Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/74/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119314709
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6119314709.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.
Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobkyne: C. R. nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého
pobytu V.- mestská časť E., P. XX/A, zastúpená splnomocnencom: JUDr. Milan Ficek, s.r.o., IČO: 47
232 757, adresa sídla Bratislava, Žilinská 14 a advokátom: JUDr. Boris Štanglovič, adresa sídla Šaľa,
Jarmočná 2264/3, proti žalovanému: G. F., nar. X.X.XXXX, adresa trvalého pobytu X. XXX, zastúpený

splnomocnencom: advokátska kancelária Fardous Partners, s.r.o., IČO: 47 241 543, adresa sídla Šaľa,
Hlavná č. 6, o 86.304,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Galanta z 31. marca 2020 č.k. 8C/42/2019-162 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Odvolaním napadnutým rozhodnutím súd žalobu žalobcu zamietol (výrok I.).

1.2.1 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že žalobkyňa svojou žalobou žiadala, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie 86.304,19 eur s príslušenstvom a k náhrade trov konania titulom
vrátenia pôžičky peňazí (uzatvorenej len v ústnej forme z dôvodu, že sporové strany v tom čase žili v
partnerskom vzťahu), na základe ktorej dňa 28.8.2008 žalobkyňa požičala žalovanému sumu 2.600.000
Sk (a to tým, že splnila povinnosť namiesto žalovaného, ktorá mu vyplývala z kúpnej zmluvy s treťou

osobou), s tým, že nebola dohodnutá doba na akú sa finančné prostriedky požičiavajú a to z dôvodu, že
žalovaný pôžičku nevrátil a to ani na základe výziev žalobkyne z 5.1.2017 a 12.3.2018.

1.2.2 Žalovaný výslovne poprel skutkové tvrdenia žalobkyne ohľadne zmluvy o pôžičke, ktorá mala
byť údajne uzavretá dňa 28.8.2008. Poprel aj to, že finančné prostriedky vo výške 2.600.000 SK
mali byť výlučne finančnými prostriedkami vo vlastníctve žalobkyne. Potvrdil, že sporové strany žili v

partnerskom vzťahu od roku 1995 a toto partnerské spolužitie bolo obdobné ako manželské spolužitie
a v tejto súvislosti dôvodil, že finančné prostriedky vo výške 2.600.000 SK boli spoločné finančné
prostriedky, ktoré pochádzali jednak z jeho ekonomickej činnosti a tiež z pracovného pomeru žalobkyne.
Spoločné finančné prostriedky boli uložené na účte vedenom na žalobkyňu. Poukázal na to, že zo
spoločných finančných prostriedkov sa kupovali nehnuteľnosti vždy do výlučného vlastníctva jednej zo
sporových strán. Žalovaný eventuálne pripúšťal bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalobkyne, v spore

vzniesolnámietkupremlčaniaažiadalsúd,abyžalobuzamietolapriznalmu100%náhradytrovkonania.

1.2.3 Žalobkyňa poprela, že peniaze na účte boli spoločnými peniazmi dôvodiac, že každá zo strán
napriek spoločnému spolužitiu ekonomicky hospodárila na svoj účet.

1.3 Vec posúdil len ako nárok na plnenie (bez právneho posúdenia tohto nároku podľa hmotného práva)

a následne právne len podľa § 3 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 116 a § 563
O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) a dospel k záveru, žežalobkyni nemožno priznať uplatnené právo z dôvodu jeho premlčania a žalovaným v konaní vznesenej
námietky premlčania uplatneného práva.

1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že v prvom rade sa zaoberal vznesenou námietkou
premlčania, ktorá má rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci aj vzhľadom na hospodárnosť
konania. Z tohto dôvodu súd ani nevykonal dôkaz výsluchom žalobkyne, lebo takýto dôkaz by nemal
význam vzhľadom na námietku premlčania.

1.5 Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že z účtu žalobkyne bola poukázaná suma 2.000.000
Sk (86.304,19 eur) na účet predávajúceho - tretej osoby, ako časť kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktorú
nadobudol žalovaný do svojho výlučného vlastníctva. Sporné bolo či sa jednalo o pôžičku zo dňa
28.8.2008 ako to tvrdila žalobkyňa alebo sa údajne jednalo o bezdôvodné obohatenia ako to tvrdil
žalovaný. V spore bola vznesená žalovaným námietka premlčania.

