Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. september 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209210964
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2209210964.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:
JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Y. G., nar. XX.X.XXXX, adresa
G., Y. XXXX/XX, zastúpenému advokátkou: JUDr. Helena Buzgóová, so sídlom Dunajská Streda,
Alžbetínske nám. 2, proti žalovaným: 1. F. G., nar. XX.XX.XXXX, adresa I. J. O. X, 2. M. G., nar.
XX.X.XXXX, adresa I. J. O. XXX, 3. S. G., nar. X.X.XXXX, adresa I. J. O. X, všetci zastúpení advokátom:

Mgr. Martin Majerčík, so sídlom Bratislava, Krajinská 30, o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda č.k. 9C/130/2009-789 zo dňa 6.8.2019 a žalovaných 1, 2 a 3 proti dopĺňaciemu rozsudku č.k.
9C/130/2009-799 zo dňa 19.9.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e.

II. Napadnutý rozsudok vo výroku II. a napadnutý dopĺňací rozsudok m e n í tak, že žalovaným 1, 2,

3 náhradu trov (prvoinštančného) konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

III. Žalovaným 1, 2, 3 náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie nevyhovel žalobe žalobcu o tzv. širšie vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, keď vo výroku I. žalobu čo do časti investície žalobcu do sporných
nehnuteľností vo výške 38.585,76 Eur zamietol. Zároveň žalovaným vo výroku II. priznal „...nárok na

náhradu trov konania o nepriznaných investícií voči žalobcovi v rozsahu 100%“.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že v priebehu konania pôvodný
žalovaný F. G. zomrel dňa XX.XX.XXXX, pričom pred svojou smrťou daroval spornú nehnuteľnosť svojim
deťom - žalovaným 1 až 3. Súd následne vydal uznesenie o pripustení vstupu strán sporu do konania
na strane žalovaných a taktiež pripustil zmenu petitu žaloby (uznesenie č.l. 386). Súd skonštatoval,
že žalobca na pojednávaní 5.5.2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne sa domáhal, aby pri

vyporiadanípodielovéhospoluvlastníctvabolizohľadnenéjehoinvestícievloženévrokoch1982až1994
do dotknutých nehnuteľností a žiadal o započítanie zhodnotenia nehnuteľností do spoluvlastníckeho
podielu, ktorý by mu boli zaviazaní vyplatiť žalovaní ako protináhradu. Svoj nárok oprel o znalecký
posudok vyhotovený znalkyňou Ing. Izabelou Tokovicsovou (č.l. 422) a uplatnil si sumu 38.585,76 Eur z
tituluširšiehovyporiadaniapodielovéhospoluvlastníctva.Žalovanívznieslinámietkupremlčania,tvrdiac,
že aj oni investovali do nehnuteľnosti, čím ju zveľadili. Neb. F. G. na pojednávaní dňa 10.12.2009 navrhol

žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že je väčšinový spoluvlastník spornej nehnuteľnosti.
Čo sa týka uplatnených investícií mal za to, že taktiež investoval do spornej nehnuteľnosti, na ktorú sanasťahoval spolu s manželkou a s deťmi v roku 1982, ako väčšinový spoluvlastník. O nehnuteľnosť sa
riadne staral a užíval ju na bývanie.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom sp. zn. 9C/130/2009-434 zo dňa
2.6.2015, v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 9C/130/2009-517 zo dňa 14.11.2017 tak, že
zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo tak, že podiel
žalobcu vo výške 35/384-ín prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovaných v 1. až 3. rade
a zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi z titulu finančnej protináhrady, každého po 1.769,29 Eur,

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 20.6.2015. Následne súd vydal dopĺňací rozsudok, ktorým
zamietol žalobcom uplatnené investície vložené do podielového spoluvlastníctva. Proti dopĺňaciemu
rozsudku žalobca podal odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 25Co/44/2018-544 zo
dňa 27.11.2018 zrušil napadnutý dopĺňací rozsudok prvoinštančného súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Úlohou prvoinštančného súdu bolo ustáliť, o ktoré konkrétne investície žalobcu

do nehnuteľností a akého charakteru ide, kedy, v akom rozsahu a za akých dojednaní so spoluvlastníkmi
boli realizované a až potom sa vysporiadať vznesenou námietkou premlčania.

4. Následne súd prvej inštancie poukázal na výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 16.5.2019, kedy
uviedol, že na nehnuteľnosti mohlo bývať 6 osôb, boli vybudované 2 izby. V roku 1986 vybudoval novú

kúpeľňu, ktorá bola v dome nefunkčná. V roku 1985 opravil elektroinštaláciu, v roku 1986 zaviedol nové
kúrenie, v roku 1986 vybetónoval nové dlažby a nové linoleum, v roku 1990 vybudoval žumpu, v roku
1992 zaviedol kanalizáciu. V roku 1982 sa odsťahoval zo spornej nehnuteľnosti do G.. Urobil nevyhnutnú
opravu vedľajšej miestnosti - letná kuchyňa, v roku 1980 až 1990 bola vybudovaná hospodárska budova
na uskladnenie paliva, v roku 1980 - 1990 bola vybudovaná garáž, v roku 1992 na výhrady susedov

vybudoval oplotenie a z uličnej strany bránu a vstupnú bránu. Od roku 1980, až kým ho žalovaní
nevyhnali zo spornej nehnuteľnosti, hradil réžiu. V závere svojej výpovede zdôraznil, že všetky náklady
vynaložené na nevyhnutné opravy a údržby boli realizované so súhlasom vtedajších spoluvlastníkov.
Investície vykonal z dôvodu, že v roku 1980 sa cítil byť vlastníkom, vyplatil spoluvlastníkov nehnuteľností
a to súrodencov matky žalobcu, starého otca a M. I., ktorého doopatroval. Cítil sa byť podvedený, že

rodičia svoj sľub nedodržali. Jeho matka nehnuteľnosť testamentom previedla na jeho sestru Z. N., ktorá
svoj spoluvlastnícky podiel previedla na pôvodného žalovaného neb. F. G. a to darovacou zmluvou zo
dňa 26.11.2008. Svoje tvrdenia sa žalobca snažil preukazovať, predložil prehlásenia, faktúry, bločky o
kúpe stavebného materiálu z rokov 1983 - 1994, písomné prehlásenia založené v spise od jednotlivých
pracovníkov, ktorí na nehnuteľnosti pracovali a to: Z. N. mal vybudovať časť kúrenia, bez uvedenia

doby, H. S. mal vymeniť elektroinštaláciu, bez uvedenia doby, H. K., pracoval na záhrade, vyjadril sa
ku oploteniu, taktiež bez uvedenia doby, I. O. prehlásil, že má vedomosť o tom, že bola vybudovaná
prístavba a vedľajšie stavby.

