Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/193/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714216758
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5714216758.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2,
IČO: 00 151 866 proti žalovaným 1/ BRIEŽDENIE, občianske združenie, so sídlom Martin, Hodžova
12, IČO: 37 802 763, zastúpenému Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o. so sídlom

Trnava, Námestie SNP 3, 2/ U. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. - V., Z. Z. XXX, Česká republika,
zastúpenému JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Nitra, Štúrova 13, v spore o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
15C/324/2014-306 zo dňa 12. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXX v obci Z. Q. C., okres Martin, katastrálne územie Z. Q. C. ako parciel registra „C“ pod
parcelným číslom 481 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 116 m2, parcelné č. 482 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 217 m2, parcelné číslo 483/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
208 m2, parcelné číslo 483/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 315 m2, ako aj nehnuteľností

nachádzajúcich sa v obci Z. Q. C., v kat. úz. Z. Q. C., zapísaných na LV č. XXXX ako drevený sklad,
maštaľ s pivnicou na pozemku parcelné číslo 481. Zároveň vyslovil, že žalobca má právo na náhradu
trov konania vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ v celom rozsahu. S poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a znenie ust. § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. platného ku dňu 19.08.2013 dospel k
záveru, že, nakoľko nebol naplnený účel využitia prevádzaných nehnuteľností zo žalobcu na žalovaného
1/ z dôvodu asanácie bývalej žandárskej stanice, ako i z dôvodu ďalšieho prevodu nehnuteľností na

tretiu osobu - žalovaného 2/, došlo zo zákona k zrušeniu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným 1/, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k ďalšiemu prevodu vlastníckeho
práva na inú fyzickú osobu, nakoľko zo zákona zrušenej zmluvy nemôže dôjsť k platnému prevodu
vlastníckeho práva v zmysle zásady rímskeho práva, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac
práv ako on sám má, pričom dobromyseľnosť nadobúdateľa je v tomto prípade bez právneho významu.
V prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu nie je rozhodujúce, či účastníci zmluvy o dôvode

neplatnosti vedeli, prípadne, či konali v dobrej viere. Kúpna zmluva, ktorá je v rozpore so zákonom,
nemá právne následky, na jej základe nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez
ohľadu na to, ktorá zo zmluvných strán neplatnosť spôsobila. Zrušením kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ zo dňa 08.04.2011 sa stala kúpna zmluva
uzatvorená medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ absolútne neplatnou, nakoľko ju uzatvárala na strane
predávajúceho osoba, ktorá už v tom čase nebola vlastníkom predávaných nehnuteľností. Vychádzajúc

potom z úspechu žalobcu priznal mu nárok voči žalovaným 1/, 2/ na náhradu trov konania v celom
rozsahu.2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručili odvolanie žalovaný 1/ a žalovaný 2/.

3. Žalovaný 1/ v podanom odvolaní vytýkal, že prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,
že v konaní je daná prekážka rozhodnutej veci podľa ust. § 230 CSP, nakoľko žalobný návrh žalobcu
v tomto konaní bol predmetom konania 15C/201/2013 vedeným pred Okresným súdom Martin. Ďalej

namietal, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko z právneho
predpisu (§ 11 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. v znení ku dňu podania žaloby) vyplýva, že správca
majetku štátu má konať iným spôsobom, ak sa domnieva, že má byť žalovaným 1/ alebo žalovaným
2/ porušený účel prevodu majetku štátu. Napokon i v prípade aplikácie ust. § 11 ods. 4 zákona
č. 278/1993 Z. z. v znení do dňa 30.11.2014 nemá žalobca naliehavý právny záujem na žalobou
požadovanom určení, pretože právnym následkom zrušenia kúpnej zmluvy je vzájomná povinnosť

vrátenia si vzájomných plnení a nie jej absolútna neplatnosť, čo znamená, že žalobca mal možnosť
podať žalobu na plnenie, nie žalobu určovaciu. Ďalej uviedol, že žaloba žalobcu je zmätočná, nakoľko
na prvej strane je zmiešaný určovací návrh na určenie vlastníckeho práva s návrhom na určenie
neplatnosti kúpnych zmlúv a návrhom na vrátenie si navzájom poskytnutých plnení. Súčasne žalobca
žiadal určiť vlastnícke právo k stavbe, ktorá neexistuje. Skutkové tvrdenia o neexistencii stavby sú v

tomto konaní zhodné. Nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva
k stavbe odvodzoval i od tej skutočnosti, že v zmysle ust. § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. v
znení do 30.11.2014 bol žalobca povinný vo vzťahu k žalovanému 1/ ohľadom stavby podať návrh
na záznam vlastníckeho práva štátu do KN, čo nedodržal, hoci na to žalovaný 1/ poukázal. Uvedené
prvoinštančný súd v rozsudku úplne odignoroval. Žalobca nepreukázal porušenie účelu kúpnej zmluvy

žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ani konkrétny deň, kedy takéto porušenie údajne malo nastať. Naviac, z
vykonaného dokazovania vyplýva, že účelom spoločného postupu žalovaného 1/ a žalovaného 2/ bolo
sprevádzkovať na pozemkoch Domov pre seniorov, a to je možné považovať za všeobecne prospešný
účel predpokladaný zákonom. Ďalej vytýkal, že žaloba žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
žalobca predával kúpnou zmluvou zo dňa 08.04.2011 štátny majetok ako prebytočný, pričom zatajil pred

žalovaným 1/ ako kupujúcim jeho skryté vady, ktoré mal už predtým povinnosť odstrániť s odbornou
starostlivosťou v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. v znení do dňa 30.11.2014. Namiesto
toho ale obviňuje žalovaného 1/ z porušenia účelu kúpnej zmluvy asanáciou budovy, ktorej zlý stav
žalobca sám spôsobil. Žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva tvrdiac, že kúpna zmluva
zo dňa 08.04.2011 mala byť zrušená, avšak v tomto prípade by musel žalovanému 1/ vrátiť v plnej

výške kúpnu cenu - 10 000,- eur, čo doposiaľ neurobil, ani nedeklaroval, že je pripravený uvedené
urobiť. Poukazujúc na to, že v predchádzajúcom súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom
Martin pod 15C/201/2013 žalobca sa domáhal určenia, že je vlastníkom pozemkov a stavby, totožnými
s pozemkami a stavbami v predmetnom konaní voči žalovanému 1/, ktorý je totožný so žalovaným 1/ v
tomto konaní a žalovanému 2/, ktorý je singulárnym nástupcom žalovaného 1/ vo vzťahu k pozemkom,

na základe totožného skutkového stavu, opierajúc sa o totožný právny dôvod (údajné porušenie účelu
kúpnej zmluvy zo dňa 08.04.2011), podmienky totožnosti veci v predchádzajúcom súdnom konaní a v
tomto súdnom konaní sú v zmysle konštantnej judikatúry súdov SR aj ČR splnené a je daná prekážka
veci rozhodnutej. S odkazom na znenie ust. § 137 písm. c/ CSP, § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z.
do dňa 30.11.2014 a znenia § 11 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej

„aktuálny ZOSM“), ustanovenie § 457 OZ, § 48 ods. 2 OZ uviedol, že v prípade odstúpenia od zmluvy
platí, že nemožno spojiť zrušenie zaväzovacieho úkonu (zrušenie zmluvy) s právnymi dôsledkami
solučného úkonu (nadobudnutie vlastníctva). Kúpna zmluva je podľa § 132 ods. 1 OZ len podkladom na
nadobudnutie vlastníckeho práva, nie na jeho následné pretrvanie a jej zrušenie by preto nemalo mať
dopad na vlastnícke právo inej osoby, ktorá toto právo nadobudla ešte pred zrušením kúpnej zmluvy.

Poukazoval, že pokiaľ znenie ustanovenia OZ o odstúpení (§ 48 ods. 2) a ZOSM do 11/2014 (§ 11 ods.
4) v časti následkov sú totožné (zmluva sa od začiatku zrušuje), musí byť totožný i zákonný následok
zrušenia zmluvy od počiatku, ktorý je určený v dispozícii ust. § 457 OZ. S poukazom potom na to, že
podľa§457OZjekaždýzúčastníkovkúpnejzmluvypovinnývrátiťdruhémuvšetko,čopodľanejdostala
pokiaľ už to, čo dostal, nemá, platí ust. § 458 ods. 1 OZ o poskytnutí náhrady, na podklade čoho žalobca

nemôže mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k pozemkom a stavbe, pretože ak by
aj preukázal naplnenie predpokladov pre zrušenie kúpnej zmluvy zo dňa 08.04.2011 podľa ust. § 11 ods.
4 ZOSM do 11/2014, samotné zrušenie kúpnej zmluvy nespôsobí automatické vrátenie vlastníckeho
práva k pozemkom a stavbe žalobcovi, žalobca by takto získal len oprávnenie žiadať vrátenie, čižespätný prevod vlastníckeho práva k pozemkom a stavbe, resp. peňažnej náhrady podľa § 458 ods. 1
OZ. Pokiaľ vlastnícke právo žalobcu ku konkrétnej veci, ktorej určenia sa domáha, nemôže (bez ohľadu
na ďalšie dokazovanie a bez rozlišovania toho, či sa aplikuje ZOSM do 11/2014 alebo aktuálny ZOSM)

