Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/5/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213225976
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213225976.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: D. E., F. C.I.
X.X.XXXX, Q. T.: Ž. K. XX, F. E. F.I. R., zastúpený advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., AK, so
sídlom: Holubyho 51, Martin, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom:
Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35 914 921, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Pandy, AK so sídlom:
L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o
odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 21Cpr/4/2013 - 552
zo dňa 21.6.2019, takto

r o z h o d o l :

. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 21 Cpr/4/2013 - 552 zo dňa 21.6.2019 vo
výroku I, v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 23 879,07 eur do 15 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd výrok I, v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania a výrok II rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 21 Cpr/4/2013 - 552 zo dňa 21.6.2019
m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 609,94,- eur od 14.9.2013 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 640,43,- eur od 14.10.2013 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.11.2013 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.12.2013 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.1.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.2.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 609,94 eur od 14.3.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.4.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.5.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.6.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.7.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.8.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.9.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 670,43 eur od 14.10.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.11.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 609,94 eur od 14.12.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.1.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.2.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 609,94 eur od 14.3.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.4.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.5.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.6.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.7.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.8.2015 do zaplatenia,

úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.9.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.10.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.11.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.12.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.1.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.2.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.3.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 701,43 eur od 14.4.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.5.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.6.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 670,93 eur od 14.7.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 640,43 eur od 14.8.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91,49 eur od 14.9.2016 do zaplatenia,

III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 21 Cpr/4/2013 - 552 zo dňa 21.6.2019 vo
výroku IV, ktorým zamietol návrh žalovaného na určenie, že nie je možné od žalovaného spravodlivo
požadovať, aby žalobcu zamestnával a tým pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil, p
o t v r d z u j e .

IV. Žalobca má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 21Cpr/4/2013 - 552 zo dňa
21.6.2019 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 23. 879,07 eur s 5 % úrokom z omeškania
ročne, počnúc právoplatnosťou rozsudku (výrok I). V prevyšujúcej časti žalobu týkajúcu sa príslušenstva
istiny zamietol (výrok II). Zamietol aj žalobu, ktorou žalobca žiadal určiť, že jeho neprítomnosť v práci
dňa 23.1.2013 je riadne ospravedlnená (výrok III), ako aj návrh žalovaného na určenie, že nie je možné
od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnával (výrok IV). Žalobcovi priznal plný nárok
na náhradu trov konania (výrok V).

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, č.k.
21Cpr/4/2013 - 427 zo dňa 26.4.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.
2CoPr/17/2017 - 473, zo dňa 19.9.2018, bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalovaného zo dňa 17.7.2013 pod číslom 18444/2013 - 05 je neplatné. Žalobca listom z
2.8.2013 žalovaného požiadal, aby ho naďalej zamestnával a umožnil mu vykonávať prácu. Žalobcovi
bola zúčtovaná mzda za vykonanú prácu v apríli 2013, vo výške 670,50 eur (odpracovaných 153,9
hodín), za vykonanú prácu v máji 2013, vo výške 692,85 eur (odpracovaných 159,03, hodín), mzda za
vykonanú prácu v jún 2013, vo výške 670,50 eur (odpracovaných 153,90 hodín). V druhom kalendárnom
štvrťroku 2013 bola žalobcovi zúčtovaná mzda na výplatu v júli 2013, vo výške 684,17 eur. Pôvodné
pracovné miesto žalobcu ID SAP PM č. 20028991, názov profesie: vedúci posunu, miesto výkonu práce:
Nové Mesto n/ Váhom bolo zrušené. Došlo k tomu na základe Uznesenia Predstavenstva žalovaného
č. 98/2013 zo dňa 27.8.2013 a následne vydanej Organizačnej zmeny 17/2013 č. 1540/2013-05-21 zo
dňa 27.8.2013 účinnej od 1.9.2013.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1ods. 4, § 79 ods. 1,2, § 134 ods.1, 2,3,4
zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce (ďalej aj ZP), § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej aj OZ), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a konštatoval, že zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi pri neplatne skončenom pracovnom pomere poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah
nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie
o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalovaný výšku
náhrady mzdy uplatnenú žalobcom v konaní nespochybnil a súd prvej inštancie sa výpočtom nároku
žalobcu na náhradu mzdy stotožnil. V druhom kalendárnom štvrťroku 2013 bola žalobcovi zúčtovaná
mzda na výplatu za vykonanú prácu v apríli 2013, vo výške 670,50 eur (odpracovaných 153,9 hodín),
za vykonanú prácu v máji 2013, vo výške 692,85 eur (odpracovaných 159,03 hodín), za vykonanú
prácu v júni 2013, vo výške 670,50 eur (odpracovaných 153,90 hodín). Priemerný hodinový zárobok

