Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116209870
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8116209870.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobkyne: E. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XX, XXX XX Prešov, zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a. s.; skrátený názov VÚB, a. s., Mlynské
Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému spoločnosťou Beňo & partners, advokátska

kancelária, s. r. o., Nám. Sv. Egídia 93, 058 01, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 13C/185/2016 -49 zo dňa 17.12.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Podanoužalobousažalobkyňadomáhala,abysúduložilpovinnosťžalovanémuvydaťjejbezdôvodné
obohatenie vo výške 600,13 eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania o výške 8,5 % ročne

zo sumy 600,13 eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému a nahradiť trovy konania.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, cit.:

„Žalobu zamieta.

Žalovaný má nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

3. Právne súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 2, § 451 ods. 1, § 100 ods.
1, § 107 ods. 1 a § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobkyňa svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzuje z poukazu na nedostatok
náležitostí písomnej zmluvy o úvere a svoje platby. Z tvrdení žalobkyne i ňou predloženej zmluvy
pritom vyplýva, že dotknutá zmluva o spotrebiteľskom úvere bola písomná a podpísaná žalobkyňou,
teda žalobkyňa tak jej (vytýkané) znenie (obsah svojho právneho úkonu) poznala už od jej podpisu
resp. uzavretia uzavretia (dňa 1.4.2008), a keďže aj posledná transakcia (resp. platba, keďže pri

poslednej transakcii išlo o mínusovú položku), ktorá bola v súvislosti s dotknutou zmluvou o úvere
vykonaná resp. ktorú žalobkyňa žalovanému uhradila (a na základe ktorej tak bezdôvodné obohatenie
najneskôr vzniknúť mohlo), bola uskutočnená ešte dňa 29.4.2015, resp. 21.12.2009, a žaloba o
vydanie bezdôvodného obohatenia bola následne podaná po uplynutí viac ako 2, resp. 7 rokov
potom (11.5.2016), bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Jej (eventuálne) právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia z jej platieb bolo v tom čase už premlčané, a to jednak po márnom uplynutí

subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ dňa 21.12.2011 počítanej najneskôr odo
dňa jej poslednej úhrady žalobcovi, keď žalobkyňa mala k dispozícii (poznala) všetky skutkové okolnostiosvojomeventuálnomplnení(bezprávnehodôvodu)amohlatakprvýkrátpodaťžalobunajehovydanie,
ako aj po márnom uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ dňa 21.12.2012
počítanej v tomto prípade taktiež odo dňa jej poslednej úhrady, keď k eventuálnemu bezdôvodnému

obohateniu z jej úhrad naposledy došlo. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na
vydanie bezdôvodného obohatenia v obdobných veciach, súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu
prax NS SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), podľa ktorej „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové
okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď

nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na
to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. ... „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že
oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť

zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3
Cdo/169/2017, a 8 Cdo/163/2018). Ako vyplýva z týchto rozhodnutí NS SR, dotýkajúcich sa premlčania
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia dokonca práve priamo u spotrebiteľov (3 Cdo/169/2017,
8 Cdo/163/2018), tieto závery sa vzťahujú aj na spotrebiteľské spory. Najvyšší súd SR (v rozhodnutí
8 Cdo/163/2018) zdôraznil, že: „Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu

a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (pozn. dovolacieho súdu: teda
nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).“ V danom prípade žalobkyňa všetky rozhodujúce skutkové
okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť, že (podľa jej interpretácie) došlo k bezdôvodnému obohateniu
a kto sa na jej úkor obohatil, poznala (mala k dispozícii) a žalobu mohla podať od toho času, keď mala
k dispozícii (uzavrela) napadnutú zmluvu a vedela čo a komu (na jej základe) plnila, a keďže poslednou

z týchto skutočností (nakoľko vytýkané znenie zmluvy mala k dispozícii už predtým pri jej uzavretí) bola
jej posledná platba uskutočnená v súvislosti s touto zmluvou (ako plnenie, z ktorého mohlo vzniknúť
bezdôvodné obohatenie žalovaného naposledy) dňa 21.12.2009, a žaloba bola podaná viac ako 7 rokov
potom,nároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia(akbytuajbol)jeužpremlčaný.Žalovanýsapritom
premlčania dovolal, a preto súd už z tohto dôvodu, bez potreby ďalšieho vecného posúdenia práva

