Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/175/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116215102
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3116215102.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcov: 1/ F. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.
XXXX/XX, A. - B., 2/ L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX,A. - B. , obaja právne zastúpení I. N.
- J. J. so sídlom E. X, Q. - M. L., proti žalovaným: 1/ M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XA, A., 2/
L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/X, A., obaja právne zastúpení T.. U. N., advokátom so sídlom Q.

XXX/X, A., o určenie neplatnosti právnych úkonov a o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 16C/149/2016-213 zo dňa 30. apríla 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú proti žalobcom 1/, 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o

prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru (garáže) s príslušenstvom, notárskej zápisnice a
dohody o urovnaní a o určenie vlastníckeho práva k bytu. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že zo zmluvy
o hypotekárnom úvere zo dňa 20.12.2006 vyplynulo, že G. Q. P., J. ako veriteľ poskytol žalobcom 1/
a 2/ ako dlžníkom hypotekárny úver v sume 2.600.000,- Sk s lehotou splatnosti 20 rokov za účelom
nadobudnutia nehnuteľnosti - predmetného bytu, v tom čase vo výstavbe. Záväzok zo zmluvy bol
zabezpečený záložným právom. Čerpanie úveru bolo podmienené predložením prehlásenia žalobkyne

2/, že súhlasí s tým, že nehnuteľnosť nadobudne žalobca 1/ do výlučného vlastníctva. Existencia
tohto prehlásenia nebola medzi stranami sporná. Žalobca 1/ bol zapísaný ako výlučný vlastník
predmetného bytu a nebytového priestoru titulom kúpnej zmluvy z 20.12.2007. Žalobcovia 1/ a 2/ sú
manželia, manželstvo uzavreli dňa 14.10.1989. Výzvou zo dňa 15.08.2014 boli žalobcovia vyzvaní na
sprístupnenie zálohu za účelom jeho obhliadky a na vypratanie a odovzdanie zálohu.
Zmluvouoprevodevlastníctvabytuz28.10.2014previedolžalobca1/ predmetnýbytanebytovýpriestor
(garáž) na žalovaného 2/, pričom v tejto kúpnej zmluve bola uvedená kúpna cena 120.000,- eur s tým,

že sumu 80.023,58 eur prevedie kupujúci na účet vedený v G. Q. P. J.., sumu 3.366,51 eur
prevedie na účet vedený vo F. H. Q., J. a sumu 36.609,91 eur poukáže k rukám žalobcu 1/
formou pravidelných splátok. Pravosť podpisu žalobcu 1/ je osvedčená notárom. Túto zmluvu o prevode
vlastníctva bytu podpísala ako „pristupujúca k zmluve“ aj žalobkyňa 2/, jej podpis osvedčený nie je. Dňa
11.03.2016 uzavreli žalovaný 2/, žalobca 1/ a žalovaný 1/ dohodu o urovnaní, v ktorej súhlasne vyhlásili,
že výlučným vlastníkom bytu a nebytového priestoru je žalovaný 1/, ktorý nadobudol vlastníctvo od

žalovaného 2/ na základe zmluvy o prevode vlastníctva k bytu zo dňa 11.03.2016, pričom predmetné
nehnuteľnostiužívalastáleužívažalobca1/akoichpôvodnývlastník.Účastnícidohodysaďalejdohodli,že žalobca 1/ je povinný vypratať predmetné nehnuteľnosti a odovzdať všetky užívacie práva
žalovanému 1/ najneskôr do 31.04.2016. Pravosť podpisu žalobcu 1/ na dohode je osvedčená notárom.

1.2 Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 2, § 49, § 49a, § 143,
§ 143a, § 145 ods. 1, § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 137 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) a § 46 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok). K
procesnejprípustnostižalobysúduviedol,že§137písm.d)CSPzásadnenepripúšťaurčovaciežalobyo
určenie právnej skutočnosti s výnimkou, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Právo domáhať

sa určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ani právo domáhať sa
určenia neplatnosti dohody o urovnaní, a ani právo domáhať sa určenia neplatnosti notárskej zápisnice
však zákon neustanovuje. Preto súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti takto formulovaných
petitov žaloby a v tejto časti žalobu zamietol. Doplnil, že domáhanie sa určenia neplatnosti zmluvy
popri súčasnom domáhaní sa určenia vlastníckeho práva vyznieva úplne nadbytočne a nepredstavuje
žalobu, ktorá by bola „užitočná“. K notárskej zápisnici súd prvej inštancie uviedol, že osvedčenie o