žalobcu v druhom kalendárnom štvrťroku 2013, vypočítaný ako podiel mzdy za prácu a odpracovaných
hodín za celý štvrťrok (2 033,85 eur/466,83 hodín) a zaokrúhlený na štyri desatinné miesta predstavuje
sumu 4,3567 eur. Počnúc dňom 1.10.2013 (prvý deň štvrtého kalendárneho štvrťroka) bol priemerný
zárobok, určený na základe rozhodujúceho obdobia, ktorým je druhý kalendárny štvrťrok 2013. V
druhom kalendárnom štvrťroku 2013 bola žalobcovi zúčtovaná mzda na výplatu za vykonanú prácu v
júli 2013 vo výške 684,17 eur (odpracovaných 159,03 hodín), za prácu v auguste 2013 vo výške 0,-
eur (odpracovaných 0 hodín), za prácu v septembri 2013 vo výške 0,-eur (odpracovaných 0 hodín).
Keďže žalobca v rozhodujúcom období, ktorým je tretí kalendárny štvrťrok 2013, odpracoval menej ako
22 dní (170 hodín), súd prvej inštancie namiesto priemerného zárobku vychádzal z pravdepodobného
zárobku. Žalobca v treťom kalendárnom štvrťroku 2013 odpracoval 159,03 hodín, a preto pri zistení
pravdepodobného zárobku vychádzal súd prvej inštancie zo mzdy, ktorú žalobca skutočne dosiahol od
začiatku rozhodujúceho obdobia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že bremeno spojené s nárokom
na obmedzenie výšky náhrady mzdy znáša zamestnávateľ. V čase skončenia pracovného pomeru mal
žalobca 61 rokov, pričom celý svoj produktívny život pracoval u žalovaného. Nie je možné u 60 a
viacročnej osoby argumentovať, že po skončení pracovného pomeru mal možnosť bez ďalšieho obstarať
si inú vhodnú pozíciu. Žalobca sa snažil nájsť si pracovnú pozíciu, čo preukázal potvrdením z Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny, avšak vo veku žalobcu je omnoho ťažšie si nájsť novú prácu v porovnaní
s mladšími ročníkmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie je spravodlivé a objektívne priznať náhradu
mzdy žalobcovi v maximálnej možnej miere akú zákon povoľuje, a síce v rozsahu 36 mesiacov, ktorej
potom zodpovedá istina 23. 897,07 eur.

4. Ako nedôvodný súd prvej inštancie vyhodnotil návrh žalovaného na určenie, že nie je možné
spravodlivo od žalovaného očakávať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Žalovaný nepreukázal žiadne
skutočnosti, ktoré by takýto návrh odôvodňovali. Samotná vágna argumentácia, respektíve iba
poukázanie na domnelú nespôsobilosť na výkon práce a odmietavý postoj žalobcu k riešeniu
predmetného sporu, na takéto určenie nestačí.

5. Nakoľko náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je splatná v rovnakom termíne
ako mzda, žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením náhrady mzdy za jednotlivé mesačné
obdobia. Preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal zákonný úrok z omeškania z priznanej náhrady
mzdy, avšak až počnúc právoplatnosťou rozsudku, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1Cdo/116/2008 z 17.12.2008. Podľa názoru súdu prvej inštancie je žalobcom požadovaný
úrok z omeškania s omeškaním každej jednej mesačnej náhrady nevykonateľný a navyše by viedol k
zbytočným problémom pri výpočte, čo nemožno považovať za hospodárne a efektívne. Priznanie úroku
z omeškania od právoplatnosti rozsudku je spravodlivé a účelné.

6. Žalobu žalobcu o určenie, že jeho neprítomnosť v práce dňa 23.1.2013 je ospravedlnená súd prvej
inštancie zamietol, pre absenciu vyjadrenia samotného žalobcu a pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení.

