Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/212/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216212527
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216212527.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v sporovej veci žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanému: Z. G., nar.
XX.XX.XXXX, G. XXXX/XX, S., o zaplatenie 2.440,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 15Csp 86/2016-132 zo dňa 3. júla 2019 vo výroku III.,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. v celom rozsahu zrušil platobný
rozkaz č.k. 15Csp 86/2016-81 zo dňa 19.10.2018. Výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.991,50 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% zo sumy 2.440,19 € od
01.05.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. vo zvyšnej
časti súd žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 290 CSP, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
v znení platnom a účinnom ku dňu omeškania. Vecne argumentoval tým, že „na základe vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný uzavrel predmetnú zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka ako spotrebiteľ. Žalobca sa domáhal svojich nárokov z titulu zmluvy, ktorou boli
žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky a tento sa zaviazal vrátiť ich v dohodnutých mesačných
anuitných splátkach spolu s príslušným úrokom. Pretože žalobca ako veriteľ poskytoval spotrebiteľský
úver v rámci svojho podnikania a žalovaný ho neprijímal na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a
spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, zmluva z 03.06.2013 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa
§ 2 písm. d) cit. zákona a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom, pričom na daný právny vzťah

sa vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (viď aj bod 4.4 zmluvy)
a ďalej ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). V zmysle ust.
§ 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom včase uzavretia zmluvy) bolo potrebné preskúmať, či v listinách tvoriacich zmluvu, sú obsiahnuté všetky
zákonom určené náležitosti.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že predložená zmluva bola uzatvorená platne, má písomnú

formu a všetky jej náležitosti sú na listinách, ktoré tvoria súčasť zmluvy. Žalovaný nárok žalobcu nijako
nesporoval po vecnej, ako ani po právnej stránke. Vyhodnotením vykonaného dokazovania, a to aj s
ohľadom na splnenie obsahových náležitostí úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
dospel súd k záveru, že žaloba v časti o zaplatenie istiny 2.440,19 eur spolu s vyčíslenými zvyšnými
úrokmi a úrokmi z omeškania vzniknutými do predčasného splatenia úveru 06.11.2014 celkom vo výške

361,43 eur (viď podanie z 29.05.2019 na č.l. 107 a nasl.), ďalej s vyčíslenými zvyšnými úrokmi z
omeškania vzniknutými od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru 06.11.2014 do 30.04.2016 celkom vo
výške 189,88 eur a s úrokmi z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.440,19 € od 01.05.2016 do
zaplatenia, bola podaná dôvodne a tento nárok žalobcovi vyplýva z príslušných ustanovení uzavretej
úverovej zmluvy a vyššie uvedených zákonných ustanovení. Predmetný úver bol pre omeškanie s
platením mesačných splátok (ktoré vyplýva z prehľadu splátok a úhrad) v súlade s úverovou zmluvou

(bod 2.2 úverovej zmluvy v spojení s článkom 6 Obchodných podmienok pre úver - dostupná pôžička v
znení účinnom od 19.07.2012), ako aj zákonnou úpravou (§ 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
- predchádzajúca výzva na splatenie dlžnej sumy z 21.10.2014 - č.l. 6) predčasne zosplatnený ku dňu
06.11.2014 (nesporná skutočnosť vyplývajúca napr. z podania z 29.05.2019 na č.l. 107), čím vznikla
žalovanému povinnosť jednorazovo uhradiť banke celú zostávajúcu časť záväzku z úveru. Žalovaný do

podania žaloby zaplatil celkovo sumu 526,45 eur (č.l. 34, č.l. 108), z čoho bola na istinu započítaná
suma 59,81 eur. Na základe uvedeného súd žalobe v časti nesplatenej istiny 2.440,19 eur (2.500 -
59,81) s prislúchajúcim príslušenstvom tak ako je uvedené vo výroku I. a bližšie popísané v tomto
odseku odôvodnenia ako dôvodnej vyhovel. Súd zároveň zaviazal žalovaného aj k zaplateniu úrokov z
omeškaniavzákonnejvýške5,25%ročnezdlžnejistinyod01.05.2016dozaplatenia,keďžesažalovaný

s plnením svojho záväzku nepochybne dostal do omeškania (všetko výrok II).
Pokiaľ ide o po čiastočnom späťvzatí z 23.11.2016 uplatňované riadne úroky, ktoré vznikli od vyhlásenia
splatnosti úveru až do 30.04.2016, podľa podania z 29.05.2019 spolu vo výške zostatku 691,94 eur
(705,28 - 13,34), vyjmúc z toho sumu 228,34 eur, v ktorej časti bola žaloba uvedeným podaním vzatá
späť, súd má za to, že tieto úroky nie je možné žalobcovi priznať. Podľa názoru súdu totiž z ust. §

