Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. jún 2019

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 8C/81/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117232387
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Michaela Priesolová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2019:5117232387.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred sudkyňou JUDr. Mgr. Michaelou Priesolovou, v právnej veci žalobcu:

V.. Q.. B. R., D.., K.. XX.X.XXXX, I. O. K. Q. P. XX, Ž., právne zastúpený JUDr. Tatianou Polkovou,
advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie Na Priekope č. 174/13, Žilina, proti žalovanému: H.. Q.
E., K.. X.X.XXXX, I. O. X. XXXX/XX, XXX XX Ž., o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný, je povinný zaslať v lehote do piatich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia žalobcovi
doporučený list, ktorého obsahom bude ospravedlnenie v nasledovnom znení:
„B. V. V.. Q.. B. R., D.., ospravedlňujem sa Vám za to, že v texte článku s názvom „Fašisticko-nacistická
väčšina v NR SR odmietla čo i len debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania“ som Vás

označil za fašistu. Povinnosť ospravedlniť sa mi bola uložená rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn.
8C/81/2017 zo dňa 12.6.2019.“

II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.11.2017 sa žalobca domáhal voči žalovanému žalobou
o ochranu osobnosti, aby súd vydal rozsudok, ktorým by žalovanému uložil povinnosť zaslať žalobcovi

v lehote 5 dní od právoplatnosti rozhodnutia žalovanému doporučený list, ktorý bude obsahovať
nasledovný text: „B. V. V.. Q.. B. R., D.., R. W. B. G. I., Ž. B. I. Č. W. K.G. „.-K. B. B. K. W. R. Č. H. J. P.
R. G. P. V. R. W. B. R. G. E.. G., U. W. Ž. G. G.Ť. Ž. K. K. T. B. B. X.XXX,- Eur, P. I. P. R. V. Y..

2. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že zistil, že na internetovej stránke je od 10.2.2017 uverejnený text s názvom „.-K. B. B. K. W. R. Č. H. J. P. R.
G. P. V. R.. K. W. Č.. X R. I. W. R. H. K. K. I.: „. (B. G. B. T. P.) Q.. Š. G.S., V.., V. K. W. G. W. X. D. X. E.,

U. W. W. W. S. U. P. W. B. V. Q.. B. R., D..“. G. údajov internetovej stránky vyplýva, že autorom textu je
žalovaný. Uvedený text je zároveň zverejnený aj na viacerých sociálnych sieťach (wk.com, twitter.com,
facebook.com). Označenie žalobcu za fašistu považuje žalobca za bezdôvodný a neprípustný zásah
do jeho osobnostných práv, neprípustný zásad do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a zásadným
spôsobom ho poškodzuje v rodine, spoločnosti a verejnom a pracovnom živote. Z uvedených dôvodov
sa žalobca domáha ochrany svojich osobných práv aj s primeranou satisfakciou. Z označeného
textu vyplýva, že žalovaný pohŕda osobnostnými právami žalobcu vyplývajúcim z ustanovenia § 11

Občianskeho zákonníka a nemá v úmysle bez súdneho sporu upustiť od zásahov do osobných práv
žalobcu, keď ho vyzýva, aby ho zažaloval na súde (strana č. 5 sporného textu). Uznesením Okresného
súdu Žilina sp.zn. 17C/35/2017-18 zo dňa 6.6.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina sp.zn.
6Co/180/2017-49 zo dňa 6.10.2017 vyplýva, že žalovanému bola uložená povinnosť odstrániť horeoznačený text ako i povinnosť zdržať sa ďalšieho zverejňovania tohto textu. Žalobca ďalej tvrdil, že
žalovaný ho neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv poškodil v spoločnosti, vo verejnom a
pracovnom živote. V pracovnom živote sa stretol s negatívnou reakciou kolegov, ktorí ho odsudzovali za

jeho prepojenie s hnutím, ktoré sa všeobecne označuje za „fašizmus“ a ktoré je spájané s pôsobením
rôznych extrémistických skupín. Odmietavo sa k nemu postavili aj jeho priatelia, s ktorými sa pravidelne
stretával a ktorí začali odmietať spoločenský styk s ním s odôvodnením, že s fašistom sa nemajú dôvod
rozprávať a stretávať. S. Ž. V. J. B.D. S. A. W. G. T., V.. Q.. G. S., V.., Q., B. S. Z. R. W. I., Ž. O. R. W.
W., Ž. Q. Ž. W. W. W. R.Í. E., U. I. K. H. W. C..W..sk.

3. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu bola doručená do vlastných rúk dňa 7.3.2017 vyjadril v podaní
doručenom súdu dňa 22.3.2018 (č.l. 17 a nasl.). Vo svojom vyjadrení žalovaný poukázal na to, že
žalobca je verejne činnou osobou (prednáša na rôznych kongresoch, odborných podujatiach, je autorom
kníh a publikácii). V minulosti tiež pôsobil ako asistent poslanca, prednáša na Fakulte verejného
zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity. Ako verejne činná osoba musí žalobca zniesť väčšiu

mieru kritiky než radový občan. V tomto smere poukázal na viaceré rozhodnutia súdov vyššieho stupňa
ako aj nález ÚSSR č. IV. ÚS 302/2010. Ďalej poukázal na to, že žalobca vytrháva z kontextu článku
jedinú vetu, keďže obsahuje odvolávku na „vyššie uvedené definície“, t.j. výrok nie je samostatným
tvrdením, ale predchádza mu rozsiahly text. Zároveň poukázal na rozhodnutie okresného súdu Žilina
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, ktoré podľa názoru žalovaného posudzovali iba

samotný výrok a nie kontext celého článku. Okrem toho žalovaný poprel, že tento výrok bol zverejnený
na sociálnych sieťach uvedených žalobcom. V ďalšom sa vyjadril k odôvodneniu uznesení vo veci
nariadenia neodkladného opatrenia, a to najmä vo vzťahu k odkazom na článok na sociálnych sieťach.
K uvedenému poznamenal, že tieto odkazy sú súčasťou webovej stránky a nedával ich tam on sám,
a on ako redaktor ich nedokáže vypnúť. Žalovaný sa okrem toho vyjadril k pojmu fašista a uviedol, že

môže ísť o po a) nadávku ako hocijaká iná, prípadne po b) môže ísť o človeka, ktorý sa formálne hlási
k fašizmu, ďalej po c) o človeka, ktorý síce na verejnosti nevykazuje známky náklonnosti k fašizmu, ale
vo svojej mysli vyznáva fašistickú ideológiu a jej zásadné súčasti alebo po d) o človeka, ktorého činy
v dôsledku vedú k zavádzaniu, udržiavania, podpore či šíreniu zákonov, smerníc pravidiel, praktík, či
postojov,myšlienokaideológii,ktorésúsvojoupovahoufašistické.Samotnýžalovanýtvrdil,ževovzťahu

k žalobcovi mienil označenie fašista ako v bode d), t.j. ide o človeka, ktorého činy v konečnom dôsledku
vedú k zavádzaniu, udržiavaniu, podpore či šíreniu zákonov, smerníc pravidiel, praktík, či postojov,
myšlienok a ideológii, ktoré sú svojou povahou fašistické. Okrem toho sa obšírne zaoberal pojmom
fašizmus. Podľa názoru žalovaného, je to práve žalobca, ktorý chce obmedziť jeho slobodou slova, čo
je jedným zo znakov fašizmu. Zároveň poukázal na to, že žalobca bol vedúcim slovenskej pobočky

nadnárodnej korporácie Sanofi Pasteur, ktorá je jedným z najväčších výrobcov vakcín na svete, v tom
čase bol tiež asistentom poslanca NR SR. V danom čase žalobca ako spoluvlastník polikliniky Žilpo,
dostal dotáciu z eurofondov vo výške 1,6 milióna Eur. Žalovaný rozsiahlu časť svojich vyjadrení k žalobe
venoval problematike vakcinácie a jej zdobrovoľneniu a opakovane poukazoval na prepojenosť žalobcu
s vládnou mocou a korporáciami. Okrem toho žalovaný poukázal na to, že žalobca bol asistentom

poslanca NR SR za SNS, ktorá bola v minulosti súčasťou vládnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany
počas vojnového Slovenského štátu, ktorý kolaboroval s fašistickými a nacistickými režimami. Zotrval
na tom, že žalobca je podľa jeho názoru fašista, t.j. človek, ktorý koná preukázateľne v súlade s
definičnými znakmi pojmu fašizmus. Okrem toho poznamenal, že jeho označenie žalobcu za fašistu
je kritikou žalobcu, ktorá nie je neprípustným zásahom do osobnostných práv žalobcu, keďže ním

uvedené tvrdenia sú založené na overiteľných faktoch a hodnoverných zdrojoch, ktorých pravdivosť
žalobca nijak nenapadol. Zdôraznil, že vo vzťahu k žalobcovi „nejde o nejaké moje názory“, ale o
overiteľné fakty a jasnú logiku. Podstatou článku, v ktorom žalovaný iba okrajovo spomenul žalobcu,
bolo informovať verejnosť o skutkoch žalobcu, obzvlášť, keď tento je verejne činný vo vzdelávaní
zdravotníkov, ktorý de facto navádza a povzbudzuje na porušovanie základných ľudských práv a slobôd.

V závere tvrdil, že žalobcovo tvrdenie, že jeho označenie za fašistu ho zásadným spôsobom poškodilo
v rodine, spoločnosti a pracovnom živote je nepravdivé, nakoľko nebyť upozornenia vedúcej katedry
epidemiológie Slovenskej zdravotníckej univerzity, o článku žalovaného by ani nevedel. Okrem toho
poznamenal, že pojem „fašista“ sa v slovenských oznamovacích prostriedkoch bežne a hojne používa,
čo deklaroval výpisom novinových titulkov. Svoju kritiku žalobcu považoval za vecnú, podloženú a

oprávnenú, a tak žiadal žalobu zamietnuť. Na záver namietal výsluch navrhnutých svedkov - Q.. Z. Z.
U. Q.. Š., S. W. Č. W. V. H. U. S. Č. U. B. B. Q. S..4. Dňa 24.5.2018 doručil žalobca súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného (č.l. 43), v ktorom poukázal
na to, že majiteľ (administrátor) web stránky je zodpovedný za obsah uverejnený na jeho stránke, okrem
toho má zabezpečený prístup k administrácií C. T. W. V. C. U. O. G. V. Ú. W. K. K. W. B. J. G.. U. I. Q.

