Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. máj 2018

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/23/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317207525
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2018:2317207525.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou HOSŤOVECKOU, v právnej

veci žalobcu: S. Q., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Š., T. XXXX, zastúpeného: JUDr. Ľudovít
Štanglovič, advokát so sídlom 927 01 Šaľa, Jarmočná 2264/3, proti žalovanému: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom 813 11 Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súdžalovanejpriznávavočižalobcovináhradutrovkonaniavovýške100%,oktorejvýškesúdrozhodne

samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27. 3. 2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pričom žiadal nemajetkovú
ujmu vo výške 50 000,- eur z titulu nezákonného rozhodnutia (vznesenie obvinenia) a 120 000,- eur z
titulu rozhodnutia o väzbe.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Galante, odbor kriminálnej
polície, oddelenie všeobecnej kriminality (ďalej „OR PZ v Galante") pod ČVS: E.-XXX/OVK-L.-XXXX

zo dňa 26. 10. 2012 (ďalej „Uznesenie o vznesení obvinenia") bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného
poriadku začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi S. Q. vo veci v bode 1/
za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/ Trestného zákona, na skutkovom základe
uvedenom v predmetnom uznesení. Proti Uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 26. 10. 2012 podal
žalobca sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Galanta uznesením zn. 3 Pv 778/12 zo dňa 27. 10. 2012
(ďalej aj „Uznesenie OP Galanta zo dňa 27. 10. 2012“) zamietla podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku, pretože nie je dôvodná. Dňa 25. 10. 2012 o 16:40 hod. bol žalobca zadržaný, čím mu bola
obmedzená osobná sloboda. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Galante sp.
zn. lTp/49/2012 zo dňa 28. 10. 2012 (ďalej aj „Uznesenie o vzatí do väzby“) bol žalobca vzatý do
väzby, ktorá sa mu započítala odo dňa 25. 10. 2012 o 16:40 hod. O sťažnosti žalobcu proti Uzneseniu
o vzatí do väzby Krajský súd Trnava uznesením sp. zn. 3Tpo/50/2012 z 19. 11. 2012 rozhodol tak,
že sťažnosť zamietol podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku. Žalobca počas výkonu väzby
viackrát podával žiadosti o prepustenie z väzby, resp. sťažnosti proti rozhodnutiam o predĺžení lehoty

väzby, avšak bezvýsledne. Dňa 27. 5. 2013 podala Okresná prokuratúra Galanta obžalobu na žalobcu
na Okresný súd Trnava pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/,
ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe, pričomzmenu právnej kvalifikácie oznámilo OR PZ v Galante listom zo dňa 14. 2. 2013. Uznesením Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 3To/132/2013 z 18. 2. 2014 bolo zrušený rozsudok Okresného súdu Trnava sp.
zn. 6T/42/2013 zo dňa 24. 10. 2013, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z prejednávanej trestnej

činnosti. Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/42/2013 zo dňa 2. 9. 2014, právoplatným dňa
2. 6. 2015, bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku, pretože
nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný (žalobca). Vzhľadom na vyhlásenie oslobodzujúceho
rozsudku, predseda senátu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 2. 9. 2014 vydal v zmysle § 79 ods. 2
Trestnéhoporiadkupríkaznaprepustenie,abybolžalobcaihneďprepustenýzvýkonuväzbynaslobodu.

Na odvolanie okresného prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku, Krajský súd Trnava uznesením
č. k. 3To/4/2015 - 691 zo dňa 2. 6. 2015 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného
prokurátora. Žalobca bol vo výkone väzby od 25. 10. 2012 do 2. 9. 2014. Nakoľko žalobca bol vzatý do
väzby Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Galanta zo dňa 28. 10. 2012, pričom
väzba sa mu započítala od 25. 10. 2012 o 16:40 hod., a keďže Uznesenie o vznesení obvinenia bolo
vydané dňa 26. 10. 2012, tak na daný skutkový stav a prípad žalobcu a jeho nároky, sa vzťahuje zákon č.

514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v znení zákona č. 508/2010 Z.Z. (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“).

Žalobca poukázal na ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, § 17 ods. 1 až 4, § 19
ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003.

Žalobca sa domáha náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím, ktorým je uznesenie
vyšetrovateľa OR PZ v Galante, pod ČVS: E.-XXX/OVK-L.-XXXX zo dňa 26. 10. 2012. Nezákonnosť
predmetného rozhodnutia je nutné posudzovať vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.
6T/42/2013 zo dna 2. 9. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava č.k. 3To/4/2015-691 zo

dňa 2. 6. 2015, ktorými bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku,
pretože nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný (žalobca). Súdna judikatúra má za to, že ten,
proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody (viď Rozhodnutie NS SR sp.zn. 3
Cdo 194/2010). Je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu

nemalo byť začaté a teda utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú.

Keďže počas trestného konania ČVS: E.-XXX/OVK-L.-XXXX došlo aj k zadržaniu žalobcu a k jeho vzatiu
do väzby, uplatňuje si žalobca náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy aj z dôvodu rozhodnutia o väzbe,
keďže bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/42/2013 zo dňa 2.

9. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava č.k. 3To/4/2015-691 zo dňa 2. 6. 2015.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú:
A. existencia nezákonného rozhodnutia,
B. zrušenie, či zmena nezákonného rozhodnutia pre nezákonnosť, pokiaľ zákon neustanovuje inak,

C. využitie riadneho opravného prostriedku voči nezákonnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov
hodných osobitného zreteľa,
D. existencia škody,
E. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Ad A.
Z dôvodu zákonnej absencie definovania rozhodnutia, je potrebné vychádzať z toho, že ide o akýkoľvek
individuálny právny akt orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických a
právnickýchosôb,aleboktorýmmôžubyťprávaapovinnostitýchtoosôbdotknuté.Takýmtorozhodnutím
je uznesenie o vznesení obvinenia. Samotná nezákonnosť predmetného uznesenia je preukázaná

právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom (spod obžaloby).

Ad B.
Hoci predmetné Uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vyslovene zrušené alebo zmenené, takýto
charakter v spojitosti sním vytvára právoplatný rozsudok o oslobodení spod obžaloby, čo vyplýva z

judikatúry.

K nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia v kontexte zákona č. 514/2003 Z.z.ZhľadiskauplatňovanéhonárokužalobcujekľúčovýmUznesenieovzneseníobvinenia.Účinkyzrušenia
Uznesenia o vznesení obvinenia nastali právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn.
6T/42/2013 zo dňa 2. 9. 2014 o oslobodení spod obžaloby v spojení s uznesením Krajského súdu

Trnava č.k. 3To/4/2015-691 zo dňa 2. 6. 2015. „Ten, proti némuž bylo trestní stíhaní zastaveno, nebo
ten, jenž byl zproštěn obžaloby má podle ustanovení § 1 a § 4 zákona č. 58/1969 Sb. zásadné
právo na náhradu škody zpusobené usnesením o vznesení obvinení“ (rozhodnutie NS ČR, sp. zn.
1 Cz 6/90, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. R 35/1991). „Ten, proti
komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení

ďalších zákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona číslo 58/1969 Zb. zásadne právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo
53/93, publikované pod č. R 70/1994, porov. aj R 35/1991 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
lCdo/68/2010). Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí systematickým a logickým výkladom dospel
k tomu, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v

podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebol potvrdený. Nezákonnosť rozhodnutia, ktoré bolo príčinou vzniku škody, sa neposudzuje ako
predbežná otázka, čo vyplýva z nasledovného právneho názoru: „Otázku nezákonnosti rozhodnutia
nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným
rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné, súd z takého rozhodnutia vychádza pri

rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti." (rozsudok NS SR zo dňa 31.5.2005, sp. zn. 1Cdo 16/2005,
publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. R 28/2006).

Ad C.
Žalobca podal proti Uzneseniu o vznesení obvinenia v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok, teda

sťažnosť, o ktorej rozhodla Okresná prokuratúra Galanta uznesením zn. 3 Pv 778/12 zo dňa 27. 10.
2012 tak, že sťažnosť bola zamietnutá. Z uvedeného vyplýva. že žalobca splnil tiež zákonnú podmienku
pre priznanie nároku na náhradu škody podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z..

Ad D.

Zákon č. 514/2003 Z.z. pojem „škoda“ nedefinuje. Pod škodou je však potrebné okrem majetkovej
ujmy (skutočnej škody a ušlého zisku) rozumieť aj nemajetkovú ujmu. Pre účely predmetného zákona
sa uplatňuje širšia definícia pojmu „škoda“ zahŕňajúca aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, čo vyplýva
aj z názvu príslušnej časti zákona nad ust. § 17 predmetného zákona (spôsob a rozsah náhrady
„škody“), pričom v ust. § 17 ods. 2 predmetného zákona je upravená nemajetková ujma, a teda „škodou“

treba rozumieť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. Širší pojem škody, teda obsahujúci i nemajetkovú
ujmu v peniazoch, sa podobne uplatňuje napríklad aj v českej právnej úprave zodpovednosti za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci (Nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 428/05). Škoda, ktorá žalobcovi
v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vznikla a ktorej náhradu si uplatňuje, spočíva v náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemajetková ujma vznikla u žalobcu v dôsledku zásahov predmetného

trestného stíhania do jeho osobnostných práv v podobe práva na česť a dôstojnosť, práva na dobré
meno, práva na ochranu zdravia a súkromia vrátane medziľudských vzťahov.

