Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/162/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412207719
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1412207719.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: X/ G.. Y. F., A.. XX.XX.XXXX, S. W. Ľ. X,
W., X/ G.. P. F., A.. XX.XX.XXXX, S. W. S. XX, W., zastúpené Mgr. Petrom Reom, advokátom so sídlom
Dvojkrížna 2, Bratislava, X/ G.. F. F., A.. XX.XX.XXXX, S. W. Y. X/A, W., proti žalovaným: 1/ IB group
a.s. v likvidácii, so sídlom Smrečianska 43, Bratislava, IČO: 35 970 260, 2/ Toletum s.r.o., so sídlom

Smrečianska 43, Bratislava, IČO: 35 947 128, zastúpeným advokátskou kanceláriou: Nosko & Partners
s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, IČO: 36 860 107, o určenie neplatnosti právnych úkonov,
na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 01.decembra 2017,
č.k. 23C/72/2012-352, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcom 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobcovia; ako právni
nástupcovia po pôvodnom žalobcovi G.. U. F., ktorý v priebehu konania dňa 28.12.2012 zomrel;
domáhali určenia, že vyhlásenie G.. U. F.I., A.. X.X.XXXX, W. Ľ. X, W., o uznaní záväzku a súhlase
dlžníka s exekúciou, poňaté do notárskej zápisnice zo dňa 23.3.2007 č. N 13/07, NZ 11448/2007,
NCRIs 11454/2007 spísanej na notárskom úrade JUDr. Anny Grexovej v Bratislave a

vyhlásenieG..U.F.,A..X.X.XXXX,W.Ľ.X,W. ouznanízáväzkuasúhlasedlžníkasexekúciou,
poňaté do notárskej zápisnice zo dňa 23.3.2007 č. N 14/07, NZ 11449/2007, NCRIs 11457/2007 spísanej
na notárskom úrade JUDr. Anny Grexovej v Bratislave, sú neplatnými právnymi úkonmi. Žalovaným 1/ 2/
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. S poukazom na § 137 C.s.p., ktorý vymedzuje podmienky
prípustnosti pre niektoré druhy žalôb, konštatoval, že v predmetnej veci sa žalobcovia domáhajú určenia
právnej skutočnosti a prípustnosť takejto žaloby s poukazom na novú procesnú úpravu musí vyplývať
z osobitného predpisu, najmä z hmotného práva, inak je žaloba neprípustná. Nakoľko žalobcovia na

žalobnom návrhu tak, ako bola za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku na ich návrh pripustená
zmena, teda na určení neplatnosti právnych úkonov, vyhlásení G.. U. F. o uznaní záväzku a súhlase
dlžníka s exekúciou poňatých do notárskych zápisníc spísaných dňa 23.3.2007, trvali,
vychádzajúc z ust. §-u 137 písm. d) C.s.p., na základe ktorého žalobou možno požadovať, aby sa
rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, žalobe nebolo možné
vyhovieť. Stotožnil sa tiež s právnou argumentáciou žalovaných, že novou procesnou úpravou účinnou

od 1.7.2016 je viazaný, že právny poriadok žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov konkrétne
vyhlásenia o súhlase dlžníka s exekúciou a vyhlásenia o uznaní záväzku nepozná, súhlas dlžníka s
exekúciou nie je právnym úkonom, nemožno sa teda domáhať určenia jeho neplatnosti. Súhlas dlžníka- právneho predchodcu žalobcov s exekúciou nie je právnym úkonom, jedná sa o náležitosť
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice, nie je teda možné, ako už bolo uvedené, domáhať sa
jeho neplatnosti. Vo vzťahu určenia neplatnosti právneho úkonu vyhlásenia dlžníka o uznaní záväzku