7. V spore úspešnému žalobcovi súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 odsek 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP) priznal plný nárok na náhradu trov konania.

8. Proti rozsudku v rozsahu nepriznaných úrokov z omeškania podal žalobca odvolanie. Súdu prvej
inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namieta, že napriek tomu,
že mu súd prvej inštancie priznal maximálny rozsah náhrady mzdy za čas 36 mesiacov, nedostal všetko,
čo mu bolo odopreté konaním žalovaného. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 Cdo 116/2008 z dňa 17.12.2009, na ktoré poukázal súd prvej inštancie obsahuje podľa názoru
žalobcu argumentáciu v prospech priznania plného nároku na úroky z omeškania, ktoré žiadal odo dňa
nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých náhrad mzdy (teda tak, ako boli vyčíslené v podaní zo dňa
16.1.2019). Tvrdí, že ním uplatnený nárok je vykonateľný. Je to rozpis jednotlivých istín s úrokom z
omeškania, ktorý obsahuje všetko pre jednoduchý výpočet (deň omeškania, výšku úrokov z omeškania,
výšku sumy istiny). Súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 517 ods. 2 OZ rozhodol, že žalovaný
ako dlžník nie je v omeškaní, hoci tento je v omeškaní v zmysle dohodnutej splatnosti mzdy, ktorá by
žalobcovi bola riadne a včas vyplatená v prípade, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu pracovného
pomeru. Žalobca tvrdí, že nie je možné pri nesprávnej aplikácii tejto hmotnoprávnej normy relevantne
tvrdiť, že posunutie omeškania na čas, ktorý ešte len príde, je spravodlivé a účelné, ako argumentuje

súd prvej inštancie. Takéto tvrdenie je podľa názoru žalobcu negáciou ustálenej judikatúry týkajúcej
sa úrokov z omeškania, v prípade náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Podľa
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4.7. 2017 je zamestnávateľ,
ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, povinný platiť od vzniku
omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať
tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých
mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného
termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká
zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú
na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na
prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. Vzhľadom
na uvedené, žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a priznal mu
úrok z omeškania z náhrady mzdy tak, ako si ho uplatnil v konaní na súde prvej inštancie.

9. Proti rozsudku v rozsahu priznania istiny 23 897,07 eur s úrokom z omeškania 5% ročne, od
právoplatnosti rozsudku a v rozsahu zamietnutia návrhu žalovaného na určenie, že nie možné od
žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnával podal odvolanie žalovaný. Súdu prvej
inštancie vytýka, že nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej vytýkal, že na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia, a že neboli splnené procesné podmienky. Podľa názoru žalovaného je rozhodnutie súdu