P. W..sk K. W. W. P. T. B. W.Ĺ. „. W. K. P. E., K. W. K. B..D., K. W. K. B..D., K. W. K. F.+, K. W. K. I.,
K. W. K. E. G. G. R. G.D. V. K. R. W.. V. H. K. C..W..sk X. W. W. V. H.. Q. E.. W. K. Ď. W. I. W. W. W.
G., K. G. P. U. B. H. T., U. Z. I. K.. W. W. W. U. B. V. K. X. C. a sú povinní na požiadanie oprávnenej
osoby, všetky tieto informácie poskytnúť i s presnou IP adresou odosielateľa. Žalobca rešpektuje právo
žalovaného na slobodu prejavu, avšak zdôrazňuje, že sloboda prejavu nie je bez hraníc. Žalobca je

presvedčený, že nie je žiaden skutkový základ, na podklade ktorého mohol a môže žalovaný dôvodne
označovaťžalobcuzafašistu.Žalobcatiežpoukázalnato,žežalovanýaktuálnezverejňujefotkužalobcu
bez jeho súhlasu a verejne prehlasuje: „Zábava sa začína priatelia! Na túto chvíľu som čakal 7 rokov!!!“
K vyjadreniu žalobca doložil kópiu vyjadrení uverejnených na webstránke www.slobodavockovani.sk
týkajúcich sa osoby žalobcu.

5. Dňa 9.8.2019 doručil žalovaný vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu (č.l. 50), v ktorom žalovaný tvrdil, že
má síce prístup k správe na stránke www.slobodavockovani.sk , kde
je v ľavom stĺpci odkazovaných stránok, resp. diskusných fór na vyššie menovaných sociálnych sieťach,
no nemá správcovský prístup k celým menovaným sociálnym sieťam, a tak nie je v jeho kompetencii
odstrániť prípadné výskyty celého článku, resp. spornej vety z napadnutého článku tak, ako žiada

žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Rovnako žalovaný nemá právo mazať, meniť
ani čítať iné ako ním spracované miesta na sieti, preto považoval túto požiadavku žalobcu za absurdnú.
V ďalšom sa vyjadroval k správe na sociálnych sieťach a skutočnosti, že nie je pravdivé tvrdenie
žalobcu, že miesta na sociálnych sieťach sú len pre prihlásených, keďže sú aj pre neprihlásených.
Okrem iného poznamenal, že on sám je majiteľom iba jednej domény, t.j. www.slobodavockovani.sk

, pričom menoval majiteľov ostatných domén - sociálnych sietí, i keď
samotný žalovaný nie je vlastníkom žiadnej sociálnej siete. Okrem vyjadrení vo vzťahu k fungovaniu a
správe domén a sociálnych sieti sa žalovaný vyjadril aj k tomu, že pravdivosť ním uvádzaných faktov
a bezchybnosť jeho logického postupu, ktorým dospel k hodnotiacemu úsudku, že žalobca je fašista -
podľa jeho názoru „skutkový fašista“, žalobca nijako nespochybnil a nevyvrátil. Vo vzťahu k žalovaným

zverejňovaným údajom o žalobcovi konštatoval, že ide o dávno dostupné údaje, ktoré už boli zverejnené
pred tým, ako ich zverejnil žalobca. Jeho fotografia je z knihy žalobcu a ostatné údaje sú rovnako verejne
dostupné, pričom žalovaný ich doplnil o prísne logické vývody, ktoré môže hocikto nájsť aj bez jeho
pomoci. Zotrval na tom, že žalobca je verejne činná osoba, a preto musí zniesť istú mieru kritiky.

6. Súd následne vo veci nariadil pojednávanie na 13.3.2019. Dňa 12.3.2019 doručil vyjadrenie
žalobca (č.l. 67), v ktorom žalobca zopakoval, že nespochybňuje právo každého na slobodu prejavu,
slobodu prijímania a šírenia informácií. Žalovaným zverejnené urážlivé a hanlivé označenia žalobcu
sú výsledkom straty legitímnej argumentácie žalovaného k tak vysoko odbornej téme ako je povinné
očkovanie dieťaťa. Na tomto mieste nie je dôvod na odbornú medicínsku diskusiu k tejto téme, a

preto žalobca len poukazuje na judikatúru slovenských súdov k téme „povinné očkovanie dieťaťa“,
ktorá vylučuje racionálny základ argumentov žalovaného smerujúcich k urážkam žalobcu . Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 8Sžo 38,39/2016 z 26.04.2018 povedal: „Ochrana, podpora a
rozvoj verejného zdravotníctva je vecou celospoločenskou a zabezpečenie verejného zdravia nemožno
ponechať na slobodnej voľbe jednotlivca, preto ani zákonný zástupca dieťaťa nemá právo odmietnuť

jeho povinné očkovanie.“ Najvyšší súd SR opiera svoje právne úvahy o právny názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyslovený v náleze č.k. PL.ÚS 10/2013 - 146 z 10.12.2014, v ktorom okrem
iného ústavný súd povedal: „Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu
nie je ukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale naopak, účelom je život chrániť a
predchádzať vzniku a šíreniu prenosných a smrteľných ochorení. Pri dodržaní právom predpísaných

zdravotníckych postupov a zohľadnení zdravotných kontraindikácií očkovanej osoby nie je následkom
povinného očkovania ohrozenie života, ale naopak, jeho ochrana.“