existovať z dôvodu, že samotný právny predpis upravuje iný následok porušenia účelu kúpnej zmluvy
(§ 11 ods. 3 aktuálneho ZOSM), resp. iný následok zrušenia kúpnej zmluvy, ako následku porušenia
účelu kúpnej zmluvy (§ 11 ods. 4 ZOSM do 11/2014), žalobca môže pri oboch následkoch podať žalobu
na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a/ CSP, avšak nemôže mať naliehavý právny záujem na
požadovanom určení. Z právneho predpisu mu totiž vyplýva možnosť žaloby na plnenie, tá má prednosť

pred podaním určovacej žaloby. Ďalej uviedol, že pri preukázaní porušenia účelu kúpnej zmluvy zo dňa
08.04.2011 by v prípade aplikácie aktuálneho ZOSM mohol žalobca žalovať o vydanie rozdielu medzi
primeranou cenou a uhradenou cenou a v prípade aplikácie ZOSM do 11/2014 by mohol žalovať o
nahradenie prejavu vôle žalovaného 1/ v zmluve o spätnom prevode vlastníckeho práva na žalobcu,
resp. o vydanie náhradného plnenia v zmysle § 458 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie tým, že nezamietol
voči žalovanému 1/ určovací návrh žalobcu, porušil ust. § 137 písm. c/ CSP, ako i ust. § 220 ods. 2 CSP,

nakoľko jeho odôvodnenie v tejto časti je zmätočné a nepresvedčivé. V tejto súvislosti poukazoval na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2222/2011 zo dňa 29. 05. 2012 s tým, že platnosť zmluvy
je potrebné posudzovať k okamihu jej uzatvorenia. Občianske právo nepozná inštitút dodatočnej straty
platnostizmluvy.Obdobnékonštatovaniemožnopretovzťahovaťajnakúpnuzmluvuzodňa08.04.2011,
keďže táto by v prípade jej neexistencie okrem iného znamenala, že správca majetku žalobcu porušil

svoje povinnosti pri správe majetku štátu, keďže majetok štátu nemožno scudziť neexistujúcou zmluvou.
Kúpna zmluva zo dňa 08.04.2011 však existovala a nebol v nej, ani v žiadnom zákone uvedený zákaz
scudzenia nadobudnutých nehnuteľností. Žalovaný 1/ bol v čase prevodu na žalovaného 2/ vlastníkom
prevádzaných nehnuteľností, a preto kúpna zmluva nemôže byť absolútne neplatná z dôvodu absencie
vlastníckeho práva. V tejto časti označil odôvodnenie rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu ako

zmätočné. I keď sa neexistencia stavieb považovala za nespornú skutočnosť, chybne vychádzal z
údajov katastra nehnuteľností a rozhodol o určení vlastníckeho práva k stavbe, o ktorej mal v konaní
preukázané, že neexistuje. Ďalej uviedol, že súd nesprávne interpretoval znalecký posudok znalca Ing.
Komáreka, ktorý bol vypracovaný len za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností, nie na
ich statické posúdenie, ani žalovaný 1/ podľa neho preto nemohol zistiť akékoľvek skryté statické vady

budovy, vrátane stavby. Absolútne neuvažoval o nemožnosti plnenia podľa § 575 OZ, napriek tomu,
že bolo v konaní preukázané, že skrytá vada budovy vrátane stavby spôsobuje právnu nedovolenosť
a faktickú nemožnosť rekonštrukcie, ktorá nebola spôsobená žalovaným 1/ a každý kupujúci, nielen
žalovaný 1/ by bol takejto nemožnosti plnenia vystavený. Súd prvej inštancie vyhodnocoval v rozsudku
len niektoré z listinných dôkazov a tvrdení žalovanej strany jednostranným polemickým spôsobom, čo je

dôrazne v rozpore s princípom nestrannosti súdneho konania. Pozornosť odvolacieho súdu upriamil na
to, že hoci žalovaný 1/ v súdnom konaní neustále tvrdil, že aj napriek nemožnosti plnenia dohodnutého
účelu kúpnej zmluvy v zmysle § 575 OZ formou rekonštrukcie nehnuteľností sa snažil dosiahnuť iným
spôsobom verejnoprospešný účel predpokladaný kúpnou zmluvou a tieto svoje tvrdenia viacerými
dôkazmi aj skutočne preukázal; žalobca namiesto toho, aby žalovanému 1/, ktorý mal záujem využiť

trvale prebytočný majetok štátu v neatraktívnej lokalite na verejnoprospešné účely, ktorým sa reálne
odborne venuje a má v úmysle venovať sa aj naďalej, žalovaného 1/ iba šikanuje, vyvoláva voči nemu
celý rad aj zjavne bezúspešných súdnych sporov, protiprávnym spôsobom intervenuje do správnych
konaní a iným spôsobom vyčerpáva verejnoprospešný potenciál žalovaného 1/. Súd prvej inštancie
arbitrárne uprednostnil argumentáciu žalobcu a popieral argumentáciu žalovaného spôsobom, ktorý

