Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/351/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814207707
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7814207707.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členov senátu
JUDr. Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1/ L. R., nar. X. X. XXXX, bytom
Q., R. XXX, 2/ X. R., rod. D., nar. X. XX. XXXX, bytom H. X. XX, 3/ B. R., nar. XX. X. XXXX, bytom H. X.I.
XX, 4/ N. R., nar. XX. X. XXXX, bytom H. X. XX, L. O. J.. K. A., D. D. Q. T. T. L. I.Ň., X. X proti žalovaným:
1/ I. L., nar. XX. X. XXXX, bytom Y. XX a 2/ R. L. rod. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom Y. XX, o určenie,

že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k.
8C/210/2014 - 83 zo dňa 06. júna 2017 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania je uplatnený nárok žalobcu o určenie, že nehnuteľnosť, zapísaná na K. Č.. XXX
parcely registra „A. parcelné číslo XXX - orná pôda, o výmere X XXX R., kat. územia Y., patrí do

dedičstva po neb. Š. R. I.. Q.Á., nar. X. XX. XXXX, zomrelej XX. XX. XXXX, naposledy bytom Y. Č.. XX.

2. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v
tomto znení:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovaným 1/, 2/ priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Po vypočutí účastníkov, svedkov, oboznámením sa s dedičským spisom sp. zn. E. XXXX/XXXX
po Š. R. a oboznámením sa s notárskou zápisnicou V. XX/XXXX, V. XXXXX/XXXX - Osvedčením o
vyhlásení o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti, Osvedčením o dedičstve po neb. N. R. sp. zn. X E.
X/XXXX, E. V. XX/XXXX, právoplatným dňa 5. 5. 2017, kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 14. apríla
1960, správou Obce Y., fotodokumentáciou, Osvedčením o dedičstve po neb. X. Q. I.. Q. - sp. zn. X

E. XXX/XXXX, pozemnoknižným výpisom č. XXX, kat. územia Y., kúpnopredajnou zmluvou, uzavretou
medzi F. P., D. X. ako predávajúcimi a I. L. D. R. L. ako kupujúcimi, zo dňa 17. 12. 2012, ako aj
s ostatnými listinnými dôkazmi založenými v spise, dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba
žalobcov je nedôvodná. Pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy z hľadiska dodržania zásady „nikto
nemôže na druhého preniesť viac práv, ako má sám“ bola podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcou
otázka účinkov relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým mali nadobudnúť žalovaní 1/, 2/ vlastnícke

právo k nehnuteľnosti, so zreteľom na to, že k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti Osvedčenia o vyhlásení
o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti došlo pred uzavretím kúpnej zmluvy. Podstata relatívnej
neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 40a - veta prvá Občianskeho zákonníka spočíva v tom, že
právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti, považuje sa za platný, teda aj vyvolá právne
účinky, pokiaľ sa ten, na koho ochranu je relatívna neplatnosť stanovená, neplatnosti právneho úkonu
nedovolal. V právnej teórii bol vyslovený názor, podľa ktorého relatívnu neplatnosť možno chápať ako

platnosť pod rozväzovacou podmienkou. Takéto chápanie relatívnej neplatnosti má vplyv na právne
postavenie tej osoby, ktorá vec nadobudla od účastníka relatívne neplatného právneho úkonu. Ak ten,kto nadobudol vlastnícke právo na základe právneho úkonu, postihnutého vadou zakladajúcou jeho
relatívnu neplatnosť, do doby dovolania sa relatívnej neplatnosti, získanú vec ďalej previedol, disponoval
ako vlastník so svojou vecou oprávnene (až do dovolania sa relatívnej neplatnosti právny úkon má

účinky, teda aj účinky prevodu vlastníctva). Na nadobúdateľa teda prešlo vlastníctvo k veci a na rozdiel
od absolútnej neplatnosti by sa od neho nemohlo požadovať vrátenie veci. Reštitúcia medzi pôvodnými
účastníkmi zmluvy by v takomto prípade mohla mať charakter len peňažnej náhrady. Takáto interpretácia
chránidobromyseľnosťtretejosobyatýmzodpovedáspravodlivýmpredstavám,podľaktorých,aktakáto
osoba (ktorá nebola účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu) pri nadobudnutí vlastníctva

koná v dôvere správnosť údajov zákonom zriadeného verejného registra (katastra) o tom, že prevodca
je bez tiarch vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, nesmie byť v tejto dôvere sklamaná. Ak by
relatívna neplatnosť právneho úkonu mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu,
ktorý účastník relatívne neplatného právneho úkonu previedol svoje vlastnícke právo (nadobudnuté na
základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na tretiu osobu (odlišnú
od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnej istoty tretích osôb,

zaručená v ustanovení § 40 a/ - veta prvej Občianskeho zákonníka slovami „právny úkon sa považuje
za platný“, minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť.

