Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6Tos/117/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317010866
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2317010866.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.
Pavla Macháča a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci odsúdeného U. M., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, v konaní o povolenie
obnovy konania na základe sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa
24.06.2019 sp. zn. 31Nt/1/2017, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 18.2.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného U. M. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku zamietol návrh
odsúdeného U. M. na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Galanta pod
sp. zn. 1T/113/2016, nakoľko nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil tým, že vykonal dokazovanie oboznámením s obsahom

spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/113/2016 z ktorého vyplynulo, že predmetné uznesenie o
vyhlásení konkurzu bolo súdu doručené v rámci podaného odporu, súd tento dôkaz vykonal a riadne sa s
ním vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku a teda skutočnosť tvrdená odsúdeným bola súdu známa
a zohľadnená už v pôvodnom konaní, nejedná sa teda o novú skutočnosť zakladajúcu dôvod obnovy
konania. Na základe uvedeného preto okresný súd nezistil žiadne podmienky na obnovu konania, a tak
tento návrh zamietol.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť odsúdený (č. l. 23), ktorú následne
písomne odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Ing. Petry Štofkovej (č. l. 57 - 58).
Odsúdenývpísomnepodanejsťažnostinamietal,žeajnapriektomu,žeuznesenieovyhláseníkonkurzu
bolo súdu už známe, súd sa nevysporiadal dostatočne s jeho obsahom a to najmä v spojitosti so
stanoviskom správcu zo dňa 21.06.2019, ktoré doposiaľ súdu nebolo známe a nebolo ani vyžiadané
pre úplné zistenie skutkového stavu, ktoré mohlo mať za následok iné rozhodnutie vo veci samej.

Zo stanoviska správcu vyplýva, že v konkurznej veci obvineného si matka prihlásila pohľadávku proti
podstate, a to výživné na maloleté dieťa od obdobia 04/2016, teda odo dňa nasledujúceho po vyhlásení
konkurzu do 26.04.2018 vo výške 3.983,28 eur. Správca s poukazom na ustanovenie § 87 ods. 7
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov oznámil
veriteľovi, t.j. matke, že neuznáva výšku pohľadávky s poukazom na preukázané čiastočné plnenie
výživného zo strany otca, ako aj na konanie vedené pred Okresným súdom Galanta č. k. 22P/186/2017,

ktorým otec dieťaťa požiadal o zníženie výživného na maloletého s tým, že konanie do dnešného dňa
nebolo právoplatne skončené. Ďalším dôvodom, pre ktorý správca poprel pohľadávku bolo, že úpadca,
teda obvinený vo vzťahu k maloletému platil výživné k rukám matky, tieto skutočnosti vyplývali aj zo
samotného tvrdenia matky v konaní vedenom pred Okresným súdom Galanta č. k. 1T/113/2016 matka
nepoprela, že by otec nezaplatil výživné aj v roku 2016 a hlavne v apríli roku 2016 v sume 664 eur a tým
by malo byť výživné na maloletého do vyhlásenia konkurzu zaplatené.Ďalej odsúdený namieta, že konanie o určenie pravosti pohľadávky prebiehalo pred Okresným súdom
Nitra, č. k. 23 Cbi/7/2018 s tým, že konanie bolo zastavené uznesením, nakoľko na pojednávaní
konanom dňa 18.2.2019 uznal správcu pohľadávku matky v časti za obdobie od 04/2016, teda odo dňa

nasledujúceho po vyhlásení konkurzu do 26.04.2018 vo výške 3 983,28 eur a matka vo zvyšnej časti
vzala žalobu v časti späť. Matka si od 26.04.2018 do dnešného dňa u správcu neprihlásila pohľadávku
proti podstate na výživnom. Podľa názoru odsúdeného preto okresný súd nesprávne postupoval keď v
odcudzujúcom rozsudku za obdobie od januára 2016 do 31.03.2017 uviedol, že obvinenému vznikol dlh
na výživnom vo výške 1.735,40 eur, nakoľko v tomto čase spravoval jeho majetok správca. Súd mal teda

v návrhu na obnovu konania zohľadniť práve doložený dôkaz, a to stanovisko správcu obvineného ako
nový dôkaz s prihliadnutím na už známe skutočnosti a dôkazy najmä s uznesením o vyhlásení konkurzu,
ktoré by v spojení mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by bol pôvodne
uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu a pomeru páchateľa.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a povolil obnovu

konania, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 19.04.2017, pod
sp. zn. 1T/113/2016 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.09.2017, pod sp. zn.
5To/70/2017 a v dôsledku toho zrušil napadnutý rozsudok vo výroku vine a treste.

Okresný prokurátor sa vzdal práva podať sťažnosť.

Krajský súd, na základe riadne a včas podanej sťažnosti, na to oprávnenou osobou, podľa § 192
odsek 1 Trestného poriadku, preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému podal
sťažovateľ sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť
odsúdeného nie je dôvodná.
Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že odsúdený bol rozsudkom Okresného

súdu Galanta sp. zn. 1T/113/2016 zo dňa 19.04.2017, právoplatným dňa 21.09.2017 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/70/2017 zo dňa 21.09.2017, uznaný vinným z prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona.
Odsúdený podal dňa 07.12.2017 návrh na povolenie obnovy konania, ktorý odôvodnil tým, že súdy v
pôvodnom konaní vôbec nebrali do úvahy, že uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 31K/9/2016 zo