CSP nepripúšťa. V nadväznosti na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu
zmenil, žalobu zamietol a žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaný 2/ v dôvodoch odvolania vytýkal prvoinštančnému súdu, že dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Uviedol, že v konaní nebola hodnoverným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností
preukázaná existencia porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaného 1/, a teda nemohlo dôjsť
k zrušeniu tejto zmluvy od počiatku, tak ako to predpokladá ustanovenie čl. V ods. 5, 4, tým menej ani
k následnej absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy č. 2. Za nesprávne a v príkrom rozpore s priebehom
konania označil konštatovanie súdu, že zo strany žalovaných nebolo v konaní pred ním rozporované, že

došlo k porušeniu dohodnutého zmluvného účelu, naopak žalovaní 1/, 2/ zhodne tvrdili, že pri asanácii
uvedenej budovy nekonali svojvoľne, ale na základe odborného vyjadrenia písomne spracovaného
Ing. C., autorizovaným stavebným inžinierom v oblasti statiky stavieb, pričom akúkoľvek svojvoľnosť
postupu žalovaného 1/ vylučuje aj skutočnosť, že vyjadrenie spracované statikom bolo predložené naposúdenie aj Krajskému pamiatkovému úradu v Martine. Naviac, zlý stavebnotechnický stav budovy
bývalej žandárskej stanice nebol v priebehu konania žiadnou zo sporových strán nijako spochybnený.
Konanie žalovaného 1/ v súvislosti s budovou bývalej žandárskej stanice nie je možné hodnotiť ako

porušenie zmluvne dohodnutého účelu, ale naopak ako postup, ktorý sledoval a smeroval k jedinému
cieľu, a to zmluvne dohodnutý účel naplniť. Ani prvoinštančný súd nespochybnil zhodné tvrdenie
oboch žalovaných, že kúpnou zmluvou nebolo žalovanému 1/ zakázané disponovať s predmetnými
nehnuteľnosťami. Ani žalobca neodkazuje na žiadne konkrétne zmluvné ustanovenie a poukazuje
len všeobecne na ustanovenia zákona č. 278/1993 Z. z., ktoré však postupu, ktorému prišlo v

prejednávanom prípade, nevylučujú. Za rozporné preto označil konštatovanie súdu ohľadom absencie
takéhoto zmluvného ustanovenia v kúpnej zmluve č. 1, keď následne konanie žalovaného 1/, ktorý
previedol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, hodnotil ako porušenie dohodnutého účelu
kúpnej zmluvy č. 1. Žalovaní v priebehu konania zhodne tvrdili a preukázali, že postupovali v spoločnej
kooperácii práve s cieľom naplnenia účelu kúpnej zmluvy č. 1. Rovnako nebolo preukázané, že by
malo prísť aj k prechodu účelu kúpnej zmluvy č. 1 zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/, v nadväznosti

na čo žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným
1/, neuviedol žiadne konkrétne zmluvné, ani zákonné ustanovenie, ktoré by žalovanému 1/ bránilo
disponovať s predmetným majetkom, neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdenej skutočnosti,
že by malo prísť k prechodu účelu kúpnej zmluvy zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/, na podklade čoho
mal súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žiadal preto rozsudok prvoinštančného súdu

zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/ zastal názor, že prvoinštančný súd náležite
zistil skutkový a právny stav, na základe zistených skutočností vo veci správne rozhodol, existencia
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva žalobcom je jednoznačne daná,

čo podrobne vysvetlil prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí. Súd sa správne stotožnil s
argumentáciou žalobcu, že nebol naplnený účel predmetnej kúpnej zmluvy v tom, že žalovaný 1/
previedol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaného 2/, teda tieto nevyužíval na
verejnoprospešné účely bez ohľadu na prípadný neskorší zámer, resp. dobromyseľnosť žalovaných,
ktorú prezentovali vo svojich odvolaniach. Uviedol, že žalovaní vo svojich odvolaniach poukazujú na

rovnaké skutočnosti, ktoré opakovane prezentovali počas prvostupňového konania. Odvolania obsahujú
jediný odvolací dôvod, a to nesprávne právne posúdenie veci. Nerozporovali skutkové zistenia, ani
nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov. Žiadal preto rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdiť.

6. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že sa plne stotožnil s ním uvedenými

odvolacími dôvodmi a že sa s jeho odvolaním v plnom rozsahu stotožňuje. Zotrval na svojom
tvrdení o tom, že je daná prekážka veci rozhodnutej, nie je daná pasívna legitimácia žalovaného
1/. Žalovaný 1/ podľa konštatácie súdu samotným prevodom pozemkov na žalovaného 2/ neporušil
žiadnu právnu povinnosť. Zrušením kúpnej zmluvy sa neobnovuje automaticky vecno-právna pozícia
žalobcu. Zrušením kúpnej zmluvy vzniká bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu, ktorý však dodnes

žalovanému 1/ kúpnu cenu nevrátil a nakoľko súd v rozsudku, ani žalobca neboli schopní určiť deň
údajného porušenia účelu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 1/, je zrejmé, že žalobca
nepreukázal žiadne takéto porušenie, tak ako to tvrdí v odvolaní i žalovaný 2/.

7.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní

a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust.
§ 385 CSP a contrario odvolaním žalovaných 1/, 2/ napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil,
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ v súvislosti s ust. § 391
ods. 1 CSP).

8. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd nevykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, na podklade čoho nemohol dospieť ani k správnym skutkovým zisteniam a vyvodiť
správny právny záver. V prvom rade si prvoinštančný súd pri prejednaní veci s istotou neujasnil,
podľa akého právneho predpisu má predmetnú vec posúdiť, a teda, či podľa § 11 ods. 4 zákona č.
278/1993 Z. z. účinného v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a

žalovaným 1/ v znení do dňa 30.11.2014 alebo podľa zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku
štátu v znení neskorších predpisov, teda podľa príslušných zákonných ustanovení aktuálneho ZOSM.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí
požiadavka „princíp právnej istoty“ a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je izákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach demokratického štátu,
kde vládnu zákony z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp.
jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by

sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť),
čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť
zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napr. jeho konanie podľa platného práva v
minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by znamenalo, že jednotlivé subjekty
práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu,

nebude neskoršie, po prijatí nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo
právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou
a účinnou právnou úpravou). Všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení
právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za
platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho
predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis

neustanovuje inak (rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sž 20/2010 zo dňa 20. marca 2011).

9. Vychádzajúc potom zo skutočnosti, že novela zákona č. 278/1993 Z. z. vydaná od 01.12.2014
nestanovila inak, na právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným 1/ je potrebné aplikovať ust.
§ 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení účinnom do dňa 30.11.2014.

10. Podľa predmetného zákonného ustanovenia, teda podľa § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. o
správe majetku štátu v znení účinnom do dňa 30.11.2014 pri prevode nehnuteľného majetku štátu podľa
§ 8a ods. 6 písm. c/ alebo písm. e/ je kupujúci povinný dodržať dohodnutý účel najmenej počas 5 rokov
od nadobudnutia vlastníckeho práva. Ak kupujúci nedodrží dohodnutý účel alebo ak zmení dohodnutý

účel v rozpore s podmienkami podľa § 8a ods. 6 písm. c/ alebo písm. e/, kúpna zmluva sa od začiatku
zrušuje.Vtomtoprípadejesprávcapovinnýpodaťnávrhnazáznamvlastníckehoprávaštátudokatastra
nehnuteľností.

11. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Martin 12.09.2013 domáhal sa vo vzťahu k

žalovanému 1/ s poukazom na § 80 písm. c/ v tom čase platného O. s. p. určiť, že kúpna zmluva
KRPZ-ZA-E02-153-005/2011 zo dňa 08.04.2011 uzatvorená medzi Slovenskou republikou zastúpenou
Krajským riaditeľstvom policajného zboru v Žiline a občianskym združením BRIEŽDENIE je neplatná,
že kúpna zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam uzatvorená medzi občianskym združením
BRIEŽDENIE a U. X. zo 16.05.2013 je neplatná, a aby súd s poukazom na ust. § 80 písm. b/ v tom čase

platného O. s. p. uložil účastníkom konania povinnosť vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia v lehote
30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Predmetná žaloba bola na Okresnom súde Martin zapísaná
pod č. 15C/201/2013. V predmetnom konaní žalobca následne zmenil žalobu a žiadal, aby súd určil,
že je vlastníkom nehnuteľností ním označených pozemkov uvedených v kúpnej zmluve č. KRPZ-ZA-
E02-153-005/2011 zo dňa 08.04.2011 uzatvorenej medzi Slovenskou republikou zastúpenou Krajským

riaditeľstvom policajného zboru v Žiline a žalovaným (v tomto konaní v rade 1/). Súd zmenu žaloby
pripustil uznesením 15C/201/2013-139 zo dňa 13.03.2014. Po vykonanom dokazovaní vychádzajúc z
aktuálneho výpisu LV č. XXXX zistil, že vlastníkom sporných pozemkov, ku ktorým sa žalobca domáhal
určenia vlastníckeho práva je U. X. na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola odvkladovaná vkladom zo dňa
10.07.2013. Z výpisu LV č. XXXX zistil, že na predmetnom liste vlastníctva je uvedená len iná stavba -

