Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. júl 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312211373
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8312211373.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Y. D., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v A. pri X., na ul. X. č. XXX, právne zastúpeného E.. Milošom Kaščákom, advokátom, so
sídlom vo Vranove nad Topľou, na ul. Kalinčiakovej č. 10, proti žalovaným: 1/ E. D., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, 2/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. R. č. XXX/XX, 3/
J. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, 4/ H. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu
v R., na ul. F.. X. č. XXX, 5/ O. D., nar. 05.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, 6/ Y. E., nar.
XX.XX.XXXX a zomrelému XX.XX.XXXX, naposledy bývajúcemu v R., na ul. X. M. č. XXXX/X, 7/ C. D.,

nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v B., na ul. L. č. 9, 8/ D. C., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v F., na ul. O.
č. XXX/XX, 9/ H. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. G.. hrdinov č. XXXX, XX/ A.. E. G., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, XX/ H. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v F., na ul.
H. č. 5, XX/ C. F., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. Y. č. XXXX/XX, XX/ Y. E., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v R., na ul. X. M. č. XXXX/X, XX/ E. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. X. M.
č. XXXX/X, právne zastúpenému žalovaným v 13. rade, 15/ Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R.,
na ul. X. M. č. XXXX/X, XX/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. X. M. č. XXXX/XX, XX/ E.

D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. X. M. č. XXXX/XX, XX/ H. D., nar. XX.XX.I., bývajúcej
v R., na ul. R. č. X/X, XX/ S. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. R. č. XXX/XX a XX/ J.
D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v G. nad M., na ul. J. č. XXX/X, o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 07.10.2019 č.k. 5C
172/2012-276 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 6. rade a v tejto časti konanie
zastavuje.

Čo do zvyšku rozsudok potvrdzuje.

Žalovaným sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému v 8. rade priznal vo vzťahu
k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaným v 1. až 7. rade a v 9. až 20.
rade vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej žalobca sa podanou žalobou
domáha určenia, že do dedičstva po jeho matke C. D. patrí parcela č. XXXX/XX, zapísaná na LV č. XXXX
kat. úz. R. v súčasnosti vedená ako vlastníctvo žalovaného v 10. rade, parcela č. XXXX/XX zapísaná na
LV č. XXXX kat. úz. R. v súčasnosti vedená ako vlastníctvo žalovanej v 9. rade a parcela č. XXXX/XXzapísaná na LV č. XXXX kat. úz. R. ako vlastníctvo žalovaného v 8. rade. Pôvodne tieto nehnuteľnosti
boli zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX kat. úz. R. ako parcely č. XXXX/X, č. XXXX/X a č.
XXXX/X ako podielové spoluvlastníctvo rodičov C. D., a to C. C. a B. C..

3. Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení
zákonom žiadaných predpokladov. Pritom musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť
oprávnená a musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby. Subjektom vydržania môže byť
fyzická ako aj právnická osoba. Výsledkom splnenia zákonom požadovaných predpokladov vydržania

je nadobudnutie vlastníckeho práva vydržiteľom a to okamihom uplynutia vydržacej doby. Tento právny
následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu.
Treba rozlišovať niekoľko období platnosti právnej úpravy vzhľadom na aktuálnosť uplatňovania inštitútu
vydržania. Ide o obdobie platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31.12.1950, ďalej obdobie
platnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zbierky od 01.01.1951 do 31.03.1964 a napokon obdobie
platnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zbierky od 01.04.1964 v znení noviel uskutočnených

zákonom č. 131/1982 Zb. účinným od 01.04.1983 a zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 01.01.1992.

4.AjpodľaobyčajovéhoprávaplatnéhonaSlovenskudo31.12.1950vlastníckeprávoknehnuteľnostiam
nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe a to aj napriek tomu,
že v pozemkovej knihe, majúcej v tom čase nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol

ako vlastník uvedený niekto iný. K takýmto prípadom dochádzalo napr. vtedy, keď prevod vlastníctva
nehnuteľnosti na základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva nebol na nadobúdateľa v
pozemkovej knihe zapísaný. Potom vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy prejsť
nemohlo. To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako o jednej z podmienok nadobudnutia

vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný
pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa
vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Vydržanie bolo prípustné voči každému,
teda aj voči spoluvlastníkovi, ak boli splnené podmienky vydržania.