právnej skutočnosti vydané notárom je listinou, v ktorej sa nachádza iba záznam o ním uvedených
skutočnostiach. Takéto osvedčenie, resp. v danej veci vyhlásenie, nie je právnym úkonom. Žaloba o
neplatnosť vyhlásenia o právne významnej skutočnosti vydaného notárom vo forme notárskej zápisnice
nemá teda oporu v príslušných právnych predpisoch. Pokiaľ notárska zápisnica (ako v tomto prípade)
obsahujesúhlassjejvykonateľnosťou,potomotázkunaplneniaformálnychamateriálnychpredpokladov

vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice posudzuje výlučne exekučný súd.

1.3 Platnosťou zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu sa však súd prvej inštancie zaoberal ako
prejudiciálnou otázkou vo vzťahu k žalobe o určenie, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností - predmetného bytu a nebytového priestoru, ktorú v súlade s § 137 písm. c) vyhodnotil

ako procesne prípustnú vzhľadom na existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení.
Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že predmetný byt a nebytový priestor, aj napriek tomu,
že boli nadobudnuté na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.12.2007 len žalobcom 1/, boli súčasťou
ich bezpodielového spoluvlastníctva (BSM), nakoľko boli nadobudnuté z prostriedkov poskytnutých
bankou obom manželom podľa zmluvy o hypotekárnom úvere zo dňa 20.12.2006. Ďalej uviedol, že

judikatúra (R 15/1964, R 21/1972, R 42/1972, R 15/1973) zastáva názor, že na platnosť zmluvy o
prevode vlastníckeho práva (pre ktorú je zákonom stanovená písomná forma) v BSM aj vyššej hodnoty
nie je potrebné, aby zmluvu podpísali obaja manželia spoločne, ale postačuje aj len ústny, prípadne
konkludentný súhlas druhého manžela na tento právny úkon. Súhlas druhého z manželov má povahu
jednostranného právneho úkonu, ktorého formu zákon neustanovuje. Z tohto možno vyvodiť, že pokiaľ

je na zmluve obsiahnutý podpis žalobkyne 2/ (pričom ako predávajúci zmluvu uzavrel a podpísal len
žalobca 1/, ktorého podpis bol osvedčený), potom nemožno hovoriť o absencii vedomosti žalobkyne
2/ o tomto právnom úkone jej manžela, naopak, treba to považovať za súhlas s ním. Z tohto dôvodu
teda zmluva neplatná nie je.

1.4 Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu bola simulovaný právny
úkon, ktorým sa iba zastierala zmluva o pôžičke, súd prvej inštancie konštatoval, že posudzovaná kúpna
zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, a nemá náležitosti zmluvy o pôžičke, ani
inej zmluvy. Tvrdenie žalovaného 2/, ktorý poprel, že by kúpna zmluva zastierala údajnú zmluvu o
pôžičke, podporil svedok L. B., ktorý vo svojej výpovedi potvrdil, že o žiadnej pôžičke pre žalobcov nikdy

nebola reč, od začiatku bol diskutovaný len predaj bytu. Podľa svedka samotný žalobca 1/ inicioval
odpredaj nehnuteľností. Ani nevyplatenie časti kúpnej ceny, a teda riadne nesplnenie záväzku jednej
zmluvnej strany, nemôže spôsobiť neplatnosť zmluvy. V konaní nebolo preukázané, že by žalobcovia
(najmä žalobca 1/) uzavreli zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu z 28.10.2014 pod nátlakom, pod
hrozbou fyzického či psychického násilia, s vyhrážkou, teda nie slobodne alebo vážne. Nevýhodnosť

podmienok zmluvy, na ktorú poukazovali žalobcovia, nespôsobuje jej neplatnosť, ale môže byť za
splnenia ostatných podmienok (tieseň) dôvodom na odstúpenie od nej (§ 49 Občianskeho zákonníka).
Tieseň, ktorá by ale prípadne mohla negatívne obmedziť slobodu ich vôle rozhodnúť sa, či právny úkon
urobia alebo nie, zo strany žalobcov nebola nijako preukázaná. Len to, že potrebovali získať peňažné
prostriedky, nemožno považovať za ich tieseň. Naopak, ich konanie vyhodnotil súd prvej inštancie ako

