Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. október 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/107/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120201628
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5120201628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: O. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, B., právne zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s. r. o.,
so sídlom Sládkovičova 167/13, Žilina, IČO: 47 232 072, proti žalovanému: V. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXX/X, B., právne zastúpenému: MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s. r. o., so sídlom Nová
Bystrica 850, IČO: 36 416 525, o zaplatenie 1.290,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/7/2020-52 dňa 23. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
1.290,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súdu sa opiera o ust. § 415 Občianskeho zákonníka.

3. Podľa citovanej právnej normy od každého je možné v zásade očakávať, že sa bude správať
ako priemerne rozumná osoba. Zákon ukladá každému povinnosť zachovávať taký stupeň opatrnosti
(pozornosti alebo starostlivosti), ktorý je možné od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne
pomery rozumne požadovať a ktorý je, objektívne posudzované, spôsobilý zabrániť alebo aspoň
obmedziť riziko vzniku škody na živote, zdraví alebo majetku či životnému prostrediu (Najvyšší súd
ČR, sp. zn. 25 Cdo 3516/2007). Prevenčná povinnosť podľa § 415 OZ je právnou povinnosťou, ktorej
porušenie vedie k zodpovednosti podľa § 420 OZ. Zodpovednosť za porušenie prevenčnej povinnosti je

subjektívnou, s prezumovaným zavinením. Prevenčná povinnosť a posúdenie následkov jej porušenia
prichádza do úvahy iba vtedy, ak konaním alebo opomenutím nebola porušená iná zákonná norma. Ak
určitým správaním došlo k porušeniu konkrétnej zakazujúcej normy, nebude potrebné skúmať, či bola
porušená aj prevenčná povinnosť. Požiadavka protiprávnosti bude splnená tým, že došlo k porušeniu
osobitného zákazu. Prevenčnou povinnosťou sa určujú kvalitatívne nároky na konanie jednotlivca.
Ak niekto vykonáva určitú činnosť, má sa správať dostatočne obozretne, resp. pozorne tak, aby v
dôsledku neopatrnosti nespôsobil inému škodu, inak koná protiprávne. Podľa komentáru Občiansky

zákonník I, 2. vydání, 2019 (ŠTEVČEK, DULAK, BAJÁNKOVÁ, FEČÍK, SEDLAČKO, TOMAŠOVIČ A
KOL.) prevenčná povinnosť a zodpovednosť za jej porušenie prichádza do úvahy často aj v prípadoch,
ak škoda nevznikla priamo vlastným správaním škodcu, ale v dôsledku zanedbania dohľadu, ktorý
mal podľa normálneho behu vecí vykonávať nad zdrojom nebezpečenstva. Zdroj nebezpečenstvavykladáme široko a rozumieme ním napríklad akúkoľvek vec, vrátane zvierat, ktoré vzhľadom na svoje
vlastnosti môžu spôsobiť škodu iným osobám a nad ktorými je rozumné požadovať dohľad určitej
osoby (napr. R 5/1981 civ vo vzťahu k zodpovednosti za škodu spôsobenú domácim zvieraťom v

dôsledku zanedbania riadneho dozoru). Miera, do akej bola osoba povinná dohliadať nad zdrojom
rizika je flexibilná a môže závisieť od okolností prípadu (vyššia miera dohľadu nad zvieraťom na mieste
s väčším výskytom ľudí, Najvyšší súd ČR, sp. zn. 25 Cdo 3516/2007). Podobne sa žiada posúdiť
napríklad zodpovednosť za škodu spôsobenú vytopením susedného bytu prasknutím hadice práčky,
keďže určitú mieru prevenčnej povinnosti - dohľadu nad pracím postupom - je rozumné očakávať.

Prevenčnú povinnosť dohliadať nad zdrojom nebezpečenstva nemožno vykladať veľmi široko, ale vždy s
ohľadomnarozumnúmierudohľadu.Pretosprávcaturistickýchchodníkovnemápovinnosťkontrolovaťv
každomčasevšetkychodníkyamostíkyvspravovanomúzemíaokamžiteodstraňovaťvzniknutézávady
(Najvyšší súd ČR, sp. zn. 25 Cdo 618/2001). Tento záver je možné zovšeobecniť na správcov prevádzok
alebo priestorov slúžiacich verejnosti, napríklad kúpalisko, ihrisko, park či budova alebo organizátora
(športového) podujatia. Pre určenie obsahu prevenčnej povinnosti, teda pre určenie konkrétnej úrovne

opatrnosti, ktorú má osoba vynaložiť pri svojej činnosti je rozhodujúcich množstvo kritérií a okolnosti
prípadu. Závisí napríklad od miesta, času, osobitostí vzťahu konajúceho a ohrozeného, rizika vzniku
škody, jej výšky a povahy, výšky nákladov na odvrátenie škody či obvyklosť správania za určitých
podmienok. Všetky sa žiada vnímať pohľadom priemernej a rozumnej osoby. Podľa § 5 ods. 1 zák. č.
282/2002 Z. z. obec môže všeobecne záväzným nariadením vymedziť miesta, kde je a) voľný pohyb psa

