Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/35/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118208627
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5118208627.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Ing. N. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX V., podnikajúci pod obchodným menom: Ing. N. F.
LIGNUM, s miestom podnikania Hurbanova 146/15, 019 01 Ilava, IČO: 33 488 088, zastúpeného
právnym zástupcom: Mgr. Miroslavom Jurikom, advokátom, so sídlom A. G. X, XXX XX T. I. T. D., proti
žalovanému: I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX, podnikajúci pod obchodným menom: I. F.,
s miestom podnikania 013 03 Krasňany 215, IČO: 45 862 133, zastúpenému zástupcom: Advokátska
kancelária Hagara-Hagarová, s. r. o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498, v

konaní o zaplatenie 7.489,95 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 38Cb/138/2018-167 zo dňa 26. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/138/2018-167 zo dňa 26. novembra 2019 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v poradí prvým výrokom žalobu zamietol a v poradí druhým
výrokom rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým,
že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaviazať
žalovaného zaplatiť mu sumu 7.489,95 Eur spolu s príslušenstvom, na tom skutkovom tvrdení, že dňa
30.12.2016 uzatvoril ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom zmluvu o prenájme nebytových
priestorov (ďalej len „Nájomná zmluva“), predmetom ktorej bol prenájom nehnuteľnosti v V., zapísanej
na LV č. XXXX, parc. č. 1018/2, k. ú. V., na ulici Q. XX (budova bývalého kina). Účelom nájmu bolo

poskytovanie pohostinských služieb, organizovanie verejných hudobných produkcií a zábav a ďalších
súvisiacich služieb. Žalovaný sa v Nájomnej zmluve zaviazal platiť žalobcovi nájomné a tiež uhrádzať
služby spojené s nájmom podľa skutočného odberu, a to dodávku elektrickej energie, plynu, vodné
a stočné, internet, vývoz komunálneho odpadu, poplatky súvisiace s verejnou hudobnou a televíznou
produkciou, hudobným, televíznym a satelitným príjmom. Žalovaný uhrádzal počas trvania nájomného
vzťahu nájomné, avšak služby spojené s nájmom neuhrádzal. Tieto ich poskytovateľom za žalovaného
uhradil žalobca, na základe čoho vznikol žalovanému voči žalobcovi dlh vo výške 7.489,95 Eur. Žalobca

vystavil žalovanému za uhradené služby spojené s nájmom faktúru č. 17069 na sumu 3.762,71 Eur
splatnú 19.01.2018, faktúru č. 17072 na sumu 3.525,44 Eur splatnú 25.01.2018 a faktúru č. 17073
na sumu 201,80 Eur splatnú 25.01.2018. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca označil dôkazné
prostriedky.3. Okresný súd uviedol, že žalovaný existenciu dlhu, ktorý žalobca žalobou uplatnil, poprel. Uviedol,
že dohodnuté nájomné spolu so službami spojenými s nájmom žalobcovi uhradil. Na preukázanie

svojich tvrdení predložil finančné bilancie vypracované žalobcom, ktoré žalobca doručil žalovanému dňa
27.11.2017 prostredníctvom elektronickej pošty a následne aj osobne. Z týchto listín podľa žalovaného
vyplýva, že žalobcovi uhradil všetky náklady súvisiace s užívaním predmetu nájmu, náklady za
spotrebovanú elektrickú energiu, plyn, vodné a stočné, internet, vývoz komunálneho odpadu, poplatky
súvisiace s verejnou hudobnou a televíznou produkciou, a to za celé obdobie trvania nájmu. Žalovaný

na základe výslovnej požiadavky žalobcu uhrádzal časť platieb z nájomnej zmluvy prostredníctvom
bezhotovostných bankových platieb a časť v hotovosti k rukám žalobcu. Na základe vzájomnej dohody
žalobca pravidelne každý mesiac spracoval kvôli vzájomnej prehľadnosti tzv. finančnú bilanciu, v
ktorej boli zachytené hotovostné aj bezhotovostné platby. Žalovaný nemal možnosť nijako osobne do
spracovania finančných bilancií vstupovať. Z finančných bilancií vyplýva, že žalovaný nemal ku dňu
podania žaloby voči žalobcovi žiadne splatné záväzky vyplývajúce mu z nájomnej zmluvy. Rovnako na

preukázanie svojich tvrdení predložil dôkazné prostriedky.

4. V ďalšej časti svojho odôvodnenia okresný súd poukázal na vykonaným dokazovaním zistený
skutkový stav postupom podľa Čl. 8, Čl. 15 ods. 1, 2, § 150 ods. 1 CSP, ktorý právne posúdil za aplikácie
ust. § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 324 ods. 1, § 330 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 ods.

1, 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len ,,zákon č. 116/1990
Zb.“) a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.

5. Okresný súd uviedol, že predmetom sporu bolo zaplatenie služieb poskytovaných spolu s nájmom
nehnuteľnosti (ďalej aj ako „Energie“). Žalovaný sa k úhrade týchto služieb zaviazal v Nájomnej zmluve,

pričom žalobca tvrdil, že žalovaný ich počas trvania nájomného vzťahu neuhrádzal a uhrádzal len
nájomné. Žalobca Energie uhrádzal za žalovaného. Medzi stranami sporu v zásade neexistoval rozpor
ohľadne výšky vyúčtovaných platieb za Energie s výnimkou poplatku za komunálny odpad, ktorý bol
mestom vyrubený vo výške 1.252,68 Eur a žalobca ho žalovanému fakturoval aj s DPH, čo žalovaný
namietal. Inak samotná suma za Energie nebola sporná. Žalovaný svoju obranu postavil na tvrdení,

že všetky záväzky titulom nájomnej zmluvy žalobcovi uhradil, teda uhradil aj cenu Energií. Platby za
Energie uhrádzal v hotovosti. Na preukázanie svojho tvrdenia predložil finančnú bilanciu, kde majú byť
platby zachytené.

