Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. júl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/97/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117234587
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5117234587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobkyne: Bc.
J. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. T. XXX/XX, XXX XX O. - P., zastúpenej spoločnosťou: ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA JUDr. Kuric, s.r.o., so sídlom Dolný Val 11, 010 01 Žilina, IČO: 36 841 200, proti
žalovaným v rade 1/: R. R., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX O., zastúpený JUDr.
Branislavom Samcom, advokátom so sídlom V. XX, XXX XX O., v rade 2/ Poštová banka, a.s., so
sídlomDvořákovonábrežie4,81102Bratislava,IČO:31340890,zastúpenejspoločnosťou:Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471,

o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
46C/3/2017-193 zo dňa 19.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný 1/ a žalovaná 2/ m a j ú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu žalobu doručenú súdu
29.12.2017, ktorou sa žalobkyňa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhala určenia neplatnosti zmluvy o úvere

zo dňa 6.5.2014 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ ako spoludlžníkmi a žalovaným 2/ ako
veriteľom a náhrady trov konania (výrok I.). Zároveň žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobkyni nárok na
náhradu trov konania každému v rozsahu 100%.

2. Z jeho dôvodov vyplynulo, že zmluva o úvere, ktorej platnosť je predmetom posúdenia, je typickou
spotrebiteľskom zmluvou, na ktorú je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka v spojení
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „osobitný

zákon“). Naliehavý právny záujem na podanej žalobe súd vyvodil z ust. § 11 ods. 4 osobitného zákona
s účinnosťou od 1.1.2018 s ohľadom na procesný charakter tohto ustanovenia aplikovateľného v čase
rozhodovania na danú vec v spojení s § 137 písm. c) a d) CSP. Medzi stranami bolo nesporné,
že dňa 6.5.2014 uzatvorili zmluvu o úvere lepšia splátka, ktorej predmetom bolo poskytnutie sumy
30.000 eur zo strany žalovaného 2/ ako veriteľa žalobkyni a žalovanému v postavení spoludlžníka.
Žalobkyňa sa domáha tak relatívnej neplatnosti zmluvy o úvere, ako aj absolútnej neplatnosti. Na
skutkový stav zistený z vykonaného dokazovania okresný súd aplikoval najmä ust. § 39, § 40a, §49a,

§ 53 ods. 1, § 101, § 511 Občianskeho zákonníka a § 497 Obchodného zákonníka. Voči namietanej
relatívnej neplatnosti zmluvy o úvere žalovaní 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania. V zmysle § 101
OZ považoval okresný súd tento nárok za premlčaný, keďže žaloba bola podaná žalobkyňou na
súde dňa 29.12.2019, t. j. po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby počítanej odo uzavretiaprávneho úkonu (zmluva zo dňa 6.5.2014). Vzhľadom na závažnosť právnych následkov v prípade
konštatovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu, túto súd posudzoval s ohľadom na jednotlivé
osobité okolnosti prípadu. K rozporu predmetnej zmluvy s dobrými mravmi žalobkyňa uviedla, že

konaním žalovaného bola uvedená do omylu ohľadom jej postavenia v záväzkovom vzťahu, kde mala
vystupovať ako ručiteľka, ale aj samotným konaním žalovaného 1/, ktorý nesplácal úvery, pričom
predmetný úver bol braný práve za účelom ich splatenia (v Y. P. a L. D.). Z vykonaného dokazovania
vzišlo, že z prostriedkov úveru vo výške 30.000 eur uhradil žalovaný v rade 1/ zostatok iného úveru
v Poštovej banke (ktorý si žalovaný v rade 2/ sám pripísal v sume 8.890,85 €) a zvyšok úveru bol

poskytnutý na účet žalovaného v rade 1/. Ďalej bolo preukázané, že oba úvery žalovaný 1/ vyplatil,
druhý úver žalovaného 1/ vo L. bol vyplatený až v októbri 2014. Námietky žalobkyne, že žalovaný 2/
nepreskúmal splnenie zmluvných podmienok - účel poskytnutia úveru, považoval súd za nedôvodné. K
námietke že žalovaný 2/ nedostatočne skúmal bonitu oboch dlžníkov pri poskytnutí úveru, vychádzajúc
z dokazovania súd uviedol, že žalobkyňa mala byť súčasťou záväzkového vzťahu práve z dôvodu,
že samotnému žalovanému 1/ by nebol poskytnutý úver v požadovanej výške. S poukazom na výšku

