Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/143/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118282304
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:6118282304.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej

a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: EOS
KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, právne
zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 36 613
843 proti žalovaným: 1/ F. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., právne zastúpená: JUDr.
Branislav Bellan, advokát, so sídlom Z. XX, XXX XX S., 2/ S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX
XX G., o zaplatenie 1.160,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 17Csp/81/2018-232 zo dňa 05. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním - II. potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním - III. zrušuje a vec vracia okresnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním - I. ponecháva nedotknutý.

Žalovaným v 1/ a 2/ rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmrozhodnutím,ktorévydásúdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol
nasledovne:
I. Súd konanie v časti istiny 1.000,- € zastavuje.

II. V ostatnej časti sa žaloba v celom rozsahu zamieta.
III. Žalovaní majú voči žalobcovi právo na 100 % - nú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.z. v znení platnom
v čase uzavretia zmluvy, ust. § 52, § 53, § 524, § 525 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z.z. o bankách a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery:
Zmluvou o splátkovom úvere č. 0352942173 mal súd preukázané, že N. N. a.s. poskytla žalovaným v

rade 1/ a 2/ úver vo výške 146.000,- Sk, ktorý sa zaviazali zaplatiť v 119-tich mesačných splátkach po
2.083,- eur mesačne, splatných k 20.-temu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.8.2018 a konečná splatnosť
bola dojednaná na 20.06.2018, úroková sadzba bola dojednaná na 10,95 %, ročná percentuálna miera
nákladov 13,21 %.Z všeobecných obchodných podmienok, z časti B, bod 7.6.1. oprávnenia banky vyplýva, z písmena a),
že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo
zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo

zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Toto dojednanie vo
všeobecných obchodných podmienkach rešpektuje ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ
použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.

Z listiny datovanej 09.09.2015 vyplýva, že N. a.s. oznamuje žalovaným, že sú v omeškaní so splácaním
pohľadávky vo výške 778,78 eur a upozorňuje, že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
pohľadávky, čím sa stane splatnou celá pohľadávka a dlžník splatí možnosť zaplatiť ju v splátkach.
Z listiny datovanej 30.09.2015 označenej, ako Oznámenie o vyhlásenej mimoriadnej splatnosti vyplýva,
že N. a.s. oznamuje žalovaným, ţe v zmysle bodu 8.1., písm. a) Produktových obchodných podmienok
pre hypotekárne a splátkové úvery N. a.s. nastal prípad porušenia a oznamuje, že banka vyhlásila ku

dňu 29.09.2015 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy, pričom výška pohľadávky je 3.547,39 eur
a banka vyzýva na úhradu do 15 dní.
Do spisu ďalej boli predložené doručenky od obidvoch žalovaných k tomuto oznámeniu o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti, ktoré oznámenie prevzali žalovaní 05.10.2015.
Zo zmluvy označenej ako Zmluva o postúpení pohľadávok medzi postupcom N. N. a .s. a postupníkom

EOS KSI Slovensko s.r.o. zo dňa 23.10.2015 včetne prílohy č.1 vyplýva, že pohľadávka, ktorá je
predmetom sporu bola postúpená na žalobcu.
Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia
pohľadávky zo strany banky, môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú splatné. Teda
bankamáoprávneniepostúpiťčasťpeňažnéhozáväzku,sktorýmjedlžníkaktuálne,postanovenúdobu,

napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému
záväzku je nesplácaná určitú dobu. To, že išlo o spôsobilý predmet postúpenia a teda o pohľadávku,
ktorej splatnosť nastala súd mal preukázané jednak oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru včetne doručenky v spojení so zmluvou o postúpení pohľadávok. Z ustanovenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách tiež vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá

zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o ustanovenie
§ 92 ods. 7) doslova uvádza: „ v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda N. N.
a.s. postúpila zmluvou 23.10.2015 spornú pohľadávku z úveru, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8
Zákona o bankách. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha

sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom,
v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom - bankou a dlžníkom. Preto treba principiálne
vychádzaťztoho,žeustanovenie§525ods.1Občianskehozákonníkabránipostupovaniupohľadávokz
takých právnych vzťahov, z ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach
dlžníka. K tomu, aby boli splnené podmienky platného postúpenia pohľadávky jednoznačne musí byť