do notárskej zápisnice, je nesporné, že predmetným určením sa právne postavenie žalobcov nezmení,
pričom odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 63/2009. Z uvedených dôvodov, viazaný novou
procesnou úpravou účinnou od 1.7.2016, nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť. O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovaným, ktorí mali plný úspech vo veci,
priznal náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ domáhajúc
sa jeho zmeny tak, aby bolo ich žalobe v celom rozsahu vyhovené, dôvodiac nesprávnym právnym
posúdením veci. Mali zato, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky relevantné okolnosti prejednávanej
veci, keď neprihliadol na to, že v danej veci išlo o zneužitie práva, ktoré sa prieči dobrým
mravom podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Trvali na tom, že bola preukázaná absolútna neplatnosť

právneho úkonu neb. G.. U. F. vo forme jeho vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou
poňatého do notárskej zápisnice. Právny záver súdu prvej inštancie preto považovali za arbitrárny,
extrémne nesúladný s princípom spravodlivosti a popierajúci zmysel a účel Civilného sporového
poriadku, ktorým je podľa článku 2 dosiahnutie ochrany ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov s tým, že táto ochrana musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Postup súdu prvej inštancie v predmetnej veci označili ako prísne formalisticky a
odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie. Namietali, že
by právny poriadok nepoznal žalobu o určenie neplatnosti vyhlásenia o súhlase dlžníka s exekúciou a
vyhlásenia o uznaní záväzku. Poukazovali na zásadu iura novit curia, podľa ktorej súd nie je viazaný
právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a

súdom zistený skutkový stav dopadajú. Argumentovali, že súdu prvej inštancie nič nebránilo posúdiť, či
v tomto konaní preukázali naliehavý právny záujem na podanej žalobe ak by ju subsumoval pod § § 137
písm. c) C.s.p. a v takom prípade by zistil, že majú naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nakoľko
v prípade, ak by súd vyslovil v zmysle žalobného petitu neplatnosť vyhlásenia pôvodného povinného
o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou poňaté do notárskej zápisnice, mohli byť dosiahnuť stav,

kedy exekúcia, ktorá sa už v súčasnosti vykonáva, by mohla byť zastavená. Naliehavý právny
záujem je tak daný tým, že bez takéhoto určenia neexistencie práva nie je možné dosiahnuť zastavenie
exekučného konania a otázku platnosti napadnutého právneho úkonu, ktorá má zásadný význam pre
ďalší priebeh exekúcie, nie je možné riešiť ako otázku predbežnú v rámci exekučného konania. Vytýkali
súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa voľby procesného

práva, keďže samotná žaloba, ako aj jej zmena, bola podaná ešte pred 1. júlom 2016, a
preto podmienky prípustnosti žaloby bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase jej
podania, resp. zmeny, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p., rešpektujúc § 470 ods. 2 C.s.p. v
spojení so základnými princípmi Civilného sporového poriadku (článok 2 ods. 1, ods. 2, článok 3 ods. 1 ).
Poukazovali na to, že po vydaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 63/2009 bolo vedených

mnoho obdobných konaní na rôznych úrovniach súdov, ktoré pojednávali o návrhoch týkajúcich sa
určenia, že vyhlásenie o uznaní dlhu/ záväzku poňaté do notárskej zápisnice je neplatným právnym
úkonom alebo konaní, v ktorých bolo takéto určenie považované za prejudiciálnu otázku, pričom v rámci
týchto konaní súdy neuvádzali žiadnu pochybnosť o tom, že by vyhlásenia povinného obsiahnuté v
notárskej zápisnici neboli považované za právny úkon. Mali zato, že ich žaloba na určenie, že vyhlásenie

pôvodného povinného obsiahnuté v notárskej zápisnici, je absolútne neplatným právnym úkonom, v
úmysle dosiahnuť vyhlásenie prebiehajúcej exekúcie za nezákonnú, zodpovedá záverom vyplývajúcich
z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 63/2009. Oni v čase uzavretia zmluvy o
prevode obchodného podielu neboli účastníkmi tohto právneho vzťahu a nemôžu preto pre nedostatok
aktívnej legitimácie iniciovať súdny spor o neplatnosť zmluvy o prevode obchodných podielov, na druhej