(keďže podľa § 100 ods. 1 OZ premlčané právo veriteľovi priznať nemožno), musel žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia zamietnuť. Žaloba pritom musela byť zamietnutá aj pre uplynutie objektívnej
premlčacej doby. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (odvodzovaný z plnenia žalobkyne
uhradeného žalovanému už viac ako 3 roky pred podaním žaloby), bol totiž uplatnený nepochybne
dokonca už aj po uplynutí 3 ročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia

podľa § 107 ods. 2 OZ (po tom čo k nemu eventuálne naposledy došlo). V súvislosti s úvahami o
10 ročnej objektívnej premlčacej dobe (pri eventuálnom úmyselnom bezdôvodnom obohatení), ktorú
žalobkyňa odvodzovala len z postavenia žalovaného podnikajúceho v oblasti poskytovania úverov a
porušenia spotrebiteľského práva pritom súd odkázal (§ 220 ods. 2 CSP) na rozhodnutie NS SR sp. zn.
sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018, podľa ktorého: „... samotné všeobecné skutočnosti (fakty)

o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôže
bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).“ Aj keď to v tomto prípade
priamo rozhodnutie (záväzné) nie je, z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe NS SR (ktorá pritom naopak
už záväzná nepochybne je) už napokon v obdobnej veci vychádzal aj Krajský súd v Prešove (pod sp.

zn. 25Co/84/2018).

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2
Civilného sporového poriadku. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd prvej
inštancie voči žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške

rozhodne súd samostatným uznesením, pričom zároveň uviedol, že žiadne dôvody, pre ktoré by bolo
možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto konania v zmysle § 257 CSP celkom
výnimočne nepriznať a žiadať, aby ich znášal sám, strany netvrdili a ani ich súd nezistil.

6. Proti predmetnému rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, a to čo do oboch jeho výrokov.

V odvolaní uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nedá jednoznačne zistiť, ako súd
bezdôvodné obohatenie posúdil, či bezdôvodné obohatenie zistil a z akého dôvodu. Z rozhodnutia
skôr vyplýva, že súd vychádzal zo zistenia, že žalovaný sa na úkor žalobkyne ani bezdôvodne
neobohatil, a preto považuje žalobkyňa napadnutý rozsudok v tomto smere či bezdôvodné obohatenievzniklo alebo nie, za nepreskúmateľný. Omyl zásadného významu, ktorého sa súd prvej inštancie
dopúšťa pri chápaní inštitútu subjektívnej premlčacej doby a začatia jej plynutia vyplýva z konštrukcie
akejsi objektivizácie subjektívnej premlčacej doby. Pre správne posúdenie premlčania je podstatné

pochopiť, čo to znamená plynutie premlčacej doby odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť
kedykoľvek počas plynutia objektívnej premlčacej doby, inak povedané, k subjektívnej vedomosti
oprávneného subjektu naplnením predpokladov vedomosti o bezdôvodnom obohatení a osobe, ktorá
sa bezdôvodne obohatila, môže dôjsť kedykoľvek v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby. Ak

oprávnený nadobudne subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto zaň zodpovedá
až po uplynutí objektívnej premlčacej doby, námietke premlčania zo strany povinnej osoby už nedokáže
úspešne čeliť. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazané na preukázateľnú vedomosť
oprávneného o dvoch skutočnostiach. Prvou je vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Zákonodarca
nepoužil v hypotéze tohto ustanovenia slovné spojenie dozvedieť sa o proti právnom úkone alebo o
skutočnosti, alebo o udalosti, ale výraz dozvedieť sa o bezdôvodnom obohatení a oprávnený tak musí

nadobudnúť subjektívnu vedomosť o tom, že ide o konkrétnu majetkovú ujmu určitého druhu a rozsahu,
ktorá je vyčísliteľná v peniazoch. Druhou skutočnosťou je subjektívna vedomosť o osobe, ktorá sa
na úkor oprávneného obohatila. Pre kategóriu objektívnosti je podstatou jej nezávislosť od ľudského
vedomia. Naproti tomu pre kategóriu subjektívnosti je podstatou existencia vo vedomí, závislosť od
vedomia, získanie vedomostí. Objektívna premlčacia doba plynie pri bezdôvodnom obohatení od

naplnenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba plynie od vtedy,
kedy ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané skutočne zistí, že môže podať žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. V
spotrebiteľských veciach tak ide o získanie vedomosti o tom, že spotrebiteľ nemal platiť, nie o tom,
že platil. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti

už skôr (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 145/2004). Inak povedané, pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná a
preukázaná, nielen predpokladaná, vedomosť oprávneného. Vedomosť je stav mysle, keď si človek
niečo uvedomuje, pozná a chápe, čo je závislé na individuálnych schopnostiach a danostiach toho-
ktorého jednotlivca, je to výsledok poznávacieho procesu ako myšlienkovej činnosti, nielen objektívnej

existencie javu. Žalobkyňa uviedla, že nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku
istiny, prijíma protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento
omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom mu verila, že pri poskytovaní úveru
postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou bezo zbytku podľa zákona. Až od združenia na ochranu
spotrebiteľov sa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore so zákonom a že jej predložil na

podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na platby, na
ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomostí o týchto skutočnostiach prichádzalo
u nej do úvahy podanie žaloby a až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba.
Rozhodujúcou vedomosťou je preto získanie vedomostí a skutočností, že platiť nemala, nie vedomosť
o tom, že platila v presvedčení, že platiť mala. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je preto

na rozdiel od úvah súdu prvej inštancie závislé len na subjektívnej, teda vedomostnej zložke poznania
žalobkyne o skutočnostiach, že môže podať žalobu. Ide o to, že časový okamih vzniku premlčacej doby
je zhodný s okamihom vzniku tzv. žalobného práva (okamih zrodu žaloby, actio nata), ide o deň, v ktorý
oprávnený mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na ochranu svojho subjektívneho práva na súde.
To predpokladá vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach vzniku actio nata. Ak oprávnený

nevieotom,žemuvznikložalobnéprávo,nemoholnastaťokamihvznikužalobnéhopráva.Samozrejme,
nejde o bezhraničnú dobu, ale o dobu limitovanú objektívnou premlčacou dobou. Pre vzťah objektívnej
a subjektívnej premlčacej doby je charakteristické, že ich plynutie je komplementárne. To znamená,
že okamih, v ktorom mohol oprávnený subjekt uplatniť právo po prvýkrát (tzv. actio nata), sa zásadne
definuje moment momentom subjektívnej vedomosti oprávnenej osoby. Od tohto okamihu začína plynúť

dvojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na súde, ktorá plynie v rámci doby objektívnej a tá
začínaplynúťbezohľadunavedomosťoprávnenéhoodmomentuudalosti,ktoráspôsobujebezdôvodné
obohatenie. Zákon vyžaduje dokonanie stavu vedomia oprávneného reálnym nadobudnutím vedomostí
o definovaných skutočnostiach. Nestačí teda možnosť, či pravdepodobnosť získania tejto vedomosti,
oprávnený musí uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že vedieť

komu zaplatila, kedy a koľko neznamená, že vie, že platila nedôvodne, že sa veriteľ na jej úkor
bezdôvodne obohatil. Zákon na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nevyžaduje, aby ako
žalobkyňa získala len vedomosť o kvalite týchto skutočností, že sa stali, ale aj o ich kvantite, že došlo
k porušeniu mojich práv a k bezdôvodnému obohateniu a môže ako žalobkyňa podať žalobu. Tútoskutočnosť si ako žalobkyňa musí uvedomovať, nestačí, že táto skutočnosť objektívne existuje. Na
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je irelevantná vedomosť o tom, že niečo objektívne
existuje,podstatnájevedomosťotom,čito,čo exitujejepoznanie,vedomosť,tojepodstatasubjektívnej

premlčacej doby a tu bez ohľadu na poznanie právnej kvalifikácie právneho vzťahu, ktorý laik nie právnik
spravidla nepozná a ani poznať nepotrebuje a nie je potrebné, aby ktokoľvek oprávnenému právnu
kvalifikáciu právneho vzťahu vysvetľoval. Súd prvej inštancie pri svojich úvahách úplne vynechal obsah
pojmu subjektívny. Úvahy súdu prvej inštancie, že od podpísania zmluvy, resp. od prvej splátky istiny
ako žalobkyňa vedela, že po splatení istiny bude dodávateľa bezdôvodne obohacovať sú absurdné,