príjmov oboch dlžníkov, výšku mesačnej splátky (390 eur) a účelu poskytnutého úveru na splatenie
predchádzajúcich dvoch úverov žalovaného 1/ a výšku doterajších záväzkov dlžníkov súd konštatoval,
že v prípade solidárneho záväzku dvoch dlžníkov, rozpor so zákonom pri uzavretí zmluvy nevzhliadol.
Žalobkyňa namietala, že finančné prostriedky z úveru jej neboli poskytnuté a tak nemohla byť splnená
zákonná podmienka jej zmluvného postavenia ako spoludlžníka, pričom poukázala na § 261 a § 497

Obchodného zákonníka. Počas celého konania akcentovala dohodu, že mala mať postavenie ručiteľky a
nie spoludlžníka. K tvrdeniu o nevedomosti žalobkyne, v akom postavení je v rámci záväzkovo-právneho
vzťahu súd poznamenal, že z obsahu zmluvy jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa je v postavení
spoludlžníka. Žalobkyňa nespochybnila svoj podpis na úverovej zmluve, opakovane uvádzala, že si
zmluvu neprečítala, nepotrebovala sa oboznamovať s jej obsahom, keďže žalovaný 1/ jej sľúbil, že úver

splatí do 2 až 3 rokov a túto podpísala. S ohľadom na vysokoškolské vzdelanie žalobkyne, primeranej
miere spotrebiteľského vedomia, žalobkyňa tak musela mať vedomosť, aký dokument podpisuje. Ak
aj z prvého písomného vyjadrenia žalovaného 1/ vyplynulo, že ich cieľom bolo postavenie žalobkyne
ako ručiteľa, uvedené nič nemení na skutočnosti, že ak takáto forma zmluvy o úvere a postavenia
žalobkyne v záväzkovo-právnom vzťahu neboli možné, nemala k podpísaniu zmluvy pristúpiť. Nesporné

bolo, že žalobkyňa pristúpila k podpisu zmluvy dobrovoľne, avšak bez náležitého oboznámenia sa s
jej obsahom. Súd preto nemohol nedbanlivosť a neoboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom zmluvy
nahrádzať svojím zásahom s konštatovaním, že uvedené je v rozpore so zákonom či dobrými mravmi.
Preto aj tvrdenie žalobkyne, že jej neboli predložené všeobecné obchodné podmienky a nebola s ich
obsahom oboznámená, súd nebral do úvahy. Za irelevantné považoval aj tvrdenia žalobkyne o tom, ako

dlho trvalo podpísanie zmluvy, keďže sama nemala záujem o bližšie oboznámenie sa s jej obsahom.
Opakovane namietaný rozpor zmluvy o úvere s hmotnoprávnymi ustanoveniami Obchodného ako aj
Občianskeho zákonníka týkajúce sa spoludlžníctva, súd posúdil v zmysle ust. § 511 OZ, pasívnou
solidaritou dlžníkov. Vychádzal teda zo zásady, že každý z dlžníkov je zaviazaný na celý dlh a dlžník,
ktorý bol veriteľom vyzvaný na splnenie celého dlhu, sa nemôže brániť námietkou, aby sa dlh rozdelil

medzi ostatných spoludlžníkov. Pojem spoludlžník je tak iba slovnou definíciou pasívnej solidarity,
t.j. situácie, kedy na strane dlžníka vystupuje viacero subjektov. Spoludlžník je osoba, ktorá má voči
veriteľovi rovnaké povinnosti aj práva ako dlžník. Ďalej uviedol, že zákon neukladá veriteľovi povinnosť
poskytnúť plnenie obom dlžníkom, ide o vec dohody zmluvných strán, komu plnenie poskytne. K
námietke žalobkyne, že žalovaný 2/ jej nevydal rovnopis zmluvy o úvere, súd poznamenal, že rovnopis