konania dlžníkov, ktorí sa cestou predaja majetku snažia vyhnúť ďalšiemu zadlžovaniu, resp. dražbe.
Žalobcovia poukazovali na údajný rozpor zmluvy s dobrými mravmi, ale v čom konkrétne tento rozpor
vidia,nezdôvodnili.Žiadnekonanievrozporesdobrýmimravmisúdprvejinštancienezistilanivsprávaní
žalovaného 2/, s ktorým sa žalobcovia nikdy nestretli osobne, ale konali len s jeho zástupcom, a aniv konaní tohto zástupcu B.. Žalobca 1/ sa s ním dobrovoľne stretol a komunikoval s ním predostreté
návrhy riešení finančnej situácie žalobcov, nebolo preukázané také správanie zástupcu žalovaného 2/,
ktoré by sa vymykalo rámcu akceptovateľných spoločenských noriem.

1.5 K tvrdeniu žalobcov, že kúpnu zmluvu uzavreli v omyle, súd prvej inštancie uviedol, že pre určenie
neplatnosti právneho úkonu vykonaného v omyle sa v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka vyžaduje
splnenie aj ďalších podmienok. V tomto prípade nebolo preukázané, že by žalobcovia boli uvedení do
omylu v tom, že sa podpisuje iná zmluva ako zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu. Svedok

B. potvrdil, že od počiatku vylúčil možnosť poskytnúť žalobcovi 1/ pôžičku, naopak, so žalobcom 1/
sa dohodol, že byt sa čo najrýchlejšie predá, aby mohlo dôjsť k vyplateniu veriteľov. Jediný, kto tvrdil,
že od počiatku sa hovorilo len o pôžičke, boli žalobcovia, avšak toto ich tvrdenie ostalo len v rovine
nepreukázaných tvrdení. Ako nedôveryhodné sa súdu prvej inštancie javilo tvrdenie, že žalobcovia
nevedeli, čo podpisujú, lebo im nebolo umožnené sa s dokumentmi oboznámiť. Žalobca 1/ potvrdil, že
sa so svedkom B., ktorý vybavoval záležitosti žalovaného 2/, opakovane stretol ohľadom riešenia jeho

situácie, zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu žalobca 1/ podpísal pred notárom. Zmluva bola
predložená na podpis žalobcom na dvakrát (žalobkyni 2/ na udelenie súhlasu a žalobcovi 1/ aj
u notára), javí sa preto ako nepochopiteľné, aby na jej prečítanie nebol žiaden časový priestor na strane
žalobcov.Konaniežalobcovnemôžeospravedlniťanito,žeimsvedokB.malnalistovaťmiesto,kdemajú
zmluvu podpísať. Je v záujme každého účastníka právneho úkonu si prečítať celú zmluvu a nie len ju

podpísať bez poznania jej obsahu. Žalobcovia pritom ani neopísali, akým konaním im malo byť bránené
sa s listinami oboznámiť. Ak žalobcovia z rôznych dôvodov zmluvu nečítali, už z grafického vyhotovenia
zmluvy každému (aj právne neznalému) muselo byť zrejmé, že nejde o zmluvu o pôžičke, keďže zmluva
bola výrazne (väčším písmom ako zvyšok textu) označená ako Zmluva o prevode vlastníctva k bytu,
zmluvné strany boli označené ako predávajúci a kupujúci. Ak aj žalobcovia tvrdili, že im nalistovali len

poslednú stranu a tam sa podpísali, pri samotnom mieste na podpis žalobcu 1/ bolo uvedené „kupujúci“ a
v tom istom riadku pri mieste na podpis žalovaného 2/ bolo uvedené „predávajúci“ (tu súd prvej inštancie
označil zmluvné strany opačne - pozn. odvolacieho súdu). Ťažko si možno predstaviť, že by sa žalobca
1/ podpísal na miesto predávajúceho bez toho, aby si bol vedomý, že niečo predáva. Súd prvej inštancie
dodal, že právna teória i súdna prax vychádza z toho, že konajúca osoba sa môže účinne dovolať

podstatného omylu len ak ide o tzv. ospravedlniteľný omyl, teda pokiaľ mýliaca sa osoba postupovala
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno od každého so zreteľom na okolnosti prípadu vyžadovať.
Súd mal za to, že žalobcovia svojím laxným prístupom zanedbali objektívnu možnosť presvedčiť sa,
k akému právnemu úkonu pripájajú svoj podpis. Súd prvej inštancie teda nezistil dôvod, pre ktorý by
mohol konštatovať neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 28.10.2014, preto žalobu aj v

časti o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zamietol.

2. Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a navrhli, aby odvolací súd rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnili tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tiež uviedli, že súd prvej inštancie im
arbitrárne odňal právo konať pred súdom, resp. neposkytol spravodlivú a účinnú ochranu ich ohrozených
a porušených práv. Žalovaný 2/ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k faktickej úhrade časti kúpnej
ceny zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu vo výške 36.609,91 eur. Taktiež nepreukázal udelenie
písomného plnomocenstva, ktoré by oprávňovalo svedka B. konať v mene a na účet žalovaného

2/. Žalovaný 2/ v danej veci nekonal s primeranou opatrnosťou, preto nie je možné ospravedlňovať
nedbalosť žalovaného 2/ tvrdeniami svedka B., ktoré neboli žiadnou písomnou listinou potvrdené.
Jednou z ďalších nezrovnalostí je fakt, že žalovaný 2/ podľa svojich tvrdení splnomocnil svedka B. k
úkonom spojenými s kúpou predmetných nehnuteľností, avšak ani na jednej zmluve žalovaný 2/ nie je
podpísanývzastúpenísvedkomB..DokoncasámsvedokB.saprisvojomvýsluchuvysloviltak,žepráve

onbymalbyťnalavicižalovaných,aniežalovaný2/.SvedokB.jepodľažalobcovnedôveryhodnáosoba,
keďže tento predstavuje akéhosi „organizátora“ všetkých podvodných konaní voči žalobcom. Tento
svedok možno prijal peňažnú sumu 36.609,91 eur, avšak následne ju neodovzdal v mene žalovaného 2/
žalobcom. Konštatovanie súdu, že svedok B. svojou výpoveďou potvrdil existenciu dokladu o odovzdaní
tejto hotovosti do rúk žalobcu 1/ je zmätočné a nedôvodné. V súvislosti s právnym posúdením veci

žalobcovia poukázali na zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet
(nikto nemôže previesť viac práv, ako má sám), pričom uviedli, že žalovaný 2/ na základe absolútne
neplatnej kúpnej zmluvy sa nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a preto ich ani nemohol
platne predať žalovanému 1/. Na základe toho je podľa žalobcov akákoľvek úvaha súdu prvej inštancieo dobromyseľnosti žalovaného 1/ arbitrárna a nedôvodná. Žalobcovia nikdy nemali v úmysle vykonať
prevod vlastníctva, ale iba prijať pôžičku od svedka B.. Namiesto pôžičky im bola podstrčená listina o
prevode vlastníctva k nehnuteľnosti, čo je konanie v rozpore s § 49a Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa

2/ nemala vedomosť o tom, že dáva súhlas k prevodu nehnuteľnosti, keďže žiadna z podpísaných listín
jej nebola pred podpisom poskytnutá na preštudovanie. Dôvera žalobkyne 2/ bola zneužitá zo strany
žalovaného 2/, resp. zo strany jeho údajného splnomocnenca, svedka B.. Napokon žalobcovia poukázali
na to, že sporná nehnuteľnosť vždy patrila do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, teda súd
prvej inštancie na uvedený prípad správne aplikoval ustanovenie § 143 Občianskeho zákonníka, avšak

nesprávne vyhodnotil materiálnu stránku súhlasu žalobkyne 2/ v kontexte s ustanovením § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

3. Žalovaní 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Doplnili, že ak by súd vyhovel žalobe, nič by
nezaväzovalo žalobcu vydať pre tento prípad bezdôvodné obohatenie žalovanému 1/. Aj z tohto dôvodu

sa žalovaní domnievajú, že nie je spravodlivé uplatnenému návrhu žalobcov v tomto súdnom konaní
vyhovieť.
4. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedli, že bezdôvodné obohatenie je na strane
žalovaného 2/, ktorý nepreukázal, že by časť kúpnej ceny vo výške 36.609,91 eur uhradil k rukám
žalobcu 1/. Taktiež nepreukázal udelenie akéhokoľvek písomného plnomocenstva, ktoré by oprávňovalo

svedka B. konať v mene a na účet žalovaného 2/. V ostatnom žalobcovia zopakovali svoje tvrdenia
uvedené v odvolaní.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe včas podaného odvolania žalobcov preskúmal
vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,
ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia; na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolaniu žalobcov odvolací súd uvádza:

