Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. október 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3Tos/42/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5915010149
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Mazúch
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5915010149.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, na neverejnom zasadnutí konanom 8. októbra 2020 v senáte zloženom z predsedu
senátu Mgr. Miroslava Mazúcha a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Vladimíra Sučika prejednal
sťažnosť odsúdeného Z. I. proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 1PP/15/2015 z
20.5.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného Z. I. z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Ružomberok podľa § 416 Tr. por. a § 68 ods. 2 Tr. zák. vyslovil,
že odsúdený Z. I., toho času vo výkone trestu v ÚVTOS v Ilave, sa v skúšobnej dobe po podmienečnom
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody neosvedčil a nariadil mu výkon zvyšku trestu odňatia slobody
1 rok, 5 mesiacov a 1 deň, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T/192/2014
z 25.2.2015, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/46/2015 z 9.4.2015, v spojení s

rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T/103/2007 z 18.6.2007 pre obzvlášť závažný zločin podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Tr. zák. a iné vo výmere 10 rokov nepodmienečne.

Podaním doručeným 25.5.2020 podal odsúdený návrh o odňatie veci Krajskému súdu v Žiline a jej
prikázanie Krajskému súdu v Trenčíne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 4Ndt 20/2020 zo 4.8.2020 podľa § 23 ods. 1 Tr. por.
rozhodol, že trestnú vec odsúdeného Z. I. vedenú na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 3Tos/42/2020
tomuto súdu neodníma. Uznesenie bolo doručené odsúdenému 17.9.2020 postupom podľa § 66 ods.
4 Tr. por.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť odsúdený, a to ihneď po jeho vyhlásení. V dôvodoch

podanej sťažnosti uviedol, že v priebehu konania pred okresným súdom mu predseda senátu 6.5.2020
určil päťdňovú lehotu na ustanovenie, resp. zvolenie si obhajcu podľa vlastného výberu na svoje náklady.
Vzhľadom na svoju dlhodobú materiálnu núdzu, ktorá mu bránila zvoliť si advokáta na svoje náklady
20.5.2020 požiadal predsedu senátu o ustanovenie obhajcu súdom. Poukázal na ustanovenie § 34 ods.
3 a 40 ods. 2 Tr. por., čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predseda senátu mu však dal na vedomie, že jeho žiadosti

o ustanovenie obhajcu nevyhovie a neustanoví mu obhajcu z dôvodov, že sa v konaní o premene
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nejedná o povinnú obhajobu. Predseda
senátu tým porušil jeho ústavné právo na obhajobu. Právo na obhajobu sa pritom zaručuje ako základné
právo fyzickej osoby podliehajúce všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv
a slobôd a možno ho považovať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejným
záujmom, ktorý je predmetom ústavnej ochrany. Účelom práva na obhajobu je poskytnúť príležitosť

brániť sa obvinenému zo spáchania trestného činu. Navrhol, aby nadriadený súd napadnuté uznesenie
zrušil, nariadil okresnému súdu, aby mu ustanovil obhajcu a vo veci znovu konal a rozhodol.Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku
napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť bola podaná v

zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou, avšak táto nie je dôvodná.

V súvislosti s procesným postupom okresného súdu je namieste konštatovať, že konanie
predchádzajúce napadnutému uzneseniu bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku, najmä v súlade s ustanovením § 416 a § 417 Tr. por. Nadriadený

súd zistil, že odsúdený bol pred rozhodnutím o nariadení výkonu zvyšku trestu vypočutý. Sťažnostné
námietky odsúdeného k procesnému postupu prvostupňového súdu, najmä k neustanoveniu obhajcu
sú nedôvodné.

Odsúdený bol na prvé verejné zasadnutie 6.5.2020 riadne a včas predvolaný. Na verejnom zasadnutí po
poučení podľa § 34, § 122, § 123 Tr. por. uviedol, že si chce sám zvoliť obhajcu. Po výslovnom poučení

predsedom senátu podľa § 40 ods. 2 Tr. por., teda, že ak nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov
obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný v konaní pred súdom predseda senátu ustanoviť
mu obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby, výslovne uviedol, že
obhajcu si chce zvoliť sám. Z tohto dôvodu mu predseda senátu poskytol lehotu 5-tich pracovných dní,
aby súdu oznámil a predložil plnú moc ustanoveného obhajcu s tým, že ak tak neurobí, súd bude mať

za to, že si obhajcu nevolí a zároveň nebude prihliadať na ustanovenie § 40 ods. 2 Tr. por. Odsúdený
poučenie zobral na vedomie. Predseda senátu verejné zasadnutie odročil na 20.5.2020. Odsúdený Z. v
lehote 5 - pracovných dní plnomocenstvo zvoleného obhajcu konajúcemu súdu nepredložil, ani v tejto
lehote nepožiadal o ustanovenie obhajcu pre nemajetnosť podľa § 40 ods. 2 Tr. por.

