Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/153/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412215934
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1412215934.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti
žalovaným: 1/ P. C., naposledy bytom R., časť V. XX, zastúpenej opatrovníčkou K. S., zamestnankyňou
Okresného súdu Bratislava V, 2/ F. V., N. XX, B.Ď., zastúpenému advocatius s.r.o., Palackého 12,

Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/ a 2/: Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, zastúpeného advocatius, s.r.o., Palackého 12, Bratislava, o
zaplatenie 8.357,39 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
16C/3/2013-107, zo dňa 11.3.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanej 1/ zastavil a nepriznal jej náhradu
trovkonania;žalobuozaplatenie8.357,39euraso14,25%úrokomzomeškaniaročnezosumy4.637,09
eura od 17.3.2012 až do zaplatenia zamietol s tým, že náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
29.10.2012 domáhal od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenia 8.357,39 eura s príslušenstvom a náhrady trov

konania titulom neuhradenia splátok v zmysle Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 10.9.2003
(ďalej len „Zmluva o splátkovom úvere“) a Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach
z 13.2.2012 (ďalej len „Dohoda o uznaní záväzku“). Žalobca vzal voči žalovanej 1/ žalobu späť, súd
prvej inštancie voči žalovanej 1/ preto konanie zastavil. Od žalovaného 2/ ako ručiteľa potom žiadal
žalobca zaplatenie 5.823,41 eura a vyčíslených úrokov z omeškania 2.533,98 eura, t.j. spolu 8.357,39
eura a 14,25 % úrok z omeškania zo sumy 4.637,09 eura od 17.3.2012 s poukazom na Dohodu o uznaní

záväzku.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania zistil, že právny predchodca žalobcu (Slovenská
sporiteľňa, a.s.) ako veriteľ uzavrel so žalovanou 1/ ako dlžníkom Zmluvu o splátkovom úvere, na
základe ktorej jej poskytol úver vo výške 100.000,- Sk (3.319,39 eura) s úrokovou sadzbou 11,30 %

ročne, poplatkom za poskytnutie úveru 2 % z výšky úveru. Žalovaná 1/ sa zaviazala zaplatiť úver
v mesačných splátkach po 2.430,- Sk (80,66 eura) vždy k 20.dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej
splátky 20.1.2004 a konečnou splatnosťou úveru 20.8.2008. Žalovaný 2/ pristúpil k uvedenej zmluve
ako ručiteľ, keď 10.9.2003 právny predchodca žalobcu a žalovaný 2/ uzavreli Dohodu o ručení. Zmluvou
o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/XXXX/XCE zo dňa 22.10.2008 Slovenská sporiteľňa, a.s. ako
postupca postúpila žalobcovi ako postupníkovi pohľadávky so všetkými právami, ktoré sú spojené s

postupovanými pohľadávkami a za podmienok uvedených v zmluve. Podľa Prílohy č. 1 uvedenej zmluvy,
bola žalobcovi postúpená pohľadávka žalovaných 1/ a 2/ vo výške 6.423,42 eura s príslušenstvom.Žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným 2/ ako ručiteľom za dlžníka Dohodu o uznaní záväzku dňa
13.2.2012, v ktorej ručiteľ uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na
základe vyššie uvedenej Zmluvy o splátkovom úvere s pôvodným veriteľom v celkovej výške 9.082,79

eura (istina 5.237,09 eura, ostatné príslušenstvo 1.186,32 eura, úrok z omeškania 14,25 % ročne zo
sumy 5.237,09 eura od 22.10.2008 do splatnosti poslednej splátky podľa tejto dohody).

3. Zmluvu o splátkovom úvere posúdil súd prvej inštancie ako spotrebiteľskú zmluvu a preto na
premlčanie podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007
Z.z.“) prihliadol aj z úradnej povinnosti; premlčanie zároveň namietli žalovaný 2/ ako aj vedľajší účastník
na strane žalovaných 1/ a 2/. Uviedol, že podľa stanoviska Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu
v Bratislave z 5.2.2015 uvedené ustanovenie zákona je možné aplikovať aj na konania začaté pred
jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 1.5.2014. Žalobca podal predmetnú žalobu na súd prvej
inštancie 29.10.2012, a domáhal sa zaplatenia splátok zo Zmluvy o splátkovom úvere, v ktorej bola

dohodnutá konečná splatnosť úveru 20.8.2008. K postúpeniu pohľadávky na žalobcu vo výške 6.423,42
eura s príslušenstvom došlo 22.10.2008. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda odo
dňa nasledujúceho po tom, kedy došlo k splatnosti úveru, resp. k postúpeniu pohľadávky. Vychádzal z
toho, že odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvýkrát, teda odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti

úveru, t.j. od 21.8.2008, resp. odo dňa nasledujúceho po dni postúpenia pohľadávky na žalobcu, t.j.
od 23.10.2008, mohol žalobca podať žalobu na súd. Posledný deň premlčacej lehoty pripadol na deň
23.10.2011. S poukazom na uvedené uviedol, že žalobca podal predmetnú žalobu až 29.10.2012, teda
nie v lehote určenej v § 101 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný nesúhlas žalobcu s námietkou premlčania odôvodnený
tým, že žalovaný 2/ uzavrel Dohodu o uznaní záväzku v súlade Občianskym aj Obchodným zákonníkom,
ktorá spĺňa všetky zákonné náležitosti pre uznanie dlhu zo strany dlžníka, má písomnú formu, vyplýva
z nej dôvod vzniku pohľadávky, jej výška a prísľub dlžníka, že pohľadávku uhradí, že žalovaný 2/ sám
požiadal o vystavenie splátkového kalendára a Dohoda o uznaní záväzku mu bola zaslaná poštou,

podpísal ju po zvážení vo svojom bydlisku (teda mal možnosť si ju prečítať a nepodpísať ju, ak by s
ňou nesúhlasil), pričom dohoda neobsahovala žiadne zložité a ani zavádzajúce právne formulácie, jej
obsah nebol rozsiahly, aby sa s ním žalovaný 2/ nemal možnosť zoznámiť. Vychádzal z toho, že žalobca
mal predmetnú dohodu dopredu pripravenú na formulárovom tlačive a mylnou informáciou dosiahol od
žalovaného 2/ uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej doby. Úmyslom žalobcu podľa neho bolo,

aby si zabezpečil pre seba isté právne postavenie na úkor nevedomosti žalovaného 2/, ktorý o premlčaní
nároku vedomosť nemal. Takéto konanie žalobcu považoval za nekalú obchodnú praktiku v zmysle §
8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. a aj za rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, čím sa podľa jeho názoru stal takýto právny úkon, (t.j. uvedená Dohoda o uznaní záväzku)
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatným. Vzhľadom na to, že predmetná dohoda bola podľa

jeho názoru nekalá obchodná praktika, bola potom dôvodne uplatnená aj námietka zákonnej trojročnej
premlčacej doby; na základe vyššie uvedených skutočností z dôvodu premlčania a neplatnosti Dohody
o uznaní záväzku žalobu zamietol.

5. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť

a žalobe vyhovieť, príp. ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zopakoval, že žalovaný 2/ podpísal
Dohodu o uznaní záväzku, prostredníctvom ktorej uznal záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo Zmluvy o
splátkovom úvere, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok v splátkach uvedených v
predmetnej dohode. Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu
zo strany dlžníka. Zdôraznil, že podpisom Dohody o uznaní záväzku, došlo k naplneniu § 110 ods. 1

druhá veta Občianskeho zákonníka, tzn. k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10
ročnej premlčacej doby. Dodal, že k tomu, aby nastali uvedené účinky zákon nevyžaduje, aby dlžník
mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Teda aj uznaním premlčaného záväzku bez toho, aby
bol dlžník poučený o premlčaní, nastávajú vyššie uvedené účinky. Uznanie premlčaného práva nie je
z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka viazané na vedomosť dlžníka,

že uznal premlčané právo. Žalobca ďalej v súvislosti s účinkami podľa § 558 Občianskeho zákonníka
poukázal na čl. 3bod 3.4 Dohody o uznaní záväzku posledná veta, v ktorom je uvedené, že „Ručiteľ
vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.“6. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa
(Rozsudok Nejvyššího soudu ČR , sp. zn. 23Cdo 1201/2009, zo dňa 29.6.2010, a tiež komentár