5. Je však treba uviesť, že ak došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti na
samostatnéčastiatietovtakomtorozdelenomstavedlhoužívali,došlovzmyslerozhodnutiač.911/1932
Ur. zb. (úradnej zbierky) k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým, reálnym rozdelením nehnuteľností.
Takúto dohodu strán o deľbe, prípadne o zámene týchto nehnuteľností možno považovať za dohodu
nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva.

6. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115-116 v spojení s § 145 Občianskeho zákonníka)
vlastnícke právo k hnuteľnej, i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a
nepretržitepodobuzákonomstanovenú,t.j.3rokyhnuteľnúa10rokovnehnuteľnúvec.Zaoprávneného
držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí,

a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol
vecvydržaťavpochybnostiachsaajtupredpokladalo,žedržbajeoprávnená.PodľaObyčajovéhopráva
platného na území Slovenska do 31.12.1950 sa vyžadovala dobromyseľnosť pri nastúpení do držby.
Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola dobromyseľnosť potrebná po celú vydržaciu dobu.
Podľa Obyčajového práva, ako aj podľa ust. § 116 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. platila

zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu
predchodcu. Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1951, sa v zmysle ust. § 566 Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb. skončila najneskoršie uplynutím 10-ročnej lehoty počítanej od 01.01.1951,
ak pritom neuplynula skôr.

7. Pre úplnosť je treba uviesť, že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie do 01.04.1983
neupravoval, ani nepoznal. Až novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 131/1982
Zb. v ust. § 132a a § 135a novo upravila ochranu držby a vydržania s možnosťou započítania času
predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983.

8. V prejednávanom spore bolo potrebné zistiť, či boli kumulatívne splnené zákonné podmienky
vydržania týkajúce sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby. Po zhodnotení vykonaných
dôkazov jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti sa dospelo k záveru, že žalobca nepreukázal aby spornénehnuteľnosti nadobudla jeho matka C. D. darom a následne nerušeným výlučným užívaním. Súd prvej
inštancie preto žalobu zamietol.

9. Vstup do držby musel byť preukázaný a vyžadovala sa dobromyseľnosť pri začiatku držby, teda v
danom prípade v roku 1938 s tým, že ak nie je preukázaný titul nadobudnutia, tak nie je preukázaná
ani dobromyseľnosť pri vstupe do držby ako základnej podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním podľa Obyčajového práva platného v roku 1938.

10. Podľa výpovede žalovaného v 10. rade a jeho otca, rodičia neb. C. D. ako vlastníci užívali
nehnuteľnosti, tvoriace predmet sporu, do svojej smrti, t.j. do roku 1950. Nebolo popierané to, že spolu
s nimi to užívali aj ich dcéra C. D. so svojou rodinou a C. G. so svojou rodinou. Je pravdou, že v
roku 1972 nehnuteľnosť do štátneho majetku odovzdával manžel C. D. a aj požiadal o vrátenie týchto
nehnuteľností, ale aj H. G., t.j. otec žalovaného v 10. rade požiadal o vrátenie týchto nehnuteľností, čo
bolo preukázané samotnou žiadosťou H.a G.a a jeho svedeckou výpoveďou. Žalovaný v 10. rade, ale

aj svedkovia vypočutí v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 9C/7/2005 tvrdili, že
sporné nehnuteľnosti užívala síce rodina C. D., ale nie len výlučne sama a nikto zo svedkov nevedel
vymedziť ani čas, v ktorom období kto užíval tieto nehnuteľnosti sám, alebo spoločne s ostatnými
súrodencami a deťmi vlastníkov E. C. a B. C.. Svedkovia, ktorých navrhol vypočuť v konaní vo veci
9C/7/2005 Okresného súdu Humenné právny zástupca žalobcov, P. a Y. potvrdili, že nehnuteľnosti

užívali len D.. Nikto zo svedkov však nevymedzil presný čas, po akú dobu tieto parcely výlučne užívali
len C. D. s rodinou.