zmluvy bol vydaný dlžníkovi a žalobkyňa svojim podpisom na zmluve s tým súhlasila a žalovanému 1/
udelila plnomocenstvo na prevzatie jej rovnopisu. Uvedené zmluvné ustanovenie považovala žalobkyňa
za neplatné s následkom neplatnosti celej zmluvy. Nedostatok vydania rovnopisu zmluvy o úvere
považovala za neprijateľnú podmienku, ktorá má za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy.
Súd dotknuté ustanovenie zmluvy nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu

nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Žalobkyňasamohla
kedykoľvek s obsahom zmluvy oboznámiť a toto právo jej žiadnou zmluvnou podmienkou nebolo upreté.
Tvrdenie, že poskytnutie rovnopisu zmluvy jej bolo poskytnuté až na žiadosť jej právneho zástupcu,
nepreukázala a o rovnopis zmluvy žiadala až v októbri 2017. Zo žiadosti žalobkyne o zmenu úveru (v
adrese na doručovanie) jednoznačne vyplynulo, že mala vedomosť o svojich právach a povinnostiach

vyplývajúcich zo zmluvy, ako aj o tom, že žalovaný 1/ úver riadne nesplácal už v roku 2015. Vo svetle
týchto skutočností vyhodnotil okresný súd žalobu o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ako
účelovú, v snahe dodatočne napraviť svoje nepremyslené správanie a tak sa zbaviť svojho záväzku.
V závere konštatoval, že zmluva o úvere zo dňa 6.5.2014 má všetky zákonom predpísané náležitostispotrebiteľskej zmluvy o úvere v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. a tak súd rozpor so zákonom na
účely konštatovania absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere v zmysle § 39 OZ nemohol konštatovať, a
preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a žalovaným v rade 1/ a 2/ vzhľadom na plný ich úspech vo veci priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Voči tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa a navrhla napadnutý
rozsudok zmeniť a rozhodnúť v súlade so žalobným návrhom, t.j. určiť zmluvu o úvere za neplatnú a

priznať jej náhradu trov konania. Namietala právny názor súdu prvej inštancie vyslovený v napadnutom
rozsudku. Tento je v rozpore so zisteným skutkovým stavom, pretože žalobkyňa žalobu odôvodnila
tým, že na základe žiadosti žalovaného 1/ mala podpísať úverovú zmluvu ako ručiteľ a nie ako
spoludlžník, úver poskytnutý žalovanému 1/ mal slúžiť na zaplatenie jeho doterajšieho úveru v Y.
P., D. vo výške 8.850 eur a úveru vo L., D. vo výške 16.000 eur tak, ako to vyplýva z napadnutej
úverovej zmluvy. Z výpisu z účtu žalovaného 1/ bolo preukázané, že z úveru bola istina 8.890,85 eur

poukázaná na účet, ktorým bol vyplatený jeho skorší úver v Y. P. a suma 20.509,15 eur mu bola
poukázaná na bežný účet. Podľa odvolateľky finančné prostriedky získané úverom neboli použité na
účel deklarovaný v zmluve. Mala vystupovať v postavení ručiteľky žalovaného 1/ a nie spoludlžníčky,
v čom je zásadný rozdiel. Ďalej namietala, že žalovaný 1/ v čase uzavretia spornej úverovej zmluvy
neuviedol všetky okolnosti rozhodné na splnenie podmienok poskytnutia úveru, keďže neuviedol všetky

úvery, resp. pôžičky, ktoré v čase uzavretia úverovej zmluvy mal. Na preukázanie týchto tvrdení navrhla
konajúcemu súdu, aby bol pripojený spis pod ČVS: ORP-583/3-VYS-ZA-2017 OR PZ Žilina, z ktorého
by vyplynuli a boli preukázané ňou tvrdené skutočnosti. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že
žalovaný 2/ na základe úverovej zmluvy neposkytol žalobkyni žiadne finančné prostriedky. Vo vzťahu k
žalobkyni neboli naplnené hmotnoprávne podmienky úverového vzťahu, pretože tejto neboli poskytnuté

