Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. október 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114207116
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8114207116.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: v 1. rade Y.
F., X.. X.X.XXXX, L. O. X, XXX XX J., v 2. rade F. F., X.. XX.XX.XXXX, L. H. X. XX, XXX XX J., zastúpená
advokátskou kanceláriou Podhorský & Partners, s. r. o., so sídlom Ventúrska 1, 811 01 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 46 962 000, v 3. rade U. Y., X.. XX.X.XXXX, L. B. XXX, XXX XX B.,
zastúpená advokátskou kanceláriou JAKUBIS & PARTNERS s. r. o., so sídlom Zámocká 36, 811 01

Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 990 365, za účasti intervenientov: Združenie - Pomoc
a ochrana spotrebiteľa „POS", so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42343828, právne
zastúpené JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou, so sídlom Dobrianskeho 1651, 093 01 Vranov
nad Topľou, IČO: 36166723, Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV,
so sídlom Šafárikovo námestie 79/7, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42362962,
o zaplatenie 6.089,64 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalovaných v 1. až 3. rade proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 28C/139/2014-252 zo dňa 4.10.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k.

28C/139/2014-464 zo dňa 6.11.2019, uznesením č.k. 8C/139/2014-336 zo dňa 29.10.2018 a opravným
uznesením č.k. 28C/139/2014-466 zo dňa 18.11.2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom a uzneseniami, ktorými súd prvej
inštanciekonanievočižalovanémuv1.radezastavilaopravilzáhlavierozsudkuvovzťahukžalovanému
v 1. rade zrušuje, a vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade mení tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

Žiadnej zo strán sporu a ani intervenientom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 4.10.2017 rozhodol takto:

„I. žalovaní v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 4.911 Eur, pričom žalovaní v 1. a 2. rade
sú povinní tak urobiť spoločne a nerozdielne a vo vzťahu medzi žalovanými v 1. a 2. rade a žalovanou
v 3. rade platí, že plnením jedného z dlžníkov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných dlžníkov,

II. žalovaným v 1., 2. a 3. rade sa povoľuje suma uvedená vo výroku č. I tohto rozsudku splácať v
mesačných splátkach vo výške 100 Eur splatných vždy do 25-teho toho ktorého kalendárneho mesiaca

počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok
nadobudne právoplatnosť a to tak, že pri nezaplatení čo len jednej splátky stáva sa splatným celé dlžné
plnenie,III. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a,

IV. žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 60 %.“

2. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6.11.2019 Okresný súd doplnil IV. výrok rozsudku tak, že žalobca má
nárok na náhradu trov konania vo výške 60 % voči žalovanému v 2. a v 3. rade spoločne a nerozdielne.

3. Uznesením zo dňa 29.10.2018 súd prvej inštancie konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil.

4. Opravným uznesením zo dňa 8.11.2019 okresný súd opravil bydlisko žalovanej v 3. rade.

5. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa svojim návrhom zo dňa
12.3.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných k zaplateniu istiny vo výške 6.089,64 eur.

6. Žalovaní s návrhom nesúhlasili.

7. Do konania vstúpil intervenient, ktorý vzniesol námietku premlčania a navrhoval žalobu zamietnuť.

8. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom zo dňa 16.2.2015 žalobu zamietol. Ako dôvod poukazoval

na ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách a vyslovil právny názor a zamietol žalobu z dôvodu
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu s poukazom na to, že predmetom postúpenej pohľadávky mali
byť aj splátky nezročné, pričom k ich predčasnej splatnosti nedošlo. Proti rozhodnutiu súdu sa žalobca
odvolal a krajský súd svojim rozhodnutím zo dňa 5.10.2016 zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil na
ďalšie konanie. Vyslovil pritom právny názor, že námietka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo

R. R. na žalobcu je nedôvodná. Poukazoval aj na rozhodnutia NS ČR, teda odvolaciu námietku žalobcu
týkajúcu sa platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky považoval krajský súd za dôvodnú. Úlohou súdu
I. stupňa bude opätovne sa vyporiadať so vznesenou námietkou premlčania, na ktorú je súd povinný
prihliadať ex offo s tým, že na otázku premlčania je potrebné uplatňovať režim podľa Občianskeho nie
Obchodného zákonníka, pričom žaloba je dôvodná tam, kde neuplynula trojročná premlčacia lehota

pri jednotlivých uplatnených splátkach. Zároveň krajský súd poukázal na to, že súd musí opätovne
rozhodnúťonárokužalobcu,naktoréhobolaplatnepostúpenánímuplatnenápohľadávkapozohľadnení
skutočností, že žalovaní do tohto záväzkového vzťahu vstupovali ako spotrebitelia a to v zmysle platných
právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa účinných v čase vzniku právneho vzťahu medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanými. Potrebné je ozrejmiť, z čoho pozostávali jednotlivé splátky, ako aj

tvrdenia žalovanej v 3. rade ako ručiteľky.