1.6 Vznesenie námietky premlčania žalovaným je výkonom práva, ktorý žalovanému vyplýva priamo
z právneho predpisu, pričom neexistujú také okolnosti prípadu, z ktorých by bolo možné vyvodiť
záver, že cieľom sledovaným vznesením námietky premlčania nie je dosiahnutie účelu sledovaného
právnou normou, ale poškodenie iného účastníka právneho vzťahu. Podľa argumentácie strany
žaloby by boli nepremlčateľné všetky práva majetkovej povahy vzniknuté z právnych vzťahov

existujúcich medzi blízkymi osobami čo samozrejme nie je stav, aký zákonodarca právnou normou
sleduje. České súdy, ktorými žalobkyňa argumentuje nevyvádzajú všeobecný záver, ale poukazujú
na každý konkrétny prípad. Na strane žalobkyne súd nevidel žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by
odôvodňovali žalovanému odoprieť právo uplatniť námietku premlčania. Z vyššie uvedeného bez
ďalšieho (poukazujúc len na viaceré rozhodnutia NS SR (sp. zn. 4Cdo 146/2008, R 28/1984, R 81/2004,

sp. zn. 3Cdo 174/2016, 1Cdo 25/2003, 1Cdo 148/2004, 4Cdo 66/2006, 4Cdo 146/2008 a iné) uzavrel,
že žalobkyňa si svoju pohľadávku neuplatnila v zákonom stanovenej lehote, že žalovaný vzniesol
oprávnene námietku premlčania a preto súd žalobu zamietol.

1.7 O trovách konania rozhodol tak, žalovanému voči žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania vo

výške 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté osobitným uznesením. Takéto rozhodnutie právne
ani vecne neodôvodnil žiadnym spôsobom.

2.1 Rozsudok v celom rozsahu napadla riadnym a včasným odvolaním žalobkyňa s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne

návrhomnajehozmenuúplnýmvyhovenímžalobe,viniacsúdprvejinštancie,žetentosvojerozhodnutie
riadne neodôvodnil (rozsudok je nepreskúmateľný), nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, vec nesprávne právne posúdil a v konaní sa dopustil vady, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), a h) C.s.p.).

2.2 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedla, že rozsudok súd prvej inštancie je nepreskúmateľný, v
dôsledku čoho konanie má takzvanú inú vadu. Súd prvej inštancie na prvý pohľad pomerne rozsiahlo
odôvodňuje svoju výrokovú časť rekapituláciou podaní a vyjadrení strán sporu, avšak pokiaľ ide o právne
posúdenie veci, súd cituje len ustanovenia o premlčaní a ustanovenie ohľadom zákazu výkonu práva
v rozpore s dobrými mravmi. Z rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako vec po právnej stránke posúdil

(či nárok žalobkyne na plnenie vyplýva zo zmluvy o pôžičke alebo z bezdôvodného obohatenia sa
žalovanéhonaúkoržalobkyne),hocipodľajehozáverovtietoskutkovéokolnostibolispornými.Súdprvej
inštancie, akoby len v rámci odôvodnenia rozhodnutia konštatoval určité právno-teoretické východiská,
ale tieto neaplikovali jednoznačne na konkrétny prípad s ohľadom na jeho individuálne okolnosti. Z
odôvodnenia totiž nie je jednoznačne zrejmé, či teda súd vec posúdil ako záväzok zo zmluvy o pôžičke

alebo ako záväzok vyplývajúci z povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie.

2.3 Taktiež absentuje jasné určenie toho, kedy podľa názoru súdu začala plynúť premlčacia doba a
kedy táto uplynula (presné dátumy), čo je absolútne základný atribút odôvodnenia rozhodnutia za
predpokladu, že sa žalobe nevyhovie z dôvodu vznesenej námietky premlčania.

