Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/103/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717204987
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6717204987.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu W. X., nar. XX. XX. XXXX, s
trvalým pobytom D. O. XXXX/XX, N., právne zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so
sídlom Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovanému 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika,
za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava - Staré Mesto, IČO:
00 166 481, o zaplatenie 1.420,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/8/2017-165 z 19. októbra 2018 v spojení s opravným uznesením č.

k. 12C/8/2017-213 z 20. februára 2019 a opravným uznesením č. k. 12C/8/2017-217 z 03. apríla 2019,
takto

r o z h o d o l :

I. RozsudokOkresnéhosúduZvolenč.k.12C/8/2017-165zodňa19.10.2018vspojenísopravným
uznesením č. k. 12C/8/2017- 213 zo dňa 20. 02. 2019 a opravným uznesením č. k. 12C/8/2017- 217 zo
dňa 03. 04. 2019 v III. výroku p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/8/2017-165 zo dňa 19. 10. 2018 v spojení
s opravným uznesením č. k. 12C/8/2017- 213 zo dňa 20. 02. 2019 a opravným uznesením č. k.

12C/8/2017- 217 zo dňa 03. 04. 2019 vo výroku o trovách konania (V. výrok) m e n í tak, že žalovaný
2/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 48 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

III. Žalovaný 2/ je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdZvolen,akosúdprvejinštancie(ďalejlen„okresnýsúd“,resp.„súdprvejinštancie“,event.
„prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 19. 10. 2018 konanie voči žalovaným 1/, 2/ sčasti o zaplatenie

sumy 427,96 Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 427,96 Eur a nákladov spojených s
predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 110,52 Eur zastavil (I. výrok). Žalobu voči
žalovanému 1/ zamietol (II. výrok). Žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.420,38
Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.420,38 Eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia,
ako aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 78,94 Eur, a
to do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku (III. výrok). Žalovanému 1/ náhradu trov konania proti
žalobcovi nepriznal (IV. výrok). Žalobcovi priznal proti žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu

48 % (V. výrok). Opravným uznesením zo dňa 20. 02. 2019 opravil výrok o trovách konania v rozsudku
tak, že priznal žalobcovi náhradu konania voči žalovanému v rozsahu 100 % a v ostatných častiach
ponechal rozsudok nezmenený. Ďalším opravným uznesením zo dňa 03. 04. 2019 opravil druhú vetuprvého výroku opravného uznesenia zo dňa 20. 02. 2019 tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania
voči žalovanému 2/ v rozsahu 100 %.

a. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovaným
1/, 2/ pôvodne zaplatenia sumy 1.848,24 Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 26. 08. 2015
titulom trov obhajoby a nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody
vo výške 189,46 Eur. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.
k. 2T/6/2014-192, ktoré trestné stíhanie začalo na základe uznesenia o vznesení obvinenia vydaného

Obvodným oddelením PZ SR Krupina pre trestný čin ublíženia na zdraví, voči ktorému podal sťažnosť.
Predmetná sťažnosť bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen zamietnutá. Prokurátor
podal na žalobcu obžalobu a tiež odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku, ktoré odvolací súd
uznesením sp. zn. 2To/90/2014 zamietol. Žalobca obhajcovi zaplatil na základe faktúry č. 2014004 zo
dňa 11. 07. 2014 zálohovú platbu vo výške 1.200,-Eur dňa 24. 07. 2014. Faktúrou č. 201432007 si
právny zástupca žalobcu vyúčtoval trovy obhajoby vo výške 648,34 Eur, ktoré žalobca uhradil dňa 17.

10. 2014. Taktiež žiadal priznať náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pretože
požiadal o predbežné prerokovanie nároku najskôr žalovaného 1/, ktorý žiadosť postúpil žalovanému 2/
a ten opätovne jeho žiadosť postúpil žalovanému 1/, pričom jeho nárok nebol uspokojený do 6 mesiacov
od prijatia žiadosti, t. j. od 25. 02. 2015.

2. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3, § 27b ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom k 31.
12. 2012 (ďalej len ,,zák. č. 514/2003 Z. z.“, resp. „Zákon o zodpovednosti za škodu“), § 517 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 21 ods. 4

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 144, § 145 ods. 2, § 470 ods. 1, 2 , Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Dospel k záveru o dôvodnosti žaloby iba voči žalovanému 2/,
preto žalobu proti žalovanému 1/, ktorý nebol oprávneným orgánom zamietol. Vychádzal z ustanovení
Zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom od 01. 01. 2013. Vzhľadom na § 21 ods. 4 OSP
(účinný v čase podania žaloby) a absenciu prechodných ustanovení v zákone č. 412/2012 Z. z. mal

za to, že všetky procesné ustanovenia novelizovaného zákona je potrebné aplikovať od okamihu ich
účinnosti, t. j. od 01. 01. 2013. V predmetnej veci išlo o nárok na náhradu škody vzniknutej na základe
uznesenia povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Krupina ČVS: ORP-1735/
KA-ZV-2011 zo dňa 20. 12. 2011, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, ktoré považoval za
nezákonné rozhodnutie, čoho dôkazom bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby rozsudkom Okresného

súdu Zvolen č. k. 2T/6/2014-192 zo dňa 13. 06. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 2To/90/2014 zo dňa 18. 09. 2014. V súvislosti s námietkou žalovaného 2/
o nevydaní nezákonného rozhodnutia poukázal na účinnosť zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým došlo
k zmene a doplneniu Zákona o zodpovednosti za škodu s účinnosťou od 01. 01. 2013, a tým k
spresneniu vymedzenia pôsobnosti jednotlivých štátnych orgánov v zmysle ich kompetencie konať

za štát v prípadoch nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Poukázal na
zvýraznenie postavenia prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o
sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby. Konštatoval, že aj
keď nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie o vznesení obvinenia vydané príslušným policajtom,
oprávnenie Ministerstva vnútra SR konať za štát vo veci náhrady škody zostala len za predpokladu, že

prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. Prokurátor zamietnutím
sťažnosti a podaním obžaloby na žalobcu zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia.
Uvedeným postupom bolo založené oprávnenie prokurátora v predmetnej veci, pretože nevyužil svoju
kompetenciu o možnosti zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia, trestné stíhanie zastaviť, príp. postúpiť
vec, čím si osvojil záver nezákonného rozhodnutia a následne podal i obžalobu. Okresný súd mal

za to, že oprávneným orgánom v mene štátu nemôže byť Ministerstvo vnútra SR, ani Ministerstvo
spravodlivosti SR, pretože škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom. Taktiež nebol
splnenýpredpokladonemožnostiurčeniapríslušnéhoštátnehoorgánuoprávnenéhokonaťvmeneštátu
podľa § 4 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu. Zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/984/2013-174 zo dňa 26. 02. 2014. Mal za preukázané splnenie všetkých

podmienok pre uplatnenie nároku žalobcu, pretože bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a to uznesenie
o vznesení obvinenia zo dňa 20. 12. 2011 ČVS: ORP-1735/KA-ZV-2011 príslušníkom Obvodného
oddelenia Policajného zboru Krupina. Nestotožnil sa s obranou žalovaného 2/, že predmetné uznesenie
nebolo nezákonným rozhodnutím a v uvedenom smere poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súduSR, sp. zn. 4MCdo/15/2009, publikované pod č. 57/2010. Rovnako mal preukázanú škodu spočívajúcu
v trovách obhajoby, pričom počas sporu zobral žalobca podľa § 144 CSP žalobu v časti o zaplatenie
sumy 427,96 Eur s príslušenstvom, ako aj nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na

náhradu škody vo výške 110,52 Eur späť, v dôsledku čoho okresný súd konanie podľa § 145 CSP v
uvedenejčastizastavil.ZpripojenéhotrestnéhospisuOkresnéhosúduZvolensp.zn.2T/6/2014,ktorého
súčasťou bol aj vyšetrovací spis, preskúmal dôvodnosť výšky uplatneného nároku. Nemal preukázané
uskutočnenie výsluchu žalovaného dňa 03. 10. 2012. Vyšetrovacie úkony dňa 03. 10. 2012 prebiehali v
čase od 08.30 hod. do 12.15 hod., preto si obhajca mohol uplatnil odmenu za dva úkony. Aj pri úkone dňa