žiadne finančné prostriedky na základe úverovej zmluvy, ktorej neplatnosti sa domáha. Poukázala
pritom opätovne na ust. § 497, § 261 ods. 7 Obch. zák. a ust. § 511 ods. 1, 2 OZ. S poukazom
na citované zákonné ustanovenia nemohla mať v zmluve postavenie spoludlžníka, keďže nedošlo
k primárnemu právnemu vzťahu podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, teda k splneniu
povinnostivyplývajúcejzúverovejzmluvymedzižalobkyňouažalovaným2/.Predmetnáúverovázmluva

je tak v rozpore s ustanovením § 39 OZ, pretože touto zmluvou nebol dosiahnutý účel a cieľ, ktorý bol
ňou cielený. Žalobkyni nebol poskytnutý úver a neboli splnené základné náležitosti úverovej zmluvy v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia.

4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že okresný súd vo veci rozhodol správne, žalobkyňa

nepreukázala neplatnosť zmluvy o úvere, jej odvolacie námietky považoval za irelevantné, nepravdivé a
bez opory v zákone. Žalobkyňa mala povinnosť si zmluvu o úvere riadne prečítať, o čo nemala záujem.
Zotrval na premlčaní práva na určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Poukázal, že boli splnené
podmienky poskytnutia úveru a oba úvery boli splnené v celej výške. Zmluva o úvere nesankcionovala
porušenie dojednaného účelu použitia finančných prostriedkov absolútnou neplatnosťou zmluvy, ale

umožňovala veriteľovi vyhlásiť úver za predčasne splatný vrátane príslušenstva (bod 3.2 zmluvy
o úvere), toto právo ako veriteľ nevyužil. Túto skutočnosť žalobkyňa v celom rozsahu ignorovala.
Žalobkyňa mala vedomosť na miesto akej zmluvnej strany sa podpisuje (označené ako spoludlžník) a
zo žiadneho dokumentu, ktorý sama a dobrovoľne podpísala, nevyplývalo, že by mala byť len ručiteľom,
takúto možnosť jej ani neponúkol. Žiadnym spôsobom nepreukázala, že by nemala možnosť si zmluvné

podmienky pred podpisom zmluvy prečítať. Naopak, podľa jej vyjadrenia o poznanie obsahu zmluvy
nemala záujem. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na potvrdenie jej údajného uvedenia do omylu.
K námietke, že jej neboli poskytnuté finančné prostriedky, poukázal na vôľu zmluvných strán vyjadrenú
v zmluve, v zmysle ktorej bol zadefinovaný účet zmluvnými stranami v banke, na ktorý boli poskytnuté
finančnéprostriedky.Vkonanížalobkyňaopakovanepotvrdila,žespoukázanímfinančnýchprostriedkov

na účet žalovaného 1/ súhlasila, pričom z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že
finančné prostriedky v dohodnutej výške majú byť vyplatené v prospech dlžníka.

5. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznil, že uzavretá zmluva spĺňa atribúty spotrebiteľskej
zmluvy, a preto nemožno na ňu aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zotrval na svojom

tvrdení, že finančné prostriedky z úveru boli poskytnuté aj žalobkyni, pričom ich následne spotrebovali
spoločne na hracích automatoch s tým, že v konaní nebol preukázaný opak. Ak by na posúdenie
právneho vzťahu strán sporu prichádzala do úvahy aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka,
uviedol, že zmluva o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka), je konsenzuálnym kontraktom, na vznikktorého sa nevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom (uznesenie NS SR sp. zn. 1Obdo V 79/2008
zo dňa 31.3.2010. Poskytnutie finančných prostriedkov v prospech dlžníka neznamená automaticky
ich poskytnutie na účet dlžníka alebo priamo dlžníkovi, ale na účel a účet, ktorý dlžník určí a ktorý

je zachytený v zmluve o úvere. Zákonné ustanovenie bližšie neupravuje spôsob, akým sa majú
peňažné prostriedky dlžníkovi poskytnúť a ponechávajú v tomto účastníkom úplnú zmluvnú voľnosť
(rozsudok NS SR sp. zn. Obdo V 47/2001 zo dňa 1.1.2001). Argumentácia žalobkyne v odvolaní je
neudržateľná, netradičný výklad ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka by spôsoboval absurdné
situácie smerujúce k možnosti vyhnúť sa plneniu svojho záväzku. Zmluva o úvere spĺňa všetky zákonné