Pri vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca poukázala na
odôvodnenie rozsudku NS SR z 31.5.2007, sp. zn. 4Cdo/l 77/2005: „Trestné stíhame, v rámci neho i

prípadný výkon väzby, predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie
negatívne dopady na jeho život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho
cti, dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl.
17 ods. I Ústavy SR, obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje či. 19 ods. 1 a 2

Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu, ktoré
boli realizované v rozpore zo zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku
materiálnej škody i vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobných práv...". Ďalej argumentoval poukazom
na Nález ÚS ČR sp. zn. II. US 590/08 zo dňa 17. 6. 2008, Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS
428/05). S ohľadom na uvedené, pri racionálnom pohľade na výklad ustanovení upravujúcich nárok na

odškodnenie v podobe nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie v rámci nezákonného trestného
stíhania, nie je možné obmedziť sa len na prihliadnutie časového úseku, počas ktorého došlo k reálnemu
obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca, ale je nutné brať ohľad na trestné stíhanie ako celok, pretože
najmä to samotné počas doby jeho trvania veľmi výrazne zasahovalo do osobnostných práv žalobcu,ktorý bol vystavovaný neustálemu stresu, spoločenskému zneváženiu a psychickým útrapám počas
celej doby počnúc nezákonným Uznesením o vznesení obvinenia a prostredníctvom úkonov, ktorých bol
povinný sa zúčastňovať, až do doby právoplatného skončenia nezákonného a absolútne nedôvodného

trestného stíhania. Neprehliadnuteľné sú aj následky, ktoré nedôvodné trestné stíhanie zanechalo na
žalobcovi v jeho súkromnom živote. V rámci okolností konkrétneho prípadu bol skutok, pre ktorý bolo
vznesené obvinenie žalobcovi počas prípravného konania prekvalifikovaný zo zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody 3 až 10 rokov na

obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona so sadzbou
trestu odňatia slobody 15 až 20 rokov, pre ktorý trestný čin bola podaná obžaloba, a ktorú predstavu
takéhoto možného trestu žalobca tiež ťažko psychicky prežíval. Žalobca nebol nikdy predtým trestne
stíhaný,nemalanemážiadenzáznamvregistritrestov.Poskončenítrestnéhostíhaniasažalobcastretol
s nedôverou zo strany bývalých známych a priateľov, ktorých aj stratil, nakoľko ich odradzovala jeho
negatívna „povesť" vytvorená trestným stíhaním, počas ktorého bol spájaný s drogami a obchodovaním

s nimi.

S odkazom na uvedené zásahy do života a osobnostných práv žalobcu zo strany štátu a dôvody vzniku
nemajetkovej ujmy možno mať za to. že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a preto vznikol žalobcovi

nárok na uhradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko ju nie je možné uspokojiť inak, napr. len
verejným ospravedlnením.

K určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Žalobca nikdy predtým nebol trestne stíhaný. Žil a žije bezúhonným spôsobom života. Trestné stíhanie
mu privodilo aj psychické problémy. K okolnostiam vzniku ujmy žalobcu je nutné uviesť z akých
dôkazov, dôkazných prostriedkov a ich „kvality" sa vychádzalo v rámci trestného stíhania. Od začiatku

trestného stíhania bolo zrejmé, že žalobca sa v rodinnom dome č. 1515 v Šoporni, kde boli zaistené
rastliny marihuany, nezdržiaval, nebýval tam, do domu nevstupoval, chodieval iba občas kŕmiť psa.
Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/42/2013 zo dňa 2. 9. 2014 vyplýva, že
„nebol produkovaný žiaden priamy ani nepriamy dôkaz, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností umožnil
urobiť záver o vine obžalovaného", a ďalej, že „brat obžalovaného - D. Q. ml. sám v uvedenom

rodinnom dome pestoval marihuanu a bol za (súvisiacu) časť aktuálneho skutku už uznaný za vinného.
V minulosti bol súdne trestaný za užívanie a držbu omamných látok, uviedol, že sám omamné látky
užíva. V danom prípade sa nedá vylúčiť motivácia svedka, usvedčiť obžalovaného zo spáchania
trestnej činnosti, aby sa sám vyhol prípadnému postihu za uvedenú trestnú činnosť." Svedectvo svedka
usvedčujúceho žalobcu z trestnej činnosti kladenej mu za vinu bolo teda účelové, nedôveryhodné a

takto ho vyhodnotil aj súd. Trestné stíhanie a obvinenie žalobcu vychádzalo z nezákonných dôkazov a
informácií od „informátorov" (inštitút absentujúci v Trestnom poriadku), pretože „prokurátor...záver o vine
obžalovaného opieral o výpovede príslušníkov policajného zboru, ktorí sa od informátorov dozvedeli, že
osoba s prezývkou „F." má pestovať marihuanu, pričom informátori ďalej tvrdili, že „F." je obžalovaný
(žalobca). Identita informátorov pritom nie je známa. Ak by súd o tieto dôkazy oprel výrok o vine,

znamenalo by to, že by vychádzal z domnienok príslušníkov policajného zboru a ich informátorov
(!), ktoré nie sú žiadnym spôsobom verifikovateľné a to ani v prípade, ak by boli mená informátorov
odtajnené." Uvedený názor vo vzťahu k zdrojom informácií od „informátorov" potvrdil aj Krajský súd v
Trnave.Obžalovaný(žalobca)sadobrovoľnepodrobilsteromzrúkaznaleckejexpertízebolopodrobené
aj jeho motorové vozidlo, avšak ani v jednom prípade neboli vykázané stopy po omamných látkach (str. 5

uzneseniaKrajskéhosúduTrnavasp.zn.3To/4/2015),čotiežnasvedčujenedôvodnostistíhaniažalobcu
od počiatku. Žalobca prišiel o známych a priateľov, členov rodiny aj širšej, ktorí s ním pred vznesením
obvinenia udržiavali kontakt, ale po jeho právoplatnom oslobodení sa s ním nekontaktujú. Závažnosť
následkov v súkromnom živote žalobcu je kategória, ktorú nemožno kvantifikovať. Podozrenia zo stranyznámych a priateľov, členov rodiny aj širšej, či rodiny priateľky žalobcu, počas trestného stíhania je
niečo, čo by každý človek niesol obzvlášť ťažko vzhľadom na nevyhnutnosť sociálnych vzťahov v živote
každého človeka. Právo na ochranu súkromia pritom bráni osobnosť pred vonkajším neoprávneným

zasahovaním, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj jej fyzickej, psychickej, morálnej a sociálnej integrity.
Vnútorná sféra nie je izolovaná od vonkajšieho sveta a dianie vo vonkajšom svete bezpochyby dopadá aj
na vnútro človeka, sféru jeho emócií, myšlienok, predstáv, postojov, názorov a vyvoláva v ňom pozitívne i
negatívnereakcie.Negatívnyzásahdotejtosférypôsobínerazzraňujúco,znevažujúco,človekazbavuje
istoty a spôsobuje mu rozličné ujmy. Inak tomu nebolo ani v prípade žalobcu, ktorému trestné stíhanie

privodilo nepriaznivý zásah do súkromia v naznačenom zmysle, najmä v strate a ochladení sociálnych
kontaktov. K spoločenskému zneváženiu a jeho dôsledkov pre žalobcu - žalobca bol spájaný s obzvlášť
závažnou trestnou činnosťou a s drogami, tak sa vytvoril negatívny obraz o jeho osobe v spoločnosti
a medzi jeho známymi.

Ad E.

Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (vrátane ujmy
nemajetkovej) bude vzájomný pomer príčiny a následku. V tomto smere žalobca poukázal na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 53/93, na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 1Cz 6/90. V zmysle
uvedených, ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších predpokladov zásadne
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Rozsudok oslobodzujúci spod

obžaloby, predstavuje v podstate zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu, že predpoklad
spáchania trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Právoplatné
oslobodenie spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Trnava z 2. 9. 2014, má pre uznesenie
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Galanta, pod ČVS: E.-XXX/OVK-L.-XXIX zo dňa 26. 10. 2012
rovnakédôsledky,akojehozrušenieprenezákonnosť.Nezákonnosťuzneseniapredmetnéhouznesenia

vyšetrovateľa OR PZ Galanta mala za následok nezákonnosť a vadnosť všetkých úkonov ako aj
rozhodnutí vykonaných voči žalobcovi v trestnom konaní.

