Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. august 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117218536
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117218536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.
L. XX, T., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, proti žalovaným: 1.
Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, so sídlom Dlhé Lúky 1, Hrnčiarovce nad
Parnou, 2. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava,
3. Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Dolné Bašty 1, Trnava, o ochranu osobnosti s náhradou
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 13. septembra
2019, č.k. 31C/6/2017-127, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní v 1. až 3. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania každý v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol
a výrokom II. priznal žalovaným v 1., 2. a 3. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania každému
v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou článku 16 ods. 1, článku 19 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskejrepubliky,ustanovením§11,§13ods.1,ods.2Občianskehozákonníka,§18ods.1písm.a),
ods. 3 písm. c) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, § 386 ods. 2 Trestného poriadku, § 9 ods. 1, ods.
4 a § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu
trestu odňatia slobody, vecne súd dôvodil, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným uhradiť
mu spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu 1.500,- eur, ktorá mu vznikla umiestnením do diferenčnej
skupiny "C" na základe evidencie rozhodnutí o disciplinárnych trestoch, pričom spočíva v obmedzeniach

diferenčnej skupiny "C" oproti skupine "B". Žalobu odôvodnil tým, že bol Okresným súdom Považská
Bystrica sp. zn. 1T/136/2010 uznaný vinným a rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 18.4.2013, sp.
zn. 2To/14/2013 odsúdený na 9 rokov nepodmienečne, trest odňatia slobody začal vykonávať v ÚVTOS
Dubnica nad Váhom, kde bol 4x disciplinárne potrestaný a následne boli orgánom verejnej správy
ÚVTOS Ilava vydané ďalšie dve rozhodnutia o disciplinárnych trestoch. Dňa 19.7.2016 Najvyšší súd SR
rozsudkom sp. zn. 2Tob/10/2016 zrušil rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/14/2013 a súčasne
zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku

ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Najvyšší súd SR rozhodol dňa 19.7.2016 zrušením rozsudku o
žalobcovom prepustení na slobodu a následne uznesením rozhodol o jeho vzatí do väzby, žalobca bol
opätovne uznaný vinným v totožnom konaní rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/73/2016 zo
dňa 22.9.2016 na sedem rokov nepodmienečne. Neskôr žalobca zistil, že v osobnom spise odsúdeného,ktorý mu bol založený na základe rozsudku Krajského súdu Trenčín zo dňa 18.4.2013, ktorý bol
Najvyšším súdom zrušený, sú naďalej evidované rozhodnutia o disciplinárnych trestoch, ktoré boli
vydané v nadväznosti na zrušený rozsudok, hoci podľa žalobcu tieto rozhodnutia o disciplinárnych

trestoch boli vydané ako obsahovo nadväzujúce na v tom čase právoplatný rozsudok Krajského súdu
Trenčín sp. zn. 2To/73/2016 zo dňa 22.9.2016. Žalobca sa neúspešne dožadoval nápravy a to zrušenia
všetkých rozhodnutí obsahovo nadväzujúcich na zrušený rozsudok ku dňu 19.7.2016, a to žiadosťou
riaditeľovi ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, vybavenou osobným pohovorom, na druhom stupni potom
žiadosťou na GR ZVJS vybavenou dňa 5.12.2016 a na treťom stupni totožnou žiadosťou na Krajskú

prokuratúru Trnava vybavenou dňa 22.3.2017, pričom uvedené orgány žiadostiam nevyhoveli. Žalobou
tak žalobca žiadal zrušiť z osobného spisu všetky rozhodnutia vydané pred 14.7.2016, resp. založiť nový
spis od 19.7.2016 alebo 22.9.2016, zachovávať jeho zákonné práva a uhradiť nemajetkovú ujmu.

3. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd mal
dokazovaním zistené, že žalobca vykonáva trest odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou

na základe rozhodnutia Krajského súdu Trenčín č.k. 2To/73/2016- 3149 z 22.9.2016, a do trestu mu
bola započítaná väzba a predchádzajúci výkon trestu odňatia slobody od 23.10.2013 do 19.7.2016 na
základe predchádzajúceho (zrušeného) rozhodnutia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/19/2013. Pred
vydanímrozsudkuNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Tdo10/2016z19.7.2016(zrušujúcehopredchádzajúce
rozhodnutie) bol žalobca vo výkone trestu za rovnaký trestný čin viackrát disciplinárne potrestaný.

