Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/175/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117216860
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6117216860.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu D.. R. M., advokáta so sídlom
H., J. XX, proti žalovanému E. C., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom H., R. XX, o zaplatenie
5.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
13Csp/131/2017-240 z 07. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v treťom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v závislom
výroku o trovách konania (štvrtý výrok), p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej
inštancie“, event. „prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 07. 03. 2019 konanie v časti o zaplatenie
sumy 800,-Eur s príslušenstvom zastavil (prvý výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 3.200,- Eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 22. 04. 2017 až do zaplatenia, a to
v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (tretí výrok).
O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 10,34 %, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým vyšší súdny

úradník rozhodne o ich výške (štvrtý výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť mu sumu pôvodne 5.800,- Eur s príslušenstvom, titulom neuhradenej odmeny za obhajobu,
ktorú mu poskytol v rámci trestného konania.

3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, ods. 2 písm. d), § 4 ods. 6, § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č.
655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“, resp. ,,Vyhláška“) a dospel k záveru o dojednaní
dohody o poskytovaní právnej pomoci medzi stranami (ďalej aj ,,Dohoda“) sporu v rámci trestného
konania vedeného na Okresnom súde Prešov (ďalej aj ,,Dohoda“), v ktorom žalovaný vystupoval v
postavení obvineného, neskôr obžalovaného, s tým, že za jeden úkon poskytnutej právnej pomoci
bola dojednaná odmena vo výške 200,-Eur vrátane DPH a režijného paušálu. Predmetná Dohoda
bola stranami sporu podpísaná dňa 10. 11. 2014 ako aj plnomocenstvo žalovaného pre žalobcu

na zastupovanie v trestnom konaní. Napriek tvrdeniu žalovaného, že Dohodu nepodpísal, pripustil
možnosť, že ju podpísal náhodne pri predkladaní rôznych listín na podpis zo strany žalobcu, resp. že
jeho podpis bol sfalšovaný, pričom žiadny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení žalovaný nenavrhol.
Pokiaľ išlo o návrh žalovaného ohľadne výsluchu svedkov, a to jeho rodičov, najmä otca, ktorý malbyť účastný pri podpise Dohody so žalobcom ohľadne výšky odmeny za zastupovanie v trestnom
konaní, nezabezpečil účasť navrhnutého svedka, avšak uvedený dôkaz nepovažoval okresný súd za
potrebný, pretože z výsluchu navrhnutého svedka - otca žalovaného by mohlo byť poskytnuté svedectvo

len o tvrdeniach žalovaného ohľadne skutočnosti, že došlo k inej Dohode ohľadne výšky odmeny za
zastupovanie, ktorú žalobca popieral, pričom žalobca nevylúčil možnosť rozhovoru o inej výške odmeny,
čo bolo v čase, kedy žalobcovi ešte nebol známy presný rozsah a dôvod trestného stíhania žalovaného.
Okresný súd, preto navrhnutý dôkaz považoval za nadbytočný, s prihliadnutím na iné dôkazy, na
základe ktorých rozhodol. Pri rozhodovaní o vyúčtovaní odmeny žalobcu, ktoré vyčíslil dňa 12. 11. 2018,

predstavoval rozsah odmeny na obhajobu žalovaného sumu 11.000,- Eur, pričom časť odmeny vo výške
6.000,- Eur bola uhradená, ktorá skutočnosť nebola sporná. Mal za preukázané, že úkony vyúčtované
a označené pod bodmi 1 až 53 vo vyúčtovaní žalobca vykonal, predložil o nich listinné dôkazy, teda,
že došlo k porade so žalovaným, k účasti žalobcu pri výsluchoch obvinených, svedkov, či znalcov a
tiež podával návrhy za žalovaného v rámci trestného konania. Poukázal na Dohodu medzi žalobcom
a žalovaným o odmene s tým, že išlo o zmluvnú odmenu podľa § 1 ods. 2 Vyhlášky, preto v danom

prípade nešlo o zmluvnú odmenu podľa počtu hodín, ani o zmluvnú odmenu určenú paušálnou sumou, či
určenú podielom na hodnote veci, a nedošlo k takej Dohode, že by mala byť hradená odmena základnou
sadzbou tarifnej odmeny, pretože došlo k Dohode ohľadne odmeny za jeden úkon iným spôsobom. V
danom prípade bola dohodnutá tarifná odmena inou, ako základnou sadzbou tarifnej odmeny. Poukázal
na to, že Dohoda nemôže znamenať svojvôľu pokiaľ ide o určenie rozsahu, druhu a spôsobu právnych