drevený sklad, maštaľ s pivnicou, ktorá leží na parcele č. 481. Iné nehnuteľnosti na predmetnom liste
vlastníctva zapísané nie sú. Na podklade uvedeného potom žalobu žalobcu zamietol pre nedostatok
vecnej pasívnej legitimácie žalovaného k predmetu konania bez toho, aby žalobu žalobcu preskúmal po
vecnej stránke. Podotkol, že žaloba na určenie vlastníckeho práva ako právny prostriedok je viazaná
predovšetkým na to, že žalobca musí preukázať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva,

toznamená,žeprichádzadoúvahylenvtedy,keďsavlastníckemuprávuavlastníkovinemôžeposkytnúť
ochrana iným spôsobom. Tu však dáva zákon vyslovene možnosť, že sa zmluva od počiatku zrušuje,
že práva zanikli zo zákona a správca majetku štátu je povinný podať návrh na záznam vlastníckeho
práva štátu do katastra nehnuteľností. Na podklade odvolania žalobcu odvolací súd - Krajský súd v
Žilinerozsudkom5Co/881/2014-220zodňa21.apríla2015rozsudokprvoinštančnéhosúduakosprávny

potvrdil stotožniac sa i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu postupom podľa
§ 219 ods. 2 v tom čase platného O. s. p.12. Na podklade uvedeného v prebiehajúcom súdnom konaní o určenie vlastníckeho práva k totožným
nehnuteľnostiam vzniesli žalovaní 1/, 2/ námietku prekážky veci rozhodnutej, a to predchádzajúcim
rozsudkom okresného súdu v konaní 15C/201/2013 v súvislosti s rozhodnutím odvolacieho súdu.

13. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

14. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

15. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Zakladá to prekážku
právoplatne rozhodnutej veci, čo sa tiež nazýva rei iudicatae alebo res iudicata a ktorá je
neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Ak by sa teda začalo konanie o veci, o ktorej sa už
právoplatne rozhodlo, ktorá sa týka tých istých strán sporu a toho istého predmetu konania, súd takéto
konanie podľa § 161 ods. 2 CSP s poukazom na ust. § 230 CSP zastaví.

16. O tie isté strany ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v
opačnom procesnom postavení a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia strán
už skončeného konania.

17.Totožnosťpredmetukonaniajedanávtedy,aktenistýnárokalebostavvymedzenýžalobnýmpetitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, pričom podmienky totožnosti
strán sporu a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne. Za tú istú vec treba v novom
konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny
dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. O prekážku rozsúdenej veci nejde, ak chýba čo i len

jeden z uvedených znakov.

18. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nevzhliadol za dôvodnú námietku žalovaných 1/, 2/
o tom, že by právoplatne skončené konanie Okresného súdu Martin pod sp. zn. 15C/201/2013
bolo prekážkou právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k prebiehajúcemu tomuto konaniu, nakoľko

účastníkmi pôvodného konania bol iba žalobca a žalovaný 1/ bez ohľadu na to, že už v čase tohto
konania bol vlastníkom nehnuteľností pozemkov žalovaný 2/ a že žalovaný 1/ previedol nehnuteľnosti -
pozemky na žalovaného 2/ ešte pred podaním žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod
15C/201/2013. Žalovaný 2/ v preskúmavanej veci nevystupuje preto ako právny nástupca žalovaného
1/ vo vzťahu k už skončenému konaniu prebiehajúcemu pod 15C/201/2013, nakoľko sa nestal právnym

nástupcom žalovaného 1/ po právoplatnosti rozsudku v konaní 15C/201/2013, ale naopak ešte skôr, ako
bola v predmetnej veci podaná žalobcom žaloba. Opačný výklad by totiž znamenal, že v prípade, pokiaľ
by došlo k zamietnutiu žaloby pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v spore o určenie vlastníckeho
práva by sa žalobca nikdy nemohol domôcť ochrany vlastníctva vo vzťahu k aktuálnemu vlastníkovi (ako
singulárnemu alebo univerzálnemu nástupcovi), a to i napriek tomu, že by vlastníctvo nadobudol ešte

pred začatím, prípadne v priebehu pôvodného sporu o určenie vlastníctva.

