Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. september 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714210644
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8714210644.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov

senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: T.. B. M., G..
XX.XX.XXXX, K. K. XXXX/X, XXX XX O., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel
Mašan, s. r. o., IČO: 36 858 935, so sídlom Školská 257, 059 91 Veľký Slavkov, proti žalovanému: B..
B. K., Q., T.: XX XXX XXX, A. A. Š.G. XX, XXX XX I., právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou
KRAJŇÁK & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47 233 427, so sídlom Drieňová 34, 821 02 Bratislava - Ružinov,
o zaplatenie 7.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné,
č. k. 18C/318/2015-268 zo 14. novembra 2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a
nepriznal žalovanému náhradu trov konania.

2. 2.1 Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou z 19. septembra
2014 domáhal zaplatenia 7.000,- eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že

pre svojho syna Q. M. zvolil obhajcu (žalovaného) vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.
zn. 6Tpo/7/2012 a žalovanému zaplatil 28. novembra 2012 dohodnutú zálohu na zmluvnú odmenu vo
výške 10.000,- eur. Žalovaný mu 28. novembra 2013 vyúčtoval odmenu za zastupovanie Q. M. v trestnej
vecivedenejnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.3T/90/2012vovýške5.091,12eur,ktorápozostávala
z odmeny a režijného paušálu vo výške 1.927,11 eur, náhrady cestovného vo výške 1.494,03 eur a
náhrady za stratu času vo výške 1.524,98 eur. Žalovaný zároveň do tohto vyúčtovania zahrnul sumu
100,- eur, ktorú zaslal Q. M. do väzby. Žalobca e-mailom z 9. decembra 2013 oznámil žalovanému, že

nesúhlasí s vyúčtovanou odmenou. Na tento e-mail reagoval žalovaný sms správou, v ktorej žalobcovi
oznámil, že je v nemocnici a neskôr sa mu ozve. Žalobca opakovane e-mailom z 27. februára 2014
namietal vyúčtovanie odmeny, keďže mal za to, že žalovaný nemá nárok na celú vyúčtovanú odmenu.
Žalovaný niekoľkokrát prostredníctvom sms správ ubezpečil žalobcu, že vec urovná. Následne sa
telefonicky dohodol so žalobcom, že mu vráti z prijatej zálohy 8.000,- eur. Žalovaný sms správou z
27. júna 2014 oznámil žalobcovi, že mu zaslal 1.000,- eur, a že zvyšok peňažných prostriedkov mu
zašle v najbližších dňoch. Žalovaný skutočne vrátil žalobcovi 27. júna 2014 1.000,- eur. Ďalšie peňažné

prostriedky nevrátil a od tej doby prestal komunikovať.
2.2 Rozsudkom, č. k. 18C/318/2015-105 z 19. októbra 2017, súd zamietol žalobu a nepriznal
žalovanému náhradu trov konania.2.3 Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Podľa jeho názoru zmluva o poskytovaní právnej pomoci nebola uzatvorená s jeho
synom Q. M., ale s ním. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že
žalobe vyhovie v celom rozsahu. Zároveň si uplatnil trovy konania.
2.4 Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 25Co/33/2018-143 z 13. septembra 2018, zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.5 Súd prvej inštancie vychádzal po vrátení veci zo skutočností, že žalobca tvrdil, že pre svojho syna
zvolil v trestnej veci obhajcu (žalovaného), ktorý mal docieliť prepustenie jeho syna z väzby. Vzhľadom k
tomu, že žalovaný nesplnil svoj záväzok, (nedošlo k prepusteniu syna žalobcu z väzby), žalobca žiadal
vrátenie vyplatenej odmeny.
2.6 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že medzi žalovaným a
synom žalobcu vznikol záväzkový vzťah, a to na základe plnomocenstva zo 4. septembra 2012, ktorým

Q. M. splnomocnil žalovaného, aby ho obhajoval, resp. vo všetkých právnych veciach zastupoval. Toto
splnomocnenieudelilivrozsahuprávapovinnostípodľazákonač.301/2005Z.z.Trestnýporiadok(ďalej
len „Trestný poriadok“) a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Splnomocniteľ sa zaviazal
hradiť trovy zastupovania. Syn žalobcu mal aj iného obhajcu B., B., avšak tomuto udelil splnomocnenie
na zastupovanie žalobca. Táto skutočnosť podporuje tvrdenie o tom, že žalobca takto mohol postupovať

aj v prípade žalovaného a udeliť mu splnomocnenie na zastupovanie jeho syna, čo sa však nestalo, lebo
splnomocnenie na zastupovanie žalovaným bolo udelené samotným synom žalobcu, a nie žalobcom.
Tvrdenie žalobcu, že syn udelil splnomocnenie žalovanému na zastupovanie z dôvodu, aby sa mohol k
nemu dostať do väzby, nie je pravdivé, pretože aj v prípade udelenia splnomocnenia inou oprávnenou
osobou je v zmysle Trestného poriadku obhajca oprávnený a povinný na všetky úkony právnej služby,