Rozhodnutie o väzbe

Podľa § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z., Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

Podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31. 12. 2012), výška nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

Mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2011 bola v sume 786,- eur, za rok 2012 v sume
805,- eur a v roku 2013 v sume 824,- eur. Uvedená suma predstavuje dolnú hranicu výšky nemajetkovej

ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe. Žalobca bol vo výkone väzby od 25. 10. 2012 do 2. 9. 2014, teda
celkovo 677 dní. Výkonom väzby došlo k neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti, osobnej
slobody, pričom následky týchto zásahov nemožno odstrániť, ani dať primerané zadosťučinenie, keďže
ide o nenavrátiteľné a nezvrátiteľné minulé obdobie života žalobcu, kedy vykonával väzbu, a teda možno
ho odškodniť len nemajetkovou ujmou v peniazoch. Výkon väzby bol pre žalobcu traumatizujúci, pričom

prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty a zasiahol aj do jeho súkromia, keďže nemohol štandardne
udržiavať vzťah s jeho priateľkou, bol od nej odlúčený, čo prežíval najťažšie, ďaleko od miesta svojho
bydliska, a to aj v čase vianočných a novoročných sviatkov počas 2 rokov. Návštevy s priateľkou sa
odohrávali bez priameho kontaktu. Žalobca nemohol udržiavať kontakt so svojimi známymi, širšou
rodinou, či rodinou jeho priateľky, ktorí o ňom pochybovali aj vzhľadom na dĺžku väzby, ktorým sa

tiež odcudzil v dôsledku výkonu väzby, čím sa zasiahlo do jeho súkromia a vzťahov. K určeniu výšky
nemajetkovej ujmy za väzbu je potrebné prihliadnuť aj na povahu trestnej veci (porov. rozsudok NS
ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010), pričom žalobca bol trestne stíhaný za tzv. drogovú trestnú činnosť, v
rámci ktorého stíhania došlo k sprísneniu právnej kvalifikácie na obzvlášť závažný zločin. Žalobca bol
vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda z dôvodu obavy, že

by pokračoval v trestnej činnosti, avšak v rodinnom dome, kde sa našli rastliny marihuany a na ten
účel slúžiace zariadenia, ani nebýval, nezdržiaval sa tam, ani nemal vzdelanie a prax na to, aby mohol
obsluhovať technologické zariadenia na pestovanie marihuany, a teda od počiatku neexistovala obava,
žebyžalobcapokračovalvtakomkonaní,ktoréhosaaninedopustil.Pokiaľideopríčinnúsúvislosťmedziväzbou žalobcu a vznikom ujmy, tak práve väzba žalobca spôsobila a znamenala nútené obmedzenie
jeho osobnej slobody, pocity frustrácie a neistoty, a aj odlúčenie od jeho priateľky a odcudzenie jeho
známym, širšej rodine, rodine jeho priateľky a celkovú izoláciu od spoločnosti a tiež svojou dĺžkou

prispela k väčšiemu presvedčeniu o účasti žalobcu na spáchanej trestnej činnosti u laickej verejnosti.

Žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie jeho nárokov žiadosťou zo
dňa 14. 6. 2016 evidovanou na Ministerstve spravodlivosti SR pod č. 4427/2016/141, na ktorú mu
žalovaný odpovedal listom zo dňa 15. 12. 2016 s tým, že žiadosť posúdil žalovaný ako „nedôvodnú", a

ktorá bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 27. 12. 2016.

Vzhľadomnauvedenéskutočnostisažalovanýdomáhal,abysúdzaviazalžalovanéhonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pričom žiadal nemajetkovú ujmu vo výške
50 000,- eur z titulu nezákonného rozhodnutia (vznesenie obvinenia) a 120 000,- eur z titulu rozhodnutia
o väzbe.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne a uviedol, že žalobca si uplatňuje právo na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe. Za nezákonné rozhodnutie považuje
uznesenie Okresného riaditeľstva PZ Galanta o vznesení obvinenia, ČVS: E.-XXX/OVK-L.-XXXX, ktoré
bolo vydané dňa 26. 10. 2012, v súvislosti so skutočnosťou, že trestné konanie, ktoré bolo vedené

voči žalobcovi neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, ale naopak, skončilo oslobodením
žalobcu spod obžaloby. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov (napr. rozhodnutie uverejnené v
Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 24/92, t. j. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cz 41/90,
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cz 6/90), právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím v prvom rade vzniká len pri splnení zákonných

podmienok, v druhom rade pri istých okolnostiach nevzniká, to znamená, že právo na náhradu škody v
takýchto prípadoch síce vo všeobecnosti vzniká, ale nie bezvýhradne, len pri splnení ďalších zákonných
predpokladov. Žalobca vo svojom žalobnom návrhu na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 1Cdo 53/93, pričom ide o jedno z prvých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré
formuluje záver, že pri oslobodení spod obžaloby alebo pri zastavení trestného stíhania vzniká právo

na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, za ktoré sa považuje uznesenie o vznesení
obvinenia, ale na druhej strane, dané rozhodnutie upozorňuje, že toto právo nie je bezpodmienečné a
je potrebné skúmať jednak dôvody zastavenia trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby a
identifikovať, kedy nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, a zároveň aj
skúmať podmienky, kedy zodpovednosť štátu vôbec nevznikne z dôvodov podľa § 5 ods. 2 zákona č.

58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Podľa názoru žalovanej, je potrebné danú situáciu analogicky použiť i na tento
prípad. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na relevantnú pasáž rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1 Cdo 53/93: „Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení

obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska
systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona
by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo
na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).“

Žalovaný však poukázal na aktuálnejšie rozhodnutia súdov, pri ktorých takéto podmienky a okolnosti
dané boli. Teda ktoré pri obdobných skutkových okolnostiach (ak osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie,
nebola odsúdená) nehovoria automaticky o vzniku zodpovednosti štátu za škodu (napr. Uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2012). Žalovaný má za to, že aj v tomto prípade existujú konkrétne
okolnosti trestného stíhania, v zmysle ktorých žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej uznesením

o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím nevzniklo. V uznesení o vznesení obvinenia zo
dňa 26. 10. 2012 sa uvádza, že pri vykonanej domovej prehliadke rodinného domu č. 1515, kde mal
žalobca prihlásený trvalý pobyt, boli zaistené zelené rastliny rodu Cannabis s hmotnosťou 558,3 g,
ktoré množstvo zodpovedá najmenej 1117 obvykle jednorazovým dávkam drogy a nástroje slúžiace
na pestovanie, sušenie, váženie, prípravu a balenie zelenej rastliny. Rozsudkom OS Trnava, sp. zn.

6T/42/2013 zo dňa 2. 9. 2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nakoľko na základe vykonaných
dôkazov nebolo možné bez pochybností prijať záver o vine obžalovaného. V trestnom konaní sa orgány
činné v trestnom konaní a súd opierali o usvedčujúce svedectvo brata žalobcu, D. Q., ktorý bol už
v minulosti súdne trestaný za užívanie a držbu omamných látok a preto sa nedala vylúčiť motiváciasvedka, usvedčiť obžalovaného zo spáchania trestnej činnosti, aby sa sám vyhol prípadnému postihu.
Je síce nepopierateľným faktom, že žalobca bol nakoniec oslobodený spod obžaloby, avšak v štádiu
trestného konania, keď bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré žalobca označuje ako titul

nároku na náhradu škody, bolo na základe zaistených vecí a výpovede svedkov viac menej nepochybné,
že žalobca sa mal dopustiť spáchania trestného činu. Z odôvodnenia daného uznesenia vyplýva, že
žalobcov brat D., ktorý bol prítomný pri domovej prehliadke, sám vo svojej výpovedi priznal, že určité
zaistené veci patria priamo jemu, avšak za majiteľa ostatných vecí označil žalobcu. Výpoveď D. bola
podporená aj výpoveďou najmladšieho brata, D.. V odôvodnení daného uznesenia sa uvádza: „Videl, že

na záhrade ich domu sú posadené rastliny marihuany. Túto marihuanu pestuje tri až štyri roky jeho brat
S. Q. (...) H. S. sadil, polieval a D. bol pre neho len poskok (...) Lukáš ďalej uviedol, že jeho brat Tomáš
je nezamestnaný a preto mu bolo čudné, že sa začal veľmi draho obliekať, kupoval si drahú techniku,
počítače. Pred rokom si kúpil auto AUDI A8 a podľa vyjadrenia Lukáša, tieto peniaze mohol mať jeho
brat jedine z predaja marihuany.“ S poukazom na skutočností preukázané v danom čase, orgány činné
v trestnom konaní a ani samotný súd nemohli v danom štádiu trestného konania konať, alebo rozhodnúť

inak.