6. Okresný súd poukázal na to, že vo finančnej bilancii žalobca na jednej strane evidoval položky, ktoré

sa majú zaplatiť (VYPLATIŤ) a na druhej strane evidoval realizované platby žalovaného (VYPLATENÉ).
Z finančnej bilancie vyplývali nasledovné údaje:
- V časti VYPLATIŤ žalobca evidoval na nájomnom sumu 18.000 Eur (24 x 750 Eur).
Z uvedenej sumy evidoval v časti VYPLATENÉ iba sumu 10.500 Eur (14 x 750 Eur), z toho evidoval 12
platieb na účet a 2 platby v hotovosti.

- V časti VYPLATIŤ žalobca evidoval za elektriku, plyn a vodu spolu sumu 8.884,11 Eur.
Z toho ako zaplatenú evidoval len sumu 749 Eur za elektriku a plyn v mesiaci január. Na základe
vyúčtovacích faktúr požadoval žalobca za tieto služby spolu sumu 5.668,71 Eur.
- V časti VYPLATIŤ žalobca evidoval za smeti sumu 180 Eur.
V časti VYPLATENÉ neevidoval žiadnu úhradu. Podľa rozhodnutia Mesta V. bol poplatok za smeti

1.252,68 Eur.
Okresný súd zhodnotil, že v časti vyrubenej DPH bol nárok žalobcu nedôvodný, čo právny zástupca
žalobcu v záverečnej reči aj uznal.
- V časti VYPLATIŤ žalobca evidoval za internet sumu 150 Eur.
V časti VYPLATENÉ neevidoval žiadne úhrady. Platby za internet neboli predmetom žaloby.

- V časti VYPLATIŤ žalobca evidoval poplatky pre SOZA a Slovgram vo výške 318,04 Eur.
V časti VYPLATENÉ neevidoval žiadnu úhradu. Žalovaná bola suma 318,04 Eur.

7. Okresný súd zistil, že po vyúčtovaní Energií predstavovala suma za nájom a Energie spolu 25.389,43
Eur (18.000 Eur nájomné; 5.668,71 Eur plyn, elektrika a voda; 1.252,68 Eur smeti; 150 Eur internet

a 318,04 Eur SOZA a Slovgram). Vo finančnej bilancii žalobca evidoval, že žalovaný má titulom
nájomného a Energií (pred ich vyúčtovaním) zaplatiť celkovo sumu 27.532,15 Eur (18.000 Eur nájomné;
8.884,11 Eur plyn, elektrika a voda; 180 Eur smeti; 150 Eur internet a 318,04 Eur SOZA a Slovgram).Rozdiel medzi celkovou sumou evidovanou vo finančnej bilancii a sumou vypočítanou už na základe
vyúčtovacích faktúr predstavoval 2.142,72 Eur.

8. Ďalej okresný súd zistil, že žalovaný uhradil žalobcovi počas trvania nájomného vzťahu podľa
finančnej bilancie celkovo sumu 31.269 Eur (1.500 Eur zábezpeka, 10.500 Eur nájom, 18.500 Eur
záloha, 749 Eur elektrika a plyn, 20 Eur ukončenie prevádzky ERP - Visgra). Spolu s platbou vo výške
750 Eur, ktorú žalovaný zaslal žalobcovi na účet dňa 02.01.2018, žalovaný spolu zaplatil žalobcovi sumu
32.019 Eur. Úhrada takejto konečnej sumy nebola medzi stranami sporná.

9. Okresný súd zhodnotil, že jednoduchým porovnaním sumy, ktorú žalovaný mal po vyúčtovaní zaplatiť
- 25.389,43 Eur a sumy, ktorú zaplatil - 32.019 Eur možno zistiť, že žalovaný uhradil žalobcovi o 6.629,57
Eur viac ako je celková pohľadávka žalobcu titulom nájomného a Energií. Po odpočítaní zloženej
zábezpeky vo výške 1.500 Eur to bola suma 5.129,57 Eur. Okresný súd podotkol, že žalobca sa nevedel
vyjadriť, či a ako finančnú zábezpeku použil.

10.Okresnýsúduviedol,ževčastiVYPLATIŤsavofinančnejbilanciiokremnájomnéhoaEnergiíuvádza
aj suma 5.000 Eur ako podiel z tržieb a tiež suma 200 Eur ako výmena WC, 5.631,46 Eur ako tovary, 800
Eur ako základné vklady, 90 Eur ako zostatok čistiacich prostriedkov, 35 Eur ako deratizácia a 280,50
Eur ako strava p. D.. Spolu išlo o sumu 12.036,96 Eur.

11. Okresný súd poukázal na to, že žalobca po predložení finančnej bilancie uviedol, že táto preukazuje
hlavne to, že žalovaný mu dlhuje sumu 9.800,11 Eur. Poukazoval predovšetkým na evidovaný dlh vo
výške 5.000 Eur, ktorý má byť dlhom titulom podielu na tržbách počas trvania pracovnoprávneho vzťahu
strán sporu. Žalovaný existenciu tohto dlhu poprel a svoje tvrdenie doložil dokladom o ukončení dohody

o vykonaní práce, podľa ktorého boli všetky vzájomné záväzky strán vyrovnané, čím existenciu dlhu
účinne spochybnil.

