Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/153/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616204536
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6616204536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu H.. G. Szabó, nar. XX. XX. XXXX,
s trvalým pobytom J., Q. XX, právne zastúpeného JUDr. Zuzanou Dobrovanov Šimovou, advokátkou
so sídlom Lučenec, M. Rázusa 32, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský
pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 7C/90/2016-327 z 4. decembra 2017,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec, ako súd prvej inštancie (ďalej ako „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“,
resp. „prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 04. 12. 2017 zamietol žalobu o určenie, že nehnuteľnosti
zapísané v okrese Lučenec, obec Panické Dravce, k. ú. Panické Dravce, na LV č. XXX, vedené na parc.
reg.„E“parcelač.XXX/Xtrvalétrávnatéporastyovýmere17142m2,parc.č.XXX/Xornápôdaovýmere
60 100 m2, parc. č. XXX/X orná o pôda o výmere 60 100 m2, parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 38 524

m2, parc. č. XXX/X lesné pozemky o výmere 26 169 m2, parc. č. XXX/X trvalé trávnaté porasty o výmere
17 076 m2, parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 1 408 m2, parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 58 692
m2, parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 3 432 m2, parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 17 547 m2, parc.
č. XXX/X lesné pozemky o výmere 26 163 m2 pod B1 v podiele 1/1 patria do dedičstva po nebohom
R. V., nar. XX. XX. XXXX, zomrelom XX. XX. XXXX naposledy bytom V. P. a sú súčasťou dedičstva
po Q. V., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, zomrelej XX. XX. XXXX, naposledy bytom V. P. (prvý výrok). O
trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania. O

výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením prvostupňového súdu po právoplatnosti
rozsudku (druhý výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že nehnuteľnosti
špecifikované vo výrokovej časti rozhodnutia patria do dedičstva po nebohom R. V., nar. XX. XX. XXXX,
zomrelom XX. XX. XXXX a sú súčasťou dedičstva po Q. V., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, zomrelej XX. XX.
XXXX, obaja naposledy bytom V. Dravce z dôvodu, že je ich jediným žijúcim dedičom, pretože žil v ich

spoločnej domácnosti spolu so svojím otcom U. W., nar. XX. XX. XXXX (zrejmý zlý rok dátumu narodenia
- pozn. okresného ako aj odvolacieho súdu), zomrelým dňa XX. XX. XXXX, a to od roku XXXX až do smrti
poručiteľov, ktoré spolužitie spočívalo v tom, že jeho otec zdieľal s nimi spoločnú kuchyňu, uhrádzali
spoločne svoje potreby a navzájom sa starali o seba. Otec žalobcu ako spolužijúca osoba bol jedinýmzákonným dedičom po poručiteľovi R. V. podľa § 528 zákona č. 141/1950 Zb., po ktorom nemohla dediť
jehomanželkaQ.V.,pretožezomrelaskôrakoporučiteľR.V.,tedadňaXX.XX.XXXXazichspoločného
manželstva potomkovia nepochádzali. Spolužitie poručiteľa so žalobcom v jednej domácnosti potvrdila

svedkyňa Q. S. vyhlásením, že U. W., nar. XX. XX. XXXX bol jej bratom a mala vedomosť o spolužití
jeho rodiny v spoločnej domácnosti s poručiteľom R. V. od roku 1958 až do jeho smrti, pričom dôvodom
spolužitia bolo, že starý otec U. W. a Q. S., ktorý sa volal Q. V., bol bratom otca R. V., ktorý sa
volal R. V. starší. Žalobca podal dňa 01. 07. 2015 návrh na začatie konania o prejednaní dedičstva
novoobjaveného majetku po poručiteľovi R. V., ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 5D/472/2015,

pričom v pôvodnom konaní po poručiteľovi pod sp. D628/78 bolo konanie pre nemajetnosť poručiteľa
zastavené, avšak po skončení dedičského konania žalobca zistil, že po poručiteľovi patrí aj nehnuteľný
majetok vedený na LV č. 676, 798, 829, 973 v kat. území Panické Dravce, ku ktorým nehnuteľnostiam bol
žalovaný nezákonným konaním zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností na základe žiadosti
o zápis vlastníckeho práva zo dňa 07. 06. 2015 s tým, že išlo o zapísanie konfiškačného rozhodnutia č.
25/515-1946 zo dňa 28. 11. 1946, ktoré rozhodnutie bolo zapísané Okresným súdom v Lučenci pod č.

