Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 8C/42/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119314709
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Karaffa

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2020:6119314709.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní pred sudcom JUDr. Máriom Karaffom v spore žalobcu : C. R. O..

XX.X.XXXX, V. P. XX/A, V.- U. Č. E., zastúpená: JUDr. Milan Ficek, s.r.o., so sídlom Žilinská 14,
Bratislava, IČO: 47 232 757 a advokátom JUDr. Boris Štanglovič so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3, proti
žalovanému G. F., O.. X.X.XXXX, V. X. XXX , zastúpený: advokátska kancelária Fardous Partners, s.r.o.,
IČO: 47 241 543, so sídlom Šaľa, Hlavná č. 6, o zaplatenie 86 304, 19 EUR s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude

rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca svojou žalobou došlou na súd 20.6.2019 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
86.304,19 EUR s príslušenstvom a ak náhrade trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že sporové
strany žili v partnerskom vzťahu od roku 1995 a majú spolu dve maloleté deti. Žalovaný uzavrel dňa
27.8.2008 kúpnu zmluvu a následne dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve. A základe tejto kúpnej zmluvy
žalovaný kúpil od predávajúceho nehnuteľnosti v katastrálnom území X. zapísané na liste vlastníctva č.
XXXX vedené Okresným úradom Galanta - katastrálny odbor a tieto nehnuteľnosti slúžia na podnikanie
žalovaného. Kúpna cena za nehnuteľnosti bola dohodnutá v sume 3 600 000 SK (119 498,10 EUR).

Dodatkom č.1 ku kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že 1 000 000 SK bol zaplatený pred podpisom
kúpnej zmluvy a 2 600 000 (86.304,19) malo byť zaplatených do 31.8.2008. Na zaplatenie kúpnej ceny
žalobkyňa požičala žalovanému finančné prostriedky vo výške 2 600 000 SK (86 304,19 EUR) titulom
ústne zavretej Zmluvy o pôžičke. Podľa pokynu žalovaného a pre krátkosť lehoty na zaplatenie kúpnej
ceny zaslala žalobkyňa finančné prostriedky priamo zo svojho účtu vedeného v Tatra banke a.s. IBAN:
F. XXXX XXXX XXXX XXXX 4032 na účet predávajúceho I. D. dňa 28.8.2008. Žalobca uviedol, že pri
pôžičke nebola dohodnutá doba na akú sa finančné prostriedky požičiavajú. Žalovaný bol vyzvaný na

vrátenie pôžičky výzvou zo dňa 5.1.02017 a 12.3.2018.

2. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní pod sp. zn. UP 771/2019 dňa 8. júla 2019 vydal
platobný rozkaz, v ktorom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 86 304,19 EUR spolu s úrokom z
omeškania 5% ročne zo sumy 86 304,19 EUR od 13.10.2017 do zaplatenia a tiež nahradiť trovy konania.

3. Proti vydanému platobnému rozkazu podal odpor žalovaný, ktorý v ňom výslovne poprel skutkové

tvrdenia žalobcu ohľadne zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť údajne uzavretá dňa 28.8.2008. Poprel aj to,
že finančné prostriedky vo výške 2.600.000 Sk mali byť výlučne finančnými prostriedkami vo vlastníctve
žalobcu. Žalovaný ďalej vo svojom odpore uviedol, že sporové strany žili v partnerskom vzťahu od
roku 1995 a toto partnerské spolužitie bolo obdobné ako manželské spolužitie. Žalovaný ďalej uviedol,že finančné prostriedky vo výške 2.600.000 SK boli spoločné finančné prostriedky, ktoré pochádzali
jednak z jeho ekonomickej činnosti a tiež z pracovného pomeru žalobcu. Žalovaný si nespomínal,
či v čase uzatvárania kúpnej zmluvy bol vlastníkom nejakého účtu v tuzemskom peňažnom ústave.

Spoločné finančné prostriedky boli uložené na účte vedenom na žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že
zo spoločných finančných prostriedkov sa kupovali nehnuteľnosti vždy do výlučného vlastníctva jednej
zo sporových strán. Žalovaný tiež poukázal na čestné prehlásenie zo dňa 10.7.2017 podľa, ktorého mu
mala strana žalobcu uhradiť pri predaji bytu na P. H. X. V. čiastku 44.000 EUR. Žalovaný eventuálne
pripúšťal bezdôvodné obohatenie a v spore vzniesol námietku premlčania a žiadal súd, aby žalobu

zamietol a priznal mu 100% náhrady trov konania.

4. Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril dňa 26.8.2019 a vo svojom vyjadrení uviedol, že žalovaný
podalodporbezpreukázaniasvojichtvrdení.Stranažalobcupoprela,žepeniazenaúčtebolispoločnými
peniazmi.Stranažalobcuvýslovneuviedla,žekaždázostránnapriekspoločnémuspolužitiaekonomicky
hospodárila na svoj účet.

5. K vyjadreniu žalobcu žalovaný k spisu pripojil čestné prehlásenie zo dňa 10.7.2017 z ktorého vyplýva,
že žalobca mal plniť žalovanému 44 000 EUR. Žalovaný poukázal na to, že ak by bol dlžný nejaké
finančné prostriedky, tak čestné prehlásenie by žalobca nepredložil resp. nevyhotovil.

6. Žalovaný vyjadrením zo dňa 4.12.2019 prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že pokiaľ žalobca
tvrdí,žesplnilpovinnosťnamiestožalovaného,ktorévyplývalozkúpnejzmluvystreťouosobouprávneje
možné uvedenú situáciu hodnotiť ako bezdôvodné obohatenie v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka.
Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ako majetkové právo však podlieha premlčaniu a je
potrebné to uplatniť na súde v zákonom stanovených lehotách. Ďalej žalovaný poukázal na to, že aj

keby v spore žalobca preukázal ,že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke i v takom prípade by bol ňou
uplatnený nárok premlčaný. Žalovaný svoje tvrdenia opieral o rozhodnutia súdov vyšších inštancií a to
R 28/1984; R 91/2004; rozsudok NS ČR z 28.1.2011, sp. zn.: 33 Cdo 2634/2008, Rozsudok NS ČR z
24.7.2008 sp. zn. 33 Odo 846/2006.

7. V priebehu sporu žalobcu svoj nárok opieral o Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 146/2008 a tiež
poukazoval na dobré mravy, na to, že sporové strany spolu žili 1995 a z ich vzťahu sa narodili dve
maloleté deti, že ich partnerský vzťah sa fakticky približoval manželstvu a aj preto nebol dôvod uzatvárať
pôžičku v písomnej forme. sporové strany teda boli blízkymi osobami v zmysle § 116 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti bolo poukazované na nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 643/2004 ako aj ÚS

309/95 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1839/2000. Podľa žalovanej strany
vznesená námietka premlčania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nemá používať
právnu ochranu z tohto dôvodu je na mieste na túto námietku neprihliadať. Žalobca tvrdil, že nepriznanie
žalovanej sumy, by bolo neprimeraným postihom pre jej osobu.

8. Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné právo sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach

uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv o oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

9. V prvom rade súd sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorá má rozhodujúci význam pre

rozhodnutie vo veci aj vzhľadom na hospodárnosť konania. Z tohto dôvodu súd ani nevykonal dôkaz
výsluchom žalobcu, lebo takýto dôkaz by nemal význam vzhľadom na námietku premlčania.10. V spore bolo preukázané a medzi sporovými stranami nebolo sporné, že z účtu žalobcu bola
poukázaná suma 2.000.000 Sk (86.304,19 EUR) na účet predávajúceho - tretej osoby ako časť kúpnej
cenynehnuteľnosti,ktorúnadobudolžalovanýdosvojhovýlučnéhovlastníctva.Spornéboločisajednalo

o pôžičku zo dňa 28.8.2008 ako to tvrdil žalobca alebo sa údajne jednalo o bezdôvodné obohatenia ako
to tvrdila žalovaná strana. V spore bola vznesená žalovanou stranou námietka premlčania.

11. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania je, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie
premlčania uplatnil (vykonal) svoje práva v ustanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie

námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať,
keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť práva. Tento inštitút
poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situáciu, keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu
majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa do záväzkových právnych vzťahov účastníkov vznáša
právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas úspešnej žalobe zo
strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú

písanéprebdelých,tedapretých,ktoríosvojeprávadbajú;aleboinakpovedané,žeprávopatríbdelým).

Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až
po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času
ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v

dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané práva veriteľovi priznať. Uplatnením práva sa rozumie
uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj trestnom, v priestupkovom alebo v obdobnom konaní. Za
uplatnenie práva sa považuje taký úkon oprávneného, ktorý smeruje k tomu, aby bolo rozhodnuté o jeho
práve, najmä žalobou na plnenie, vzájomnou žalobou, návrhom na započítanie a pod.

12. Žalobca svoj nárok opieral o ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka kde sa hovorí, že ak čas
splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

13. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008 zo dňa 31.7.2008
kde sa uvádza, že dovolací súd sa odkláňa od doterajšej judikatúry t.j. právneho názoru vyjadreného
v rozhodnutí R 28/84, v zmysle ktorého ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak stanovená,
začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol.