9. Aplikujúc ustanovenia § 52 ods. 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 všetko Občianskeho zákonníka v
spojení s § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., a § 4, ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8 zákona č. 258/2001 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa súdu prvej inštancie bolo v prvom

rade dôležité pre samotné rozhodnutie bolo vyporiadať sa s otázkou, či došlo k zosplatneniu úveru alebo
nie. Z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že proces predčasného zosplatnenia
spotrebiteľského úveru je rozdelený do dvoch fáz. Prvá fáza - upozornenie na možnosť zospplatnenia
najmenej 15 dní pred jeho vykonaním a druhá fáza - samotné zosplatnenie. Obe vyššie uvedené fázy sú
rovnocennéamožnosťzdruhejfázyjepodmienenáprvou.Bolotedanapleciachžalobcu,abypreukázal,

že k takémuto postupu v zmysle zákona došlo. Bolo len na žalobcovi, aby preukázal doručenie takýchto
listín. Žalobca predložil súdu (č.l. 25) výzvu k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru,avšaknepreukázal,žebydošlokprvejfázeatokupozorneniunamožnosťzosplatnenianajmenej
15 dní. Samotný žalovaný v 1/ rade vo svojej výpovedi uviedol, že si nepamätá, že by mu niečo také, ako
ukončenie úveru došlo. Pamätal si len, že mu prišlo z banky, že úver bol postúpený. Na základe týchto

skutočností a toho, že žalobca nepreukázal doručenie jednak upozornenia na možnosť zosplatnenia
najmenej 15 dní pred jeho vykonaním a napokon doručenie aj samotného zosplatnenia súd konštatuje,
že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo.

10. Súd prvej inštancie sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania a tak ako krajský súd vo svojom

zrušujúcom uznesení upozornil, že pri premlčaní sa v tomto prípade aplikuje Občiansky zákonník a
nie Obchodný zákonník a teda premlčacia lehota v zmysle ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka
je trojročná, súd vychádzajúc z tejto premlčacej lehoty rozhodol tak, že v časti uplatnených platieb od
21.3.2010 do 21.2.2011 tieto nepriznal a to s poukazom na to, že v tejto časti je nárok žalobcu premlčaný.Žaloba bola podaná 12.3.2014 a teda všetky uplatnené splátky pod dátumom 12.3.2011 sú s poukazom
na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka premlčané.

11. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi zvyšné splátky od 21.3.2011 až do konečnej splatnosti úveru -
20.4.2015. Týchto splátok bolo spolu 50 (2011 - 10 splátok, 2012 - 12 splátok, 2013 - 12 splátok, 2014
- 12 splátok, 2015 - 4 splátky). Celkovo teda 50 splátok, jedna splátka 98,22 eur. Súd teda vyhovel v
časti 4.911 eur (98,22 eur x 50 splátok) a priznal žalobcovi nárok na úhradu nepremlčaných splátok,
poukazujúc na vyššie uvedené právne zdôvodnenie.

12. Argumentáciu žalovaných ohľadne toho, že súd má pozerať na zmluvy ako bezúročné a bez
poplatkov, v tomto prípade považoval súd za irelevantné. Je potrebné uviesť skutočnosť, že úverová
zmluva bola uzavretá 14.4.2005 a teda na túto úverovú zmluvu sa vzťahuje režim zákona o ochrane
spotrebiteľa č. 258/2001 Z. z. platného v apríli 2005. S poukazom na citované zákonné ustanovenia tohto
zákona má súd prvej inštancie za to, že všetky ním vyžadované náležitosti právny predchodca žalobcu

- R. R.Ň. v úverovej zmluve zachoval. Preto v tejto časti argumentáciu žalovaných nezobral do úvahy.

13. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania, a to z uplatnených splátok, ako aj z časti následne
uplatneného úveru. Súd však tieto úroky z omeškania žalobcovi nepriznal. Vychádzal z toho, že
úroky z omeškania nepatria z príslušenstva pohľadávky, teda z úrokov, pričom žalobca požadoval

úroky z omeškania z celej splátky. Súd prvej inštancie pritom poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR
(35Odo/101/2002 z 24.3.2004). Pre priznanie úrokov z omeškania bolo potrebné vedieť, aká suma istiny
je obsiahnutá v jednotlivých anuitných splátkach a z tejto sumy istiny by potom následne boli priznané
úrokyzomeškania.Keďževšakžalobcatotonepredložil,anivjednotlivýchrozpisochsplátokneposkytol,
nebolo mu možné úroky z omeškania priznať.

14. Žalovaní v 1. a 2. rade boli na plnenie zaviazaní ako dlžníci spoločne a nerozdielne v zmysle § 293
Obchodného zákonníka, pre vzťah medzi dlžníkmi a ručiteľom navzájom však platí, že ich nemožno
zaviazať spoločne a nerozdielne, preto súd určil, že plnením ktoréhokoľvek zo žalovaných v rozsahu
plnenia zaniká záväzok žalovaných ostatných (R2/1975).

15.Žalovanýv1.radenapojednávanížiadalsúd,abyvprípadevyhovenianárokuzaviazalnazaplatenie
v splátkach a vzhľadom na ich nepriaznivú finančnú situáciu a vyššiu sumu súd tieto splátky povolil vo
výške 100,- eur.