zakázaný, b) vstup so psom zakázaný. Podľa všeobecne záväzného nariadenia Mesta Bytča č. 8/2008
zo dňa 16.12.2008 v znení VZN č. 6/2011 o niektorých podmienkach držania psov, § 4 ods. 1, na území
Mesta Bytča je voľný pohyb bez dozoru držiteľa psa alebo osoby, ktorá psa vedie zakázaný, povolený je
len na vodítku. Podľa § 4 ods. 7 cit. nar. držiteľ psa je povinný zabezpečiť, aby sa pes nemohol svojvoľne
bez vodiacej osoby dostať na verejné priestranstvo alebo na cudzí pozemok. V súdenom prípade je

podľa názoru súdu nevyhnutné prihliadať na viacero okolností, ktoré sú vo vzájomnej súvislosti, teda
veľkosť plemena (schopnosť spôsobiť zranenia), povahové vlastnosti plemena, výcvik a socializáciu
psa a tomu zodpovedajúce povinnosti pri zabezpečení proti prípadnému úniku. Pes plemena Tibetský
mastiff, oficiálne podľa FCI Tibetská doga patrí medzi väčšie psy s výškou v kohútiku od 61 po 74
cm, 34 - 74 kg (fena/pes), pôvodom strážne psy. Nepochybne sa jedná o plemeno, ktoré môže byť

v strete s človekom nebezpečné. Miera nebezpečnosti je závislá od socializácie a výcviku, ako aj
okolností stretu, či sa jedná o stret v priestore psa (strážený priestor) či mimo priestoru, vyprovokovania
útoku a pod.. Na všetky uvedené skutočnosti musí chovateľ (vlastník či držiteľ) psa prihliadať. V konaní
bolo nepochybné, že pes žalovaného plemena Tibetská doga (Tibetský mastiff) sa dostal na verejné
priestranstvo z areálu stráženého rodinného domu žalovaného, ktorý bol vlastníkom psa a na verejnom

priestranstve napadol žalovanú, pričom je spôsobil poranenia, ktorých rozsah nebol sporný. Preukázaný
bolajodbornýmvyjadrenímsúdnehoznalcazodboruzdravotníctvo,odvetviechirurgia,sošpecializáciou
pre traumatológiu - MUDr. Petra Gémeša, ktorý opísal zranenia O. V. spôsobené pohryzením psa dňa
24.03.2019, otvorená rana lakťa na chrbtovej oblasti veľkosti 10 x 4 cm a dve menšie ranky v okolí
veľkosti do lem; vpravo v čelovej oblasti na hranici vlasatej časti hlavy hematóm a odierka o veľkosti

3 x 2 cm; odrenina s hlbokým hematómom v oblasti ľavého boku na rozhraní femorálnej a gluteálnej
oblasti na vonkajšej strane lokalizácie panvy a stehna charakteru zadrapenia s pohybom zvrchu nadol
v dlhej ose a okolitým hematómom v rozsahu 5 cm; rovnaký charakter odreniny s hlbokým hematómom
v inguine vľavo v rozsahu 15 cm. Podľa rozsahu a popisu poranenia ide o ranu po pohryznutí v oblasti
ľavého lakťa, pomliaždeniny v oblasti čelovej a trieslovej vľavo a poranenia zo zaškriabnutia v oblasti

stehnovo zadkovej vľavo. Ide o komplex poranení, ktoré presne korešpondujú s popisom mechanizmu,
ktoréuviedlaO.V..Ranavoblastilakťavzniklapriamymuhryznutímaroztrhnutímkožeapodkožia.Rana
v oblasti hlavy vznikla veľmi pravdepodobne úderom hlavy pri páde na podložku. Rana v oblasti zadkovej
vznikla uškrabnutím pazúrom psa a pomliaždenie a hematóm v inguinámej oblasti vznikli následkom
tupého poranenia, veľmi pravdepodobne pádom na podložku. Zranenie si vyžadovalo liečbu a príp.

PN v trvaní od 24.03.2019 do 26.04.2019, čo je 33 dní. Celá liečba je dokumentovaná a kontinuálna.
Obrana žalovaného spočívala vyvinením sa zo zodpovednosti za útek psa, nakoľko pes mal utiecť cez
poškodený dielec v bráne, pričom poškodenie malo byť spôsobené treťou osobou. Hoci uvedenú obranu
v celom rozsahu prevzal správny orgán pri rozhodovaní o zodpovednosti za priestupok, súd osobitne
musí zdôrazniť skutočnosť, že ani z obsahu pripojeného priestupkového spisu a ani z iných dôkazov

nemal preukázané, že pes ušiel z dvora rodinného domu žalovaného cez poškodený dielec v bráne,
a že brána bola poškodená treťou osobou. Všetky tieto tvrdenia prijal správny orgán bez výhrad a
odvíjal sa od danej tézy. Vo vzťahu k úteku psa a preukázanému poškodeniu brány môže byť logické
predpokladať útek cez poškodený dielec o rozmeroch 80 x 50 cm. Súd však nepovažuje za preukázanéa dôvodné, že by k poškodeniu mohlo dôjsť výhradne treťou osobou. V prvom rade súd poukazuje na to,
že nebolo preukázané a tvrdené, že by došlo k určitej výraznej deformácii diela pôsobením tretej osoby,
kde kop či úder by mal spôsobiť deformáciu, najmä ak malo dôjsť k oddeleniu dielca od podložky, ku

