatria jednoznačne nepreukazuje
konanie žalovanej voči žalobcovi v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď je potrebné prihliadnuť aj

na predchádzajúce psychiatrické problémy žalobcu. Žalovaná v tejto súvislosti dôvodne poukázala na
to, že zo znaleckého posudku vyplýva, že žalobca mal psychické problémy už dávno pred tým, ako sa
spoznal so žalovanou, bolo to už počas rozvodu prvého manželstva v roku 1998, kedy sa žalobca liečil
na psychiatrii, nakoľko mal pokus o samovraždu obesením, keďže to celé veľmi ťažko znášal. Žalobca
bol prepustený do ambulantnej starostlivosti s diagnózou emočne nestabilná porucha osobnosti-

dekompenzovaná, stav po sebapoškodení stranguláciou, hepatopatia vs ethyl genézy. Žalobca bol
opätovne hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení NsP Petržalka v Bratislave aj vo februári a marci
1999, prepustený bol do ambulantnej starostlivosti s dg: Bludová (paranoidná) porucha. Vzhľadom
na vyššie uvedené preto nemožno považovať za jednoznačne preukázanú príčinnú súvislosť medzi
psychickými ťažkosťami žalobcu a konaním žalovanej.

35. Súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru, že z hľadiska rozsahu a intenzity a
pri zohľadnení vzájomného, spoločensky nevhodného správania sa účastníkov sporu, ktoré bolo
následkom ochladnutia vzťahov medzi účastníkmi ako manželmi, neschopnosti komunikovať a
nadviazanie mimomanželského vzťahu žalobcu, súd nemal preukázané správanie žalovanej ako
obdarovanej, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy a bolo by dôvodom na vrátenie daru podľa § 630

Občianskeho zákonníka, preto súd prvej inštancie vecne správne žalobu ako nedôvodnú zamietol.

36. Odvolateľ nedôvodne namieta, že boli porušené jeho procesné práva, keď súd prvej inštancie
zamietol jeho návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne R. M. a prerušenie konania do
skončenia trestného konania na základe obžaloby proti žalobcovi pre nebezpečné vyhrážanie (konanie

sa vedie na Okresnom súde Galanta sp. zn. 9T/206/2017). V prvom rade je potrebné konštatovať, že súd
nie je povinný vykonať všetky návrhy na doplnenie dokazovania, súd sám určuje, ktoré dôkazy vykoná a
ktoré nie, je však povinný presvedčivo odôvodniť, prečo niektoré dôkazy nevykonal. Súd prvej inštancie
túto povinnosť splnil a v bode 25. odôvodnenia rozsudku podrobne vysvetlil, prečo navrhnuté dôkazy
nevykonal. Odvolateľ v odvolaní ničím konkrétnym neodôvodnil, ako by mohla práve výpoveď svedkyne

R. M. zmeniť dôkaznú situáciu v prospech žalobcu, nakoľko táto svedkyňa nebola priamo prítomná pri
stretnutiach žalobcu a žalovanej, o konfliktoch mohla mať vedomosť len sprostredkovane cez žalobcu,
s ktorým žije.

37. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do

skončenia trestného konania na základe obžaloby proti žalobcovi pre nebezpečné vyhrážanie (konanie
sa vedie na Okresnom súde Galanta sp. zn. 9T/206/2017), zohľadniac tiež kritérium hospodárnosti
konania. Podstatné však je to, že výsledok trestného konania nemohol ovplyvniť výsledok tohto
konania o vrátenie daru, nakoľko predmetom trestného konania je posúdenie, či správanie žalobcu ako
obžalovaného naplnilo skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného vyhrážania. Či už bude žalobca

uznaný vinným alebo bude oslobodený, nijako z toho nevyplýva záver o konaní žalovanej v hrubom
rozpore s dobrými mravmi. Ak by aj žalobca bol oslobodený, nemožno z toho vyvodiť záver, že žalovaná
podaním trestného oznámenia a iniciovaním trestného konania konala v hrubom rozpore s dobrými
mravmi. O trestnom stíhaní a podaní obžaloby rozhodovali príslušné orgány činné v trestnom konaní a
nie žalovaná. O konaní v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovanej by bolo možné uvažovať len

vtedy, ak by z jej strany došlo ku krivému obvineniu či krivej výpovedi, čo v tomto konaní preukázané
nebolo. Podávanie trestných oznámení, priestupkových oznámení, žalôb v civilnom konaní, nemožno
samé o sebe považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ale ide o legitímne uplatňovanie práv
a oprávnených záujmov, s výnimkou zneužitia týchto inštitútov v prípade tzv. šikanóznych návrhov, čo
však v tomto konaní nebolo preukázané.

38. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto naostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

39. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

40. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

41. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešný a neboli tu dané žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali úspešnej žalovanej výnimočne náhradu trov
konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods.
2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

42. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).