prvej inštancie nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nevyplýva, z ktorých dôkazov súd vychádzal, ktoré vykonal, ktoré nevykonal, ako jednotlivé dôkazy a
tvrdenia posúdil a vyhodnotil, čo považoval za sporné, a čo za nesporné. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 243//2007, I. ÚS 155/2008, II. ÚS 328/2005, III.
ÚS 116/2006, I. ÚS 114/2008, IV. ÚS 248/2008, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/37/2012. Žalovaný nesúhlasí s priznanou náhradou mzdy, keď podľa jeho názoru bolo potrebné
preukázať, či a ako sa žalobca v období, za ktoré požaduje náhradu mzdy uplatňoval na trhu práce,
či bol v inom pracovnoprávnom, respektíve v obdobnom pomere, alebo bol nezamestnaný, rovnako či
bol v predmetnom období práceneschopný. Žalovaný je toho názoru, že bez doplnenia dokazovania v
tomto rozsahu nie je možné zákonne rozhodnúť o rozsahu nároku žalobcu na náhradu mzdy, pričom
poukázal na rozhodnutie judikované pod R 90/1970, podľa ktorého ak pracovník nie je schopný alebo
ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 61,
ods. 1 ZP (teraz §79, ods. 1 ZP - pozn.). V súlade s ustanovením § 79 ods. 2 ZP žalovaný žiada,
aby náhrada mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nebola žalobcovi priznaná, alebo aby povinnosť
žalovaného nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov bola primerane znížená. V zmysle R
15/1978 je základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrad mzdy
(§61, ods. 2 ZP, teraz §79, ods. 2 ZP - pozn.) brať zreteľ skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom
skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní
o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd uvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si
v hodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých
okolností. Podľa R8 /1994 (NS ČR) môže k zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa
ustanovenia § 61, ods. 2 ZP (teraz § 79, ods. 2 ZP) súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých
okolností prípadu možno vyvodiť, že sa pracovník zapojil (mohol zapojiť) do práce v inej organizácii za
podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa
pracovnej zmluvy, ak by organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. Nakoniec žalovaný
poukázal na to, že pôvodné pracovné miesto žalobcu ID SAP PM, č. 20028991, názov profesie: Vedúci
posunu, miesto výkonu práce: Nové Mestu n/ Váhom bolo zrušené. Stalo sa tak, na základe Uznesenia
Predstavenstva žalovaného č. 98/2013 zo dňa 27.8.2013 a následne vydanej Organizačnej zmeny
17/2013 č. 1540/2013-05-21 zo dňa 27.8.2013 účinnej od 1.9.2013. Preto žalovaný stanovil žalobcovi
prekážky na strane zamestnávateľa od 30.10.2018 - v nadväznosti na právoplatnosť výroku o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Žalovaný poukázal na informačnú kampaň žalobcu zameranú proti
žalovanému v masovokomunikačných prostriedkoch, pričom odkázal na stanovisko žalovaného zo dňa
27.1.2015. Žalobca, vzhľadom na to, že neakceptoval žalovaným uloženú povinnosť absolvovať povinné
lekárske vyšetrenie, nespĺňal podmienky na výkon práce. V danom prípade však osobitný právny predpis