ktorej bol priskrutkovaný. Nemožno vylúčiť ani to, že dielec vytlačili psy žalovaného, pretože súd nemal
preukázaný smer a spôsob vytlačenia, prípadne, že psy využili určité drobné poškodenie či vadu a dielec
otvorili smerom do vnútra. Podľa určitých skúseností sudcu s chovom a výcvikom psov, dokáže pes
hrabaním alebo pretláčaním pysku vytvoriť značný tlak, ktorý môže spôsobiť aj otvorenie nezaistenej
brány, dielca, pletiva a pod.. Uvedenými úvahami sa správny orgán ani len nezaoberal a bezbreho prijal

obhajobu žalovaného. Pritom mimo tvrdenia žalovaného žiaden svedok netvrdil, že by videl niektorú
osobu, ako poškodila dielec brány. Pritom „vykopnutie“ dielca celokovovej brány musí spôsobiť značný
hluk, pričom takáto reakcia musela bezpodmienečne vyvolať reakciu psov štekotom a narážaním do
brány. Nie je možné, aby riadne pripevnený dielec bol vykopnutý či vytlačený nehlučne bez reakcie
strážneho a služobného psa. Súd tiež musí uviesť, že nebolo v súvislosti s tvrdeniami žalovaného a jeho
obranou (vrátane obrany v priestupkovom konaní), že spodný dielec brány, cez ktorý mali ujsť psy, bol

riadnepripevnený,abyodolalbežnémufyzickéhopôsobeniu(napr.bežnékopnutiedobrányštekajúceho
psa, tlaku psa), ktoré je možné predpokladať. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že opravu brány vykonal
použitím jestvujúcich skrutiek (šróbov) tak, že medzi šróby boli dané veľké podložky, a zároveň po oboch
stranách brány boli dané veľké dosky tak, aby nemohlo dôjsť k vypadnutiu dielca. Podľa opisu opravy
brány žalovaným pravdepodobne došlo k vypadnutiu dielca uchyteného skrutkami ich uvoľnením cez

otvor, ktorý slúžil na jeho priskrutkovanie či už roztlačením otvoru alebo jeho zväčšením následkom
opotrebenia koróziou. Pritom chovateľ strážneho psa musí predpokladať základnú a bežnú reakciu
strážneho psa, obranu teritória (stráženého územia) a tomu musí vykonať zodpovedajúce zabezpečenie
oplotenia proti úniku alebo prijať iné adekvátne opatrenia. Pritom vykonanie primeraných zabezpečení,
aby nemohlo dôjsť k uvoľneniu brány či jej časti ani pôsobením vonkajšej sily, či už psa alebo aj prípadne

chodca, ktorý by kopol do dielca, súd preukázané nemal. Súd opätovne zdôrazňuje, že ani v tomto
konaní ako v priestupkovom konaní nezistil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by spodný dielec vykopla
či poškodila tretia osoba. O takejto skutočnosti nemôže svedčiť ani poškodená fasáda a už vôbec nie
len poškodenie brány. Existenciu tretej osoby nepotvrdil žiaden zo svedkov, o pôsobení jej sily nebol
predloženýanikonštatovanýjedinýdôkaz.Vpriestupkovomkonanísvedkoviaopisovalilenopravubrány

a reakciu žalovaného, nie však udalosti súvisiace so spôsobením poškodenia brány. Teda poškodenie
dielca brány treťou osobou je len v rovine úvah a dohadov. Naviac ak sa stávalo, že prechádzajúce
osoby z času na čas v noci poškodili fasádu domu či kopli do brány, musel žalovaný takéto udalosti
predpokladať a tomu prispôsobiť aj zabezpečenie. Súd ďalej poukazuje aj na potrebu preventívnych
opatrení vo vzťahu k utváraniu a upevňovaniu charakteru psa, najmä výcvikom a socializáciou. Hoci

žalovaný tvrdil, že pes plemena Tibetská doga (mastiff) mal dvojročný základný výcvik, súd vzhľadom
na nevyprovokovaný útok psa považoval výcvik a socializáciu psa za nedostatočné. Socializovaný pes
so základným výcvikom nemôže bezdôvodne zaútočiť na človeka (pokiaľ nemá poruchu charakteru).
Pri dvojročnom výcviku musel žalovaný zistiť možnosti psa, odhadnúť jeho správanie a charakter,
teda aj prípadnú agresivitu voči iným ľuďom či zvieratám, čo opätovne svedčí o nedostatku prijatých

preventívnych opatrení. Pes s absolvovaným základným výcvikom a socializáciou nemôže na verejnom
priestranstve ani len prejaviť agresivitu a už vôbec nie zaútočiť na človeka pokiaľ k tomu nedostane
povel, nebráni teritórium alebo inú osobu, prípadne nie je napadnutý alebo vyprovokovaný útokom. V
konaní súd mal teda preukázané, že žalovaný dokonca porušil povinnosti uložené podľa § 5 ods. 1
zák. č. 282/2002 Z. z. a § 4 ods. 7 všeobecne záväzného nariadenia Mesta Bytča č. 8/2008 zo dňa