15. 02. 2013 trvali vyšetrovacie úkony v čase od od 09.05 hod. do 10.25 hod., pričom právny zástupca
mal nárok na odmenu za jeden úkon právnej služby. Za jednotlivé úkony právnej služby priznal žalobcovi
náhradu škody vrátane režijných paušálov zvýšené o 20 % DPH v sume 547,90 Eur, keď uvedená suma
pozostávala zo sumy 369,83 Eur za úkony právnej služby (3 x 31,79 Eur +s 2 x 32,54 Eur + 6 x 33,50 Eur
+8,38Eur),ďalejzosumy86,75Eurztitulurežijnýchpaušálov(3x7,63Eur+2x7,81Eur+6x8,04Eur)
a sumy 91,32 Eur - 20 % DPH. Preto žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.420,38

Eur (vrátane cestovných nákladov a náhrady za premeškaný čas), predstavujúcu náhradu trov konania
vzniknutých žalobcovi v trestnom konaní. Zároveň žalobcovi priznal náklady spojené s predbežným
prerokovaním nároku vo výške 78,94 Eur, ktorý pozostával z dvoch úkonov právnej služby - prevzatie
a príprava zastúpenia a vypracovanie žiadosti vo výške 70,55 Eur + režijný paušál vo výške 8,39 Eur.
Dospel k záveru o omeškaní žalovaného 2/, keďže mu bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie

dňa 25. 02. 2015, ktorá aj keď nebola podaná na príslušnom orgáne, jej účinky zostali zachované podľa
§ 15 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu. V dôsledku uplynutia 6 mesačnej lehoty na uspokojenie
nároku žalobcu sa žalovaný 2/ dostal dňom nasledujúcim po uplynutí 6 mesačnej lehoty do omeškania,
preto bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania v zákonnej výške. Opravným uznesením zo dňa 20.
02. 2019 opravil výrok o trovách konania v rozsudku tak, že priznal žalobcovi náhradu konania voči

žalovanému v rozsahu 100 % a v ostatných častiach ponechal rozsudok nezmenený. Ďalším opravným
uznesením zo dňa 03. 04. 2019 opravil druhú vetu prvého výroku opravného uznesenia zo dňa 20. 02.
2019 tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému 2/ v rozsahu 100 %. V ostatných
častiach ponechal predchádzajúce opravné uznesenie nedotknuté.

3. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že pri vyhlasovaní rozhodnutia rozhodol o priznaní náhrady trov
konania žalobcovi voči žalovanému 2/ v rozsahu 48 %, v zmysle čoho aj rozhodnutie odôvodnil, avšak pri
prepisovaní zápisnice došlo k pochybeniu a uvedeniu náhrady trov konania žalobcu voči žalovanému2/
v rozsahu 100 %, napriek tomu, že žalobca bol úspešný voči žalovanému 2/ iba v rozsahu 48 % z dôvodu
nedôvodnosti žaloby v časti, v ktorej vzal žalobu späť a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu v

spore bol úspešný iba v časti sumy 1.420,38 Eur s prísl., preto celkový úspech žalobcu predstavoval
48 % voči žalovanému 2/. Napriek úspechu žalovaného 1/ v spore, mu náhradu trov konania nepriznal,
pretože mu žiadne trovy nevznikli.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 2/ v zákonnej lehote odvolanie a to konkrétne do

