Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. september 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616204400
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2616204400.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcov: 1/ W. J., nar. XX.XX.XXXX a 2/ X. J., nar.
XX.XX.XXXX, obaja bytom X. XXXX/XX, W., obaja zastúpení splnomocnencom: Advokátska kancelária
LM & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Jána Rášu 793, Budmerice, proti žalovanej: F. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. K. XX, zastúpená JUDr. Ľubomírom Polákom, advokátom, so sídlom Hurbanova 18, Senica, o
odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa
14. novembra 2019, č.k. 7C/144/2016-110, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovia 1/ a 2/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že právny úkon Ing. G. V., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom O. K. XX a F. V. rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. K. XX, ktorým
Ing. G. V. previedol spoluvlastnícky podiel v podiele 1/2 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX,
parcely reg. „C“, parc. č. 9963/1, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 490 m2, parc. č.
9963/2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 674 m2, parc. č. 9963/5, druh pozemku
- zastavané plochy a nádvoria, o výmere 124 m2, parc. č. 9963/6, druh pozemku - zastavané plochy

a nádvoria, o výmere 55 m2, parc. č. 9963/7, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere
51 m2, parc. č. 9963/8, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 31 m2, stavba stojaca
na parc. č. 9963/5, súp. č. XX, druh stavby - rodinný dom, vedeným Katastrálnym odborom Okresného
úradu Senica pre katastrálne územie O. K., na základe darovacej zmluvy V-2387/14, vklad povolený
29.09.2014, je voči žalobcom právne neúčinný. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že
žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o
trovách konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 137 písm. d) CSP, ako aj § 42a ods. 1 a 2, §
42b ods. 1 a 2, § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď z vykonaného dokazovania
a zisteného stav veci vyvodil súd ten právny záver, že žalobe po doplnení dokazovania v naznačenom
smere odvolacím súdom, a to výsluchom žalovanej a svedka G. V., je potrebné vyhovieť. V prípade
žaloby žalobcov ako veriteľov na určenie, že dlžníkove právne úkony sú voči nim neúčinné, nejde o
žalobu v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP, ale o žalobu podľa ustanovenia § 137 písm. d) CSP

o určenie právnej skutočnosti, ktorá vyplýva z osobitného predpisu (§ 42a OZ), v dôsledku čoho sa súd
nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe, nastolenej žalovanou
prostredníctvom jej právneho zástupcu. Tunajší súd, súc viazaný právnym názorom vysloveným a
ustáleným v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu uzavrel, že žalovaná, ktorá je blízkou osoboudlžníka Ing. G. V., keďže je jeho matkou, hodnoverným spôsobom v konaní nepreukázala, že v súvislosti
s odporovaným právnym úkonom obsiahnutým v darovacej zmluve zo dňa 08.08.2014, ktorej vklad
do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 29.09.2014 pod č. V-2387/14, vynaložila takú relevantnú

činnosť, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Takúto činnosť
žalovanej súd preukázanú nemal, pretože opakovaným výsluchom žalovanej dňa 14.11.2019, žalovaná
na priamu otázku, či o dlhoch syna vedela pred uzatvorením darovacej zmluvy, uviedla, že o ničom
nevedela, synovi verila. Túto výpoveď žalovanej potvrdil tiež svedok G. V., ktorý už predtým na
pojednávaní dňa 17.10.2017 (č.l. 65 spisu) uviedol, že matka o exekúciách, ktoré boli voči jeho osobe

vedené, nevedela, netrúfol si jej to povedať. K prevodu prišlo z podnetu žalovanej, ktorá sa domáhala
toho, že chce byť výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, aby sa to nepredalo niekomu inému. Žalovaná
tiež uvádzala, že vedela, že syn G. má nejaké dlhy, ale len malé a tieto dlhy sa zaplatili a už nemá
žiadne dlhy (č.l. 64 spisu). Pretože žalovaná, ak chcela účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe,
by musela v konaní preukázať, že úmysel jej syna, ktorý bol preukázane v tom čase dlžníkom žalobcov,
nemohla poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti, evidentne toto nepreukázala, neuniesla