16.12.2008 v znení VZN č. 6/2011 o niektorých podmienkach držania psov, pričom porušil aj prevenčnú
povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka pre zabránenie útoku ním vlastneného psa. Preto
sa súd nestotožnil s názorom žalovaného, že neporušil žiadnu z jeho povinností vrátane prevenčnej
povinnosti. Súd ďalej zistil, že následkom porušenia povinnosti žalovaným bola útokom ním držaného
psa spôsobená škoda na zdraví žalovanej, ktorej výška bola ustálená odborným posudkom v rozsahu 65

bodov, čo predstavuje pri hodnote bodu sumu 1.240,- eur podľa opatrenia z 16. mája 2018 č. S05091-
OL-2018 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Taktiež súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom
škody žalobkyne, pretože táto bola spôsobená priamo útokom psa, ktorý ušiel z chovného priestoru
žalovaného. Vo vzťahu k zavineniu súd poukazuje na skutočnosť, že zavinenie je prezumované,

žalovaný svoje zavinenie nevyvrátil (nevyvinil sa /neexkulpoval/) ani neliberalizoval dôvody viny, pričom
súd má preukázané zavinenie minimálne z nevedomej nedbanlivosti, teda že nevedel, že svojím
konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje
osobné pomery vedieť mal a mohol. Vzhľadom na uvedené súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.Nakoľko v spore bola žalobkyňa v plnom rozsahu úspešná, súd jej priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnom skončení konania vo veci samej.

4. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365
ods.1písm.b),e),f)ah)CSP.Žalovanýpovažujerozhodnutiesúduprvejinštancievovšetkýchvýrokoch
za nesprávne a extrémne nespravodlivé, pretože jednak súdom konštatované skutkové okolnosti z
dôkazov vôbec nevyplývajú alebo ich súd dotvoril vlastnými subjektívnymi názormi, t. j. dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam a následne potom takto nesprávne zistený a skonštatovaný skutkový
nesprávne právne posúdil. Už od začiatku konania tvrdí, že v rozhodný čas škody o tom, že by jeho psy
niekoho napadli a ani to, že by ušli, nevedel. Dozvedel sa to až po telefonáte pána A., keď vyšiel na
pozemok svojho domu a zistil, že mu niekto poškodil bránu, a to tak, že jeden plechový panel na spodku
brány bol vytlačený ľudskou silou do vnútornej strany. Tieto skutočnosti tvrdil už v konaní o priestupku,
ktoré sa voči nemu ako priestupkovo obvinenému viedlo. Žalobkyňa tieto tvrdenia nepoprela, iba tvrdila,

že nevynaložil odbornú starostlivosť k tomu, aby psy neušli a nespôsobili škodu. Súd neakceptoval ani
to, že správny orgán právoplatne zastavil voči nemu priestupkové konanie z dôvodu, že za spáchaný
skutok nenesie zodpovednosť z dôvodu absencie zavinenia. Súd vyvodil z vykonaného dokazovania,
produkovanýchdôkazovnesprávneskutkovézávery.Súdvjehoprípadeprincipiálnupodstatusporových
konaní poprel, keď založil svoje rozhodnutie na tvrdeniach, ktoré nielenže žalobca nikdy neprodukoval,

ale ich opak ani nikdy nepoprel. Konštatovanie súdu v odseku 33. je neakceptovateľné z procesnej
stránky. Od začiatku vzniku škody tvrdil a vyplývalo to i zo správneho spisu, že brána bola poškodená
treťou osobou. Toto jeho tvrdenie žalobkyňa v žalobe nepoprela, tobôž výslovne iba v replike uvádza,
že k tomu nepredložil dôkaz. Súčasne absolútne nesúhlasí so subjektívnymi tvrdeniami sudcu, ktorý
danú bránu ani nevidel, že by pes bol schopný snáď asi ňufákom poškodiť a vytlačiť hrubý plechový

dielec do vnútornej strany tak, že sa cezeň prepchá. Vytlačenie dovnútra je naopak znakom vytlačenia
niekým z chodníka. Ak žalobkyňa predsa tvrdila, že brána bola poškodená už predtým, mala to dokázať
sama. Pri subjektívnej zodpovednosti za škodu musí najskôr žalobca v rámci dôkazného bremena
dokázať, že škodu spôsobil žalovaný, až následne by sa mohol a mal vyviniť. Rovnako v odseku 34. súd
hovorí, že v konaní nepreukázal, že brána nebola poškodená. Dané konštatovanie je v jeho neprospech

a je nesprávne, nielen pretože od nikoho nemožno žiadať, aby dokazoval negatívnu skutočnosť, t.
j. niečo, čo neexistovalo, ale súčasný svedok pán A. potvrdil, že dielec z brány, okolo ktorej chodí
každý deň, poškodený s určitosťou nebol. Z logiky veci napokon vyplýva aj to, že ak by bol dielec
poškodený pred útekom psov, potom by nepochybne ušli už skôr. Súčasne nemá ako dokázať, že išlo
o zásah tretej osoby. Predpokladá, že danú udalosť nikto nevidel. Napokon nesúhlasí ani s ďalším

