Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/120/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116220242
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3116220242.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov
senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti
žalovanému: K. D., nar. XX.XX.XXXX., bytom S. XX, E. - K., o zaplatenie 4.857,92 eur s prísl., o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 06. marca 2018, č.k. 20Csp/109/2016-103, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že žalovaný je
p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.968,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo sumy 2.968,19 eur od 10.01.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti výroku II. p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 17,14 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.zastavilkonanievčastiozaplateniezmluvných
úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených za obdobie od 19.12.2013 do 08.11.2016 v sume 1.934,99 eur,
zmluvných úrokov vo výške 12,9 % ročne zo sumy 4.857,92 eur od 09.11.2016 do zaplatenia, výrokom
II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
4.857,92 eur s príslušenstvom z dôvodu, že uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere, ktorú žalovaný
porušil, vzhľadom na čo vyhlásil úver za predčasne splatný, pričom žalovaný celý dlh neuhradil. Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. j), k),
§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods.
9, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a
výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba nie je dôvodná. Nakoľko žalobca

pred začatím pojednávania v časti príslušenstva (zmluvných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených
za obdobie od 19.12.2013 do 08.11.2016 v sume 1.934,99 eur, zmluvných úrokov vo výške 12,9% ročne
zo sumy 4.857,92 eur od 09.11.2016 do zaplatenia) zobral žalobu späť, súd konanie v tejto časti v zmysle
ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil. Uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere spĺňala v písomnej forme prísne obsahové náležitosti. Preskúmaním zmluvy
o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí

spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahovala ani údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, ktoré náležitosti musia byť v zmluve obsiahnuté podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pre absenciu uvedených náležitostí sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi proti žalovanému potom nevzniklo právo na zaplatenie úroku
z úveru a poplatkov (poplatky za upomienky, za výzvy, za poistenie), ktoré boli v zmluve dojednané

a ani čiastočné úhrady žalovaného nebol žalobca oprávnený započítať na tieto nároky. Súd následne
aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a posúdil premlčanie nároku žalobcu
ex officio. Keďže zo zmluvy o úvere nebolo zistiteľné, v akom rozsahu sa mali v rámci jednotlivých
splátok započítavať úhrady na istinu a v akom rozsahu na úroky, súd mal za to, že spravodlivé bude,
pokiaľ sa zakaždým celá splátka započíta na istinu úveru, pretože úver sa považuje pre absenciu vyššie

uvedených náležitostí za bezúročný a bez poplatkov a žalobca nemá nárok na úroky a poplatky. Súd
konštatoval, že žaloba bola na súde podaná dňa 14.11.2016, preto vzhľadom na trojročnú premlčaciu
dobu v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka premlčanie sa môže vzťahovať na splátky splatné pred
14.11.2013, t.j. na 25 splátok úveru po 79,95 eur zročných od 15.10.2011 do 15.10.2013, ktoré mali
byť uhradené v celkovej sume 1.998,75 eur. Z aktuálneho stavu úveru mal súd za preukázané, že
titulom úveru uhradil žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu v tomto období splátky úveru v celkovej

sume 1.315,94 eur, ktoré súd započítal na 16 splátok úveru po 79,95 eur splatných od 15.10.2011 do
15.01.2013 a na časť splátky úveru v sume 36,74 eur splatnej dňa 15.02.2013, preto je premlčaná
zvyšná časť splátky splatnej dňa 15.02.2013 v sume 43,21 eur a ostatných 8 splátok splatných od
15.03.2013 do 15.10.2013 v sume 639,60 eur. Ďalšie úhrady dlhu vykonal žalovaný až od 15.01.2016 do
16.09.2016 a celkovo na úver uhradil podľa zhodných tvrdení strán sumu 2.031,81 eur. Z tvrdení žalobcu

a z upozornenia zo dňa 02.12.2013, predčasného zosplatnenia úveru zo dňa 18.12.2013 vyplýva, že
pred zosplatnením úveru bol žalovaný ku dňu 29.11.2013 v omeškaní s úhradou splátok v celkovej
výške 332 eur, ktoré pokrývajú minimálne 4 splátky úveru. Hoci v oznámení o predčasnom zosplatnení
zo dňa 18.12.2013 nie je výslovne uvedené pre nesplnenie ktorej splátky banka využila právo žiadať
zaplatenie celého úveru jednorázovo, je zrejmé, že tak mohla podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka

učiniť len ohľadom splátky, s ktorou už bol žalovaný v omeškaní minimálne 3 mesiace, čo v danom
prípade je splátka splatná dňa 15.09.2013. Súd teda uzavrel, že právny predchodca žalobcu toto
právo využil, pre neuhradenie splátky zročnej dňa 15.9.2013. V dôsledku neuhradenia tejto splátky
splatnej dňa 15.09.2013 v lehote 3 mesiacov vzniklo právnemu predchodcovi žalobcu voči žalovanému
právo žiadať splatenie celého úveru, ktoré právo bolo zmluvnými stranami dojednané v bode 9.2