bremeno dôkaznej povinnosti, keď neponúkla súdu ako dôkaz vôbec žiadne konkrétne úkony, ktoré
mala povinnosť preukázať a ktoré by svedčili, že vynaložila potrebnú starostlivosť, že úmysel dlžníka v
čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohla poznať. Súd bol toho názoru a považoval
za preukázané, že dlh dlžníka Ing. G. V. voči žalobcom ako veriteľom nie je možné uspokojiť práve z
dôvodu uzatvorenej darovacej zmluvy. Dlžník, aj keď svoj dlh spláca, spláca ho len po 60 eur mesačne,

ktorá suma vzhľadom na výšku dlžníkom priznanej istiny 12.000 eur a priznaných úrokoch 100.000 eur,
by bola zaplatená pri splátkach 60 eur mesačne za viac ako 155 rokov, čo je neprípustné. Dlžník od
podania žaloby v roku 2016 neurobil nič pre to, aby pohľadávku veriteľov vyplatil, prípadne sa dohodol
na reálnom splátkovom kalendári, ktorí žalobcovia dlžníkovi ponúkli. V dome súp. č. XX v O. K., ktorý
bol spolu s ostatnými priliehajúcimi nehnuteľnosti predmetom prevodu ukracujúceho právneho úkonu,

nikto 2 roky nebýva. Dlžník pracuje v pozícii riaditeľa spoločnosti L. M. a od 07.08.2018 (podľa výpisu
z OR) je členom predstavenstva L., a.s. M.. Súd dospel k poznaniu, že odporovaným právnym úkonom
sa dlžník jednoznačne zbavil majetku s úmyslom ukrátiť veriteľov, t.j. žalobcov. O náhrade trov konania
sporových strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcom, ktorí boli v konaní úspešní, priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods.

2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a to po nadobudnutí právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Žalobcovia poukázali na tú skutočnosť, že proti

dlžníkovi vedú exekučné konanie, ktoré je pomerne neúčinné a právny úkon, ktorým dlžník (povinný)
Ing. G. V. previedol spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2-ice na nehnuteľnostiach na žalovanú, ukracuje
uspokojenie ich vymáhanej pohľadávky. Obrana žalovanej spočívala v tom, že dlžník konal na základe
jej výslovného želania, ona konala v dobrej viere, nevedela o exekúcii a nevidela dôvod na ukrátenie
uspokojenia veriteľa. Uviedla, že žiaden exekútor predmetnú nehnuteľnosť neuvádzal v súpise majetku

a nebolo žiadané pojať ju do exekúcie v priebehu cca sedem rokov, pričom žalovaná predmetnú
nehnuteľnosť získala v roku 2014 a túto vlastnila v celosti. Ide o rodinný dom, ktorý nadobudla spolu s
nebohým manželom a v tomto dome bývala celý život. V súčasnosti vzhľadom na duševnú poruchu je
trvalo umiestnená v Domove seniorov W. K.. Trvala na tom, že chce predmetný dom vlastniť a syn jej
vyhovel.Bolotosohľadomnajejzdravotnýstavaodroku2014sasnehnuteľnosťounehýbe.Predmetný

dom je v súčasnosti prázdny a jej syn Ing. G. V. má tento dom v bežnej starostlivosti. Ona nekonala určite
v snahe ukrátiť veriteľa, nevedela o exekúciách a nešpekuluje ďalej s domom. Poukázala tiež, že dlžník
plní povinnosť a dlh spláca s tým, že dlh na istine je k dnešnému dňu vo výške 12.386 eur. Poprela, že
by bol dlh cca 100.000 eur, zvyšná suma sú nabehnuté úroky a trovy. Prípadný predaj časti sporného
domu určite neuspokojí veriteľa, nakoľko dom je starý, schátralý a má minimálnu trhovú hodnotu. Bola

toho názoru, že súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru a dôkazy mal vyhodnotiť v jej prospech
a žalobu zamietnuť.

4. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť. Nesúhlasili s odvolaním, nakoľko súd prvej inštancie vychádzal z právneho

názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 11Co/213/2018 zo dňa 05.08.2019, ktorým
je viazaný a správne uzavrel, že žalovaná, ktorá je blízkou osobou dlžníka Ing. G. V. hodnoverným
spôsobom v konaní nepreukázala, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom obsiahnutým
v darovacej zmluve zo dňa 08.08.2014, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa29.09.2014 pod č. V-2387/14, vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel rozpoznala,
alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. V konaní je irelevantné, že žiadny súdny exekútor nehnuteľnosť
neuvádzal v súpise majetku, nakoľko pri vydaní upovedomenia o začatí exekúcie bol dlžník Ing.

G. V. poučený, že nesmie nakladať so svojím majetkom. Taktiež je pre konanie nepodstatné, že
nehnuteľnosť, ktorá je vo vlastníctve žalovanej, nebola doteraz predaná, zaťažená a nerobia sa s ňou
žiadne špekulatívne úkony. Tvrdenie, že dlžník si plní povinnosť a dlh spláca, je síce pravdou, ale je to
skôrvýsmechžalobcov,nakoľkoexekúciatrváodroku2007aaktuálneostávasplatiťeštepolovicaistiny,
úroky z omeškania a trovy exekúcie. Tvrdenie žalobcu, že dlh je cca 100.000 eur je pravdivé, nakoľko

súčasťou dlhu nie je len istina, ale aj jeho príslušenstvo a na úrokoch je k dnešnému dňu dlžná suma vo
výške 88.253,30 eur, čo spolu s istinou a trovami exekúcie presahuje sumu vo výške 100.000 eur a pri
splátkach vo výške 60 eur mesačne sa žalobcovia nedožijú ani splatenia istiny, nie to ešte príslušenstva.

5. Dňa 13.02.2020 došlo súdu prvej inštancie doplnenie odvolania žalovanej, v ktorom poukázala na
ust. § 61b Exekučného poriadku, pričom je nesporné, že právo na súdnu ochranu sa nemôže končiť

vydaním súdneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. V prípade, ak nedôjde
k dobrovoľnému plneniu zo strany povinného, tak nastupuje nútený výkon rozhodnutia, čo je ďalšia fáza
civilného procesu - exekučné konanie, v ktorom oprávnení majú výslovne dispozičné právo. Súd je však
povinný skúmať aj možnosť špekulatívneho správania veriteľov, a to vyslovenie v prípade, pokiaľ dôjde k
návrhu na vykonanie exekúcie - odpredajom nehnuteľnosti s veľkým odstupom času, cca sedem rokov.

6. K doplnenému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia, pričom poukázali na ustanovenie § 365
ods. 3 CSP s tým, že na doplnenie odvolania nemôže odvolací súd už prihliadať. Uviedli, že nemali
dôvod zaujímať sa o spornú nehnuteľnosť, nakoľko súdny exekútor bol ten, kto bol povinný konať v
zmysle Exekučného poriadku a využiť všetky možnosti, ktoré mu ukladá, aby zabezpečil pre žalobcov

uspokojenie ich nárokov. Práve syn žalovanej počas celej doby trvania exekúcie využíva špekulatívne
správanie, len aby nemohol byť záväzok žalobcov nikdy splatený v celosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné,
pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 7C/144/2016 je odporovateľnosť
právneho úkonu.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým bolo žalobe žalobcov vyhovené a súčasne im bol priznaný nárok na náhradu trov

konania v celom rozsahu.

10. Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.

1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak,

z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo
ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný,
ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo
právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne
aplikoval.

11. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, žena nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,

výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral
do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a
nemožno mu nič vyčítať.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne

právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.

14. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

16. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

17. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

18. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

19. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a

pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

20. Už v uznesení zo dňa 05.08.2019, č.k. 11Co/213/2018-91, ktorým Krajský súd v Trnave ako
súd odvolací zrušil vo veci v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 17.10.2017, č.k.
7C/144/2016-67, vyslovil právny názor, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účelom
inštitútu odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci,práva, pohľadávky) na úkor veriteľa. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči
určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu
odporovateľného právneho úkonu tak, ako by k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Z ustanovenia § 42a

ods. 2 OZ vyplýva, že odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu
dlžníka ukrátiť veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon
s osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117 OZ) alebo v prospech týchto osôb. V tomto prípade sa

existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný
úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda
objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho
úmyslu) dlžníka. Veriteľ nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom toho, že k uspokojeniu
veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nie je možné použiť iný majetok dlžníka, teda že
právnym úkonom ku skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie

predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to
ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). V prípade, že dlžník realizoval právny úkon
s osobami jemu blízkymi, zákon u blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel
dlžníka ukrátiť jeho veriteľa poznali; je preto na týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej
odporovacej žalobe), aby v konaní preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho

právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. K účinnému vyvráteniu tejto
zákonnej domnienky (v záujme vlastného procesného úspechu) je preto nevyhnutné jednak tvrdenie
žalovanej blízkej osoby dlžníka, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla
poznať, ale najmä preukázanie (splnenie dôkaznej povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej
starostlivosti.Zatýmtoúčelommusížalovanáblízkaosobahodnovernýmspôsobomvkonanípreukázať,

že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci
úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Náležitá
starostlivosť vyžaduje určitú aktivitu nadobúdateľa z odporovateľného právneho úkonu k zisteniu
úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa v čase uzatvárania odporovateľného právneho úkonu. Na ubránenie sa
odporovateľnosti preto musí blízka osoba preukázať vyvinutie takej činnosti (aktivity), pri ktorej mala

náležitú snahu zistiť, či prevádzajúci nemá veriteľa, a či uvedeným úkonom sa nesnaží ho ukrátiť.

21. Na podporu uvedených záverov poukazuje odvolací súd i na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
23. novembra 2011, sp. zn. 5 Cdo 188/2010, v ktorom najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že v konaní
o určenie, že právne úkony dlžníka voči veriteľovi sú neúčinné, nesie veriteľ bremeno tvrdenia a dôkazné

bremeno ohľadom toho, že k uspokojeniu veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nie je
možné použiť iný majetok dlžníka. Veriteľ nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom úmyslu
dlžníka ukrátiť veriteľa a ohľadom toho, že tento úmysel musel byť druhej strane známy, ak však sú touto
druhou stranou osoby dlžníkovi blízke, je naopak na týchto osobách, aby preukázali, že úmysel dlžníka
ukrátiť veriteľa nemohli i pri náležitej starostlivosti poznať. Osoba dlžníkovi blízka sa môže v zmysle § 42

ods. 2 OZ ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovateľným
právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť napriek tomu, že vynaložila starostlivosť k
poznaniu tohto dlžníkovho úmyslu a išlo o náležitú starostlivosť. Vynaloženie náležitej starostlivosti
predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na
obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol

v dobe odporovateľného právneho úkonu, z jej výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela
(R č. 35/2002). I v prípade, že dlžník plní uzavretím zmluvy s treťou osobou svoj morálny alebo právny
záväzok, môže uzavretím zmluvy sledovať úmysel ukrátiť svojho veriteľa. Ak ide o právny úkon medzi
dlžníkomaosoboujemublízkou,nemusíveriteľtvrdiťanipreukazovať,žežalovanémumuselbyťúmysel
dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, zákon v tomto prípade predpokladá,

že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa vedel, ibaže žalovaný
preukáže, že v dobe právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náležitej starostlivosti nemohol
poznať (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26.09.2006, sp. zn. 30 Cdo 653/2006).

22. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal vecou

zo všetkých vyššie uvedených hľadísk, pričom svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil,
odvolací súd už len poukazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387
ods. 2 CSP).23. Platná právna úprava nevyžaduje, aby na každý argument strán sporu súd v odôvodnení rozsudku
reagoval, prečo sa s ním nestotožnil, a hlavne nie k takým argumentom, ktoré sú pre rozhodnutie v danej
veci bezvýznamné. Naopak, špecifické vyjadrenie súdu sa i z pohľadu súdneho praxe vyžaduje práve

vtedy, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie v danej veci rozhodujúci.

24. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal
od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemohol preto dať za pravdu odvolateľke. Z dôvodu, že
odvolacie dôvody odvolateľky neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe

súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2
CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v závislom výroku o nároku
na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie správne v spore úspešným žalobcom priznal nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu voči neúspešnej žalovanej, z dôvodu vecnej správnosti potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP).

25. V odvolacom konaní plne úspešným žalobcom súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči v spore neúspešnej žalovanej, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).