5.Právneprvoinštančnýsúdvecposúdilnazákladeaplikácieust.§137ods.1,§101OZ(zák.č.40/1964

Zb. Občiansky zákonník - ďalej aj len OZ), s poukazom na ust. § 191 a § 192 CSP (zák. č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej aj len CSP).

6. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť na svoje tvrdenie
spočívajúce v tom, že išlo o nevyhnutné opravy a údržby so súhlasom vtedajších spoluvlastníkov, čo

treba bezpochybne preukázať. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz
na preukázanie tvrdených skutočností. Vzhľadom na konštatovania o neunesení dôkazného bremena
žalobcu, ktorý v konaní bol zastúpený právnou zástupkyňou, bolo možné preto z prejednávanej veci
vychádzať, len zo vznesených skutkových tvrdení v zmysle ust. § 120 ods. 4 OSP resp. aktuálne §
182 CSP, čo malo za následok, že uplatnený nárok žalobcu vyčíslený na sumu 38. 585,76 Eur za

zhodnotenie nehnuteľností, v rokoch 1982 - 1994, nebolo možné považovať za preukázaný. Jednak
z dôvodu, že bol uplatnený až 05.05.2015, a jednak, že nebolo preukázané, že žalobca vynaložil
náklady na nevyhnutné opravy a údržbu so súhlasom prípadne bez súhlasu vtedajších spoluvlastníkov.
Súd poukázal na jeho výpoveď zo dňa 16.05.2019 „...všetky vynaložené náklady boli nevyhnutné a
so súhlasom spoluvlastníkov“. Súd mal za to, že investície akéhokoľvek druhu vykonané jedným zo

spoluvlastníkov so súhlasom ostatných nepredstavujú ich bezdôvodné obohatenie. Preto sú splatné
už za trvania spoluvlastníctva a nie až po jeho zrušení. Podľa ust. § 101 OZ, právo investujúceho
spoluvlastníka sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe, pre ktorej počiatok je rozhodujúca doba
vynaložených nákladov na opravu a údržbu (uznesenie NS SR z 27.02.2012, sp. zn. 4M Cdo12/2011).Uplatnené právo na investície je premlčané. Náklady boli vynaložené v období od 1980 až 1994 a
uplatnené dňa 05.05.2015 (mali byť uplatnené do roku 1997). Vzhľadom uvedené prvoinštančný súd
žalobu v časti investícií zamietol.

7. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci
uplatnených investícií o zaplatenie sumy 38 585,76Eur, v ktorej časti žalovaní boli úspešní.

8. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 9C/130/2009-799 zo dňa 19.9.2019 súd prvej inštancie doplnil predmetný

rozsudok o výrok v znení: „Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo z titulu zrušenia a
vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.“

9. Toto rozhodnutie súd odôvodnil tým, že v predchádzajúcom rozsudku opomenul rozhodnúť o náhrade
trov konania čo do zrušenia podielového spoluvlastníctva, preto s použitím ust. § 225 ods. 1, 2, 3 CSP,
vydal v tejto časti dopĺňací rozsudok.

10. O náhrade trov konania v časti zrušenia podielového spoluvlastníctva vrátane odvolacieho konania,
pritom rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi z dôvodu, že rozhodnutie vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
záviselo od výsledku znaleckého posudku, s tým, že výsledok sporu závisel výlučne na úvahe súdu

odvíjajúcej sa od posúdenia zisteného skutkového stavu, ktorý strany sporu nemohli predvídať. Preto
súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku dopĺňacieho rozsudku.

11. Proti tomuto rozsudku, výslovne proti výrokom I. a II., podal prostredníctvom svojej advokátky
odvolanie žalobca, ktorým podľa § 388 CSP navrhol rozhodnutie zmeniť tak, že žalovaní budú zaviazaní

solidárne zaplatiť mu sumu 38.585,76 Eur titulom investícií na spornú nehnuteľnosť, v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku a zároveň navrhol, aby bolo rozhodnuté o trovách prvoinštančného a
odvolacieho konania v jeho prospech.

12. Odvolateľ argumentoval tým, že žalovaní posledné dva roky každý jednotlivo mu povedali, že chápu

skutočnosť, že od súrodencov matky nadobudol starorodičovskú nehnuteľnosť, chápu, že doopatroval
starého otca a jedného zo súrodencov jeho matky a chápu, že celú nehnuteľnosť opravil, zveľadil,
pretože inak viac ako 100-ročná stavba by už nestála. Všetci majú vedomosť o tom, že jeho matka
(ich stará matka) a starý otec mu nehnuteľnosť prisľúbili a až po smrti otca žalovaných F. G. zistil, že
nehnuteľnosť vlastnícky nie je usporiadaná. Chápu skutočnosť, že s jeho rodinou úspory investoval do

tejto nehnuteľnosti, ale keďže boli poučení o možnosti vzniesť námietku premlčania, tak ju vzniesli a
nemusia mu zaplatiť žalovanú sumu. Tento ich postoj považuje za postoj hlboko sa priečiaci dobrým
mravom a spravodlivosti. Nevie sa uspokojiť s takouto nespravodlivosťou a z uvedeného dôvodu
podáva odvolanie a domáha sa priznania investícií, ktoré vynaložil na zhodnotenie danej nehnuteľnosti
z vlastných finančných prostriedkov. Nikdy sa nedomáhal vrátenia investícií od F. G., ktorý tiež býval

na nehnuteľnosti, pretože on a jeho manželka investovali na nehnuteľnosť v domnení, že im vlastnícky
patrí. F. G. bol v domnení, že nehnuteľnosť patrí žalobcovi, pretože vždy, keď prišla faktúra za odber
plynu, elektriny, vody, odpadu, k domovej dani, tak mu ju automaticky posunul na zaplatenie. Svedkovia
potvrdili tvrdenia žalobcu, že všetky práce na nehnuteľnosti objednal a platil on. Ak niekto pracoval, bol
to on s rodinou. Z uvedeného dôvou navrhuje celé dokazovanie prehodnotiť a žalobe vyhovieť.