skutkovým záverom v odseku 36. Ide len o pocit a tvrdenie sudcu, ktoré inak žiadna zo strán sporu
neprodukovala, zvlášť nie žalobca. Pes, ak zaútočil, tak mohol to urobiť aj preto, lebo chránil menšieho
psa-šteniatkovlčiaka,ktorýsnímušiel.Jemožnéajto,žesažalobkyňazahnalanašteňaatenhobránil.
Popiera, že by k útoku na ruku žalobkyne došlo len tak bezdôvodne. Súd v súvislosti so skutkovými
zisteniami nesprávne posúdil i otázku dôkazného bremena, t. j. kto, čo preukazuje a aj toho, čo bolo a čo

nebolo preukázané. Súd nevykonal kľúčový dôkaz, a tak porušil právo na spravodlivý proces. Súčasťou
nesprávneho konštatovaného a zisteného skutkového stavu veci je aj to, že súd zamietol návrh na
výsluch kľúčového svedka pána A.. Tento svedok pritom jasne v správnom konaní vypovedal, že brána
nemohla byť deň pred útokom poškodená nielen preto, že by si to všimol (keďže sa prechádza každý
deň okolo nej ráno a večer), ale logicky by psy už dávno v takomto prípade ušli (čo sa predtým nikdy

nestalo). Súčasne ako jediný prítomný na vlastné oči videl, akým spôsobom bola časť brány poškodená
a sám ako svedok správnemu orgánu potvrdil, že brána bola akoby vykopnutá, vytlačená. Súd svedeckú
výpoveď vôbec nebral na zreteľ a súčasne ani nevykonal tento dôkaz, aby si zistil podstatné skutočnosti
prípadu. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 168/2009. Rozhodnutie
súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení. Založenie rozhodnutia na porušení prevenčnej

povinnosti predchádzať škode vybočuje účelu a logike danej právnej normy, a to i s prihliadnutím na
osobitosti právnej úpravy Zákona o držbe psov. Poukazuje tiež na Ústavu Slovenskej republiky čl. 13
ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1. Nesúhlasí s právnym posúdením súdu, s aplikáciou ust. § 415
Občianskeho zákonníka. Poukazuje tiež na ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Od začiatku
konania tvrdí, že vzhľadom na svoje pomery a možnosti nemohol vedieť, že mu niekto zrejme úmyselne

v noci poškodil bránu pri chodníku, čím umožní prechod a útek psov a už vôbec nie to, že niekoho
pohryzú. Súčasne je logické a preukázané výpoveďou kľúčového svedka pána A., že ak by diera v plote
existovala už pred inkriminovaným dňom, tak by psy ihneď ušli už predtým, čo sa však nestalo. Nikdy
mu psy neušli a nikdy nikoho nepohrýzli. Pokiaľ ide o zabezpečenie psov a zachovanie starostlivosti akochovateľa psov, jasne uvádza, že je to nesporné, že psy predsa boli bezprostredne pred zásahom tretej
osoby riadne zabezpečené, boli v uzavretom priestore na súkromnom pozemku a brána bola uzavretá,
zamknutá tak, ako každý deň pred škodou. Je nezmyselné, aby psy, ktoré majú chrániť jeho majetok,

mali mať v uzavretom priestore náhubok alebo mali byť v koterci. Z jeho strany tak boli splnené všetky
účinné opatrenia k tomu, aby vzniku škody zabránil. Súd dospel z hľadiska chápania nedbanlivostného
zavinenia k extrémnemu či extrémne prísnemu a širokému chápaniu náležitej starostlivosti, čo hodnotí
ako extrémne nespravodlivé. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu, že útok tretej osoby by vyvolal značný hluk,
toto je subjektívne tvrdenie sudcu. Nie každý kop či chmat vyvolá značný hluk. Podstatou nevedomej

nedbanlivosti je, že vzhľadom na svoje konkrétne a objektívne okolnosti a pomery to osoba mala a mohla
predvídať. Prevenčná povinnosť má svoje limity, nie je bezbrehá a naráža minimálne na požiadavku
rozumného očakávania. Skutočne nie je možné rozumne očakávať od kohokoľvek, aby deň čo deň
či každú hodinu, a to i nočnú, kontroloval, či mu niekto nepoškodí plot. Poukazuje na rozhodnutie
2Cdo/972/2003, ako aj názor Ústavného súdu vyslovený v rozhodnutiach I. ÚS 26/2010, I. ÚS 726/2016,
I. ÚS 457/2010. Súd de facto posunul požiadavky na odbornú starostlivosť (a prevenčnú povinnosť) a

opatrenia proti úteku psov jednoznačne až do neakceptovateľných extrémov a nereálnej roviny, ktorých
splnenie nemožno od nikoho rozumne požadovať ani očakávať. Žiada, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil, že žalobu žalobkyne zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení uvádza, že odvolanie považuje za účelové, založené formálne na uplatnených
odvolacích dôvodoch, bez ich vecného opodstatnenia s úmyslom zbaviť sa svojej zodpovednosti. Pokiaľ
ide o vypočutie kľúčového svedka pána A., ktorého svedeckú výpoveď súd nebral na zreteľ a súčasne
ani nevykonal tento dôkaz, žalobkyňa má za to, že žalovaný vykonanie dôkazu výsluchom svedka A.
nenavrhoval, ani v rámci vykonaného dokazovania nežiadal oboznámiť s výpoveďou tohto svedka v