náležitosti, preto nemôže byť v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa sa pri podpise
mala možnosť dostatočne oboznámiť so všetkými listinami. Nedbanlivý prístup žalobkyne pri uzatváraní
zmluvy nemôže mať za následok jej neplatnosť. Argumentácia žalobkyne produkovaná v priebehu
konania, ako aj v odvolaní je účelová, s cieľom zvrátiť účinky a najmä následky právneho úkonu,
ktorý uzatvorila. Dôkazný návrh žalobkyne spočívajúci v pripojení vyšetrovacieho spisu je nadbytočný,
vykonanie takéhoto dôkazu by nemohlo preukázať také konanie žalovaného 1/ voči žalobkyni, ktoré by

bolo spôsobilé vyvolať účinky neplatnosti zmluvy o úvere. Žalovaný 1/ preto navrhol napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

6. Pri rešpektovaní procesného postupu súdom prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 374 ods.

1 CSP žalobkyňa vo veci nepodala odvolaciu repliku. S ďalšími podaniami strán sporu odvolací súd v
priebehu odvolacieho konania nedisponoval.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania (§ 380 CSP) bez nariadenia

pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a
contrario), toto rozhodnutie v zamietajúcom výroku (výrok I.), ako i v závislom výroku o trovách konania
(výroky II. a III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov

sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v
zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celkom
(pozri napríklad III. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).

9. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa v podanom opravnom prostriedku len
zopakovala argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní, s ktorou sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie riadne vysporiadal. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia a odvolaciemu súdu opakovane predkladala svoje subjektívne právne závery,
ku ktorým mal súd prvej inštancie dospieť. Pritom vo svojom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s
ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový
stav a prijaté právne závery.

10. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).11. Súd je subjektom, ktorý určuje čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré
skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy
navrhnuté stranou sporu. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na

súde(§185ods.1CSP).Súdjepovinnýsúčasne dbaťnato,abynevylúčiltakýdôkaz,ktorýmápotenciál
preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou, ak tento poznatok nebude preukazovať iným
dôkazom. O vykonaní alebo nevykonaní navrhnutého dôkazu súd rozhoduje priebežne počas konania,
pričom svoje rozhodnutie o nevykonaní dôkazu je povinný uviesť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia
(§220 ods. 2 CSP). Návrh na vykonanie dôkazu má obsahovať okrem iného aj uvedenie skutočnosti,

ktorá má byť vykonaním navrhovaného dôkazu preukázaná. Pokiaľ ide o námietku, že žalobkyňa
navrhla vykonať dôkaz oboznámením vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-583/3-VYS-ZA-2017 OR PZ
Žilina, po preskúmaní konania predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku odvolací súd nenašiel
relevantný návrh žalobkyne na vykonanie tohto dôkazu v konaní pred okresným súdom. Z uvedeného
dôvodu sa týmto návrhom okresný súd ani nezaoberal. Až v odvolaní uviedla, čo týmto návrhom
sledovala.

12. Odvolací súd dospel k záveru o dostatočnom zistení skutkového stavu veci okresným súdom,
nevyhnutného na rozhodnutie a pri svojom rozhodnutí z takto zisteného skutkového stavu veci
vychádzal. V súlade s prezentovaným právnym názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
v danom prípade sporná úverová zmluva bola uzatvorená platne a odvolacie námietky žalobkyne

považoval za nedôvodné. Súd prvej inštancie správne namietané dôvody absolútnej neplatnosti spornej
zmluvy(jejrozporsdobrýmimravmi)posudzovalvzmyslejednotlivýchokolnostísúdenejvecianásledne
sa zaoberal platnosťou zmluvy aj z hľadiska noriem spotrebiteľského práva.

13. Na potvrdenie správnosti záverov rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobkyne

odvolací súd uvádza nasledovné.