a teda aj návštevy klienta vo väzbe.
2.7 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovenia § 39 Trestného poriadku a
podľa ustanovenia § 724 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
2.8 Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nároku uplatňovaného v tomto
konaní sa mohol domáhať iba priamo syn žalobcu proti žalovanému, ktorý ho v trestnom konaní

zastupoval, a ktorému bol povinný zaplatiť odmenu za zastupovanie, a to na základe zmluvy o právnom
zastúpení, preto žalobu zamietol. Súd konštatoval, že žalovaný zaslal žalobcovi 1.000,- eur a bol
ochotný vrátiť mu pred pojednávaním 3.000,- eur z dôvodu, že sa snažil o zmierne ukončenie veci.
Tieto skutočnosti však nepreukazujú, že medzi stranami sporu vznikol právny vzťah. Vyúčtovanie, ktoré
klientovi žalovaný predložil, bolo len informačným listom, ktorým poskytol prehľad úkonov, ktoré pre

klienta vykonal. Vyúčtovanie odmeny za zastupovanie preložil na žiadosť žalobcu ako celkový prehľad
o vykonaných úkonoch právnej služby pre jeho syna, bolo adresované jeho synovi, ale nakoľko tento
bol v tom čase vo väzbe, zaslal ho žalovaný na žiadosť žalobcu na jeho e-mailovú adresu.
2.9 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný

výslovne nežiadal náhradu trov konania priznať, nepriznal žalovanému ako úspešnej strane sporu
náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V súvislosti s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, žalobca tvrdil, že bolo
preukázané, že zmluva o právnej pomoci bola v ústnej podobe uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným
a jej predmetom bolo zabezpečenia prepustenia syna žalobcu z väzby, čo svojimi výpoveďami zhodne
potvrdili žalobca aj jeho syn. Rovnako je podľa neho zrejmé, že syn žalobcu podpísal plnú moc pre

žalovanéholenpreto,abyhotentomoholzastupovaťvovecikonaniaoprepustenízväzbyanavštevovať
v Ústave na výkon väzby v Prešove, čoho dôkazom je aj to, že žalovaný sa zúčastnil len jediného
pojednávania, predmetom ktorého bolo rozhodovanie, či Q. M. ostane naďalej vo väzbe. Konštatoval,
že pozornosti súdu ušla skutočnosť, že samotná plná moc nie je zmluvou o právnej pomoci, ale len
oprávnením, na základe ktorého je advokát oprávnený zastupovať osobu, ktorá ho splnomocnila na

zastupovanie, čo však neznamená, že musí ísť o tú istú osobu, s ktorou bola uzatvorená zmluva o
právnej pomoci. Popritom zmluva o právnej pomoci nemusí mať písomnú podobu a samotná plná moc
bez ďalšieho nenahrádza zmluvu o právnej pomoci, obzvlášť za situácie, keď predmetom zmluvy o
právnej pomoci boli skutočnosti, ktoré v tejto plnej moci nie sú obsiahnuté, t. j. zabezpečenie prepusteniasyna žalobcu z väzby na slobodu za odmenu 10.000,- eur. Dodal, že podpísaná plná moc tieto zmluvné
ujednania, ktoré preukázateľne boli dohodnuté, neobsahuje, a teda je zrejmé, že len v dôsledku
existencie tejto plnej moci súd nemohol urobiť právny záver o vzniku právneho vzťahu medzi synom

žalobcu a žalovaným. Zároveň je podľa názoru odvolateľa zrejmé, že súd prvej inštancie ignoroval
právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, ktorým odvolací súd zaviazal súd
prvej inštancie vykonať výsluch syna žalobcu, a až potom vyhodnotiť tento dôkaz v spojitosti s ďalšími
predloženými dôkazmi a na základe toho vyvodiť skutkový a právny záver o tom, kto bol objednávateľom
a kto dohadoval podmienky zmluvy. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací

súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil
trovy konania.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo 6. februára 2020. Tvrdil, že medzi stranami
sporu nebola sporná skutočnosť, že malo ísť o obhajobu syna žalobcu v trestnom konaní, a teda
medzi žalovaným a synom žalobcu bola uzatvorená príkazná zmluva, a preto procesná legitimácia

spojená s nárokmi vyplývajúcimi z tejto zmluvy patrí len žalovanému a synovi žalobcu. Konštatoval,
že právny vzťah zastúpenia klienta advokátom sa zakladá zmluvou o poskytnutí právnych služieb,
teda medzi žalobcom a žalovaným nemohol vzniknúť žiadny právny vzťah, nakoľko je z vykonaného
dokazovania nepochybné, že klientom žalovaného bol syn žalobcu Q. M., nie samotný žalobca. Ďalej
poukázalnaskutočnosť,žezostranyQ.M.bolo4.septembra2012žalovanémuudelenéplnomocenstvo

na zastupovanie na neurčité obdobie a toto plnomocenstvo bolo odvolané splnomocniteľom až 2.
septembra 2013, z čoho nepochybne vyplýva, že medzi žalovaným a klientom Q. M. bola dohodnutá
zmluvná paušálna odmena za poskytovanie právnych služieb do skončenia zastupovania. Podotkol, že
ak by bolo tvrdenie žalobcu o tom, že odmena bola dohodnutá za prepustenie jeho syna Q. z väzby
pravdivé, bolo by zastupovanie žalovaným z jeho strany odvolané už v čase, keď bolo zrejmé, že jeho