vyžaduje na výkon práce zdravotnú spôsobilosť na prácu (aj psychickú spôsobilosť). Zamestnávateľ
môže zamestnať iba osobu, ktorá je zdravotne spôsobilá. Z uvedených dôvodov žalovaný odvolaciemu
súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, a aby v súlade s § 79 ods. 1 ZP určil, že
nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať aby zamestnanca naďalej zamestnával, respektíve,
aby žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaným vymedzené odvolacie dôvody
nesmerujú, s výnimkou poukázania na všeobecnú rovinu vo vzťahu k tvrdenému dôvodu v zmysle
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a) CSP, k prednesenej argumentácii. V odvolaní sa žalovaný odvoláva
na tie isté dôkazy, ktoré už boli predložené s podaním žalovaného zo dňa 19.12.2018. Na opakovanie
argumentácie poukazuje z dôvodu, že podľa neho nejde o niečo, čo by nebolo pokryté úvahou súdu
prvej inštancie. Strany konania majú právo na to, aby sa súdy vysporiadali s ich argumentáciou, ale
toto právo nezahŕňa právo na vyhovujúci rozsudok, čo podľa žalobcu žiada žalovaný, keď sa dovoláva
sa toho, aby súd prevzal jeho pohľad na danú vec. K argumentácii odvolania týkajúcej sa obdobia, za
ktoré bola priznaná náhrada mzdy žalobca uviedol, že predložil potvrdenie z Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom o dobe, počas ktorej bol evidovaný v evidencii uchádzačov o
zamestnanie (prekračuje dobu 36 mesiacov). Tejto dobe predchádzala práceneschopnosť (tento pojem
je negáciou schopnosti pracovať). Z tejto skutočnosti v zmysle ustanovenia § 36 zákona NR SR č.
5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení
vyplýva, že v danom období nevznikol u žalobcu pracovný pomer, alebo obdobný pracovný vzťah
nad 32 hodín mesačne, nestal sa samostatne zárobkovo činnou osobou, spolupracoval s úradom,
nevykonával nelegálnu prácu. Žiadny iný dôkaz nie je možné získať a ani ho relevantne žiadať.
Žalovaný žiada vykonať neurčité dokazovanie o negatívnej skutočnosti. Žalobca namieta, že si nemohol
obstarať vhodnú prácu po štyridsiatich rokoch práce u žalovaného a tvrdí, že žalovaný ho takýmto
postupom doživotne poškodil na výške starobného dôchodku (až jeho priznanie viedlo k vyradeniu
z evidencie uchádzačov o zamestnanie, ale po dobe 36 mesiacov). Podľa názoru žalobcu súd prvej
inštancie rozhodol pri období, za ktoré mu priznal nárok na náhradu mzdy spravodlivo. Práve opačná
argumentácia o skrátení toho obdobia, by bola vzhľadom k všetkým skutkovým okolnostiam arbitrárna.
K časti odvolania týkajúcej sa žalovaným žiadaného určenia, že nie je spravodlivé od neho požadovať,
aby žalobcu naďalej zamestnával, žalobca predniesol, že po neplatnom skončení pracovného pomeru,
žalovaný zrušil dané pracovné miesto. Podľa názoru žalobcu je opodstatnené poukázať na to,
že nezákonným postupom sa (z vymyslených dôvodov) žalovaný zbavil odborového funkcionára a
pracovné miesto zrušil bez zbytočných nákladov (odstupné). Žalobca je presvedčený o tom, že takýmto
návrhom sa ho žalovaný snaží znova poškodiť. Ak žalovaný pracovné miesto zrušil, nič mu nebráni
skončiť pracovný pomer ( po splnení všetkých ostatných zákonných povinností v zmysle ustanovenia
§ 63 Zákonníka práce v aktuálnom znení (napr. ponuka inej vhodnej práce)) tak, aby boli zachované
všetky zákonné nároky zamestnanca. Takýto návrh nemôže napĺňať požiadavku spravodlivosti. Ak
má zamestnanec nárok na odstupné pri skončení pracovného pomeru pre nadbytočnosť (zrušenie
pracovného miesta), domáhať sa skončenia pracovného pomeru tak, aby zamestnanec bol ukrátený
o tieto nároky, nenapĺňa požiadavku spravodlivosti. Žalobca uviedol, že súdu prvej inštancie predložil
lekársky posudok a lekársku správu, z ktorých vyplýva, že celkový zdravotný a psychický stav žalobcu
je dobrý a je spôsobilý vykonávať svoju prácu. Opačný názor je len nepodloženou špekuláciou. Navyše,
pracovné miesto malo byť zrušené, a preto nie je na mieste takto argumentovať. Nie je možné žiadať
spôsobilosť na výkon práce, ktorá neprichádza do úvahy.