OP v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Právny predchodca žalobcu pred predčasným
zosplatnením úveru žalovaného výzvou zo dňa 02.12.2013 vyzval na úhradu omeškaných splátok v
lehote 15 dní od doručenia výzvy s upozornením, že inak využije právo zosplatniť úver. Žalovaný
omeškané splátky neuhradil ani do uplynutia dodatočne stanovenej lehoty. Tieto tvrdenia a skutočnosti
žalovaný nerozporoval, preto ich súd považoval za nesporné. Súd ďalej uviedol, že premlčacia doba na

uplatnenie práva na zaplatenie celého zostatku zosplatneného úveru začala podľa § 103 Občianskeho
zákonníka plynúť od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej uplatnil právny predchodca žalobcu toto
právo, t.j. od 15.09.2013, premlčacia doba plynula neprerušene a uplynula dňa 15.09.2016. Žalobu
na súd však právny predchodca žalobcu podal až dňa 14.11.2016, teda po márnom uplynutí trojročnej
premlčacej doby. Uplatnený nárok na istinu a príslušenstvo pohľadávky je teda premlčaný v celom

rozsahu, pričom premlčané právo nemožno podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať. Preto
súd žalobu vo zvyšku (keď konanie v časti žaloby ohľadne zmluvných úrokov a úrokov z omeškania bolo
pre späťvzatie zastavené) pre dôvodne vznesenú námietku premlčania zamietol. Rozhodnutie o nároku
na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal v spore úspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca. Zastával názor, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru
a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v
samotnej zmluve, v časti 3. Údaj o výške poskytnutého úveru, ako aj celkovej výške nákladov zmluva o

úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom.
Samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy
jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. K údaju o výške,

počte a termíne splátky istiny, úrokov a iných poplatkov poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z
9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo
146/2017. Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotouidentifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu
určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Bol toho názoru, že

zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške (81,61 eur), počte (120 mesačných splátok)
a termíne (k 15. dňu v mesiaca, počnúc dňom 15.10.2011 do 15.09.2021) jednotlivých splátok, a preto
zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Ďalej namietal, že nie je zrejmé,
na základe akých skutočností súd uviedol, že je povinný v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. ex offo
prihliadnuť na premlčanie. Dal do pozornosti súdu, že Ústavný súd SR na verejnom zasadnutí pléna

07.02.2018 rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v
súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. V čase vyhotovenia predmetného rozsudku už
bolo uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR všeobecne známe. Zdôraznil, že vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru sa premlčuje celý úverový vzťah naraz, tzn. v jednotnej premlčacej dobe, a to odo
dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Premlčacia doba nezačala plynúť dňa 15.09.2013, ako to
nesprávne ustálil súd, ale až dňa 10.01.2014. Predčasná splatnosť úveru síce nastala dňa 18.12.2013,

avšak žalovaný si výzvu na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, podľa doručenky potvrdzujúcej
prevzatie výzvy, prevzal až dňa 30.12.2013. V samotnej výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom
je žalovanému daná paričná lehota na plnenie, a to 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy.
Lehota na plnenie zo strany žalovaného uplynula dňa 09.01.2014. Z toho plynie, že on mohol prvýkrát
uplatniť svoje právo na súde až dňa 10.01.2014, teda deň nasledujúci po dni márneho uplynutia lehoty

na dobrovoľné plnenie. Jeho žalobou uplatnený nárok tak nemôže byť premlčaný, nakoľko k jeho
premlčaniu by došlo až dňa 11.01.2017, t.j. po 3 rokoch odo dňa, kedy si mohol prvýkrát uplatniť nárok
voči žalovanému na súde. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby žalobe vyhovel v celom rozsahu a
žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

3. K podanému odvolaniu žalobcom sa žalovaný nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. sčasti podľa § 388 CSP zmeniť a sčasti podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zastavujúcej časti - vo výroku I. odvolaním napadnutý nebol, preto
je v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

6. Odvolací súd sa najskôr venoval otázke posúdenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorú
žalobca podaným odvolaním spochybňoval a následne sa zaoberal vyhodnotením premlčania nároku
žalobcu.