13. V ďalšej časti odvolania žalobca uviedol, že nie je ochotný platiť náhradu trov konania žalovaným,
pretože v danej veci je možné postupovať podľa § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú
práve v tom, že žalovaní sú si dobre vedomí, že získavajú nespravodlivo ním zhodnotenú nehnuteľnosť,
ktorá má vysokú hodnotu bez ich pričinenia. Keď žalovaných jeho sestra Z. N. poštvala proti nemu,

aby ho pozbavila nárokov na rodičovský dom, tak sa voči nemu žalovaní správali násilne, arogantne,
vyhodili jeho a jeho rodinu z nehnuteľnosti, nimi užívanú časť nehnuteľnosti rozbúrali, zariadenie nevie
či odpredali, rozkradli alebo spálili, správali sa vyslovene nevhodne. Je skutočne hodné zreteľa, aby im
súd žiadne trovy nepriznal. Dovolili si aj takú nehoráznosť, že počas veľkej zimy ich dali predvolať do
advokátskej kancelárie do Bratislavy za účelom uzatvorenia mimosúdnej dohody, ktorého rokovania sa

žalovaní nezúčastnili.

14. Žalovaní odvolanie proti predmetnému rozsudku nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu
predložili prostredníctvom svojho advokáta písomné vyjadrenie, ktorým navrhli, aby odvolací súdrozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, pričom si zároveň uplatnili trovy odvolacieho konania v
celom rozsahu. Uviedli, že tvrdenia žalobcu v odvolaní považujú za klamlivé, účelové a zavádzajúce,
ktoré neboli počas celého konania nijakým spôsobom zo strany žalovaného preukázané, napokon

boli v rámci vykonaného dokazovania vyvrátené. Žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré už neboli prejednané v konaní. Naopak, naďalej úmyselne zavádza
svojimi klamlivými a hlavne ničím nepreukázanými tvrdeniami. V tejto súvislosti odkázali na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie podľa ktorého nároky žalobcu sú jednak premlčané a jednak neuniesol
dôkazné bremeno. Žalovaní opätovne odkázali na ich predchádzajúce vyjadrenia v danej veci. V

priebehu konania mali v úmysle riešiť danú vec so žalobcom mimosúdne a vyhnúť sa tak ďalším
súdnym výdavkom. Vzhľadom na nezáujem žalobcu, prípadne nereálne návrhy z jeho strany, sa celá
záležitosť musela riešiť súdnou cestou, pričom predmetné konanie trvá už 10 rokov. Žalovaným vznikli
v uvedenej veci nielen výdavky so súdnym konaním, ale aj náklady súvisiace s právnym zastúpením
na súde. Žalovaní zdôraznili, že aj samotná právna zástupkyňa žalobcu bola viackrát počas konania za
prítomnosti žalobcu vyzvaná súdom, aby upovedomila svojho klienta o možnostiach úspechu v danej

veci, ako aj o následkoch neúspechu. Majú za to, že odvolaním, ktoré je zavádzajúce a nezakladá
sa na pravde, žalobca úmyselne spôsobuje prieťahy v konaní, čím sa snaží vyhnúť právoplatnosti a
vykonateľnosti spravodlivého súdneho rozhodnutia.

15. Žalobca sa k tomuto doručenému vyjadreniu žalovaných písomne nevyjadril.

16. Proti dopĺňaciemu rozsudku podali prostredníctvom svojho advokáta odvolanie všetci traja žalovaní,
pričom sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok zmenil tak, že žalovaným 1 až 3
prizná nárok na náhradu trov konania z titulu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnosti v rozsahu 100%, alternatívne, aby odvolací súd zrušil napadnutý dopĺňací rozsudok a

vec vrátil prvoinštančnému súdu na nové prejednanie. S rozhodnutím nemôžu súhlasiť predovšetkým
z dôvodu, že žalovaní 1 až 3 mali v konaní plný úspech. Súd rozhodol v celom rozsahu v ich
prospech a prikázal podiel žalobcu na predmetných nehnuteľnostiach do podielového spoluvlastníctva
žalovaných, pričom žalobca sa svojím návrhom zo dňa 29.7.2009 domáhal práve naopak prikázania
podielu odporcov do svojho výlučného vlastníctva a to napriek tomu, že jeho podiel predstavoval menej

ako 10%. V danom prípade sa jednalo od začiatku o absolútne nedôvodnú žalobu, na ktorej aj počas
celého konania zotrval. Poukázali tiež na predsúdne správanie sa právneho predchodcu žalovaných
1 až 3 F. G., ktorý pred podaním žaloby dňa 10.4.2009 zaslal žalobcovi návrh na odkúpenie jeho
spoluvlastníckeho podielu, na čo žalobca nereagoval, pričom dňa 29.7.2009 podal žalobu, ktorou sa
ako 10% spoluvlastník domáhal prikázania mu 90% spoluvlastníckeho podielu do svojho výlučného

vlastníctva.

17.Nazákladeuvedenéhomajúzato,žežalovaní1až3malivkonaníplnýúspechasúdmalrozhodovať
o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Nebolo namieste aplikovať § 255 ods. 2 CSP, ktorého
použitie je teoreticky možné len za predpokladu, že strana mala vo veci len čiastočný úspech, pričom

žalobca nemal v danej veci žiaden, ani len čiastočný úspech a jeho žaloba bola od počiatku absolútne
nedôvodná. Žalovaným, ktorí mali od počiatku záujem riešiť vec so žalobcom korektne mimosúdne a
vyhnúť sa súdnym trovám, vznikli vo veci nielen výdavky v súvislosti so súdnym konaním (znalečné,
cestovné, strata času), ale aj náklady súvisiace s právnym zastúpením na súde. V zmysle § 255 ods. 1
CSP teda žalovaní majú nárok na trovy konania a právneho zastúpenia z dôvodu, že mali vo veci plný

úspech a len vinou žalobcu sa daná vec musela riešiť na súde viac ako 10 rokov.