Prokuratúra vybavila podnet žalobcu ohľadom vedenia jeho osobnej karty odsúdeného, o čom bol
upovedomený. V jeho osobnom spise odsúdeného sú evidované disciplinárne tresty uložené mu pred
vydaním rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 10/2016 z 19.7.2016. Žalobca, ako podstatu
zásahu do jeho osobnosti špecifikoval jeho neoprávnené umiestnenie do diferenciačnej skupiny „C“ na
základe nesprávnej evidencie rozhodnutí o disciplinárnych trestoch pre nezaloženie nového spisu po

zrušenípredchádzajúcehoodsudzujúcehorozsudkuNSSR.Súduviedol,žeumiestňovanieodsúdených
do diferenciačných skupín je v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky v kompetencii riaditeľa ústavu na návrh
komisie, a to na základe v danom ustanovení špecifikovaných kritérií. Žalovaní v 2. a 3. rade
nie sú subjektmi, ktorí by priamo rozhodovali o umiestnení obvinených a odsúdených, či o vedení
spisu odsúdeného, a preto nie sú vecne legitimovaní. Žalovaný v 3. rade, hoci vykonáva dozor nad

dodržiavaním zákonnosti, nie je primárnym subjektom rozhodovania o veciach súvisiacich s výkonom
trestu, ktorý primárny subjekt (žalovaný v 1. rade - konajúci v týchto veciach osobou riaditeľa ústavu)
jedinýmôžebyťvecnelegitimovanýmzazásahydoosobnostižalobcuorganizáciouarealizáciouvýkonu
trestu v Ústave. Obdobne žalovaný v 2. rade sa nepodieľal na priamom výkone trestu odňatia slobody
žalobcu, nejde o osobu s disciplinárnou právomocou voči odsúdeným vo výkone trestu, nevedie osobný

spisžalobcu,aninevypracúvahodnoteniezaúčelompodmienečnéhoprepustenia.Zostranyžalovaných
v 2. a 3. rade tak nemohlo dôjsť zaradením žalobcu do určitej diferenciačnej skupiny a vedením spisu
žalobcu k zásahu do osobnostných práv žalobcu pri výkone jeho trestu odňatia slobody, a preto súd
žalobu voči nim zamietol.

4. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade súd tiež považoval žalobu za nedôvodnú. Účelom žaloby na
ochranuosobnostijeposkytnúťochranuosobe,doktorejosobnostibolo,zaúčelomdosiahnutiamorálnej
satisfakcie v podobe ospravedlnenia, resp. v prípade závažnejších zásahov satisfakcie finančnej v
podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Základným predpokladom vzniku zodpovednosti za
zásah do osobnosti fyzickej osoby je tak jeho neoprávnenosť. Neoprávnenosť zásahu mala v danej

veci spočívať v nezákonnom vedení osobného spisu žalobcu (evidujúc jeho staršie disciplinárne tresty)
s dôsledkami pre jeho existenciu a podmienky vo výkone trestu (rozdiely v dif. skupinách) ako aj
v tvrdených dôsledkoch pre rozhodovanie o podmienečnom prepustení žalobcu. Zákonnosť postupu
žalovaného v 1. rade pri vedení osobného spisu odsúdeného ako i pri zaraďovaní odsúdených do
diferenciačných skupín preskúmava, a v danej veci i už preskúmal, na základe podnetu žalobcu,

príslušný orgán, a to žalovaný v 3. rade, ktorý v upovedomení o vybavení podnetu žalobcu zo
dňa 22.3.2017 konštatoval, že Ústav postupoval správne a v súlade so zákonom, keď eviduje a
v rámci zabezpečovania a realizácie výkonu trestu odňatia slobody prihliada na disciplinárne tresty
uložené žalobcovi za disciplinárne previnenia vo výkone trestu v konaniach začatých a právoplatne
skončených pred vydaním rozsudku NS SR sp. zn. 2Tdo 10/2016 zo dňa 19.7.2016. Tieto tresty sa

týkajú disciplinárnych previnení žalobcu spáchaných v jednej trestnej veci, t.j. spáchaných v rámci
vykonávania trestu odňatia slobody, ktorý je žalobcovi započítaný do aktuálne vykonávaného trestu
odňatia slobody, pričom sa jedná o jednu a tú istú trestnú vec. O disciplinárnych trestoch je rozhodované
v osobitných konaniach podľa osobitného zákona (zák. č. 475/2005 o výkone trestu odňatia slobody)a nie podľa Trestného poriadku, a teda nešlo o také ďalšie na zrušený rozsudok KS Trenčín zo dňa
18.4.2013 obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, ktoré by, vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad. Ako správne a odôvodnené tak žalovaný v 3. rade vyhodnotil i umiestnenie žalobcu