III. výroku, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.420,38 Eur spolu s
5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.420,38 Eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia, ako aj náklady
spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 78,94 Eur, ako aj proti V. výroku
o trovách konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutých výrokoch
zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, event. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, pretože v
trestnom konaní sa vychádzala zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, z výpovedí poškodeného
a lekárskych správ. Namietal právne posúdenie veci súdom prvej inštancie pre rozpor so Zákonom

o zodpovednosti za škodu a Ústavou SR. Podľa neho rozhodujúcou skutočnosťou pre poskytnutie
súdneho ochrany žalobcovi nemohlo byť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/15/2009,
na ktoré prvoinštančný súd poukázal, ale § 6 Zákona o zodpovednosti za škodu. Podľa čl. 46 ods. 4
Ústavy SR stojí zákon nad akýmkoľvek súdnym rozhodnutím (vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR). Uviedol, že právny názor vyjadrený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR bol s poukazom

na čl. 2 ods. 3 CSP v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj § 8 ods. 6 zák. č. 58/1969 Zb.
Napriek absencii vysvetlenia pojmu nezákonného rozhodnutia v Zákone o zodpovednosti za škodu
poukázal na skutočnosť, že žiadny orgán SR nezrušil ani nezmenil uznesenie o vznesení obvinenia
a nekonštatoval nezákonnosť predmetného uznesenia, pričom oslobodenie spod obžaloby nemožnoautomaticky chápať ako skutočnosť, ktorá popiera zákonnosť všetkých úkonov vykonaných v trestnom
konaní (vrátane vydania uznesenia o vznesení obvinenia). Dôvody oslobodenia spod obžaloby treba
vždy chápať v kontexte celého trestného stíhania, najmä s poukazom na rozhodnutie príslušného

orgánu, ktorým došlo k zrušeniu alebo k zmene napadnutého rozhodnutia pre nezákonnosť. Žalobca
v spore nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, a aj keď bol spod obžaloby oslobodený, z
ktorého dôvodu mu mohla vzniknúť majetková škoda, bol povinný rešpektovať Trestný poriadok, ktorý
umožňuje pri dôvodnom podozrení zo spáchania trestného činu vydať uznesenie o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia, pretože ide o legitímne právne inštitúty. Sťažnosť žalobcu proti

uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá ako nedôvodná, pretože sa vychádzalo z dôkazov
zadovážených v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti. Poukázal na dôraz kladený zákonodarcom
na čo najúčinnejšiu ochranu práv obetí trestných činov, čoho dôkazom bol aj novelizovaný Zákon
č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je
odrazom záujmu štátu na riadnom stíhaní osôb podozrivých z trestnej činnosti, pretože bez vznesenia
obvinenia týmto osobám, by nedošlo k účinnej ochrane práv poškodených. Za predpokladu stíhania iba

osôb, u ktorých by bola v čase vznesenia obvinenia preukázaná ich vina nad akúkoľvek pochybnosť,
by došlo k popretiu základného cieľu trestného konania, ktorým je vyšetrenie spáchaného skutku
a jeho podkladom je práve uznesenie o vznesení obvinenia. Nátlak zo strany civilných súdov na
orgány činné v trestnom konaní v podobe ich sankcionovania za ich zákonný postup je neprípustný
za predpokladu, že sa nedostaví očakávaný výsledok trestného konania, ktorý postup nemá oporu

ani v žiadnom zákone. V spore nenamietal vznik, výšku škody ani príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a nezákonným rozhodnutím. Trval iba na neexistencii nezákonného rozhodnutia, ako základnej
podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody, teda primárneho právneho základu nároku.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých

výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Rozsudok prvoinštančného súdu považoval za zákonný a
odvolanie žalovaného 2/ za nedôvodné. Tvrdenie žalovaného 2/ o nesprávnom právnom posúdení
veci okresným súdom v súvislosti s vyhodnotením uznesenia o vznesení obvinenia za nezákonné
rozhodnutie a nesprávny odkaz súdu na názor súdu vyššej inštancie (Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4MCdo/15/2009) považoval za nesprávny, pretože z § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu

vyplýva objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom, ktorej sa štát nemôže zbaviť.
Preto je absurdné sa zaoberať priebehom trestného konania a postupom štátnych orgánov, ale je nutné
vychádzať z výsledku trestného konania. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR sa má
za to, že rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo vydané nezákonne preto je potrebné, aby sa napravili

všetky dôsledky a škody, ktoré také nezákonné rozhodnutie spôsobilo poškodenému. Podstata nároku
žalobcu na náhradu škody sa neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní
pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Za nedôvodnú považoval
aj argumentáciu žalovaného 2/ o vzniknutí škody v dôsledku uznesenia policajta, ktorým bolo začaté
trestné stíhanie, pretože nebyť predmetného uznesenia by nebol žalobca nútený si v trestnom konaní