18. K doručenému odvolaniu žalovaných proti dopĺňaciemu rozsudku predložil žalobca prostredníctvom
svojej advokátky písomné vyjadrenie, ktorým podľa § 387 ods. 1 CSP navrhol rozhodnutie ako vecne
správne potvrdiť. Vyslovil názor, že v danej veci je možné rozhodovať podľa § 257 CSP a nepriznať

náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa
odôvodnilskutkovýmiokolnosťamiprípadu,keďpoukázalnato,žežalovaní,akoajichmatka,súsidobre
vedomí za akých podmienok prišli na nehnuteľnosť bývať a prečo na nej zotrvali. Rodičia žalovaných po
uzavretí manželstva žili v dome žalobcových rodičov a keďže jeho brat F. G. nadmieru požíval alkohol,
matka ho požiadala, aby na krátku dobu umožnil na nehnuteľnosti bývať bratovi a jeho rodine, kým

si nedoriešia svoje bývanie. V tom čase každý rokoval tak, že žalobca je vlastníkom starorodičovskej
nehnuteľnosti, keďže z vlastných peňazí a peňazí jeho manželky vyrovnal dedičské podiely súrodencom
jeho matky a nehnuteľnosť začal zhodnocovať a doopatroval starého otca. Brat s rodinou sa nikdy
nestarali o zveľadenie nehnuteľnosti, o jej údržbu, úpravu a obrábanie záhrady. Na nehnuteľnosti vždybývali ako hostia, ktorí považovali za samozrejmé, že ich brat, teda žalobca, živí. Keď otec žalobcu
ochorel a bol hospitalizovaný, sestra dala zriadiť závet, ktorým sa stala takmer výlučnou dedičkou celého
majetku rodičov. Starorodičovskú nehnuteľnosť potom rýchlo previedla do vlastníctva brata, aby ho

mohla ako vlastníka z rodičovského domu obísť. Brat a jeho rodina dobre vedeli aké finančné prostriedky
žalobca spolu s manželkou investovali na starorodičovskú nehnuteľnosť, nevie čo urobili so zariadením,
obsadili žalobcom vystavanú garáž a vedľajšie budovy a prví dvaja žalovaní mu odkazovali, že ak na
nehnuteľnosť príde, tak sa môže stať, že z nej neodíde. Žalobcovi a jeho synovi každý osobitne vykladali,
že oni dobre vedia, že sú ich dlžníkmi a oni by sa radi s nimi slušne dohodnúť, len im to nedovolí

ich právny zástupca. Správanie sa žalovaných a ich matky žalobca považuje za správanie sa hlboko
priečiace dobrým mravom a z uvedeného dôvodu navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.

19. K tomuto vyjadreniu žalobcu predložili žalovaní prostredníctvom svojho advokáta písomné
vyjadrenie, ktorým opätovne navrhli, aby odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok zmenil tak, že
žalovaným 1 až 3 prizná nárok na náhradu trov konania z titulu zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti v rozsahu 100%. K tvrdeniam žalobcu ohľadne dôvodov hodných
osobitného zreteľa uviedli, že sa v žiadnom prípade nezakladajú na pravde. Žalobca sa snaží vzbudiť
pocit ukrivdeného, opak je však pravdou. Žalovaní proti svojej vôli museli vynaložiť množstvo času,
nákladovapsychickéhovypätiapočas10-ročnéhosúdnehokonaniaatolenzdôvodupodaniaabsolútne
nedôvodnej žaloby zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie nerozhodoval v napadnutom rozhodnutí o

trovách v zmysle § 257 CSP práve z dôvodu, že v danej veci takéto dôvody neexistujú. Súd prvej
inštancie rozhodnutie o trovách odôvodnil z nepochopiteľných dôvodov podľa § 255 ods. 2 CSP, na
základe čoho boli nútení proti predmetného dopĺňaciemu rozsudku podať odvolanie, keďže majú za to,
že v danej veci mal súd rozhodnúť v zmysle § 255 ods. 1 CSP, a to s poukazom na úspech žalovaných
1 až 3 v celom rozsahu.

20. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku -
ďalej CSP), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami

- stranami, v ktorých neprospech bolo to ktoré rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiam súdu
prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia podľa obsahu použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím

ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní

zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutí a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu proti výroku I. predmetného rozsudku vo veci samej nebolo možné priznať úspech,
keďže rozsudok bol v tejto časti vo výroku vecne správny a preto ho bolo potrebné potvrdiť (§ 387
ods. 1 CSP), pričom v časti o náhrade trov konania tak v napadnutom rozsudku, ako aj v napadnutom
dopĺňacom rozsudku, bolo nevyhnutné rozsudok zmeniť (§ 388 CSP).

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah a dôvody odvolaní uplatnené
odvolateľmi, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k
záveru, že pokiaľ ide o vec samu v časti tzv. širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva v rámci
ktorého si žalobca od žalovaných uplatňoval zaplatenie zhodnotenia dotknutých nehnuteľností v sume

38.585,76 Eur, žalobca jednak neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal ním tvrdené náklady na
nevyhnutné opravy a údržbu dotknutých nehnuteľností a zároveň uplatnené právo na investície bolo
premlčané, v dôsledku čoho súd žalobu zamietol a to včítane závislého výroku o náhrade trov tejto
časti konania. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odvolanie podané žalovanými,
bolo tiež preskúmať správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania v časti o

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré je obsiahnuté
v dopĺňacom rozsudku.23. V úvode svojej argumentácie odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9C/130/2009-434 zo dňa 2.6.2015, ktorým súd zrušil a vyporiadal
podielové spoluvlastníctvo strán k dotknutým nehnuteľnostiam rozhodol nasledovne:

„Súd zrušuje podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti v kat. území I. J. O., Obec
I. J. O., parc. č. 27 k rodinnému domu, súpisné číslo X, zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 1061
m2, evidovanej nehnuteľnosti na LV č. XX Okresného úradu v Dunajskej Strede - katastrálny odbor.
Súd zrušuje podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti v kat. území I. J. O., Obec
I. J. O. k parc. č. 28/1 záhrady vo výmere 1003 m2 evidovanej nehnuteľnosti na LV č. XXX, Okresného