priestupkovom konaní. Poukazuje aj na vyjadrenie žalovaného zo dňa 26.02.2020 k žalobnému návrhu,
kde žalovaný k výsluchu svedkov navrhnutých žalobkyňou uvádza, že takýto výsluch považuje za
nadbytočný vzhľadom na dokazovanie pred správnym orgánom. K odvolacím dôvodom žalovaného,
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci poukazuje na skutkový
stav,zktoréhosúdvychádzalpriposúdenívecianaktoromzákladerozhodol.Vkonaníbolonepochybne

preukázané,žežalovanýnevykonalopatreniektomu,abyjehopsynemalimožnosťnapadnúťaspôsobiť
zranenie iným osobám, v tomto prípade žalobkyni, pričom žalovaný ani nepreukázal, že by k úniku
psov z uzatvoreného priestoru došlo zavinením neznámej osoby. Súd svoje rozhodnutie detailne a
zrozumiteľne skutkovo a právne odôvodnil, preto žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. Žalovaný k doručenému vyjadreniu uviedol, že nevyužíva svoje procesné právo vyjadriť sa, pričom
zároveň žiada, aby odvolací súd rozhodol v súlade s jeho odvolacím návrhom.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovaného v

rozsahu a z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

8. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny

právny záver. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia zodpovedá zásadám pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z
ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho súdu presvedčivé. Odvolací súd sa s
týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP a poukazuje naň.

9. Odvolanie žalovaného odvolací súd nepovažuje za dôvodné. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že
do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi, navrhovaním ani hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby aby bola strana
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).10. Súd prvej inštancie na súdenú vec aplikoval ust. § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ustanovenia každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na
prírode a životnom prostredí.

11. Citované ustanovenie zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu
neškodilo. Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý, t. j. akákoľvek fyzická či právnická osoba, je
povinný si počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom
prostredí. Uvedené hodnoty sú chránené aj inými ustanoveniami, či už Občianskeho zákonníka, alebo

osobitných právnych predpisov, ktoré s porušením povinností pri ochrane týchto hodnôt spájajú určité
zodpovednostné následky. Ak bola porušená konkrétna povinnosť ustanovená v osobitných predpisoch,
použijú sa predovšetkým zodpovednostné následky upravené v týchto konkrétnych ustanoveniach. Ak
neboli porušené konkrétne povinnosti vymedzené v týchto ustanoveniach a určitým konaním alebo
nekonaním sa zasiahlo do chránených hodnôt uvedených v § 415 Občianskeho zákonníka, ktorým
sa spôsobila určitá škoda na týchto hodnotách, treba si položiť otázku, či ten, kto takto zasahoval,

si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám alebo či si takto nepočítal. Ak si tak nepočínal, porušil
povinnosť uloženú mu v ust. § 415 Občianskeho zákonníka a z porušenia tejto povinnosti mu vznikne
zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti uvedenej v § 415 OZ sa stáva dôvodom
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škody, pokiaľ sa nedokáže porušenie povinnosti podľa určitého
konkrétneho ustanovenia zákona. Porušením preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví,

namajetkualebonaprírodealeboživotnomprostredí,vzniknevšeobecnázodpovednosťzaškodupodľa
§ 420 OZ.

12. Zodpovednosť za porušenie prevenčnej povinnosti je subjektívnou zodpovednosťou s
prezumovaným zavinením. Prevenčná povinnosť a zodpovednosť za jej porušenie prichádza do úvahy

aj v prípadoch, ak škoda nevznikla priamo správaním škodu, ale v dôsledku zanedbania dohľadu, ktorý
mal podľa normálneho behu veci vykonávať nad zdrojom nebezpečenstva, ktorý môže byť akákoľvek
vec vrátane zvierat, ktoré vzhľadom na svoje vlastnosti môžu spôsobiť škodu iným osobám a nad
ktorými je rozumné požadovať dohľad určitej osoby. Miera, do akej bola osoba povinná dohliadať nad
zdrojom rizika, je flexibilná a môže závisieť od okolností prípadu. Každý je povinný zachovávať taký

stupeň starostlivosti, ktorý možno po ňom vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii rozumne
požadovaťaktorýpriobjektívnomposudzovaníjespôsobilýzabrániť,čiaspoňčonajviacobmedziťriziko
vzniku škôd na živote, zdraví či majetku. Ak si niekto nepočína v súlade s takto všeobecne stanovenou
právnou povinnosťou, chová sa protiprávne a postihuje ho za to, za splnenia ďalších predpokladov,
občianskoprávna zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka.