2.4 Nie je možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že výsluch žalobkyne by vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania nemal význam a to najmä v procesnej situácii, kedy sa v rámci
procesného útoku uplatňuje argumentácia ohľadom vznesenia námietky premlčania v rozpore s dobrýmimravmi. Výkon takéhoto výsluchu totiž môže mať a v danom prípade by aj mal zásadný význam
z hľadiska posúdenia individuálnych okolností prípadu v kontexte vznesenej námietky premlčania,
respektíve jej uplatneniu v rozpore s dobrými mravmi. Nevykonanie takéhoto dôkazu len s ohľadom na

vznesenie námietky premlčania je svojvoľné konanie súdu, ktoré nemá oporu v procesných predpisoch.
Žalobkyňa bola týmto spôsobom ukrátená možnosti objasniť individuálne okolnosti prípadu, ktoré sú
nevyhnutné v rámci posúdenia vznesenej námietky premlčania, respektíve výkonu tohto práva v rozpore
s dobrými mravmi. Žalobkyňa by pri výsluchu a aj v prípade konfrontácie s druhou stranou mohla
jednoznačne objasniť okolnosti, ktoré sú dôležité aj pre posúdenie toho, či sa námietka premlčania

vzniesla v rozpore s dobrými mravmi alebo nie (ide najmä o vzťahy medzi stranami, ich narušenie,
ich komunikáciu v priebehu času - počas trvania vzájomného vzťahu a po jeho skončení, ohľadom
prejednávaného nároku, požiadavky žalobkyne na plnenie, výhovorky žalovaného, jeho odďaľovanie
povinnosti platiť a podobne).

2.5 Pokiaľ súd prvej inštancie vznesenie námietky premlčania žalovaným v konaní neposúdil ako

rozporné s dobrými mravmi, jeho právne posúdenie nie je možné považovať za správne. Z hľadiska
skutkových okolností bolo nesporné, že od roku 1995 žili strany v blízkom partnerskom vzťahu, ktorý sa
de facto približoval manželstvu. Táto skutočnosť bola pritom základným dôvodom neuzavretia zmluvy
o pôžičke v písomnej podobe a tiež neurčenia striktnej splatnosti, či úrokov. Navyše z tohto vzťahu
pochádzali 2 deti, takže niet pochýb o tom, že v danom čase boli strany sporu blízkymi osobami, čo treba

vnímať v kontexte, že nebol dôvod takéto spolužitie narúšať a zhoršovať ich vzájomný vzťah tým, že by
sa už počas trvania partnerského vzťahu podala žaloba. Strany boli v rozhodnom čase blízkymi osobami
avšak namiesto dôvery, dodržania záväzku a vrátenia poskytnutej sumy skončilo právo na zaplatenie
žalovanej sumy na súde, kde sa žalovaný bránil námietkou premlčania, pričom on sám bol tým kto,
a to vždy, keď bol o to požiadaný, platbu odďaľoval rôznymi výhovorkami. Z pohľadu žalobkyne preto

možno po rozchode, ktorý sa udial dňa 28.5.2019, vnímať vznesenú námietku premlčania ako konanie,
ktorého cieľom je v konečnom dôsledku poškodiť ju a nikdy nevrátiť poskytnuté peniaze. S ohľadom
na okolnosti prípadu podľa názoru žalobkyne nemožno konštatovať, že by márne uplynutie premlčacej
doby zavinila žalobkyňa, ktorá ako partnerka žalovaného tomuto dôverovala, ktorý síce vždy odďaľoval
zaplatenie, ale na druhej strane túto povinnosť nikdy (až do súdneho konania) nespochybňoval. Navyše

treba vnímať aj výšku sumy, ktorá ďaleko presahuje rámec bežných občianskoprávnych vzťahov,
takže jej nepriznanie by znamenalo zásadne neprimeraný postih pre žalobkyňu. Súd prvej inštancie
sa nevysporiadal v rozhodnutí ani s aspektom spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného treba potom
jednoznačne konštatovať, že súd vec neposúdil po právnej stránke správne, ak svoje úvahy zredukoval
len na jedno z viacerých možných alternatív, kedy možno vyhodnotiť námietku premlčania ako vznesenú

v rozpore s dobrými mravmi a ostatné opomenul skúmať. Navyše súd ani v rámci konania neumožnil
skúmať privilegovanejší právny záujem na strane žalobkyne a neprihliadol na kvalifikovane nepopreté
tvrdenia o tom, že žalovaný neustále posúval platenie vždy, keď ho o to žalobkyňa požiadala (teda na
skutočnosť, že k uplatneniu práva na súde nedošlo skôr aj s ohľadom na takéto správanie žalovaného).