12. V konaní ako podstatnú riešil okresný súd otázku, či v dôsledku platieb, ktoré žalovaný vykonal, došlo
k zániku jeho záväzkov za Energie splnením. Z výsluchu žalovaného vyplynulo, že dohoda o úhrade

Energií bola na začiatku taká, že tieto sa budú uhrádzať v hotovosti žalobcovi do ruky. Pri odovzdávaní
hotovosti žalovaný už účel platieb žalobcovi osobitne neoznačoval, ako tvrdil aj žalobca. Nebolo sporné,
že hotovostnými platbami žalovaný mesačne uhrádzal druhú časť nájomného vo výške 750 Eur. Táto
skutočnosť potom nepriamo potvrdila pravdivosť tvrdenia žalovaného o existencii dohody, čo sa bude
hotovosťou platiť. Podľa názoru okresného súdu je len ťažko predstaviteľné, že by žalobca nevyžadoval,

aby boli počas celého trvania nájomného vzťahu priebežne uhrádzané aj zálohové platby za Energie.
Žalobca hotovostné platby vo finančnej bilancii v zásade nepriradzoval k jednotlivým položkám. Hoci
napríklad žalobca potvrdil, že nájomné bolo zaplatené v celosti, čo malo byť 18.000 Eur, priradil vo
finančnej bilancii k nájomnému len platby vo výške 10.500 Eur. Ak aj teda vo finančnej bilancii bolo
uvedené, že z Energií bola uhradená iba elektrika a plyn za január, nebolo možné tento údaj vziať za

smerodajný.

13. Okresný súd uviedol, že žalobca neustále poukazoval na to, že podľa finančnej bilancie mu žalovaný
dlží cez 9.000 Eur, teda že v skutočnosti požaduje menej než na čo by mal nárok. Osobitne poukazoval
na sporný záväzok žalovaného vo výške 5.000 Eur. Žalobca však netvrdil, že tento záväzok bol zo

zložených preddavkov uhradený. Naopak, žalobca výslovne uviedol, že si myslel, že mu žalovaný
niekedy tú dlžobu 5.000 Eur prinesie, ale on mu tie peniaze stále nenosil a keď nejaké peniaze doniesol,
už bolo treba platiť iné veci. Čo sa týka ostatných položiek (záväzkov) vo finančnej bilancii, ktoré priamo
nevyplývali z Nájomnej zmluvy a ktoré po odpočítaní sumy 5.000 Eur predstavujú sumu 7.036,96 Eur,
ani vo vzťahu k týmto žalobca netvrdil, že by zanikli splnením zo zloženej zálohy. Žalobca teda na

jednej strane tvrdil, že žalovaný hotovostnými platbami záväzky titulom Energií nehradil, ale nevedel už
povedať, ktoré záväzky teda boli z týchto platieb zaplatené.

14. Okresný súd poukázal na znenie § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré sa aplikuje v prípade,
že ten istý dlžník má veriteľovi splniť niekoľko záväzkov, ale poskytnuté plnenie nepostačuje na splnenie

všetkých záväzkov. Primárne platí, že splnením zanikne záväzok, ktorý pri plnení určí dlžník. V zákone je
zakotvená podmienka, že dlžník musí vyhlásenie urobiť pri plnení, neskoršie vyhlásenie je bez právneho
významu, nakoľko inak sa ex lege uplatní pravidlo, že splnený je záväzok najskôr splatný, a to najprv
príslušenstvo.15. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný Energie nezaplatil, pričom
žalovaný v konaní potvrdeniami o realizovaných bezhotovostných platbách a finančnou bilanciou

dostatočne preukázal, že svoje záväzky titulom Energií uhradil. Ak žalobca napriek tomu zotrval
na tvrdení, že žalovaný svoje záväzky titulom Energií nesplnil, bolo jeho povinnosťou uviesť, ktoré
iné záväzky teda žalovaný vykonanými platbami splnil, teda mal tvrdenia žalovaného vyvrátiť. V
takom prípade by zas na žalovanom ležalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že v dôsledku
poskytnutého plnenia došlo práve k zániku žalovaných pohľadávok. Žalobca však nevedel označiť, ktoré

jeho pohľadávky boli poskytnutým plnením uspokojené. Žalobca vnímal všetky svoje pohľadávky ako
jeden celok. Okresný súd zdôraznil, že veriteľ si nemôže sám vybrať ktorú pohľadávku považuje za
uspokojenú a ktorú nie. Obchodný zákonník upravuje práve v § 330 pravidlá v akom poradí dochádza
v prípade viacerých záväzkov k ich zániku splnením. Ak by teda žalovaný nepreukázal, že plnil práve
záväzok titulom Energií, splnený by bol jeho záväzok voči žalobcovi, ktorý bol najskôr splatný. V tomto
ohľade by však bol nárok žalobcu súdom nepreskúmateľný, keďže chýbali skutkové tvrdenia žalobcu o

tom, ktorý záväzok bol kedy splatný.

16. Z uvedeného okresný súd dospel k záveru, že žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno v konaní
a preukázal, že jeho záväzky voči žalobcovi titulom Energií zanikli splnením. Z tohto dôvodu žalobu
žalobcu zamietol.

17. Záverom okresný súd podotkol, že ak žalobca v konaní poukazoval na to, že žalovaný mu podľa
finančnej bilancie dlžní sumu 9.800,11 Eur, toto tvrdenie po vykonanom vyúčtovaní nezodpovedalo
skutočnosti. Náklady na Energie boli podľa vyúčtovania o 2.142,72 Eur nižšie. Žalovaný spolu uhradil
žalobcovi o 6.629,57 Eur viac ako boli jeho záväzky z Nájomnej zmluvy (bod 27.4.). Po odpočítaní

zloženej zábezpeky je to o 5.129,57 Eur viac.

