Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25CoPr/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814200775
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8814200775.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: Q., K.. so sídlom K. XX, P.: XX
XXX XXX zastúpený ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Stanislav Kaščák, s. r. o., so sídlom Ulica
1. Mája 1246, Vranov nad Topľou, IČO: 47 245 034 proti žalovanej: A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
K. XXX, zastúpená JUDr. Martinom Šaffom, advokátom, AK so sídlom Kalinčiakova 2729/10, Vranov nad
Topľou, IČO: 42 381 631, o zaplatenie sumy 4.000,-eur s príslušenstvom, o odvolaniach strán sporu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11Cpr 2/2014-543 zo dňa 14.05.2018 a dopĺňaciemu
rozsudku č.k. 11Cpr 2/2014-610 zo dňa 18.07.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II.

II. V prevyšujúcej časti zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a dopĺňací rozsudok a v rozsahu zrušenia
vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 338,06 eur s
príslušenstvom titulom schodku na zverených hodnotách, pričom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Zároveň rozhodol o tom, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 74 %
a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania znalcovi v rozsahu 100 %. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej

inštancie zaviazal žalobcu nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 4.000,- eur, ktorú žalobca
uplatňoval voči žalovanej titulom schodku na hodnotách zverených na vyúčtovanie, pričom po vykonaní
dokazovania včítane znaleckého posúdenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná zodpovedá
za schodok, ktorý vznikol na prevádzke žalobcu, no nakoľko sa nejedná o vedúceho zamestnanca,
ale o spoločnú zodpovednosť za schodok, v tomto prípade je zodpovednosť zamestnanca limitovaná

jeho priemerným mesačným zárobkom pred vznikom škody. Súd prvej inštancie ustálil výšku schodku
za rozhodné obdobie na sumu 2.672,34 eura vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, pričom
považoval za dôvodné predmetný schodok rozdeliť počtom zodpovedných zamestnancov v počte štyri,
kedy by výška podielu žalovanej predstavovala sumu 668,09 eura, no z dôvodu zákonnej limitácie
zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 338,06 eur vychádzajúc z jej priemerného mesačného zárobku
pred vznikom škody.

3. Z týchto dôvodov v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, pričom poukázal na to, že žalovaná nebola v
pozícii vedúceho zamestnanca, u ktorého tento limit je odlišný.4. Súd prvej inštancie sa nezaoberal vzájomným návrhom zo strany žalovanej na zaplatenie peňažných
nárokov vyplývajúcich z jej pracovného pomeru voči žalobcovi s poukazom na skutočnosť, že v
pracovnomprávejezapočítanieneprípustnéapretonebolomožnésatýmtozaoberať.Zároveňpoukázal

na to, že žalovaná si mala svoj nárok na náhradu mzdy a iné nároky uplatniť samostatnou žalobou.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 182, § 183, § 184, § 186, § 189
Zákonníka práce.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe zásady úspechu, pričom podľa § 262 ods.
1 CSP priznal znalcovi nárok na znalečné voči žalobcovi. Poukázal na to, že žalobca na tieto náklady
nezložil preddavok.

7. Zároveň dopĺňacím rozsudkom rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu vo výške 100 %
s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatne. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v

priebehu konania boli zo strany štátu vynaložené výdavky na svedočné, ktoré neboli kryté preddavkom,
pričom nakoľko žalovaná spĺňa predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, bol
zaviazaný na náhradu trov štátu žalobca.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu z dôvodu, že rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávnych skutkových zistení a zároveň z nesprávneho právneho posúdenia.
Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom zisteného schodku a jeho výšky,
pričom nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že v rozhodnom období v predajni pracovali štyria
zamestnanci, nakoľko tento záver nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. V čase vykonania inventúry a v
rozhodnom období tam pracovali tri predavačky, pričom pri inventúre bola prítomná aj konateľka žalobcu

ako štvrtá osoba, ktorá však nemôže byť zahrnutá do počtu osôb s hmotnou zodpovednosťou. Preto je
ustálenie výšky podielu žalovanej na základe takéhoto výpočtu súdu prvej inštancie nesprávne. Zároveň
žalobca namietol záver súdu o tom, že žalovaná nebola v rozhodnom období vedúcim zamestnancom,
teda vedúcou predajne v obci K.. Poukázal na § 9 ods. 3 ako aj § 82 Zákonníka práce, pričom
bolo preukázané, že zamestnávateľ poveril zamestnankyňu plnením úloh vedúcej predajne, ostatné

zamestnankyne ju rešpektovali a táto ich kontrolovala, prideľovala im prácu a zároveň viedla aj úlohy pre
vedúcu predajne vo forme vypisovania listinnej evidencie vypisovania objednávok. Formálne menovanie
vedúceho zamestnanca je nutné len podľa osobitných predpisov, čo však nebol prípad žalovanej.
Pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s týmito ustanoveniami, došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. Zároveň poukázal na to, že po odchode žalovanej z pracovnej pozície nedošlo k