4. V predmetnej veci žalobcovia namietajú vydržanie predchodcov žalovaných 1/, 2/, t. j. predávajúcich
k spornej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho napádajú neplatnosť právneho úkonu z kúpnej zmluvy zo dňa

17. 12. 2012, ktorou žalovaní odkúpili spornú nehnuteľnosť ako kupujúci od predávajúcich - F. P.N.
a D. X.. Keďže v čase uzavretia kúpnej zmluvy predávajúci boli výlučnými vlastníkmi nehnuteľnosti,
boli oprávnení disponovať so svojim vlastníctvom a previesť ho na žalovaných, prípadne ďalší subjekt.
Zmluva o prevode práva tak nebola postihnutá absolútnou neplatnosťou, spočívajúcou v nedodržaní
zásady,podľaktorejniktonemôžepreviesťnainéhoviacpráv,nežmásám.Ajkeďdovolaniesarelatívnej

neplatnosti právneho úkonu má účinky ex tunc, čo znamená, že právny úkon sa považuje za neplatný od
začiatku, nemá táto skutočnosť vplyv na právne postavenie tretích osôb, ktorí dobromyseľne nadobudli
vlastníctvo v čase, keď trvali účinky právneho úkonu, teda od vlastníka. Nadobudnutím vlastníckeho
práva žalovanými prípadne ďalším subjektom zaniklo zároveň vlastnícke právo žalobcov, a preto žalobe
o určenie do dedičstva nebolo možné vyhovieť. Súd v neposlednom rade poukázal na tú skutočnosť,

že nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho
prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy
o jej prevode (titulus acguirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy
katastra o povolení vkladu (modus acguirendi). V danom prípade došlo u žalovaných k platnému

prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keď žalovaní sa stali dobromyseľnými nadobúdateľmi,
keď nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda išlo o jeho
nadobudnutie nie od „nevlastníka“, ale naopak - od „vlastníka“. Vlastnícke právo žalovaných pokiaľ
svoje vlastníctvo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu aj v súlade s článkom 11 Listiny základných
práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z

pojmu demokratického právneho štátu, v zmysle článku 1 ods. 1/ Ústavy a nezaniká. Takto je chránené
vlastnícke právo vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny predchodca bol podľa
práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka. Žalovaní preto nadobudli právo
nakladať s predmetom svojho vlastníctva vrátane jeho prevodu na iné subjekty.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil prvoinštančný súd ust. § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z plného
úspechu žalovaných v spore.

6. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia. Navrhli zmeniť rozsudok a žalobe v celom rozsahu
vyhovieť, alternatívne podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, že súd v prejednávanej veci
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom ako strane sporu realizáciu žalobcom patriacich
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces, dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.8. Žalobcovia v konaní predložili listinný dôkaz - Kúpnu zmluvu zo dňa 14. 4. 1960, z ktorej nesporne
vyplýva, že jej predmetom je kúpa sporných pozemkov, teda nehnuteľností, ktoré sú' predmetom
tohto konania a z ktorej vyplýva, že tieto nehnuteľnosti nadobudla do svojho vlastníctva predchodkyňa