dňa 11.04.2016 bol vyhlásený konkurz na jeho majetok s účinkami dňa 16.04.2016. Splátky výživného
boli v konkurznom konaní prihlásené ako pohľadávka proti podstate. Ďalej poukázal na to, že bolo v
pôvodnom konaní porušené jeho právo na spravodlivý proces.
Krajský súd plniac prieskumnú povinnosť zakotvenú v § 192 odsek 1 Trestného poriadku v prvom rade
zistil, že okresný súd posudzujúc, či sú splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy konania alebo

nie, vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre objektívne a zákonné rozhodnutie, následne
vykonané dôkazy vyhodnotil individuálne a v ich súhrne a dospel k správnemu záveru, keď návrh
odsúdeného o povolenie obnovy konania zamietol.
Okresný súd vo svojom uznesení v súlade s ustanovením § 176 odsek 2 Trestného poriadku rozviedol
stručne a presvedčivo všetky rozhodné právne skutočnosti a svoje právne úvahy, ktoré ho viedli k

zamietnutiu žiadosti odsúdeného o povolenie obnovy konania.
Podmienky obnovy konania upravuje § 394 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré ustanovenie správne
citovalprvostupňovýsúdvnapadnutomuznesení.Vzmysleplatnejprávnejúpravysakonanieopovolení
obnovy konania obmedzuje na zistenie, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu skôr
známe.

Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v konkrétnej trestnej
veci dôkazom, a ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o
povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi.
Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom
konaní, ale aj dôkaz, síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom.

V konaní o povolení obnovy konania nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v
základnom konaní. Toto konanie sa obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie
obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové a skôr neboli známe. Za
nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku nemožno považovať tie
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisového materiálu, a to ani vtedy, keď sa súd s

nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných
dôkazov prípadne ich nesprávne vyhodnotil.
Rovnako ako okresný súd aj krajský súd poukazuje na to, že v konaní o povolení obnovy konania neplatí
revízny princíp. V praxi to znamená, že na základe ustanovenia § 394 Trestného poriadku nie je v konanío povolenie obnovy konania daná možnosť preskúmavať procesný postup súdu v pôvodnom konaní ani
vecnú správnosť jeho rozhodnutia.
Ani krajský súd však v prejednávanej veci dôvody pre povolenie obnovy konania nezistil. Odsúdený

sa mýli, pokiaľ sa domnieva, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania je ďalším opravným
štádiom trestného konania, v rámci ktorého by súdy boli oprávnené preskúmavať správnosť a zákonnosť
rozhodnutia v pôvodnom konaní, ako aj správnosť a zákonnosť pôvodného konania. Právoplatné
rozhodnutie je totiž v zásade nezmeniteľné, keďže nastoľuje stav právnej istoty, a to nie len vo vzťahu
k odsúdenému. Preto ako to už bolo vyššie uvedené, v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy

konania súd len skúma, či vyšli najavo nové skutočnosti, alebo dôkazy skôr neznáme, ktoré by samé o
sebe, alebo v spojení s už zistenými skutočnosťami, či vykonanými dôkazmi odôvodnili iné rozhodnutie
o vine, alebo treste. Odsúdený si musí uvedomiť, že súdy v jeho veci už právoplatne rozhodli, jeho vina
už bola právoplatne konštatovaná a taktiež mu bol právoplatným rozhodnutím súdu uložený trest.
Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že odsúdený v roku 2016 zaplatil za výživné
určitú sumu nie je novou skutočnosťou, nakoľko tieto skutočnosti boli súdu známe už pri rozhodovaní vo

veci samej. Spomínané stanovisko správcu, na ktoré odsúdený vo svojej sťažnosti poukazuje, nemení
fakt, že obžalovaný neuhradil výživné do vyhlásenia konkurzu na jeho majetok po dobu najmenej tri
mesiace.
Nebolo preto možné prisvedčiť námietkam odsúdeného, že okresný súd mal zohľadniť stanovisko
správcu odsúdeného ako nový dôkaz s prihliadnutím na už známe skutočnosti a dôkazy, najmä

s uznesením o vyhlásení konkurzu, ktoré by v spojení mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine. V
napadnutom uznesení okresný súd vecne správne a presvedčivo vyložil dôvody, pre ktoré nepovažoval
podaný návrh za opodstatnený a dôvodne ho neakceptoval.
Z uvedeného je teda zrejmé, že odsúdeným uvádzané okolnosti nemajú povahu dôkazov a skutočností,
ktoré by boli súdu skôr (v pôvodnom konaní) neznáme a ktoré by v zmysle § 394 ods.1 Trestného

poriadku mohli viesť k zmene pôvodného odsudzujúceho rozsudku. Krajský súd sa preto so záverom
okresného súdu v celom rozsahu stotožnil a na podklade vyššie uvedených dôvodov nepovažoval
námietky odsúdeného uvedené v jeho sťažnosti za opodstatnené a neakceptoval ich.
Napadnuté uznesenie je vecne správne a v súlade so zákonom odôvodnené, preto krajský súd,
keďže po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, nepovažoval sťažnosť

odsúdeného za dôvodnú a neakceptoval ju. So skutkovými a právnymi námietkami odsúdeného sa
totiž súd prvého stupňa v napadnutom uznesení riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú
otázku, riešenie ktorej by zostalo na súde vyššieho stupňa. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na
to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a
preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prvostupňový súd správne a v súlade so zákonom ustálil, že
v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 odsek 1
Trestného poriadku. Z uvedených dôvodov považoval krajský súd napadnuté uznesenie za správne a
zákonné, čo bolo dôvodom zamietnutia sťažnosti odsúdeného.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.