3.1 Žalovaný odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhol odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že pokiaľ odvolateľ
namietainúvadukonania,zodvolanianiejemožnézistiťvakomsmerebyneexistenciatakejtovytýkanej
vady konania mohla zmeniť výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

3.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v danom prípade premlčacia
doba žalobkyňou uplatneného peňažného nároku začala plynúť dňom nasledujúcim po poskytnutí
peňažného plnenia a to bez ohľadu na to, či by bol právny nárok žalobkyne posudzovaný ako nárok z
pôžičky alebo ako nárok z bezdôvodného obohatenia a nakoľko súd v odôvodnení rozsudku rovnako
uviedol i presný dátum kedy malo byť plnenie zo strany žalobkyne poskytnuté 28.8.2008 ako aj

dĺžku premlčacej doby, tak v prípade nárokov z pôžičky ako i nárokov z bezdôvodného obohatenia
(bod 8 odôvodnenia rozsudku), nemožno v žiadnom prípade súhlasiť s námietkou žalobkyne, že by
z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nebolo jasné, kedy mala začať plynúť
premlčacia doba a kedy by táto uplynula a že z uvedeného dôvodu by mal byť predmetný rozsudok
nepreskúmateľný. Ak by tomu aj bolo, žalovaný opakuje, že by sa nejednalo o vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže ako už bolo uvedené, podstatné z hľadiska možného
iného rozhodnutia vo veci bolo právne posúdenie začatia plynutia premlčacej doby determinované
existenciou dvoch rozličných právnych názorov prezentovaných na jednej strane v judikáte R 28/84,
ale aj R 91/2004 a na druhej strane nepublikovanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republikyspisovej značky 4Cdo/146/2008. Iba posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania v súlade s
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 4Cdo/146/2008 by totiž mohlo viesť
k inému rozhodnutiu vo veci. Ako už bolo uvedené, právne posúdenie začatia plynutia premlčacej doby

v súlade s judikátmi R 28/84 a R 91/2004, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí aplikoval,
žalobkyňa v podanom odvolaní proti rozsudku nijako nenapadla ani nespochybnila, je teda zrejmé,
že premlčacia dvojročná, respektíve trojročná premlčacia doba (v závislosti od právnej kvalifikácie
žalobkyňouuplatnenéhonároku)začalaplynúťdňa29.8.2008(deňnasledujúcipovznikudlhu)avoboch
prípadoch uplynula dávno pred podaním žaloby žalobkyňou, z ktorého dôvodu je potrebné žalovaným

vznesenú námietku považovať za dôvodnú a rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne.

3.3 Za nedôvodnú treba považovať aj námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie jednoznačne
nekonštatoval, či žalobkyňou uplatnený nárok právne posúdil ako nárok z pôžičky, alebo ako nárok
z bezdôvodného obohatenia. Jednoznačný záver o právnej kvalifikácii žalovaného nároku môže súd
vyvodiť až na základe výsledkov kompletného dokazovania. Procesné predpisy však ukladajú súdu, v

prípade vznesenia námietky premlčania žalovaným, rozhodnúť prioritne o tejto námietke a v prípade
preukázania jej dôvodnosti zamietnuť žalobu a to aj pred vykonaním dokazovania smerujúceho k
preukázaniu existencie uplatneného práva, ktoré by vo veci bolo vykonané, ak by táto námietka
vznesená nebola. Samotná žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení z 26.2.2020 poukazuje na to, že
v zásade nie je rozhodujúce, či si súd po právnej stránke vyhodnotí poskytnutie peňazí ako zmluvu o

pôžičke alebo ako bezdôvodné obohatenie.

3.4 Nedôvodná je aj námietka o nevykonaní navrhnutého dôkazu, nakoľko skutočnosť vzájomného
spolužitia žalobkyne a žalovaného ako druha a družky v rozhodnom čase nebola medzi stranami sporná,
teda sa nejedná o skutočnosť, ktorú by bolo potrebné v konaní dokazovať. Žalobkyňa pri navrhnutí

dôkazu výsluchom žalobkyne neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali byť týmto dôkazným
prostriedkom preukazované a preto súd správne, v súlade so zásadou procesnej ekonómie návrh
žalobkyne na vykonanie tohto dôkazu zamietol. Žalobkyňa všetky skutočnosti mohla uviesť aj vo svojom
vyjadrení z 26.2.2020, v ktorom predmetnú námietku vzniesla.