strane sú však ako možný nositelia dedičských práv a povinností po nebohom U. F. vystavení riziku, že
už prebiehajúca exekúcia bude postihovať majetok v ich vlastníctve, čo sa aj v minulosti už udialo, keď
prebehla exekučná dražba bytu v spoluvlastníctve nebohého G.. U.Ú. F. a žalobkyne 1/. Namietali, že v
odôvodnení rozsudku absentujú akékoľvek zmienky o argumentoch, ktoré uvádzali na podporu svojich
tvrdení, a preto rozsudok považovali za nepreskúmateľný. Vytýkali súdu prvej inštancie, že pripustil

zmenu žaloby uznesením z č.k. 23C/72/2012 - 140 zo dňa 30. 10. 2014, a následne
rozhodol na základe odvolania žalovaných o pripustení zmeny petitu uznesením č.k. 23C/72/2012 -
155 zo dňa 12. 3. 2015, pričom vôbec nenamietal nedostatok naliehavého záujmu z dôvodu údajnej
neprípustnosti takejto žaloby a už v čase rozhodovania o pripustení zmeny petitu v obidvoch prípadochsa nestotožnil s predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ďalším konaním,
v rámci ktorého bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a vytýčené ďalšie pojednávania, narastali trovy
účastníkov konania. Mali za to, že súd v rámci rozhodovania o prípustnosti zmeny petitu postupoval

v súlade s § 103 O.s.p. a prihliadol na splnenie podmienok, za ktorých môže konať vo
veci, preto zmenu petitu pripustil, počas celého konania sa súd ani raz nezmienil o skutočnosti, že by
nenaplnili podmienku a predpoklad konania spočívajúci v preukázaní naliehavého záujmu z
dôvodu údajnej neprípustnosti takejto žaloby, práve naopak, súd ďalej konanie viedol, pojednával a to
aj takmer rok po nadobudnutí účinnosti nového Civilného sporového poriadku. Namietali aj správnosť

výroku o náhrade trov konania. Argumentovali, že údajná vada, resp. prekážka konania, ktorú na
úplnom konci súdneho konania, teda na poslednom pojednávaní, predniesla protistrana, nemôže byť
kvalifikovaná ako úspech protistrany. Dovolávali sa aplikácie § 257 C.s.p. a nepriznanie náhrady trov
konania žalovaným odôvodňovali existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v tom,
že žalovaní už zobrali žalobkyni 1/ jej byt, v ktorom bývala a je evidentne nespravodlivé, aby ešte spolu
s ostatnými žalobcami, ktorí rovnako ako žalobkyňa 1/ vďaka konaniu žalovaných nemajú dostatok

finančných prostriedkov na svoje živobytie, platili žalovaným aj trovy konania.

3. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedli, že nesúhlasia s ich tvrdením, že v konaní
sa im podarilo preukázať neplatnosť právneho úkonu G.. U. F. vo forme jeho vyhlásenia o uznaní
dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou poňaté do notárskej zápisnice a to aj z toho dôvodu, že uvedené

vyhlásenie nie je právnym úkonom, ale aj preto, že nebolo preukázané konanie, ktoré by sa malo
priečiť dobrým mravom zo strany prevodcu obchodných podielov. V tomto smere žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno a ich pozícia spočíva na ničím nepodložených tvrdeniach. Žalobcom sa nepodarilo
preukázať, že by prevodca obchodných podielov porušil akúkoľvek povinnosť voči nadobúdateľom, a
len vágne tvrdili, že stav spoločnosti nezodpovedá dojednanej cene obchodného podielu. Zotrvali na

svojej argumentácii, že v danom prípade absentuje naliehavý právny záujem žalobcov a
teda ich žaloba by nebola prípustná ani podľa ustanovení O.s.p. Nestotožnili sa s tvrdením žalobcov, že
rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený. Nesúhlasili ani s argumentáciou žalobcov,
pre ktorú považujú za nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania a v tejto súvislosti dodali, že cena
za obchodný podiel nebola do dnešného dňa v celosti uhradená v čom možno vidieť ich

poškodenie. Žalovaní nie sú zodpovední za skutočnosť, že vo veci sa uskutočnilo množstvo pojednávaní
a úkonov. Záverom poukázali na argumentáciu vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 01. 2017 pred súdom
prvej inštancie.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ v podanej replike zotrvali na svojej odvolacej argumentácii. Žalovaní v podanej

duplike odmietli argumentáciu žalobcov.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v
medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 písm. b/ a § 380 ods. 1 C.s.p.);
a to aj vo vzťahu k žalovanému 3/, nakoľko ide o prípad, kedy sa účinky odvolania podaného žalobcami