18. Vo výroku o nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 255 ods.
1 CSP. Žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd

samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

19. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho
zástupcu (č.l. 182-187 spisu). Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. V prvom rade poukázal na

skutočnosť, že okresný súd vzal pri svojom rozhodovaní vo veci jeden z dôkazov, predložený žalovaným,
teda tzv. finančnú bilanciu žalobcu, do úvahy nie ako celok, čo považoval za nesprávny prístup k
vyhodnocovaniu dôkazov. Považoval za nelogické, že údajne zo zisteného skutkového stavu vyplýva
nie to, že žalovaný dlhuje peniaze žalobcovi, ale naopak, žalobca ich dlhuje žalovanému (spolu podľa
názoru súdu: 5.129,57 Eur), ak žalovaný nikdy toto žalobcovi nenaznačil, a to ani pred podaním žaloby

a nikdy nevyzval žalobcu na základe dôkazu, ktorý sám predložil, aby mu tento údajný dlh, teda údajný
preplatok na nájme a službách s ním spojených žalobca uhradil. Poukázal na výpoveď žalovaného, v
ktorej sám spochybnil jeho vlastný dôkaz - teda finančnú bilanciu tým, že z nej uznal len tie položky,
ktoré boli preňho výhodné, čo považoval takisto za účelové až zavádzajúce a mal za to, že to vzbudzuje
vážne pochybnosti o výpovedi žalovaného. Podľa žalobcu ak okresný súd pripustil uvedený dôkaz, mal

sa dôslednejšie vysporiadať so všetkými položkami z tzv. finančnej bilancie žalobcu, z ktorej vyplýva,
že žalovaný má tam uvedený záväzok voči žalobcovi a nie len skonštatovať, že z dokazovania údajne
vyplýva, že to, čo mal žalovaný zaplatiť na nájme a službách spojených s nájmom žalobcovi je menej
ako to, čo v skutočnosti zaplatil. Podľa tvrdení žalobcu totiž priamo z dôkazu predloženého žalovaným
vyplývajú aj iné záväzky, a teda v konečnom dôsledku dlh žalovaného voči žalobcovi. Vzhľadom k

princípom spravodlivosti a právneho štátu mal okresný súd predložený dôkaz buď akceptovať ako celok,
alebo ho potom vôbec nebrať do úvahy.

20. Podľa žalobcu okresný súd nebral do úvahy existenciu počiatočného dlhu žalovaného voči žalobcovi
vo výške 5.000 Eur a nelogicky preplietol výpočty oficiálnych účtovných dokumentov (nájomnej zmluvy

a faktúr) s neoficiálnym (neúčtovným) finančným denníkom žalobcu. Existuje niekoľko nesporných
dôkazov o tom, že počiatočný dlh žalovaného voči žalobcovi vznikol už pred uzatvorením nájomnej
zmluvy, a to v čase, kedy žalovaný po vzájomnej dohode pracoval u žalobcu na dohodu o vykonaní
práce od 03.11. do 31.12.2016. Považoval za nutné si uvedomiť, že osobný finančný denník žalovanéhovznikal za úplne iných okolností a zachytával aj iné obdobie, ktoré je potom predmetom žalovaných
faktúr a nájomného vzťahu, čiže ho nemožno po položkách nelogicky započítavať do oficiálneho
nájomného vzťahu a oficiálneho účtovníctva. Tieto argumenty predkladá žalobca až teraz preto, lebo

neočakával, že okresný súd existenciu tohto dlhu spochybní a toto spochybnenie potom použije pri
výpočte celkového dlhu žalovaného voči žalobcovi. Za trvania Dohody o vykonaní práce žalovanému
nebola vyplatená žiadna mzda, nakoľko sa vzájomne dohodli, že žalovaný bude skúšať hospodáriť sám
a bude si nechávať podiel z tržieb, o čom si rovnako žalobca viedol bilanciu tržieb 2016 - Kino bar,
ktorú priebežne odovzdával žalovanému a rovnako mu ju odosielal elektronickou poštou, tak ako aj

jeho sestre, ktorá žalovanému v tom čase pomáhala. Oficiálne ukončenie Dohody o vykonaní práce,
ktoré vystavila účtovná kancelária žalobcu pre žalovaného síce obsahuje vetu, že „...všetky vzájomné
záväzky, ktoré počas pracovného pomeru (ale len od 03.11 do 31.12.2016 - len 58 dní) vznikli, boli ku
dňu podpísania tejto dohody vyrovnané“, tento zápis však ale nijako nesúvisí s existenciou päťtisícového
dlho žalovaného voči žalobcovi. Ďalej by boli dôkazom aj svedectvá všetkých kolegov žalovaného a
riadnych zamestnancov žalobcu, ktorí s ním v tom čase v Kino bare pracovali a vedeli by dosvedčiť, že si

žalovaný všetky tržby ponechával s tým, že žalobcovi dohodnutý podiel vyplatí, čo sa stalo len čiastočne
a z týchto tržieb zostala žalovanému dlžoba vo výške 5.000 Eur, čo je zrejmé aj z Bilancie tržieb 2016
- Kino bar a aj z prvého riadku Finančnej bilancie - prenájom Kino bar & Furman 2017, ktorú žalovaný
predložil ako jediný dôkaz. Žalobca zároveň vypracoval aj Bilanciu kino od 23.09.2016 do 05.03.2017
(príloha č. 3), z ktorej taktiež nesporne vyplýva, že žalovaný mal voči žalobcovi dlh vo výške 5.000

Eur, nakoľko považoval za logické, že ak by si vzájomne tento dlh neodsúhlasili a nedohodli sa na jeho
splácaní, nebol by predsa žalovaný žalobcovi priestory prenajal, splácanie dlhu bola jedna z nutných
podmienok podpísania Nájomnej zmluvy od 01.01.2017. Ďalším dôkazom je Zápis zo 17.02.2017, ktorý
žalobca rovnako osobne odovzdal, aj elektronicky odoslal žalovanému, z ktorého rovnako jednoznačne
vyplýva existencia dlhu. Na základe tohto zápisu priniesol žalovaný žalobcovi začiatkom marca 2017

sumu6.000Eur,akosplátkudlhuadohodlosa,ženaďalejmôžepokračovaťnájomnývzťah.Tátočiastka
bola jednoznačne splátkou dlhu, preto aj v tomto riadku nie je priradená k nijakej inej konkrétnej položke.
Ak by bola finančná bilancia urobená iba po tento riadok, jednoznačne to zo stavov „malo a má dať“
vyplýva. V neposlednom rade je nesporným dôkazom aj email zo dňa 16.02.2017, ktorý poslala sestra
žalovaného žalobcovi, v ktorom doslova uvádza, že ... „Skončil by v decembri a vyplatil ti tých 5.000