úradu v Dunajskej Strede - katastrálny odbor.
Súd vyporiadava podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti v kat. území I. J. O.,
Obec I. J. O., evidovanej nehnuteľnosti na LV č. XX, Okresného úradu v Dunajskej Strede - katastrálny
odbor tak, že podiel navrhovateľa vo výške 35/384-tín prikazuje do podielového spoluvlastníctva
odporcovi v 1.rade v pomere 35/1152, odporcovi v 2.rade v pomere 35/1152 a odporcovi v 3.rade v
pomere 35/1152. Odporcovia sa zaväzujú zaplatiť navrhovateľovi z titulu finančnej protináhrady každý

sumu po 1.769,29 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd vyporiadava podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti v kat. území I. J. O.,
Obec I. J. O., evidovanej nehnuteľnosti na LV č. XXX, Okresného úradu v Dunajskej Strede - katastrálny
odbor tak, že súd podiel navrhovateľa vo výške 35/384-ín prikazuje do podielového spoluvlastníctva
odporcovi v 1.rade v pomere 35/1152, odporcovi v 2.rade v pomere 35/1152 a odporcovi v 3.rade v

pomere 35/1152 za finančnú protináhradu, ktorú zaplatia navrhovateľovi každý sumu po 968,74 eur, do
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Dunajská Streda z titulu doplatku na súdnom
poplatku za podaný návrh sumu 602,50 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Účastníci konania sú povinní zaplatiť na účet Okresného súdu Dunajská Streda, každý po 85,25 eur z

titulu znalečnej odmeny za vyhotovený znalecký posudok s Ing. Vojtechom Binderom, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.“

24. Z podnetu odvolacieho súdu súd prvej inštancie vydal vo veci dopĺňací rozsudok č.k.

9C/130/2009-517 zo dňa 14.11.2017, v ktorého výroku rozhodol nasledovne:
„I. Súd dopĺňa rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/130/2009-434 zo dňa 02.06.2015
o nasledovný výrok:
Súd žalobu, čo do časti investície žalobcu do sporných nehnuteľností vo výške 38.585,76 eur zamieta.
II. Žalovaným vznikol nárok na náhradu trov konania o nepriznaných investícii voči žalobcovi v rozsahu

100%.“

25. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu rozhodnutia o veci samej, v rozsahu doplatku
na súdnom poplatku a zaplatenia trov z titulu znalečného, nebol napadnutý odvolaním, nadobudol
právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Odvolaciemu prieskumu podliehal

iba výrok obsiahnutý v dopĺňacom rozsudku, ktorým súd žalobu v časti širšieho vyporiadania zamietol
a zároveň závislé výroky o náhrade trov konania strán obsiahnuté tak v pôvodnom, ako aj v dopĺňacom
rozsudku.

26. Na odvolanie strán proti predmetnému rozsudku aj dopĺňaciemu rozsudku Krajský súd v Trnave

uznesením č.k. 25Co/44/2018-544 zo dňa 27.11.2018 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s
dopĺňacím rozsudkom v napadnutom rozsahu náhrady trov konania strán v rozsudku a v rozsahu celého
dopĺňacieho rozsudku, zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

27. Z uvedeného vyplýva, že v poradí prvý rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k.
9C/130/2009-434 zo dňa 2.6.2015, ktorý nebol v rozsahu zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva strán k dotknutým nehnuteľnostiam (v užšom význame) napadnutý odvolaním, v
rozsahu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán nadobudol právoplatnosť podľa
vyznačenia na prvopise ku dňu 20.6.2015. Predmetom konania potom zostalo už iba tzv. širšie

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, keď žalobca si zároveň uplatňoval nárok
voči žalovanému, resp. neskôr žalovaným 1 - 3 na zaplatenie sumy 38.585,76 Eur z titulu širšieho
vyporiadania podielového spoluvlastníctva, s odôvodnením, že do dotknutých nehnuteľností v rokoch1982 až 1994 investoval finančné prostriedky a prácu v uvedenej výške, ktoré vyčíslenie podložil
predloženým znaleckým posudkom (č.l. 422 spisu).

28. Pôvodný žalovaný, ani neskôr aktuálni žalovaní 1 až 3, so žalobou žalobcu v časti širšieho
vyporiadania nesúhlasili, žiadali ju zamietnuť jednak preto, že investície žalobcu neuznávali s tým, že
sami do nehnuteľnosti tiež investovali a jednak vzniesli námietku premlčania žalobcom uplatneného
nároku.

29. Ako odvolací súd už predtým skonštatoval v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku č.k.
25Co/44/2018-544 zo dňa 27.11.2018, podľa konštantnej súdnej judikatúry vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva v zmysle § 142 OZ sa vykonáva ako vyporiadanie v najširšom zmysle slova, v jeho
rámci sa prihliada aj na to, či a do akej miery niektorý z podielových spoluvlastníkov zhodnotil spoločnú
nehnuteľnúvecinvestíciamiapodobne(R40/1970).Vyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvavširšom
zmysle možno vykonať len na základe návrhu strany alebo na základe vzájomného návrhu. V prípade,

že sa sporová strana v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva riadne návrhom - žalobou
domáha úhrady nákladov za údajné opravy a investície, resp. zhodnotenia nehnuteľností, je potrebné,
aby o tomto návrhu súd riadne rozhodol samostatným výrokom rozsudku a nielen v rámci rozhodnutia
o náhrade za spoluvlastnícky podiel (NS ČR sp. zn. 3Cz 9/89, R 46/1991). Výrok rozsudku o širšom
vyporiadaní má konštitutívny charakter, je samostatný a nezávislý od ostatného vyporiadania a môže

aj samostatne nadobudnúť právoplatnosť. Preto započítanie nároku z titulu širšieho vyporiadania proti
pohľadávke z titulu finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel, neprichádza do úvahy.

30. V prípade riadneho uplatnenia nároku na širšie vyporiadanie nehnuteľností je potrebné najskôr
zistiť, či išlo o náklady na nevyhnutné opravy, či údržbu, alebo o náklady na opravy a úpravy domu,

ktoré neboli nevyhnutné. Ak jeden zo spoluvlastníkov vynaložil náklady na nevyhnutné opravy či údržbu
domu a ak išlo o bežnú záležitosť alebo nie o bežnú záležitosť, avšak ostatní spoluvlastníci vyslovili s
nevyhnutnou opravou, či údržbou domu súhlas (hoci aj konkludentne), investujúci spoluvlastník sa môže
domáhať pomernej náhrady nákladov na túto nevyhnutnú opravu či údržbu od ostatných spoluvlastníkov
už za trvania spoluvlastníckeho vzťahu. V takomto prípade nejde o nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ale o majetkové právo investujúceho spoluvlastníka uplatňované podľa ust. § 137 ods. 1 OZ,
voči ostatným spoluvlastníkom, takže pre toto právo platí všeobecná trojročná premlčacia lehota, pričom
pre začiatok jej plynutia je rozhodujúca doba vynaloženia nákladov na nevyhnutné opravy, či údržbu.