7. Na pojednávaní dňa 13.3.2019 súd vec prejednal v prítomnosti žalovaného a právnej zástupkyne
žalobcu.Žalobcasapojednávanianezúčastnilzdôvoduzahraničnejpracovnejcesty.Právnazástupkyňa

žalobcu zotrvala na podanej žalobe a uviedla, že žalovaný výslovne pohŕda osobnostnými právami
žalobcu, ktorému mu priznáva i ustanovenie § 11 OZ, keď žalobcu označuje za fašistu. Žalovaný nemá
v úmysle bez súdneho sporu upustiť od zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalovaný sa stretol
s negatívnou reakciou kolegov, ktorí ho odsudzovali za jeho prepojenie s hnutím, ktoré sa označujevšeobecne fašizmus. Žalobca bol vyzvaný na vysvetlenie takého označenia s tým, Žalovaný v rámci
procesnej obrany opätovne poukázal na to, že žalobca je verejne činná osoba, a tak musí zniesť
väčšiu mieru kritiky. Ďalej tvrdil, že žalobcu kritizoval vo vzťahu k jeho verejnej činnosti a nejde o

nejaké súkromné záležitosti a takto to v tomto prípade aj je. Logickou úvahou dospel k hodnotiacemu
úsudku, že žalobca je fašistom a uviedol k tomu celý rad vecných dôvodov, ktoré keby neboli pravdivé,
žalobca ich mohol napadnúť, ale nijako vecne sa k tomu nevyjadril. Žalobu považoval za nedôvodnú,
nakoľko mu žalovaný nepreukázal opak jeho tvrdení a úsudkov. Žalovaný tvrdil, že z jeho strany nešlo
ani nejakú snahu o pomstu, alebo čokoľvek v tom zmysle, išlo vyslovene vecne o vecné zhodnotenie

verejnej činnosti verejného činiteľa a domnievam sa teda, že verejnosť má právo na takéto informácie
a on ako novinár mám právo ich zverejniť a šíriť a tým účelom nebolo nič iné než vecné, pravdivé,
faktické správne informovanie verejnosti, čiže nejaké obviňovanie zo zasahovania do súkromia alebo
takýchto vecí žalobcu nie je na mieste. Nakoľko súd považoval za dôvodné vypočuť žalobcu, ktorý nebol
prítomný na pojednávaní, pojednávanie odročil na 27.5.2019. Uvedený termín pojednávania na žiadosť
právnej zástupkyne žalobcu bol odročený na 10.6.2019 a následne na 12.6.2019 z dôvodu zahraničných

pracovných ciest žalobcu.

8. Súd na pojednávaní dňa 12.6.2019 vec prejednal a rozhodol za účasti strán sporu a právnej
zástupkyne žalobcu. Na pojednávaní súd vypočul žalobcu, ktorý v rámci svojej výpovede uviedol, že
žalovaného nepozná a prvýkrát ho stretáva na pojednávaní pred súdom. O článku žalovaného sa

dozvedel z médií v čase po prijatí medializovanej novely zákona. Následne bol na označenie za fašistu
v danom článku upozornený zo strany univerzít, pre ktoré pracoval, a to Slovenskej zdravotníckej
univerzity a Trenčianskej univerzity. Žalobca zdôraznil, že sa dištancuje od akéhokoľvek označovania
za fašistu a spájania s týmto hnutím. Označenie za fašistu považoval za pejoratívne a urážlivé, a to bez
ohľadu na vlastnú definíciu žalovaného, nakoľko pojem fašizmus a fašista považuje za jednoznačný tak,

ako ho chápe on a jeho okolie. Na otázku žalovaného zdôraznil, že nie je a nebol verejným činiteľom,
nakoľko tento pojem jasne definuje zákon. Poznamenal, že ako zamestnanec verejnej správy pôsobil iba
v roku 1995 na Okresnej hygienickej stanici. V čase, keď ho žalovaný označil za fašistu bol invalidným
dôchodcom a v súčasnosti je starobným dôchodcom, pričom popritom vyučuje na vysokej škole, čo
rovnako nepovažuje za verejnú činnosť. Žalovaný v rámci svojho prednesu na pojednávaní opätovne

poukázal na to, že jeho kritika bola hodnotiacim úsudkom činnosti verejného činiteľa, resp. verejne
činnej osoby - žalobcu. V rámci nej nesmeroval voči súkromnému životu žalobcu, ale kritike podrobil
verejnú činnosť žalobcu spojenú s jeho aktivitami v rámci vakcinácie obyvateľstva. Opätovne zdôraznil,
že jeho úmyslom nebolo samotné označenie žalobcu za fašistu v pejoratívnom, urážlivom kontexte,
ale zdôraznil, že ide o označenie za fašistu v zmysle jeho definícii uvedených v článku. Žalovaný