Občanský zákoník I Komentár. I. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2008), jej účelom je zabezpečiť rovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán tak, že súd má povinnosť ex offo prihliadať na neprijateľnosť
a neplatnosť zmluvných podmienok. V žiadnom prípade však nemôže zbaviť spotrebiteľa akejkoľvek
zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Zastával názor, že súd by vybočil z medzí a
účelu ochrany spotrebiteľa upravenej v Občianskom zákonníku, keď by úplne negoval hmotnoprávne

inštitúty upravené v Občianskom zákonníku, a to uznanie práva v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ako aj uznanie záväzku v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Daným prístupom by
došlo k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k
úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového
vzťahu vyplývajú. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva
a zároveň premlčaním dlh nezaniká, teda nemožno ani pri najmenšom hovoriť o použití nekalých

obchodných praktík. V danom prípade došlo navyše k uznaniu dlhu a teda k plynutiu novej premlčacej
doby. Na podporu svojej argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Nitre,
Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Trnave. Zdôraznil, že predmetná
úverová zmluva bola uzavretá 10.9.2003, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali § 52 až 54
Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti

Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Dodal, že zmluva o
úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Tvrdil, že novelizovaným § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred
1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. To podľa neho

znamená, že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Pri aplikácii 4 ročnej premlčacej doby podľa
Obchodného zákonníka by bolo posudzovanie splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktoré predpokladá
§ 558 Občianskeho zákonníka irelevantné, nakoľko predmetná dohoda bola podpísaná 13.2.2012,
pričom pohľadávka žalobcu sa stala splatnou 20.8.2008, t.j. v čase uznania dlh nebol premlčaný (napr.

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 6 M Cdo/4/2012
zo dňa 27.3.2013).

7. Žalobca zároveň poukázal na to, že v Dohode o ručení žalovaný 2/ písomne vyhlásil, že berie na seba
voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Uvedená Dohoda o ručení je

podľa neho zabezpečovacou zmluvou a nespĺňa charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného vyvodil, že pri uzatváraní Dohody o ručení žalovaný
2/ nemal postavenie spotrebiteľa.

8. Žalovaný 2/vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že v predmetnom konaní išlo jednoznačne o spotrebiteľskú vec a titul od ktorého odvíjal žalobca
svojprávnynárokobsahovalneprijateľnépodmienky,ktorésúdskúmaexoffo.Dohoduouznanízáväzku
považoval za formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka, prípadne osobu pristupujúcu k záväzku
a dlžník nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Takto predformulovaná dohoda
obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu a

rozhodcovskúdoložku.Dodal,žeichprávnyvýznamadôsledkysúpreväčšinuspotrebiteľovneznámymi
kategóriami. Obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári boli podľa jeho názoru neprijateľné,
a preto ich považoval za absolútne neplatné. Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu bolo
sofistikovane „skryté“ do dohody o splátkach v bode 3, pričom malo byť súčasťou uznania záväzku
v bode 2 Dohody o uznaní záväzku. K neprijateľnosti zmluvnej podmienky predlžujúcej premlčaciu

lehotu v spotrebiteľských zmluvách na desať rokov predložil rozsudok Krajského súdu Prešov č.k.
11Co/37/2012-90, zo dňa 7.6.2012. Uzatvorenie Dohody o uznaní záväzku bolo v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z., pretože pri uzatváraní tejto dohody neboli dodržané
princípydobromyseľnosti,čestnostiažalobcavyužilomylalesťvsnahedosiahnuťuznaniepremlčaného
záväzku spotrebiteľa. Podpisom formulárovej Dohody o uznaní záväzku si spotrebiteľ zhoršil svoje

zmluvné postavenie a uzatvorenie tejto dohody mu privodilo značnú ujmu, čo podľa nich bolo v rozpore
s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poznamenal, že okolnosti, za ktorých žalobca
uzatvára so spotrebiteľmi formulárové Dohody o uznaní záväzku (po vynútenej návšteve splnomocnenej
osoby žalobcu, s vysvetlením, že ide iba o dohodu o splátkach dlhu) je potrebné považovať za nekalúobchodnú praktiku a posudzovať ju najmä podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. Ak aj išlo pri uznaní
dlhu o jednostranný právny úkon, tak v prípade keď ho dodávateľ „nadiktoval“ do Dohody o uznaní
záväzku, išlo o to viac o neprijateľnú zmluvnú podmienku a nekalú obchodnú praktiku. K neprijateľnosti

zmluvnej podmienky predlžujúcej premlčaciu lehotu v spotrebiteľských zmluvách na desať rokov tiež
predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 M Cdo 1/2014, zo dňa 30.3.2015.

9. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385

ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

10. S ohľadom na to, že preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu je vymedzená rozsahom a dôvodmi
uvedenýmivpodanomodvolaní,odvolacísúdnajprvzameralnaposúdenietoho,činazákladezisteného
skutkového stavu uzavretie Dohody o uznaní záväzku možné považovať za neprijateľnú obchodnú
praktiku. V preskúmavanej veci žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa titulom zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 22.10.2008 podanou žalobou uplatnil proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na
zaplatenie sumy 8.357,39 eura s príslušenstvom na základe Zmluvy o splátkovom úvere. Zároveň
žalobca uplatnený nárok opieral o Dohodu o uznaní záväzku uzavretú medzi ním a žalovaným 2/ dňa
13.2.212, v ktorej žalovaný 2/ čo do právneho dôvodu a výšky svoj záväzok uznal.

11. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa vzhľadom na uplynutie doby troch rokov od splatnosti
úveru (resp. postúpenia pohľadávky) v prvom rade zaoberal otázkou premlčania uplatneného nároku.
Záver, že podanú žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu premlčania nárokov žalobcu, však odvolací
súd považuje za nesprávny.

12. Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi.
Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v
rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú

nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

13. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak s
prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku opomenie podstatnú
informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o

obchodnejtransakcii,atýmzapríčiňujealebomôžezapríčiniť,žepriemernýspotrebiteľurobírozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

14. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom

podstatné informácie uvedené v odseku 3, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

15. Záver o premlčaní uplatneného nároku založil súd prvej inštancie na zistení, že v prípade

nároku uplatneného žalobou, podanou dňa 29.10.2012, všeobecná premlčacia doba v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka uplynula už dňa 23.10.2011, pričom k jej predĺženiu, resp. nastúpeniu novej 10-
ročnej premlčacej doby v tomto prípade nedošlo. Dohodu o uznaní záväzku, uzavretú medzi žalobcom a
žalovaným dňa 13.2.2012 vyhodnotil ako neplatný právny úkon pre rozpor sa dobrými mravmi v zmysle
§ 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z., pretože žalobca ju mal vopred pripravenú na formulárovom tlačive

a mylnou informáciou dosiahol od žalovaného 2/ uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej lehoty.
Odvolací súd však poukazuje na to, že okolnosti podpisu (uzavretia) Dohody uznaní záväzku uzavretej
medzi žalobcom a žalovaným 2/ dňa 13.2.2012 tak, ako ich súd prvej inštancie opísal v odôvodnení
napadnutého rozsudku, zo žiadnej z listín, ktoré sú obsahom spisu, nevyplývajú. Za stavu, keď súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie výlučne predloženými listinami ani pri vynaložení maximálneho úsilia

nie je možné zistiť, na základe čoho vlastne skutkovo ustálil, že žalovaný nemal žiadnu vedomosť o
tom, že podpisuje uznanie záväzku, resp. či tento je alebo nie je premlčaný, netušil význam toho, čo
podpisuje,azároveň,žežalobcakonalnečestne,súmyslomzabezpečiťpresebaprávneistépostavenie
na úkor nevedomosti žalovaného, čo by mohlo byť dôvodom neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmipodľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. Skutkové a na to nadväzujúce právne závery súdu prvej
inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak treba považovať za predčasné a zjavne nesprávne.
Pre úplnosť odvolací súd, pokiaľ ide o otázku platnosti uznania záväzku žalovaného 2/ obsiahnutého

v Dohode o uznaní záväzku, poukazuje na to, že ak vykonaným dokazovaním nebudú preukázané iné
(nové) skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o neplatnosti tohto právneho úkonu, je potrebné tento
považovať za platný, keď jeho neplatnosť nemožno vyvodzovať z jeho samotného obsahu, pričom bude
treba zaoberať sa aj tvrdeniami žalobcu, že predmetná dohoda bola žalovanému 2/ doručená domov,
kde mal možnosť sa s ňou dôkladne oboznámiť, že nejde o rozsiahly text a že bola žalovanému 2/

predložená na základe jeho žiadosti.

16. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobca považoval napadnutý rozsudok za nesprávne právne posúdený,
bola aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby. Odvolací súd v tejto
súvislosti uvádza, že zmluva o úvere bola ku dňu uzatvorenia Zmluvy o splátkovom úvere, t.j. 10.9.2003
upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka; nebolo ju teda možné subsumovať pod definíciu

spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom k 10.9.2003).
Zmluva o úvere však aj napriek tomu bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona
č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo
viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom.
Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných
podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže
ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s

uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným
zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. Právny predchodca žalobcu uzavrel s dlžníkom zmluvu
o splátkovom úvere, ktorá bola svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko právny predchodca
žalobcu vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a dlžník vystupoval ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci

predmetu svojej podnikateľskej činnosti; dlžník ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvoril zmluvu s
vopred vypracovaným predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná
zmluva o splátkovom úvere má podobu klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že
sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú
predtlač, pričom všeobecné obchodné podmienky tvoria priamo jej prílohu. V zmysle vyššie uvedeného

odvolací súd poznamenáva, že v danej veci ide o vzťah medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ktorý
prijíma úver na spotrebu, teda sa jedná o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí
medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a je plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa,
že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať
právnu úpravu o občianskych právach a nie obchodné (podnikateľské) právo. Súd prvej inštancie na

tomto základe náležite aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie.

17. V súlade s Občianskym zákonníkom, ako aj v súlade so smernicou Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je podmienkou naplnenia znakov spotrebiteľskej zmluvy
skutočnosť,žesúpriamonajejzákladedodávanétovaryaleboslužby,alerozhodujúcajelenskutočnosť,

že pri uzatváraní a plnení účastník nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej
činnosti. Z uvedeného vyplýva, že z definície spotrebiteľskej zmluvy nie sú vylúčené ani zmluvy
zabezpečujúce a teda Dohoda o ručení uzatvorená medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom
a žalovaným 2/ znaky spotrebiteľskej zmluvy splňuje.

18. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase
dohodnutej konečnej splatnosti poskytnutého úveru resp. v čase, odkedy sa právo mohlo vykonať
po prvý krát, sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, mali použiť vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom

odôvodnený záver, že na účely posúdenia premlčania v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu
absolútneho obchodu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku.
Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca novelizáciou § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorýchúčastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby
sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom bolo iba expressis verbis vyjadriť aj dovtedy platné

pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Podľa názoru
Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014 sa predmetné
ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
jeho účinnosťou; rovnaký názor Najvyšší súd SR zaujal aj vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.5.2015, sp.
zn. 8 M Cdo 3/2015.Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít tak zastáva jednoznačne

názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy premlčania podľa
Obchodného a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Záverom hodno podotknúť, že
aplikáciu občianskoprávnej úpravy o premlčaní v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich
spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. Rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa
27.3.2013) a ďalšie rozhodnutia krajských súdov, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje už požiadavky
aktuálnej praxe z uvedených hľadísk nereflektujú; závery týchto rozhodnutí preto odvolací súd nemohol
aplikovať v predmetnej veci. Na uvedenom základe skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli
spôsobilé zmeniť správnosť záveru súdu prvej inštancie, že premlčanie žalobou uplatneného nároku je

potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka.

19.Pretožesúdprvejinštanciesvojezamietajúcerozhodnutiezaložilnanesprávnychprávnychzáveroch
o neplatnosti uzavretej Dohody o uznaní záväzku, pre ktoré sa potom podstatou veci z hľadiska právne
významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti nároku nezaoberal a keďže rozhodnutie súdu

prvejinštancievčastiprávnehoposúdenianezodpovedápožiadavkámkladenýmnariadneodôvodnenie
rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace
otázky vo vzťahu k uplatňovanému nároku; súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedený
nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom a preto odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1
C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Odvolací súd sa v súhrne stotožnil s odvolacou
argumentáciu žalobcu o nedostatočnom vyhodnotení ním uplatňovaného nároku proti žalovanému
2/, keď súd prvej inštancie uplatňovaný nárok nepriznal aj napriek skutkovým zisteniam získaných z
vykonaného dokazovania, že žalovaný 2/ uzavrel so žalobcom Dohodu o uznaní záväzku, predmetom

ktorej bolo uznanie jeho záväzku z ručenia za splnenie záväzku žalovanej 1/ zo Zmluvy o splátkovom
úvere. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný; opätovne posúdi dôvodnosť nároku na
zaplatenie 8.357,39 eura s prísl. v naznačenom smere (rozhodnutie odvolacieho súdu by za tohto stavu
v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by došlo k odňatiu možnosti preskúmania

takéhoto rozhodnutia v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku). Na prejednanie sporu súd prvej
inštancie nariadi pojednávanie (§ 297 C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav
potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné
a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci
odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich

uvedenie bolo zrozumiteľné.

20. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, §
396 ods. 3 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).