31. Ak jeden zo spoluvlastníkov vynaložil náklady na nevyhnutnú opravu či údržbu a nešlo o bežnú

záležitosť, pričom nebol daný súhlas ostatných spoluvlastníkov s touto nevyhnutnou opravou či
údržbou, investujúci spoluvlastník by sa už za trvania spoluvlastníckeho vzťahu mohol domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia od ostatných spoluvlastníkov žalobou podľa § 456 Občianskeho zákonníka.
Premlčacia doba by v takom prípade vyplývala z § 107 OZ, pričom pre začiatok jej plynutia by bol
rozhodujúci okamih vynaloženia nákladov na nevyhnutú opravu, či údržbu.

32. Pokiaľ jeden zo spoluvlastníkov vynaložil náklady na nie nevyhnutnú opravu či údržbu, ide vždy
o záležitosť, ktorá nie je bežná a vyžaduje sa súhlas ostatných spoluvlastníkov. Ak bol tento súhlas
daný, závisí od obsahu dohody spoluvlastníkov o spôsobe úhrady nákladov. Aj keď nebol spôsob
úhrady nákladov nie nevyhnutnej, ale inak aspoň odsúhlasenej opravy, či údržby dohodnutý, investujúci

spoluvlastník sa môže domáhať náhrady nákladov od ostatných spoluvlastníkov pomerne za použitia
ust. § 137 ods. 1 OZ už za trvania spoluvlastníckeho vzťahu, ibaže bolo dohodnuté, že investujúci
spoluvlastník sa takejto náhrady vzdáva. ani tu by nešlo o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ale o majetkové právo investujúceho spoluvlastníka, takže platí trojročná premlčacia lehota, ktorá začína
plynúť od vynaloženia nákladov na túto nie nevyhnutnú opravu, či úpravu.

33. Ak niektorý spoluvlastník vynaložil náklady na nie nevyhnutnú opravu alebo úpravu nehnuteľnosti,
bez súhlasu alebo napriek nesúhlasu ostatných spoluvlastníkov, zo žiadneho zákonného ustanovenia
nemožno vyvodiť povinnosť ostatných spoluvlastníkov znášať za trvania spoluvlastníckeho vzťahu
pomernú úhradu týchto nákladov. Ak však dôjde k zániku podielového spoluvlastníctva, na strane

neinvestujúcich podielových spoluvlastníkov pri vyporiadaní alebo pri inej realizácii spoluvlastníckych
podielov vzniká bezdôvodné obohatenie a to vo výške zhodnotenia ich podielov v súvislosti s
neodsúhlasenou nie nevyhnutnou opravou či úpravou. Premlčanie je v tomto prípade upravené §107 OZ, pričom pre začiatok plynutia premlčacej doby bude rozhodujúci okamih zániku podielového
spoluvlastníctva (NS ČSSR sp. zn. 3Cz 29/79, R 37/1982).

34. Investície akéhokoľvek druhu vykonané jedným zo spoluvlastníkov so súhlasom ostatných
nepredstavujú ich bezdôvodné obohatenie a preto sú splatné (vo výške zodpovedajúcej príslušnému
spoluvlastníckemu podielu neinvestujúceho spoluvlastníka) už za trvania spoluvlastníctva a nie až po
jeho zrušení (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1596/2000).

35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd rozhoduje o riadnom návrhu na kompenzáciu nákladov
vynaložených na opravy, či úpravy nehnuteľností, je nevyhnutné podrobne preukázať a zistiť charakter
každej z týchto opráv a úprav, najmä či išlo o nevyhnutné opravy a údržby, alebo nie nevyhnutné, či boli
bežnou záležitosťou alebo nie, či ostatní spoluvlastníci dali na ich vykonanie súhlas alebo nie, ako a či
došlo k dohode o spôsobe úhrady týchto nákladov. Až po zodpovedaní týchto otázok je potom možné
následne vyriešiť otázku prípadného premlčania a rozhodnúť o návrhu žalobcu na širšie vyporiadanie.

36. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci súd prvej inštancie na nariadenom pojednávaní doplnil
dokazovanie. Žalobca na pojednávaní uviedol, že všetky ním vymenované a uplatňované opravy a
úpravy domu boli nevyhnutné investície do nehnuteľností a boli vykonané so súhlasom spoluvlastníkov.
Keďže v zmysle predtým uvedeného v ods. 30, investície akéhokoľvek druhu vykonané jedným

zo spoluvlastníkov, ak boli vykonané so súhlasom ostatných spoluvlastníkov, nepredstavujú ich
bezdôvodné obohatenie, sú splatné už za trvania spoluvlastníctva a nie až po jeho zrušení. Pre
premlčanie potom platí všeobecná trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101 OZ, ktorá plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda od momentu vynaloženia týchto nákladov na
opravy či údržbu nehnuteľností. Keďže podľa tvrdení žalobcu všetky ním uplatňované investície do danej

nehnuteľnosti boli realizované v rokoch 1982 až 1994, pričom žalobu v tejto veci podal dňa 29.7.2009 a
nároky z titulu týchto investícií do nehnuteľností si výslovne uplatnil až na pojednávaní prvoinštančného
súdu dňa 5.5.2015, teda dávno po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty aj vo vzťahu k poslednej z
investícií,došlokuplatneniunárokužalobcupouplynutípremlčacejlehoty(ajakbyboliuplatnenépriamo
v žalobe). Keďže žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania, premlčané právo potom

žalobcovi nebolo možné súdom priznať (§ 100 ods. 1 OZ). V dôsledku toho bolo potom nevyhnutným
žalobu v časti uplatnenia nárokov z titulu tzv. širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

37. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania (zakotvenú v čl. 17 základných

princípov CSP) bolo potom už nadbytočným, nehospodárnym a nepotrebným, aby sa riešila otázka,
či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie žalobou uplatňovaných ale premlčaných
nárokov.