okrajovo vo svojom prednese poukázal na verejné aktivity žalobcu, a to publikačné, podnikateľských či v
minulosti ako asistenta poslanca. Navyše sa venoval aj samotnej problematike vakcinácie, či prijímaniu
zákonov poslancami, čo nevylučuje konanie poslancov práve fašistickým spôsobom tak, ako to bolo
v minulosti v Nemecku. Práve predmetom sporného článku bola skutočnosť, že NR SR schválila a
stále ponecháva v platnosti, napriek snahe o zvrátenie, zákon, ktorý je svojou povahou preukázateľne

fašistický a nacistický zároveň, čo žalovaný podľa jeho názoru vo svojom článku doložil a dokázal. V
závere žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu trovy konania a trovy, ktoré uhradil žalobcovi v
rámci konania o neodkladnom opatrení. Následne súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov a vec posúdil podľa nižšie citovaných zákonných ustanovení:

9. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej iba OZ) fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

10. Podľa § 12 OZ

(1) Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce
sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.
(2) Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.
(3) Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby

vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové,
rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými
záujmami fyzickej osoby.11. Podľa § 13 OZ
(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané

zadosťučinenie.
(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo.

12. Podľa čl. 19 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba Ústava SR)
každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, každý
má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a tiež pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

13. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

14. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a

informáciebezohľadunahraniceštátu.Vydávanietlačenepodliehapovoľovaciemukonaniu.Podnikanie
v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

15. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv

a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

16. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na
slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

17. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto
slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti.

18. Podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na zachovanie svojej ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

19. Podľa čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

20. Podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

21. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané nasledovné skutočnosti: Žalovaný je správcom
a majiteľom domény www.slobodavockovani.sk , na ktorej bol
uverejnený sporný článok s názvom „Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR odmietla čo i len
debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania“, v ktorom označuje žalobcu za fašistu.

Medzi stranami je nesporné, že autorom tohto článku je žalovaný, ktorý túto skutočnosť v rámci
svojich písomných vyjadrení opakovane potvrdil. Na doméne žalovaného, www.slobodavockovani.sk
, sú funkčné odkazy, linky na sociálne siete, a to facebook.com,
www.twitter.com , www.vk.com . Čitateľ textu sa tak môže
„prekliknúť“ priamo na odkaz na článok a aktivity žalovaného na uvedených sociálnych sieťach, pričom

prístup na tieto siete má aj neprihlásený užívateľ. Rovnako je nesporné a žalovaný zotrval na tom, že
označil žalobcu za fašistu, avšak poukázal na vlastnú definíciu tohto pojmu, ktorú uviedol v článku. V
priebehu sporu vo svojich vyjadreniach žalovaný opätovne zotrval na svojom názore, že žalovaný jefašistom v zmysle jeho definícii, t.j. koná v súlade s ideológiou fašistického hnutia práve v súvislosti s
problematikou vakcinácie.

22. Za sporné medzi stranami súd považoval to, či označením žalobcu ako fašistu (v texte je tiež
publikácia žalobcu označená ako gestapácko-eštébácky pamflet) v kontexte uvedeného článku došlo k
zásahu do jeho osobnostných práv, ktoré by mali za následok jeho poškodenie v osobnom, pracovnom
a verejnom živote. Na účely posudzovania tohto nároku súd posudzoval, či je žalobca verejným
činiteľom, prípadne verejne činnou osobou. Z vykonaného dokazovania, a to najmä výsluchu samotného

žalobcu mal súd za nesporné, že žalobca nie je verejným činiteľom. Jediným zákonom definujúcim
pojem verejný činiteľ (práve na účely trestné konania) je Trestný zákon. Podľa tohto § 128 ods. 1
Trestného zákona je verejný činiteľ prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky, poslanec Európskeho parlamentu, člen vlády, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sudca, prokurátor alebo iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci, príslušník ozbrojených
síl,osobavslužobnompomere,starosta,predsedavyššiehoúzemnéhocelku,poslanecorgánuúzemnej

samosprávy,štátnyzamestnanecalebozamestnanecorgánuštátnejsprávy,územnejsamosprávyalebo
iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje
právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notár, súdny exekútor, člen lesnej stráže, vodnej stráže,
rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osoba, ktorá má oprávnenie člena stráže
prírody, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v

rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená.

23. Následne sa súd zaoberal aj tvrdením žalovaného, že žalobca je verejne činnou osobou (pričom
pojem verejný činiteľ a verejne činná osoba si žalovaný v priebehu sporu zamieňal). Verejne činnú
osobu zákon nedefinuje, no v zmysle konštantnej judikatúry verejne činná osoba musí strpieť väčšiu

dávku kritiky. Judikatúra ako aj právna teória definuje osoby verejného záujmu ako osoby pôsobiace
verejne, resp. ako verejne činné osoby, t.j. osoby známe na verejnosti na základe svojej činnosti pre
verejnosť alebo na verejnosti. Ide teda o osoby, ktoré sú stredobodom verejného záujmu v spojitosti s
určitou činnosťou alebo udalosťou verejného záujmu. Ide napríklad o politikov, významných umelcov,
športovcov a pod. U osôb verejného záujmu možno za určitých okolností bez ich súhlasu zverejňovať