11. Nebohá C. D. v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/7/2005 Okresného súdu Humenné sama podala
žalobu o určenie vlastníckeho práva vydržaním k sporným nehnuteľnostiam. Počas konania zomrela,

preto dedičia požiadali o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich nebohej matke. Už v tomto
konaní zo samotnej výpovede žalobkyne, ale aj žalovaných bolo preukázané, že nehnuteľnosti užívala
spolu s C. D. aj jej sestra, i keď C. D. tvrdila, že jej to ona dovolila na neustále naliehanie, lebo nebola
dobrá úroda, faktom je, že bez presného časového vymedzenia po smrti rodičov nehnuteľnosti užíval
aj niekto iný ako C. D..

12. V období rokov 1972 - 1992 nehnuteľnosti neužíval nikto z týchto rodín, keďže boli odovzdané do
Štátneho majetku Ubľa. Tieto nehnuteľnosti sa vrátili na žiadosť C. D., za ktorú konal jej manžel H. D.. V
tom istom roku žiadal o ich vydanie tiež H. G., čoho dôkazom je žiadosť predložená v tomto konaní jeho
synom žalovaným v 10. rade. V roku 1995 už bolo začaté dedičské konanie po oboch rodičoch, kde aj

keď neprávoplatne bolo rozhodnuté, že sporné parcely sa rozdelia medzi troch vlastníkov. Prítomná C.
D. si na parcely sama nenárokovala, neuviedla, že nemajú byť predmetom dedenia a súhlasila len s tým,
že jej podiel sa prevedie na jej deti. Až neskôr podala žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní, kde
už tvrdila, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Žalovaní v konaní tvrdili, že ich matka dostala od
rodičov tieto parcely ako dar, a to vo väčšej výmere, než ostatní súrodenci, lebo sa o rodičov postarala

a postarala sa aj o nesvojprávnu sestru. Skutkové tvrdenia o tom, že dochovala rodičov a starala sa
aj o sestru síce popierané v konaní neboli, ale na otázku súdu adresovanú žalobcovi, či jeho matka C.
D. od rodičov získala len tieto vyčlenené sporné nehnuteľnosti, ako sa to tvrdí v konaní, žalobca a aj
žalovaní súrodenci uviedli, že získala i iné, ale konkrétne neuviedli kde a v akej výmere. Žalovaný v 10.
rade popieral, aby jeho právna predchodkyňa C. G. dostala od rodičov nehnuteľnosti nazvané Z., keďže

tieto sú od 50-tych rokov zastavané a neobrábateľné.

13. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
nadobudnutia vlastníckeho práva svojej matky k sporným nehnuteľnostiam a to z dôvodu, že nebol
preukázaný svadobný dar jeho matke od rodičov, čo bolo opakovane konštatované aj v rozsudkoch

vydaných v konaní vedenom pred Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 9C/7/2005. Žaloba v
tomto konaní bola síce zamietnutá pre procesné nedostatky, keďže neboli účastníkmi konania všetci
do úvahy pripadajúci dedičia a išlo o nerozlučné spoločenstvo, ale žalobca podal na súd žalobu
po druhýkrát, i keď opätovne s procesným nedostatkom, ktorý sa odstraňoval návrhom na pribratie
ďalších účastníkov konania, avšak neprodukoval žiadne iné dôkazy než tie, ktoré boli vykonané vo veci

9C/7/2005 Okresného súdu Humenné. Už v tomto konaní bola vykonaná ohliadka na mieste samom,
ktorá však nemala za následok potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva C. D.. Bolo tomu tak aj pri
druhej ohliadke, vykonanej na návrh, na ktorú sa žalovaní, ktorí so žalobou nesúhlasili, mimo D. C. ani
nedostavili. Jediným dôkazom, ktorý by mohol byť vyhodnotený v prospech žalobcu, boli listinné dôkazyo tom, že nehnuteľnosť odovzdali do štátneho majetku C. D. s manželom a boli aj jej vrátené, i keď o ich
vrátenie žiadal aj H. G., a tiež aj potvrdenie o platení dane za užívanie nehnuteľnosti. Vykonané dôkazy
boli vyhodnotené ako nepostačujúce na preukázanie toho, že neb. C. D. nadobudla nehnuteľnosti do

vlastníctva darom a následne vydržaním, a to pre nepreukázanie svadobného daru a nepreukázanie
výlučného užívania nehnuteľností od roku 1938 doposiaľ.