38.Kargumentáciižalobcuvpodanomodvolaní,žepostojžalovaných,ktorísarozhodlivzniesťnámietku

premlčania, sa prieči dobrým mravom a spravodlivosti sa žiada doplniť nasledovné:

39. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

40. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu v zmysle ktorej výkon inak
právom daných subjektívnych občianskych práv, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky normatívne upravená. Vo všeobecnosti
však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa

uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate
súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Konanie v rozpore
s takýmito pravidlami možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

41. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa

dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so
zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, aleaj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a
vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996 NS SR
vyslovil,že ust.§3ods.1OZnemávlastnúpriamunormotvornúplatnosť -upravujeibaspôsobaplikácie

ainterpretácieustanovení,ktorépriamoupravujúprávnevzťahyatoajnazákladevšeobecnýchpravidiel
morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.

42. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1
O.s.p. vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vždy

prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym
právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre
nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.
Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s pravidlami
slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená, že v prípade, ak by nemalo ísť o uznávací prejav vôle

žalovanej, bude povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou, či vznesenie námietky premlčania
neodporuje dobrým mravom. Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi právnou istotou (ktorá sa má
dosiahnuť námietkou premlčania) a spravodlivosťou vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci.
Súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a
mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve

stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú.
Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti.

43. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 176/2011-14 vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými

mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však
môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v
občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania,
pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý
účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie

účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné
vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho
rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. samotná dôvodnosť
vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by
mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích

dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva -
vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie
námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu
s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti
práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru

predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone
svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

44. V zmysle rozsudku NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2905/1999 ak by však výkon práva namietať premlčanie
bol iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie

vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by pre neho zostalo vedľajšie a z hľadiska
konajúceho by bolo bez významu, konalo by sa síce o výkon práva v súlade so zákonom, avšak by
išlo o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka, teda o výkon v rozpore
s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by ale
nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku odvodzovaný,

ale len z konkrétnych okolností za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by
pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.

45. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 41/2012 <. (ZSP 1/2015) uvádza, že dobrým

mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo
inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré
sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho
hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčaniapráva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods.
1 OZ.

46. K obdobným záverom o vzťahu námietky premlčania a dobrých mravov dospeli viaceré rozhodnutia
súdov SR i ČR, napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009, rozhodnutie Ústavného súdu ČR
sp.zn. II.ÚS 309/95, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 3168/09, rozhodnutie Ústavného súdu
ČR sp.zn. I.ÚS 718/11, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 1839/2000. Možno teda
konštatovať, že judikatúra v tomto smere je už konštantná.

47. Cez prizmu vyššie citovaných judikatórnych záverov najvyšších súdnych autorít, v zmysle ust. § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potom v danej veci nevyhnutné posúdiť, či výkon práva žalovaných
vzniesť v danom prípade námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol zneužitím práva v
rozpore s dobrými mravmi a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu, opierajúc sa pritom
o výsledky vykonaného dokazovania.

48.Prikomplexnomposúdení,sozreteľomakonkrétnusituáciunaobochstranáchsporu,sprihliadnutím
na všetky rozhodujúce okolnosti, odvolací súd napokon dospel k záveru, že v danom prípade vznesenie
námietky premlčania žalovanými nie je možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
V rámci komplexu rozhodných skutočností bolo nevyhnutné zohľadniť, že žalobca si nárok na náhradu

investícií z rokov 1982 až 1994 uplatnil výslovne až na pojednávaní prvoinštančného súdu dňa 5.5.2015,
čiže až po uplynutí 33 až 21 rokov po ich realizácii, odkedy si mohol nároky z nich vyplývajúce uplatniť
voči vtedajším spoluvlastníkom, vo vzťahu k podaniu samotnej žaloby v tomto spore sa jedná o lehotu
27 až 15 rokov po uskutočnení investícií. Už len táto skutočnosť, že žalobca si svoj nárok uplatnil
až po takom dlhom období, značne zoslabuje možnosť označenia vznesenej námietky premlčania

za rozpornú s dobrými mravmi. Okrem toho bolo potrebné zohľadniť i to, že žalobca nebol rozumne
dostatočne a primerane obozretný (zásada vigilantibus iura scripta sunt), keď sa bez akéhokoľvek
relevantného právneho dôvodu domnieval (podľa jeho tvrdenia), že dotknuté nehnuteľnosti mu patria
a to iba na základe prísľubu príbuzných (ako sám uvádza), resp. akejsi ústnej dohody medzi ním,
rodičmi a ďalšími príbuznými, bez akéhokoľvek písomného právneho úkonu a bez zápisu do príslušných

registrov nehnuteľností. Žalobca zároveň napriek tomu celé roky, ním tvrdené nadobudnutie dotknutých
nehnuteľností právne ani dodatočne neriešil, hoci pri bežnej priemernej opatrnosti a obozretnosti,
ktorú možno od priemernej vyspelej a priemerne inteligentnej osoby požadovať, nemal rozumný dôvod
sa domnievať, že sa stal právne výlučným vlastníkom dotknutých nehnuteľností, napriek tomu, že
neexistoval žiaden relevantný právny úkon. Nebola bez významu ani skutočnosť, že žalobca, hoci

podľa vlastných tvrdení investoval peniaze a prácu do dotknutých nehnuteľností, tieto nehnuteľnosti
aj dlhodobo s rodinou ako vlastné bezodplatne užíval v značnom rozsahu, hoci v skutočnosti právne
bol spoluvlastníkom iba ich 1/10, teda ako spoluvlastník dané nehnuteľnosti nadužíval. Bolo potrebné
tiež zohľadniť, že súčasní žalovaní sú už len právni nástupcovia pôvodných spoluvlastníkov, a získali
väčšinové podiely na dotknutých nehnuteľnostiach darovaním desiatky rokov po realizácii investícií do

nehnuteľností žalobcom.

49.Vychádzajúczvyššieuvedenéhoodvolacísúduzatvára,ževýkonprávažalovanýchvzniesťvdanom
prípade námietku premlčania, sa vzhľadom na uvedený komplex okolností, nejaví ako výraz zneužitia
tohto práva na úkor žalobcu, a nie je teda v rozpore s dobrými mravmi. Nebola teda splnená podmienka

výnimočnosti tak, aby bol odôvodnený zásah do princípu právnej istoty odopretím práva žalovaným
uplatniť námietku premlčania.

50. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov
uplatnených žalobcom, potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej - v

zamietajúcom výroku I., ako vo výroku vecne správny, s použitím ust. § 387 CSP potvrdil.