zvoliť obhajcu a nevznikli by mu trovy, ktoré predstavujú škodu. Podstatné bolo, že žalobca bol spod
skutku uvedeného v obžalobe oslobodený, čo má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia, pretože výsledky trestného konania svedčili o nezákonnosti predmetného rozhodnutia.
Poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 540/2016 - 33 zo dňa 13. 12. 2016, ktorého závery
sú v súlade aj s názormi vyslovenými Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/15/2009, o

ktoré prvoinštančný súd oprel svoje rozhodnutie, a preto argumentácia žalovaného 2/ o konštatovaní
rozporu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR s Ústavou neobstojí. Prvoinštančný súd na predmetnú vec
neaplikoval zákon č. 58/1969 Zb., pretože uvedený zákon bol zrušený zákonom č. 514/2003 Z. z.
dopadajúci na predmetnú vec, keďže k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo práve za účinnosti
citovaného zákona a na jeho základe bola aj škoda u príslušného štátneho orgánu predbežne uplatnená.

Poukaz žalovaného 2/ na § 8 ods. 6 Zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré ustanovenie pod písm.
a) až i) vymedzuje, kedy právo na náhradu škody nevznikne, na prejednávanú vec nedopadajú, pričom
ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nebolo v rozpore s ust. § 8 ods. 6 Zákona o zodpovednosti za
škodu. Mal za to, že prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenia Zákona o zodpovednosti za
škodu a vec správne právne posúdil, opierajúc sa o ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít.

Poukaz žalovaného 2/ na zákon č. 20/2017 Z. z. o obetiach trestných činov rovnako nebol dôvodný,
pretože uvedený zákon sa nevzťahuje a neupravuje nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím. V danom prípade orgány činné v trestnom konaní
nepostupovali tak, aby v prípravnom konaní zistili skutkový stav, o ktorom neboli dôvodné pochybnosti,a na základe ktorého sa dalo spoľahlivo rozhodnúť o ďalšom postupe, či skončení veci. Svoje povinnosti
teda zanedbali, čoho dôkazom bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Ochrana práv poškodených
nemá nič spoločné so stíhaním nevinných osôb tak, ako sa to žalovaný 2/ snažil vo svojom odvolaní

zdôvodniť. Rovnako bolo neobjektívne konštatovanie žalovaného 2/ o splnení podmienok na vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia vzhľadom na zabezpečené dôkazy v čase jeho vydania. Žalobca v
trestnom konaní trval na zadovážení lekárskych správ, ktorý dôkaz orgány činné v trestnom konaní
nevykonali, vykonal ich až súd, pričom za predpokladu, že by ich boli vykonali už príslušné orgány, boli
by zistili skutočnosť, že poškodený absolvoval lekárske vyšetrenie deň po skutku v Českej republike,

kde uviedol lekárom pád na schodoch a vyšetrenie nepotvrdilo žiadnu zlomeninu. Aj ďalšie dôkazy
výpoveď poškodeného natoľko spochybnili, že jej nebolo možné uveriť a preukázať vinu žalobcu.
Ak by orgány činné v trestnom konaní preverovali obranu žalobcu, boli by zistili nepravdivé tvrdenia
poškodeného, preto došlo k porušeniu základných zásad trestného konania v § 2 Trestného poriadku.
Poukázal na presvedčivé vysporiadanie sa prvoinštančným súdom s celou dôkaznom situáciou. Mal
za to, že boli zachované základné zásady CSP, keď prvoinštančný súd rozhodol v súlade s ustálenou

praxou najvyšších súdnych rozhodnutí, na ktorú patrične odkázal a svoje rozhodnutie pre strany sporu
presvedčivo odôvodnil. Poukázal aj na ďalšie rozhodnutia publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu SR pod č. R 70/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 25/2011,
I. ÚS 548/2012, či II. ÚS 25/2011. Prvoinštančný súd sa preto nemal dôvod odkloniť od uznesenia NS SR
sp. zn. 4MCdo/15/2009. V súvislosti s rozhodnutím nároku na náhradu trov konania poukázal na účasť