14. Významným je ale to, že o svadobnom dare sa v dedičskom konaní po rodičoch ani nezmienila a ani
si na tieto parcely nenárokovala. Súhlasila s ich rozdelením na tri časti a až následne sa dozvedela o

tom, že žalovaní v 8., 9. a 10. rade si osvedčili vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam vydržaním bez
toho, aby o tom vedela a podľa tvrdenia žalobcu aj v rozpore so zákonom, čo vyvolalo podanie žaloby
o určenie vlastníckeho práva na súd.

15. Možno mať tiež pochybnosti o vydržaní žalovaných v 8., 9. a 10. rade, avšak uvedené nie je možné
použiť ako dôkaz na preukázanie vlastníckeho práva C. D. k sporným nehnuteľnostiam. Vykonaným

dokazovaním neboli sprehľadnené ani len užívacie vzťahy k nehnuteľnostiam v období od roku 1938 do
prevzatia nehnuteľnosti štátnym majetkom, resp. aj po roku 1992.

16. Bremeno tvrdenia zaťažuje žalobcu a to najmä po 01.07.2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný
sporový poriadok, o čom boli strany sporu poučené písomne doručením uznesenia, obsahom ktorého

bola výzva súdu, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili, či a aké dôkazy ešte navrhujú v konaní vykonať na
preukázanie svojich tvrdení.

17. Žalovaný v 10. rade na výzvu reagoval tak, že doručil súdu písomnú svedeckú výpoveď svojho
otca, ktorý však už bol vypočutý v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 9C/7/2005

a právny zástupca žalobcu reagoval na výzvu tak, že navrhol vypočuť F. X., žalovanú v 9. rade a
vykonať ohliadku na mieste samom. Z ohliadky na mieste samom vykonanej dňa 05.06.2019 nebolo
nič preukázané, len to, ako táto nehnuteľnosť v súčasnej dobe vyzerá a že ju užívajú deti C. D. mimo
žalobcu a žalovanej v 7. rade medzi sebou. Žalovaní v 8., 9. a 10. rade vedení ako vlastníci týchto
parciel ich neužívajú, pričom sú v sporovom konaní ohľadom preukazovania vlastníctva C. D. od roku

2005 doposiaľ. Aj v roku 1995 po zastavení dedičského konania po pôvodných vlastníkoch, boli už spory
ohľadom vlastníctva, čo bolo preukázané žiadosťou o pokračovanie v dedičskom konaní, ktoré podala
C. D.. Žalovaná v 9. rade sa pred súd nedostavila, avšak telefonicky sa vyjadrila tak, že k predmetu
žaloby sa vyjadriť nevie.

18. Na poslednom pojednávaní právny zástupca žalobcu navrhoval žalobe vyhovieť aj s poukazom
na rozhodnutie č. 911/1932 Úradnej zbierky. Ak nebolo v konaní preukázané, že vlastnícke právo z
pôvodných vlastníkov, t.j. rodičov neb. C. D. prešlo k týmto nehnuteľnostiam na ich dcéru C. a nebolo
preukázané ani to, že len ona výlučne tieto nehnuteľnosti užívala počas celého obdobia, nemožno
aplikovať právnu vetu uvádzaného rozhodnutia, lebo táto sa týka reálneho rozdelenia nehnuteľností

medzi spoluvlastníkmi na základe nejakej dohody, avšak k tomuto tvrdeniu už nebolo vykonané žiadne
dokazovanie, a ani ho žalobca nenavrhoval vykonať.

19. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.

20. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Alternatívne požadoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že spor, ktorý trvá už niekoľko rokov, je sporom medzi
rodinou D. a žalovanými v 8., 9. a 10. rade. Žalovaný v 8. a 10. rade od začiatku konania popierajú
žalobné tvrdenia a včas uplatnili prostriedky procesnej obrany. Žalovaná v 9. rade sa vo veci nevyjadrila

a nevyužila prostriedky procesnej obrany. Podľa ust. § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo
a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ust. § 151 ods.
1 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Žalovaná v 9. rade výslovne nepoprela skutkové tvrdenia a z jej pohľadu je teda žaloba nesporná.
Napriek tomu súd žalobu zamietol aj proti nej. Žalovaní v 8., 9. a 10. rade pritom netvoria nerozlučné

spoločenstvo. Žalobca opakovane navrhol výsluch žalovanej v 9. rade podľa ust. § 195 ods. 1 C.s.p.
Tomuto návrhu vyhovené nebolo.21. Žalobca svoje tvrdenia preukázal. To, že nebohá C. D. sporné pozemky dostala ako svadobný dar,
potvrdila F. X., nar... Bola najstaršou členkou rodiny C. a vedela ako starí rodičia podelili pôdu pre všetky
deti. Všetky deti sa ujali držby pozemkov, ktoré od rodičov dostali. Nemohla však byť vypočutá, lebo v

priebehu konania zomrela. C. D. odovzdala pozemky štátnemu majetku a na jej žiadosť boli vrátené.
Platila z nich dane. Konštatovanie, že sporné pozemky okrem C. D. užíval aj niekto iný, nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Tvrdenia Ing. E. G.a o užívaní pozemkov aj C. G.ovou neboli ničím preukázané.
Vypočuté strany sporu podrobne a opakovane vysvetlili vzťahy v rodine E. C. a B. C..

22. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení sa stotožnil s odvolaním žalobcu.

23. Žalovaní v 8. a 10. rade navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

24. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý
rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil,

že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, aj keď súd prvej inštancie nepostupoval správne ak žalobu
zamietol aj voči žalovanému v 6. rade Y. E..

25. Žalovaný v 6. rade Y. E. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalovaný v 6. rade v čase rozhodovania teda
nemal procesnú subjektivitu vyplývajúcu z ust. § 62 C.s.p. Nedostatok tejto procesnej subjektivity

je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý vedie vždy k zastaveniu konania (§ 161
C.s.p.).

26. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p.
v spojení s ust. § 391 ods. 1 C.s.p. rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 6. rade

zrušil a v tejto časti konanie zastavil.

27. Ust. § 63 ods. 2 a ods. 3 C.s.p. v prípade straty procesnej subjektivity fyzickej osoby umožňuje súdu
pokračovať v konaní najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Aj keď o pokračovaní v konaní s dedičmi
strany musí súd rozhodnúť, v prejednávanej veci takéto rozhodnutie nemohlo byť vydané. Dedičmi

žalovaného v 6. rade Y.a E.a v zmysle oznámenia Notárskeho úradu JUDr. A. L. (č.l. 246 spisu) sú
jeho deti H. L., C. F., Y. E., E. E. a Y. E.ová, ktorí už postavenie žalovaných majú a v konaní vystupujú
ako žalovaní v 11., 12., 13., 14. a 15. rade. Ich vstup do konania bol pripustený uznesením Okresného
súdu Humenné zo dňa 12.03.2014 č.k. 5C 172/2015-59. Rozhodovať o pokračovaní s týmito dedičmi
žalovaného v 6. rade, ktorí už postavenie žalovaných majú, by bolo nadbytočné.

28. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

29. Právne bezvýznamný je poukaz žalobcu na to, že žalovaná v 9. rade výslovne nepoprela skutkové
tvrdenia, a preto pri rozhodovaní sa malo vychádzať z ust. § 151 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

30. Civilný sporový poriadok v ust. § 150 zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,
ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami predovšetkým vo forme rýchlej straty
sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá
má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany

(§ 151 ods. 1 C.s.p.) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§
151 ods. 2 C.s.p.).