51. Žalobca v podanom odvolaní napadol aj výrok II. predmetného rozsudku, ktorým súd žalovaným
priznal nárok na náhradu trov konania v časti širšieho vyporiadania voči žalobcovi v rozsahu 100%,
pričom argumentoval tým, že s poukazom na okolnosti prípadu je dôvodné postupovať podľa § 257 CSP.

52. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.53. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

54. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

55. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia §
255 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od
úspechu strany (víťaznej) odčítať jeho neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má
strana právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložila pri účelnom uplatňovaní
alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer

úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo.

56. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, aj keď existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

57. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu
je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade sa premieta myšlienka,
že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať
právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej

strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane voči
neúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v
civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, ktorého
rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech
jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa

v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného útoku a
obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by jej
protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou
civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry
strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne

zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej
ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.

58. Úspech v spore sa pritom zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo
vo veci samej. Žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje

so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v
celom rozsahu.

59. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje

všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo
zásadyzodpovednostizavýsledokajzozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Znamená,žesúd
nemusízaviazaťneúspešnústranunahradiťtrovykonaniaúspešnejstrane.Existenciudôvodovhodných
osobitnéhozreteľamusítvrdiťapreukázaťstranainakpovinnázaplatiťnáhradutrovkonania.Predmetné

zákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za
výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia
musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom
nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto
ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcichnáhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej

normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom
vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o
zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

60. Citované ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.
Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti daného prípadu. Ust. § 257 CSP neslúži k
zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je
nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené
záujmy, nedostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

61. Z porovnania žaloby (keď žalobca sa pôvodne domáhal, aby boli dotknuté nehnuteľnosti prikázané
do jeho výlučného vlastníctva za protináhradu proti žalovanému, neskôr aj tzv. širšieho vyporiadania,
keď sa domáhal zaplatenia sumy 38.585,76 Eur z titulu investícií do nehnuteľností, pričom po zmene
žaloby po úmrtí pôvodného žalovaného 1, sa alternatívne pre prípad solventnosti žalovaných, domáhal

prikázania nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva za primeranú finančnú náhradu za jeho
podiel) a výsledku konania, keď podielové spoluvlastníctvo strán bolo zrušené a nehnuteľnosti prikázané
do podielového spoluvlastníctva žalovaných 1 a 3 a zároveň bola žaloba žalobcu v časti širšieho
vyporiadania v celom rozsahu zamietnutá, je potrebné ustáliť, že žalobca nebol v konaní úspešný, takže
plný úspech v konaní mali fakticky žalovaní.

62. Je potrebné prisvedčiť námietke žalovaných, že odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku súdom prvej
inštancie, ktorým žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania v časti o zrušenie a vyporiadanie
spoluvlastníctva, je zmätočné a nezrozumiteľné, keďže na rozhodnutie o náhrade trov tejto časti
konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP, ktoré hovorí o čiastočnom úspechu v konaní, v rozpore s tým

argumentuje, že rozhodnutie záviselo od výsledku znaleckého posudku a zároveň rozporne aj od úvahy
súdu.

63. Odvolací súd je ale toho názoru, že v danom prípade boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa a
zároveňvýnimočnéokolnostíprípadu,ktoréodôvodňovaliaplikáciu§257CSPnarozhodnutieonáhrade

trov konania, keďže sa domnieval, že priama aplikácia § 255 CSP na daný prípad, opierajúca sa výlučne
o formálny úspech strany v konaní, by viedla k nežiaducej tvrdosti voči žalobcovi, kedy zaviazanie
žalobcu k náhrade trov konania žalovaným, by sa javilo ako nespravodlivé. Odvolací súd je toho názoru,
že rozhodnutie o trovách konania pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa nemôže
odvíjať iba od úvahy súdu o tom, čo bolo medzi stranami sporné a aké riešenie prijal súd. Naopak

v takomto konaní, v ktorom sa jedná o rovnoprávnom vlastníckom práve všetkých spoluvlastníkov -
strán konania, v ktorom všetci spoluvlastníci majú v konaní zhodné procesné postavenie žalobcov a
žalovaných a v ktorom dopredu nemôžu presne predvídať konkrétne rozhodnutie súdu, keď súd s
poukazom a § 142 OZ ani nie je návrhmi strán viazaný, pričom každý z odlišných návrhov jednotlivých
strán môže mať rozumný a presvedčivý základ, sa spravidla ako spravodlivé východisko pre rozhodnutie

o trovách konania javí, aby každá zo strán sama znášala svoje trovy konania a nebola povinná hradiť
trovy iného spoluvlastníka, iba ak by pre to boli dané osobitné dôvody (ktoré v danom prípade neboli
zistené). Takéto východisko aj podľa nálezu ÚS ČR z 12.12.2019, sp. zn. II.ÚS 572/19 zodpovedá
právu spoluvlastníkov na ochranu vlastníctva zaručenému čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Odvolací súd bol preto toho názoru, že v danom prípade bolo dôvodným, hoci formálne úspešným

žalovaným, ktorým by inak zásadne podľa výsledku sporu vznikol nárok na náhradu trov konania (§ 255
ods. 1 CSP), výnimočne, s použitím § 257 CSP, s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa
danéhoprípadu(hocinedôvodnépresvedčeniežalobcu,žebolvlastníkomastýmsúvisiacezhodnotenie
nehnuteľností žalobcom, z ktorého profitovali najmä žalovaní, neúspech žalobcu v širšom vyporiadaní z
dôvodu premlčania) náhradu trov konania v celom jeho rozsahu, tak v časti o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva v užšom zmysle, ako aj v jeho súčasti - v časti o vyporiadanie v širšom
slova zmysle, nepriznať. S poukazom na popísané okolnosti prípadu považoval za spravodlivé, aby si
každá zo strán znášala vlastné trovy.64. Vyššie uvedená argumentácia sa potom vzťahuje i na toto odvolacie konanie, v ktorom naviac podľa
jeho výsledku každá zo strán bola len čiastočne úspešná, pritom žalovaní na rozdiel od žalobcu, vo veci
samej (§ 255 ods. 2 CSP).

65. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku II., ako aj jeho dopĺňací rozsudok (výrok označený I.) zmenil (§ 388 CSP) tak, že výrokom
II. žalovaným 1, 2, 3 nárok na náhradu trov (celého) konania voči žalobcovi nepriznal. Následne vo
výroku III. tohto rozsudku obdobne žalovaným 1, 2, 3 nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania

nepriznal.

66. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).