žalobcu na pojednávaní dňa 19. 10. 2018, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia o priznaní náhrady
trov konania žalobcovi v rozsahu 100%, ktorý výrok bol zaprotokolovaný do zápisnice z pojednávania,
čo bolo zrejmé aj z písomne vyhotovenej zápisnice z pojednávania, pričom v písomnom vyhotovení
rozsudku bol nárok na náhradu trov konania žalobcovi priznaný v rozsahu 48%, čo nezodpovedalo
rozsudku vyhlásenému na pojednávaní, a preto mal byť aj výrok o náhrade trov konania v písomnom

vyhotovení rozsudku v znení, ako bol vyhlásený na pojednávaní. Z uvedeného dôvodu žiadal opraviť
chybuvpísomnevyhotovenomrozsudkuprvoinštančnéhosúduopravnýmuznesenímazapredpokladu,
že podľa zvukovej nahrávky z pojednávania by vyplynula iná skutočnosť, žiadal opraviť zápisnicu z
pojednávania zo dňa 19. 10. 2018, v ktorej sa musela nachádzať chyba v písaní. Preto navrhoval
opravu písomného vyhotovenia rozsudku, event. opravu zápisnice z pojednávania, na ktorom došlo k

vyhláseniu rozsudku tak, aby odvolací súd predmetnú chybu nariadil opraviť a z uvedeného dôvodu vec
vrátil prvoinštančnému súdu na opravenie chyby v rozsudku.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom III. výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil
a v odvolaním napadnutom V. výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil, pretože
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je v napadnutom III. výroku vecne
správne. Odvolací súd sa s rozhodnutím prvoinštančného súdu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa

vysporiadava so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

11. Podstatou odvolacích námietok žalovaného 2/ bola iba absencia nezákonného rozhodnutia, pretože
nárok na náhradu škody, jeho výšku a príčinnú súvislosť nenamietal.

12. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody titulom trov obhajoby, uplatnenej podľa
Zákona o zodpovednosti za škodu. Trestné konanie bolo proti žalobcovi vedené na základe uznesenia
PZ Obvodného oddelenia Krupina ČVS: ORP-1735/KA - ZV -2011 zo dňa 20. 12. 2011, ktorým bolo vočinemu vznesené obvinenie, proti ktorému podal sťažnosť a táto bola uznesením Okresnej prokuratúry
Zvolen sp. zn. 3PV 573/08-56 zo dňa 20. 02. 2012 zamietnutá. Následne bola podaná na Okresný
súd Zvolen obžaloba pod č. 3PV 1/14/6611- 4 zo dňa 21. 01. 2014. Žalobca bol v trestnom konaní

rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 2T 6/2014-192 zo dňa 13. 06. 2014 oslobodený, proti ktorému
rozsudku podal prokurátor odvolanie, o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol uznesením
č. k. 2To/90/2014-209 zo dňa 18. 09. 2014 tak, že odvolanie okresného prokurátora zamietol. Škoda
žalobcovi vznikla zaplatením odmeny a náhrady hotových výdavkov advokátovi, ktorý ho zastupoval v
trestnom konaní a vo výške nákladov na predbežné prerokovanie nároku.

13. Odvolací súd poukazuje na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.

14. Zodpovednosť štátu podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, je zodpovednosťou objektívnou, ktorá nie je závislá od toho, či došlo v
celom procese trestného konania k porušeniu právnych noriem alebo nie. Pri objektívnej zodpovednosti
sasplneniepožiadavkyzavinenianevyžadujeazodpovednýsubjektzodpovedázaškoduajvprípadoch,
kedy svojím konaním (alebo opomenutím) škodu nezavinil.