Skutočnosť, že až v neskoršom štádiu trestného konania sa nepreukázalo, že žalobca spáchal skutok,
z ktorého bol obvinený, nemení nič na fakte, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, bolo
takmer nesporné, že žalobca mal spáchať skutok, z ktorého bol obvinený a že vydanie uznesenia

o vznesení obvinenia bolo dôvodné. Zároveň, aj z odôvodnenia uznesenia Okresnej prokuratúry
Galanta, č. k. 3Pv 778/12-7, zo dňa 27. 10. 2012, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obvineného
vyplýva, že: „Po preskúmaní spisového materiálu mám za to, že spáchanie skutku obvineným bolo
preukázané v rozsahu dostatočnom na vznesenie obvinenia vyšetrovateľkou. Je potrebné v tejto
súvislosti podotknúť, že výraz „dostatočne“ nasvedčuje, že sa nevyžaduje istota, ale stačí dostatočne

odôvodnená pravdepodobnosť, že trestný čin spáchala konkrétna osoba.“ Z citovaných skutočností
niet pochýb, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia existovali okolnosti, ktoré vzbudzovali
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi a že tento čin mal spáchať žalobca.
Uvedené podporuje aj fakt, že dňa 24. 10. 2013, bol v rozhodnutí OS Trnava, sp. zn. 6T/42/2013, žalobca

uznaný za vinného zo spáchania daného trestného činu a až následne po zrušení daného rozsudku a
vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie, bol žalobca oslobodený spod obžaloby v zmysle
zásady in dubio pro reo. Samotný súd v oslobodzujúcom rozsudku uvádza, že: „Súd nepopiera, že
v danom prípade existuje množstvo domnienok nasvedčujúcich tomu, že obžalovaný mohol trestnú
činnosť spáchať. Na domnienkach však v právnom štáte nemožno založiť výrok o vine a treste.“

Teda na jednej strane je nevyhnutné bez pochybností rešpektovať záver, že žalobca nespáchal trestný
čin, z ktorého bol obvinený v namietanom uznesení o vznesení obvinenia, avšak na druhej strane má
žalovaný za to, že žalobcovi právo na náhradu škody nevzniklo z dôvodu, že pri vydaní uznesenia o
vznesení obvinenia existovali odôvodnené skutočnosti o spáchaní skutku žalobcom a teda uznesenie

o vznesení obvinenia bolo vydané opodstatnene.

Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosti, z ktorých vyplýva, že tak ako bolo vznesenie obvinenia
dôvodné, takisto aj rozhodnutie o väzbe bolo s ohľadom na všetky okolnosti zistené v trestnom konaní
opodstatnené. Z odôvodnenia uznesenia OS Galanta zo dňa 28. 10. 2012, sp. zn. 1Tp/49/2012, ktorým

bol žalobca vzatý do väzby vyplýva, že: „Čo sa týka dôvodov väzby u obvinených v zmysle § 71 ods. 1
písm.c/Tr.por.,t.j.preventívnejväzby,sudcapreprípravnékonaniesastotožnilsnávrhomprokurátorky.
Je reálna obava, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu, títo sa budú opätovne dopúšťať
trestnej činnosti drogového charakteru za účelom získania finančných prostriedkov na svoju obživu.
Obvinení sú nezamestnaní. Tento dôvod väzby je zvýšený u obvineného S.Y. Q. s poukazom na zistené

skutočnosti v rámci trestného konania.“

Z uvedeného vyplýva, že u žalobcu bol dostatočne naplnený dôvod vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c/ zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Tr. por.“), vzhľadom na okolnosti zistené
v prípravnom konaní a zároveň aj vzhľadom na hrozbu, že by žalobca mohol pokračovať v páchaní

trestnej činnosti, aby si zabezpečil finančné prostriedky. Je potrebné mať pri tom na pamäti, že väzba je
len zaisťovacím inštitútom, nie trestnou sankciou a jej hlavným účelom je preventívny charakter.S poukazom na tieto skutočnosti, je žalovaný názoru, že žalobcovi v žiadnom prípade nemôže vzniknúť
nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko v čase rozhodovania o väzbe,
zistené okolnosti dostatočne naplňovali dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., v zmysle

ktorého Obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,
že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na
podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností
vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,
alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Žalovaný k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zdôraznil, že podľa ust. § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, je potrebné svoj nárok v zmysle vyššie uvedených

kritérií náležite odôvodniť. Súd môže priznať nemajetkovú ujmu iba v prípade, ak má náležite
preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na vzniknutú ujmu, tak ako to vyplýva aj z uznesenia NS SR zo dňa 12. 12. 2012, sp. zn. 7 Cdo/145/2011:
„Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú,
resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú
dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je
postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (aj Rč 21/1995).“ Totožné
tvrdenie je potvrdené aj v rámci českej judikatúry: „Nemajetkovou újmu je třeba v případě nezákonného

rozhodnutí nebo nesprávného úředního postupu co možno určitě pojmenovat a vysvětlit, tudíž tvrdit
a prokázat, že k ní zásahem orgánu veřejné moci skutečně došlo. Pro závěr o vzniku nemajetkové
újmy nepostačuje žalobkyní učiněná právní kvalifikace, že došlo k zásahu do některého z jejích ústavně
garantovaných práv, neboť zásah do práv žalobkyně představuje možnou příčinu vzniku újmy, nikoliv
újmu samotnou, jakož ani nepostačuje abstraktní právní kvalifikace újmy jako nemajetkové.“ (rozsudok

Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010, zo dňa 29. 6. 2011)

Žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia v sume 50 000,- eur.
Hoci sa žalobca snažil v žalobe uviesť okolnosti, na základe ktorých žiada priznať nemajetkovú ujmu v
peniazoch, avšak napriek tomu žalovaný považoval zdôvodnenie žiadosti náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch za veľmi všeobecné, bez konkrétneho zohľadnenia osoby žalobcu. Je nepopierateľné, že
trestné stíhanie má určitý negatívny zásah do života každého obvineného, avšak závažnosť následkov
v súkromnom živote, žalobca nijako nešpecifikoval. Žalobca v žalobe uvádza, že došlo k strate a
ochladení sociálnych kontaktov žalobcu, avšak ako vyplýva z tvrdenia samotného žalobcu počas
priebehu trestného konania (napr. v sťažnosti žalobcu voči uzneseniu súdu OS Galanta zo dňa 28.

10. 2012, sp. zn. 1Tp/49/2012 o vzatí do väzby), s rodičmi a rodinnými príslušníkmi, ktorí bývali v
rodinnom dome č. XXXX nemal dobré vzťahy ani pred začatím trestného konania a takmer vôbec s nimi
nekomunikoval. Zároveň, vzhľadom na to, že žalobca navrhuje výsluch jeho priateľky, B. Š., ktorá bola
žalobcovou priateľkou ešte pred začatím trestného stíhania, je zrejmé, že majú doposiaľ dobré vzťahy.
Žalobca v žalobe tvrdí, že priatelia, známy, členovia rodiny, aj širšej, sa s ním po skončení trestného

stíhania nekontaktujú. V tejto súvislosti žalovaný podotkol, že nemôže niesť zodpovednosť za správanie
a konanie druhých ľudí. Ide o ich slobodné a dobrovoľné rozhodnutie, za ktoré žalovaný nemôže byť
zodpovedný.

Navyše, výška sumy nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobca domáha z titulu nezákonného

rozhodnutia je nielen neodôvodnená, ale aj neprimeraná a neadekvátna, odporujúca zákonne určenej
maximálnej možnej sume odškodnenia. Posledná novela zákona č. 514/2003 Z. z. nadobudla účinnosť
dňa 1. 1. 2013, pričom jedným z novelizovaných ustanovení bolo práve ustanovenie § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. V zmysle tohto ustanovenia výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu (§ 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi, v zmysle ktorého celková suma odškodnenia nemôže presiahnuť päťdesiatnásobok

minimálnej mzdy, ďalej len „zák. č. 215/2006 Z. z.“). Uvedená novelizácia ustanovenia § 17 ods. 4
reflektovala vývoj judikatúry v oblasti zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj
zámer zákonodarcu explicitne priamo v zákone zakotviť maximálnu prípustnú výšku nemajetkovej ujmy,
ktorú môžu súdy priznať v rámci rozhodovania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Samotný zákon
č. 412/2012 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje intertemporálne t. j.

prechodné ustanovenia, preto jeho znenie je potrebné aplikovať tak na konania začaté pred 1. 1. 2013
ako na dané konanie pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Neexistuje
žiadny legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom
znení, vrátane ustanovenia § 17 ods. 4 upravujúceho rozsah nemajetkovej ujmy v rámci rozhodovania
o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Cieľom priznania zadosťučinenia
v peniazoch je zabezpečiť primerané zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. To predovšetkým s

ohľadom na prvoradú satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na
konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu, na druhej strane tá vo svojich dôsledkoch
nemôže, pri jej porovnaní s „odškodneniami“ zásahov do iných základných práv zaručených ústavou
(napr. život, zdravie), takéto odškodnenia bagatelizovať. Maximálna výška náhrady podľa § 6 zák. č.
215/2006 Z. z. (50-násobok minimálnej mzdy) sa v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z. z. poskytne

v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť. V roku 2012 bola výška minimálnej mzdy 327,20
eura, 50 násobok sa teda rovnal hodnote 16 360,- eur. Pri porovnaní náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požaduje v tomto prípade (viac ako 150-násobok minimálnej mzdy), je zrejmé, že táto výška
nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
má žalovaná za to, že žalobcov nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu nezákonného

rozhodnutia je nedôvodný.