7. Žalobca zastával v podanom odvolaní názor, že úverová zmluva nie je bezúročná a bez poplatkov
v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tvrdil, že celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, je v zmluve jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým výpočtom.
Ohľadom údaju v zmluve o výške, počte a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov presadzoval
názor, že tento údaj nemusí byť v zmluve rozpísaný osobitne, a to vzhľadom na súčasnú judikatúru

súdov.

8. Súd prvej inštancie prijal správny záver, že zmluva o úvere neobsahuje celkovú čiastku, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť [§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch].
Významné v tomto smere nie je, že celková čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je vyjadrená výškou

úveru (5.000 eur) a celkovou výškou nákladov (4.116,65 eur), ktoré sumy je potrebné sčítať, ale to,
že ich súčet (9.116,65 eur) nezodpovedá súčinu výšky splátky (81,61 eur) a celkového počtu splátok
(120), ktorý je 9.793,26 eur. V neprospech spotrebiteľa nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, má identický dopad ako neuvedenie tejto náležitosti, preto je úver potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na to, že už tento dôvod spôsobuje bezúročnosť

a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, odvolací súd sa nezaoberal ďalším namietaným dôvodom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.9. Žalobca následne nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, keď aplikoval ust. § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa a ex officio prihliadol na premlčanie žalobou uplatneného nároku.

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne posudzoval otázku premlčania, nakoľko
aj žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu na pojednávaní
konanom dňa 06.03.2018. Je preto bez právnej relevancie táto odvolacia námietka žalobcu, keďže
súd prvej inštancie musel skúmať premlčanie nároku žalobcu z dôvodu vznesenej námietky premlčania
žalovaným. Pri pozornom čítaní je zrejmé, že výrokom II. súd žalobu vo zvyšku pre dôvodne vznesenú

námietku premlčania zamietol (bod 20. napadnutého rozsudku).

11. Ďalej žalobca neakceptoval záver súdu prvej inštancie o premlčaní žalobou uplatneného nároku.
Podľa jeho názoru premlčacia doba začala plynúť až dňa 10.01.2014, k premlčaniu nároku by došlo
až dňa 11.01.2017, t.j. po troch rokoch odo dňa, odkedy si prvýkrát mohol uplatniť nárok na súde voči
žalovanému. Ak žalobu podal dňa 14.11.2016, uplatnil nárok v rámci plynutia premlčacej doby, a teda

jeho nárok nie je premlčaný.

12. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

13. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dlh žalovaného sa stal splatným po tom, čo žalobcu
uplatnil svoje právo a zosplatnil celý úver v dôsledku neuhrádzania splátok riadne a včas, a ku dňu
18.12.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť. Pre prípady, kedy sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným (splatným) celý dlh, stanovuje Občiansky zákonník v § 103, v druhej

vete osobitné pravidlo pre začiatok plynutia premlčacej doby zosplatneného dlhu. V zmysle § 103 veta
druhá Občianskeho zákonníka platí, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý
dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Premlčacia doba práva na
zaplatenie takéhoto zosplatneného dlhu sa teda začína skôr, ako dôjde k zosplatneniu dlhu, začína
plynúť dodatočne už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bol dlh zosplatnený.

14. Ak vykonaným dokazovaním nebolo možné zistiť, pre ktorú splátku došlo k zosplatneniu celého
dlhu, teda ak nie je preukázané inak, je potrebné považovať za nesplnenú splátku, odo dňa zročnosti
ktorej začne plynúť premlčacia doba podľa § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka, splátku zročnú
bezprostredne pred zosplatnením (záver z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/228/2016

zo dňa 12.04.2017).

15. V tomto prípade žalobca ako veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru dňa 18.12.2013
(č.l. 22 spisu) s tým, že v tomto oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti nekonkretizoval, pre
ktorú splátku pristúpil k zosplatneniu úveru. Potom platí skôr uvedený záver, že došlo k mimoriadnej

splatnosti pre splátku zročnú bezprostredne pred zosplatnením, teda splátku zročnú dňa 15.11.2013.
Odo dňa nasledujúceho začala plynúť premlčacia doba a uplynula dňa 16.11.2016. Svoje právo na
zaplatenie zosplatneného dlhu žalovaného z úveru si žalobca uplatnil na súde dňa 14.11.2016, teda
v rámci plynutia premlčacej doby. Na základe uvedeného bol nesprávny záver súdu prvej inštancie o
premlčaní uplatneného nároku žalobcu.