6. Súd prvej inštancie správne uviedol, že prípadné nevyplatenie časti kúpnej ceny, teda riadne

nesplnenie záväzku jednej zmluvnej strany, nezakladá neplatnosť zmluvy (zakladá len právo na
odstúpenie od zmluvy podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak žalobcovia nepreukázali a
ani netvrdili, že by od zmluvy odstúpili). Preto vôbec nebolo potrebné v tomto konaní skúmať, či k
výplate časti kúpnej ceny vo výške 36.609,91 eur žalobcom došlo alebo nie. Nebolo teda ani potrebné,
aby tvrdenie svedka B. o existencii dokladu o odovzdaní tejto hotovosti žalobcovi 1/ bolo verifikované

listinným dôkazom, keďže ani prípadné nevyplatenie tejto hotovosti žalobcovi 1/ by nič nezmenilo na
právnom posúdení veci (a teda na výsledku konania o určenie vlastníctva bytu, v ktorom predbežnou
otázkou bolo posúdenie platnosti alebo neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu). Pokiaľ ide o
nepreukázanie udelenia písomného plnomocenstva, takéto plnomocenstvo nebolo potrebné, keďže
zmluvu o prevode vlastníctva bytu z 28.10.2014 podpisoval žalovaný 2/ ako kupujúci osobne -

teda nie prostredníctvom zástupcu. Vzhľadom k tomu nie je zrejmé, v čom vidia žalobcovia nedbalosť
žalovaného 2/ pri uzatváraní uvedenej zmluvy.

7. Aj pokiaľ by súd pripustil nedôveryhodnosť svedka B., ktorý dojednával (hoci nepodpisoval) zmluvu
o prevode vlastníctva bytu v prospech žalovaného 2/, teda mohlo byť v záujme tohto svedka vypovedať

tak, aby nepotvrdzoval neplatnosť tejto zmluvy, základným argumentom súdu prvej inštancie bolo to, že
žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu kľúčovému tvrdeniu, že nemala
byť uzavretá kúpna zmluva, ale len zmluva o pôžičke, resp. že boli uvedení do omylu (pričom z ich strany
by muselo ísť o ospravedlniteľný omyl). Nie žalovaní, ale žalobcovia boli tou stranou, ktorú zaťažovalo
dôkazné bremeno, pričom súd prvej inštancie správne konštatoval, že tvrdenie žalobcov, že od

počiatku sa hovorilo len o pôžičke, ostalo len v rovine nepreukázaných tvrdení.

8. Pokiaľ išlo o údajný omyl žalobcov pri podpisovaní zmluvy o prevode vlastníctva bytu, samotná
skutočnosť,žežalobcoviapodpísalizmluvubeztoho,abysijuprečítali,nezakladájejneplatnosť.Ajkeby
im bola predložená len nalistovaná posledná strana zmluvy, mali sa so zmluvou pred jej podpísaním

aspoň zbežne oboznámiť. Tu súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobcovia ani neopísali, akým
konaním im malo byť bránené sa s obsahom zmluvy oboznámiť. Napokon, ako tiež uviedol súd prvej
inštancie,ajnaposlednejstrane(bezprostrednenadmiestomnapodpisy)boliúčastnícizmluvyoznačeníako predávajúci a kupujúci, takže už len z toho muselo byť žalobcom zjavné, že nepodpisujú zmluvu
o pôžičke.

9. Keďže žalovaní nepreukázali žiadne dôvody neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu z
28.10.2014, na základe ktorej predmetný byt a garáž nadobudol do vlastníctva žalovaný 2/, nebol dôvod
ani skúmať dobromyseľnosť žalovaného 1/, ktorý nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
od žalovaného 2/. Tak žalovaný 2/, ako aj žalovaný 1/ nadobúdali predmetné nehnuteľnosti od osôb,
ktoré boli v čase prevodu skutočnými vlastníkmi, teda nebola ani porušená zásada nemo plus iuris ad

alium transfere potest quam ipse habet.

10. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dáva za pravdu žalobcom v tom, že
predmetné nehnuteľnosti v čase uzatváranie zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 28.10.2014 patrili do
bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov(napriektomu,žeboli nalistevlastníctvazapísanéako
výlučné vlastníctvo žalobcu 1/ a napriek vyhláseniu žalobkyne 2/, ktoré si vyžiadala hypotekárna banka,

že súhlasí s tým, že nehnuteľnosti nadobudne do výlučného vlastníctva žalobca 1/). Súd prvej inštancie
správne aplikoval ustanovenia § 143 a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ustálenú judikatúru k
týmto ustanoveniam, z ktorej vyplýva, že treba rozlišovať uzavretie zmluvy jedným z manželov a súhlas
druhého manžela. Vecami, ktoré patria do BSM, vrátane nehnuteľností, môže v celom
rozsahu disponovať ktorýkoľvek z manželov, avšak pre úkony, ktoré nie sú bežné, sa vyžaduje

súhlas druhého manžela. Zákon (v tomto prípade katastrálny zákon v § 42 ods. 3) stanovuje formálne
požiadavky (osvedčenie podpisu prevodcu) len vo vzťahu k zmluve ako právnemu úkonu, ktorým sa
prevádza vlastnícke právo. Vo vzťahu k súhlasu druhého manžela však ani Občiansky zákonník a
ani iný zákon žiadne formálne požiadavky neustanovuje. Je teda zrejmé, že tento súhlas môže byť
daný akoukoľvek formou, ktorá nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo bolo úmyslom konajúcej osoby.

V preskúmavanej veci bol súhlas žalobkyne 2/ vyjadrený priamo v zmluve o prevode vlastníctva bytu
(ktorej účastníkom ako prevodca bol žalobca 1/) písomne, s jej vlastnoručným podpisom (hoci bez
úradného osvedčenia pravosti podpisu), pričom žalobkyňa 1/ ani v súdnom konaní pravosť tohto podpisu
nespochybnila.Takýtoprejavvôlesprávnepovažovalsúdprvejinštancie zadostatočnévyjadrenie
súhlasu v zmysle § 145 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka.

11. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a správne vec aj právne posúdil, keď konštatoval, že nezistil dôvod, pre ktorý by mohol konštatovať
neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 28.10.2014, a preto žalobu v časti o určenie, že
žalobcovia sú bezpodielovými vlastníkmi predmetného bytu a garáže, zamietol.

12. K zamietnutiu ostatných častí žaloby (o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu,
notárskej zápisnice a dohody o urovnaní) pre neprípustnosť takejto žaloby podľa § 137 písm. d) CSP
žalobcovia neuviedli konkrétne odvolacie námietky. Aj tu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej
inštancie správne zistil skutkový stav a správne vec aj právne posúdil, keď konštatoval, že riešenie

týchto otázok by nebolo užitočné pre definitívne usporiadanie vzťahov medzi stranami, a preto sú takto
formulované časti žaloby procesne neprípustné.

13. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní tvrdili, že súd prvej inštancie im odňal právo konať pred súdom, resp.
neposkytol spravodlivú a účinnú ochranu ich ohrozených a porušených práv, k tomuto odvolaciemu

dôvodu neuviedli žiadne konkrétne skutočnosti či okolnosti, pre ktoré malo dôjsť k odňatiu práva konať
pred súdom resp. k neposkytnutiu ochrany ich právam. Samotná skutočnosť, že súd rozhodol inak
než požadovali žalobcovia, nepredstavuje odňatie práva konať pred súdom ani neposkytnutie ochrany
ohrozeným alebo porušeným právam žalobcov. Odvolací súd ani zo súdneho spisu nezistil žiadne také
konanie súdu prvej inštancie, ktorým by bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.

14. Aj pokiaľ ide o výrok o trovách konania, súd prvej inštancie správne konštatoval, že v
prejednávanej veci mali plný úspech žalovaní 1/ a 2/ a správne vec právne posúdil podľa § 225 ods.
1 CSP.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil.16. Odvolatelia (žalobcovia) neboli v odvolacom konaní úspešní a naopak úspešní boli žalovaní, preto
odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal žalovaným
1/ a 2/ proti neúspešným odvolateľom (žalobcom 1/ a 2/) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania, rovnako ako trov konania pred súdom prvej
inštancie, rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§
262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).