14. Žalovaná strana argumentovala tým, že ak čas plnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak stanovený
právnym predpisom doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, kedy& dlh vznikol (viď R 28/1984).
PodľaR81/2004akčassplneniadlhu(záväzkunebolúčastníkmidohodnutýaniinakstanovenýprávnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 občianskeho zákonníka povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenia veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy,

keď mohol (z objektívneho nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu t.j. hneď ako dlh vznikol,
takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo
zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť premetu pôžičky.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 10.11.2016 v spore sp. zn. 3 Cdo 174/2016 o dovolaní proti

rozsudku Krajského súdu Trnava z 28 júna 2016 sp. zn. 26 Co 396/2015 rozhodol tak, že dovolanie v
časti smerujúcej proti výroku Krajského súdu v Trnave vo veci samej sa zamieta a vo zvyšnej časti sa
dovolanie odmieta. V tomto rozsudku NS SR argumentuje s poukazom na ustálenú judikatúru o začiatku
premlčacej doby.

16. Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá
ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“. 13.1. Na
tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 25/2003 , ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004]

zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť
vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka ). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom,
čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, máprávo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý
objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň
bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. 13.2. Uvedený právny názor bol zastávaný už v

staršej právnej teórii (porovnaj napríklad publikáciu Štefan Luby: Slovenské všeobecné súkromné právo.
1 zväzok, Bratislava: Knižnica Právnickej jednoty 1941, str. 386, v ktorej sa uvádza, že plynutie času
pri premlčaní začína v prípade relatívnych právnych nárokov, t.j. aj práva obligačného vtedy, ak sa stali
splniteľnými, t.j. actio nata; „ak ale splatnosť závisí od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom začne
premlčanie od okamžiku vzniku pohľadávky“; obdobne viď publikáciu Štefan Luby: Občianskoprávny

nárok, Bratislava: Právnické štúdie 1958, str. 270). Identický právny názor sa prezentuje aj v novšej
právnej teórii (porovnaj napríklad Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava:
Eurokóde2011,str.498).

17. Na rovnakom právnom názore spočívajú aj viaceré rozhodnutia najvyššieho (okrem sp.
zn. 1 Cdo 25/2003 viď sp. zn. 1 Cdo 148/2004 a sp. zn. 4 Cdo 66/2006 ), ale tiež
krajských súdov Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. 5 Co 3/2015
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19 Co 133/2012 Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 16 Co 667/2013 Krajského súdu v Banskej Bystrici a sp. zn. 10 Co 174/2013
Krajského súdu v Žiline). 13.4. Z hľadiska právnej komparatistiky a

identity (dávnej) alebo blízkosti (niekdajšej) právnej úpravy v Českej republike dovolací súd poukazuje
na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3881/2009 , v ktorom konštatoval, že „akokoľvek možno aj v neskoršej dobe (po
prijatí R 28/1984) vysledovať v literatúre výhrady k riešeniu zvolenému v R 28/1984 (porovnaj napríklad
Eliáš, K. a kolektiv: Občanský zákonník. Velký akademický komentář, Linde Praha, a. s., Praha 2008,

str. 422), veľký senát Najvyššieho súdu uvádza, že pri nezmenenej podstate stretu názorov na danú
tému nie je daný dôvod na zmenu záverov obsiahnutýchvR28/1984“.

18. Opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti
dlhu zaujal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 146/2008 . 14.1.

V označenom rozhodnutí sa najvyšší súd odklonil od právneho názoru vyjadreného v judikáte R 28/84.
Senát,ktorýrozhodnutievydal,pripomenul,že„išloootázkuspornúužodprijatiazákonač.141/1950Sb.
(tzv. stredného občianskeho zákonníka)“, pričom argumentácia v predmetnom judikáte sa „obmedzila
len na konštatovanie záveru, že možnosť daná veriteľovi vyvolať splatnosť záväzku nesie so sebou
súčasne aj právo veriteľa vymáhať splnenie záväzku, teda možnosť svoje právo aj vykonať, pričom prvá

objektívna možnosť výkonu práva je daná okamihom, keď veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať.
Interpretácia, že možnosť veriteľa vyvolať splatnosť záväzku znamená aj jeho právo vymáhať splnenie
záväzku a teda právo vykonať, vychádzala z nepravdepodobnej možnosti ako by sa mohol veriteľ
zachovať, a nie z toho, ako sa skutočne zachoval. Pripúšťala začatie plynutia premlčacej doby ako
procesu zániku nároku (i keď len podmieneného) skôr ako nárok vznikol, resp. ako sa zavŕšil jeho vznik