19. Vychádzajúc z uvedeného za nedôvodnú považoval odvolací súd i námietku žalovaných 1/, 2/ o
nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vo vzťahu k označeným
pozemkom, nakoľko tým, že žalovaný 1/ previedol sporné nehnuteľnosti na žalovaného 2/, zmaril

možnosť žalobcu domáhať sa ochrany postupom podľa § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. účinného
do 30.11.2014. Iná je však situácia ohľadne žaloby žalobcu vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ o určenie
vlastníctva k označeným stavbám, nakoľko v konaní zostalo nesporné, že stavby predmetom prevodu
zo strany žalovaného 1/ na žalovaného 2/ neboli, a teda v prípade ich existencie žalobcovi nič nebráni,
aby v súlade s ust. § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení účinnom do

30.11.2014 podal návrh na záznam vlastníckeho práva štátu do katastra nehnuteľností. Na podklade
uvedeného odvolací súd sa nemohol stotožniť s postupom prvoinštančného súdu, pokiaľ vyhovel žalobe
žalobcu i vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ a určil, že je vlastníkom stavieb tak, ako sú zapísané na
liste vlastníctva č. XXXX kat. územia Z. Q. C., nakoľko prvoinštančný súd nielenže neskúmal, či ním
označené stavby na predmetných pozemkoch, konkrétne na pozemku parc. č. 481, naďalej existujú,

ale nesprávne vyhodnotil i otázku naliehavosti právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva
k označeným stavbám vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ v kontexte ustanovenia § 11 ods. 4 zákona
č. 278/1993 Z. z. v znení do 30.11.2014.20. Pokiaľ súd vyhovel žalobe žalobcu i vo vzťahu k určeniu vlastníctva k pozemkom tak, ako sú
označené žalobcom v podanej žalobe a súdom vo výroku napadnutého rozhodnutia, urobil tak bez
toho, aby si v konaní jednoznačne ustálil, či z dôvodu nedodržania dohodnutého účelu v kúpnej zmluve

uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ došlo k zrušeniu predmetnej kúpnej
zmluvy od počiatku, ak áno, k akému momentu k zrušeniu kúpnej zmluvy došlo, teda či v čase pred
uzatvorením kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ a v kladnom prípade, či žalovaný 2/
konal dobromyseľne. Práve tieto otázky sú rozhodujúcimi pre to, aby mohol súd posúdiť odôvodnenosť
žalobcom podanej žaloby i vo vzťahu k žalovanému v rade 2/.

21. Na to, aby mohol prvoinštančný súd ustáliť, či došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným 1/, akým momentom sa tak stalo, či sa tak stalo skôr ako žalovaný
1/ previedol sporné pozemky na žalovaného 2/, z vykonaných dôkazov skutkových zistení, tak ako
sú zadokumentované v spise, vyvodiť nemožno. Za pochybenie prvoinštančného súdu odvolací súd
považuje, že hoci pripojil pôvodný spis 15C/201/2013 Okresného súdu Martin k predmetnému konaniu,

obsah tohto spisu stranám sporu neoboznámil, a to najmä ohľadne listinných dôkazov v tomto spise
založených, kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam uzatvoreným medzi žalovaným 1/
a žalovaným 2/, súhrnnou technickou správou dvakrát rodinný dom z č.l. 83 až 88, listinným dôkazom
označeným ako diagnostika a statický posudok z č.l. 71, so zmluvou o budúcej zmluve o nájme č.
935/13 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, zmluvou o nájme č. 935/13 uzatvorenou medzi

žalovaným 1/ a žalovaným 2/, zmluvou o budúcej zmluve o nájme č. 936/13, zmluvou o nájme č. 936/13
a ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré môžu súdu objasniť zodpovedanie odvolacím súdom naznačených
sporných otázok. Prvoinštančný súd v konaní taktiež neskúmal, z akého dôvodu žalovaný v rade 1/ ako
kupujúci po zistení neodstrániteľnosti vád na veci kúpenej od právneho predchodcu žalobcu neuplatnil
tieto vady u predávajúceho bez zbytočného odkladu postupom podľa § 599 OZ.

22. Ustanovenie § 596 OZ ukladá totiž predávajúcemu povinnosť upozorniť kupujúceho na určité
konkrétne vady (na vady faktické i na vady právne) predmetu kúpy, a to skryté i zjavné. Ak si splní
predávajúci túto povinnosť, za vady, na ktoré upozornil, nezodpovedá. Za ostatné vady, na ktoré
kupujúceho neupozornil, predávajúci zodpovedá bez ohľadu na to, či o nich vedel, mohol vedieť alebo

nie. Naviac okolnosť, či predávajúci o vade, na ktorú kupujúceho neupozornil, vedel alebo sa domnieval,
že vec je bez vád, nemá pri riešení zodpovednosti za vady význam. Zodpovednosť predávajúceho sa
vzťahuje na vady, ktoré existovali v dobe uzavretia kúpnej zmluvy, i keď vyšli najavo až dodatočne. Je
preto otázne, prečo žalovaný v rade 1/ neuplatnil zodpovednosť za vady u kupujúceho jednostranným
právnym úkonom, nakoľko z ustanovenia § 597 ods. 1 OZ jednoznačne vyplýva, že ak dodatočne vyjde