nelogické a priečiace sa zdravému rozumu. Rovnako tak pôsobí konštrukcia súdu prvej inštancie, že
spotrebiteľ vie, že nemá platiť a napriek vedomosti, že sa dodávateľ na jeho úkor obohacuje, naďalej
platí. Jediným logickým a rozumom prijateľným vysvetlením je vysvetlenie, že spotrebiteľ platí, lebo
nevie o tom, že nemá platiť. Zároveň žalobkyňa poukázala na judikatúru, a to rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky 2Cz/35/77 zo 17.02.1978, v ktorom sa okrem iného uvádza, že len „ak oprávnený
vie o tom, že na jeho úkor sa niekto neoprávnene obohatil, môže uplatniť svoje právo a ešte osobitne

zdôraznila žalobkyňa: „vie, že môže uplatniť právo.“ Zároveň poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky 33Odo/528/2006, 3 Odo/306/2005, 21Cdo/3433/2008, ako aj rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS/413/2013. Z týchto vyplývajú presne opačne závery, aké
ohľadne začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby urobil konajúci súd prvej inštancie. Aj Ústavný súd
sa stotožnil so závermi všeobecných súdov, že nie z objektívnych skutkových okolností spočívajúcich

vo vyplatení peňazí predstavujúcich bezdôvodné obohatenie, sa oprávnený dozvedel o začatí plynutia
subjektívnej premlčacej doby, ale až od podania trestného oznámenia. Na preukázanie mylných
úvah súdu prvej inštancie týkajúcich sa výkladu, obsahu, pojmu subjektívny pri inštitúte subjektívnej
premlčacej doby poukázala žalobkyňa na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3306/2007 z
30.09.2009. Ďalším jednoznačným popretím názoru súdu prvej inštancie o objektivizácii subjektívnej

premlčacej doby je aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2581/98 z 31.08.2000,
rovnako tak rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/766/2002 z 27.03.2003 a sp.
zn. 33Cdo/3003/99 z 25.04.2001. Na to, aby oprávnenému začala plynúť subjektívna premlčacia doba,
musí sa dozvedieť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Zo slovného spojenia „keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu“ vyplýva, že existuje stav, keď oprávnený nevie o tom,

že bezdôvodné obohatenie existuje a stav, keď sa o existujúcom bezdôvodnom obohatení oprávnený
dozvie. Inak povedané, existuje stav, keď spotrebiteľ platí, lebo nevie, že má platiť, resp. nevie, že
nemal platiť a stav, keď sa spotrebiteľ dozvie, že nemá platiť, resp., že nemal platiť. Samotná vedomosť
len o tom, že spotrebiteľ platí, resp. platil, nemôže mať bez vedomosti o bezdôvodnom obohatení
žiaden vplyv na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby. Čo sa týka mylných názorov súdu

prvej inštancie o objektivizácii začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, poukázala žalobkyňa aj
na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018.
Zároveň poukázala aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS/430/2018 z 05.12.2018, kde
Ústavný súd sa stotožnil z hľadiska ochrany základných práv s názorom okresného súdu a krajského
súdu,žesubjektívnapremlčaciadobanavydaniebezdôvodnéhoobohateniazačalaplynúťspotrebiteľovi

od chvíle, keď sa od združenia na ochranu spotrebiteľov dozvedel o bezdôvodnom obohatení a zároveň
Ústavný súd akceptoval aj desaťročnú premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tomto
rozhodnutí Ústavný súd uviedol, že krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom
objasnil skutkový základ vecí a aplikáciu právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom.
Osobitne žalobkyňa poukázala na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho

kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.02.2018, v ktorom je uvedené, že za rozhodujúce pre
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať deň, kedy sa oprávnený
v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho
získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach

zakladajúcich bezdôvodné obohatenie a ktoré sú predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy
spotrebiteľ plní je významný na účely objektívnej premlčacej doby, nemožno ho bez ďalšieho spájať
so začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý, a
teda aj spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj
aplikovať. Tvrdenie spotrebiteľa o skutočnosti, na základe ktorej sa dozvedel o vzniku bezdôvodného

obohatenia, však aj spotrebiteľ musí preukázať a súd v súvislosti s tým umožní dodávateľovi použiť
jeho procesné prostriedky. Zároveň, čo sa týka desaťročnej premlčacej lehoty, žalobkyňa uviedla, že
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1Cdo/238/2017 poskytuje návod na aplikáciu desaťročnej objektívnej
premlčacej doby pri úmyselnom bezdôvodnom obohacovaní sa veriteľov na úkor spotrebiteľa. Podstataaplikácie desaťročnej premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ
prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v
prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy ešte tento úmysel priamo nemusel