15. Prvoinštančný súd vec správne posúdil pokiaľ išlo o žalovaného 1/, ktorý nebol v spore pasívne
legitimovaný, pričom v uvedenej časti, a to vo výrokoch I., II. a IV. nadobudol rozsudok prvoinštančného
súdu právoplatnosť, keďže proti uvedeným výrokom nebolo podané odvolanie.
16. Argumentácia žalobcu o vzniknutí škody v dôsledku uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, ktorým
bolo voči nemu vznesené obvinenie a prokurátor napriek jeho sťažnosti predmetné uznesenie nezrušil,

bola opodstatnená. Nebyť predmetného rozhodnutia, nedošlo by k potrebe zvoliť si obhajcu, a tým
ani ku vzniku škody. Podstatné ohľadne uplatneného nároku bolo oslobodenie žalobcu pre skutok
uvedený v obžalobe, pretože nebolo dokázané, že by sa predmetný skutok stal. Oslobodenie má preto
rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pričom objektívna
zodpovednosť štátu nie je založená na subjektívnej vine toho - ktorého orgánu v trestnom konaní, štát

sa jej nemôže zbaviť a to napriek postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré v ničom neporušili
zákon, či úradný postup. Žalobcovi škoda nepochybne vznikla a je v príčinnej súvislosti s uznesením
o vznesení obvinenia. Správny bol aj poukaz prvoinštančného súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR č. k. 4MCdo 15/2009.

17. Na dôkaz správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd poukazuje aj na judikát
R 35/1991, v zmysle ktorého ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Toto právo nemá iba ten, kto obvinenie zavinil sám a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby,
alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za trestný čin zodpovedný, alebo

že mu bola udelená milosť, alebo že bol za trestný čin amnestovaný.

18. Súdna judikatúra dôvodí tým, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi
bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu

spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan
čin nespáchal a trestné stíhanie nemalo byť proti nemu začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania, sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom pre opodstatnenosť začatého trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania, v dôsledku čoho je obrana žalovaného 2/ neopodstatnená.

19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ďalšie rozhodnutia, ktoré boli publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. R 70/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 a na nález
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 25/2011, I. ÚS 548/2012 zo dňa 07. 12. 2012, sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.
03. 2011, ktoré plne akceptovali doterajšiu judikatúru všeobecných súdov. V danom prípade preto nebol

dôvod na odklon od uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/15/2009.

20. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou a žalovaný 2/ v odvolaní
neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti.21. Preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v spojení s opravnými uzneseniami v
napadnutom III. výroku ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

22.Vtomtosmereodvolacísúdpoukazujenaviacerérozhodnutia,ktorésaužobdobnouvecouzaoberali
(ako napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/3/2018, sp. zn. 12Co/271/218,
sp. zn. 12Co/72/2018, sp. zn. 13Co/183/2017).
23. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

24. Ohľadne výroku o trovách konania (V. výrok) odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti zmeny
napadnutého výroku o trovách konania, pretože na pojednávaní konanom dňa 19. 10. 2018, na
ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bola vo výroku o náhrade trov konania ( V. výrok) priznaná
žalobcovi náhrada trov konania proti žalovanému 2/ v rozsahu 100 %, čomu už ale nezodpovedalo

písomné vyhotovenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorú chybu prvoinštančný súd opravil opravnými
uzneseniami č. k. 12C/8/2017-213 a č. k. 12C/8/2017-227, teda zosúladil V. výrok rozsudku v súlade s
jeho vyhlásením na pojednávaní s jeho písomným vyhotovením. Prvoinštančný súd mal ale rozhodnúť
o náhrade trov konania v súlade s § 255 ods. 2 CSP vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu
v spore proti žalovanému 2/, nakoľko nebol v spore plne úspešný, pretože procesne zavinil zastavenie

konania v časti o zaplatenie sumy 427,96 Eur s príslušenstvom, teda procesne zavinil zastavenie
konania v uvedenej časti a jeho celkový úspech v spore predstavoval 48 %.

25. Preto odvolací súd odvolaním napadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu o trovách konania
(V. výrok) podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil.

26. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu I., II., IV. výrok zostali nedotknuté
(§ 367 ods. 3 CSP).

27. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v

spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o trovách
odvolacieho konania aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.
§ 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, pretože odvolaniu žalovaného 2/
nebolo vyhovené a preto žalobcovi podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov

odvolacieho konania, ktoré mu boli priznané v rozsahu 100 %.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).