Žalobca požaduje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu rozhodnutia o väzbe, v
ktorej bol 677 dní, vo výške 120 000,- eur, pritom odkazuje na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. v
znení účinnom do 31. 12. 2012. Žalovaný aj v súvislosti s týmto nárokom odkazuje na vyššie uvedené

argumenty,zktorýchvyplýva,žeprirozhodovaníotomtonárokumásúdpostupovaťvzmysleaktuálneho
znenia zák. č. 514/2003 Z. z. Na základe uvedeného, maximálna suma náhrady nemajetkovej ujmy v
roku 2012 je vo výške 16 360,- eur, v roku 2013 vo výške 16 885,- eur, v roku 2014 vo výške 17 600,-
eur. V čase výkonu väzby žalobcu bola maximálna lehota väzby 36 mesiacov a pri obzvlášť závažných
zločinoch 48 mesiacov (1460 dní). Žalobca bol vo väzbe menej ako polovicu maximálnej doby trvania

väzby. Zároveň, maximálnu sumu možno priznať len pri preukázaní tých najzávažnejších následkov
väzby. S poukazom na uvedené je zjavné, že žalobcov nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
z titulu rozhodnutia o väzbe v sume 120 000,- eur je s ohľadom na okolnosti prípadu neprimeraný a
priečiaci sa spravodlivému a vhodnému odškodneniu.

Podľa žalovaného žalobca dostatočne neodôvodnil ujmu, ktorá mu mala byť väzbou spôsobená. Je
síce pravdou, že v čase keď bol žalobca vo väzbe, bol na istý čas od rodiny odlúčený, ale ako už bolo
vyššie spomenuté, žalobca nemal dobré vzťahy s rodičmi a bratmi, ktorí bývali v rodinnom dome č.
1515 ani pred začatím trestného stíhania. Takisto mu očividne aj po prepustení z väzby, vydržal dobrý
vzťah s priateľkou. Navyše, nakoľko žalobca nebol zamestnaný ani pred začatím trestného stíhania, je

zjavné, že neutrpel žiadnu ujmu ani vo svojom profesijnom živote. S poukazom na uvedené, žalovaný
považuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za dostatočne neodôvodnený pri zohľadnení
závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, súkromnom živote a jeho
dovtedajšom živote, preto mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu rozhodnutia o
väzbe nemôže byť priznaný.

Vzhľadom na všetku argumentáciu žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť priznať mu právo
na náhradu trov konania.

4. Žalobca sa následne písomne vyjadril dňa 25. 8. 2017. Nesúhlasil a namietal tvrdenia žalovaného.

V oslobodzujúcom Rozsudku je zohľadnené meritum veci, t. j. vykonané a vyhodnotené dôkazy. ktoré
viedli súd k záveru o oslobodení žalobcu spod obžaloby, a preto má účinky zrušujúceho rozhodnutia
voči uzneseniu o vznesení obvinenia, čím je preukázaná nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia
a oslobodzujúcim Rozsudkom je súd konajúci vo veci viazaný v zmysle § 6 ods. 1 druhá veta zákonač. 514/2003 Z. z. Poprel, že by existovali konkrétne okolnosti trestného stíhania, v zmysle ktorých
žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným
rozhodnutím nevzniklo a poprel, že v štádiu trestného konania, keď bolo vydané uznesenie o unesení

obvinenia, bolo na základe zaistených vecí a výpovede svedkov viac menej nepochybné, že žalobca
sa mal dopustiť spáchania trestného činu. Ustálená judikatúra najvyšších súdnych autorít (R 70/1994.
R 35/1991, uznesenie 1Cdo/68/2010, nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. 6. 2008 bod 35 a 36)
zdôrazňuje, že prvotné uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné z pohľadu výsledku trestného
stíhania, teda oslobodenia spod obžaloby (v danom prípade relevantne pre nepreukázanie spáchania

skutku žalobcom ako obžalovaným), a preto je obrana žalovaného irelevantná, keď poukazuje na ním
vybrané okolnosti k času vznesenia obvinenia, keďže predpokladom nezákonnosti uznesenia obvinenia
vzmyslesúdnejpraxeniejejehozrušeniedozorujúcimprokurátoromnapodkladesťažnostiobvineného,
ale konečný meritórny rozsudok súdu o nevine, resp. oslobodení spod obžaloby. Žalobca poukázal
na skutkové závery dokazovania v trestnom konaní, ktoré možno vzťahovať' aj k momentu vznesenia
obvinenia žalobcovi:

- bolo preukázané, že žalobca ako obvinený v rodičovskom dome na adrese Š. č. XXXX najmenej 2
roky pred vykonaním domovej prehliadky nebýval (žalobca nebýval v inkriminovanom dome teda 2 roky
PRED vznesením obvinenia);
- keďže žalobca nebýval v inkriminovanom dome, nebolo mu možné logické pripísať trestnú

zodpovednosť za prechovávanie technologického zariadenia na pestovanie rastlín rodu Cannabis,
- výpovede svedkov D. Q. ml. a D. Q. st. usvedčujúcich žalobcu z trestnej činnosti boli nevierohodné
a bolo preukázané, že D. Q. ml. nemal pozitívny vzťah voči žalobcovi (ktorý vzťah logicky nemal ani v
čase vznesenia obvinenia žalobcovi), čo uvádza aj žalovaný (žalobca nemal dobré vzťahy s rodičmi či
bratmi, ktorí bývali v rodinnom dome č. 1515 ani pred začatím trestného stíhania), pričom Krajský súd

Trnava poukázal tiež na to, že výpovede týchto osôb boli zamerané prevažne na obranu D. Q. ml., ktorý
bol tiež trestne stíhaný v súvislosti s dôkazmi zabezpečenými pri domovej prehliadke,
- žalobca sa dobrovoľne podrobil steru z rúk a znaleckej expertíze bolo podrobené aj jeho motorového
vozidlo. avšak ani v jednom prípade neboli vykázané stopy po omamných látkach (žiadne takéto dôkazy
neexistovali ani k času vznesenia obvinenia),

- proti žalobcovi boli od počiatku (pred vznesením obvinenia) používané absolútne nezákonné
prostriedky ako dôkazy (informácie od anonymných informátorov z drogového prostredia).
- majetkové pomery samé osebe nie sú spôsobilé učiniť záver o účasti žalobcu na trestnej činnosti, z
ktorej bol obvinený.

Vzhľadom na uvedené neobstojí aj tak právne irelevantné tvrdenie žalovaného o tom, že uznesenie o
vzneseníobvineniabolovydanéopodstatneneanepredstavujenezákonnérozhodnutieakotitulnáhrady
škodypožadovanejžalobcom.Každopádne,knárokunanáhraduškodyžalobcujepodstatnéprihliadnuť
na výsledok trestného stíhania žalobcu, ktoré sa skončilo meritórnym oslobodením spod obžaloby po
vykonanom a vyhodnotenom dokazovaní.

Žalobca taktiež poprel tvrdenie žalovaného o tom, že rozhodnutie o väzbe, ktorým bol žalobca vzatý
do väzby bolo opodstatnené a nemôže založiť nárok na náhradu škody, nakoľko v čase rozhodovania
o väzbe zistené okolnosti dostatočne naplňovali dôvod väzby žalobcu. Takýto názor je irelevantný
a je mimo správne právneho posúdenia veci, keďže podľa § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 514/2003

Z. z. účinného do 31. 12. 2012 jednoznačne postačuje na naplnenie nároku na náhradu škody z
titulu rozhodnutia o väzbe následné oslobodenie spod obžaloby bez ďalšieho (predpokladu). Žalovaný
neuvádza žiadne relevantné výluky, ktoré by vylučovali nárok žalobcu na náhradu škody z titulu
rozhodnutia o väzbe.