1/ a 2/ vzťahujú aj na žalobcu 3/, ktorý odvolanie nepodal, nakoľko na strane žalobcov ide o nerozlučné
spoločenstvo, ktoré vylučuje odlišné rozhodnutie voči každému z nich (§ 77 C.s.p.); bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že
odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

6. V preskúmavanej veci síce súd prvej inštancie vyslovil v nadväznosti na novú procesnú úpravu
účinnú od 01.07.2016 neprípustnosť žaloby žalobcov, ktorou sa domáhajú určenia právnej skutočnosti,
s poukazom na § 137 písm. d/ C.s.p., ktorý takúto žalobu pripúšťa len ak to vyplýva z osobitného
predpisu, na druhej strane však, stotožňujúc sa s argumentáciou žalovaných, zaoberal sa aj otázkou

naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení neplatnosti vyhlásení povinného/dlžníka v notárskej
zápisnici, ktorú posúdil s ohľadom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo 62/2009, ktorými žalovaní odôvodňovali relevantnosť svojej procesnej obrany.

7. Odvolací súd zastáva názor, že pri posudzovaní prípustnosti žaloby žalobcov, podanej za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku, je potrebné so zreteľom na zásadu spravodlivej ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov, princíp právnej istoty, ochrany legitímnych očakávaní a princíp
racionálneho zákonodarcu vychádzať z prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku o
zachovaní právnych účinkov úkonov uskutočnených v konaní pred nadobudnutím účinnosti novejprávnej úpravy (§ 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. v spojení s článkom 2 ods.1 a článkom 4 ods.2). Preto
za stavu, keď sa v dôsledku zmeny právnej úpravy v priebehu konania stala žaloba žalobcov o určenie
právnejskutočnosti(neplatnosti)procesneneprípustnouzhľadiskadruhužalôbvymenovaných v

§ 137 C.s.p. a nebolo ju možné považovať; s ohľadom na demonštratívny výpočet žalôb; ani za ďalší
(osobitný) druh žaloby (sui generis), bolo potrebné zaoberať sa jej opodstatnenosťou aj z hľadiska
právnej úpravy relevantnej v čase jej podania (§ 80 písm. c/ O.s.p.), tak ako napokon k prejednaniu
podanej žaloby pristúpil aj súd prvej inštancie.

8. Inštitútuznaniadlhu(záväzku) niejenovýmprávnymtitulom(dôvodom)záväzku, alejesamostatným
zabezpečovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie
dlhu (záväzku) v čase jeho uznania; táto domnienka je však vyvrátiteľná dôkazom opaku (§ 133 O.s.p.,
resp. § 192 C.s.p.), čo znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá
pripúšťa dôkaz opaku, má súd preukázanú dovtedy, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným
následkom uznania dlhu (záväzku) je to, že dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na

dlžníka. Tým sa v spore posilňuje procesné postavenie veriteľa, lebo nemusí dokazovať vznik a výšku
dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo. Naopak je na dlžníkovi, ak chce byť v spore úspešný,
aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak; tieto skutočnosti sú totiž pravým
opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo (t.j. ak unesie dlžník vo
vzťahu k ním dôkazné bremeno), vyvrátiť obsah domnienky.