16. Žalovaná v 3. rade ako ručiteľka namietala písomne skutočnosti o vzniku svojho ručiteľstva. Uviedla,
že ručiteľský záväzok jej bol daný na podpis spoločne s jej úverom tak, že ona o tom nevedela.
Tieto okolnosti však neboli preukázané a žalovaná nijakým spôsobom tieto skutočnosti nepreukázala.
Ručiteľka-žalovanáv3.radebývanaadreseB.,J.:XXXXX,čojeobecvokreseY.F..Bolonažalovanej,
aby preukázala kde a akým spôsobom jej táto dohoda o ručení mala byť „podstrčená“. Neuviedla, kde

uzatvárala zmluvu so R. R., v ktorom období to bolo a podobne. Naopak žalobca predložil túto zmluvu -
dohodu o ručení, ktorá je datovaná rovnakým dňom ako úverová zmluva voči žalovaným v 1. a 2. rade
rovnakým miestom a čo je podstatné, je aj podpísaná za R. R. tými istými pracovníkmi a to B. Y. a G. Z..
Súd prvej inštancie má teda za to, že žalovaná v 3/ rade neuniesla dôkazné bremeno a ani len nenavrhla
alebo nenaznačila žiadne dôkazy, ktoré by jej tvrdenie preukázali.

17. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi náhradu
trov konania vo výške 60 %. Žalobca žaloval istinu vo výške 6.090,- eur, úspešný bol v časti 4.911,-
eur, čo je 80 % úspechu, neúspechu 20 %, teda bolo dôvodné priznať žalobcovi náhradu trov konania
vo výške 60 %.

18. Uznesením zo dňa 29.10.2018 súd prvej inštancie konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil.

19. V odôvodnení uviedol, že dňa 30.8.2017 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného v 1. rade,
a preto s poukazom na ust. § 167e ods. 1, § 166a zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácií, v

spojení s § 470 ods. 1, 2 CSP konanie voči žalovaného v 1. rade zastavil, nakoľko ide o pohľadávku,
ktorá má byť uplatnená v konkurze. Uvedené uznesenie z dôvodu, že nebolo napadnuté žiadnou z
procesných strán nadobudlo právoplatnosť dňa 6.12.2018.20. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli včas odvolaním všetci žalovaní.

21. Žalovaná v 2. rade mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci a vec

nesprávne právne posúdil, lebo sa riadil uznesením krajského súdu vydaným v tejto veci dňa 5.10.2016.
Naďalej bola toho názoru, že žalobca nie je na podanie žaloby aktívne vecne legitimovaný, lebo nie
je bankou, nakoľko žalobca nie je subjektom, ktorý predmetný uver poskytol. Postúpenie pohľadávky
bankou na žalobcu sa musí okrem § 524 a nasl. OZ riadiť aj § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách. Z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia podľa žalovanej v 2. rade jasne

vyplýva, že banka je oprávnená písomnou zmluvou postúpiť písomnú časť pohľadávky jej klienta, ktorý
je s platením v omeškaní nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní, alebo, ak súčet všetkých omeškaní
klienta so splnením čo len časti toho istého záväzku voči banke presiahol dobu jeden rok. Zámer
zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, je obsiahnutý v dôvodovej
správe zákon o bankách, kde sa v osobitnej časti § 92 uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť
inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je

bankou“. (Pôvodný ods. 7 sa stal ods. 8 po novelizácií zákonom č. 552/2008 Z. z.).

22. Žalovaná v tomto smere poukázala aj na judikatúru krajských súdov. V ďalšom uviedla, že po
postúpení živého úveru bankou na nebanku nie je inkasná spoločnosť povinná zmluvu ukončiť. Nič
by jej nebránilo, aby platný úverový vzťah naďalej spravovala ako neskončený úver sama, ale to by

znamenalo, že by sa na ňu musela vzťahovať celá právna úprava vzťahujúca sa na jej predchodcu,
banku, teda nielen zákon o bankách, ale aj cenníky a iné interné predpisy a všeobecné obchodné
podmienky banky, ktoré sú vydané na základe zákona o bankách. Zákon o bankách a jeho vykonávacie
predpisy sa však na nebanku nevzťahujú (§ 1 zákona o bankách). Takýmto postúpením živého úveru
by sa podľa žalovanej v 2. rade nebanka fakticky v rozpore so zákonom stala bankou, a to minimálne

do doby, kým by sama úver zosplatnila alebo inak ukončila a nebanka by nebola povinná úver ukončiť,
ale spravovať by ho musela podľa zmluvy uzatvorenej s jej predchodcom, bankou, podľa bankových
predpisov, čo je zjavne názor neudržateľný.

23. Z uvedených dôvodov navrhla žalovaná 2. rade rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu

zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania v celom rozsahu.

24. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní po jeho doplnení na základe výzvy okresného súdu žiadal,
aby odvolací súd žalobu zrušil a zamietol, keďže so žalobcom nemá podpísanú žiadnu zmluvu a ako
spotrebiteľ sa odvolal na premlčanie pohľadávky. Zároveň uviedol, že súd neprihliadol na to, že je v

konkurznom konaní, pričom osobne na podateľni odovzdal papier o tom, že ho zastupuje M. J. J..
Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 23.8.2017, ktorý bol zverejnený v Obchodnom vestníku č.
XXX/XXXX, dňa 30.8.2017 mu bol udelený konkurzný správca.

25. Žalovaná v 3. rade rovnako ako žalovaná v 2. rade vyjadrila potrebu sa v prvom rade zaoberať

otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je platné a účinné s tým, že v
tomto prípade sa právny predchodca žalobcu a žalobca musia pri postúpení pohľadávky riadiť okrem
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka aj ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle
citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby po
1. bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní, po 2. aby ho banka na jej postúpenie

písomne vyzvala. Ak tieto pohľadávky nie sú splnené, tak potom podľa žalovanej v 3. rade pohľadávka
banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná, potom je postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom
rozpore so zákonom, ako také v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.