502 a § 503 Obchodného zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť
úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou
ako lehota splatnosti úveru. Veriteľovi teda patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov
iba do splatnosti dlhu, a to aj v prípade jeho predčasného zosplatnenia, pričom následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998). Takýto záver je logický,

pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to
jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi (uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14). V podstate
ide o to, že pri zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie poskytnutej istiny
úveru vrátane úrokov vzniknutých (resp. kapitalizovaných) ku dňu zosplatnenia úveru a má právo získať

okamžite späť celú sumu poskytnutých (požičaných) peňazí, a teda na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty
nároku veriteľa na riadne úroky za poskytnutie (požičanie) peňažných prostriedkov aj po zosplatnení
úveru. V opačnom prípade by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by
úroky inkasoval ako keby ku zmene záväzku nedošlo, pričom spotrebiteľovi by už neboli garantované

práva, ktoré mu v súvislosti s dohodnutým splácaním úveru vyplývali zo zmluvy pred vyvolanou zmenou.
Ba čo viac veriteľ by mohol úroky inkasovať aj v oveľa väčšom rozsahu a v kratšej dobe, než na
základe pôvodného splátkového kalendára, nakoľko by už nebol ohraničený postupnosťou splácania
úrokov z istiny a ani dohodnutým celkovým rozsahom úrokov z úveru a dlžník by musel platiť riadne
úroky z celej dlžnej istiny bez akéhokoľvek časového a objemového limitu až do úplného zaplatenia

tejto istiny (žalobca totiž žiadané úroky nelimitoval ani pôvodne dohodnutou celkovou sumou úrokov
vypočítanou podľa pôvodného splátkového kalendára, na ktoré úroky by mal žalobca nárok pri riadnom
splácaní úveru počas doby trvania zmluvného vzťahu). Jednorazovým zosplatnením úveru vzniká
spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky
ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený

sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie (podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z.), keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom legeartis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej
zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné
nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto zmluvná úprava pri spotrebiteľskom vzťahu

pre obchádzanie zákona (a to najmä zákonných ustanovení uvedených v tomto a v predchádzajúcom
bode odôvodnenia, a v toho dôsledku aj ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka) podľa § 39
Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, resp. taká zmluvná úprava je taktiež na škodu spotrebiteľa
neprijateľneodchylnáodzákona,čotakúzmluvnúpodmienkupodľa§52ods.2Občianskehozákonníka,
resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (viď napr. rozsudok

Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).
Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu vo zvyšnej časti (v časti prevyšujúcej nárok priznaný vo výroku
II. a nárok, pri ktorom bola žaloba čiastočne vzatá späť podľa odseku 3 odôvodnenia rozsudku) zamietol
(výrok III.).
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods.
1, 2 C.s.p., pričom dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu trov konania proti žalovanému v

rozsahu 100%, keďže žalobca bol v tejto sporovej veci úspešný na 100% v časti istiny rozhodujúcej
pre určenie celkového úspechu strany v spore (na istinu nemalo vplyv ani čiastočné späťvzatie žaloby).
O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením“.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne a to vo výroku III.
rozsudku z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu, že neboli splnené procesné
podmienky, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca má za to, že rozhodnutie

je nepreskúmateľné, arbitrárne, nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel,
že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky.
Otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti mala byť zodpovedaná uznesením
Najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo 143/2018 tak, ako aj súd uvádza v uznesení, s týmto záverom však
žalobca nesúhlasí, pretože nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu. Poukázal napr. na § 16

ods.1zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochainýchúverochapôžičkáchprespotrebiteľov.
Taktiež poukazuje na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po
zosplatnení úveru je rôznorodá. V prípade zmluvného úroku žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté
zmluvné plnenie akcesorickej povahy, pričom takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od
ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa žalobcu za poskytnutie

predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky, pričom
žalovaný si tohto nároku bol vedomý a svojím podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal
uhrádzať. Poukázal na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Už z jazykového výkladu je zrejmé, že
veriteľ má nárok na úrok až po splatnosti úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na
ktorú má veriteľ nárok. V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné

úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v splátkach, odporuje
logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky
z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú
cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich
reálneho vrátenia či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv

ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru.
Poukázal na bod 6.4 obchodných podmienok. Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou
sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť
tento zámer vzhľadom formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa žalovaný oboznámil
a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na zmluve. Tento záver konštatoval aj Najvyšší

súd ČR v rozsudku sp. zn. 32Cdo 3830/2014. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny
doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný
ďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. V prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa
za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného
doposiaľ nedošlo, na základe čoho je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Žalobca

taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania
dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Dáva do pozornosti § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou
zaporušeniepovinnostiatonedodržaniedohodnutejdobysplatnosti.Zatiaľčopovinnosťdlžníkazaplatiťveriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky
z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splatením dlhu. Najvýraznejšie
tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže

veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane úroky z omeškania môže požadovať
pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri
sebe a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca
uvádza, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu
záväzku.Poukázalnaviacerérozhodnutia,ktorépodporujúnázoržalobcu.Rovnakopoukázalnaodlišné

stanovisko sudcu a podpredsedu Ústavného súdu JUDr. Milana Ľalíka. Navrhuje preto, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne
žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), f) h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom
viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť

dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie
rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. (§ 387 ods. 1 Civilného sporového

poriadku).

6. Súd prvej inštancie už právoplatným výrokom I. preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá
Civilného sporového poriadku) v celom rozsahu zrušil platobný rozkaz č.k. 15Csp/86/2016-81 zo dňa
19.10.2018, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.991,50 eur s úrokom z

omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.440,19 eur od 01.05.2016 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol o náhrade
trov konania. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci výrok III. Vzhľadom
na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či boli splnené
procesné podmienky, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, či súd prvej inštancie vec v napadnutej časti správne právne posúdil.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 03.06.2013 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a
žalovaným ako klientom uzatvorená Zmluva o úvere č. 5889490913 na základe ktorej zmluvy sa žalobca
zaviazal poskytnúť žalovanému úver v sume 2.500,- eur a žalovaný sa zaviazal zaplatiť predmetný úver

v 72 mesačných splátkach vo výške 63,29 eur so splatnosťou 8. deň v mesiaci, pričom termín prvej
splátky bolo dohodnutý na deň 08.07.2013 a termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň
08.06.2019. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s platením splátok úveru vyhlásil veriteľ po výzve na
úhradu dlžnej sumy zo dňa 21.10.2014 mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 06.11.2014 a zároveň vyzval
žalovaného na okamžitú úhradu dlžnej sumy. Žalovaný do podania žaloby zaplatil celkovo sumu 526,45

eur. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z poskytnutého úveru po zosplatnení
úveru dôvodiac, že povinnosť platiť úroky trvá len do zosplatnenia úveru. Žalobca s týmito závermi súdu
prvej inštancie nesúhlasil a poukazoval na to, že nárok veriteľa na dohodnutý zmluvný úrok nie je viazaný
na zosplatnenie dlhu a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky.

8. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospelk správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

9. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa

žalobcomvodvolanínamietanýchskutočnostíjevyčerpávajúco,správneskutkovoaprávnezdôvodnené
a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu v časti zamietol.

10. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bola námietka, že jeho nárok na zaplatenie úroku po
zosplatnení úveru je daný, keďže úrok z úveru je nárokom, ktorý nemá vplyv na omeškanie dlžníka, ani
na zosplatnenie úveru, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka,
pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje.

11. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

12. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

13. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

14. Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v
splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

15. Podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.

16. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok
alebojednejsplátkypodobudlhšiuakotrimesiace,jeveriteľoprávnenýodzmluvyodstúpiťapožadovať,

aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

17. Žalobca správne poukazoval na to, že má v zmysle ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka nárok na zaplatenie úroku v dojednanej výške (inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona). Jeho tvrdenie, že jeho nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia

peňažných prostriedkov až do ich vrátenia (teda aj po zosplatnení úveru) vychádzajúce z druhej vety
ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je však potrebné posudzovať v celom kontexte tejto
právnej normy, ktorá podľa jeho prvej vety zakotvuje oprávnenie dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Druhú vetu ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníkanemožno interpretovať ani bez spojitosti s prvou vetou jeho odseku 1, podľa ktorej záväzok platiť úroky
je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Úroky zo splátky sú v prípade plnenia
v splátkach splatné v deň splatnosti splátky (§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka), ak sa však má

vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1
tretia veta Obchodného zákonníka). Uvedené ustanovenia právnej normy (spolu s § 497 Obchodného
zákonníka) teda explicitne upravujú nielen záväzok dlžníka zaplatiť úroky, ale aj splatnosť tohto záväzku.
Z uvedeného vyplýva, že úrok z úveru patrí len za požičanie peňazí, ku ktorému po zániku zmluvného
vzťahu nedochádza. V súlade s týmto výkladom je aj ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka

umožňujúce od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, teda celý dlh
jednorazovo. Z uvedeného vyplýva, že doba splatnosti zmluvných úrokov sa zhoduje s dobou splatnosti
úveru, čo znamená, že celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr zaplatením poslednej splátky
úveru.

18. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení,

odvolací súd ďalej uvádza, že aplikačná prax súdov sa touto otázkou už zaoberala, od ktorej nebol
dôvod sa odkloniť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia
veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť
úroky z omeškania. Odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo
143/98 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012, z ktorých vyplývajú závery, na ktorých

súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
v tomto smere, na ktorého odôvodnenie v preskúmavanom rozsudku odvolací súd v podrobnostiach
odkazuje,sažiadazdôrazniť,žezáveryNajvyššiehosúduSRobsiahnutévrozhodnutíR59/1998(sp.zn.
4Obo143/98z1.7.2000)boliprijatéajvpotvrdzujúcomrozhodnutíKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.1Co
30/2012-145 z 30.05.2012, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.

zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.09.2012. K záveru súdov, že „pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh
za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z
úveru“, Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že nezistil existenciu takých skutočností,
ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za
svojvoľnéalebozjavneneodôvodnené,resp.zataké,ktorébypopieralozmyselprávanasúdnuochranu.

Hoci žalobca v odvolaní opakovane vyjadruje nesúhlas s rozhodnutiami Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 476/2012 z 18.09.2012 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 143/98 z 01.07.2000, odvolací
súd nenachádza dôvod odchýliť sa od právneho názoru v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania
po zosplatnení úveru prezentovaného v uvedených rozhodnutiach. Žalobca v odvolaní poukazoval na
to, že uplatnený nárok nie je v rozpore s ustálenou judikatúrou a on disponuje rozhodnutiami súdov

z celej Slovenskej republiky, ktoré nemajú problém priznať veriteľovi k predčasne splatnej pohľadávke
zmluvné úroky do zaplatenia. K uvedenému odvolací súd uvádza, že na podporu právneho názoru
vysloveného súdom prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, existuje množstvo rozhodnutí
s vyslovením rovnakého právneho názoru o neopodstatnenosti nároku na úroky aj za obdobie po
splatnosti pohľadávky, napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/16/2018 z

12.04.2018, sp. zn. 15Co/193/2018 z 07.11.2018, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/70/2018 z
25.10.2018, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/221/2016 z 28.11.2017, sp. zn. 24Co/99/2017 z
27.03.2018, sp. zn. 17Co/110/2018 z 08.11.2018, Krajského súd v Trnave sp. zn. 10Co/403/2016 z
27.03.2018, sp. zn. 24Co/189/2018 z 06.03.2019 atď.. Aj keď judikatúra nie je formálnym prameňom
práva, súdy majú povinnosť v záujme právnej istoty rozhodovať o rovnakých veciach rovnako. Pokiaľ

ani žalobca v odvolaní neuviedol žiadne iné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
s odlišnými právnymi závermi, nebolo možné jeho odvolaniu vyhovieť.

19. Žiada sa dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu
na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu

(do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku
prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia peňažných prostriedkov, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo
splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch

z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho
peňažných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom)
alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok
absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stavnedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí
vzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestouto
nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok)

veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti
úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky
u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. V opačnom prípade by
bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol dlžník vystavený všetkým

sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby ku zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by tak došlo k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol
tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej

nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.

20. Na doplnenie odvolací súd ešte uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi v podstate dve výhody, keď
prvou je možnosť dlžníka použiť cudzí kapitál často väčšieho objemu v porovnaní s jeho aktuálnymi
vlastnými finančnými možnosťami a druhou je možnosť vrátiť požičaný kapitál až po uplynutí určitej

doby, počas ktorej veriteľ nie je oprávnený kapitál požadovať späť. Pokiaľ ide o zosplatnenie, ako už
bolo uvedené, ide o dôsledok protiprávneho správania sa dlžníka, teda reakciu veriteľa na neplatenie
splátok istiny spolu s úrokmi. Formálne zosplatnením dochádza k posunu splatnosti pohľadávky. Týmto
spôsobom dlžník stráca vyššie uvedené výhody, predovšetkým vrátiť požičané peňažné prostriedky
v splátkach. Z hľadiska výhodnosti alebo nevýhodnosti postavenia spotrebiteľa, ako aj postavenia