9. Uznanie záväzku/dlhu je upravené v Občianskom zákonníku (§ 558) aj v Obchodnom zákonníku ( §
323), pričom právna úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku je vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku komplexná, a preto sa právna úprava uznania dlhu v Občianskom zákonníku
v obchodných vzťahoch nepoužije. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a

adresovaný veriteľovi, ktorého obsahovou náležitosťou je z hľadiska Obchodného zákonníka, aby
išlo o uznanie určitého záväzku, na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu
čo do dôvodu aj výšky. Obchodný zákonník požaduje jednoznačné určenie uznaného záväzku tak, aby
spĺňalo všeobecné náležitosti platného právneho úkonu (§ 37 Obč. zák.).

10. Uznaním dlhu teda nezaniká pôvodný záväzok dlžníka ani nevzniká nový záväzok. V procesnej
rovine uznanie dlhu znamená, že skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie
je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného dlhu
vyvrátená, súd musí považovať skutočnosť za preukázanú so zreteľom na § 133 O.s.p., resp. § 192
C.s.p.

11. Pre platnosť právneho úkonu uznania nie je rozhodujúce, či záväzok v čase uznania skutočne
existoval, a preto nemôže byť neplatné uznanie záväzku z toho dôvodu, že bol uznaný neexistujúci
záväzok. V dôsledku uznania záväzku zakladajúceho vyvrátiteľnú právnu domnienku jeho existencie v
čase uznania je dlžník povinný preukázať neexistenciu záväzku. V prípade, ak by nebolo možné platne

uznať neexistujúci záväzok, účinky uznania záväzku by vôbec nenastali a veriteľ by musel preukazovať
existenciu záväzku, ktorý dlžník uznal, ako podmienku platnosti jeho uznania dlžníkom.
12. Začlenením notárskej zápisnice ako exekučného titulu do právneho poriadku došlo k
posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov, ktoré vznikli z právnych úkonov podľa
občianskeho (obchodného) práva, predovšetkým mimosúdnym spôsobom. Rozhodnutie o tom, či

vzniknutý spor o práve alebo povinnosti v takýchto právnych vzťahoch si účastníci budú riešiť pomocou
autoritatívneho zásahu súdu, alebo bez neho, je teda ponechané na ich vôli. Povinná osoba týmto
rozhodnutím zároveň prejavuje vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom
záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon jej to dovolil najmä tým, že za istých podmienok povýšil notársku
zápisnicu na exekučný titul. Zákon zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným

titulom a podľa vlastného uváženia uplatniť na jeho základe svoje práva v exekučnom konaní. Zákon
tak účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok umožnil, aby si zabezpečili exekučný titul
bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v súdnom konaní a vyniesol o tom
definitívne a záväzné rozhodnutie súd.

13. Jednou z obligatórnych náležitosti notárskej zápisnice z hľadiska jej materiálnej vykonateľnosti (§
41 ods. 2 písm. c/ exekučného poriadku v znení účinnom do 14.10.2008) je súhlas povinnej osoby
v notárskej zápisnici s jej vykonateľnosťou. Ide o právny úkon povinnej osoby, ktorý zakladá právne
následky v rovine procesného práva, nakoľko ním povinná osoba vyjadruje súhlas s tým, aby notárskazápisnica bola, v prípade nesplnenia si záväzku v nej obsiahnutého, bez ďalšieho exekučným titulom.
Túto náležitosť preskúmava exekučný súd v exekučnom konaní. Ide o procesný úkon na základe
ktorého sa notárska zápisnica stáva exekučným titulom, tento úkon tak nemá hmotnoprávnu povahu,

sám o sebe nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností samotných účastníkov
hmotnoprávneho vzťahu. Obligatórnou obsahovou náležitosťou notárskej zápisnice nie je samotný
hmotnoprávny úkon (jednostranný, dvojstranný, viacstranný), z ktorého vyplývajú pre účastníkov práva
a povinnosti, čo však neznamená, že by nemohol byť v notárskej zápisnici obsiahnutý aj takýto
hmotnoprávny úkon. Notárska zápisnica, na základe ktorej sa povinná osoba zaviazala poskytnúť