pravdivé informácie z ich súkromného života. Naopak, u ostatných osôb je takéto zverejňovanie bez
ich privolenia vylúčené. Ak ide o osobu verejného záujmu, pričom ide o výkon jej súkromných vecí,
je posudzovanie oprávnenosti zásahu do súkromia zverejnením informácií o nej problematickejšie,
nakoľko jej právo na ochranu súkromia síce ustupuje pred celospoločensky oprávneným záujmom na
verejné informácie, ale zásah ani v tomto prípade nemôže byť bezhraničný. Hranice práva na súkromie

osoby verejného záujmu sú limitované tým ako jej súkromné informácie súvisia s vecou verejnou,
resp. s verejnou činnosťou takejto osoby. V tomto smere súd ustálil, že do určitej miery je možné na
žalobcu nahliadať ako na osobu verejne činnú v oblasti medicíny (publikovanie odbornej literatúry)
ako aj v podnikateľskej činnosti. Nemožno však u takejto osoby požadovať strpenie takých zásahov,
ako u verejných činiteľov, kde je miera prípustnej kritiky vyššia. Podľa názoru vyjadreného v uznesení

Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 418/09-22: „Samozrejme, aj takáto osoba má právo na ochranu
osobnosti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná osoba, ale potreba takejto ochrany musí byť v
rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o prejavoch takejto osoby.“ Preto je nutné konštatovať, že
aj osoby s tzv. „zníženiu mierou“ prípustnosti kritiky, majú právo na ochranu súkromia a s tým spojenú
ochranu osobnosti.

24. Po ustálení, že žalovaný vo svojom článku s názvom „Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR
odmietla čo i len debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania“ označil žalobcu ako osobu
aktívnu vo verejnom živote za fašistu, súd skúmal, či ide o oprávnenú kritiku, či hodnotiaci úsudok
žalobcu. Prezumpciou dovolenej kritiky je chránený len hodnotiaci úsudok, a nie tvrdenie faktov, ktoré

v miere, v ktorej slúžili na základ kritiky, musí naopak dôkazne preukazovať sám kritik, pričom platí,
že zásadne budú chránené len tvrdenia pravdivých skutočností. Následne súd posudzoval pre účely
dôvodnosti žaloby aj ďalšie aspekty, a to: A) Kto bol autorom článku - v danom prípade išlo o redaktora
a editora verejne dostupného portálu, ktorý je v postavení novinára, t.j. osoby, ktorá má z hľadiska
ochrany slobody prejavu privilegované postavenie. B) o kom bol článok a do koho osobnostnej sféry

zasahoval - v danom prípade je jednoznačné, že článkom bol dotknutý žalovaný popri ďalšej osobe,
samotný žalobca je osobou činnou vo verejnom živote. Žalobcu sa tak článok dotýkal, i keď nie výlučne,
pretože jeho predmetom bola téma zdobrovoľnenia očkovania a debata na pôde NR SR. Okrem toho
v názve článku - upútavky sú expresívne výrazy a označenia týkajúce sa všetkých poslancov, ktorýnehlasovali v súlade s predstavou žalovaného (fašisticko-nacisitická väčšina v NR SR). Okrem toho je
nutné uviesť, že žalobca bol v článku spomenutý vo vzťahu k svojmu profesijnému životu, nie osobnému,
rodinnému, t.j. v súvislosti s jeho činnosťou a prácou. C) Kde bol článok uverejnený - na portáli, ktorého

správcom a editorom je žalovaný a ktorý je tiež obsahom niektorých sociálnych sietí. Vo všeobecnosti
platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv.
Inkriminovaný článok bol zverejnený na portáli žalovaného, ktorého respondetnami je vymedzený okruh
čitateľov a zástancov zdobrovoľnenia vakcinácie. Ide však o verejne dostupný portál, ktorý má svoje
zastúpenie aj na sociálnych sieťach. D) Kedy bol článok uverejnený - v čase, keď sa o diskusiu na tému

zdobrovoľnenia vakcinácie pokúšali jej stúpenci na pôde parlamentu, t.j. mal vysoko aktuálny charakter
a išlo o vec verejného záujmu. E) Ako boli informácie v článku formulované - nemožno posudzovať len
vytrhnutý výrok alebo vetu. Preháňanie a zveličovanie nerobia prejav nedovoleným. V danom prípade je
nutné posúdiť, či išlo o fakty alebo hodnotiaci úsudok. V tomto smere za smerodajné súd považuje to, že
i keď žalovaný vo svojich vyjadreniach udáva, že to, že označil žalobcu za fašistu je preukázateľný fakt
(skutkové tvrdenie), no na druhej strane udáva, že ide o hodnotiaci úsudok. Z obsahu samotného článku

jednoznačne vyplýva, že celý článok je úvahou autora na tému pojmu fašizmu v jeho novodobej forme v
spojení s problematikou očkovania. Po ozrejmení, ako si vysvetľuje „novodobý fašizmus“ samotný autor
sa venuje úvahám o tom, prečo nedošlo k hlasovaniu o sprístupnení diskusie na tému vakcinácie, čím
hodnotil postoj jednotlivých poslancov s akcentom na žalobcu a MUDr. Zelníka. Z vyjadrení žalovaného
opakovane vyplýva, že pojem fašista, či nacista nepoužil vo vzťahu k tomu, aby žalobcu (či ostatných

poslancov) označil za člena extrémistickej skupiny, ale tým označil konanie pri hlasovaní o tejto téme a
jej „zákaze“, teda prirovnával ich konanie s konaním členov fašistického hnutia.