Pokiaľ žalovaný poukazuje na limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. 1. 2013, žalobca uviedol, že po právnej stránke je správne a nevyhnutné
aplikovať na skutkový stav popísaný v žalobe žalobcu zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.
12. 2012, keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 26. 10. 2012 a rozhodnutie o vzatí
do väzby dňa 28. 10. 2012, ktoré dátumy vydania nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe

sú rozhodujúce pre právne posúdenie veci. Uvedené dosvedčuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR,
ktorý k danému záveru dôvodil: „.Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká
momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez
ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok(napr. oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať' ustanovenie § 17 v zmysle tejto novely (zákon č.
412/2012 Z.z.) na prípady, ked' uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013
(uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 30. 11. 1999), by znamenalo pripustiť', že hoci v čase pred

nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej
výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z.z.) zaniklo
dňom jej účinnosti. Takýto princíp by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj
neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a
bol by aj porušením zákazu retroaktivity (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 262/2015 zo

16. 3. 2016). Žalobca poukázal na to , že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o
väzbe zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ustanovoval minimálnu výšku náhrady,
ktorú je potrebné aplikovať na predmetný skutkový stav žalobcu. Uvedené potvrdil Najvyšší súd SR v
uznesení sp. zn. 7 Cdo 145/2011 z 12. 12. 2012, v ktorom vyjadril správnosť' zachovania a aplikovania
minimálnej výšky nemajetkovej ujmy na rozhodnutia vydané do 31. 12. 2012 za účinnosti zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 (a aj v znení účinnom do 1. 1. 2009). Ak žalovaný tvrdí, že

žalobca neutrpel vo svojom profesijnom živote ujmu, tak profesijná sféra nie je jediná sféra relevantná
pre posúdenie otázky a následkov do života žalobcu v kontexte nemajetkovej ujmy, pričom je zrejmé,
že vo výkone väzby fakticky žalobca ani nemohol budovať' žiadnu pracovnú kariéru a rozvíjanie v tejto
oblasti bolo žalobcovi zamedzené.

5. Na uvedené reagoval žalovaný podaním zo dňa 3. 11. 2017. Uviedol, že naďalej trvá na svojej
námietke, že žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, za ktoré žalobca
označil uznesenie o vznesení obvinenia nevzniká, nakoľko existujú okolnosti, ktoré nárok na náhradu
škody vylučujú (za analogického použitia § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom). Skutočnosť, že

v čase začatia trestného stíhania existovali okolnosti, ktoré zakladali dôvodné pochybnosti o nevine
žalobcu preukazujú nielen samotné skutkové okolnosti celého prípadu (ktoré žalovaný bližšie popísal
vo vyjadrení k žalobe), ale aj fakt, že žalobca bol najprv rozsudkom OS Trnava č. k. 6T/42/2013-498 zo
dňa 24. 10. 2013 uznaný za vinného z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi. V žalobcovom prípade teda nešlo

len o akési pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, prokurátora a následne sudcu, ktorý
rozhodoval v danej trestnej veci, ale išlo o objektívne vedené trestné stíhanie v súlade s právnymi
predpismi, uskutočňované na základe zákonne získaných dôkazov a zistených skutkových okolností,
ktoré vo vzájomných súvislostiach, hodnoverným spôsobom odôvodňovali obavu, podozrenie, ba až
presvedčenie, že skutok nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi, bol spáchaný žalobcom. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) síce pripúšťa možnosť priznať nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým môže byť aj uznesenie o vznesení obvinenia a následne
aj rozhodnutím o väzbe, avšak toto právo nie je bezpodmienečné a nemožno ho aplikovať plošne na

všetky prípady trestného konania, ktoré skončia oslobodzujúcim rozsudkom. Bolo by to v rozpore so
zákonnými ustanoveniami (ktoré stanovujú jednotlivé podmienky priznania nároku na náhradu škody).
Žalovaný je názoru, že o takýto prípad ide aj v tejto prejednávanej veci. Žalovaný zároveň poukázal
na relevantné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Lavrechov
vs. Česká republika, v rámci ktorého ESĽP dospel k záveru, že „ďalej je potrebné poznamenať, že

skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné
stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť,
aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa
líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto
prípade sú bežne označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu

teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad
rozumnú pochybnosť.“ (rozsudok ESĽP Lavrechov vs. Česká republika zo dňa 20. 6. 2013, sťažnosť
č. 57404/08).

Žalobcazároveňnesprávneargumentuje,ževjehovecinejdeoprípad,kedymuprávonanáhraduškody

nepatrí z dôvodu podľa § 8 ods. 6 písm. a) a písm. g) zák. č. 514/2003 Z. z. (predmetné ustanovenie
výlučne vymedzuje negatívne podmienky v súvislosti s rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe), nakoľko bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo preukázané,
že spáchal skutok, pre ktorý bolo voči nemu vedené trestné stíhanie. Zároveň hneď v ďalšej vetecituje právny názor Najvyššieho súdu SR: „ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo
i ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o

vznesení obvinenia.“ (R 70/1994, R 35/1991). Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že je nepopierateľnou
skutočnosťou, že žalobca bol nakoniec v trestnom konaní oslobodený, avšak oslobodzujúci rozsudok
sám o sebe nie je spôsobilý ako samostatný akt, bez skúmania ďalších súvislosti a podmienok, zaručiť
žalobcovi úspech pri uplatnení nároku na náhradu škody. Ako je aj vo vyššie citovanom rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje i samotný žalobca konštatované, je potrebné splniť ďalšie

zákonné predpoklady na to, aby mohlo byť právo na náhradu škody priznané. Žalovaný má za to, že
tieto predpoklady splnené neboli, práve naopak, existujú skutočnosti, s poukazom na ktoré právo na
náhradu škody vôbec nevzniká. A touto skutočnosťou je práve zavinenie trestného stíhania. Žalovaný
poukázal aj na českú judikatúru, v zmysle ktorej: „zavinenie obvineného (či už vo forme úmyselnej
alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený svojim zavineným
úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie

bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania proti nemu...Podmienka, že poškodený si sám zavinil
obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu
začaté.“ (rozsudok najvyššieho súdu ČR z 12. júna 2003, sp. zn. 25 Cdo/1567/2002). Žalobca v priebehu
trestného konania tvrdil, že v rodinnom dome č. 1515 reálne nebýval, avšak aj podľa jeho výpovedí
vyplýva, že na danej adrese mal stále hlásený trvalý pobyt, a do rodinného domu chodil kŕmiť psa.

Zároveň, vlastnil osobný automobil značky Audi A8, napriek tomu, že bol nezamestnaný a výpovede
viacerých svedkov nasvedčovali tomu, že žalobca mal na záhrade rodinného domu pestovať a starať sa
o rastliny marihuany. Všetky tieto skutočnosti odôvodňovali správnosť záveru o vznesení obvinenia voči
žalobcovi z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi, ku ktorému prispelo zavinené (prinajmenšom vo forme nevedomej

nedbanlivosti) konanie žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe ako titulu nároku na náhradu škody
žalovaný uviedol, že doterajšia argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť tvrdenia žalovaného.
Žalovaný zdôraznil, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby existovali opodstatnené obavy a
zistené skutočností napĺňali dôvod vzatia žalobcu do väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe žalobcovi s

poukazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. nevznikol.

Žalovaný aj naďalej trval na svojom vyjadrení, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
vychádzať z ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. 1. 2013. Práva teória i prax
diferencuje medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že

nový zákon právne kvalifikuje minulé skutočnosti alebo že modifikuje, prípadne ruší existujúce právne
následky. Na rozdiel od pravej retroaktivity, u nepravej retroaktivity platí zásada všeobecnej prípustnosti.
Žalovaný odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že
„za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim alebo mechanizmus (procedúru)

uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita
do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až
v čase účinnosti novej právnej úpravy.“ (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/98/2010
zo dňa 29. 6. 2010). Vychádzajúc z uvedeného, keďže zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné

a záverečné ustanovenia o aplikácii nového znenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k
doteraz prijatej právnej úprave, je potrebné vychádzať z toho, že nepravá spätná retroaktivita je v
danom prípade prípustná. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle zabrániť prípustnosti nepravej spätnej
retroaktivity právnych noriem (tak, ako napr. v ust. § 27 zákona č. 514/2003 Z. z.) výslovne by to upravil
v prechodných a záverečných ustanoveniach vo vykonanej novele zákona (porov. rozsudok Krajského

súdu v Žiline, sp. zn. 7Co 643/2014 zo dňa 26. 11. 2014).
Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu žalovaného a absenciu intertemporálnych ustanovení
zákona č. 412/2012 Z. z. neexistuje žiadny legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, vrátane ustanovenia § 17 ods. 4 upravujúceho maximálnu
prípustnú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať poškodenému subjektu v intenciách zák.