oprávnenej osobe určité plnenie a súhlasila v notárskej zápisnici s jej vykonateľnosťou, nepredstavuje
prekážku, ktorá by bránila prejednaniu sporu o rovnakom plnení pred orgánom, do právomoci
ktorého prejednanie takej veci patrí. Notárska zápisnica nie je sama osebe samostatným zaväzovacím
dôvodom a ani nezakladá domnienku o existencii dlhu v čase jej spísania. Pre nariadenie exekúcie je
potom podstatné, že obsahuje všetky náležitosti stanovené pre jej vykonateľnosť, a preto vykonateľná
môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá základ v hmotnom práve. Nakoľko právny poriadok nespája

s notárskou zápisnicou; na rozdiel od súdnych rozhodnutí; účinky právoplatnosti a
záväznosti, a nie je ani samostatným zaväzovacím (právnym) dôvodom, potom v prípade exekučného
vymáhania plnenia na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu, na ktoré plnenie oprávnenému
nevznikol hmotnoprávny nárok; pretože záväzok povinnému buď nevznikol, bol splnený či zanikol;
oprávnený získal na úkor povinného bezdôvodné obohatenie.

14. Notárska zápisnica totiž nie je takým exekučným titulom, ktorý sám osebe oprávnenému zakladá
hmotnoprávny dôvodpreprijatievymáhanéhoplnenia,apretoak oprávnenýnemáhmotnoprávnynárok
prijať vymáhané plnenie, je povinný ho z titulu bezdôvodného obohatenia povinnému vrátiť.

15. V prípade, ak notárska zápisnica obsahuje všetky náležitosti, je vykonateľná bez ohľadu na to, či
došlo v notárskej zápisnici súčasne k uznaniu záväzku. Uznanie záväzku nie je materiálnou (obsahovou)
náležitosťou notárskej zápisnice, je to hmotnoprávny úkon, ktorý zakladá právne následky v podobe
vyvrátiteľnej domnienky o trvaní dlhu v čase jeho uznania. Tieto právne následky uznania dlhu; spolu
so skutočnosťou, že uznaním dlhu nevzniká nový záväzok; nemajú význam z hľadiska posúdenia, či

skutočne existuje hmotnoprávny nárok oprávneného na plnenie a jemu korešpondujúci hmotnoprávny
záväzok povinného a či v exekučnom konaní oprávneným prijaté plnenie zakladá jeho bezdôvodné
obohatenie na úkor povinného.
16. S poukazom na vyššie uvedené závery a právny názor, ktorý zaujal Najvyšší súd SR v uznesení
z 25. novembra 2010, sp. zn. 3 Cdo 63/2009, posúdil odvolací súd otázku naliehavého právneho záujmu

žalobcov na nimi požadovanom určení a dospel k záveru, že žalobu nie je možné pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu vecne prejednať, a preto je správny záver súdu prvej inštancie o jej
procesnej neprípustnosti.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti vyhlásenia povinného o súhlase s exekúciou v notárskej zápisnici, nakoľko jeho súhlas

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nie je hmotnoprávnym úkonom, na základe ktorého došlo ku
vzniku záväzku na splnenie ktorého sa zaviazal v notárskej zápisnici. Tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti v nej uvedenej.
Týmto prejavom vôle povinného sa završuje vznik exekučného titulu, ktorým je zásadne len rozhodnutie
príslušného štátneho orgánu. Teda v dôsledku toho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a

účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stane exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké
právne účinky ako vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Odvolací súd preto považuje za správny názor
súdu prvej inštancie, že súhlas dlžníka s exekúciou nie je ako náležitosť materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice takým právnym úkonom, ktorého neplatnosti by sa bolo možné domáhať.
18. Žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem ani na určení neplatnosti uznania záväzku povinným

v notárskej zápisnici, nakoľko uznanie ako hmotnoprávny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici nie
je jej obligatórnou náležitosťou z hľadiska vykonateľnosti; ide o samostatný právny úkon povinného
obsiahnutý vo verejnej listine, ktorého neplatnosť nemá vplyv na spôsobilosť notárskej zápisnice
byť vykonateľným exekučným titulom. Uznanie záväzku v notárskej zápisnici nemá za následok
vznik samotného záväzku povinného, a preto splnením záväzku dlžníkom, ktorý bol neplatne uznaný,