Eur a rozišli by sme sa ....“ . Ďalším dôkazom je, že začiatkom decembra - teda zhruba mesiac pred
riadnym ukončením ročnej nájomnej zmluvy navštívili žalovaného záujemci o prenájom predmetných
priestorov na ďalší rok, pričom žalovaný pred nimi netajil, že má dlh voči žalobcovi a zároveň aj prisľúbil,
že predmetný dlh do 07.12.2017 vráti. Keď však v ten deň prišiel žalobca za žalovaným pre peniaze, ten
ich opätovne nemal a povedal, že ich vráti niekedy neskôr, a vtedy došlo medzi žalovaným a žalobcom

k incidentu, ktorý vyšetrovala aj polícia, kde následne pri výpovedi žalovaný uviedol, že si je vedomý,
že žalobcovi peniaze dlhuje, ale že si svoj dlh vyrovná, obáva sa však o svoju bezpečnosť, nakoľko sa
mu údajne žalobca vyhrážal, čo sa však pri trestnom konaní nijako nepreukázalo. Tu je nutné uviesť,
že sa to stalo 07.12.2017, teda 13 dní pred ukončením oficiálneho nájomného vzťahu a posledný zápis,
kedy dával žalovaný žalobcovi v hotovosti peniaze bol už 04.10.2017, teda cca 2 mesiace predtým.

Po 07.12.2017 už žiadny zápis vo finančnom denníku nie je, čiže je zrejmé, že žalovaný už žalobcovi
žiadne peniaze nedával a tým pádom jeho tvrdenie pred políciou len vypovedalo o tom, že na súde pri
výpovedi nehovoril pravdu. Posledným nesporným dôkazom existencie dlhu vo výške 5.000 Eur, a tým
aj celkového dlhu vo výške 9.800,11 Eur podľa žalobcu je email zo dňa 16.09.2018, v ktorom advokát
žalovaného kladie otázku žalobcovi, či je v danej veci možné viesť rokovanie o mimosúdnom vyrovnaní.

Aj napriek týmto mnohým faktom žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že si od žalobcu žiadnych 5.000
Eur nikdy nepožičiaval, ani mu tento dlh voči nemu nijako inak nevznikol. Žalobca zdôraznil, že len
na základe tohto nepravdivého tvrdenia žalovaného, okresný súd konštatoval, že žalovaný uniesol
svoje dôkazné bremeno, čo považoval za vážne pochybenie a nesprávne právne posúdenie celej veci
okresným súdom.

21. Podľa žalobcu okresný súd pristúpil k vyhodnocovaniu žalovanej sumy za energie zjavne divnou
matematikou. Finančný denník žalovaný používa ako svoju čisto internú štatisticko - evidenčnú pomôcku
pri komunikácii s viacerými partnermi či zamestnancami, nájomca, poprípade len pre svoju osobnú
potrebu. Do ľavého stĺpca Vyplatiť si žalobca vopred uvedie položky, ktoré má jeho partner podľa

dohody uhrádzať a postupne si do pravého stĺpca Vyplatené značí, kedy a koľko mu protistrana uhradila,
zaplatila, prípadne inak vykompenzovala položky Vyplatiť. S pribúdajúcimi riadkami Vyplatiť a Vyplatené
sa mu potom postupne v pravom stĺpci rozdiel ukazuje automaticky, či je protistrana v pluse, alebo v
mínuse a v akej presne výške. Žalobca sleduje len poslednú kolónku rozdiel a v konečnom dôsledkupre neho nie je dôležité, kde a ako zaradí položky vyplatené, toto je iba súkromná pomôcka, nie
účtovný či peňažný denník, dôležitá je pre neho výsledná suma, ktorá vypovedá o stave jeho záväzku.
Žalobca považoval za nemožné, aby ho protistrana používala spätne pre svoje potreby, lebo tento čisto

súkromný finančný denník môže matematicky fungovať iba ako celok. Takýmto spôsobom sa robila
aj Finančná bilancia - prenájom Kino & Furman 2017, ktorú žalovaný ako jedinú z veľkého množstva
dokumentov, ktoré od žalobcu dostal - a použil ako dôkaz neexistencie dlhu. Považoval za nutné
uviesť, že ak si v ktoromkoľvek riadku tabuľku odstrihneme a spočítame ľavý a pravý stĺpec, vždy
vyjde mínusová položka v neprospech žalovaného, a nie ako žalovaný tvrdí, že keď priniesol dňa 8.

februára sumu 3.500 Eur a v marci sumu 6.000 Eur, tak „peniaze doniesol formou zálohy, teda keby to
nešlo dobre, že sa to bude z toho odčítať“. Peniaze predsa priniesol žalovaný preto, lebo mu žalobca
predtým doručil Zápis zo 17.02.2017, v ktorom mu kladie podmienku, že ak nedôjde k vyplateniu dlžných
súm, poprípade sa nedodržia dohody z tohto stretnutia, pristúpi prenajímateľ (žalobca) k výpovedi
nájomného vzťahu. Žalobca dodal, že pripisoval položky financií, ktoré mu žalovaný nosil do jednotlivých
riadkov chronologicky podľa času a nie podľa ich účelu, resp. významu. Považoval za zarážajúce,

akým výpočtom okresný súd dospel k záveru, že žalovaný zo žalovaného titulu žalobcovi už nič údajne
nedlhuje. Za nepravdivé považoval tvrdenie obhajcu žalovaného, že žalovaný nemal možnosť nijako
osobne vstupovať do spracovania finančných bilancií - resp. meniť ich, pretože vždy, keď priniesol
žalovaný peniaze žalobcovi, žalobca si túto sumu poznačil do finančného denníka a žalovaný na mieste
ju odsúhlasil, čoho dôkazom je to, že žalovaný nevlastní žiadny iný relevantný účtovný alebo neúčtovný