ďalším schodkom, pričom práve vznik schodku je v príčinnej súvislosti s porušovaním pravidiel zo strany
žalovanej. V prípade takýchto zistení je nutné postupovať podľa § 189 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko
bolo preukázané, že žalovaná sa podieľala na vzniku schodku rozhodujúcou mierou. Pokiaľ tento záver
súd prvej inštancie neprijal, nesprávne vec právne posúdil. V otázke náhrady trov konania rovnako
namietol to, že súd nevzal do úvahy neúspešnú vzájomnú žalobu žalovanej, ktorá by mala vplyv na

celkový výsledok v spore čo sa týka pomeru úspechu a neúspechu.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie, a to v časti uloženej povinnosti
žalovanej aj zo strany žalovanej, ktorá namietla nesprávne skutkové zistenie, a to, že súd nevykonal
navrhnuté dôkazy, čím došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Žalovaná poukázala na to, že riadne

voči žalobcovi uplatnila nárok titulom nevyplatenej mzdy, neposkytnutého stravného a nepreplatenej
nevyčerpanej dovolenky, čo predstavovalo relevantný vzájomný návrh voči žalobcovi, pričom o tomto
súd prvej inštancie nerozhodol. Tento názor súdu prvej inštancie nie je správny, nakoľko žalovaná
si neuplatňovala nárok na započítanie, ale nakoľko neuznávala celý nárok žalobcu, samostatne si
uplatňovala aj nároky z nevyplatenej mzdy.

10. Pokiaľ sa týka rozhodnutia o zodpovednosti za vzniknutý schodok, tak v tomto žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal vznik schodku, za ktorý by žalovaná zodpovedala. Znalec vypracoval
posudok len na základe denníka a poznámok konateľky žalobcu, pričom napriek výzvam žalovanej
nebolo nariadené predloženie faktúr od dodávateľov, ktorými by sa verifikovali tvrdenia konateľky

žalobcu. Zároveň predmetný schodok bol vypočítaný na základe hodnoty tovaru, ktorý bol zakúpený na
skladové zásoby a hodnotou predaného tovaru v tomto období, respektíve tovar, ktorý bol presunutý,
pričom znalec vychádzal z pevných cien pri týchto výpočtoch, čo však nebolo správne, nakoľko tovar sa
nepredával za pevnú cenu, ale táto cena sa menila podľa záujmu zákazníkov, respektíve končiacej sadoby spotreby. Tiež dochádzalo k vyhadzovaniu tovaru po dátume spotreby, čo znalec nebral do úvahy.
Zároveň k tovaru v predajni mali prístup aj iné osoby okrem predavačiek, napríklad konateľka žalobcu,
ktorá svojím rozhodnutím presúvala tovar z jednej predajne do druhej a k tovaru mali voľný prístup aj

iné osoby, a to pracovníci z pekárenskej časti spoločnosti. Z týchto dôvodov neboli splnené podmienky
pre to, aby mohla mať žalovaná hmotnú zodpovednosť za takýto tovar. Zároveň znalec pri vypočítavaní
schodku len prebral počiatočné hodnoty údajných zásob tovaru, teda nemal skutočne preukázaný stav
zásob. Z týchto dôvodov žiadal, aby súd zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na schodok a
zároveň priznal žalovanej nároky z jej vzájomného návrhu.