ešte nevzniká na strane veriteľa bezdôvodné obohatenie. Samotná neplatnosť uznania záväzku
ešte neznamená, že záväzok neexistuje. Rovnako neexistencia záväzku nezakladá neplatnosť jeho
uznania. Za správny preto považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že určením neplatnostivyhlásenia dlžníka o uznaní záväzku do notárskej zápisnice sa právne postavenie žalobcov v
exekučnom konaní nezmení (nezlepší).
19. Pokiaľ sa žalobcovia podanou žalobou snažili; v záujme ochrany svojho majetku; dosiahnuť

neprípustnosť vedenia exekúcie na vymoženie neexistujúceho záväzku, na plnenie ktorého sa ich
právny predchodca v notárskej zápisnici zaviazal, nezvolili si dostatočne účinný právny prostriedok
ochrany ich ohrozených práv, spôsobilý privodiť im priaznivé právne postavenie v exekučnom konaní.
Totiž aj v prípade vyslovenia neplatnosti uznania záväzku povinným v notárskej zápisnici zostane
notárska zápisnica exekučným titulom. Podanou žalobou by nedošlo k vyriešeniu sporu ohľadne

(ne)existencie hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyplýva právnemu predchodcovi žalobcov povinnosť
splniť peňažný záväzok.

20. Súd prvej inštancie tak nepochybil, pokiaľ svoje rozhodnutie oprel aj o závery vyplývajúce z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 63/2009, ktoré sa týkali skutkovo a právne obdobnej veci.
Týmto rozhodnutím najvyšší súd pripustil, aby určité druhy žalôb boli považované za účinné právne

prostriedky na dosiahnutie ochrany v exekučnom konaní, žalobcovia však týmto záverom svoju žalobu
neprispôsobili. Odlišné rozhodnutia iných súdov vo veciach určenia neplatnosti vyhlásení o uznaní dlhu
do notárskej zápisnice, na ktoré sa žalobcovia odvolávali, nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). V danom prípade konajúci súd v záujme zachovania
právnej istoty a predvídateľnosti svojho rozhodnutia postupoval správne, pokiaľ pri svojom rozhodovaní

aplikoval aj právne závery vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobnej veci.
21. Nedôvodná je argumentácia žalobcov o pochybení súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o pripustení
zmeny žaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu, resp. procesná neprípustnosť žaloby, nie
je zákonným dôvodom nepripustenia zmeny žaloby prvoinštančným súdom. Nedostatok naliehavého
záujmu nepredstavuje ani nedostatok procesnej podmienky konania. V kontradiktórnom sporovom

konaní stíha žalobcu zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a za formuláciu žalobného petitu,
súd je povinný ho len poučiť v intenciách jeho procesných práv a povinností, nemôže však za žalobcu
vykonať priamu vecnú formuláciu žalobného petitu či poučiť ho o vhodnosti voľby tej ktorej žaloby v
konkrétnom prípade. Na základe námietok žalovaných vytvoril súd prvej inštancie žalobcom dostatočný
priestor pre zváženie vhodnosti zvolenej žaloby, a preto v tejto súvislosti bolo zachované právo žalobcov

na spravodlivý súdny proces (čl. 2 ods. 1 C.s.p.) a na rovné postavenie v konaní (čl. 6 ods.1 C.s.p.).
Prijaté závery súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, a preto jeho postupom nedošlo
ani k odmietnutiu spravodlivosti, právo žalobcov na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované,
aj keď nie podľa ich subjektívnych predstáv. Právo na spravodlivý proces totiž nezahŕňa právo strany,
aby sa súd stotožnil s jej skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako

nezakladá právo strany na to, aby bola v konaní pred súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jej návrhmi.

22. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

23. Použitie uvedeného ustanovenia zákona musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a k
dosiahnutiu spravodlivosti pre strany sporu. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zo
zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť
môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo konkrétnej procesnej
situácie), ako aj v okolnostiach týkajúcich sa strany.
24. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné komplexne vyhodnotiť osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery u všetkých sporových strán. Taktiež je potrebné zohľadniť okolnosti,

ktoré viedli k uplatneniu nároku, prihliadnuť aj na postoj strán, a vziať na zreteľ aj to, ako si strany
plnili svoje procesné povinnosti z hľadiska plynulosti a hospodárnosti priebehu konania, napr. či strany
uvádzali rozhodujúce skutočnosti a dôkazy (prostriedky procesného útoku a procesnej obrany) riadne
a včas.
25. Okolnosti konkrétneho prípadu treba zvažovať nielen na strane toho, v ktorého prospech sa má

uvedené ustanovenie použiť, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nemá byť priznaný aj so
zreteľom na to, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich
náhradu, aj keď mal v konaní úspech (napr. dopad na majetkové pomery úspešnej strany). Neúspech
strany sám o sebe nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa. Taktiež len samotný charaktersporu a predmet konania, resp. príčina vzniku sporu, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho
prípadu a vyhodnotenia všetkých relevantných súvislostí, nepostačuje pre záver o existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa, nakoľko nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane predstavuje

vážny zásah do jej majetkovej sféry, a preto je takýto postup možný len v ojedinelých prípadoch, v
ktorýchjepotrebnéodstrániť,resp.zmierniťneprimeranetvrdýdopadzákonanaprávnevzťahyzaložené
medzi stranami výsledkom sporu v záujme dosiahnutia ich spravodlivého vysporiadania.
26. Žalobcovia žiadali nepriznať žalovaným náhradu trov konania vzhľadom na dôvody zamietnutia
žaloby a prednesenie argumentácie žalovanými až na poslednom pojednávaní. Žiadali tiež aplikovať §

257 C.s.p. s poukazom na to, že žalovaní zobrali žalobkyni 1/ byt, v ktorom bývala, a že nemajú vďaka
žalovaným dostatok finančných prostriedkov na svoje živobytie.
27. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nemožno; s prihliadaním na základnú zásadu
sporového konania, ktorou je zásada úspechu vo veci; akceptovať ako okolnosť hodnú osobitného
zreteľa žiadnu žalobcami uvádzanú skutočnosť, a preto vyhodnotil ich odvolacie námietky ako
nedôvodné. Je potrebné zdôrazniť, že strany majú procesnú zodpovednosť za voľbu konkrétneho

prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v súdnom spore, a preto zásadne musia znášať
aj procesné dôsledky spojené s prípadnou nevhodnosťou jeho výberu, a to aj v podobe náhrady trov
konania. Procesnú zodpovednosť za voľbu žaloby znášajú v tomto prípade žalobcovia a nemožno
ju prenášať na žalovaných v podobe nepriznania im náhrady trov konania vynaložených na úspešné
bránenie sa proti nesprávne zvolenej žalobe.

28. Odvolací súd nepovažoval okolnosti týkajúce sa priebehu konania a postupu prvoinštančného súdu
za dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalovaným. Už
vo vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 29.09.2014 žalovaní namietali nedostatok naliehavého právneho
záujmu na určení neplatnosti notárskych zápisníc s poukazom na to, že hrozba straty majetku v rámci
exekučného konania nie je preukázaním naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p.

Po zmene právnej úpravy žalovaní písomným podaním zo dňa 23.01.2017 namietali neprípustnosť
žaloby aj podľa novej právnej úpravy. Žalovaní tak už vo vyjadrení k žalobe vzniesli v rámci procesnej
obrany námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení právnej
skutočnosti (neplatnosti), ktorú v priebehu konania podložili relevantnou argumentáciou a rozhodnutím
NS SR. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce opodstatnenosť tvrdení

žalobcov o ich nepriaznivých majetkových pomeroch. Odvolací súd tak nezistil také dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by zakladali iné rozhodnutie o náhrade trov konania.
29. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, priznal
proti žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré im vznikli v
súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdomrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).