žalobcov, Š. R. I.. Q., V.. XX.XX.XXXX, O.. XX.XX.XXXX, V. P. Y. Č.. XX, kým žalovaní v konaní
nevedeli preukázať', že by vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrilo im, resp. ich právnym
predchodcom. Na tom podľa odvolateľov nič nemôže meniť ani osvedčenie vlastníckeho práva notárom,
pretože notár vydaním takéhoto osvedčenia len osvedčí po stránke formálnej a nie aj po stránke
materiálnej nadobudnutie vlastníckeho práva. Notár pri tejto činnosti neskúma vecnú správnosť tvrdení

majúcich za následok prechod vlastníckeho práva v prospech osoby žiadajúcej vydanie notárskeho
osvedčenia a vychádza len z jednostranných a subjektívnych tvrdení žiadateľa. Takýmto osvedčením
totiž sa .má len deklarovať nejaký stav, ktorý vznikol bez ohľadu na jeho existenciu alebo neexistenciu,
prípadne bez ohľadu na jeho platnosť alebo neplatnosť (nejde teda o žiadne konštitutívne rozhodnutie,
na základe ktorého by malo dôjsť k vzniku, zmene alebo zániku nejakého právneho stavu). Vydanie
notárskeho osvedčenia nemôže mať za následok (a už vôbec nie automaticky) záporné rozhodnutie o

podanej žalobe, rovnako, ako nemá za následok v tomto smere ani jeho platnosť či neplatnosť. Súd teda
zjavne precenil právnu relevanciu notárskeho osvedčenia, keď na jeho základe automaticky považoval
za preukázanú skutočnosť,že vlastníckeho právo k sporným nehnuteľnostiam svedčilo v prospech osôb,
ktoré ich predali žalovaným.

9. Rovnako súd prvej inštancie sa nevysporiadal náležite so skutočnosťou, že nehnuteľnosti tvoriace
predmet tohto konania pôvodne boli oddelené od ostatných častí nehnuteľností, ktoré žalovaní následne
kúpili, boli oplotené plotom postaveným rodinou žalobcov a smerom od ulice boli oddelené bránou, ktorú
dala vyhotoviť taktiež rodina žalobcov. V konečnom dôsledku táto sa zamykala na kladku, od ktorej kľúč
mala taktiež rodina žalobcov (viď bod 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Rovnako prvoinštančný

súd nevyhodnotil správne ani tú skutočnosť, že ešte predtým, ako si právni predchodcovia žalovaných
nechali osvedčiť vo svoj prospech vlastnícke právo, jedna z nich (konkrétne Y.. F. P.) navštívila žalobkyňu
a žiadala, aby im žalobcovia predali sporný pozemok. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná, a to
dokonca aj priznaním menovanej. Je teda namieste otázka, prečo by navrhovali uzavretie kúpnej zmluvy
na taký pozemok, ktorý by im mal (podľa ich tvrdenia) beztak patriť?! Je to proti všetkým pravidlám logiky

o to viac, že právne predchodkyne žalovaných pre seba nepotrebovali ani svoje nehnuteľnosti susediace
s týmto pozemkom žalobcov, o čom svedčí fakt, že svoje nehnuteľnosti predali žalovaným. Pritom
otázka vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov bola nepochybne preukázaná
(viď kúpna zmluva zo dňa 14. 4. 1960), pričom nikdy neboli žiadne spory o vlastníckom práve k
predmetnémupozemku.Vlastníckeprávokaždýakceptoval,vrátaneprávnychpredchodcovžalovaných.

Z vykonaného dokazovania vyplýva o. i. aj skutočnosť, že sporný pozemok chodil kosiť so súhlasom
rodiny, ako vlastníkov Y.. O. H. (ktorý to potvrdil, ba čo viac, potvrdil to aj žalovaný ad 1, ako aj svedok Š.
L., J. P.). Bol tam kosiť (síce len v jednom prípade) aj pán Z., ale on tam bol pomôcť p. H., čiže aj on sa
tam zdržiaval so súhlasom rodiny žalobcov a nie rodiny Š.. V konaní bola vypočutá ako svedkyňa p. F.
P., ktorá sa síce zmienila o tom, že ich otec mal údajne kúpiť sporný pozemok od právneho predchodcu

žalobcov L. R., avšak v konaní nebol predložený žiaden listinný dôkaz v tomto smere, hoci -údajne-
zmluva mala byť vyhotovená na vtedajšom MNV v Paškovej. Je teda možné ustáliť, že ide o účelové
tvrdenie, aby sa menovaná vyhla svojej zákonnej povinnosti zodpovedať za konanie, ktorým predala
žalovaným niečo, čo jej nepatrilo. O účelovosti tvrdení menovanej svedčí fakt, že svedkyňa (ani jej
sestra či matka) nedisponovali s kúpnou zmluvou. Rovnako sa nenachádza v tomto smere žiadna listina