11. K odvolaniu žalobcu žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca odôvodnil svoje odvolanie
tým, že žalovaná mala byť vedúcim zamestnancom na prevádzke žalobcu. Poukázal na to, že týmto
spôsobom nebola odôvodnená žaloba a tento argument nebol vznesený ani počas celého súdneho
konania, pričom tento argument bol vznesený až v odvolacom konaní. Na predajni neustále pracovali tri
predavačky v rovnakom postavení, pričom žalovaná nebola menovaná vedúcim zamestnancom, nemala

kontrolu nad výkonom ostatných predavačiek a zároveň im neprideľovala pracovné úlohy. Rovnako
nevybavovala kompletnú agendu predajne. V tomto smere nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by
preukazoval tvrdenia žalobcu. Vo vzťahu k uvedenému vyjadreniu žalobca uviedol, že zo zápisnice z
pojednávania dňa 16.02.2015 vyplýva, že za vedúcu predajne bola určená žalovaná, čím sú vyvrátené
námietky žalovanej. Zároveň zo strany žalobcu bolo podané odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku, s

ktorým žalobca nesúhlasil, nakoľko nie je dôvod, aby žalobca bol zaviazaný k náhrade trov štátu vo
výške 100 %, správne by sa mali oba sporové strany podieľať na znášaní trov rovnakým dielom, pričom
to, že žalovaná bola oslobodená od platenia súdneho poplatku neznamená, že by nemala sa podieľať
na náhrade trov štátu s tým, že v súčasnosti je už žalovaná zamestnaná v riadnom pracovnom pomere.

12. K uvedenému žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že tvrdenia žalobcu nemajú oporu v zákone,
nakoľko je zrejmé, že jednak žalovaná bola neúspešná v nepatrnej časti, nakoľko správne mal byť pomer
úspechu a neúspechu vypočítaný v pomere 92% : 8% a keďže žalobca je neúspešným účastníkom, musí
znášať náhradu trov konania sám a hlavne pokiaľ sa jedná o osobu v hmotnej núdzi tak ako žalovaná je.

13.Žalovanákvyjadreniamžalobcuohľadompovereniazavedúcehopracovníkauviedla,žepokiaľmala
byť žalovaná poverená vedením predajne po odchode pani F., tak táto sa po necelých dvoch mesiacoch
vrátila späť do predajne a v rozhodnom období, za ktorý si žalobca uplatňuje nárok, pracovala uvedená
pani opäť v tejto predajni pravdepodobne ako vedúca s náležitým mzdovým ohodnotením a ďalšími
benefitmi. Zároveň to, že v celom konaní napriek výzvam prečo je uplatňovaný celý nárok voči žalovanej,

bolo povedané, že z toho dôvodu, že táto je problémový zamestnanec a jej priateľ mal údajne vyberať
peniaze z pokladne ešte pred otváracími hodinami. Až následne pristúpil žalobca k argumentom o funkcii
vedúcej predajne.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti tomu, že súd nerozhodol o
jej vzájomnom nároku je dôvodné, pričom bez posúdenia tohto nároku nemožno rozhodnúť o žalobe

žalobkyne.

15. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie okrem
výroku II. z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo

strany súdu prvej inštancie došlo k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nepochybne je porušením práva strany sporu na spravodlivý proces. Aj z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR či Ústavného súdu SR vyplýva, že súdne rozhodnutie vyžaduje, aby obsahovalo
odpoveď na námietky vznášané stranami sporu, pričom práve dostatočné dôvody musia byť uvedené
ku skutočnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie.

16. Žalovaný je oprávnený uplatniť v prebiehajúcom spore aj svoj vlastný kompenzabilný nárok voči
žalobcovi. Ide o pohľadávku, ktorú možno jednostranne započítať proti žalobou uplatnenej pohľadávke
podľa predpisov hmotného práva, teda v zmysle § 580 a 581 OZ alebo § 358 až 363 OBZ. Započítaniepohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku a z povahy veci vyplýva, že osoba
uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. To má zásadný
význam aj pre posúdenie prípadného podania žalovaného v sporovom konaní.

17. Ak žalovaný žalobou uplatnený nárok popiera, nemožno procesný úkon, ktorým sa v prebiehajúcom
konaní domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú námietku podľa § 147 ods. 2 CSP. V
takom prípade ide vždy o vzájomnú žalobu, a to aj pokiaľ je žalovaným uplatňovaná nižšia pohľadávka
než je žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu (pozri predchádzajúci výklad).

18.Keďžezapočítaniepohľadávkyjeprávneúčinnéibaprotireálneexistujúcejvzájomnejpohľadávkena
plnenie rovnakého druhu, musí sa súd pred definitívnym vyhodnotením účinkov započítania prednostne
zaoberať dôvodnosťou pôvodnej žaloby. Za predpokladu, že žalobcov nárok ako taký nie je možné
považovaťzadôvodnýpreneexistenciuprávažalobcunaplnenie,nemožnopriznaťriadneprávneúčinky
ani kompenzačnej námietke žalovaného.