v zmysle konkrétnej vynútiteľnosti (žalovateľnosti) práva, teda skôr ako sa právo mohlo reálne vykonať.
Nerešpektovala tak nedostatok actio nata v čase začatia plynutia premlčacej doby a napokon pripúšťala
aj možnosť, že sa premlčí záväzok, ktorý sa nikdy nestal splatným. Išlo o výklad v podstate zhodný s
výkladomtejtootázkyvsovietskomobčianskompráve,podľaktorého,aksplatnosť(zrok)nebolaurčená,
nastala vtedy, keď veriteľ požiadal o plnenie, ale v tomto prípade sa premlčanie nepočítalo od splatnosti,

ale od vzniku záväzku (Štefan Luby: Občianskoprávny

nárok, Právnické štúdie, 1958, str. 270). Možnosť takého riešenia spornej otázky, podľa ktorého by
premlčacia doba začala plynúť od splatnosti dlhu, bola v judikáte R 28/84 odmietnutá s poukazom na to,
že by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom

inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu“. 14.2. V rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 146/2008
najvyšší súd ďalej uviedol, že „v prípade zreteľného odďaľovania
výzvy na plnenie a v závislosti na konkrétnych okolnostiach by súd mohol s použitím § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka odmietnuť ochranu
práva veriteľa uplatneného až po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku. Okrem toho taký výklad

ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka ,
ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak
stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo,
pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľav jeho práve vyplývajúcom z § 563 Občianskeho zákonníka požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp.
ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu.

V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Občianskeho zákonníka ,odnímareálnyobsah.“14.3.Osobitnetrebapoukázaťnato,že
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 bolo zaradené
na rokovanie občianskoprávneho kolégia, ktoré sa uskutočnilo 28. a 29. mája 2009 (viď Cpj. 10/2009),
avšak na základe výsledku hlasovania prítomných členov tohto kolégia bolo prijaté uznesenie, v zmysle

ktorého toto rozhodnutie nemá byť publikované v Zbierke.

19. Vec prejednávajúci senát už vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 56/2014
,3Cdo144/2014,3Cdo136/2016
) poukázal na to, že osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie
niektorého judikátu kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie zákonom určeným spôsobom (v

súčasnosti v Zbierke) priznáva takto publikovanému rozhodnutiu osobitný význam Výklad, ktorý sa
podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú
vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má,
a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými
senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Judikáty R 28/1984 a R 91/2004 majú takéto atribúty.

20. Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke (ďalej len
„nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry
navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke. Pokiaľ
nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov

senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí
publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia
najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. 15.2. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu
odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) možno hovoriť iba vtedy,
ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (v súvislosti s tým

viď § 48 CSP a tiež § 21 ods. 3 písm. a/ a
b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

21. Z dôvodov uvedených vyššie pod 13. zastáva vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu názor

súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie. 16.1. S názorom
vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008
sa senát 3 C nestotožňuje. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka je veriteľ už od vzniku dlhu oprávnený vyzvať veriteľa na plnenie a stanoviť
splatnosť dlhu. Opozitný právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008

podmieňuje objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby,
ktorývyplývaz§101Občianskehozákonníka, tým, že ho robí závislým na subjektívnom prvku - rozhodnutí veriteľa, či výzvou na zaplatenie (§
563 Občianskeho zákonníka ) vyvolá alebo
nevyvolá splatnosť dlhu. 16.2. Akceptovanie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby

na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť
na plnenie, by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom
rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa. 16.3.
Nesúhlas s právnym názorom, na ktorom spočíva rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008
, bol prezentovaný aj v odbornej právnickej literatúre [viď napríklad

publikáciu JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár), vydavateľstvo Eurounion,
2015, str. 2458, resp. 2468 a 2472].

22. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 7 Cdo 201/2014

„K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca pri rozhodovaní viazaný, patrí aj princíp právnej
istoty. Súčasťou právnej istoty je požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Od
princípu právnej istoty možno odvodiť aj požiadavku, aby súdu aplikovali právnu normu v rovnakých
podmienkach vždy rovnakým spôsobom. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťouprincípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým
spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom

ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za
diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom,pričomhonemožnoobjektívnearozumneodôvodni(napr.rozhodnutiaÚSSRI.ÚS87/1993,
PL: ÚS 16/1995, II. ÚS 80/1999, II. ÚS 243/2005, IV. ÚS 14/2007).
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní III. ÚS 300/06 zo dňa 4.1.2007.