č. 514/2003 Z. z. (pri súčasnom splnení ďalších kumulatívnych podmienok vymedzených v zák. č.
514/2003 Z. z.).Vznik nemajetkovej ujmy je potrebné riadne odôvodniť a preukázať, čo konštatuje aj česká judikatúra
napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010, ze dňa 29. 6. 2011: „Nemajetkovou
újmu je třeba v případě nezákonného rozhodnutí nebo nesprávného úředního postupu co možno určitě

pojmenovat a vysvětlit, tudíž tvrdit a prokázat, že k ní zásahem orgánu veřejné moci skutečně došlo. Pro
závěr o vzniku nemajetkové újmy nepostačuje žalobkyní učiněná právní kvalifikace, že došlo k zásahu
do některého z jejích ústavně garantovaných práv, neboť zásah do práv žalobkyně představuje možnou
příčinu vzniku újmy, nikoliv újmu samotnou, jakož ani nepostačuje abstraktní právní kvalifikace újmy jako
nemajetkové.“

Žalovaný uviedol, že žalobca ani vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 8. 2017 nedoplnil žiadne skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že väzba, v ktorej sa nachádzal v období od 25.
10. 2012 do 2. 9. 2014 mu spôsobila tak závažné následky, ktoré by sa nepriaznivo odzrkadlili na jeho
osobe a v jeho doterajšom spôsobe života. Taktiež nie je preukázané, že by žalobcovi vznikli závažné
následky, ktoré by sa prejavili v jeho pracovnom či súkromnom živote. Vzhľadom na uvedené je očividné,

že žalobca nemajetkovú ujmu absolútne nepreukázal a neodôvodnil, preto mu nárok na jej náhradu
neprináleží.

6. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi - spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 1Tp/49/2012,
spis Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/42/2013, vyslúchol žalobcu, svedkyňu B. Š., oboznámil sa so

zvukovo-obrazovým záznamom z tlačovej konferencie. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil
nasledovný skutkový a právny stav veci:

7. Žalobca podal žalobu tak, ako je to uvedené vyššie. Po oboznámení sa s obsahom spisov Okresného
súdu Galanta sp. zn. 1Tp/49/2012 a Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/42/2013 súd konštatuje, že

skutkový stav bol taký, ako to žalobca aj žalovaný podrobne opísali vo svojich vyjadreniach, t. j. došlo k
vydaniu uznesení a rozsudkov tak, ako je to podrobne popísané najmä v samotnej žalobe.

8. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,
ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty

sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej
koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní zastúpený
advokátskou kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z

tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k
žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd
nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu
na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v
konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po

vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.

9. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP, podľa
ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie
stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva

pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.

Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané
(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe
dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (Uznesenie NS SR sp. zn.
4Cdo13/2009z24.2.2010).Abystranamohlasplniťsvojuzákonnúpovinnosťoznačiťpotrebnédôkazy,

musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnostitvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec
netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti

bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma
zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007

z 27. 7. 2009 účastníci konania majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník
neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že
súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci.

10. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Galante, odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej
kriminality (ďalej „OR PZ v Galante") pod ČVS: E.-XXX/OVK-L.-XXXX zo dňa 26. 10. 2012 (ďalej

„Uznesenie o vznesení obvinenia") bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a
zároveň vznesené obvinenie žalobcovi S. Q. vo veci v bode 1/ za zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1
písm. a/, c/, d/ Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení.

11. Dňa 25. 10. 2012 o 16:40 hod. bol žalobca zadržaný, čím mu bola obmedzená osobná sloboda.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Galante sp. zn. lTp/49/2012 zo dňa 28. 10.
2012 (ďalej aj „Uznesenie o vzatí do väzby") bol žalobca vzatý do väzby, ktorá sa mu započítala odo
dňa 25. 10. 2012 o 16:40 hod.

12. Dňa 27. 5. 2013 podala Okresná prokuratúra Galanta obžalobu na žalobcu na Okresný súd Trnava
preobzvlášťzávažnýzločinnedovolenejvýrobyomamnýchapsychotropnýchlátok,jedovaprekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona,
na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe, pričom zmenu právnej kvalifikácie oznámilo
OR PZ v Galante listom zo dňa 14. 2. 2013.

13. Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/42/2013 zo dňa 2. 9. 2014, právoplatným dňa 2. 6.
2015, bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku. Predseda senátu
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 2. 9. 2014 vydal v zmysle § 79 ods. 2 Trestného poriadku príkaz
na prepustenie, aby bol žalobca ihneď prepustený z výkonu väzby na slobodu. Na odvolanie okresného

prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku, Krajský súd Trnava uznesením č. k. 3To/4/2015 - 691 zo
dňa 2. 6. 2015 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora.

14. Žalobca bol vo výkone väzby od 25. 10. 2012 do 2. 9. 2014.

15. Súd musí po vykonanom dokazovaní uviesť, že sa v plnej miere a vo všetkých smeroch stotožňuje
s právnou argumentáciou žalovaného (podrobne popísaná v bodoch 3. a 5. tohto odôvodnenia).

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, c/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, ods. 1 písm. b/ cit. zák., (1) Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní
alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo

poverený orgán Policajného zboru.

Podľa § 5 ods. 1 cit. zák., Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.Podľa § 6 ods. 1 a 2 cit. zák., (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
(2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 8 ods. 5 písm. b/, ods. 6 písm. a/ cit. zák., Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak b) bol oslobodený spod obžaloby.
(6) Právo na náhradu škody nevznikne a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu
zavinila sama.

17. Vzhľadom na špecifiká trestného konania a funkciu trestného práva bolo potrebné osobitne upraviť
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení a rozhodnutím o
väzbe - osobitne sa vymedzuje, kto má nárok na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím a
za akých podmienok, a ďalej sa osobitne upravuje, kedy právo na náhradu škody spôsobenej takýmto
rozhodnutím nevznikne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle § 8 zákona

č. 514/2003 Z.z. môže založiť len rozhodnutie vydané v rámci trestného konania. Z § 3 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že za škodu spôsobenú (nezákonným) rozhodnutím o väzbe zodpovedá štát,
t. j. Slovenská republika. Aj v tomto prípade právna úprava vychádza najmä z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený
slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. V súvislosti s § 8 zákona č.

514/2003 Z.z. je však potrebné prihliadať aj na ustanovenia čl. 17 Ústavy SR, ktorý garantuje osobnú
slobodu. Podľa § 8 ods. 6 v zákonom taxatívne ustanovených prípadoch právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe nevznikne, ani keby boli inak splnené podmienky vzniku práva na
náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím. Skutočnosti vylučujúce vznik práva na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú zákonodarcom koncipované veľmi široko - ide najmä okolnosti,

ktoré nepopierajú zákonnosť výkonu väzby. Existenciu skutočnosti vylučujúcej vznik práva na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe musí preukázať štát.

18. Oslobodzujúci rozsudok sám o sebe nie je spôsobilý ako samostatný akt, bez skúmania ďalších
súvislosti a podmienok, zaručiť žalobcovi úspech pri uplatnení nároku na náhradu škody. Je potrebné

splniť ďalšie zákonné predpoklady na to, aby mohlo byť právo na náhradu škody priznané. V danom
prípade existujú skutočnosti, s poukazom na ktoré právo na náhradu škody vôbec nevzniká. A touto
skutočnosťou je práve zavinenie trestného stíhania. Zavinenie obvineného - žalobcu (či už vo forme
úmyselnej alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený svojim
zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo či muselo byť začaté, teda že

jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania proti nemu. Podmienka, že žalobca si sám
zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti
nemu začaté (rozsudok najvyššieho súdu ČR z 12. júna 2003, sp. zn. 25 Cdo/1567/2002). Žalobca v
priebehu trestného konania tvrdil, že v rodinnom dome č. 1515 reálne nebýval, avšak aj podľa jeho
výpovedí vyplýva, že na danej adrese mal stále hlásený trvalý pobyt, a do rodinného domu chodil kŕmiť

psa.Zároveň,vlastnilosobnýautomobilznačkyAudiA8,napriektomu,žebolnezamestnanýavýpovede
viacerých svedkov nasvedčovali tomu, že žalobca mal na záhrade rodinného domu pestovať a starať sa
o rastliny marihuany. Všetky tieto skutočnosti odôvodňovali správnosť záveru o vznesení obvinenia voči
žalobcovi z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi, ku ktorému prispelo zavinené (prinajmenšom vo forme nevedomej

nedbanlivosti) konanie žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe ako titulu nároku na náhradu škody
zodpovedá pravde, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby existovali opodstatnené obavy a
zistené skutočností napĺňali dôvod vzatia žalobcu do väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku.

19. Vznik nemajetkovej ujmy je potrebné riadne odôvodniť a preukázať, čo konštatuje aj česká judikatúra
napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1684/2010, ze dňa 29. 6. 2011 (citovaná v bode
5. odôvodnenia).20. Je pravda, že uvedenými rozhodnutiami došlo k zásahu do ústavou garantovaných práv žalobcu,
takýto zásah však predstavuje možnú príčinu vzniku ujmy, nie ujmu samotnú.

21. Z výsluchu svedkyne Š., priateľky žalobcu, vykonaného na pojednávaní konanom dňa 23. 1. 2018,
súd zistil to, ako ona prežívala a vnímala danú situáciu od zadržania žalobcu až po jeho prepustenie.
Súd však nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že žalobcovi vznikla ujma.