ani na Obecnom úrade Paškovej (vid' aj bod 21 odôvodnenia rozsudku), inak by ju bol nepochybne
predložil samotný žalovaný ad 1/, ktorý v súčasnosti je starostom uvedenej obce. Rovnako spochybňuje
jej tvrdenia i absencia zápisu o vlastníckom práve v príslušnej evidencii (katastri nehnuteľnosti). I napriek
tomusvedkyňaF.P.sasnažilatvrdiť,žejejotecodkúpilspornýpozemok,hocinastranedruhejpripustila,
že rodina o tom ani nevedela a zistili to až v súvislosti s realizáciou ROEP. Svedkyňa X. uviedla, že

ona v tom čase mala len 14 rokov, na uzavretie kúpnej zmluvy sa nepamätá a vie o nej len z počutia
(od koho?!). svedkyňa tvrdí, že údajne od nikoho nikdy nepočula, že by sporný pozemok nepatril ich
rodine. Je to úplne logické, pretože každý vedel, že pozemok patrí rodine žalobcov preto ani nebol dôvod
zvýrazňovať, komu patrí, tobôž nie 14 - ročnému dievčaťu. V konečnom dôsledku svedkyňa netvrdila
a ani opak, teda ani, že by jej bol ktokoľvek povedal, že by sporný pozemok nemal patriť žalobcom.

Všetky tieto skutočnosti však vážnym spôsobom spochybňujú hodnovernosť tvrdení oboch svedkýň a
tým aj obrany žalovaných. Pritom tak vážna otázka, akou kúpa nehnuteľnosti je, v žiadnej rodine nemôže
zostať "utajená", zvlášť nie, keď sa jedná o susedný pozemok na dedine, navyše za takých okolností,
že tieto rodina mala aj obrábať. Ak by otec svedkýň bol naozaj bol odkúpil sporný pozemok, na ktoromby následne gazdovala ich mamka, rozhodne by sa svedkyne o svojom vlastníckom práve k pozemku
neboli dozvedeli až od cudzieho človeka - údajne starostu v rámci ROEP! Je zarážajúce, že svedkyňa
P. tvrdila, že o kúpnej zmluve, ktorou mal nadobudnúť vlastnícke právo k spomínanému pozemku jej

otec, každý vedel v obci, nikoho však nemenovala a nikoho nemenovali ani žalovaní, hoci ich zaťažovala
dôkazná povinnosť. Pokiaľ svedkyňa tvrdila, že svedčiť by im mala údajne aj Y.. X. H., ktorá údajne
mala prichádzať do úvahy ako dedička po nebohej Š. R. je treba podčiarknuť, že to nie je pravda a
menovaná nepatrila do okruhu dedičov po menovanej. Pôvodní predávajúci nevedeli preukázať, kedy,
ako a na základe čoho, akej právnej skutočnosti mali vstúpiť do oprávnenej držby či už oni alebo ich

právni predchodcovia.
10. Prvoinštančný súd v bode 24. odôvodnenia rozsudku sa venuje výlučne otázke otázke relatívnej
neplatnosti právneho úkonu bez toho, aby zdôvodnil, prečo kúpnu zmluvu medzi žalovanými
a ich predávajúcimi považoval len za relatívne neplatnú a nie za absolútne neplatnú. Ide o
rozhodnutie nepresvedčivé a nedostatočné. navyše takéto rozhodnutie je aj nepreskúmateľné pre jeho
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení. Preto nie je zrejmé, ako súd dospel k

záverom o relatívnej neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými a ich
predávajúcimi a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
neumožňuje žalobcom efektívne sa brániť proti takémuto rozhodnutiu. Preto žalobcovia tvrdia, že
takýmto postupom došlo aj k porušeniu základných ľudských práv žalobcov, konkrétne na spravodlivý
proces garantovaný nielen Ústavou SR ale aj medzinárodnými predpismi, vrátane Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Žalobcovia nemali vedomosť o osvedčení právnych predchodcov
žalovaných o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva ani o kúpnej zmluve, keďže sa všetko udialo
potajomky poza chrbát žalobcov, aby sa voči tomu nemohli brániť.
11. Podľa názoru žalobcov dôležitou je skutočnosť, že žalovaní mali získať vlastníckeho právo nie
od pravého vlastníka bez ohľadu na to, že sa vlastnícke právo podvodným spôsobom vyznačilo v

prospech predávajúcich na základe nepravdivých skutočností. Z toho pohľadu nie je podľa odvolateľov
dôležité, či žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku dobromyseľne, pretože
táto dobromyseľnosť chýbala pri "nadobúdaní" vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami - ich
predávajúcimi. Z uvedeného dôvodu teda neobstojí záver o tom, že by žalovaní mali nadobudnúť
vlastnícke právo od vlastníka a nie od nevlastníka tak, ako dôvodí súd.