19. Ak je žalobou uplatnený nárok dôvodný, vyhodnotí súd započítací úkon žalovaného z hľadiska
jeho hmotnoprávnej prípustnosti (najmä § 581 OZ a § 358 až 363 OBZ) a právnych účinkov na
záväzkový vzťah, ktorý je predmetom sporového konania. Tieto jeho závery následne determinujú
obsah súdneho rozhodnutia vo veci samej (pozri výklad nižšie). Žalovaný pritom môže účinne započítať

akúkoľvek svoju pohľadávku, ak to nie je v rozpore s hmotným právom. Môže ísť o judikovanú
pohľadávku, osobitne uznanú pohľadávku, pohľadávku, ktorá je predmetom iného súdneho konania,
pohľadávku, ktorú žalovaný na súde neuplatnil, pohľadávku, ktorú žalobca popiera a pod. S právnymi
dôsledkami započítania sa následne vysporiada súd. (SEDLAČKO, František. § 147 [Vzájomná žaloba].
In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,

Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck,
2017, s. 547.)

20.Odvolacísúdsaprvotnezaoberalvyššieuvedenounámietkoužalovanejotom,ženebolorozhodnuté

o jej vzájomnej žalobe. Ako je vyššie uvedené, súd prvej inštancie sa musí zaoberať touto vzájomnou
žalobou, ktorá spĺňa všetky náležitosti žaloby a ustáliť nároky žalovanej z pracovnoprávneho vzťahu.
Až po ustálení tohto nároku je možné rozhodnúť o tom, či je daný nárok aj zo strany žalobcu a len v
prípade, že tento bude vyšší než nárok žalovanej, možno tento rozdiel priznať.

21. Odvolací súd sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o nemožnosti započítania týchto
vzájomných nárokov medzi stranami sporu, nakoľko v danom prípade sa nejedná o započítanie podľa
pracovného práva, jedná sa o započítanie nárokov, ktoré vychádzajú z pracovnoprávnych vzťahov,
ktoré boli samostatne uplatnené v rámci civilného sporového konania, pričom povinnosťou súdu prvej
inštancie je riadne sa zaoberať jedným aj druhým vzneseným nárokom.

22. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne zisteného
skutkového stavu, ktorá bola vznesená zo strany žalobcu, túto súd prvej inštancie považoval za
nedôvodnú.Pokiaľsatýkaspornejskutočnosti,čižalovanápracovalanapozíciívedúcehozamestnanca,
odvolací súd poukazuje, že zo záverov vykonaného dokazovania nevyplýva záver o tom, že žalovaná

bola vedúcim zamestnancom na prevádzke žalobcu. Zo samotnej žaloby z č.l. 2 spisu vyplýva, že
žalovaná vykonávala prácu pre žalobcu ako predavačka, pričom rovnaký záver vyplýva aj z pracovnej
zmluvy žalovanej (č.l. 34) ako aj z písomného podania, ktorým žalobca okamžite skončil pracovný pomer
so žalovanou na č.l. 36. Zo žiadneho dôkazu, ktorý bol vykonaný v konaní, nemožno dospieť k záveru,
že žalovaná bola vedúcim zamestnancom v zmysle § 9 ods. 3 Zákonníka práce, teda, že by mala

oprávnenie ukladať pokyny, organizovať, riadiť a kontrolovať prácu iným podriadeným zamestnancom.
Z tohto dôvodu uvedenú odvolaciu námietku považoval odvolací súd za nepreukázanú. Zo samotnej
zápisnice z pojednávania zo dňa .02.2015 vyplýva, že osobou zodpovednou za predajňu bola pani F.
a následne v tejto funkcii pokračovala po dvojmesačnej prestávke, kedy sa vrátila v októbri 2012 (č.l.
97 spisu).

23. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, podľa ktorej je daná zodpovednosť žalovanej v zmysle miery
zavinenia žalovanej, kedy žalobca poukazuje na to, že preukázal samostatné zavinenie žalovanej za
vznik schodku, odvolací súd k tomu uvádza, že ani tento záver nevyplýva z vykonaného dokazovania.Podstatným dôkazom, o ktorý opiera žalobca svoje tvrdenia, je záznam o vyberaní finančných
prostriedkov z pokladne predajne, pričom v tomto smere odvolací súd poukazuje obsah zápisnice z
pojednávania zo dňa 29.06.2015 (č.l. 161 spisu), kedy súd skonštatoval, že z CD nosiča, kedy je obraz

nejasný, nie je možné zreteľne a jasne uviesť, čo menovaný robil s tým, že sa pohyboval okolo pultu,
no to, čo vykonával nie je z video záznamu jasné. Tento dôkaz nemohol a nebol spôsobilý preukázať
tvrdenia žalobcu o výlučnom zavinení žalovanej za vzniknutý schodok.