22. Z výsluchu žalobcu, súd zistil, ako žalobca prežíval výkon väzby, ako väzbu vnímal, no ani z jeho

výpovede nebola zistená jednoznačná ujma, ktorá by poznamenala jeho život. Súd nespochybňuje to, že
výkon väzby nebol jednoduchý, odlúčenie od priateľky dlhé, avšak účel väzby nie je „stráviť dovolenku“.
Ako správne žalovaný uviedol, väzba je len zaisťovacím inštitútom, nie trestnou sankciou a jej hlavným
účelom je preventívny charakter.

23. Aj napriek poučeniu súdu v úvode prvého pojednávania, kedy súd uviedol, že nie je preukázaná

ujma, ako ani, resp. najmä, výška požadovaného odškodnenia nemajetkovej ujmy, žalobca v uvedenom
smere nevykonal dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení, čím neuniesol dôkazné bremeno podľa
§ 150 CSP. Výška sumy nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobca domáhal z titulu nezákonného
rozhodnutia je nielen neodôvodnená, ale aj neprimeraná a neadekvátna. K výške sa však súd ďalej
nevyjadruje, nakoľko je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno najmä ohľadne vzniku

ujmy, preto je nehospodárne sa ďalej vyjadrovať k výške uplatnenej ujmy.

24. Z oslobodzujúceho Rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 6T/42/2013 - 664 zo dňa 2. 9. 2014,
právoplatným dňa 2. 6. 2015, súd poukazuje na nasledovné časti jeho odôvodnenia (str. 8 rozsudku):

- „... Je pravdou, že majetkové pomery obžalovaného zjavne nezodpovedajú jeho legálnym príjmom.
Táto samotná skutočnosť však sama osebe, ani v súvislosti so žiadnym produkovaným dôkazom
nie je spôsobilá na vyvodenie záveru o vine obžalovaného. Súd nepopiera, že v danom prípade
existuje množstvo domnienok nasvedčujúcich tomu, že obžalovaný mohol trestnú činnosť spáchať.
Na domnienkach však v právnom štáte nemožno založiť výrok o vine a treste. Skutočnosťou je, že v

prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní nebol produkovaný žiaden priamy ani nepriamy dôkaz,
ktorý by sám o sebe, ale v spojení s iným dôkazom bez akýchkoľvek pochybností umožnil urobiť záver
vine obžalovaného. Preto súd aplikáciou zásady in dubio pro reo rozhodol o oslobodení obžalovaného
spod žaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný...“

25. Súd svoje rozhodnutie opiera aj o Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 53/93, v
zmysle ktorého dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska
systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona

by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo
na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

26. Skutočnosť, že až v neskoršom štádiu trestného konania sa nepreukázalo, že žalobca spáchal
skutok, z ktorého bol obvinený, nemení nič na fakte, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia,

bolo takmer nesporné, že žalobca mal spáchať skutok, z ktorého bol obvinený a že vydanie uznesenia
o vznesení obvinenia bolo dôvodné. Zároveň, aj z odôvodnenia uznesenia Okresnej prokuratúry
Galanta, č. k. 3Pv 778/12-7, zo dňa 27. 10. 2012, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obvineného
vyplýva, že: „Po preskúmaní spisového materiálu mám za to, že spáchanie skutku obvineným bolo
preukázané v rozsahu dostatočnom na vznesenie obvinenia vyšetrovateľkou. Je potrebné v tejto

súvislosti podotknúť, že výraz „dostatočne“ nasvedčuje, že sa nevyžaduje istota, ale stačí dostatočne
odôvodnená pravdepodobnosť, že trestný čin spáchala konkrétna osoba.“ Z citovaných skutočností
niet pochýb, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia existovali okolnosti, ktoré vzbudzovali
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi a že tento čin mal spáchať žalobca.

Uvedené podporuje aj fakt, že dňa 24. 10. 2013, bol v rozhodnutí OS Trnava, sp. zn. 6T/42/2013, žalobca
uznaný za vinného zo spáchania daného trestného činu a až následne po zrušení daného rozsudku a
vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie, bol žalobca oslobodený spod obžaloby v zmysle
zásady in dubio pro reo. Samotný súd v oslobodzujúcom rozsudku uvádza, že: „Súd nepopiera, žev danom prípade existuje množstvo domnienok nasvedčujúcich tomu, že obžalovaný mohol trestnú
činnosť spáchať. Na domnienkach však v právnom štáte nemožno založiť výrok o vine a treste.“

27. Súd bez pochybností rešpektuje záver, že žalobca nespáchal trestný čin, z ktorého bol obvinený
v namietanom uznesení o vznesení obvinenia, avšak má za to, že žalobcovi právo na náhradu škody
nevzniklo z dôvodu, že pri vydaní uznesenia o vznesení obvinenia existovali odôvodnené skutočnosti o
spáchaní skutku žalobcom a teda uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané opodstatnene.

28. Takisto aj rozhodnutie o väzbe bolo s ohľadom na všetky okolnosti zistené v trestnom konaní
opodstatnené. Z odôvodnenia uznesenia OS Galanta zo dňa 28. 10. 2012, sp. zn. 1Tp/49/2012, ktorým
bol žalobca vzatý do väzby vyplýva, že: „Čo sa týka dôvodov väzby u obvinených v zmysle § 71 ods. 1
písm.c/Tr.por.,t.j.preventívnejväzby,sudcapreprípravnékonaniesastotožnilsnávrhomprokurátorky.
Je reálna obava, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu, títo sa budú opätovne dopúšťať
trestnej činnosti drogového charakteru za účelom získania finančných prostriedkov na svoju obživu.

Obvinení sú nezamestnaní. Tento dôvod väzby je zvýšený u obvineného S. Q. s poukazom na zistené
skutočnosti v rámci trestného konania.“

29. Z uvedeného vyplýva, že u žalobcu bol dostatočne naplnený dôvod vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c/ zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, vzhľadom na okolnosti zistené v prípravnom konaní

a zároveň aj vzhľadom na hrozbu, že by žalobca mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, aby si
zabezpečil finančné prostriedky.

30. S poukazom na tieto skutočnosti súd dospel k názoru, že žalobcovi v žiadnom prípade nemôže
vzniknúť nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko v čase rozhodovania o

väzbe, zistené okolnosti dostatočne naplňovali dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., v
zmysle ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú
tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú
dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych
skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý

sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

31. Súd, v súlade s názorom žalovaného, poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov
vs. Česká republika, v rámci ktorého ESĽP dospel k záveru, že „ďalej je potrebné poznamenať, že
skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné

stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť,
aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa
líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto
prípade sú bežne označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu
teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad

rozumnú pochybnosť.“ (rozsudok ESĽP Lavrechov vs. Česká republika zo dňa 20. 6. 2013, sťažnosť
č. 57404/08).

32. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) síce

pripúšťa možnosť priznať nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým
môže byť aj uznesenie o vznesení obvinenia a následne aj rozhodnutím o väzbe, avšak toto právo
nie je bezpodmienečné a nemožno ho aplikovať plošne na všetky prípady trestného konania, ktoré
skončia oslobodzujúcim rozsudkom. Bolo by to v rozpore so zákonnými ustanoveniami (ktoré stanovujú
jednotlivé podmienky priznania nároku na náhradu škody).

33. Žalobca nijako nepreukázal, aký negatívny vplyv mali uvedené rozhodnutia na jeho ďalší život,
nepreukázal, že mu vznikla psychická ujma, neprodukoval dôkazy o tom, že stratil kamarátov, či sa
narušili iné priateľské či rodinné vzťahy, že tieto rozhodnutia a väzba mali negatívny dopad na jeho
pracovný život, potom následne nemohol ani preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a že mu preto
vznikol nárok na uhradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.35. Čo sa týka vykonania dôkazu oboznámením sa so zvukovo-obrazovým záznamom z tlačovej
konferencie (založené CD na č. l. 107 spisu), súd len v krátkosti uvádza, že tlačovú konferenciu zvolal

krajský riaditeľ KR PZ v Trnave, aby informoval o odhalení rozsiahlej drogovej činnosti v meste X.
a okolí, pričom osobu žalobcu označil len iniciálami jeho mena. Akékoľvek tvrdenia na tejto tlačovej
konferencii, pokiaľ spôsobili ujmu žalobcovi, by potom mali byť predmetom konania, kde žalovanou
by bola Slovenská republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1
písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z.), teda žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, nie je v tejto časti pasívne legitimovaný. Okrem uvedeného ani tento
dôkaz nepreukázal nárok žalobcu.

36. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán, urobil
tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

37. V závere dáva súd do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsaňounavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

38. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,

pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania. V sporových
konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci sa zisťuje
porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana má
plný úspech vo veci, vždy má nárok na náhradu trov konania v plnej výške, t.j. vo výške 100 % voči
strane, ktorá úspech nemala. Keďže žalovaný bol v konaní plne úspešný, súd mu priznal plnú náhradu

trov konani voči neúspešnému žalobcovi, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa
§ 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.