do diferenciačnej skupiny „C“. Súd mal za to, že v civilnom sporovom konaní o ochranu osobnosti
nie je oprávnený ako predbežnú otázku sám posudzovať dodržiavanie zákonnosti v zariadeniach, kde
sa vykonáva trest odňatia slobody, keď táto právomoc je v zmysle § 18 ods. 1 písm a) zákona č.
153/2001 Z.z. o prokuratúre zverená inému orgánu verejnej moci - žalovanému v 3. rade, ktorý dozor
už uskutočnil a vyhodnotil (v tomto konaní namietaný) postup žalobcu v 1. rade ako zákonný a správny.

Vychádzajúczuvedeného,niejevdanejprávnejvecisplnenázákladnápodmienka prepriznanienároku
na poskytnutie ochrany žalobcovi, keď v konaní nebol preukázaný žiaden neoprávnený zásah do jeho
osobnostných práv. Súd len na doplnenie uviedol, že i keby mal sám preskúmavať zákonnosť postupu
žalovaného 1. čo do vedenia osobného spisu žalobcu, či jeho zaradenia do diferenciačnej skupiny
„C“, plne sa stotožňuje s právnym posúdením veci žalovaným v 3. rade v rámci výkonu dozoru nad
zachovávaním zákonnosti, keď v prípade žalobcu ide o výkon trestu odňatia slobody v jednej a tej istej

trestnej veci ( ako zákonná sankcia za konkrétny protiprávny skutok), pričom účelom disciplinárnych
trestov a odmien má byť práve usmerňovanie a sledovanie nápravy odsúdeného pri výkone konkrétneho
trestu odňatia slobody (za konkrétny spáchaný trestný čin), bez ohľadu na procesnú podstatu priebehu
konania vo veci odsúdeného (zrušenie pôvodného rozsudku), keď v prípade disciplinárnych trestov
nejde o tresty uložené v zmysle Trestného zákona, ktoré by zrušením predchádzajúceho rozhodnutia

strácali podklad, pretože trestná vec uvedeného odsúdeného resp. jeho zodpovedajúce obmedzenie
osobnej slobody, ďalej beží. Rovnako sa nezrušujú právoplatne uložené disciplinárne tresty uložené
neskôr oslobodeným odsúdeným za konanie ohrozujúce riadny výkon verejnej správy vo väzniciach,
keď disciplinárne tresty sú ukladané v zmysle osobitného zákona v osobitnom konaní (zákon č.
574/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody). Rozhodnutia o uložení disciplinárnych trestov tak

nie sú ďalšími rozhodnutiami na zrušený rozsudok nadväzujúcimi (v zmysle § 386 ods. 2 Trestného
poriadku), pričom sa nejedná o rozhodnutia súdu a uplatňovanie jeho právomoci, ale o samostatné
disciplinárne konania a rozhodnutia iného oprávneného orgánu, majúce iný účel a podstatu - zachovanie
poriadku a bezpečnosti v priestoroch ÚVTOS. Uvedenému výkladu zodpovedá aj započítanie pôvodne
vykonanej časti trestu odňatia slobody do novo ukladaného trestu ako i bežná prax vedenia osobných

spisov v zmysle rozkazu generálneho riaditeľa ZVJS č. 10/2011 o väzenskej administratíve, podľa
ktorého sa „pri prevzatí obvineného alebo odsúdeného v príslušnom ústave založí osobný spis v
tlačenej podobe, ktorý sa vedie počas trvania väzby alebo výkonu trestu, pričom sa doň vkladajú určené
písomnosti. Ak väznená osoba vykonáva bez prerušenia viacero väzieb a trestov, pokračuje sa vo
vedení založeného osobného spisu až do prepustenia osoby na slobodu.“ Uvedené vedenie osobného

spisu má praktický význam i pre posudzovanie možného podmienečného prepustenia odsúdeného na
slobodu, kde súd žiada ako podklad hodnotenie k návrhu na podmienečné prepustenie od Ústavu,
avšak súd uvádza, že vzhľadom na obsah Uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 3Tos/51/2018-67
zo dňa 19.4.2018, je zrejmé, že v tomto prípade neprepustenie žalobcu na slobodu nebolo dôsledkom
iba v minulosti spáchaných disciplinárnych previnení (a teda ovplyvnené len vedením spisu žalobcu),