doklad o tom, že nejaké peniaze niekedy žalobcovi dal. Podľa žalobcu, ak sa má uznať žalovanému,
že energie a všetky položky vyplývajúce zo zmluvy riadne uhradil, mal by predložiť Peňažný denník z
Daňového priznania za rok 2017, z ktorého by to jednoznačne vyplývalo. Ak žalovaný od žalobcu okrem
osobnejfinančnejbilanciežiadnyinýúčtovnýdokladnemá,nemoholsitedaanižiadnuzpoložiek-okrem
750 Eur uhradených na účet žalobcu za nájom - zaúčtovať do daňového priznania. Podľa žalobcu sa

nijako nepreukázalo, že by bol žalovaný uhradil žalobcovi žalované faktúry za služby spojené s nájmom
nebytových priestorov, ktoré žalobca dodnes eviduje vo svojom účtovníctve ako neuhradené. Navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň k odvolaniu
pripojil Prílohy č. 1. - 6.

22. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom zástupcu (č.l.
205-207 spisu). Žalovaný považoval v celom rozsahu napadnutý rozsudok za správny, a to ako po
právnej, tak i vecnej stránke. Mal za to, že na dôkazy priložené žalobcom k jeho odvolaniu nie je možné
prihliadať, nakoľko z povahy priložených listín je zrejmé, že tieto mal možnosť žalobca predložiť alebo
označiť v konaní na súde prvej inštancie, čo čiastočne aj spravil. Z uvedeného dôvodu považoval za

nadbytočné podrobne sa vyjadrovať k ich obsahu. Žalovaný uviedol, že aj zo žalobcom predložených
listín vyplýva záver, že tieto nemôžu mať vplyv na navrhovanú zmenu napadnutého rozhodnutia. K
argumentácii žalobcu uviedol, že sa jedná iba o opakujúce sa tvrdenia, ktoré uvádzal ako v jeho
predchádzajúcich písomných podaniach alebo ústnych prednesoch na pojednávaniach, a to či už
osobne alebo prostredníctvom právneho zástupcu. S každým z jeho argumentov sa však súd prvej

inštancie už riadne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Podstata argumentácie žalobcu je založená
na jeho tvrdení, že žalovaný mu má byť dlžný peňažné sumy z iných právnych titulov a z období,
ktoré nie sú zhodné s obdobím platnosti nájomnej zmluvy. Žalobcom uplatnený nárok bol zadefinovaný
ako nedoplatok na službách súvisiacich s užívaním predmetu nájmu (energie a iné služby), pričom
vykonaným dokazovaním sa však preukázalo (prostredníctvom finančnej bilancie samotného žalobcu,

ktorú on považuje za pravdivú), že žalovaný titulom platieb na finančné nároky súvisiace s nájomnou
zmluvu uhradil žalobcovi ako prenajímateľovi dokonca viac finančných prostriedkov, ako bola jeho
povinnosť, t.j. ku dnešnému dňu eviduje žalovaný voči žalobcovi z tohto titulu preplatok. Žalobcovou
snahou napriek tomu bolo a zjavne stále aj je započítanie údajných finančných záväzkov, ktorých
existenciu ani nežaloval a ani nepreukázal, voči platbám z nájomného vzťahu. Tento postup od počiatku

žalovaný odmietal, nakoľko neuznáva existenciu žiadnych iných svojich záväzkov voči žalobcovi, a teda,
že voči jeho platbám za záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy nemôže byť nič započítavané. Navrhol
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, s priznaním nároku na náhradu trov konania 100%.

23. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu (č.l.

217-219 spisu). Nesúhlasil s vyjadrením žalovaného a trval na všetkých skutočnostiach a dôvodoch
uvedených v podanom odvolaní.24. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 04.02.2020 bolo vyjadrenie žalobcu doručené
žalovanému (doručenka na č.l. 226 spisu) s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť,
ktorú možnosť žalovaný v lehote určenej okresným súdom a ani k momentu rozhodovania krajského

súdu nevyužil.

25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a
verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok

okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

26. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/35/2020-231 zo dňa
14.07.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli

Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu dňa 22.09.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na
základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline za
akceptovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

27. Podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

28.Kodvolacímdôvodomžalobcu,obsiahnutýmvpodanízodňa10.12.2019(č.l.182-187spisu),krajský
súd zvýrazňuje, že tieto mohol posudzovať za viazanosti skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný
súd za použitia ust. § 383 CSP, keďže neboli zistené dôvody na zopakovanie dokazovania a ani na

jeho doplnenie. Žalobca bol poučený o sudcovskej koncentrácii konania podľa ust. § 153 CSP, zákonnej
koncentrácii konania podľa ust. § 154 CSP, ktoré poučenie bolo obsiahnuté vo výzve okresného súdu
doručenej žalobcovi dňa 10.10.2018 (č.l. 98 spisu) ako i v predvolaní na nariadené pojednávanie na deň
04.10.2019, doručenom stranám sporu prostredníctvom ich zástupcov, podľa doručeniek na č.l. 113,
114 spisu.

29. K rozsahu a dôvodom podaného odvolania zo strany žalobcu krajský súd považuje za potrebné
uviesť, že mohol vychádzať len z tých tvrdení žalobcu, ktoré netvorili nový odvolací dôvod, t.j. ktoré
nemali charakter „novôt“ v odvolacom konaní v zmysle ust. § 366 CSP. Znamená to, že krajský súd v
odvolacom konaní nemohol prihliadať na prostriedky procesného útoku žalobcu a prostriedky procesnej

obrany žalovaného, t.j. ani na dôkazy, ktoré boli použité až v podanom odvolaní a ktoré neboli uplatnené
a predložené v konaní pred súdom prvej inštancie, keď nebol preukázaný žiaden z dôvodov pod písm.
a) až d) ust. § 366 CSP, aby k takýmto novotám v odvolacom konaní mal prihliadať krajský súd.

30. Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 387 ods. 1,

2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného
súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nebolo žiaduce,
aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už
odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade

skutkovorozhodnéokolnosti.TentozáverkrajskéhosúdujeajvsúladesuznesenímÚstavnéhosúduSR
sp. zn. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v
priebehupríslušnéhosúdnehokonania“.Vtejtosúvislostikrajskýsúdpoukazujeprimeraneinarozsudok
NS SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu
rozhodnutiasúduprvéhostupňa,takodvolacísúdsavzásademôžeobmedziťnaprevzatieodôvodnenia
nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 zo dňa 25. apríla 2012,

podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak
v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.31. K jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd uvádza nasledovné.

32. Oboznámením sa s priebehom a postupom konania, dokazovania pred okresným súdom, nebolo

zistené, že by došlo k vade konania pred okresným súdom, ktorá by mohla mať vplyv na vydanie
rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné uviesť, že podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je aj právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,
I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých

rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd
viedol spor) a či uvedený postup súdu znemožnil strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení,
prípadne maril možnosť jej aktívnej účasti na konaní. Krajský súd sa oboznámil s postupom okresného
súdu, na základe ktorého konštatuje, že zo strany súdu prvej inštancie nebola žalobcovi zmarená

možnosť jeho aktívnej účasti na konaní v súvislosti s prostriedkami útoku, t.j. nebolo žalobcovi upreté
právo predkladať tvrdenia, označovať dôkazy na ním tvrdenú opodstatnenosť podanej žaloby, ako aj vo
vzťahu k prostriedkom procesnej obrany žalovaného. Žalobca mal postupom okresného súdu vytvorené
podmienky k tomu, aby uplatňoval a napĺňal výkon svojich oprávnení.

33. Podstatou odvolania žalobcu bola námietka, že okresný súd tzv. finančnú bilanciu žalobcu vzal do
úvahy nie ako celok, a tým považoval za nelogické, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva nie to, že
žalovaný dlhuje peniaze žalobcovi, ale naopak, žalobca ich dlhuje žalovanému. Ak okresný súd pripustil
tento dôkaz, tak sa mal dôsledne vysporiadať so všetkými položkami z tzv. finančnej bilancie žalobcu, z
ktorej vyplýva, že žalovaný má tam uvedený záväzok voči žalobcovi, pričom nevzal do úvahy existenciu

počiatočného dlhu žalovaného voči žalobcovi vo výške 5.000 Eur, ako i postup pri vytváraní toho dôkazu
žalobcom.

34. V súvislosti s týmito odvolacími dôvodmi žalobcu krajský súd uvádza, že pri ich hodnotení a posúdení
bolo nevyhnutné vychádzať zo skutkového vymedzenia žalobného nároku. Krajský súd zvýrazňuje,

že žalobca v podanej žalobe zo dňa 24. mája 2018, ako aj v následných písomných podaniach a
vyjadreniach uviedol sumár skutkových tvrdení podľa ust. § 132 CSP, z ktorých nepochybne vyplývalo,
že žalobca svoj nárok odvodzoval od Nájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2016, uzavretej so žalovaným.
Čl. 7, Čl. 8 a ust. 132 CSP v platnom znení v súvislosti s vyvolaním súdneho konania a prejednaním
uplatneného nároku žalobcovi ukladá, aby návrh na začatie konania (zo žaloby) obsahoval pravdivé

opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovoláva a musí byť zjavné,
čoho sa žalobca domáha. Je potrebné určite a zrozumiteľne označiť právny vzťah, práva a povinnosti
z neho vyplývajúce, ako aj ktorá povinnosť má byť rozhodnutím súdu uložená žalovanému. Podstatné
pre súdne konanie je, či z podanej žaloby vyplýva žalobcova požiadavka, čoho, na akom skutkovom
základe sa žalobca uplatneného žalobného nároku domáha.

35. V zhode s okresným súdom i krajský súd uvádza, že žalobca v podanej žalobe zo dňa 24. mája 2018
vymedzenými skutkovými tvrdeniami vyjadril uplatnený žalobný nárok, ktorý nepochybne mal zmluvný
základ v nájomnej zmluve, a to v jej Čl. 4.2, v ktorom sa žalovaný ako nájomca zaviazal uhrádzať
cenu služieb (nebola zahrnutá v cene nájomného), a to dodávky elektrickej energie, plynu, vodné a

stočné, internet, vývoz komunálneho odpadu, poplatky súvisiace s verejnou hudobnou a televíznou
produkciou, hudobným, televíznym a satelitným príjmom, na základe skutočného odberu. Žalobca cenu
služieb spojených s nájmom vyúčtoval žalovanému faktúrami č. FV17073 na sumu 201,80 Eur - za
vodné a stočné, č. 17069 - refakturácia elektrickej energie na sumu 3.762,71 Eur splatnú 19.01.2018,
faktúru č. 17072 - refakturácia položiek (vodné a stočné; komunálny odpad; Slovenský ochranný zväz

autorský; Slovgram; dodávka plynu) na sumu 3.525,44 Eur splatnú 25.01.2018. Tieto rozhodujúce
skutočnosti a dôkazy sa tak stali základom žalobného nároku, v spojení aj s ďalšími listinnými dôkazmi,
ktorými žalobca preukazoval svoju pohľadávku voči žalovanému. Opísaním rozhodných skutočností a
doložením dôkazov tak žalobca určil o čom a na akom skutkovom základe má súd rozhodnúť.36. V rámci konania pred súdom prvej inštancie nebolo medzi stranami sporné uzatvorenie Nájomnej
zmluvy dňa 30.12.2016, predmetom ktorej bol prenájom nehnuteľnosti v V., zapísanej na LV č. XXXX,

parc. č. 1018/2, k. ú. V., na ulici Q. XX (budova bývalého kina) ako aj, že žalovaný uhrádzal počas trvania
nájomného vzťahu nájomné, avšak služby spojené s nájmom ich poskytovateľom za žalovaného hradil
žalobca. Z týchto, ako medzi stranami nesporných skutočností, vychádzal i odvolací súd podľa ust. §
186 ods. 2 CSP.