mať. V každom prípade, prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľa získať
bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola
vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník profesionál vedel, že mu bola platba vyplatená v rozpore
so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať a prijal ju a vediac, že je to platba
prevyšujúca spotrebiteľovi poskytnutú sumu a nepatrí mu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru, prípadne z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy. Objektívna desaťročná premlčacia doba na
premlčanie bezdôvodného obohatenia, preto začína plynúť prijatím každej takejto nedôvodne prijatej
platby od momentu, kedy ju veriteľ od spotrebiteľa prijal. Konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane
poskytuje spotrebiteľské úvery na základe vadných zmlúv sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie
vedúce k bezdôvodnému obohateniu. Ďalším dôkazom o úmysle veriteľa bezdôvodne sa na úkor
spotrebiteľa obohacovať prijímaním platieb od spotrebiteľa po splatení spotrebiteľovi poskytnutej sumy,

je prijímanie takýchto platieb po splatení poskytnutej sumy v dobe, keď už veriteľovi je známa judikatúra
k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a k neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, a to nielen týkajúca sa
iných podnikateľských subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ale aj vo veciach v ktorých bol sám
stranou takéhoto konania. Nemôžu byť preto žiadne rozumné pochybnosti o tom, že žalovaný sa na
úkor žalobkyne obohatil úmyselne, a preto na posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Na podporu odvolania
poukázala žalobkyňa aj na najnovšie odvolacie rozhodnutia tunajšieho súdu, a to sp. zn. 5Co/153/2018
zo 16.04.2019, 19Co/149/2018 z 30.05.2019, ako aj sp. zn. 3Co/43/2018 zo dňa 07.06.2018.

7. Odvolanie žalobkyne bolo zaslané žalovanému, ktorý však písomné vyjadrenie k podanému

odvolaniu žalobkyne nepodal.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. §
34 a zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 380 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie. Odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietanými vadami postupu súdu prvej inštancie, a to či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (ÚS SR II. ÚS/78/05).

11. Súd prvej inštancie sa čo do vydania bezdôvodného obohatenia zaoberal vznesenou námietkou
premlčania žalovaným. Súd prvej inštancie neakceptoval tvrdenie, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom
obohatení žalovaného dozvedela na základe prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, a to konkrétne z prehlásenia zo dňa 18.02.2016, nachádzajúceho sa ako listinný dôkaz na č. l. 6

súdneho spisu, a to z toho dôvodu, že toto tvrdenie podľa názoru súdu prvej inštancie nemá žiaden vplyv
na plynutie premlčacej doby. Podľa názoru súdu prvej inštancie z tvrdení žalobkyne a ňou predloženej
zmluvy vyplynulo, že dotknutá zmluva o spotrebiteľskom úvere bola podpísaná a bola písomná, teda
žalobkyňa tak jej znenie a obsah poznala už od jej podpisu, resp. jej uzavretia dňa 01.04.2008. Keďže aj
posledná transakcia, kde sa jednalo o plusovú položku bola vykonaná dňa 21.12.2009, žaloba o vydanie

bezdôvodného obohatenia bola podľa názoru súdu prvej inštancie podaná po uplynutí viac ako dvoch,
resp. siedmich rokoch, teda dňa 11.05.2016 a bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia z platieb žalobkyne bolo podľa názoru súdu prvej inštancie v tom
čase už premlčané, a to jednak po márnom uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby podľa §107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to konkrétne dňa 21.12.2011 pričom tento dátum pripadá na deň
poslednej úhrady. Keďže žalobkyňa mala k dispozícii a poznala všetky skutkové okolnosti o svojom
eventuálnom plnení bez právneho dôvodu a mohla tak prvýkrát podať žalobu na jeho vydanie a zároveň

aj po márnom uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, a to konkrétne dňa 21.12.2012 počítanej v danom prípade podľa názoru súdu prvej inštancie
taktiež odo dňa poslednej úhrady, keď k eventuálnemu bezdôvodnému obohateniu z jej úhrad naposledy
došlo. S týmto názorom odvolací súd nesúhlasí. Je pravdou, že každý je povinný poznať právo, ale podľa
názoru odvolacieho súdu, ktorý bol konštatovaný aj v iných rozhodnutiach, nikomu nemožno nanútiť