23. „Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú
charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, protichodné práve závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k
naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani v dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06).ň

24. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu slovenskej republiky v konaní 2 Cdo 241/2009 zo dňa 29.4.2010

„Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s
konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je

zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (I.
ÚS 335/06).

25. Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom
právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu

je usmerňovať rozdielne rozhodnutia. Vychádzajúc z faktu, že princípy právneho štátu sú princípmi
ústavnými a preto je súd (sudca) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a
zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V súlade s týmto princípom je taký postup, ak sa
obdobný prípad rieši rovnakým spôsobom.

26. Naopak, podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatnej vyriešená, podstatnej odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so
skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právne istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy
a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“

27. Podľa článku 2 ods. 1, 2 Csp ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

28. Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť
posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie
je požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny
predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými

mravmi ustanovenie § 3 ods. 1 OZ rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, stotožňuje
sa s nimi rozhodujúca časť spoločnosti a majú povahu základných noriem. Týmto normám zásadne
neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, keď že inštitút premlčania
prispievajúci k istote v právach vzťahoch ej inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k

akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje.

29. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim
poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného
právnounormoubyzostalovedľajšieazhľadiskakonajúcehobynemalovýznam,išlobytaksíceovýkon

práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva
(označované aj ako šikana) na úkor druhého účastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi.30. O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné
uvažovať z okolností z dôvodov, z ktorých sa vznik uplatneného nároku vyvodzuje, ale len z konkrétnych
okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli

byť naplnené do takej výnimočnej intenzity, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu
právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania. ( uznesenie Najvyššieho súdu ČR
z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003).

31. V zmysle § 116 Občianskeho zákonníka o blízkych osobách hovoríme vtedy, ak majú osoby rodinný

alebo obdobný pomer a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú
ujmu.

32. Podmienka pociťovania ujmy inej osoby ako ujmy vlastnej svedčí o istej kvalite a intenzite
vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby medzi sebou majú. Tento vzťah musí byť pritom vzájomný, to
znamená, že nestačí, ak jedna z osôb by pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale musí to platiť

aj opačne. Práve dôvodnosť takéhoto pocitu, ktorá je explicitne vyjadrená v ustanovení § 116 OZ vznáša
do posudzovania vzájomného vzťahu prvok objektívnosti. Posudzovať by sa malo, či si osoby vzájomne
prejavujú záujem, či si pomáhajú ak žijú v spoločnej domácnosti skúmajú sa pomery v akých spoločne
žijú.

33. Partnerské spolužitie muža a ženy (konkubinát) je faktický stav, ktorý na rozdiel od manželstva nie
je výslovnej právne upravený. Platné právo pamätá či už na právnu ochranu jedného z manželov ako
i manželstva ako takého. Právo nepozná legálnu definíciu pojem druh a družka. Oba pojmy je možné
vymedziť ako muža a ženu, ktorí neuzavreli manželstvo, vytvárajú však životné spoločenstvo najmä tým,
že: spolu žijú, spoločne sa starajú o uspokojovanie spoločných potrieb a výdavkov, spoločne alebo na

základe vzájomne dohodnutého kritéria uhrádzajú spoločné náklady, spolu sa starajú o deti.

34.PrávnyzástupcažalobcuJUDr.Ficeknasvojejinternetovejstránke,kdeuskutočňujeprávnuporadňu
hovorí: „ Druh a družka sú v podstate dve osoby a právny vzťah medzi nimi je rovnaký ako pri kamarátoch
a známych.“

35. V danom prípade je vznesenie námietky premlčania žalovaným výkonom práva, ktorý žalovanému
vyplýva priamo z právneho predpisu, pričom neexistujú také okolnosti prípadu, z ktorých by bolo
možné vyvodiť záver, že cieľom sledovaným vznesením námietky premlčania nie je dosiahnutie účelu
sledovaného právnou normou, ale poškodenie iného účastníka právneho vzťahu. Podľa argumentácie

strany žaloby by boli nepremlčateľné všetky práva majetkovej povahy vzniknuté z právnych vzťahov
existujúcich medzi blízkymi osobami čo samozrejme nie je stav, aký zákonodarca právnou normou
sleduje. České súdy, ktorými žalobca argumentuje nevyvádzajú všeobecný záver, ale poukazujú na
každý konkrétny prípad. Na strane žalobkyne súd nevidel žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by
odôvodňovali žalovanému odoprieť právo uplatniť námietku premlčania.

36. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca si svoju pohľadávku neuplatnil v zákonom
stanovenej lehoty, že žalovaný vzniesol oprávnene námietku premlčania a preto súd žalobu zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na

súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.