preukázaná písomná výzva banky, omeškania dlžníka dlhšie ako 90 kalendárnych dní a splatnosť
omeškaného dlhu. Je teda nesporné, že postup podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách sa týka časti
splatnej pohľadávky, s ktorou je dlžník vo vzťahu k banke v omeškaní. Bolo preukázané, že prvá
výzva na zaplatenie dlhu bola datovaná 09.09.2015, k tejto výzve chýba doručenka. Ďalšou výzvou
bola výzva zo dňa 30.09.2015, ktorou súčasne došlo k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti

úveru, pričom následne ani nie mesiac po tejto výzve došlo 23.10.2015 k postúpeniu pohľadávky. Súd
uvádza, ţe spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka, alebo jej časť, ktoré sú už splatné a to za predpokladu ako vyplýva z gramatického výkladu
ustanovenia § 92 ods. 8, že najprv bola uskutočnená písomná výzva banky na zaplatenie, následne
je dlžník v omeškaní 90 kalendárnych dní a až potom môže dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky.

Táto podmienka uvedená v § 92 ods. 8 Zákona o bankách, kde súd zdôrazňuje, že sa uvádza, že ak
je napriek písomnej výzve banky „klient nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní ....“, tak
táto podmienka splnená nebola, preto k platnému postúpeniu pohľadávky dôjsť nemohlo a teda žalobca
v danom spore nie je aktívne legitimovaný a preto bol súd nútený žalobu zamietnuť.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným, ktorí mali vo veci plný úspech

priznal právo voči žalobcovi na 100 % - nú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku II., III. podal odvolanie
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného
súdu v napadnutom rozsahu v zmysle ust. § 388 CSP zmeniť tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp.

v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval v
písomnom podaní odvolania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

V prvom rade poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred
postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankách ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Bolo preukázané, že žalovaní boli
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní (žalovaní boli v zmysle prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok v zmysle
predložených výziev postupcu a špecifikácie pohľadávky v nepretržitom omeškaní so splnením čo i

len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi najneskôr odo dňa 20.05.2014, kedy prestali
pohľadávku splácať spôsobom akým si to s postupcom dojednali, pričom k postúpeniu pohľadávky
došlo až dňa 23.10.2015, to je celkom jednoznačne po nepretržitom omeškaní s plnením čo i len
časti záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní) a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli
postupcom opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, a to okrem iných výziev aj výzvou

zo dňa 09.09.2015 a výzvou zo dňa 30.09.2015 označenou ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti“, ku ktorej žalobca pripojil kópie doručeniek preukazujúcich doručenie tejto výzvy žalovaným.
Z uvedeného vyplýva, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
a k porušeniu bankového tajomstva. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 22.
júna 2017 sp. zn. II.ÚS 796/2016-65 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.05.2018 č.k.

5Co/351/2017-153.
V ďalšom poukázal na dojednanie vzájomných práv a povinností zmluvnými stranami odchýlne od ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách v súlade s ust. § 89 ods. 1 cit. zákona. V súvislosti s aplikáciou ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách na prejednávaný prípad poukázal na čl. I. bod 7 zmluvy o splátkovom úvere
č. 0352942173 a na čl. 19 bod 19.16. všeobecných obchodných podmienok. Nakoľko ust. § 89 ods. 1

Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o
bankách, pričom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov,
zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného
zákona, a to v čl. I. bode 7 zmluvy, resp. v bode 19.16. všeobecných obchodných podmienok. Na základe
uvedeného žalobca zastáva názor, že preukázanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona

o bankách v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a
povinnosti upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov.
Zastáva názor, že záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, nakoľko ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi

bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov a zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia
odchýlne od predmetného zákona. Súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, ak skúmal splnenie týchto podmienok napriek
tomu, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. §