úkonov právnej služby, preto vyúčtované úkony musia vychádzať v zmysle právneho predpisu. Rozsah
a typy úkonov, ktoré sú odmeňované, napr. tarifnou odmenou dohodnutou inak, ako základnou sadzbou
tarifnej odmeny, sú upravené v § 14 Vyhlášky, a preto pokiaľ si žalobca vyúčtoval úkony právnej služby
nad rámec právnej úpravy, jeho postup nebol správny, pretože právny predpis upravuje presný rozsah
úkonov v trestnom konaní, za ktoré je možné účtovať zmluvnú odmenu. Z uvedeného dôvodu nepriznal

žalobcovi úkony uvedené vo vyúčtovaní pod bodmi 3, 4, 5, 6, 7 titulom porád s klientom dňa 11. 11.
2014, 20. 11. 2014, 11. 12. 2014, 21. 01. 2015, 11. 02. 2015, napriek tomu, že žalobca predložil o
nich potvrdenie podpísané žalovaným. Išlo o úkony právnej služby, na ktoré sa vzťahuje ust. § 4 ods. 6
Vyhlášky, teda po tom čo po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje
ďalšia porada alebo rokovanie, pričom medzi tým nedošlo k inému úkonu právnej služby, preto odmena

za uvedené porady advokátovi nepatrí. Uviedol, že žalobca prevzal obhajobu dňa 10. 11. 2014, spis
preštudoval dňa 11. 11. 2014 a v danom prípade išlo o úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a)
Vyhlášky, kedy sa odmena účtuje za úkon a to prípravu, prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane
prvej porady s klientom. Zároveň nepriznal žalobcovi časť nároku týkajúci sa porady so žalovaným na
tom istom skutkovom či právnom základe označený pod bodom 23 zo dňa 07. 05. 2015 a pod bodom

52 zo dňa 30. 09. 2015. Nedôvodný bol nárok žalobcu aj v rozsahu sumy 400,- Eur za jeho účasť na
výsluchu dňa 12. 05. 2015, označený pod bodom 26 a pod bodom 34 za účasť na výsluchu dňa 03. 06.
2015, pretože žalobca predmetné úkony vyúčtoval podľa § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky s tým, že úkon
trval viacej ako 4 hodiny. Uvedený postup nebol správny, vzhľadom na Dohodu medzi stranami sporu o
odmene za jeden úkon právnej služby v sume 200,- Eur, teda bez ohľadu na počet hodín. Pokiaľ išlo o

námietku žalovaného k úkonu právnej služby za účasť žalobcu na výsluchu dňa 25. 03. 2015, okresný
súd mal za to, že uvedená skutočnosť vyplývala z prvého vyúčtovania zo dňa 12. 11. 2015, avšak zrejme
z dôvodu chyby v písaní či posunutia textu pri spracovaní, keďže ohodnotenie úkonu v rozsahu 200,-
Eur absentovalo pri uvedenom úkone označenom pod č. 39 vo vyúčtovaní za účasť na konfrontácii dňa
29. 06. 2015, preto nedošlo k navýšeniu počtu úkonov, ale len o chybu v písaní. Vzhľadom na späťvzatie

žaloby žalobcom v časti sumy 800,- Eur s príslušenstvom, konanie v uvedenej časti podľa § 145 ods.
2 CSP zastavil. Po späťvzatí žaloby v časti sumy 800,- Eur považoval za dôvodný nárok žalobcu na
zaplatenie sumy 3.200,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s
plnením peňažného dlhu, úrok z omeškania priznal žalobcovi až od 22. 04. 2017, a to s poukazom na
predžalobnú výzvu zaslanú žalovanému listom zo dňa 05. 04. 2017, v ktorej žalobca vyzval žalovaného

k zaplateniu požadovanej sumy v lehote 10 dní od doručenia výzvy.Predmetná výzva bola žalovanému
doručená dňa 11. 04. 2017 a vzhľadom na uplynutie 10 dňovej lehoty na plnenie, sa žalovaný dostal do
omeškania až dňom 22. 04. 2017. Z uvedeného dôvodu bol nedôvodný bol nárok žalobcu na priznanie
úrokov z omeškania už od 02. 10. 2015. Žalobu v rozsahu 1 800,- Eur s príslušenstvom ako nedôvodnú
zamietol.

4. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 CSP (bez uvedenia príslušného odseku -
poznámka odvolacieho súdu), a to vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu v spore s tým, že
úspešný bol v rozsahu 55,17 % ohľadne priznania sumy 3.200,- Eur, jeho neúspech bol ohľadne sumy800,- Eur + 1.800,- Eur, spolu v sume 2.600,- Eur, teda 44,83 %, preto čistý úspech žalobcu v spore
predstavoval 10,34 %, v ktorom rozsahu mu priznal náhradu trov konania voči žalovanému.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, a to konkrétne do
tretieho a štvrtého výroku a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v uvedenej časti zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, event., aby v napadnutej časti žalobe
vyhovel.

6. Mal za to, že Vyhláška reflektuje skutočnosť, kedy advokát účtuje úkony právnej služby v systéme ex
offo, v dôsledku čoho si štát ako platiteľ za vykonané úkony právnej služby určuje podmienky, za ktorých
je ochotný ich uhradiť, pričom Dohoda o odmene nie je samoúčelná a obsahuje prvky, ktoré si strany
Dohodymôžuurčiťajnadrámecpríslušnejprávnejnormypridodržanívšeobecnýchpravidielkorektnosti
a dobrých mravov. Ku konštatovaniu prvoinštančného súdu o svojvôli na jeho strane uviedol, že pri
výkone právnej služby v trestných veciach sa v praxi vyskytuje mnoho úkonov, ktoré Vyhláška nemohla

absorbovať, ale reálne ich advokátska prax prináša. Poukázal na vykonané úkony v časovom rozmedzí
od novembra 2014 do februára 2015 (v rozmedzí 4 mesiacov), ktoré neboli vykonané samoúčelne, ale
na požiadanie žalovaného, za účelom ho oboznámiť čo najlepšie a v najširšom rozsahu o rozhodných
skutočnostiach, preto vykonal porady so žalovaným. Ak by postupoval podľa rozhodnutia súdu, prvá
porada by so žalovaným nasledovala po uplynutí zhruba 4 mesiacov od prevzatia obhajoby, ktorá doba

by mohla byť považovaná za jeho nečinnosť. Preto bol nútený postupovať podľa zákona o advokácii, aby
neporušil základné princípy advokácie o poskytovaní právnej služby. Predmetná Dohoda neobsahovala
žiadne inštitúty nad rámec zodpovedného výkonu obhajoby v prospech žalovaného, ani prvky svojvôle,
pričom žalovaný nenamietal vykonanie úkonov. Za predpokladu, že by inštitút Dohody neumožňoval aj
iné dojednania ako ustanovuje Vyhláška, stratil by akúkoľvek relevantnosť, pretože by išlo o duplicitu

s uvedenou Vyhláškou.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu popieral, že si u neho vyžiadal vykonanie právnych služieb,
ktorých sa odvolanie týkalo, a to porady, ktoré síce boli vykonané, ale svojvoľne zo strany žalobcu, za
účelom napočítania odmien, pretože mal byť odmeňovaný podľa počtu úkonov právnej služby. Poukázal

na služby, ktorých sa odvolanie týka, vykonané v prípravnej fáze trestného konania, za nezmenenej
dôkaznej situácie a bez vykonávania procesných úkonov, čím nebola daná ich potreba a ani jeho vôľa
vyžiadať si uvedené porady. Navrhol rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť, napriek tomu, že sa s
ním nestotožnil, pričom nemal možnosť preukázať absolútnu neplatnosť zmluvy o poskytovaní právnych
služieb znejúcej na vyššiu sumu než bola v skutočnosti dohodnutá.

8. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného mal za to, že jeho nárok je dôvodný. Poukázal
na nepopretie žalovaným vykonanie úkonov právnych služieb, spornou bola iba výška jeho odmeny.
Žalovaný ich až vo vyjadrení zo dňa 22. 06. 2019 popieral, pričom právne služby boli vykonané riadne
a ak s nimi nesúhlasil, mohol ich kedykoľvek odmietnuť. Nemal dôvod vykonávať služby svojvoľne a

za účelom napočítania odmien. Vyjadrenie žalovaného považoval za účelové s cieľom minimalizovať
jeho nárok.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutom treťom výroku a v závislom výroku o trovách konania (štvrtý výrok) podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je v napadnutých výrokoch vecne
správne. Odvolací súd sa s rozhodnutím prvoinštančného súdu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom savysporiadava so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

13. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia zmluvnej odmeny za právne služby súvisiace
so zastupovaním žalovaného v trestnom konaní. Na vzťah medzi advokátom a klientom sa vzťahujú
okrem ustanovení OZ, osobitné predpisy, a to Zákon o advokácii a vyhláška č. 655/2004 Z. z., ktorá
rozlišuje zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta. Pri uzatváraní Zmluvy sa môže (nemusí) advokát
dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej odmeny. Ak však nedôjde k takejto dohode, predpokladá sa,

že sa advokát dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení Vyhlášky o tarifnej odmene. V
danom prípade sa strany sporu dohodli na zmluvnej odmene za jeden úkon právnej služby vo výške
200,- Eur.

14. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,Zákon
o advokácii“), sa výkonom advokácie rozumie zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi

verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád,
spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie
formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu.

15.Podľa§18ods.1Zákonaoadvokácii,advokátjepovinnýprivýkoneadvokáciechrániťapresadzovať

práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

16. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať
s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom

a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych
služieb.

17. Odmenu advokáta teda upravuje vyhláška č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb, ktorá rozlišuje zmluvnú odmenu (§ 2- 8, t. j. hodinová odmena, paušálna
odmena, podielová odmena), tarifnú odmenu (§ 9 - 14) a tarifnú odmenu v osobitných prípadoch.

18. Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob a
výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny je vecou dohody, nemôže byť v rozpore s dobrými

mravmi a rozsah vykonaných úkonov zo strany advokáta (žalobcu) nemôže byť svojvoľný.

19. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že rozsah a typy úkonov, ktoré sú odmeňované, napr.
tarifnou odmenou dohodnutou inak, ako základnou sadzbou tarifnej odmeny, sú upravené v § 14
Vyhlášky, a preto, pokiaľ si žalobca vyúčtoval úkony právnej pomoci nad rámec právnej úpravy v zmysle

citovaného ustanovenia, jeho postup nebol správny, pretože právny predpis upravuje presný počet
úkonov právnej služby v trestnom konaní, za ktoré je možné účtovať zmluvnú odmenu.

20.Odvolacísúddodáva,ženavyšeporadysožalovaným(akoklientomžalobcu)vtakkrátkomčasovom
období neboli prospešné, účelné či hospodárne s poukazom na § 18 ods. 2 Zákona o advokácii, čoho

dôkazom je skutočnosť, že medzi poradami žalobcu a žalovaného nebol zo strany žalobcu vykonaný
žiadny iný úkon právnej služby. Taktiež pokiaľ sa strany sporu dohodli na zmluvnej odmene za úkon
200,- Eur, nemal žalobca právo uplatňovať si úkon podľa počtu hodín.

21. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo ani rozdielne vyúčtovanie trov obhajoby žalobcu zo dňa 12. 10.

2015 priložené k žalobe a vyúčtovanie zo dňa 18. 11. 2018, z ktorého však prvoinštančný súd vychádzal.
22. Preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom treťom a štvrtom výroku ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

23. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým konanie o zaplatenie 800,-

Eur s príslušenstvom zastavil (prvý výrok), vyhovujúci druhý výrok, ktorým žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.200,- Eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 22. 04. 2017 až do
zaplatenia, zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 CSP).24. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu

zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol
v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho
konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké
účelne vynaložené trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).