povinnosť,abytotoprávovedelajsprávneaplikovať.Zákonprezačiatokplynutiasubjektívnejpremlčacej
doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, nie,
teda čas odkedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok
slova vedieť, mal a mohol, pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby
ich nestanovil. Podľa názoru odvolacieho súdu dôležité je to, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že plniť
nemala a nie to, že plnila ako uviedol súd prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu, pre začatie

plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností, a to nielen zo zmluvy, ale
okolnosti z porušenia práva. Teda v konkrétnom prípade z bezdôvodného obohatenia, teda okolnosti, že
došlo k porušeniu zákona o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami. Teda nepostačujú pochybnosti, ale je dôležité dozvedieť sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu sa javí pokiaľ z dokazovania nevyplynú

nové skutočnosti, že žalobkyňa sa skutočne dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne
obohatil až od Združenia HOOS, a to konkrétne dňa 18.02.2016, kedy bola informovaná o tom, že
zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky tak, ako
to žalobkyňa tvrdila v žalobe a zároveň aj v odvolaní. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá názor
žalobkyne, ktorý vyslovila v odvolaní, že nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny,

od nej prijíma protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento
omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom sama verila tomu, že pri poskytovaní
úveru postupuje s náležitou starostlivosťou bezo zbytku podľa zákona. Odvolací súd súhlasí s názorom
žalobkyne, ktorý uviedla v odvolaní, že pri akceptovaní výkladu prijatého súdom prvej inštancie by bolo
rozlišovanie premlčacej doby na objektívnu a subjektívnu nadbytočné. Začatie plynutia subjektívnej

premlčacej doby je podľa názoru odvolacieho súdu závislé nielen na subjektívnej, teda vedomostnej
zložke poznania oprávneného o skutočnostiach, že môže podať žalobu. Toto vedomie však musí nastať
a žaloba musí byť podaná v objektívnej premlčacej dobe. Táto môže byť trojročná, ale aj desaťročná tak,
ako to ustanovuje § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ malo na
strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie na základe neplatných náležitostí zmluvy o úvere,

toto si mala žalobkyňa uplatniť odo dňa vyplatenia finančných prostriedkov zakladajúcich vznik nároku
podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Všetky platby realizované žalobkyňou boli uskutočnené viac
ako dva roky, dokonca viac ako tri roky pred podaním žaloby. V niektorých prípadoch podľa názoru súdu
prvej inštancie až sedem rokov. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že je nepochybné, že nárok žalobkyne
je premlčaný. K úmyslu o bezdôvodnom obohatení súd prvej inštancie uviedol, že úmysel na strane

žalovaného bol žalobkyňou tvrdený, nie však preukázaný. Citujúc iné rozhodnutia odvolacích súdov,
resp. rozhodnutia Najvyššieho súdu 1Cdo/67/2011, 3Cdo/169/2017, 8Cdo/163/2018, 1Cdo/238/2017
a 25Co/84/2018, súd prvej inštancie uzavrel, že pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku
úmyslu žalovaného, by bolo nutné v každom konkrétnom prípade s poukázaním na okolnosti uzavretej
úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa na

úkor dlžníka bezdôvodne obohacuje. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobkyne, že úmysel žalovaného
získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platby,
ktoré boli vyplatené bez právneho dôvodu. Teda žalovaný vedel, že sú to platby prevyšujúce istinu
z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. U žalovaného ako obchodníka platí nevyvrátiteľná
domnienka, že pozná zákon ako profesionál. Zákon poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných

nástrojov a na rozdiel od žalobkyne ako spotrebiteľky aj vie, ako má s právom naložiť, teda ho aj
konkrétne aplikovať. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne
zavinenia žalovaného vo forme úmyselného bezdôvodného obohatenia a zároveň, že sa nárok premlčal
subjektívnej i objektívnej premlčacej lehote, pričom na aplikáciu objektívnej premlčacej desaťročnej
lehoty nevidel relevanciu. S týmto názorom, tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, nemožno súhlasiť.

12. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súd Slovenskej republiky č. k. 1Cdo/238/2017 zo dňa
18.10.2018 odvolací súd konštatuje, že s týmto sa aj vzhľadom na vyššie uvedené argumenty nemôže
stotožniť a odkláňa sa od právneho názoru v ňom vysloveného. Podľa názoru odvolacieho súdu jenemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť,
zaťažovalo spotrebiteľa. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C -449/13, v ktorom sa okrem iného uvádza, cit.: „Ustanovenia Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa majú v vykladať v tom zmysle, že jednak bránia vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8
Smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa.“

13. Zároveň odvolací súd poukazuje na svoje rozhodnutie v senáte 3Co, a to konkrétne na rozhodnutie
3Co/43/2018 - 129 zo dňa 07.06.2018, v ktorom sa okrem iného uvádza, cit.: „ Je úplne logické sa
domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemali. Nie sú však
chránení neobmedzenú dobu, ale kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez
ohľadunato,čisadozvedeliobezdôvodnomobohateníaotom,ktosanaichúkorobohatil.Viacerésúdy
posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy spotrebiteľ plní s odôvodnením, že

má poznať právo, a preto už v tomto čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom obohatení. Odvolací
súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť
povinnosť,abytotoprávovedelajsprávneaplikovať.Zákonprezačiatokplynutiasubjektívnejpremlčacej
doby predpokladá to, aby sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a aj to, kto ho získal.
Nie teda čas, odkedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že má poznať právo. Právny

poriadok slova „vedieť, mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej
doby ich nestanovil. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie sa“,
potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali
v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva
bez ohľadu na úroveň ich mysle (OGH 3Ob/592/77 „na slabomyseľnosť podľa § 879 ABS 2Z/4ABGB je

potrebný menší stupeň slabosti mysle, ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“). Inými slovami
povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu na úroveň mysle byť „advokátom“, aj keď ani u
advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až odstupom času po vykonaní
plnenia. Relevanciu má teda to, odkedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Ako
vyplýva z početných rozhodnutí súdov pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie

skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z
porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona,
o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda,
ženepostačujúpochybnosti,ale„dozvedeniesa“oskutkovýchokolnostiachbezdôvodnéhoobohatenia.“

14. V doterajšom konaní sa súd prvej inštancie nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi
rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch, ako je prejednávaná vec a konanie viedol v
zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo
na ich spravodlivý proces. Táto skutočnosť je aj dôvodom pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany
právnu silu ústavného princípu, poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.
ÚS/430/2018 - 17 zo dňa 05.12.2018 s poukazom na skutočnosť, že v judikatúre Ústavného súdu
už bola ochrana slabšej zmluvnej strany posúdená ako princíp ústavnoprávneho významu, ktorým sa

orgány verejnej moci majú v aplikačnej praxi povinnosťou riadiť. Tento princíp je zvlášť akceptovaný v
oblasti právnych vzťahov špecifického charakteru, akými sú spotrebiteľské zmluvy, vzťahy vyplývajúce z
pracovného, zmenkového či nájomného práva. Cieľom takýchto rozhodnutí je nahradiť formálnu rovnosť
zmluvných strán rovnosťou materiálnou. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa zásada
účinnej ochrany spotrebiteľa premieta aj do slovenského právneho poriadku, v ktorom je jeho právnym

základomustanoveniezmluvyofungovaníEurópskejúnieačlánok38ListinyzákladnýchprávEurópskej
únie prenášané celým radom smerníc. Zároveň bude povinnosťou súdu prvej inštancie umožniť stranám
sporu využiť svoje procesné práva v súvislosti s odvolacím súdom prejaveným názorom na začiatok
plynutia premlčacej doby, dať žalobkyni priestor uviesť a preukázať, kedy sa o bezdôvodnom obohatení
skutočne dozvedela. Nanovo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa

dozvedelaorelevantnýchskutkovýchokolnostiachprepodaniežaloby,atedaoskutkuniezozmluvy,ale
o skutku z porušenia práva, a zároveň o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia. Teda
nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobkyňa tušila, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o
skutku z porušenia práva. Zároveň je súd prvej inštancie povinný rešpektovať právny názor odvolaciehosúdu k aplikácii desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty. Zároveň bude dôležitý výsluch žalobkyne
na tvrdenie o čase, kedy sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela. Zároveň
bude dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobkyne a

predloženým dôkazom. Súd prvej inštancie nanovo rozhodne o trovách prvoinštančného, ako aj o
trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP).

16. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).