2352/1950 zo dňa 08. 04. 1950, pričom v konaní ZRPS a RvIM boli tieto skutočnosti opomenuté, napriek
vyznačeniu konfiškácie v PKV č. 523. Právny predchodca žalobcu R. V. nespĺňal podmienky konfiškácie
a schválením ROEP došlo k platnému zápisu poručiteľa ako vlastníka predmetných nehnuteľností na
LV. Poručiteľ nebol maďarskej národnosti ani nepriateľom slovenského národa, a preto išlo o absolútne
neplatný právny úkon nespôsobujúci žiadne právne účinky, pretože konfiškačné rozhodnutie nebolo

samostatným rozhodnutím, ale len deklarovalo splnenie podmienok pre konfiškáciu, nebolo podpísané
a nebolo rozhodnuté členmi, z ktorých mala pozostávať konfiškačná komisia, pre ktoré dôvody ide o
neplatný právny úkon a tiež o nulitný právny akt, keďže v ňom bol uvedený nesprávny dátum narodenia
R. V. a Q. V., ktorý mal byť 19. 11. 1985 a nie 26. 11. 1870 a u Q. V. deň 04. 05. 1980 a nie 07. 05. 1980.
Vočipredmetnémurozhodnutiubolopodanéodvolanie,pričombolorozhodnutéibaoR.V.,avšaknebolo

vydané rozhodnutie, ktorých nehnuteľností sa týka. Žalobcovo vlastnícke právo bolo porušené tým, že
žalovaný bol po viac ako 70 rokoch zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností a to napriek tomu, že
žalobca sa domáhal prejednania dedičstva po poručiteľoch a súdny komisár JUDr. Andrea Barancová v
Osvedčení o dedičstve č. 5D/472/2015 a súdny komisár JUDr. Jana Rovná v Osvedčení o dedičstve č.
5D/752/2015 potvrdili, že žalobca je jediným dedičom poručiteľov, pričom právni predchodcovia žalobcu

zomreli skôr, než vstúpili do platnosti reštitučné zákony a v čase ich platnosti neexistovali oprávnené
osoby pre uplatnenie nároku v rámci reštitúcie.

3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“), § 1 ods. 1 písm. b), c), ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Zb. o

konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcom, Maďarov, ako aj zradcov
a nepriateľom slovenského národa a konštatoval nedôvodnosť žaloby žalobcu z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože mal dôvodnú pochybnosť o jeho tvrdení, že je právnym
nástupcom poručiteľa R. V. napriek písomnému vyhláseniu Q. S. (na č. l. 114 spisu), ktorý dôkazný
prostriedok posudzoval samostatne, ale aj spolu s ďalšími dôkazmi. I keď predmetné vyhlásenie nebolo

úradne overené, čo by nespôsobovalo jeho nedôveryhodnosť, spôsob, akým bolo urobené naznačuje,
že bolo Q. S. diktované, pretože sa dalo ťažko predpokladať, že osoba bez právnického vzdelania, vo
veku 87 rokov by presne uviedla paragrafové znenie stredného OZ - zákona č. 141/1950 Zb. (ďalej
aj ,,zák. č. 141/1950 Zb.“), kde sa jedná o odbornú znalosť a je nepravdepodobné, že ju ovláda bežný
laik v pokročilom veku. V porovnaní s informáciami, plynúcimi z konfiškačného spisu mal dôvodné

pochybnosti o tvrdenom spolužití, pretože v zápisnici zo dňa 11. 03. 1958 za prítomnosti R. V. a
Q. V. sa uvádzalo, že sa jedná o soby prestarlé vo veku 84 a 78 rokov, ktoré nemajú žiadnych
priamych ani nepriamych dedičov, navyše uvedené osoby zaopatrovacou zmluvou z roku 1949 darovali
časť svojho majetku X. S. a mal. J. S. pod podmienkou ich zaopatrenia. Žalobca preto bez pochýb
nepreukázal, že je dedičom po poručiteľoch, pretože písomný dôkazný prostriedok vyhlásenia Q. S.