26. Podľa žalovanej v 3. rade postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou je v zmysle
uvedených ustanovení povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má podľa žalovanej v 3. rade za následok nedokázanie
aktívnej legitimácie postupníka. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka bola spôsobilá na postúpenie

v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho podľa žalovanej nemožno považovať
za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému
uplatňovať pred súdom.27. V prejednávanom prípade teda podľa žalovanej v 3. rade je nevyhnutné, aby právny predchodca
žalobcu preukázateľne zaslal žalovanému výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a následne, aby po
tejto výzve boli žalovaní aspoň 90 dní v omeškaní. Ak žalobca nepreukáže kumulatívne splnenie oboch

podmienok a má sa za to, že išlo o neplatné postúpenie pohľadávky s následkom absencie aktívnej
legitimácie žalobcom v tomto konaní. Takýto záver podľa žalovanej v 3. rade vyplýva aj z rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne vo veci 5Co 460/2015.

28. Žalovaná v 3. rade mala rovnako za to, že nárok žalobcu je premlčaný. Podľa zmluvy o splátkovom

úvere poskytol právny predchodca žalobcu žalovaným úver vo výške 6.638,78 eur. Žalovaní sa zaviazali
splácať úver vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom výška mesačnej splátky mala predstavovať sumu vo
výške 98,22 eur. Právny predchodca žalobcu mal v dôsledku porušenia platobnej disciplíny žalovaných
vyhlásiť úver za mimoriadne splatný, a to ku dňu 11.2.2012. Žalovaná však poukázala na to, že žalobca
ani do dnešného dňa nepreukázal opodstatnenosť nároku, nakoľko nepredložil relevantný výpis z
úverového účtu vo forme bankového výpisu, z ktorého by bolo možné ustáliť, s ktorou splátkou sa

žalovaní dostali do omeškania. Pri absencii tohto dôkazu nemožno s určitosťou ustáliť začiatok plynutia
premlčacejdoby,atospoukazomnarozhodovaciupraxkrajskýchsúdov.Vzhľadomkvyššieuvedenému
žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu vzniesla námietku premlčania celého práva.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhla, aby súd žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť

žalovanej v 3. rade trovy konania.

30. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniam uviedol nasledovné:
„Vsúvislostisaktívnoulegitimáciouvkonanížalobcavprvomradepoukazujenaskutočnosť,ževkonaní
predložilrelevantnéoznámeniepostupcužalovanýmopostúpenípohľadávky,spoluspodacímihárkami,

preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu
postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení
vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (žalovaný) sa v
takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadne
neexistencie.

Žalobca ďalej zastáva názor, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o
postúpení pohľadávky. Pre úplnosť však v súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky a ust.§ 92 ods.
8 ZoB žalobca uvádza nasledovné:
Podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane

jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.
Žalobca zastáva názor, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom
predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach

platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia
prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona
nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu
postúpenia pohľadávky.

Uvedené vyplýva aj z ust. § 4 ods. 6 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy „Veriteľ môže
postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis.7) Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa
na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu.7)“Zákonodarca v uvedenom ustanovení jednoznačne definoval, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len
ak to pripúšťa osobitný predpis. V poznámke pod čiarou (7) zákonodarca tento osobitný právny predpis
zároveň definoval - odkazom na ust. § 524 Občianskeho zákonníka.

Ak by teda zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 ZoB upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné
na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ust. § 4
ods. 6 ZoSÚ (ktoré pojednáva o postupovaní pohľadávok veriteľa) - a to jednoznačným odkazom na ust.
§ 92 ods. 8 ZoB. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na ust. § 92 ods. 8 ZoB,
ale na ust. § 524 Občianskeho zákonníka. Aj z uvedeného vyplýva, že ust. § 92 ods. 8 ZoB upravuje

podmienky, ktorých splnenie je potrebné na prelomenie bankového tajomstva, pričom ho nemožno
spájať s platnosťou postúpenia pohľadávok.
Žalobca podporne poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.5.2017 , sp. zn.
19Co/2/2016: „ Zákonom č. 483/2001 Z. z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods.
9, ktorého bolo v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z.,
keďže znelo: Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych

dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to
aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte
pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná
odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená
pohľadávka; banka môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch
medzi bankou a klientom len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku
sa rovnako vzťahuje aj na pobočku zahraničnej banky a jej klientov. Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods.

9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005
z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením,
či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch. Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v
Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú
(pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom

postúpenia je prelomenie bankového tajomstva. Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom
inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu
absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a akým spôsobom osoba, ktorá má byť týmto inštitútom
chránená, sama porušuje svoje povinnosti plynúce z príslušného bankového obchodu (zmluvy o
úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne hospodáriť a chrániť majetkové záujmy

všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť banka pripravená o možnosť zbaviť
sa v záujme ostatných svojich klientov rizikovej pohľadávky v situácii, keď dlžník porušuje povinnosť
pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva chránila individuálny
záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného porušenia bankového
tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného stavu nevedie sankcia

spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto
situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu, nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení,
osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v medziach bankového obchodu dojednajú
výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ Žalobca zastáva názor, že
aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym

následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB,
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB.
Zvyššieuvedenéhovyplýva,žedoručeniepísomnejvýzvybankydlžníkovivzmysle§92ods.8ZoBnieje
podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky

písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle §
524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce
zo ZoB. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle
ust. § 50 ods. 1 ZoB.