najavo vada, na ktorú predávajúci kupujúceho neupozornil, má kupujúci právo na primeranú zľavu z
dojednanej ceny, zodpovedajúcu povahe a rozsahu vady; ak ide o vadu, ktorá robí vec neupotrebiteľnou,
má tiež právo od zmluvy odstúpiť. Žalovaný v rade 1/ namiesto toho, aby postupoval v zmysle ust. §
599 ods. 1 Občianskeho zákonníka po zistení, ako tvrdí neodstrániteľnosti vady na predávanej stavbe,
pristúpil k jej asanácii, hoci vedel, že v zmysle ust. § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. v znení účinnom

do 30.11.2014 je povinný dodržať dohodnutý účel, teda účel dojednaný v kúpnej zmluve, ktorou právny
predchodca žalobcu naňho previedol sporné nehnuteľnosti, a to najmenej počas piatich rokov odo dňa
nadobudnutia vlastníckeho práva, nakoľko v opačnom prípade sa zmluva od počiatku zrušuje.

23. Výkladom poukazovaného zákonného ustanovenia možno jednoznačne dospieť k záveru, že

žalovaný v rade 1/ bol povinný dodržať dohodnutý účel, teda poskytovanie verejno-prospešných služieb
síce po dobu najmenej piatich rokov, avšak odo dňa nadobudnutia vlastníckeho práva. Okamih zrušenia
kúpnej zmluvy je preto potrebné posudzovať i s ohľadom na tú skutočnosť, že žalobca po nadobudnutí
vlastníckeho práva účel dohodnutý v kúpnej zmluve nedodržal a nesprával sa ani postupom podľa §
599 ods. 1 OZ.

24. Pokiaľ i žalovaný v rade 1/ poukazoval na ust. § 575 OZ, je potrebné uviesť, že v zmysle tohto
ustanovenia pôjde o nemožnosť plnenia len vtedy, ak k nej došlo po vzniku záväzku. Záväzok zaniká
len čo sa plnenie stalo nemožným. Z výsledkov vykonaného dokazovania však vyplýva, že vzhľadom
na neodstrániteľnosť vád predávanej veci plnenie bolo nemožné už v čase vzniku právneho úkonu, teda

v čase vzniku záväzku, v nadväznosti na čo predmetné ustanovenie OZ aplikovať na prejednávanú
vec nemožno. Naopak, v prejednávanej veci skôr prichádza do úvahy aplikácia ust. § 37 ods. 2 OZ,
podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Uvedené znamená,
že pokiaľ sa žalovaný v rade 1/ v kúpnej zmluve uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu zaviazalod nadobudnutia zmluvy realizovať a nehnuteľnosti využívať na verejno-prospešný účel a splnenie
tohto záväzku bolo nemožné vzhľadom na zlý technický stav odpredávanej nehnuteľnosti - stavby, už
v okamihu urobenia právneho úkonu splnenie záväzku žalovaným v rade 1/ bolo nemožné a dalo by

sa uvažovať o neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným v rade 1/ v zmysle tohto zákonného ustanovenia.

25. Pokiaľ žalovaní v rade 1/, 2/ poukazovali na potrebu aplikácie ust. § 457 OZ, je potrebné uviesť,
že vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v rade 2/ nie je možné predmetné zákonné ustanovenie

aplikovať, nakoľko vzájomný synalagmatický záväzok vzniká iba medzi účastníkmi, ktorí si poskytovali
vzájomné plnenia, pričom žalobca a žalovaný v rade 2/ si žiadne vzájomné plnenie neposkytli.

26. Prvoinštančný súd nevykonal vo veci potrebné dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nevysporiadal sa dôsledne s námietkou o nedostatku naliehavosti právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení vo vzťahu k žalovanému v rade 1/, a to či už z hľadiska existencie stavieb, alebo

možnosti postupu podľa § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. v znení do 30.11.2014. Pokiaľ i konštatoval,
že k zrušeniu zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v rade 1/ došlo
zo zákona, v nadväznosti na čo je zmluva uzatvorená medzi žalovaným v rade 1/ a žalovaným v
rade 2/ absolútne neplatná, neozrejmil si moment, ku ktorému malo k ním konštatovanému zrušeniu
kúpnej zmluvy dôjsť. Nevyhodnotil ani dobromyseľnosť žalovaného v rade 2/ pri nadobúdaní sporných

nehnuteľností. V nadväznosti na uvedené preto odvolaciemu súdu neostávalo, než jeho rozhodnutie ako
predčasné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby doplnil dokazovanie
i oboznámením listinných dôkazov založených v spise 15C/201/2013, prípadne vykonal iné dôkazy,
na podklade ktorých odstráni spornosť odvolacím súdom naznačených otázok a o veci v intenciách
zrušujúceho uznesenia opätovne rozhodne.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)