nepovažoval za dôveryhodný dôkaz. Úradné dokumenty zabezpečené z archívu preukazujú opak, že
by poručitelia mali nejakých dedičov, a tiež vzhľadom na príbuzenský pomer Q. S. k žalobcovi, ako aj
spôsob formulácie vyhlásenia u osoby bez právnického vzdelania vo vysokom veku, s prihliadnutím na
informácie z verejných dokumentov považoval za nedôveryhodné. Nad rámec poukázal na to, že aj za
predpokladu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je žaloba nedôvodná, pretože žalobcovým tvrdením

vlastníckeho práva určovacou žalobou za účinnosti § 80 písm. c) OSP v prípade absencie legitímneho
očakávania na strane žalobcu nebola naplnená preventívna funkcia žaloby ani naliehavosť právneho
záujmu na jej podaní, pretože žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel
reštitučného zákonodarstva. Nemožno sa účinne domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochranyvlastníckeho práva, ak k jeho zániku došlo pred dňom 25. 02. 1948, keď zvláštny reštitučný predpis
nestanovil spôsob zmiernenia alebo nápravy uvedenej majetkovej ujmy, pretože medze zmiernenia
majetkových krívd spôsobených po dni 25. 02. 1948 boli určené v reštitučných zákonoch (napr. zákon

č. 87/1991 Zb., zákon č. 229/1991 Zb., príp. zákon č. 503/2003 Z. z.). Možnosť priznania vlastníckeho
práva za dobu minulú v zmysle reštitučnej legislatívy sa vzťahovala len na rozhodnú dobu po dni 25. 02.
1948. Pokiaľ by sa táto lehota mala vzťahovať aj pred uvedený dátum, spochybňovanie vlastníckeho
práva by nemalo žiadnu limitovanú dobu, pričom zákonodarca v reštitučných predpisoch umožnil prielom
do vlastníckych vzťahov, ale obmedzil časovú lehotu pre uplatnenie reštitučných nárokov, po ktorých

uplynutí došlo k preklúzii týchto nárokov, a tiež vymedzil okruh oprávnených osôb na navrátenia
vlastníctva k nehnuteľnostiam. Ku konfiškácii R. V. a jeho manželky Q. V. došlo pred rozhodnou dobou,
rozhodnutím konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Lučenci dňa 28. 11. 1946 a
napriek spochybňovaniu platnosti predmetného rozhodnutia žalobcov z dôvodu nesprávneho dátumu
narodenia uvedených osôb, ako aj tým, že nesplnili podmienky nepriateľov národa, uvedené námietky
moholuplatňovaťvopravnýchkonaniachibaR.V.,ktorýsavosvojejžiadosťzodňa16.07.1949asúrnej

žiadosti zo dňa 16. 09. 1946 domáhal ponechania celého majetku z dôvodu, že je výkonným roľníkom,
pričom nenapádal zlý dátum narodenia, a teda absolútnu neplatnosť predmetného rozhodnutia, ani
skutočnosti,prektorébolovydanékonfiškačnérozhodnutie.Poukazovallennadodatočnénadobudnutie
československého štátneho občianstva a žiadalo vyňatie z konfiškácie celého majetku. Taktiež poukázal
na to, že časť majetku poručiteľ previedol zaopatrovacou zmluvou na X. S. a J. S., ktoré osoby sa

domáhali umožnenia užívať sporné nehnuteľnosti. S poukazom na princíp právnej istoty vyplývajúci z
článku 1 ods. 1 Ústavy SR nemožno spochybňovať verejnoprávne postupy, ktoré neboli napadnuté v
príslušnom čase z uvedených dôvodov, a ak by mal súd právomoc posúdiť správnosť týchto postupov
a ich posudzovanie ako absolútne neplatné, došlo by k rozšíreniu právomoci súdov aj na oblasť, na
ktorú v danom čase nikdy nemali právomoc (súdy neboli príslušné posudzovať verejnoprávny postup

predmetných orgánov v rámci všeobecného súdnictva). Prípadná tvrdená majetková krivda, ktorá
nastala pred rozhodným obdobím, preto už nemôže byť reparovaná súčasnými právnymi prostriedkami.
Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, keď sa nemožno domáhať očakávania, že
bude uznané prežitie bývalého vlastníckeho práva, ktoré je už dlhú dobu nemožné účinne vykonávať
(napr. Malhous proti Českej republike, 2000, Gratzinger a Gratzingerová proti Českej republike r. 2002),

a tiež konštatoval, že čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru zaručujúci ochranu vlastníckeho práva nemožno
vykladať tak, že by akokoľvek obmedzoval slobodu zmluvných štátov pri výbere podmienok, za ktorých
pristúpi k navráteniu majetku, ktorý na nich bol prevedený predtým, než ratifikovali Dohovor. Aj v
zmysle stanoviska pléna Ústavného súdu ČR, sp. zn. ÚS - st. 21/05 zo dňa 01. 10. 2005, reštitučné
zákonodarstvo pochádza v prevažnej časti z čias spoločného Československého štátu. Mal za to, že

neboli preukázané tvrdenia žalobcu o dekonfiškácii nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu, pretože
v rámci dekonfiškácie boli vyčlenené iba parcely zapísané v PKV č. 143 a z označenia druhu parciel
vyplýva, že nezodpovedajú druhu parciel - trvalé trávnaté porasty, lesné pozemky, orná pôda, ku ktorým
sa domáhal určenia vlastníckeho práva žalobca.

4. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), keď rozhodol o náhrade trov konania strane, ktorá mala úspech vo veci, teda
žalovaný bol plne úspešný v plnom rozsahu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací

súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, resp. zruší
rozhodnutie prvoinštančného súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolacie dôvody založil na ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Nesúhlasil so záverom
prvoinštančného súdu o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie, pretože bola preukázaná vyhlásením

svedkyne Q. S., z ktorého vyplýva, že jediný zákonný dedič po poručiteľoch, a tiež Osvedčením o
dedičstve č. 5D/472/2015 zo dňa 10. 09. 2015 po poručiteľovi R. V. a Osvedčením o dedičstve č.
5D/752/2015 po poručiteľke Q. V., ktoré osvedčenia sú rozhodnutiami súdu v prvostupňovom konaní a
nie je možné opakovane rozhodovať o okruhu dedičov, ak bolo o nich už raz právoplatne rozhodnuté.
Poukázal na vyhlásenie Q. S., ktorá potvrdila vedomosť o spolužití jeho otca v spoločnej domácnosti

s poručiteľom R. V. ako aj Q. V., ktorá poručiteľa R. V. predumrela, a preto je ich zákonným dedičom,
pretože sa narodil v roku 1957 a nie v roku 1967. Vyhlásenie svedkyne nebolo potrebné úradne overiť
a v spore žalovaný nespochybnil podpis svedkyne. Predmetné vyhlásenie ako dôkazný prostriedok
má rovnakú váhu ako ďalšie písomné dôkazy a súd nebol oprávnený konštatovať, že u osoby bezprávnického vzdelania, vo veku 87 rokov ťažko možno predpokladať, že by presne označila paragraf
vo svojom vyhlásení a dospel k záveru, že predmetné vyhlásenie bolo Q. S. diktované. Uvedené
konštatovanie považoval za neetické a dehonestujúce, pretože Q. S. je plne pri zmysloch, s dobrou

pamäťou, uvedomujúc si následky svojho vyhlásenia. Namietal tiež nesprávne vyhodnotenie dôkazov,
pretože z vyhlásenia Q. Kapsovej vyplýva, že poručitelia žili v spoločnej domácnosti s U. W. od roku
1958 až do svoje smrti, a preto v uvedenom roku nemohli uviesť, že majú dediča, pretože okruh dedičov
je možné určovať až ku dňu smrti poručiteľa. Ani prevod nehnuteľností poručiteľmi zaopatrovacou
zmluvouvroku1949nepreukazujeskutočnosť,žebynemalbyťichdedičom,právenaopak,preukazoval

skutočnosť vlastníctva predmetných nehnuteľností. Tiež poukázal na nadobudnutie majetku poručiteľmi
na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici v roku 1949. Žalovaný nepreukázal tvrdenia,
prečo považoval vyhlásenie Q. S. za nedôveryhodné a nenavrhol žiadny dôkaz na preukázanie svojho
tvrdenia. Tvrdil, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože protiprávny stav
v katastri nehnuteľností môže byť odstránený len právoplatným rozhodnutím súdu, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po poručiteľoch. Zároveň poukázal na ľudský aspekt sporu, ktorým je ochrana

vlastníckeho práva, pretože sa domáhal napravenia krivdy zapríčinenej bývalou štátnou mocou, z
bývalého režimu, a že poručitelia sa domohli vyňatia nehnuteľnosti pôvodne v ich vlastníctve z
konfiškácie až v roku 1958, pretože zomreli v roku 1963, keď platil princíp, že poľnohospodársku
pôdu obhospodarovali a vlastnili družstvá. Preto počas ich života nebol dôvod sa zaoberať tým,
že majetok im bol z konfiškácie vyňatý, pričom až po zmene režimu boli prijaté reštitučné zákony,

ktoré však právnemu nástupcovi po poručiteľoch neumožňovali domáhať sa práva pôdy z dôvodu,
že po nich nezostala oprávnená osoba na podanie predmetnej žiadosti. Prevzatím nehnuteľností
štátom bez právneho dôvodu nedošlo k zániku vlastníckeho práva, a preto ako oprávnená osoba
sa môže domáhať svojho nároku podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. Poukázal na
názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v roku 1998, podľa ktorého lex specialis neruší platnosť a

záväznosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než sa v spore konštatuje,
že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, preto aplikácia ustanovení lex generalis
nastupuje za daných predpokladov až sekundárne. Reštitučné zákony mali voči OZ povahu zvláštneho
predpisu, pričom v prípade neplatnosti režimu reštitučných zákonov platí všeobecná úprava v OZ.
Aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/205/2009, zo dňa 17. 02. 2011 uzavrel, že reštitučné

zákony nevylučujú možnosť za predpokladu, že ich nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa
aj po uplynutí reštitučných lehôt ochrany vlastníckeho práva podľa ustanovení OZ žalobou o určenie
vlastníckeho práva. Ďalej poukázal na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 249/2011, ktorý sa vyjadril k
zmyslu a účelu reštitučného zákonodarstva. Považoval konštatovanie prvoinštančného súdu, že aj
keď konfiškačné rozhodnutie nie je podpísané, z listu Ministerstva vnútra SR, Štátny archív v Banskej

Bystrici vyplýva, že kompletný spis nahrádza originál archívneho dokumentu, a teda, že sa originál
rozhodnutia nezachoval, za nesprávne, pretože ani na origináli rozhodnutia sa podpis nenachádzal,
čo spôsobuje neplatnosť rozhodnutia o konfiškácii. Navyše prvoinštančný súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia ani nezaoberal chybnými dátumami narodení poručiteľov. Z konfiškačného rozhodnutia
vyplýva, že nebolo rozhodnuté riadne členmi, z ktorých mala pozostávať konfiškačná komisia, čo

spôsobuje neplatnosť predmetného právneho úkonu. Ďalej poukázal na intabulačný princíp, pretože
konfiškačný dekrét v zmysle záverov § 424 V.O.Z. ex lege založil právny dôvod nadobudnutia vlastníctva
len intabuláciou, a pokiaľ vlastník nebol vymazaný, bol stále považovaný za vlastníka. Preto konfiškačná
komisia porušila zákonné nariadenia a neriešila právny vzťah o platnosti všeobecného intabulačného
princípu na konfiškovaný majetok. Vyčítal prvoinštančnému súdu nevysporiadanie sa s argumentáciou,

že podľa vyhlášky Povereníctva poľnohospodárstva pozemkovej reformy č. 231/1948 U.v., na základe
ktorej bola vydaná smernica o podmienkach pre konfiškáciu, majetok nadobudnutý dedením alebo
odkazom nepodlieha konfiškácii podľa § 1 ods. 3 nariadenia č. 104/1945 Zb.. Navyše rozhodnutie
konfiškačnej komisie nebolo samostatným rozhodnutím, pretože iba deklarovalo splnenie podmienok
pre konfiškáciu majetku konkrétnych osôb a za podmienok, že konkrétne osoba bola zradcom alebo

nepriateľom českého a slovenského národa. Najvyšší súd SR v stanovisku konštatoval konfiškáciu ex
lege po splnení zákonných podmienok, a to právoplatného správneho rozhodnutia príslušného orgánu
o tom, že fyzická osoba bola nepriateľom alebo zradcom českého a slovenského národa, pričom
takéto rozhodnutie nebolo právoplatne vydané príslušným správnym orgánom, a teda nemohlo dôjsť
ku konfiškácii. Prvoinštančný súd sa nezaoberal vyhodnotením dôkazu, a to výpoveďou svedkyne

Ing. S., zhotoviteľke ROEP a otázkou oprávnenosti nadobudnutia vlastníctva žalovaným záznamom
v roku 2015, do ktorého času boli nehnuteľnosti vo vlastníctve poručiteľa R. V., bez ich prejednania
v dedičskom konaní. Z uvedeného dôvodu podal návrh na prejednanie novoobjaveného majetku. Na
základe schváleného ROEP sa konštituovalo vlastníctvo pôvodného vlastníka poručiteľa R. V. a vkatastri nehnuteľností došlo k platnému zápisu vlastníckeho práva, pričom ROEP bolo možné opraviť
len do 3 rokov od jeho schválenia na návrh dotknutého účastníka, ktorá lehota márne uplynula. Po
schválení registra v stanovenej lehote 3 rokov žalovaný nenamietal vlastníctvo poručiteľa a ani sa