V ďalšom si žalobca dovoľuje upriamiť pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k
Zmluve o postúpení pohľadávok boli žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1212
dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcií ust. § 92 ods. 8 ZoB, s poukazom na to, že omeškaniežalovaných trvalo nepochybne viac ako rok zastávam názor, že právny predchodca žalobcu by konal v
súlade ust. § 92 ods. 8 ZoB (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú
výzvu žalovaným nezasielal.

Zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka
alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto
ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a
pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok
s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom

zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom
význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež
potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
(POZ: zákonodarca opäť cielene použil pojem pohľadávka, nie jej časť) uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,

ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.” Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu,
teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú
časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky
postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká.

Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške
peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie
malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v
predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia

daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného
záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia.
Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách Banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní
bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi

na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie
zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od banky a pobočky
zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie
inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá
možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom

banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo
vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje
alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať

formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej
banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu
najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.
Podľa bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo

súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bež ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj
bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie,
voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne
s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.
Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a

klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom
ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov,
zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. Vo všeobecných
obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy si zmluvnú strany dohodli
možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej

výzvy. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. S
uvedeným záverom a stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 11Co/11/2015, zo dňa
25.8.2016, v rozhodnutí sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 5.10.2016 v rozhodnutí sp. zn. 11Co/206/2015
zo dňa 5.10.2016.Zároveň žalobca nemôže súhlasiť ani s tým, že by predmetné ustanovenie spôsobovalo nevyvážené
postavenie zmluvných strán, nakoľko predmetné ustanovenie je v súlade s ustanovením § 524 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy

odchylne od predmetného zákona, pričom predmetné ustanovenie obchodných podmienok je v súlade
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením
termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili
a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti

úveru. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil
žalobca a to podaním zo dňa 23.1.2012 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru“. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku dňu 11.2.2012 (dodržaním lehoty podľa ust.
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).
Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa
je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Na
základe uvedeného považujem za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu
všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V
dôsledku nesplnenia povinností dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto

skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu
zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva
názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil žalobca a to po postúpení predmetnej
pohľadávky.

Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ho potvrdil.
Zároveň si uplatňujem trovy konania v odvolacom konaní vo výške 137,54 eur s DPH pozostávajúce z
jednej polovice úkonu právnej služby vo výške 126,49 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej
služby vo výške 11,05 eur s DPH.“

31. Strany konania vo svojich následných podaniach zotrvali na svojich vyššie uvedených stanoviskách
a právnych argumentoch.

32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania proti rozsudku boli

podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP) vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, bez potreby zopakovania, či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

33. V procesnej rovine odvolací súd uvádza, že tak ako to uviedol vyššie, že právoplatným uznesením
súdu prvej inštancie vydaným po napádanom rozhodnutí bolo konanie voči žalovanému v 1. rade z

dôvodu, že na majetok žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz a ide o pohľadávku, ktorá má byť
uplatnená v konkurze, zastavené. Preto neboli splnené procesné podmienky na to, aby odvolací súd
mohol posúdiť napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k tomuto žalovanému, keďže konanie voči nemu bolo
po napádanom rozhodnutí súdu prvej inštancie právoplatne zastavené, a na takúto vadu konania vo
vzťahu k žalovanému v 1. rade by musel odvolací súd prihliadnuť, aj keby táto nebola namietaná. Preto

v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky, bolo rozhodnutie vo vzťahu k tomuto žalovanému
zrušené už aj z dôvodu právnej istoty, keďže tohto žalovaného sa rovnako týkal zaväzujúci výrok
napádaného rozsudku, avšak bez vrátenia veci súdu prvej inštancie na konanie vo vzťahu k žalovanému
v 1. rade, nakoľko ako to už uviedol odvolací súd vyššie, vo vzťahu k tomuto žalovanému bolo konanie

rozhodnutím súdu prvej inštancie právoplatne zastavené.

34. Predmetom odvolacieho konania tak zostal nárok vo vzťahu k žalovaným v 2. a v 3. rade.35. V konaní bolo nesporné, že právny predchodca žalobcu R. R., C..R.., uzatvorila dňa 14.4.2005 so
žalovanými v 1. a v 2. rade zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo
výške 6.638,78 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať mesačne k 20. dňu v mesiaci sumou 98,22 eur.

Rovnako bolo nesporné, že žalovaná v 3. rade prevzala na seba ručiteľský záväzok, a to dohodou o
ručení zo dňa 14.4.2005 vo výške neuspokojenej pohľadávky žalobcu s príslušenstvom.

36. Rovnako bolo nesporné, že medzi postupcom R. R., C..R.., a žalobcom bola dňa 15.12.2011
uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bolo okrem iného postúpenie pohľadávky

právneho predchodcu žalobcu voči žalovaným v 1. a v 2. rade, pričom žalovaní namietali nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s poukazom na skutočnosť, že na žalobcu bola postúpená
pohľadávka z neukončeného bankového úveru, preto postúpenie pohľadávky z banky na „inú osobu“, a
to aj osobu, ktorá nie je bankou je možné realizovať len v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

37. Ďalej bolo nesporné, tak ako to vyplýva zo stanoviska pôvodného veriteľa R. R., C..R.., že z jej strany

nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru uzatvoreného medzi ňou a žalovanými v 1. a v 2.
rade, ktorí tak ako to bolo tiež nesporné, tento úver riadne a včas neplatili.