16. Po čiastočnom späťvzatí žaloby zostali predmetom konania nároky na zaplatenie: 1. istiny
vo výške 4.857,92 eur, 2. úrokov zmluvných s úrokmi z omeškania vo výške 370,47 eur do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru, 3. úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 4.857,92 eur od
19.12.2013 do zaplatenia.

17. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný uhradil žalobcovi sumu 2.031,81 eur, pričom istina
úveru mu bola poskytnutá vo výške 5.000 eur.

18. Nakoľko úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, je povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi iba

istinu úveru vo výške 5.000 eur. Keďže žalovaný uhradil žalobcovi sumu 2.031,81 eur, je povinný uhradiť
žalobcovi zostávajúcu časť istiny vo výške 2.968,19 eur (5.000 - 2.031,81 = 2.968,19) a v ostatnej časti
istiny preto nárok žalobcu nebol dôvodný.19. V časti zmluvných úrokov spolu s úrokmi z omeškania vo výške 370,47 eur nárok žalobcu nie je
dôvodný, a to vzhľadom na to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V taktom prípade,
ako bolo konštatované vyššie, patrí veriteľovi iba nárok na vrátenie istiny.

20. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 4.857,92 eur od 19.12.2013 do
zaplatenia, tento odvolací súd priznal v uplatnenej výške, avšak zo sumy nezaplatenej istiny 2.968,19
eur od 10.01.2014 do zaplatenia. Žalovaný sa totiž dostal do omeškania až dňa 10.1.2014, nakoľko
žalobcom bol vyzvaný na vrátenie dlhu vo výzve o predčasnom zosplatnení do 10 dní od doručenia

výzvy, pričom mu bola preukázateľne doručená dňa 30.12.2013. Výška uplatneného úroku zodpovedá
nariadeniu vlády SR č. 87/1995 Z.z.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa § 388 CSP zmenil
a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 2.968,19 eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,25% ročne z tejto sumy od 10.01.2014 do zaplatenia a v zostávajúcej časti tohto zamietnutého

výroku (výrok II.) rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. V zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP o trovách konania rozhodol
odvolací súd nasledovne:

23. Žalobca podanou žalobou žiadal priznať sumu 1.934,99 eur titulom zmluvných úrokov a úrokov
z omeškania, vyčíslených od 19.12.2013 do 08.11.2016), zmluvné úroky vo výške 12,9 % ročne zo
sumy 4.857,92 eur od 09.11.2016 do zaplatenia, sumu 4,857,92 eur ako istinu úveru, sumu 370,47
eur titulom zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, vyčíslených do zosplatnenia úveru a úroky z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 4.857,92 eur od 19.12.2013 do zaplatenia. Platí, že pre

posudzovanie pomeru úspechu a neúspechu strán v spore je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu
v uplatnenej istine, pričom sa prihliada na príslušenstvo, ak ho žalobca v žalobe kapitalizuje (názor
zhodný s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.04.2018, sp. zn. 41Co/1/2018).
Odvolací súd preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal iba z kapitalizovaného
úroku a istiny. Žalobca teda podanou žalobou žiadal priznať sumu 7.163,38 eur (1.934,99 + 4.857,92

+ 370,47 = 7.163,38) a suma priznaná súdom predstavuje 2.968,19 eur (tu treba dodať, že odvolací
súd zachoval aplikáciu ust.§ 256 ods. 1 CSP, keď žalobca žalobu v časti nároku vo výške 1.934,99
eur vzal späť, pričom zavinil späťvzatie žaloby v tejto časti a nárok na náhradu trov konania patrí
žalovanému; odvolací súd tu stotožnil neúspech v podobe „nepriznania“ tejto sumy, keďže výsledok je
zhodný). Úspech žalobcu potom predstavuje 41,43 % a jeho neúspech predstavuje 58,57 % (bol teda

čiastočne úspešný žalovaný). Keďže niet racionálneho dôvodu, aby si strany v prípade čiastočného
úspechu nahradili trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa musí odpočítať, a preto žalobca
nahradí čiastočne úspešnému žalovanému 17,14 % trov konania (58,57 % - 41,43 % = 17,14 %). V
zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).