12. Pokiaľ prvoinštančný súd svoje rozhodnutie v závere odôvodňuje aj ochranou vlastníckeho práva v
prospech žalovaných, už sa nezmieňuje, prečo ich domnelé vlastnícke právo nadraďuje nad vlastnícke
právo žalobcov. Keďže prvoinštančný súd nerozhodol zákonne vo veci samej, nemôže byť v medziach
zákonaanivýrokonáhradetrovkonaniabezohľadovnato,žežalovanýmžiadnetrovykonanianevznikli.
13. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení sa k odvolaniu nazvanom ako odpor voči odvolaniu navrhol

rozsudok potvrdiť. Zdôraznil, že majetok, o ktorý sa so žalovanými žalobcovia súdili, nadobudli
žalovaní právoplatnou cestou. Vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nech si žalobcovia riešia s
predošlými majiteľmi. Žalovaný v 1. rade nie je ochotný sa so žalobcami súdiť.
14. Žalobcovia sa k písomnému vyjadreniu sa žalovaného v 1. rade k podanému odvolaniu sa nevyjadrili.
15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané

včas, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a 380 ods. 1, 2 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a
h) CSP a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku.

16. Odvolací súd konštatuje, že súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj práva na prístup súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je právo na
riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia.TátookolnosťvyplývazustálenejjudikatúryEurópskehosúdu
pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie II.ÚS 383/06, IV.ÚS 115/03). Povinnosť
súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva z ustanovení procesných predpisov, konkrétne

z ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom požiadavky spravodlivého procesu napĺňa iba také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nároku a obranou proti
nemu.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nespĺňa zákonné požiadavky riadne
odôvodneného rozhodnutia, pričom formálne a obsahové nedostatky rozsudku sú takej miery, že nieje možné ich napraviť v odvolacom konaní a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

18. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy, ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku opísal vykonané dôkazy, tieto však nijako

nevyhodnotil a preto takéto rozhodnutie súdu nemožno považovať za preskúmateľné. Nezrozumiteľnosť
rozhodnutia prvoinštančného súdu vyplýva aj z toho, že nie je zrejmé, ako dospel prvoinštančný súd k
právnym záverom o relatívnej neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými v
1. a 2. rade a právnymi predchodkyňami žalovaných v 1. a 2. rade.

20. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 40a, §
140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ
sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá.

21.Rovnakozodôvodneniarozsudkunevyplýva,akodospelvbode25.odôvodneniarozsudkukzáveru,

že žalovaní v 1. a 2. rade odvodzujú svoje vlastnícke právo od právnych predchodcov, ktorí boli v čase
prevodu skutočnými vlastníkmi nehnuteľností, a teda v čase nadobudnutia vlastníckeho práva išlo o
nadobudnutia nie o nevlastníka ale od vlastníka.

22. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu je daná aj tým, že prvoinštančný súd bližšie
poukazom na konkrétne skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery nevysvetlil celú postupnosť
vzniku a prechodu vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti od pôvodných podielových spoluvlastníkov až
po súčasný právny stav.

23. Žalobcovia predložili kúpnu zmluvu zo dňa 14.04.1960, z ktorej vyplýva, že jej predmetom bola kúpa
spornej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, ktoré nadobudla právna predchodkyňa Ž. Š.
R., I.. Q., V.. XX.XX.XXXX, O. XX.XX.XXXX, od pôvodných podielových spoluvlastníkov predmetnej
nehnuteľnosti. Podľa ust. § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145 Stredného občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb. vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom

za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolností dobromyseľný, že
mu vec patrí. V pochybnostiach predpokladalo, že držba je oprávnená. Titulom vstupu do držby právnej
predchodkyne žalobcov bola písomná kúpna zmluva, ktorá podľa § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb.
sa vyžadovala pre právne úkony, týkajúce sa práv k nehnuteľnostiam. V odôvodnení rozsudku súdu
prvej inštancie chýba úvaha o titule vstupu do držby právnych predchodcov žalovaných F. Š., I.. Q., V..