žiadosti o prepustenie z väzby nebolo vyhovené. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiadal,
aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Zároveň žiadal
zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 28. februára 2020. Konštatoval, že žalovaný

vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne argumenty a dôkazy, ktoré by spochybňovali dôvodnosť jeho
odvolania a tieto svoje tvrdenia účelovo prekrúca v rozpore s dôkazmi.

6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním z 19. marca 2020. Zopakoval argumenty uvádzané
už vo svojom predchádzajúcom vyjadrení a opakovane navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Zároveň opakovane žiadal zaviazať žalobcu na
náhradu trov odvolacieho konania žalovanému.

7.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací,vrámcikompetenciívyplývajúcichzustanovenia§34CSP,po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou

(§359CSP),prejednalodvolaniepodanéžalobcomapreskúmalrozhodnutiesúduprvejinštancie,akoaj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri

preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok
vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených
zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu potvrdiť.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie

okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

11. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz
z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z

pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu
posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

12. Súčasne odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, podľa ktorého je zrejmé,
že syn žalobcu podpísal plnú moc pre žalovaného len preto, aby ho tento mohol zastupovať vo veci
konaniaoprepustenízväzbyanavštevovaťvÚstavenavýkonväzbyvPrešove,keďžezplnomocenstva
založeného v spise (č. l. 27) vyplýva, že Q. M. splnomocnil žalovaného, aby ho obhajoval, resp. vo

všetkých právnych úkonoch zastupoval, aby vykonával všetky úkony, prijímal doručované písomnosti,
podával návrhy a žiadosti, uzatváral zmiery, uznával uplatnené nároky, vzdával sa nárokov, podával
opravné prostriedky a vzdával sa ich, vymáhal nároky, to všetko aj vtedy, keď je podľa právnych
predpisov potrebné osobitné splnomocnenie. Rovnako mal odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že
Okresný súd Prešov upovedomil žalovaného ako obhajcu o hlavnom pojednávaní v trestnej veci vedenej

proti obžalovaným U. A. a Q. M. pod sp. zn. 3T/90/2012, ktoré sa malo konať 20. a 21. mája 2013, 3.
júna 2013, 1. a 2. júla 2013, 13. augusta 2013 a 2. septembra 2013, ale aj to, že žalovaný 28. novembra
2013 vyúčtoval odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu v trestnom konaní Q. M..

13. Odvolací súd nesúhlasí ani s názorom žalobcu, podľa ktorého je zrejmé, že súd prvej inštancie

ignoroval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, ktorým odvolací súd
zaviazalsúdprvejinštancievykonaťvýsluchsynažalobcu,aažpotomvyhodnotiťtentodôkazvspojitosti
s ďalšími predloženými dôkazmi a na základe toho vyvodiť skutkový a právny záver o tom, kto bol
objednávateľom a kto dohadoval podmienky zmluvy.

14. Odvolací súd má z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 17Cd/1/2019
preukázané, že súd prvej inštancie dožiadaním zo 6. marca 2019 požiadal tento súd o vykonanie
výsluchu svedka Q. M. k otázkam súvisiacim s predmetom tohto sporu. Tento výsluch sa uskutočnil
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave na výkon väzby v Ilave 6. mája 2019, dôkazom
čoho je zápisnica o ňom. Napokon výpoveď svedka Q. M. je obsiahnutá aj v odseku 15. odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia.

15. Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že žiadnou zmluvou o právnej pomoci nemôže
byť zabezpečené prepustenie z väzby na slobodu, pretože o prepustení z väzby musí byť rozhodnutéa takéto rozhodnutie, nemôže vydať ani zabezpečiť obhajca. Obhajca môže vykonávať len zákonom
ustanovené úkony, smerujúce k tomu, aby bol jeho klient prepustený na slobodu. Zároveň odvolací
súd poukazuje na ustanovenie § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení

zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého odmena advokáta sa
určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná
odmena.

16. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu.

17. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za nedôvodné a
vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1CSPvspojenísustanovením§255ods.1,2CSPaustanovením§262ods.1CSP.Dôvodomtakéhoto
rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný v celom rozsahu
a zároveň žalobca v odvolacom konaní úspech nemal, preto súd priznal žalovanému nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne v
zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).