nedomáhal vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Prvoinštančný súd procesne pochybil aj v tom, že
nezotrval na výsluchu navrhnutého svedka Ing. Q., zhotoviteľa ZRPS, ktorý sa vedel vyjadriť, z akých
skutočností vychádzal pri zápise vlastníctva nehnuteľností poručiteľom. V rámci prejednávanej zásady
mal v rámci prípravy pojednávania vytriediť skutkové okolnosti tak, aby vedel určiť, ktoré skutkové
tvrdenia sú relevantné a určiť, ktoré sú medzi stranami sporné, a ktoré nie. Poukázal na priebeh

konfiškácie nehnuteľností poručiteľom s tým, že údaj o konfiškácii bol zapísaný v PKV č. 523 z roku
1950 na návrh Povereníctva poľnohospodárstva pozemkovej reformy, proti ktorému poručiteľ R. V. podal
odvolanie, ktoré bolo zamietnuté a následne dal žiadosť o zrušenie uvedeného rozhodnutia z dôvodu
nadobudnutia československého štátneho občianstva, pre ktorú skutočnosť nemohli byť nepriatelia,
ani zradcovia československého národa. Poručiteľ R. V. tiež poukázal na rozhodnutie Povereníctva
poľnohospodárstva a pozemkovej reformy o vyňatí majetku z konfiškácie vo výmere 10 ha, pričom

nebolo uvedené o aké parcely išlo. Zámerom bolo v rámci rozhodnutia o vyňatí z konfiškácie navrátiť
majetok právnym predchodcom žalobcu v celom rozsahu, pričom podľa § 1 nariadenia č. 26/1948 Zb.
výmera majetku vyňatého z konfiškácie nemohla presahovať 50 ha, čo v danom prípade túto výmeru
nepresahovalo. Navyše konfiškované pozemky neboli nikomu pridelené a záznamom o konfiškácii sa
štát nestal vlastníkom, išlo len o blokáciu dispozičného práva.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Uviedol, že napriek tvrdení žalobcu v odvolaní o dátume narodenia v roku 1957,
v žalobe žalobca uviedol rok dátumu narodenia 1967 a žiadna úprava žaloby z dôvodu odstránenia
predmetnej vady nebola zo strany žalobcu namietaná počas sporu. Stotožnil sa s právnym posúdením

prvoinštančného súdu a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení.

8. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na podania v spore, ako aj pred súdnym
konaním, v ktorých uviedol správny rok narodenia 1957, ktorý bol uvedený aj v neodkladnom opatrení,
ktoré predchádzalo sporu, preto ide len o pisársku chybu. Zotrval na podanom odvolaní.

9. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal na samostatné konanie o neodkladnom opatrení
bez spojenia s osobitným číslom konania. Súd z vlastnej iniciatívy nemôže preberať či kontrolovať
súvisiace konania a porovnávať súlad dátumov narodenia. Poukázal na viaceré uznesenia vydané
v spore s dátumom narodenia žalobcu prevzatým zo žaloby, kedy uvedenú skutočnosť nenamietal,

aktívne v spore nevystupoval, pretože pojednávania prebehli bez jeho účasti, a preto súd nemohol
skontrolovať jeho údaje z dokladu totožnosti. Dátum narodenia žalobcu mal vplyv aj na jeho tvrdenie
o spolužití v spoločnej domácnosti s poručiteľmi, od čoho odvíjal aj dedičské nároky, pričom uvedenú
skutočnosť namietal aj vo vyjadrení zo dňa 24. 05. 2017, ku ktorému sa žalobca nevyjadril a neuviedol
správny dátum narodenia. V prípade poručiteľov žalobca namietal chybne uvedené dátumy narodenia,

avšak rozhodnutie prvoinštančného súdu ohľadne jeho nesprávneho dátumu narodenia považoval len
za pisársku chybu.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je vecne správne. Odvolací súd sa s
rozhodnutím prvoinštančného súdu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne
podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými
otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

13. Predmetom sporu je žaloba o určenie, že nehnuteľnosti špecifikované v prvom výroku rozsudku
prvoinštančného súdu patria do dedičstva po poručiteľoch R. V. a Q. V.. Žalobca odôvodňoval svoj nárok
z dôvodu právneho nástupníctva po poručiteľoch, a to na základe listinného dôkazu vyhlásenia Q. S., zktorého vyplývalo, že otec žalobcu U. W., nar. XX. XX. XXXX bol bratom Q. S., žil v spoločnej domácnosti
sporučiteľomR.V.,sktorýmmalpríbuzenskývzťah,ichspoločnádomácnosťfungovalatak,žespoločne
hospodárili, mali spoločnú kuchyňu, svoje nároky spoločne uspokojovali, starali sa navzájom a jeden

druhému pomáhali. Vyhlásenie je datované dňom 15. 07. 2015. Žalobca sa považoval za dediča po
poručiteľoch, pretože žil so svojím otcom U. W. v spoločnej domácnosti s poručiteľmi od roku 1958 až
do ich smrti do roku 1963. Prvoinštančný súd posudzoval predmetný listinný dôkaz, vyhlásenie Q. S. vo
vzájomnej súvislosti s ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu, a to najmä so zápisnicou zo
dňa 11. 03. 1958, v ktorej poručitelia prehlásili, že nemajú žiadnych priamych, ani nepriamych dedičov.