37. Žalovaný na základe výzvy okresného súdu v rámci prostriedkov procesnej obrany popísal spôsob
platenia nájomného a služieb spojených s nájmom, nárok žalobcu v celom rozsahu neuznával a doložil
dôkaz nachádzajúci sa na č.l. 77-78 spisu označený ,,Finančná bilancia - prenájom Kino & Furman 2017“
preukazujúci opak, t.j. že uhradil všetky náklady spojené s nájmom.

38. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby bol právny

záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že teória
procesného práva podmieňuje úspech strany sporu unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno
tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je Čl. 8 CSP, podľa ktorého strany
sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia

dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedené ustanovenia
stanovujú dôkaznú povinnosť strany sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané na základe

navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.

39. V prejednávanej veci mal žalobca vo vzťahu k žalobou vymedzenému nároku bremeno tvrdenia o
tom, že mu na základe nájomnej zmluvy vznikol nárok na zaplatenie služieb spojených s predmetom
nájmu, vyúčtovaných na podklade vystavených faktúr ako aj, že žalovaný predmetný záväzok neuhradil.

Žalovaný základ nároku, okrem DPH vo vzťahu ku komunálnemu odpadu nerozporoval, bránil sa však
tvrdením o úhrade ceny poskytnutých služieb, a to dôkazom vytvoreným žalobcom, a to Finančná
bilancia - prenájom Kino & Furman 2017. Žalobca do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 04.10.2019 k
tomuto dôkazu uviedol, že ...,,nespochybňujem jeho existenciu...“ ako aj, že išlo o jeho ,,súkromnú
bilanciu, ktorú vystavoval kvôli prehľadnosti“. Pokiaľ strana žalobcu a strana žalovaného tento dôkaz

považovali za vierohodný a iný dôkaz o platbách zo strany žalovaného (okrem platieb nájomného na
účet žalobcu v sume 750 Eur podľa dohody) neexistoval, potom bol správny postup okresného súdu,
ak pri zhodocovaní (ne)dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie ceny služieb spojených s nájmom z
tohto dôkazu - jeho údajov vychádzal. Nestotožňuje sa odvolací súd so žalobcom, že okresný súd mal
predmetný dôkaz - jeho údaje hodnotiť v celosti, a to za situácie, ak žalobca vnímal rôzne pohľadávky

voči žalovanému ako celok. Naopak, je potrebné súhlasiť s postupom okresného súdu, ktorý za stavu
žalobcomtvrdenéhodlhuna,,energiách“aneurčení,ktoréinézáväzkyžalovanéhovykonanýmiplatbami
podľaúdajovtzv.finančnejbilanciemalpovažovaťzasplnené,posudzovaltvrdeniažalovanéhooúhrade
žalovaného nároku (ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka). Okresný súd v odseku 27. odôvodnenia
rozhodnutia vykonal podrobnú analýzu údajov, t.j. zistil výšku nároku žalobcu na zaplatenie ceny služieb

spojených s nájmom a porovnaním sumy, na ktorú mal žalobca počas trvania nájomného vzťahu nárok a
sumy, ktorú žalovaný uhradil, správne uzavrel v odseku 32. odôvodnenia, že žalovaný tvrdenie o úhrade
záväzku titulom Energií, a tým zánik tohto záväzku, preukázal.

40. Okresný súd zhodnotením dôkaznej povinnosti sporových strán dospel k správnemu právnemu

záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom, s následkom znášania pre neho nepriaznivého
rozhodnutia, t.j. zamietnutia žaloby (primerane rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 13/2009). Na podporu
tohto záveru je treba predovšetkým akcentovať fakt, že sám žalobca nebol vo svojich tvrdeniach a
ani predkladaní dôkazov konzistentný. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na uznesenie NS ČR
sp. zn. 30Cdo 2675/2006, podľa ktorého ...„dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na

tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne
následky;ideotohoúčastníka,ktorýexistenciutýchtoskutočnostítiežtvrdí.Vdanomprípadesižalovaný
relevantným spôsobom povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú splnil tak, aby v danom prípade bolomožné konštatovať unesenie jeho dôkazného bremena, čo žalobca nevyvrátil, nedokázal opak, a tým
nesie zodpovednosť za neúspech v spore.

41. Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu a z dôvodu vyporiadania
sa s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu uvádza, že dôvody, na ktorých odvolateľ založil odvolanie,
neboli pre jeho úspech v konaní relevantné. Tvrdenie o iných vzťahoch založených so žalovaným a
z nich vyplývajúcich záväzkov žalovaného voči žalobcovi, neboli skutočnosťou postačujúcou k tomu,
aby týmto bol založený relevantný odvolací dôvod k žalobou vymedzenému nároku na zaplatenie ceny

služieb spojených s nájmom.

42. Krajský súd konštatuje, že zo strany okresného súdu nedošlo ani k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. Vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť, pri ktorej súd zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z uvedených situácií v predmetnej sporovej veci
nedošlo. Okresný súd na úplne a riadne zistený skutkový stav veci aplikoval správne hmotné právo,
a to rozhodné ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. a Obchodného zákonníka, ktoré v citácii uviedol v

odôvodnení svojho rozsudku, ktoré aj zákonným spôsobom interpretoval na zistený skutkový stav (5Cdo
244/2011- dispozičná a prejednacia zásada).

43. Z týchto len doplnených záverov krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne
správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. V súvislosti s odôvodnením krajského súdu sa

poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého ...„odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní“.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto
odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.