3.5 Neobstojí ani námietka o nesprávnom právnom posúdení veci a nutnosti súdu dospieť k záveru
o spočívaní premlčacej doby vo vzťahu veriteľ - dlžník, ak by účastníci tohto vzťahu žili druhovskom
pomere, nakoľko, ak by takáto spoločenská požiadavka, alebo očakávania spoločnosti tu existovali,
zákonodarca by to bol vyjadril v texte zákona obdobne, ako to urobil v prípade manželstva a právnej
úpravy premlčania práv medzi manželmi, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku. Rovnako neexistuje ani judikatúra, ktorá by konštatovala, že vznesenie námietky premlčania
práva vo vzťahu medzi druhom a družkou by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ani rozhodnutia, na ktoré
žalobkyňa v tomto smere poukazuje, neformulujú žiadne všeobecne platné závery ohľadom amorálnosti
vznesenia námietky premlčania medzi blízkymi osobami, ale sú výsledkom právneho posúdenia veci
v konkrétnom prípade, ktoré v danom prípade absentujú, z ktorého dôvodu ani nie je možné právne

posúdenie vyplývajúce z týchto rozhodnutí aplikovať na skutkové okolnosti daného prípadu.

3.6 Sama žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že počas ich spolužitia požadovala vrátenie peňazí od
žalovaného a preto je potrebné uzavrieť, že si bola veľmi dobre vedomá toho, že svojho nároku sa musí
domáhať v zákonom stanovených lehotách a že nemôže s uplatňovaním nároku čakať až do skončenia

vzájomného spolužitia so žalovaným.

4. Žalobkyňa vo svojej replike zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach a odvolacích námietkach,
poukázala na § 220 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého rozhodnutie súdu musí obsahovať právne posúdenie
veci, čo však v prejednávanej veci splnené nebolo. Názor žalovaného, že v prípade vznesenej námietky

premlčania nie je potrebné vec právne posúdiť nemožno považovať za správny. Rovnako nesprávny
je aj jeho názor, že si vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrým mravmi vyvodzuje výlučne
z existencie druha a družky, práve naopak v odvolaní namieta, že každý prípad je potrebné posúdiť v
kontexte individuálnych okolností.

5. Žalovaný vo svojej duplike taktiež zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané(§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e) a h) C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a rozsudok

súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 389 ods. 1 b), c) C.s.p.).

6.1 Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 86.304,19
eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 86.304,19 eur od 13.10.2017 do zaplatenia.
Súd prvej inštancie žalobou žalobkyne po vznesení námietky premlčania žalovaným ako nedôvodnú

zamietol z dôvodu zákonom stanovenej nemožnosti priznania premlčaného práva.

6.2 Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (riadnym neodôvodnením rozsudku, jeho nepreskúmateľnosťou)

či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a či vec aj
nesprávne právne posúdil.

7.1 Podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
pred dovolacím súdom.

7.2 Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu

občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného práva
sporovej strany na spravodlivý súdny proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,tohtoinakuverejnenéhovpríloheoznámeniaFederálnehoministerstvazahraničnýchvecíČSFR

č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. I podľa judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005), za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie možno považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

7.3Požiadavkynariadneodôvodnenierozsudku súduvpodmienkachvnútroštátnejúpravyslovenského
civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzoval (na úrovni zákona) § 220
ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto

ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný
či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez
špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť

rozhodnutiejeodrazomprávaúčastníkanadostatočnéapresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutia
súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami sporovej strany); porušením uvedeného práva
sporovej strany je na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej aj sporovej strane (okrem
upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosťnáležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v
rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady
zakladá sám osebe dôvod odvolania podľa § 365 ods.1 písm. b) C.s.p..