ale bolo i dôsledkom nenaplnenia druhej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia, a to že u
žalovaného nevidel súd prognózu, že by viedol riadny život, a to najmä s prihliadnutím na opakované
páchanie trestnej činnosti. Bez ohľadu na vedenie osobného spisu, ktoré súd považuje za zákonné, a
súvisiace hodnotenie odsúdeného vo výkone trestu, by tak žalobca s poukazom na znenie citovaného
Uznesenia nebol podmienečne prepustený na slobodu, a preto v tejto časti nie je daná ani príčinná

súvislosť medzi vedením spisu žalobcu a spôsobom rozhodnutia o jeho prepustení ako dôsledkom.
Zákonnosť umiestnenia žalobcu do diferenciačnej skupiny „C“ konštatovaná Krajskou prokuratúrou,
je v tomto konaní podložená tiež obsahom psychologického posúdenia žalobcu zo dňa 3.10.2016
odporúčajúceho uvedené zaradenie, s perspektívou zaradenia do diferenciačnej skupiny „B“, ktoré
posúdenie je podkladom pre rozhodnutie o umiestnení odsúdených. Žalobca teda neuniesol dôkazné

bremeno, nepreukázal, že by došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, nakoľko
postup žalovaného v 1. rade pri vedení osobného spisu žalobcu, ako aj pri jeho zaradení do príslušnej
diferenciačnej skupiny, bol zákonný a správny. Preto súd žalobu zamietol i voči žalovanému v 1. rade.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a plne úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. Ako dôvody
uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutievychádza z nesprávneho posúdenia veci. Poukázal na to, že je v rozpore s Ústavou SR tvrdenie súdu
v bode 22. rozsudku, že súd nie je oprávnený ako predbežnú otázku skúmať dodržiavanie zákonnosti v
zariadeniach na výkon trestu odňatia slobody ako aj tvrdenie, že rozhodnutia o uložení disciplinárnych

trestov nie je možné zrušiť ani preskúmať v trestnom konaní podľa Trestného poriadku. Žalobca nikdy
nežiadal zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutia o disciplinárnych trestoch podľa Trestného poriadku ale
podľa Správneho poriadku a neskôr podľa CSP. Samotná podstata žaloby je zrejmá už z jeho podania.
Všetky rozhodnutia vydané na základe neskôr zrušeného rozhodnutia z dôvodu nezákonnosti, nemôžu
byť v právnom štáte považované za zákonné a presne toto je podstata veci, ktorú žalovaní v 1. až

3. rade ignorovali, čím bol spôsobený zásah do žalobcových osobnostných práv. Postupovali rovnako
ako súd prvej inštancie mimo logiku Ústavy v článku 2 odsek 2.3 keď konali mimo toho, čo im zákon
prikazuje. Žiadna právna úprava totiž nerieši, či má alebo nemá považovať rozhodnutia vydané na
základe nižšej právnej normy či predpisu (zákon č. 475/2005 Z.z. o ÚVTOS) za platné potom, ako bolo
zrušené rozhodnutie vyššej právnej normy (zákon č. 300/2005, 301/2005 Z.z.) lebo to vyplýva z logiky a
podstaty Ústavy a právneho štátu. Z nezákonného sa predsa nemôže stať zákonné. Aj napriek tomu, že

žalobca bol opätovne odsúdený za žalované skutky podľa Trestného poriadku, neobstojí ani nepretržité
obmedzenie slobody. Totiž nezákonné je nezákonné vždy rovnako a za všetkých okolností. Všetci
žalovaní sú orgánmi verejnej moci s povinnosťou dohliadať nad dodržiavaním zákonností v ÚVTOS,
teda sú nositeľmi zákonnej moci, aby zjednali nápravu v prípade jej zistenia, sú povinní konať podľa
Ústavy. Títo neriešili a ani súd nerozhodol v súlade s Ústavou, keď ignorovali podstatu žaloby a tou

je fakt, že z nezákonného podkladu (zrušeného rozsudku) nemožno považovať za zákonné akékoľvek
iné rozhodnutia nižšej právnej úpravy, lebo stratili zákonný podklad, na základe ktorého boli vydané.
Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe žalobcu vyhovel v celom
rozsahu.