13. V zmysle uvedeného, vlastník - chovateľ psa, ako aj osoba, ktorej toto zviera bolo zverené, je z
hľadiska prevenčnej povinnosti upravenej citovaným ustanovením povinný vykonávať potrebný dozor
nad chovaným zvieraťom. Je povinný zviera zaistiť takým spôsobom, aby zabezpečil ochranu okolia,
najmä ostatných osôb, pred útokom zvieraťa. Miera, do akej je vlastník povinný dohliadať nad zdrojom

rizika, v tomto prípade chovaným psom, je flexibilná a môže závisieť od okolností prípadu. Možno však
konštatovať, že vyššia miera dohľadu nad zvieraťom sa vyžaduje v mieste s väčším výskytom ľudí (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 3516/2007). Pokiaľ vlastník neuskutoční
potrebné opatrenia, ktorými by minimalizoval možné nevhodné či škodlivé správanie psa a prípadne
negatívne následky takéhoto správania, možno konštatovať, že nezabezpečil ochranu ostatných osôb,

pretože mohol predpokladať, že pes môže vplyvom konkrétnych okolností zmeniť svoje správanie a byť
dokoncaútočnýaagresívny.Majiteľ-chovateľpsabymalpredpokladať,žemôžedôjsťkneprimeranému
a nebezpečnému správaniu sa zvieraťa a mal by byť na takúto situáciu pripravený tak, aby ju zvládol.
Pokiaľ sa niekto rozhodne na svojom pozemku chovať dvoch psov, v zmysle prevenčnej povinnosti
upravenej v citovanom ustanovení je povinný urobiť také opatrenia na oplotenie svojho pozemku, aby

nemohlo dôjsť za normálnych okolností k narušeniu takéhoto oplotenia a úniku psov.

14. Zo zisteného skutkového stavu veci je nepochybné a nespochybňuje to žiadna zo strán, že dva
psy žalovaného v skorých ranných hodinách ušli z jeho pozemku presne nezisteným spôsobom a
na verejnom priestranstve jeden z nich napadol žalobkyňu a spôsobil jej zranenia. Aj vzhľadom na

skutočnosť, že žalovaný choval na svojom pozemku dvoch veľkých psov, pričom toto miesto je v blízkosti
ulice, kde sa pohybuje pravidelne väčší počet osôb, miera jeho dohliadania nad pohybom psov mala
byť zvýšená. V zmysle prevenčnej povinnosti smerujúcej k tomu, aby mal chovateľ náležitý dozor nad
svojím psom a aby zabránil úteku, záleží len na chovateľovi, aké zabezpečenie zvolí, keď žiadny právnypredpis neurčuje, ako má byť pes zabezpečený a ani neurčuje, aké má byť oplotenie pozemku, na
ktorom sa pes pohybuje. Je teda na chovateľovi, aby urobil všetko preto, aby vzniku škody zabránil
a z tohto hľadiska nie je preto rozhodujúce, akým spôsobom bol plot vybudovaný, ale to, či z neho

pes unikne alebo neunikne a následne spôsobí či nespôsobí škodu tretej osobe. V prípade nesplnenia
prevenčnej povinnosti sa zavinenie zodpovednej osoby prezumuje. Zákon vychádza z predpokladanej
existencie zavinenia, ktoré má formu nedbanlivosti. Zodpovednosť založená na predpokladom zavinení
dáva škodcovi možnosť zbaviť sa zodpovednosti za škodu (exkulpácia) preukázaním toho, že škoda
nebola spôsobená jeho zavinením (§ 420 ods. 3 OZ). Dôkaz o neexistencii zavinenia spočíva teda

na škodcovi, pričom exkulpácia je možná len, ak škoda nebola spôsobená ani pri najľahšej forme
nedbanlivosti.

15. Od citovaných právnych noriem sa odvíja aj dôkazné bremeno tej-ktorej strany sporu.

16. Pokiaľ žalovaný ako vlastník a chovateľ psov, z ktorých jeden napadol žalobkyňu, nedokázal zabrániť

ich úniku zo svojho pozemku (bolo na ňom, aké prostriedky na to zvolil) a tieto skutočnosti sporné
medzi stranami nie sú, možno konštatovať, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno, ktoré v spore mala
(čo do porušenia prevenčnej povinnosti). Spornými skutočnosťami taktiež nebol vznik škody na strane
žalobkyne, jej výška a príčinná súvislosť medzi porušením prevenčnej povinnosti a škodou.

17. Ak sa chcel žalovaný vyviniť (exkulpovať), bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, že útek psov
nezavinil.

18. Žalovaný produkoval na zbavenie sa zodpovednosti tvrdenie, že útek psov zavinila tretia nezistená
osoba, ktorá mu mala v inkriminovaný čas poškodiť oplotenie a umožniť tak únik psov z jeho pozemku.

19. Takúto skutočnosť však žalovaný nepreukázal. V tomto smere nemožno súhlasiť s obranou
žalovaného, že žalobkyňa nepoprela ním produkované skutkové tvrdenia o poškodení plota cudzou
osobou,ktorémalsúdpovažovaťzanesporné. Žalovanýtietotvrdeniaopoškodeníplotacudzouosobou
produkoval vo svojom vyjadrení k žalobe. Následne na toto vyjadrenie reagovala žalobkyňa (č. l. 36 - 37

spisu), keď z obsahu tohto vyjadrenia možno jednoznačne konštatovať, že žalobkyňa tieto jeho tvrdenia
poprela.