89 ods. 1 Zákona o bankách odchýlne od ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Nestotožňuje sa so súdnym výkladom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v zmysle ktorého podľa názoru
súdu môže byť v súlade s týmto ustanovením predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na
inú osobu len pohľadávka, ktorá je už splatnou. Žalobca považuje za nesporné, že peňažný záväzok
(dlh) žalovaným vznikol už splnením záväzku postupcu, keď peňažný záväzok žalovaných vznikol už

poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaných. Dohoda zmluvných strán
o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá
žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho
záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje za absurdné, ak súd
pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“ rozumie v prípade vracania poskytnutých

peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali
splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy o úvere podľa názoru
žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaných, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov vprospech žalovaných, t.j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj
nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru.
Nestotožnil sa ani s výrokom súdu o nároku na náhradu trov konania, kedy súd priznal žalovaným

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to aj napriek tej skutočnosti, že konanie bolo v
časti o zaplatenie 1.000,- eur zastavané z dôvodu, že žalovaní procesne zavinili zastavenie konania,
t.j. uhradili túto sumu po podaní žaloby. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 1.160,43 eur
s príslušenstvom. V dôsledku úhrady sumy vo výške spolu 1.000,- eur po podaní žaloby, bola podaná
žaloba zobratá čiastočne späť a konanie bolo súdom v tejto časti zastavené. Žalobca zastáva názor, že

v zastavenej časti konania žalovaní procesne zavinili zastavenie konania a súd mal preto v tejto časti
žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania.

3. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalovaná v 1/
rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom

vyjadrení uviedla, že sa stotožňuje v plnom rozsahu so skutkovými a právnymi závermi okresného
súdu. Je toho názoru, že okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku právne korektným
spôsobom objasnil otázku aktívnej legitimácie žalobcu aj s poukazom na judikatúru súdov SR. Je toho
názoru, že žalobca v konaní nenaplnil všetky zákonné predpoklady domáhať sa zaplatenia finančnej
sumy v zmysle podanej žaloby. Predložené doklady nepreukazujú jeho aktívne konanie smerujúce k

naplneniu zákonných predpokladov spojených s postúpením pohľadávky. Ďalej poukázal na skutočnosť,
že žalobca v konaní nepredložil dôkaz o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001
Z.z. o bankách, čo znamená, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti, ktorá
nezakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.04.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017.

4. Žalovaný v 2/ rade sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v časti
výroku napadnutého odvolaním I. potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP z dôvodu jeho vecnej
správnosti. Rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním - III. zrušil v súlade s ust.
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v

súlade s ust. § 391 ods. 1 CSP. Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním
ponechal nedotknutý.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,

s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnenísvojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil.

10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli

spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalobca aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd udáva, že okresný súd ako
dôvod zamietnutia žalobného návrhu uviedol skutočnosť, že na predmetnú pohľadávku platí zákaz

postúpenia pohľadávky vyplývajúci z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení
neskorších predpisov. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, v zmysle ktorej ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankách nehovorí o prípadnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, tak odvolací súd uvedenú
námietku nepovažoval za dôvodnú. Zákonné ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky,
ktoré musia byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na tretí subjekt, ktorý nie je bankou,

svoje pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd správne konštatoval, keď tvrdil, že v prípade
nesplnenia uvedených zákonných podmienok nemôže dôjsť k postúpeniu pohľadávky s poukazom na
to, že Zákon o bankách a jeho konkrétne ustanovenie § 92 ods. 8 je zákonom lex specialis vo vzťahu
k ustanoveniam Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z. s tým, že
uvedené zákony všeobecne upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v obchodno-právnych ako aj

občiansko-právnych-spotrebiteľskýchvzťahoch.Ustanovenie§92ods.8Zákonaobankáchjepotrebné
aplikovať na tie právne vzťahy, ktoré boli na základe zák. č. 438/2001 Z.z. uzatvárané, to znamená aj
zmluvy o úvere poskytované bankou, pričom subjektom právnych vzťahov môžu byť aj fyzické osoby,
t.j. spotrebitelia. Ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001
Z.z. upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v okruhu právnych vzťahov z hľadiska predmetu

subjektov avšak v prípade, ak je subjektom - veriteľom, ktorý poskytuje úver banka, tak podmienky,
za ktorých je možné pohľadávku postúpiť tretej osobe, upravuje Zákon o bankách. Ustanovenie § 92
ods. 8 Zákona o bankách zakotvuje, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy,
napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže
banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Banka takéto právo

nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu
vrátane jeho príslušenstva. Banka môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky
presiahol jeden rok, a to v prípade, ak klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva. Z uvedeného vyplýva, že je povinnosťou banky najskôr klienta vyzvať na úhradu

peňažného záväzku, pri ktorom je v omeškaní a v prípade, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych
dní klient neuhradí peňažný záväzok, je banka oprávnená postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, ktorá
nie je bankou. V prípade, ak by po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok s príslušenstvom uhradil,
ak ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade
pohľadávku postúpiť. Všeobecne však platí, že vo všetkých prípadoch musí predchádzať písomná výzva

na úhradu.

12. Rozborom ust. § 92 ods. 8 bankového zákona treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne
definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa
v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj

subjektu,ktorýniejebankou.Prvávetaustanoveniadefinujedvetakétopodmienky(nadrámecpísomnej
formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto úkonom, ktoré predpokladá už § 524
ods. 1 OZ), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej
pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie
klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá

veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť
právo pohľadávku postúpiť nebude môcť, a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v
čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným
pristúpením k uzavretiu postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahuvrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie
banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta

ustanovenia potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko
táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupovanej dokumentácie preukazujúcej tzv.
život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho
prelomenia.
Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)

so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje
prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej
veci než tú, že podmienky § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka
postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k
postúpeniu prísť nesmie (zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ) - rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

7Cdo/26/2017.

13. Tak ako bolo vyššie uvedené, jedným z kľúčových právnych predpisov upravujúcich činnosť bánk na
Slovensku je zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. § 92 ods. 8
zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách upravuje presne, za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku

z úveru na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. Banka musí
splniť niekoľko podmienok, 1./ musí písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh splnil, 2./ ak je napriek
takejto písomnej výzve klient banky v omeškaní viac ako 90 dní čo i len s časťou dlhu, môže banka
pohľadávku postúpiť uplynutím uvedených 90 dní. Nebankové spoločnosti - inkasné spoločnosti, ktoré
bankovú licenciu nemajú, nemajú právo úver spravovať a teda ani vyhlásiť jeho mimoriadnu splatnosť.

Pokiaľ inkasné spoločnosti, ktoré pohľadávky na seba neplatne prevzali, následne úvery mimoriadne
zosplatnili, tak toto konanie inkasných spoločností je potrebné označiť za protiprávne.

14. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého v predmetnom
prípade nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok potrebných k postúpeniu pohľadávky, a to

je podmienka, v zmysle ktorej musí byť klient písomne vyzvaný na splnenie dlhu. Pred súdom prvej
inštancie vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že prvá výzva na zaplatenie dlhu bola datovaná
09.09.2015 avšak nebolo preukázané doručenie výzvy žalovaným v 1/ a 2/ rade. Ďalšou výzvou bola
výzva zo dňa 30.09.2015, ktorou ale súčasne došlo k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru.

15. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní poukazoval na § 89 ods. 1 Zákona o bankách a bod 19.16.
všeobecných obchodných podmienok tak na uvedenú novotu v odvolacom konaní odvolací súd nemohol
prihliadať s poukazom na ust. § 366 písm. d/ CSP. Odvolateľ uvedené skutočnosti mohol použiť už pred
súdom prvej inštancie ako prostriedok procesného útoku.

16. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto rozsudok okresného súdu v časti výroku
napadnutého odvolaním I. potvrdil ako vecne správny, s poukazom aj na judikatúru Najvyššieho súdu
SR.

17. V zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

18. V zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmiera, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

19. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti výroku napadnutého odvolaním

- III., prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania
žalobca, konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu týkajúce sa nároku na náhradu trov
konania je nepreskúmateľné.20. Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania vzhľadom
k tomu, že v predmetnom konaní bolo konanie v časti istiny 1.000,- eur zastavené a v ostatnej časti bola
žaloba v celom rozsahu zamietnutá.

21. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní v 1/ a
2/ rade, preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov

konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)