8. Podľa názoru odvolacieho súdu potom vyššie priblíženou vadou bolo postihnuté i rozhodnutie
pojaté do napádaného rozsudku v prejednávanej veci, otázku správnosti ktorého urobila predmetom
odvolacieho konania žalobkyňa. Tak ako to namietala samotná žalobkyňa vo svojom odvolaní, aj
odvolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia úplne absentuje

právne posúdenie veci - žalobkyňou uplatneného nároku podľa hmotného práva, bez ktorého potom
záver o nemožnosti jeho priznania pre jeho premlčanie je nepresvedčivý a v odvolacom konaní
nepreskúmateľný, najmä ak podľa vyjadrení sporových strán (ktorými súd nie je viazaný) prichádzali do
úvahy dva hmotnoprávne nároky a to nárok na plnenie zo zmluvy - dohody strán a nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa žalovaného voči žalobkyni niektorým zo spôsobov vymedzených v § 451
ods. 2 O.z. (najmä ak v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 O.z. právo sa totiž premlčí, ak sa nevykonalo v

dobe v tomto zákone ustanovenej a to v § 101 až 110, teda právna úprava pre určenie doby premlčania
používa dva druhy lehôt (subjektívnu premlčaciu dobu a objektívnu premlčaciu dobu, pričom už ich
samotné označenie naznačuje, že dĺžka premlčacej doby je závislá na subjektívnych alebo objektívnych
skutočnostiach určujúcich uplatnenie práva v zákonom stanovenej dobe). Pokiaľ súd konštatuje, že
žalobou uplatnený nárok je premlčaný, musí byť z jeho rozhodnutia naisto určiteľné, kedy, t.j., od ktorého

dňa súd počítal plynutie premlčacej doby a kedy premlčacia doba uplynula (tu pozri aj rozsudok NS
ČR sp.zn. 23Cdo 628/2007). Bez právnej kvalifikácie skutku súdom nie je možné relevantne posúdiť
a vyhodnotiť premlčanie uplatneného nároku a následne nie len opodstatnenosť vznesenej námietky
premlčania (vzhľadom na beh premlčacej doby), ale ani prípadnú rozpornosť výkonu tohto práva
žalovaným v konaní súdu o priznanie nároku na plnenie s dobrými mravmi. Okrem toho k presvedčivosti

rozhodnutia neprispieva ani to, že súd v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom nezdôvodnil svoj
záver, že vykonanie dôkazu výsluchom žalobkyne (k objasneniu individuálnych okolností prípadu, ktoré
sú nevyhnutné pre posúdenie tvrdeného rozporu výkonu práva žalovaného vzniesť námietku premlčania
s dobrými mravmi) by nemalo význam a že hospodárnosť konania má prednosť pred právom sporovej
strany uskutočňovať jej patriace procesné práva, právom na spravodlivý proces a pod.. V tejto súvislosti

odvolací súd dodáva, že súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté sporovými stranami avšak musí
dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený
stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Ak súd vylúči z dokazovania
dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. e) C.s.p.. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd musí mať vždy vyriešenú otázku, na

preukázanie ktorej skutočnosti vykoná ten, ktorý dôkaz. Ak súdu nie je známe ktorú skutočnosť sporová
strana chce preukazovať konkrétne navrhnutým dôkazom je potrebné, aby súd sporovú stranu vyzval,
aby mu túto okolnosť oznámila. Ak sa rozhodne však navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť
v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 v C.s.p.). Spravidla pôjde o dôkazy, ktoré nemôžu
smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti preto, lebo tú skutočnosť možno preukázať iným dôkazom

(súd si vyberá, ktorý z viacerých možných dôkazov je vhodný, pričom vždy prihliada na hospodárnosť),
alebo sa týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež také, ktoré sporové strany
navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie (skutočnosť, ktorá sa má preukázať, už bola preukázaná,
respektíve je vôbec otázne, ktorú skutočnosť má dôkaz preukazovať).

9. Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd prvej
inštancie pochybil, keď odôvodnenie jeho rozhodnutia je výrazne nepresvedčivé a nepreskúmateľné,
nakoľko z jeho obsahu nemožno zistiť, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, z ktorých
dôkazov vychádzal, resp. ktoré skutočnosti považoval za preukázané a pod. Pokiaľ teda súd prvej
inštancie dospel k záveru o nemožnosti priznania práva veriteľovi pre jeho premlčanie a dovolanie sa

premlčania dlžníkom, bez toho, že by tento svoj záver náležite zdôvodnil, a umožnil tým žalobkyni sa
voči takémuto záveru náležite brániť, porušil tým práva žalobkyne na spravodlivý proces.

10.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b)

C.s.p.,alezároveňinevyhnutnosťrozhodnutiaspôsobompredpokladaným §389ods.1písm.b) C.s.p..

11. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva sporových strán na riadny
dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania narozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto
stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim
úprave v ust. § 234 ods. 2 a § 220 ods. 2 C.s.p.), uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej

časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

12. Pre poriadok však odvolací súd ďalej uvádza nasledovné :
Dôvodnosť námietky premlčania súd skúma vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou, pričom nie je

významné, ako sporové strany kvalifikovali nárok z právnej stránky a z akých právnych dôvodov bola
námietka premlčania vznesená. Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je výhradne vecou
súdu, a preto nie je rozhodujúce, ako tvrdené skutočnosti, respektíve už v konaní urobené skutkové
zistenia právne kvalifikuje sporová strana. Ak súd dospeje k záveru, že skutkové zistenia urobené
v konaní možno subsumovať pod inú hypotézu právnej normy, než tú, ktorej naplnenia sa dovoláva
sporová strana, je povinný tak urobiť. Žalobca nemusí svoj nárok právne kvalifikovať, a pokiaľ tak urobí,

súd nie je jeho právnym názorom viazaný. K námietke premlčania a následnej námietke rozporu takejto
námietky s dobrými mravmi obdobne odvolací súd dodáva, že hmotnoprávnym zmyslom premlčania
nie je vyhnúť sa dlhu, ale otvoriť možnosti nezaplatiť taký dlh, na ktorý sa dlžník s istotou nepamätá,
respektíve ktorý je v tomto zmysle sporný medzi stranami.

13. Zo zhodných skutkových tvrdení sporových strán bolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný od roku
1995 do mája 2019 (teda aj v čase plnenia žalobkyne žalovanému) žili ako druh a družka a spoločne
vychovávali ich spoločné deti (mali rodinný pomer a ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá by
pociťovala ako vlastnú) teda, že boli osobami blízkymi (§ 116 O.z.) a že podľa vyjadrenia žalovaného
počas ich partnerského vzťahu kupovali nehnuteľnosti striedavo a to vždy po vzájomnej dohode, aby bol

každý z nich majetkovo zabezpečený v prípade ich rozchodu (tu pozri odpor voči platobnému rozkazu
- č.l. 32). Žalobkyňa okrem iného tiež tvrdila, že kúpnu cenu nehnuteľnosti za žalovaného uhradila po
dohode s ním. Takéto jej tvrdenie žalovaný účinne nepoprel, práve naopak sám pred súdom tvrdil, že
mali dohodu (o majetkovom zabezpečovaní sa pre budúcnosť) na základe ktorej kupovali nehnuteľný
majetok, ktorý nadobúdali každý do svojho individuálneho vlastníctva. V tejto súvislosti potom odvolací

súd dodáva, že podľa ustálenej súdnej praxe, ako aj právnej teórie, (tu pozri aj Imrich Fekete - Občiansky
zákonník 2. zväzok, Veľký komentár, druhé aktualizované rozšírené vydanie, Bratislava, Eurokódex
2015, str. 845) keď jedna osoba (poznámka odvol. súdu - žijúca v druhovskom pomere s inou osobou)
investuje do majetku inej osoby z dôvodu spoločného spolužitia (bez toho, aby išlo o manželstvo), nejde
o bezdôvodné obohatenie, a to až do momentu zániku spolužitia. Po zániku spolužitia má investujúci

druh právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol
(tu pozri aj v uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 684/2017-11 z 10. novembra 2017
v zmysle, ktorého tento považuje moment rozchodu ako odpadnutie právneho dôvodu investície, a tak
ako počiatok behu premlčacej doby za rozumný, pretože zmyslom investície "nie je len číre ekonomické
zveľadenie majetku, ale je ním upevnenie partnerského vzťahu do budúcna".

14. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 C.s.p. viazaný, vyzvať strany na doplnenie ich skutkových tvrdení ohľadom
obsahu ich dohody o tzv. „vzájomnom majetkovom zebezpečovaní sa“, teda čo sa takýmto investovaním
konkrétne sledovalo, resp. čo bolo skutočným zmyslom investície žalobkyne do majetku žalovaného,

opätovne posúdiť nároky sporových strán uplatnené v tomto konaní, v prípade potreby a aj v závislosti na
prípadnej ďalšej procesnej aktivite sporových strán vykonať aj ďalšie dokazovanie, podľa § 191 C.s.p.,
náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o veci a o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 396 C.s.p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením
obsahujúcim patričné odpovede na všetky významné otázky.

15. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).