24. Odvolací sa stotožnil s odvolacím dôvodom žalobcu, kedy súd prvej inštancie nesprávne ustálil počet

hmotne zodpovedných osôb na štyri, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že na spomínanej prevádzke
pracovali tri predavačky, preto pri podiele spoločnej hmotnej zodpovednosti je nutné vychádzať z
počtu zodpovedných pracovníkov tri, no vzhľadom na limitáciu rozsahu náhrady schodku do výšky
priemerného mesačného zárobku však táto skutočnosť vo vzťahu ku vecnej správnosti rozsudku nemala
dosah, nakoľko ani pri vynásobení zisteného manka tromi zamestnancami by táto suma neprevýšila
sumu priemerného mesačného zárobku žalovanej pred vznikom škody. Z týchto dôvodov odvolací

potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku II., teda v jeho zamietavej časti, ktorý bol napadnutý žalobcom.

25. Pokiaľ sa týka ďalších odvolacím dôvodov vznesených žalovanou, s týmito sa odvolací súd
nestotožnil. Z obsahu spisu a tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie v bode 81, nebolo
preukázané, že žalobca nezabezpečil vhodné podmienky tak, že to znemožňovalo hospodáriť so

zverenými hodnotami. Tieto skutočnosti ohľadom prístupu zamestnancov pekárne, respektíve to, aby v
praxi boli problémy s presunom tovaru do iných predajní žalobcu, neboli preukázané a v danom prípade
dôkazné bremeno preukázania týchto skutočností zaťažuje stranu, ktorá tvrdí túto skutočnosť, pričom
toto dôkazné bremeno žalovaná neuniesla.

26. Pokiaľ sa týka námietky správnosti znaleckého posudku, respektíve toho, že znalec vychádzal len
z údajov predložených žalobcom ako aj to, že neboli presne kvantifikované množstvá tovaru, ktorý bol
po dátume spotreby, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na spôsob vedenia účtovnej evidencie ako aj
ďalšej evidencie žalobcom, pri týchto potravinách nemožno „ad absurdum“ trvať na vykonaní dôkazov,
ktoré už reálne vykonať ani nemožno, nakoľko bolo preukázané, že sa neviedla presná evidencia toho,

ktorý tovar po dátume spotreby bol zlacnený, respektíve pred dátumom jeho skončenia, pričom znalec
sa podľa názoru odvolacieho súdu veľmi precízne a podrobne vyporiadal so špecifikami tohto prípadu,
pričom aj súd prvej inštancie správne a presvedčivo odôvodnil prečo vychádzal z výpočtu schodku
pri zohľadnení evidencie nakúpených zásob zamestnancov vo výške 2.672,34 eura. Vzhľadom aj na
zásadu hospodárnosti konania a na skutočnosť, že výška, do ktorej zodpovedá žalovaná za schodok

je limitovaná priemerným mesačným zárobkom, je v rozpore so zásadou hospodárnosti doplňovať
dokazovanie v tomto smere, ktorý namietla žalovaná vo svojom odvolaní. Vychádzajúc z obsahu
znaleckého posudku, táto položka nemôže reálne znížiť prípadný rozsah náhrady schodku pod sumu
priemerného mesačného zárobku žalovanej. Z týchto dôvodov bola považovaná táto odvolacia námietka
za nedôvodnú.

27. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto bol zrušený napadnutý rozsudok vo výroku I. ako
aj v súvisiacich výrokoch III., IV. a vo výroku dopĺňacieho rozsudku, nakoľko tieto rozhodnutia sú závislé
od rozhodnutia v merite veci.

28. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti

tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovaťnávrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v

ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

29. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

30. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP sčasti
zrušil napadnutý rozsudok a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V časti zamietnutia žaloby bolo nutné tento výrok potvrdiť ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP.

31. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať, vyporiadať sa s v tomto rozhodnutí
vytýkanými nedostatkami, a následne vo veci znova rozhodnúť, a svoje rozhodnutie v zmysle zásad
uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

32. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov konania a trov

štátu (§ 396 ods. 3 CSP).

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).