6. Žalovaný v 1. rade považoval odvolanie za nedôvodné, ktoré ani nenapĺňa atribúty riadneho odvolania
po obsahovej stránke. Pridržiaval sa svojich doterajších vyjadrení. Vo veci prejudiciality, v ktorej
súd ustálil, že nie je oprávnený ako predbežnú otázku sám posudzovať dodržiavanie zákonnosti v
zariadeniach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody, žalovaný dopĺňa, že rozhodovanie o otázke
zákonnosti, ktoré je v zmysle zákonných noriem zverené inému orgánu verejnej moci, nemožno

obmedziť len na rozhodovanie formou procesného konania ale je potrebné rozhodovanie chápať v
širšom zmysle prostredníctvom zverenej právomoci ad hoc § 4 ods. 1 písm. b) v spojení s § 18 ods. 1
písm. a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Pokiaľ žalobca uviedol, že žiadal zrušenie dotknutých
disciplinárnychtrestov„podľaSprávnehoporiadku,resp.CSP“,ktomutožalovanýpoukazujenačlánok2
ods. 2 Ústavy SR, a § 97a a § 97n zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody. Rozhodnutie

o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom. Zo strany žalobcu ide teda o protiprávnu
požiadavku adresovanú konajúcemu súdu, nakoľko ani jeden z príslušných právnych predpisov takúto
možnosť nepripúšťa a nezveruje právomoc konať o rozhodnutiach vydaných v disciplinárnom konaní
inému orgánu ako je oprávnený orgán podľa § 97b ods. 1 a 2 zákona o výkone trestu t.j. príslušníkovi
ZVJS s disciplinárnou právomocou. Odhliadnuc od uvedeného, žalobca žiadnym spôsobom nevymedzil

do akých osobnostných práv malo dôjsť namietaným zásahom, v akom rozsahu a v akej ujme prišlo a
svoje tvrdenia ani nepreukázal. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

7. Rovnako aj žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade považovali napadnutý rozsudok za správny a
navrhli ho potvrdiť.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať
odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti
(§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379

a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola žaloba o ochranu osobnosti, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovaným v 1. až 3. rade zrušenia z jeho osobného spisu všetkých rozhodnutí vydaných

pred 19.07.2016, resp. založenia spisu nového od 19.07.2016, a uloženia povinnosti žalovaným uhradiť
mu spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu 1.500,- eur, ktorá mu vznikla umiestnením do diferenčnej
skupiny "C" na základe evidencie rozhodnutí o disciplinárnych trestoch, pričom spočíva v obmedzeniach
diferenčnej skupiny "C" oproti skupine "B". Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnostipostupuarozsudkusúduprvejinštancie,ktorýžalobuvcelostizamietolapriznalkaždémuzožalovaných
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci,
ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne
vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na presvedčivé písomné

vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

12. Žalobca vidí neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti v tom, že v jeho osobnom spise

odsúdeného, ktorý mu bol založený na základe rozsudku Krajského súdu Trenčín zo dňa 18.4.2013
sp. zn. 2To/14/2013, ktorý bol Najvyšším súdom SR dňa 19.7.2016 rozsudkom sp. zn. 2Tob/10/2016
zrušený, sú naďalej evidované rozhodnutia o disciplinárnych trestoch, vydané v nadväznosti na zrušený
rozsudok, jeho osobný spis je tak vedený nezákonným spôsobom s dôsledkami pre jeho existenciu a
podmienky vo výkone trestu (rozdiely v diferenciačných skupinách) ako aj v tvrdených dôsledkoch pre

rozhodovanie o podmienečnom prepustení žalobcu.

13. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie voči žalovanému v 2. a 3. rade založil na tom
právnom názore, že títo žalovaní nie sú v spore pasívne vecne legitimovaní, dôvody, ktoré závery
okresného súdu boli náležite a presvedčivo zdôvodnené a odvolací súd , považujúc ich za súladné so

zákonom i skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, plne sa s nimi stotožňuje.
Žalobca navyše neuviedol v tejto súvislosti vo svojom odvolaní žiadny argument, s ktorým by bolo
potrebné sa v odvolacom konaní osobitne vysporiadať.

14. Jediným pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore bol žalovaný v 1. rade, ktorý má v zmysle

zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, oprávnenie konať vo veciach súvisiacich s výkonom trestu, vrátane
vedenia osobného spisu odsúdeného a jeho zaraďovaní do diferenciačných skupín, pričom dozor nad
dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v zariadeniach, v ktorých
sa vykonáva trest odňatia slobody vykonáva prokurátor v rámci kompetencii daných mu zákonom č.