14. Neplatnosť právneho úkonu uvedená v ust. § 39 OZ má povahu absolútnej neplatnosti. Vo
všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktorú
zákon pod sankciou neplatnosti právneho úkonu vyžaduje. Občiansky zákonník používa len termín

„neplatnosť“, preto, platí že pokiaľ je nejaká vada právneho úkonu sankcionovaná neplatnosťou (ak
nejde o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti), ide o absolútne neplatný právny úkon. V zmysle cit.
zákonného ustanovenia je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

15. Konanie v rozpore s dobrými mravmi predstavuje také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné,
pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené. Aby právny úkon
bol podľa § 39 OZ neplatný, musí ísť o určitý kvalifikovaný rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru
súdnej praxe v rozpore s dobrými mravmi je taký právny úkon, ktorý nezodpovedá právnym zásadám,
resp. spoločenským normám, ktoré sú všeobecne akceptované spoločnosťou. Nie je vylúčené, že výkon

práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide napríklad o prípady, keď k
uzavretiu právneho úkonu dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskeho cieľa právneho
úkonu, či z dôvodu uspokojenia iných potrieb a kedy hlavným motívom osoby robiacej právny úkon je
úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv.šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé,
že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak

na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu
právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych
noriem. Z tohto dôvodu súdna prax nepripúšťa extenzívny výklad tohto ustanovenia.

16. Vo vyššie uvedených súvislostiach s poukazom na vyvodenie správnych skutkových záverov z

vykonaného dokazovania okresným súdom ani jeden zo žalobkyňou tvrdených dôvodov nebol spôsobilý
privodiť neplatnosť úverovej zmluvy v zmysle ust. § 39 OZ. Tvrdené dôvody sa buď nepreukázali a na
ich základe nešlo o absolútnu neplatnosť (omyl v skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu
rozhodujúca - postavenie ručiteľa), alebo mali svoj základ v zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvného
vzťahu (odovzdanie rovnopisu zmluvy, dohoda o spôsobe poukázania finančných prostriedkov z

úveru, naplnenie účelu zmluvy), resp. neboli právne relevantné z hľadiska spotrebiteľského práva
(namietaná neprijateľnosť zmluvných podmienok), t.j. zachovania rovnováhy práv a povinností na strane
dodávateľa /veriteľa a spotrebiteľa/dlžníka. Rovnako neboli relevantné námietky odvolateľky, že by
vôbec nebola účastníčkou tejto zmluvy, keďže jej neboli poukázané finančné prostriedky, a tým nebolnaplnený účel úverovej zmluvy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa bola účastníčkou
štandardnej úverovej zmluvy ako spoludlžníčka a z vlastnej vôle poskytla žalovanému 1/ súčinnosť
pri získaní finančných prostriedkov formou úveru. Skutočnosť, že sa jej predstava o hmotnoprávnom

postavení v zmluve nezhodovali so skutočnosťou boli jednoznačne dôsledkom jej nedbanlivého prístupu
pri uzatváraní zmluvy, v konaní prezentovaným ako jej nezáujem o obsah zmluvných dokumentov,
pretože sa spoliehala na sľub žalovaného 1/, že úver splatí do 2-3 rokov. Takéto vopred neuvážené až
ľahkovážne konanie žalobkyne pri uzatváraní právnych úkonov nijako nezbavuje žalobkyňu povinností
pre ňu vyplývajúcich z predmetnej úverovej zmluvy a nemôže byť dôvodom neplatnosti úverovej zmluvy,

pretože zmluva má všetky zákonom predpísané náležitosti, t.j. bola uzatvorená v súlade so zákonom.
Následne rozsah povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy pre spoludlžníkov bude len záležitosťou ich
budúceho vzájomného vnútorného vysporiadania. Na tomto základe odvolací súd rozhodnutie vo veci
samej ako vecne správne potvrdil.

17. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančnéhokonania,vovzťahukuktorémuodvolateľkaneprodukovalažiadnurelevantnúodvolaciu
argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán v konaní posúdenému v zmysle
zákonných ustanovení v ňom uvedených.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ ako úspešnej procesnej strane
priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100% proti žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala. O výške
náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu
prvej inštancie samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
(za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).