veriteľa, sa žiada doplniť, že veriteľ poskytuje peňažné prostriedky s určitým obchodným zámerom a
obchodnoupolitikou,kedynazákladeajponukyadopytuposkytujepeňažnéprostriedkyzpredpokladom
čo najvyššieho zisku, z tohto dôvodu poskytuje úver s dobou návratnosti v určitej lehote, pričom
ako odplatu dojednáva úroky v určitej výške. Výška týchto úrokov súvisí s tým, za akých okolností
podmienokjeveriteľochotnýpeňažnéprostriedkypožičať,resp.stratiťdispozíciusnimiajzarizika,čiich

predpokladaná ziskovosť bude v zmysle obchodnej politiky veriteľa. Veriteľ v takomto prípade získava
väčší objem peňazí, ktoré aktuálne môže použiť s tým, že predpokladá, že v určitom časovom horizonte
tieto bude schopný vrátiť. Pokiaľ nastane situácia, že dlžník peňažné prostriedky nie je schopný vrátiť,
teda plniť v súlade so svojím záväzkom, veriteľ nemusí pristúpiť k zosplatneniu úveru, pričom nezanikne
ani nárok veriteľa počas tohto obdobia na úrok ako odplatu (v takomto prípade nevzniká nárok na úroky

z omeškania z celej sumy).

21. Taktiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky predstavujú cenu finančných prostriedkov,
ktoré žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi, odvolací súd poznamenáva, že tento
názor nijako nespochybňuje a úroky predstavujú vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací

súd poznamenáva, že banka ako veriteľ počas procesu kontraktácie určuje svoje úverové podmienky,
v rámci ktorých stanovuje aj odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od
každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za
dané ohraničené úverové obdobie, na ktoré sa úverový vzťah uzatvára. Preto práve cena za úver za
úverové obdobie do splatnosti úveru je pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s

plnením dlhu voči veriteľovi. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v
prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ (banka) a dlžník (spotrebiteľ) budú plniť podľa podmienok
a v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany

veriteľa. K predčasnému zosplatneniu úveru spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa a bol to
veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku
svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Úroky preto predstavujú cenu peňazí v zmysle ceny
obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto voľne
nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrývajú veriteľovi práve úroky splácané spolu s istinou v

rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti splatenia úveru tak
vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných
podľa splatenia úveru. Pokiaľ teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažnéprostriedky u seba a tieto naďalej legitímne užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.

22. Pokiaľ žalobca na podporu svojich argumentov poukazuje na konkrétne články zmluvy o
spotrebiteľskomúvere,jenevyhnutnémaťnazreteli,žedohody,prípadneinézmluvnédojednania,podľa
ktorých mal spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť aj ďalšie sankcie po splatnosti pohľadávky, teda
úroky za poskytnutie úveru aj po predčasnej splatnosti úveru vyvolanej veriteľom, spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a sú s poukazom

na zákonnú úpravu ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľné. Takto koncipované
dojednanie v spotrebiteľskej zmluve nie sú súladné s právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a takéto dojednanie v rozpore so zákonom je ako zmluvná
podmienka neprijateľná a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka aj absolútne
neplatná, pričom celkom jednoznačne tým, že popiera dikciu zákona, svojím dopadom na právny
vzťah spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to výrazne v neprospech

spotrebiteľa. Odvolací súd navyše poukazuje na znenie ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka
obsahujúceho výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

23. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti o

zaplatenie úrokov po zosplatnení úveru.

24. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis,
ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Súd prvej inštancie správne právne vec v napadnutom
zamietajúcom výroku posúdil. Zo žiadneho ustanovenia všeobecne záväzných predpisov nevyplýva
totiž pravidlo, podľa ktorého má dlžník v spotrebiteľskom vzťahu povinnosť platiť cenu služby v podobe

úrokov aj za obdobie po splatnosti pohľadávky. Neprávne právne posúdenie zamietnutých nárokov na
zaplatenie príslušenstva namietané žalobcom je neopodstatnené. Súd prvej inštancie v danom prípade v
napadnutom zamietajúcom výroku rozsudku súdu prvej inštancie vec správne právne posúdil. Odvolací
súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

25. Pokiaľ ide o ďalšie žalobcom uvedené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a) a f) Civilného
sporového poriadku tieto odvolateľ bližšie nezdôvodnil.

26. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario Civilného sporového poriadku tak, že plne
úspešnému žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhrada trov odvolacieho konania. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov

odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku
zakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1,
2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku
najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov

konania, za situácie, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.

28. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).