31. Použitie ustanovenia § 151 ods. 1 C.s.p. má však zákonné obmedzenia. V prejednávanej veci
konanie začalo ešte pred dňom 01.07.2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok. V

tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 470 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových
tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

32.Vprípadežalovanejv9.radeaplikáciaust.§151ods.1nakonaniezačatépredúčinnosťouCivilného
sporového poriadku by postavenie tejto strany sporu zhoršilo, a preto ustanovenie o popretí skutkových
tvrdení protistrany v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. nemožno uplatniť.

33. Vydržanie predstavuje jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade

splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami
vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú
oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom,
a to je potrebné osobitne zdôrazniť, právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky
podmienky vydržania.

34. Oprávnená držba, či už podľa ustanovení obyčajového práva platného na území Slovenska
do 31.12.1950, ustanovení Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. alebo ustanovení Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. predstavovala faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou
nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva tieto patria.

35. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len
z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je,
či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu
vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať

na existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Musí teda
preukázaťexistenciunadobúdaciehotitulu,ikeďneplatného,akojenapr.kúpnaalebodarovaciazmluva.
Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť,
teda aj k právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

36. Žalobca žalobou uplatnený nárok odvádza od darovacej zmluvy uzatvorenej v roku 1938 medzi jeho
matkou C. D. a starými rodičmi C. C. a B. C.. Išlo o tvrdenie žalobcu, a preto bolo jeho povinnosťou
existenciu tohto nadobúdacieho titulu hodnoverným spôsobom preukázať.

37. Čo sa týka prehlásenia F. X., nar. XX.XX.XXXX, zo dňa 17.02.2015 (č.l. 90 spisu), v ktorom potvrdila

existenciu svadobného daru C. D., z tohto nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o opodstatnenosti
podanej žaloby. Navyše pravdivosť tohto prehlásenia spochybnil H. G., nar. 28.06.1938 vo svojom
podaní označenom ako svedecká výpoveď zo dňa 13.08.2017 (č.l. 165 spisu).

38. Vo vzťahu k žalobcom navrhovanému výsluchu žalovanej v 9. rade je potrebné dodať, že aj keď táto

sa nezúčastnila ani na jednom z nariadených pojednávaní, z úradného záznamu zo dňa 24.09.2015 (č.l.
148 spisu) vyplýva, že táto k veci nevie čo dodať, pretože o spore vie veľmi málo.

39. Pokiaľ ide o samotnú právnu predchodkyňu žalobcu C. D., táto sa zúčastnila dedičských konaní
začatých v roku 1995 po nebohej B. C. a nebohom C. C.. V rámci týchto dedičských konaní vôbec

neuviedla, že sporné nehnuteľnosti nemajú byť predmetom dedenia, ale naopak, tieto nehnuteľnosti boli
pojané do osvedčenia o dedičstve zo dňa 13.12.1995 vydaného vo veci 13D 419/1995 a do osvedčenia
o dedičstve vydaného dňa 13.12.1995 vydaného vo veci 13D 418/1995. Následne podaniami zo dňa
19.12.1995 C. D. požiadala o pokračovanie v konaní o dedičstve po poručiteľovi C. C. a poručiteľke B.
C., pričom v týchto podaniach o svadobnom dare vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam nepadla ani

zmienka. Neuvedenie tak právne významnej skutočnosti v dedičských konaniach vedených po rodičoch
C. D. závažným spôsobom spochybňuje tvrdenie o existencii svadobného daru v roku 1938.

40. Podľa ust. § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

41. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovanýprávnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.

Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

42. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti

prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k

uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

43. V prejednávanej veci žalobca ničím právne významným nepreukázal svoje tvrdenie o darovaní
sporných nehnuteľností C. D. zo strany jej rodičov v roku 1938. V tomto smere si teda nesplnil svoju
procesnú dôkaznú povinnosť, čo má za následok neunesenie dôkazného bremena. Keďže iný titul

preukazujúci dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcu svedčiaci o poctivosti právneho dôvodu
nadobudnutia veci tvrdený nebol, súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalobu zamietol.

44. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok, s
výnimkou výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 6. rade, ako vecne správny potvrdil.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods.
1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešným
žalovaným žiadne trovy v jeho priebehu nevznikli.

46. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).