XX.XX.XXXX, F. P., I.. Š., V.. XX.XX.XXXX D. D. X., I.. Š. V.. XX.XX.XXXX. Z osvedčenia o vyhlásení
o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam k parcele č. XXX - N. Y. L. L.R. XXXX R., XXX/X -
O. Y. N. L. XXX R., Y. Č.. XXX/X - O. Y., dom súpisné č. XX N. L. XXX R. D. Y. Č.. XXX - N. Y. L. L.
XXXX R. účastníčky vyhlásili, že vlastníctvo k cit. nehnuteľnostiam nadobudli vydržaním k 01.01.2005.
Ďalej uvádzali, že nehnuteľnosti pôvodne patrili neb. N.J.N. Š. a jeho manželke F. Š., I.. Q. t.j. rodičom

účastníčiek ad. 2), 3.). V roku 1983 zomrel N. Š. a podľa dedičského rozhodnutia E. XXXX/XX zdedili po
ňom polovicu domu č. 20 a časti pozemku jeho dcéry F. P. D. D. X. v rovnakom pomere. Druhú polovicu
domu č. XX nadobudli uvedené účastníčky ad. 2.), 3.) neformálnym darom v roku 1995 od svojej matky
F. Š. I.. Q., t.j. účastníčky ad. 1.), ktorá to tiež potvrdzuje podpísaním tejto zápisnice. Nakoľko vlastníctvo
k pozemku patriaceho k stavbe, nebolo doposiaľ vysporiadané, nedošlo k zápisu vlastníctva v prospech

účastníčiek ad. 2.), 3.) doteraz do katastra. Účastníčky mali právny záujem na doriešení vlastníckych
vzťahov a preto navrhli, aby bolo osvedčené vlastníctvo k cit. nehnuteľnostiam v prospech F. P. D.
D. X. v rovnakom pomere po polovici z titulu vydržania vlastníctva na základe oprávnenej, dlhodobej
držby a nerušeného užívania cit. nehnuteľností v súlade so zákonom č. 323/92 Zb. Notárskou zápisnicouN 60/2006 NZ 20050/2006 bolo takto osvedčené vyhlásenie o vydržaní vlastníctva aj k nehnuteľnosti
parcele č. XXX - N. Y. N. L. XXXX R..

24. Súd prvej inštancie si tiež neujasnil, že vydanie notárskeho osvedčenia nemôže mať automaticky
za následok záporné rozhodnutie o podanej určovacej žalobe, keďže notár pri vydaní osvedčenia
o vydržanie vlastníckeho práva neskúma vecnú správnosť tvrdení majúcich za následok prechod
vlastníckeho práva v prospech osoby žiadajúcej vydanie notárskeho osvedčenia. Podľa § 63 Notárskeho

poriadku 323/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom období (osvedčenie vyhlásenia o vydržaní
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 63 ods. 1 musí okrem všeobecných náležitostí Notárskej
zápisnice § 47 obsahovať náležitosti uvedené pod písm. a), b), c) ods. 1 § 63 a podľa § 63a notár
formou notárskej zápisnice na základe predložených listín osvedčí splnenie podmienok ustanovených
osobitným predpisom.

25. Prvoinštančný súd rovnako nijako nevysvetlil, čo ho viedlo k prijatiu právneho záveru, že kúpna
zmluva, ktorou nadobudli žalovaní v 1. a 2. rade vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti od
kupujúcich F. P., I.. Š. D. D. X. I.. Š. C. E. XX.XX.XXXX je len relatívne neplatná.

26. Odvolací súd konštatuje, že nezrozumiteľnosť a vnútornú logickú rozpornosť rozsudku nie je možné
napraviť v rámci odvolacieho konania, preto mu neostávalo iné, ako zrušiť rozsudok podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP a zároveň podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

27. Úlohou súdu prvej inštancie bude vyhodnotiť dokazovanie spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a
nasl. CSP a predovšetkým riadne odôvodniť rozhodnutie vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré
vyšli z dokazovania najavo a právnom posúdení veci.

28. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o doterajších trovách konania vrátane trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).