20. Žalovaný nepredložil ani nenavrhol v konaní žiaden priamy dôkaz, ktorý by takéto konaniu tretej
osoby preukazoval.

21. Samotná skutočnosť, že orgán prejednávajúci priestupok jeho tvrdeniu o narušení oplotenia treťou
osobou uveril a zbavil ho priestupkovej zodpovednosti, nie je pre súd záväzná. Súd je viazaný iba
rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný priestupok a kto ich spáchal (§ 193 CSP).

22.Žalovanýnamieta,žesúdmuzamietolnávrhnavykonaniedôkazu,atovykonaniedôkazuvýsluchom
svedka Q. A..

23. Súd nemusí vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú vykonávať,
je na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Súd rozhoduje, ktorý dôkaz vykoná, pričom zvažuje, či vykonanie

tohto dôkazu môže prispieť k objasneniu skutkového stavu veci vo vzťahu k rozhodným okolnostiam.
Samotné nevykonanie dôkazu neznamená porušenie práva strany na spravodlivý proces. Môže však
viesť k nedostatočným skutkovým zisteniam. Súd musí mať preto vyriešenú otázku, na preukázanie
ktorej skutočnosti sa má ten - ktorý dôkaz vykonať.

24. Z vyjadrení žalovaného produkovaných počas konania, ako aj zo samotného odvolania vyplýva,
že svedok Q. A. mal potvrdiť, že v prechádzajúci deň pred útokom psov bolo oplotenie žalovaného
v poriadku a v deň útoku mal žalovanému pomáhať opraviť bránu, ktorá bola poškodená na spodnej
strane, akoby to bolo vykopnuté, vytlačené.

25. Odvolací súd má za to, že pokiaľ by aj svedok potvrdil žalovanému uvedené skutočnosti,
nepostačovalo by to pre záver, že útek psov z pozemku žalovaného nastal v dôsledku poškodenia
plota treťou osobou. Jednalo by sa iba o nepriamy dôkaz, ktorý bez existencie priameho dôkazu alebo
súboru presvedčivých nepriamych dôkazov by nebol spôsobilý žalovaného exkulpovať. Svedok sa totižnenachádzal na mieste v čase úteku psov, preto nemohol bezprostredne potvrdiť spôsob, akým psy
unikli z pozemku žalobcu a ani konanie tretej osoby.

26. Odvolací súd má preto za to, že z hľadiska hospodárnosti konania postupoval súd prvej inštancie
správne, keď zamietol návrh žalovaného na výsluch svedka Q. A..

27. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie sa oboznámil s priestupkovým
spisom, v ktorom sa nachádzajú aj prvotné podané vysvetlenia a výsluchy žalovaného. K útoku psov

na žalobkyňu došlo 24.03.2019. Pri prvotnom výsluchu dňa 30.09.2019 žalovaný spomenul osobu Q. A.
iba v tej súvislosti, že kamarát mu zavolal, či mu náhodou neušli psy. Uviedol, že následne psy zatvoril
do dvora a snažil sa opraviť poškodenú bránu. V tom čase nespomenul, že by sa opravy poškodenej
brány zúčastnila aj iná osoba. Pri ďalšom výsluchu 04.11.2019 bol žalovaný výslovne dotazovaný, aby
upresnil miesto a rozsah poškodenia brány oplotenia a či túto skutočnosť oznámil na polícii alebo ju
inak zdokumentoval. Zároveň bol dotazovaný, či s ním v mieste bydliska bola nejaká ďalšia osoba,

pripadne či nejaká iná osoba vie potvrdiť ním uvádzané skutočnosti, že brána oplotenia bola v poriadku
a nepoškodená, pričom na túto otázku uviedol v súvislosti s osobou pána A., že chodí pravidelne ráno
a večer okolo jeho domu, teda aj oplotenia a tento mu 24.03.2019 volal, že mu ušli psy. Nijako však túto
osobu nespomenul v súvislosti s opravou oplotenia. To, že Q. A. mal pomáhať žalovanému s opravou
brány, sa objavilo vo výpovedi tohto svedka zo dňa 04.11.2019, teda viac ako mesiac po incidente, ktorá

nasledovala po vyššie uvádzaných výpovediach samotného žalovaného. Zohľadniac uvedené odvolací
súd považuje obranu žalovaného za účelovú, s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti.

28. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že žalovaný je zodpovedný za
škodu na zdraví spôsobenú žalobkyni útokom jeho psa, keď nezabránil úteku ním chovaných psov zo

svojho pozemku. Tieto psy sa bez dozoru pohybovali po voľnom priestranstve, kde jeden z týchto psov
napadol žalobkyňu a spôsobil jej škodu na zdraví. Žalovaný neuniesol v konaní dôkaznú povinnosť a
nepreukázal, že útek psov z jeho pozemku nezavinil.

29. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd napadnutý rozsudok za vecne správny, a preto ho

potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý zodpovedá výsledku konania a nebol spochybnený
žiadnymi odvolacími námietkami.

30. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)