25. Pri posudzovaní žalobného nároku súd vychádzal z celého kontextu článku, nielen jeho časti (titulku
či vety citovanej v žalobe). Predmetom článku je téma zdobrovoľnenia očkovania, resp. diskusia o tejto

téme na pôde parlamentu. Žalovaný sa vo svojom článku okrem iného podrobne venuje definovaniu
fašizmu a nacizmu. Až vo vyjadrení k žalobe sa žalovaný vyjadril k tomu, ako mienil pojem fašista a
poukázal na definície uvedené v článku. Okrem toho vo vyjadrení rozobral štyri vlastné definície tohto
pojmu, ktoré však nie sú obsahom pôvodného článku (článku pred nariadením neodkladného opatrenia).
Vlastná definícia pojmu fašista žalovaným vo vyjadrení k žalobe je tak podľa názoru súdu v danom

prípade irelevantná, nakoľko predmetnom súdneho prieskumu je sporný článok, v ktorom žalovaný
označil žalobcu za fašistu. Pojem fašizmus a fašista je v spoločnosti známy a jasne definovaný a z
kontextu článku ako aj z vyjadrení žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalovaný považuje žalobcu za
fašistu a tvrdí, že ide o fakt, ku ktorému dospel logickým myslením, a nejde tak iba o hodnotiaci úsudok,
ktorý požíva prezumpciu o tom, že ide o kritiku dovolenú.

26. Podľa názoru súdu je v danom spore nutné konštatovať, že pojem fašista a fašizmus je v spoločnosti
jednoznačne chápaný a nemožno tak súhlasiť s tvrdením žalobcu, že neexistuje jednoznačná definícia
tohtopojmu.Podľavýkladovéhoslovníkaaslovníkacudzíchslovjefašizmusnacionalisticko-šovinistické
a rasistické hnutie spojené s totalitným vládnutím. Ideológia tohto režimu obhajuje rasizmu, šovinizmus

a násilie. Takto vníma označenie za fašistu (príslušníka fašistického hnutia či skupiny) celá spoločnosť,
teda z toho základu je nutné vychádzať pri posudzovaní následkov takéhoto označenia. Označenie
fašista tak nemožno považovať ani za nadávku ako hocijakú inú, pretože (nielen) v slovenskom
právnom systéme sa spája s extrémistickým hnutím a trestnými činmi s nimi spojenými, teda má aj
svoju trestno-právnu rovinu. Neobstojí ani procesná obrana žalovaného, že žalobca je podľa jeho

názoru „skutkovým fašistom“, pretože koná tak, že svojou povahou sú jeho činy fašistické. Súd preto
osobné filozofické názory žalobcu na tému fašizmus a fašista nemohol zohľadniť, pretože percipient
(prijemca) článku, teda jeho čitateľ vníma pojem fašista jednoznačne, to je pejoratívne a spája si ho
negatívnou nacionalistickou skupinou, ktorá šíri myšlienky rasovej či inej nenávisti a propaguje násilie.
Ak by teda chcel žalovaný žalobcu legitímne označiť za fašistu, musel by v konaní preukázať minimálne

sympatie či aktivitu so skupinami či hnutiami s takýmto „fašistickým“ podtextom. Žalovaný v konaní
uvedené netvrdil a nepreukázal. Žalobca rázne odmietol akékoľvek spájanie s takýmito hnutiami či
skupinami. Je preto nevyhnutné konštatovať, že označenie žalobcu za fašistu žalovaným nemá oporu
v jeho konaní spájanom s fašistickým hnutím. Aj keď žalobca nahliada na poslancov a výslovne
aj na žalobcu, ktorý poslancom jednoznačne nie je a nebol ani v čase publikovania článku, ako na

fašistov,pretožepresadenímlegislatívypodporujúcejvakcináciusapodľanázoružalovaného„fašisticky“
správajú. Navyše, v texte článku žalovaný tvrdil, že: „Pripomeňme si gestapácko-eštebácky pamflet
doc. Oleára o očko-skeptikoch..“, v ktorom opätovne poukazoval na spojitosť žalobcu s extrémistickými
skupinami. Odhliadnuc od trestno-právnej roviny, ktorá nie je predmetom civilného súdneho sporu, jenutné poznamenať, že v článku ide o závažné označovanie žalobcu za fašistu a spájanie jeho činnosti s
fašizmom bez preukázania akejkoľvek reálnej spojitosti či sympatie žalobcu s takýmito hnutiami. V tomto
smere preto súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo/2232/2006,

podľa ktorého „ak konkrétna fyzická osoba prezentovaná aspoň niektorých z jej charakteristických
znakov je spájaná (aj nedopatrením) s kritizovanou alebo odsudzovanou činnosťou (resp. osobou), ide
spravidla o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. Pokiaľ potom zároveň dôjde k takémuto
zásahu verejným publikovaním, napríklad v celoštátnej tlači, takýto zásah bude spravidla objektívne
spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere.“