38. Rovnako je preto nesporné, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z
bankového úveru, regulovaného špeciálnou právnou úpravou o bankách. Banka je štátom autorizovaná

inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu na
činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže
nikto vykonávať bankovú činnosť. Žalobca v konaní nepreukázal, že disponoval takýmto povolením, na
základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaním fyzickým osobám
bankami, teda bankovou činnosťou.

39. Žalobca nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca - banka písomne
vyzvala žalovaných na splatenie ich záväzku a títo napriek tejto výzve zostali v omeškaní so
zosplatnením svojho záväzku aspoň 90 dní a až následne došlo k postúpeniu pohľadávky z právneho
predchodcu žalobcu na žalobcu.

40. Z obsahu spisu nevyplýva, aby podmienka predchádzajúcej písomnej výzvy zo strany R. R., C..R..
bola dodržaná, keď žalobca predložil súdu len oznámenie o postúpení pohľadávky, ktorou jeho právny
predchodca oznámil všetkým žalovaným postúpenie pohľadávky na žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že
žalobca nielenže nepreukázal doručenie takejto výzvy od svojho právneho predchodcu žalovaným, ale

ani to, že táto výzva bola vôbec žalovaným zasielaná.

41. Uvedené nemožno prikryť ani cez mylnú prizmu žalobcu o tom, že oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru (viď č.l. 25 spisu) spĺňa požiadavky výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách, pretože najprv musí dôjsť k samotnej výzve a až následne ku zosplatneniu, a to nie je možné

učiniť jedným úkonom. Naviac, toto mimoriadne zosplatnenie úveru vykonal už žalobca a nie jeho právny
predchodca, pričom tým, že banka takúto výzvu žalovaným nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v
konaní preukázaná, neposkytla žalovaným dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke
za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu.

42. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho
účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu
neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v
prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia
ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez

splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom
za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ) (rozsudok
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.3.2018).

43. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8

prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v
rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle
§ 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesiapodľa § 525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy
pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd
aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon

vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24.4.2018).

44. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva
do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu (§ 39 OZ). Prezumpcia

znalosti predpisov zverejnených v Zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka.

45. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky
zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby
v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú
službu. Zákonné podmienky akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová

lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana
bankového tajomstva.

46. Ust. § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere a
v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a

povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Keďže znenie bodu 19.16
VOP umožňuje postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8
zákona o bankách, je v rozpore so zákonom. Odvolací súd má za to, že ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť.

47. Rovnako odvolací súd podotýka, že všetci žalovaní, a bolo to nesporné, mali v spore postavenie
spotrebiteľov.

48. Systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o

vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom
na toto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S
cieľomzabezpečiťúroveňochrany,ktorúchcesmernica93/13/EHSdosiahnuť,SDEÚviackrátzdôraznil,
že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ
rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie

nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti
smernice a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto
možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená
účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o
svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

49. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ
zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 F.), ale vo vzťahu k tomu , aby
sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. „na stole“ a

preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie
veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak článok 6 Smernice Rady 93/13/EHS.

50. Vykonávanie dôkazov aj bez návrhu by malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti tých
ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou

zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých
okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská zmluva závisí (porovnaj č. 4 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS).51. Z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je relativizovaná
nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Vnútroštátny súd totiž musí

prihliadnuť na nekalú povahu spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu spotrebiteľa. Tak ako súd prvej
inštancie, ktorý ex offo prihliadol na splnenie zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky,
bez toho, aby musel žalovaný namietať predmetnú skutočnosť ako spornú.

52. Pri posúdení účinnosti postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa (banky) na žalobcu (nebankový

subjekt) a teda pri posúdení danosti aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, je potrebné v prvom
rade zohľadniť jednako špecifický charakter zmluvných subjektov zmluvy o úvere na základe ktorej
bola vzniknutá pohľadávka predmetom postúpenia a jednako potrebné zohľadniť aj špecifický charakter
zmluvných subjektov zmluvy o postúpení pohľadávky. Jednotiacim znakom týchto dvoch vzťahov je, že
ich subjektom bola v oboch prípadoch banka, t.j. subjekt ktorý poskytuje úvery na základe bankovej
licencie, takže v danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky banky, ktorá mala v úverovom vzťahu

voči žalovanému dominantnejšie postavenie a žalovaný v postavení spotrebiteľa mal v tomto vzťahu
postavenie výrazne slabšej strany, ktoré musí byť vyvážené poskytnutím zvýšenej ochrany jeho práv
aj z hľadiska zvýšenej kontroly splnenia všetkých zákonne deklarovaných predpokladov na postúpenie
takejto špecifickej, z nerovného vzťahu vzídenej pohľadávky (bankovej pohľadávky) prihliadnuc súčasne
aj na to, že banka týmto svojim úkonom ( postúpením pohľadávky) dostala žalovaného (spotrebiteľa) do

právneho vzťahu s iným subjektom (s postupníkom), ktorého výber žalovaný nemal možnosť ovplyvniť,
keďže v zmysle Občianskeho zákonníka na postúpenie pohľadávky inému subjektu nie je potrebný
súhlas dlžníka (t.j. v danom prípade žalovaného).

53. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo

jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a
skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť
kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu
cesie.

54. Vo vzťahu k podmienkam platnosti postúpenia bankovej pohľadávky odvolací súd poukazuje na
judikatúru Najvyššieho súdu SR, viď. rozhodnutia sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018 a sp.
zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018. Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach interpretoval ustanovenie
§ 92 ods. 8 ZoB ako zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky banky.

55. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za
zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v
priebehu trvania úverového vzťahu.

56. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo
sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v
primeranomčasevykonalnápravuazotrvalvovzťahusbankou,sktoroudojednalfinančnúslužbu(„Toto
právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky...“).

Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová
lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana
bankového tajomstva.

57. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 ZoB neupravuje len administratívne povinnosti banky

pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a

bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že akpodmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže.

58. Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol
urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované
ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, išlo o neplatný právny úkon odporujúci zákonu. Neplatnosť podľa
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo znamená, že právny úkon
takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a

povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči
každému.

59.PokiaľzovšeobecnýchobchodnýchpodmienokprávnehopredchodcužalobcuR.R.,C..R..vyplývalo
znenie umožňujúce postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods.
8 zákona o bankách, je takéto znenie v rozpore so zákonom a spôsobuje nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide preto o neprijateľnú podmienku, ktorá je
v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľnou podmienkou je podmienka, ktorá
vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky naplnia nielen v podmienkach, ktorá je neprimeraná (napríklad neprimeraná
sankcia za porušenie záväzkov spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s

„ratiomlegis“zákonnéhoustanovenia,podľaktoréhoboladojednaná.Odvolacísúdmázato,žeust.§92
ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno
od neho odchýliť.

60. Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím

rozsudkom podľa ust. § 388 CSP vo vzťahu k žalovanému v 2. a v 3. rade zmenil tak, že žalobu voči
nim v celom rozsahu zamietol.

61. Z dôvodu, že došlo k zmene napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd musel
rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho). Vo vzťahu medzi žalobcom a

žalovaným v 2. a v 3. rade odvolací súd konštatuje, že v konaní bol žalobca vo vzťahu k týmto žalovaným
v celom rozsahu neúspešný. Napriek tomu odvolací súd nepriznal žalovaným v 2. a v 3. rade náhradu
trov konania, a to poukazujúc na ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Aplikácia tohto ustanovenia
prichádzadoúvahyvprípadoch,keďsúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhradytrovkonania,
ak však súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania

neprizná. Uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, pričom výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Podľa názoru
súdu v danej veci výnimočnosť spočívala v okolnostiach veci, kedy žaloba bola vo vzťahu k žalovaným
v 2. a v 3. rade zamietnutá len z dôvodu neplatného postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu
žalobcu na žalobcu, a nie z dôvodu, že táto pohľadávka bola čo do dôvodu a výšky neopodstatnená,

keď samotní žalovaní nepopreli, že úver riadne a včas nesplácali. S poukazom na uvedené, by preto
bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by žalovaní, ktorý úver riadne a včas nesplácali a boli úspešní len
z dôvodu procesného pochybenia právneho predchodcu žalobcu, mali voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade
odvolací súd rozhodol tak, že rovnako nepriznal vo vzťahu medzi týmito účastníkmi žiadnemu z nich

náhradu trov konania. V prípade vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade zákon o konkurze
a reštrukturalizácií v platnom znení priznáva v dôsledku zmeny zákonnej úpravy účinnej od 1.1.2020,
ktorá dispozičný úkon späťvzatia žaloby žalobcom nahradila účinkami zákonného ustanovenia, nie je pri
zastavení konania prebiehajúceho na oboch inštanciách na základe už vydaného súdneho rozhodnutia
možné ustáliť procesným zavinením koho došlo k zastaveniu konania vo veci samej. Zavinenie je pritom

treba posudzovať výlučne z procesného hľadiska, t.j. podľa procesného výsledku, nie podľa hmotného
práva, pretože by tak išlo o posudzovanie dôvodnosti nárokov vo veci samej. V danej sporovej veci sa
totiž jedná o okolnosť, ktorá nastala bez toho, že by niektorá zo strán sporu vyvinula procesnú aktivitu
v civilnom sporovom konaní, ktorá by viedla k zastaveniu konania, čo má za následok nepoužiteľnosť
§ 256 CSP. Účinky späťvzatia žaloby sú v prejednávanej veci dôsledkom zákonnej úpravy riešenia

majetkovéhostavustranysporu,ktorájevkonkurzeaktoránesúhlasilaspokračovanímvkonaní,pričom
ako už bolo uvedené súd v tomto prípade nie je oprávnený skúmať dôvody späťvzatia, keďže jeho účinky
nastali zo zákona. Odvolací súd preto aj vo vzťahu medzi týmito účastníkmi pristúpil v prejednávanej
veci rovnako k aplikácií § 257 CSP, pretože mal za to, že stav, ktorý v konaní nastal je výnimočný, a pretožiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Z rovnakého dôvodu odvolací súd nepriznal
ani náhradu trov konania intervenientom na žalovanej strane.