153/2001 Z.z. o prokuratúre. Prokurátor je orgán, ktorý má postavenie „súdu“ v zmysle chápanom
judikatúrou ESĽP, keďže spĺňa požiadavku nezávislého, nestranného orgánu s právomocou vydávať
záväzné rozhodnutia. Práve orgánom prokuratúry je teda zverená okrem iného aj dozorná funkcia
nad zachovávaním zákonnosti pri ukladaní disciplinárnych trestov podľa zákona č. 475/2005 Z. z., s
poukazom na znenie ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení.

Prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody dodržiavali zákony, pričom nástroje,
ktorými disponuje pri výkone tohto dozoru sú ustanovené v § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z.z.
a patrí medzi ne aj povinnosť písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia,
príkazu alebo opatrenia orgánov zboru alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom
alebo s iným všeobecne záväzným predpisom. Prokurátor pri plnení úloh a vykonávaní dozoru tiež

dozerá na to, aby sa uplatňovali a dodržiavali predpisy o ukladaní a výkone disciplinárnych trestov
odsúdeným a prokurátor preveruje sťažnosti odsúdených na postup príslušníkov zboru pri výkone trestu
odňatia slobody.

15. V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že na základe podnetu žalobcu žalovaný v 3.

rade ako príslušný orgán preskúmal podnet žalobcu smerujúci voči postupu Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou. Tento nesprávny postup podľa žalobcu mal spočívať v tom,
že ústav v osobnom spise odsúdeného naďalej pre účely aktuálneho výkonu trestu odňatia slobody v
rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 10/2016 eviduje 6 rozhodnutí o disciplinárnychtrestoch, hoci podľa žalobcu mali byť zrušené, čo má vplyv na jeho umiestnenie v diferenciačnej
skupine „C“. Prokurátor uzavrel, že ústav postupoval správne a v súlade so zákonom, keď eviduje a v
rámci zabezpečovania a realizácie výkonu nariadeného trestu odňatia slobody prihliada na disciplinárne

tresty, uložené za disciplinárne previnenia vo výkone trestu v disciplinárnych konaniach začatých a
právoplatne skončených pred vydaním rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 10/2016 zo dňa
19.07.2016, keď tieto disciplinárne tresty sa týkajú žalobcových disciplinárnych previnení spáchaných
v rámci vykonávania trestu odňatia slobody v jednej trestnej veci. Rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Tdo 10/2016 neboli a v zmysle § 386 ods. 1, 2 Tr. poriadku ani nemohli byť zrušené

dotknuté rozhodnutia príslušných orgánov. Disciplinárne tresty boli ukladané a rozhodované o nich bolo
v osobitných disciplinárnych konaniach a veciach podľa osobitného zákona ( č. 475/2005 Z.z.) a nie
podľa Tr. poriadku. V danom prípade teda nešlo o také ďalšie na zrušený rozsudok Krajského súdu
Trenčín zo dňa 18.04.2013 obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, ktoré by stratili podklad.

16. Žalobcom namietaný postup žalovaného v 1. rade bol teda zákonným spôsobom a to orgánom

verejnej moci, ktorý bol na to zmocnený zákonom, preskúmaný a zhodnotený ako správny a súladný
s právnymi predpismi.

17. Z uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal žiadny neoprávnený zásah
do práva na ochranu jeho osobnosti, ku ktorému malo podľa neho dôjsť konaním žalovaného v 1. rade.

Žaloba o ochrane osobnosti preto nemohla byť úspešná a ani s tým súvisiaca požiadavka na zaplatenie
nemajetkovej ujmy.

18. Záverom odvolací súd uvádza, že požiadavka žalobcu na zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí
o disciplinárnych trestoch súdom „podľa Správneho poriadku“ a „podľa CSP“ nemá žiadnu oporu v

zákone, keď v civilnom sporovom konaní na ochranu osobnosti, vedenom podľa Civilného sporového
poriadku súd nemá právomoc zrušiť rozhodnutia orgánu verejnej správy pri výkone trestu odňatia
slobody ( a už vôbec nie podľa Správneho súdneho poriadku). Nejedná sa totiž o otázku, ktorú si môže
vyriešiť ako predbežnú ( prejudiciálnu) a na odpovedi, ktorú si takto sám vyrieši následne postaviť
rozhodnutie vo veci samej.

19. Ďalšie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nepodstatné,
bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať, keď neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie. I podľa už
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

beztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchstranami.Odôvodnenierozhodnutiatak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku, je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vyhodnotiac odvolacie dôvody ako neopodstatnené a keďže
neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd
prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov
konania potvrdil (§ 387 ods. 2 CSP).

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

22. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).