Navyše zaopatrovacou zmluvou z roku 1949 darovali časť svojho majetku iným osobám X. S. a J. S..

14. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na rozhodovaciu prax súdov, ktoré už v minulosti judikovali
podmienkydedeniavII.dedičskejskupinenapr.uvedenévzborníkuNSČSSR3Cz/74/78z19.12.1978,
Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že ,,osoba spolužijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti
(v zmysle ust. § 528 zák. č. 141/1950 Zb., a v súčasnosti § 474 OZ) musí svojou osobnou činnosťou,

finančne alebo akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k udržiavaniu tejto domácnosti, pokiaľ jej v tom
nebráni prechodné zdržovanie sa na inom mieste z vážnych dôvodov. Ak sa o spoločnú domácnosť
nestarala, môže tu dediť zo zákona iba vtedy, ak bola na poručiteľa odkázaná výživou. Iba samotné
spolužitie osoby v domácnosti poručiteľov (t. j. bývanie v spoločnom byte) ešte samo osebe nezakladá
dedičský nárok tejto osoby v zmysle ust. § 528 zák. č. 141/1950 Zb., v súčasnosti 474 OZ. Hľadiská

uvedené v tomto ustanovení (ako podmienky subjektívneho dedičského práva v II. dedičskej skupine z
titulu spolužitia v spoločnej domácnosti) nie sú teda plne totožné s kritériami, podľa ktorých sa posudzuje
otázka príslušnosti k spoločnej domácnosti podľa ust. § 17 zák. č. 141/1950 Zb., v súčasnosti §
115 OZ“. Odhliadnuc od doby trvania tohto vzťahu (t.j. najmenej po dobu jedného roka pred smrťou
poručiteľa) musí byť súčasne splnená aspoň jedna z ďalších dvoch podmienok. Prvou je podmienka

je starostlivosť o spoločnú domácnosť. Predpokladá sa, že spolužijúca osoba musí svojou osobnou
činnosťou, finančne, či akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k udržiavaniu tejto domácnosti, pokiaľ
jej v tom nebráni prechodné zdržovanie sa na inom mieste z vážnych dôvodov. Ak sa táto osoba
takto o domácnosť nestarala, môže dediť zo zákona podľa II. dedičskej skupiny, iba ak splňuje druhú
alternatívnu podmienku, že bola odkázaná výživou na poručiteľa, čo nie je prejednávaný prípad.

15. Správne teda súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno právneho
nástupníctva, teda že je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby ako jediný dedič po poručiteľoch
a to z dôvodu, že dôkaz - písomné vyhlásenie G. S. nepovažoval prvoinštančný súd za dostatočný a
dôveryhodný dôkaz s prihliadnutím na ďalšie listinné dôkazy, z ktorého dôvodu nepreukázal aktívnu

vecnú legitimáciu v spore. Žalobca v spore iný dôkaz ako predmetné vyhlásenie na preukázanie
právneho nástupníctva nepredložil.

16. Bez povšimnutia nezostáva ani skutočnosť, že otec žalobcu, ktorý by mal byť dedičom poručiteľov,
neinicioval dedičské konanie po poručiteľoch, teda sa nedomáhal dedičstva.

17. Odvolací súd dodáva, že dôkazy predkladanými stranami sporu hodnotí súd jednotlivo ako aj
vo vzájomnej súvislosti, tak ako to bolo v prejednávanom spore. Prvoinštančný súd vykonal náležité
dokazovanie,zktoréhozistilpodstatnéskutočnostiaznichvyvodilsprávnyzáveronepreukázanínároku
žalobcu. Záver okresného súdu bol správny aj s poukazom na ďalšie listinné dôkazy a to rozhodnutia

vydané v dedičskom konaní po R. V. sp. zn. D 1309/63, D 628/78, ale aj zápisnicu spísanú na MNV
v Panických Dravciach zo dňa 11. 03. 1958 vo veci určenia vymedzenia nehnuteľností, ktoré sa majú
vynechať po vyňatí spod konfiškácie, v ktorom poručitelia prehlásili, že nemajú žiadnych priamych,
ani nepriamych dedičov, rozhodnutie Odboru poľnohospodárstva, lesného hospodárstva, rady ONV v
Lučenci č. Pôd. 1362/58, ktorým dal príslušný orgán súhlas o vyňatí z konfiškácie majetku parc. č. XX

stavebný pozemok o výmere 0,2812 ha, parc. č. XX/X o výmere 0,2139 ha.

18. Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o nedôvodnosti žaloby.

19. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalobcu spochybňujúce správnosť konfiškančného konania,

tieto považuje odvolací súd za právne irelevantné, nakoľko podstatnou skutočnosťou bolo, či je žalobca
právnym nástupcom po poručiteľoch R. V. a Q. V., ktorá skutočnosť nebola v konaní bezpochyby
preukázaná.20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že Osvedčením o dedičstve č. k. 5D 752/2015 vydaného
súdnym komisárom JUDr. Janou Rovnou na základe poverenia Okresného súdu v Lučenci, v zmysle
ktorého bolo údajne rozhodnuté o okruhu dedičov, a preto nemožno o nich už právoplatne rozhodovať,

pretože osvedčenia o dedičstve nikto nenamietal, odvolací súd k nej dodáva, že tak, ako v zmysle
predchádzajúceho procesnoprávneho predpisu OSP, ako aj súčasného Civilného mimosporového
poriadku je osvedčenie o dedičstve deklaratórnym rozhodnutím, ktoré vychádza zo skutočností, že
dedičstvo sa podľa § 460 OZ nadobúda smrťou poručiteľa, preto je možné dediť iba majetok, ktorý
bol vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Deklaratórne osvedčenie o dedičstve nemôže založiť

vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol v čase smrti ich právny predchodca,
teda poručiteľ (uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 309/2016-10, zo dňa 17. 05. 2016). V
dedičskom konaní však súdny komisár vychádzal iba zo skutkových okolností predložených účastníkom
dedičského konania, ktorým bol v danom prípade žalobca, účastníkom dedičského konania neboli iné
osoby, pričom predmetom osvedčenia o dedičstve neboli sporné nehnuteľnosti. Skutočnosť, že súdny
komisár vychádzal z dôkazov predložených žalobcom ako účastníkom dedičského konania a ustálil

ho za dediča, dedičské rozhodnutie nemá konštitutívnu povahu a nemožno z neho dôvodne vyvodiť
záver, že je dedičom celého majetku, teda aj toho, ohľadne ktorého pochybnosti dôvodne vyplynuli v
tomto spore. Preto nemožno vyvodiť právne nástupníctvo žalobcu v zmysle predmetného dedičského
rozhodnutia, pričom potvrdenie dedičstva dedičovi v dedičskom konaní na základe rozhodnutia súdu
o dedičstve, môže byť následne spochybnené inou osobou, ktorá sa po prejednaní dedičstva domáha

určenia vlastníckeho práva. Preto je aj táto odvolacia námietka žalobcu nedôvodná.

21. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu k priebehu konfiškačného konania považuje odvolací súd za
nepodstatné a irelevantné, pretože žalobca tak, ako správne uviedol súd prvej inštancie, nemal aktívnu
vecnú legitimáciu v spore, teda, nepochybne nepreukázal právne nástupníctvo po poručiteľoch.

22. Rovnako bola nedôvodná odvolacia námietka žalobcu k nevykonaniu dôkazu a to výsluchu svedka
H.. Q., ktorý bol zhotoviteľom ZRPS, ktorý sa navyše e-mailovou správou vyjadril, že od schválenia
registra uplynulo viac ako 15 rokov a preto si na skutočnosti a mená poručiteľov nepamätá. Jeho výsluch
ohľadom ZRPS by však vzhľadom na záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nepriniesol

pre žalobcu priaznivé rozhodnutie.

23. Pokiaľ ide o chybný rok dátum narodenia žalobcu uvedený v žalobe ako aj v rozhodnutí
prvoinštančného súdu, odvolací súd tento nedostatok považoval za chybu v písaní a nepovažoval to za
podstatnú skutočnosť pre posúdenie nároku žalobcu. Prvoinštančný súd by však mal uvedenú chybu v

písaní opraviť opravným uznesením.

24. Preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1
CSP, vrátane závislého výroku o trovách konania (druhý výrok).

25. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa uvedených

ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).