11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné a odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

12. Zo skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie a zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca
pracoval u žalovaného v pracovnom pomere od 4.12.1973 a vykonával funkciu vedúci posunu. Od
10.1.1995 zastával aj funkciu prezidenta odborovej centrály Železničiarskeho robotníckeho odborového
zväzu. Dňa 18.7.2013 prevzal žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného,
zo dňa 17.7.2013, označené číslom 18444/2013-05, ktoré bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava
II, č. k. 21Cpr/4/2013 - 427 zo dňa 26.4.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 2coPr/17/2017 - 473 zo dňa 19.9.2018 určené neplatným. Listom z 2.8.2013 žalobca oznámil
žalovanému nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru a požiadal ho, aby ho naďalej
zamestnával a umožnil mu výkon práce.

13. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení k času okamžitého skončenia pracovného pomeru ak
dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

14. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení k času okamžitého skončenia pracovného ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy
môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

15. Žalovaný po rozhodnutí súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v priebehu
konania o nároku žalobcu na náhradu mzdy požiadal o určenie, že nie je možné od neho spravodlivo
požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, a súčasne požiadal aj o nepriznanie náhrady mzdy
žalobcovi za dobu presahujúcu 12 mesiacov.

16. Zákonník práce neuvádza v ustanovení § 79 ods. 1 žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by nebolo
možné od zamestnávateľa spravodlivé požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Je to preto
časť ustanovenia s relatívne neurčitou hypotézou. Posúdenie tejto skutočnosti predstavuje výnimku z
pravidla, že pracovný pomer pri neplatnom skončení pracovného pomeru nekončí a je vecou posúdenia
individuálnych okolností každého prípadu. Pôjde najmä o dôvody, ktoré majú vzťah ku konkrétnemu
skončeniu pracovného pomeru, k jeho dôvodom, okolnostiam, za ktorých k tomuto úkonu došlo, ale
nepochybne sú to aj dôvody na strane dotknutého zamestnanca, napríklad subjektívna a objektívna
neschopnosť vykonávať dohodnutú prácu. Vždy treba vychádzať zo zásady, že výkon práva a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Zamestnávateľ musí
navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru naďalej zamestnával. Žalovaný
za dôvod, pre ktorý od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával označil
zdravotnú nespôsobilosť žalobcu na výkon práce, ako aj zrušenie pracovného miesta žalobcu. Postup,
ktorý žalovaný v danej veci v súvislosti so zrušením pracovného miesta žalobcu navrhuje, odporuje
zákonným spôsobom skončenia pracovného pomeru taxatívne vymenovaným v Zákonníku práce,
ako aj výkonu práv spojených so skončením pracovného pomeru a na základe takejto skutočnosti
potom nie je možné posúdiť spravodlivosť alebo nespravodlivosť ďalšieho zamestnávania žalobcu.
Výnimočným prípadom nemôžu byť okolnosti, ktoré vyplývajú z organizačnej zmeny žalovaného,
nakoľko táto okolnosť je predmetom skúmania platnosti skončenia pracovného pomeru, a nemôže
predstavovať výnimku, pre ktorú spravodlivo nemožno požadovať od zamestnávateľa, aby zamestnanca
prestal zamestnávať. Zákon č. 513/2009 Z. z. o dráhach, ako aj interné predpisy žalovaného upravujú
podmienky, za ktorých je zamestnanec povinný podrobiť sa lekárskej preventívnej prehliadke, ako
aj psychologickému vyšetreniu, ktorým je aj prerušenie práce presahujúce šesť mesiacov, čím je
v súdenej veci daný stav zákonného dôvodu na aktuálne mimoriadne psychologické vyšetrenie a
aktuálnu preventívnu zdravotnú prehliadku žalobcu, vo vzťahu ku ktorým je potom irelevantné tvrdenie
žalovaného, že žalobca mal byť nespôsobilým na výkon práce (č. l. spisu 549). Navyše zdôvodnenie
predmetného návrhu žalovaným si protirečí, pretože ak malo byť pracovné miesto žalobcu, kde si
spôsobilosť na výkon práce vyžaduje zdravotnú a psychologickú prehliadku zrušené, potom nie je ani
možné takúto spôsobilosť na výkon práce žiadať. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nedôvodne
napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým nevyhovel jeho návrhu na určenie, že nie je
možné od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, a preto odvolací súd tento výrok
rozsudku súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP je neplatné skončenie
pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru môže vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec
oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Žalovaný túto okolnosť oznámil
dňa 2.8.2013. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení k času okamžitého skončenia pracovného
pomeru ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi
vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Kritéria pre zníženie,
respektíve nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov Zákonník práce neupravuje. Náhrada mzdy
podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči
zamestnávateľovi, ako následok za jeho protiprávny postup. Skutkový stav v prejednávanej veci je taký,
že žalobca bol od 3.8.2013 do 9.6.2017 bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie (č. l. spisu
- 510), nebol zamestnaný u iného zamestnávateľa.

18. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/157/2010 zo
14.9.2011, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil právny záver, že výkon práva zamestnanca na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi, a že súd
môže náhradu mzdy za čas presahujúci zákonom určenú dobu primerane znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle článku 2 Zákonníka práce. Interpretácia ustanovenia § 79 ods. 2 ZP vychádzajúca z predpokladu
povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného
zamestnávateľa, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť
neexistuje. Podľa označeného článku ústavy, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Judikatúra na, ktorú poukazuje žalovaný je týmto
záverom najvyššieho súdu prekonaná. Aktuálnosť predmetného právneho záveru Najvyššieho súdu
SR potvrdil najnovšie aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019 poukazujúc na
to, že rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote
zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých
každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti. Žalovaný v súdenej veci nesúhlasil s priznaním náhrady mzdy žalobcovi nad 12 mesiacov
z dôvodu, že žalobca si nezaobstaral inú vhodnú prácu. Odvolací súd odvolávajúc sa na vyššie
uvedené poukazuje na to, že pri priznaní náhrady mzdy je potrebné zvažovať okolnosti v akej situácii
sa zamestnanec nachádzal v čase, kedy mu bolo doručené neplatné skončenie pracovného pomeru, až
do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti. Žalovaný bol od 3.8.2013 do 9.6.2017 evidovaný na úrade
práce ako uchádzač o zamestnanie, pričom povinnosťou uchádzača o zamestnanie je aj hľadanie si
zamestnania. Súd prvej inštancie správne prihliadol na to, že žalobca mal v čase neplatného skončenia
pracovného pomeru 60 rokov, a preto nie je možné v jeho neprospech vyhodnotiť okolnosť, že sa
nezamestnal, respektíve to, že sa mu nepodarilo uplatniť na trhu práce, navyše keď celý pracovný
život bol zamestnaný len u žalovaného v robotníckej profesii - posunovač v železničnej stanici.
Takáto dlhodobá jednostranná kvalifikácia oslabuje možnosti uplatnenia v inej profesii. Pokiaľ žalovaný
namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy za viac ako 12 mesiacov,
na ktorý má žalobca právo vyplývajúce priamo zo zákona, je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvej
inštancie, že neboli zistené okolnosti, pre ktoré by bolo možné náhradu mzdy žalobcu znížiť, respektíve
žalobcovi náhradu mzdy nepriznať, a preto odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za 36 mesiacov, vo výške istiny 23. 897,07
eur, výpočet ktorej žalovaný v konaní na súde prvej inštancie a ani odvolaním nenapadol, postupom
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Na margo uvedeného k odvolaciemu návrhu žalovaného na doplnenie
dokazovania vo vzťahu k tomuto nároku odvolací súd prednáša, že v súdnej veci, po tom, ako strany
sporu na pojednávaní dňa 21.6.2019 predniesli, že návrhy na dokazovanie nemajú, bolo dokazovanie
uzavreté vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania.

19. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu
deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním náhrady
mzdy sa nekonštituje žiadny nový právny vzťah, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba procesne dodáva
kvalita vykonateľného práva). Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady, nevzniká až

súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Čas splnenia môže byť dohodnutý
účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu a môže byť aj ustanovený právnym predpisom. Podľa § 129
ods. 1 Zákonníka práce v znení k vzniku nároku na náhradu mzdy je mzda splatná pozadu za
mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej
zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Toto ustanovenie o splatnosti mzdy sa podľa §
132 ZP vzťahuje rovnako aj na náhradu
mzdy. Omeškanie zamestnávateľa ako dlžníka so splnením práva zamestnanca na náhradu mzdy
Zákonník práce výslovne neupravuje, preto sa subsidiárne riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka
(§ 517 ods. OZ). Mzda žalobcu podľa dohody strán sporu bola splatná k 13. dňu v kalendárnom
mesiaci nasledujúcom po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa mzda platí a omeškanie žalovaného s
plnením uplatneného nároku nastáva potom márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. V
prejednávanej veci je z rozhodnutia súdu prvej inštancie zrejmé, že o úrokoch z omeškania, pri určení
počiatku omeškania žalovaného s výplatou náhrady mzdy nepostupoval s vyššie uvedenými závermi,
pretože úrok z omeškania priznal až od právoplatnosti svojho rozhodnutia a nie od 14. dňa mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, za ktorý prináleží náhrada mzdy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti
priznávajúcej úrok z omeškania nie je správne, a preto ho odvolací súd postupom podľa § 388 CSP
zmenil. Odvolací súd vychádzal z uplatnenia tohto nároku žalobcom v podaní zo dňa 26.9.2017,
respektíve skoršieho podania zo dňa 7.6.2017 a 14.6.2017, pričom pri určení výšky úrokov z omeškania
vychádzal z ustanovenie § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka , a ktoré výšku úrokov z omeškania určuje kogentne.
Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálne banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

20. Zmenou napadnutého rozhodnutia vznikla odvolaciemu súdu podľa § 396 ods. 2 CSP povinnosť
rozhodnúť o trovách celého konania. Vzhľadom na výsledok sporu, podľa ktorého bol vo veci úspešný
žalobca rozhodol odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že mu nárok na náhradu trov
prvoinštnačného a odvolacieho priznal v celom rozsahu.

21. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia prípadne zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 CSP
odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci
však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 12. 12. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.