27. Súd preto označenie žalobcu za fašistu považuje za nepravdivé obvinenie alebo obvinenie, ktoré
zasahuje do práv fyzickej osoby chránených ustanoveniami § 11 nasl. OZ . Ústne alebo písomne vykonaný zásah môže spočívať
v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní aj
nepravdivých správ z intímneho a rodinného života fyzickej osoby proti jej vôli, ďalej v nepravdivom

obvinení z nečestného konania, ako aj v kritike presahujúcej obsahom, formou a cieľom rámec pravdivej,
objektívnej kritiky“ (Uz NS ČR z 25. 2. 2003, sp. zn. 28 Cdo 2099/2002).

28. Právo na slobodu prejavu je jedným z pilierov demokratickej spoločnosti, avšak žiadne právo
nemôže byť bezbrehé a bezhraničné, teda nemôže byť uplatňované tak, aby beztrestne a bezdôvodne

ubližovalo. Ani názorová odlišnosť na problematiku (v tomto prípade problematiku „zdobrovoľnenia
vakcinácieobyvateľstva“),nemôžemaťzanásledokbezdôvodnéaneobmedzenéosočovanieoponenta.
Súd má v konečnom dôsledku za to, že žalovaný nepreukázal, že žalobca je fašista, a tak opakovaným
a neoprávneným označovaním žalobcu za fašistu došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Z uvedených dôvodov súd vyhovel žalobe v časti o uloženie povinnosti žalovanému

ospravedlniť sa žalobcovi formou doporučeného listu, ktorého obsahom bude ospravedlnenie v
nasledovnom znení: „Vážený pán Prof. MUDr. Vladimír Oleár, CSc., ospravedlňujem sa Vám za to,
že v texte článku s názvom „Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR odmietla čo i len debatovať o
zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania“ som Vás označil za fašistu. Povinnosť ospravedlniť sa mi
bola uložená rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 8C/81/2017 zo dňa 12.6.2019.“

29. Vo vzťahu k nároku žalobcu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur súd vychádzal z
§ 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku
1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok žalobcu

na zaplatenie nemajetkovej ujmy súd zamietol, nakoľko za postačujúce považoval zadosťučinenie
v zmysle § 13 ods. 1 OZ, t.j. ospravedlnenie sa žalovaného žalobcovi formou doporučeného listu.
Toto morálne zadosťučinenie súd považoval za dostačujúce z dôvodu, že žalovaný nie je médiom
celoštátneho pôsobenia, čitateľmi príspevkov žalovaného je vymedzený okruh osôb s totožným
názorovým zmýšľaním. Okrem toho je súd toho názoru, že urážlivým zásahom do osobnostných práv

žalobcu v danom prípade práve morálne zadosťučinenie v podobne ospravedlnenia je postačujúce
a dôležité. Práve uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi má zákonom zamýšľaný
účinok, nakoľko samotný žalovaný v priebehu celého sporu odmietal upustiť od opakovaného
označovania žalobcu z a fašistu. Súd má preto za to, že finančné zadosťučinenie by sa minulo účinkom,
pretožemorálnasatisfakcia(ospravedlneniesa)jetýmprostriedkomnápravy,ktorýspĺňaúmyselzákona

odstrániť protiprávny stav. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
137/2008 spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného
uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo
zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí
a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí.

Dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti alebo vážnosti
v spoločnosti v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom
závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola
spôsobená ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie
jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení

tiež prejudikoval, že dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. Nepochybnou formou
zadosťučinenia sa javí byť ospravedlnenie. Táto forma zadosťučinenia býva spravidla kombinovaná sprostriedkami smerujúcimi k odstráneniu následkov neoprávneného zásahu. V tomto prípade sa súd
stotožnil s tvrdením žalobcu v žalobe, že žalovaný bez súdneho konania nemienil upustiť od zásahov
do osobnostných práv, a tak účinným nástrojom nápravy tohto zásahu je morálne zadosťučinenie v

podobe ospravedlnenia. Preto nie je nutné postupovať podľa § 13 ods. 2 OZ, nakoľko ospravedlnenie
sa súdu javí ako postačujúce. Súd pri posudzovaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie
vychádzal z názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v náleze sp.zn. II ÚS 349/09-36, podľa ktorého
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza odo úvahy
predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nemožno napraviť,

a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného
stavu. V danom prípade tak k náprave neoprávneného zásahu dôjde práve morálnym zadosťučinením v
podobe písomného ospravedlnenia sa žalovaného adresovaného žalobcovi, a tak súd žalobu vo zvyšnej
časti zamietol.

30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

31. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

33. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
teda podľa úspešnosti žalobcu v konaní. Nakoľko súd žalobe vyhovel v časti uloženia povinnosti
žalovanému ospravedlniť sa za označenie žalobcu za fašistu vo vyššie uvedenom článku, no v časti o

priznaní finančného zadosťučinenia žalobu zamietol, strany sporu boli úspešné v rovnakej časti, a tak
súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez

autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom

počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a
aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu

je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.