62. Záverom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že týmto rozhodnutím sa odchýlil od právneho
názoru vysloveného v tejto veci rozhodnutím zo dňa 5.10.2016, v ktorom pokiaľ sa týka záveru súdu
prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že pri postúpení pohľadávky
neboli splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 Zákona o bankách, k tomuto odvolací súd považoval
za potrebné uviesť, že námietka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne,

a.s. na žalobcu je nedôvodná, nakoľko vo Všeobecných obchodných podmienkach (článok 19.16), ktoré
boli súčasťou zmluvy o úvere, žalovaní výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené
alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či
banka vzniesla v súvislosti s touto pohľadávkou akékoľvek požiadavky, alebo nie voči klientovi na tretiu
osobu, alebo previesť svoje akékoľvek záväzky na tretiu osobu. Súčasne s poukazom na ustanovenie

§ 89 ods. 1 Zákona o bankách, je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná a v súlade so
zákonom. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách, banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní
bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi
na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Podľa predchádzajúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako

aj na poskytovanie informácií od banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a
pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej
banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak
to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim
klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak

osobitný zákon neustanovuje inak Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu
zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to
zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od
nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou
účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v

listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie
a ochranu podľa § 42 ods. 1.

63. Ďalej odvolací súd v tomto predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
ČR II.ÚS 87/04, v ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so

zákonom alebo preto, že zákon obchádza, sa musí oprieť o rozumný výklad dotknutého zákonného
ustanovenia, nestačí vystačiť len s gramatickým výkladom (tak, ako to urobil súd prvej inštancie).
Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel
zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor
zo zákonom má automaticky za následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v

súkromnoprávnejsféreniejeochranazáujmovštátualebopredovšetkýmochranavsúkromnnoprávnych
vzťahoch, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sund servanda (zmluvy
sa musia dodržiavať). V súkromnosprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené,
preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody a preto
je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne, a

nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s článkom 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri použití
ustanovenia v medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán), musí
byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané iným účelom,
než pre ktorý boli stanovené. Podobne rozhodnutie ústavného súdu ČR II.ÚS 165/2011 sa zaoberá
otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré

boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre
občianske právo. V tejto súvislosti žalobca poukázal práve na túto dobrú vieru pri nadobudnutí práv
zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou sa však súd prvej inštancie nijako bližšie nevyporiadal a
bez toho, že by mal za preukázané, že žalobca pri nadobudnutí pohľadávky voči žalovaným nebol
dobromyseľný, považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za neplatnú z dôvodu, že na žalobcu ako

nebanku, nemohla byť táto pohľadávka postúpená. V rozhodnutí Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007
sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. K tomuto
odvolací súd považoval v prvšom zrušujúcom rozhodnutí za potrebné uviesť, že sa mu javí, že súdprvej inštancie naopak uprednostnil prioritu výkladu, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá pred prioritou
výkladu, ktorý túto neplatnosť nezakladá, teda v rozpore s citovaným Nálezom Ústavného súdu
SR. Uprednostňovaním výkladu, ktorý zakladá prioritu platnosti zmluvy je vyjadrený a podporovaný

princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a
hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda
podľa predchádzájúceho rozhodnutia odvolacieho súdu ústavne komformné a v rozpore s princípmi
právneho štátu vyplývajúcimi z článku 1 Ústavy taká prax, kde všeobecné súdy preferujú celkom
opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúcich k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosti zmluvy

nezakladajúcim.

64. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného v 3. rade, že súd prvej inštancie nemôže byť bezlimitne
viazaný názorom odvolacieho súdu, keď následne po rozhodnutí odvolacieho súdu došlo k ustáleniu
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (viď vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR),
ktoré vyslovili rozdielny právny názor ako odvolací súd v konkrétnej veci. Právna teória i súdna prax

rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí súdov vyššieho stupňa, a to záväznosť kasačnú
(inštančnú, t.j. v tej istej veci), a záväznosť precedentnú (judikatúrnu). V prípade tzv. kasačnej záväznosti
je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci, vec
výhradne akceptovať právny názor súdu vyššieho stupňa vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí. V tejto
veci však v období medzi rozhodnutím odvolacieho súdu a opätovným rozhodnutím súdu prvej inštancie

došlo k podstatnej zmene právnych okolností spočívajúcich v rozdielnom výklade ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách najvyššou súdnou autoritou, a to Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v rozsudkoch
sp. zn. 1Cdo/147/2017 a 7Cdo/26/2017. V čase rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci nemoholi
byť odvolaciemu súdu ani inému súdu známe. Na základe týchto skutočností preto možno dospieť
k záveru, že od rozhodnutia odvolacieho súdu sa v tejto veci podstatne zmenili právne okolnosti do

takej miery, že nie je možné, aby súd prvej inštancie rozhodol v súlade s názorom odvolacieho súdu,
keď jeho právny názor je v protiklade s neskoro vysloveným názorom Najvyššieho súdu. Viazanosť
súdov prvej inštancie názorom odvolacieho súdu v konkrétnej veci nie je pritom absolútna a práve
neskoršie rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktorá sa zaoberá výkladom tej istej právnej normy a
interpretuje, vykladá a aplikuje ju rozdielne ako súd odvolací, je práve jednou z tých výnimiek (zmenou

právnych okolností prípadu), kedy nie je možné postupovať v súlade s názorom odvolacieho súdu, ale
je nevyhnutné v zmysle zásady zachovania právnej istoty postupovať podľa názoru Najvyššieho súdu v
zmysle precedenčnej záväznosti, ktorá je vyjadrená práve v Čl. 2 ods. 2 CSP.

65. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).