Odsúdený však na odročenom verejnom zasadnutí 20.5.2020 po opätovnom poučení, ako aj o tom, že
ustanovenie § 40 ods. 2 Tr. por. nevyužil a preto sa bude pokračovať vo verejnom zasadnutí uviedol,
že pochopil, že má právo zvoliť si obhajcu, ale situácia je taká aká je, a preto by chcel využiť možnosť
ustanoviť obhajcu ex offo. Odsúdený tiež dodal, že kontaktoval syna, ktorý je advokátom, ale ten bol
zaneprázdnený a ďalší advokát taktiež nemohol. Bolo mu odporučené, aby žiadal ustanoviť obhajcu.

Súd napriek tomu vykonal verejné zasadnutie a vo veci meritórne rozhodol. Okresný súd ku konaniu
odsúdeného uviedol, že ho vyhodnotil iba ako účelové s cieľom ukončiť aktuálny výkon trestu a dostať
sa na slobodu. Odsúdenému bola totiž daná možnosť požiadať o ustanovenie obhajcu pre nemajetnosť,
ktorú však nevyužil po výslovnom poučení ihneď, ani v určenej lehote predsedom senátu. Na jeho ďalšiu
žiadosť už preto súd neprihliadol a považoval ju len za obštrukciu.

Nadriadený súd sa s konštatovaním okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, pričom poukazuje
na to, že podľa § 36 ods. 4 Tr. por. za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj za včasnosť podania
žiadosti o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 Tr. por. zodpovedá sám obvinený. Týmto zákonným
ustanovením sa stanovila zodpovednosť obvineného za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj za včasnosť

podania žiadosti o ustanovenie obhajcu z dôvodu nemajetnosti. Uvedené zákonné ustanovenie bolo
zavedené práve s cieľom zabrániť obštrukciám s tým, že žiadosť o ustanovenie obhajcu z dôvodu
nemajetnosti nie je dôvodom na zmenu termínu nariadeného úkonu trestného konania. Obvinený má
teda zodpovednosť aj za včasné podanie žiadosti o ustanovenie obhajcu. Cieľom tohto ustanovenia
bolo práve obmedziť možnosť špekulatívnych žiadostí obvinených a jednoznačne vymedziť ich

zodpovednosť za zabezpečenie svojho práva na obhajobu v súlade s legitímnym záujmom na procesnej
efektivite trestného konania - na vykonaní trestného konania bez prieťahov.

Odsúdenému bola už na prvom verejnom zasadnutí 6.5.2020 daná možnosť na ustanovenie obhajcu
pre nemajetnosť podľa § 40 ods. 2 Tr. por., ktorú odsúdený výslovne odmietol. V určenej lehote 5 - tich

pracovných dní, po odročení verejného zasadnutia, podľa § 40 ods. 1 Tr. por. plnomocenstvo zvoleného
obhajcu nepredložil a ani neoznámil, že žiada ustanoviť obhajcu pre nemajetnosť podľa § 40 ods. 2 Tr.
por. Okresný súd preto na verejnom zasadnutí 20.5.2020 už na jeho opätovnú žiadosť neprihliadal a
konanie odsúdeného správne posúdil ako obštrukčné. Konaním okresného súdu tak neboli porušené
práva odsúdeného na jeho obhajobu, pretože odsúdenému po zákonnom poučení bolo umožnené

využitie jeho práv spočívajúce v zvolení, alebo v ustanovení obhajcu, no odsúdený vlastným konaním
svoje právo na zvolenie, či ustanovenie obhajcu pre nemajetnosť nevyužil, ale naopak jeho využitie v
podstate sám zmaril.Z preskúmavaného spisu vyplýva, že odsúdenému plynula skúšobná doba pri podmienečnom
prepustení od 8.6.2015 do 8.6.2020. Počas plynutia skúšobnej doby sa odsúdený dopustil 27.1.2020
prečinukrádežepodľa§212ods.1písm.g)Tr.zák.začomuboluloženýtrestodňatiaslobodyvovýmere

6 mesiacov, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Odsúdený trest odňatia slobody vykonal od 27.1.2020 do 27.7.2020.

Takétosprávanie,keďsaodsúdenýopakovanedopustilúmyselnejmajetkovejtrestnejčinnosti,nemožno
ani podľa názoru krajského súdu považovať za vedenie riadneho spôsobu života. Odsúdený teda

nevyužil možnosť, ktorá mu bola daná pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody,
ale naopak opakovane sa počas plynutia skúšobnej doby dopustil úmyselného trestného činu. Výrok
okresného súdu o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu
trestu odňatia slobody, preto považuje krajský súd za zákonný.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok napadnutého uznesenia o určení zvyšku trestu odňatia slobody

vo výmere 1 rok, 5 mesiacov a 1 deň. Odsúdený z výkonu 10 -ročného nepodmienečného trestu odňatia
slobody vykonal od 9.11.2006 do 8.6.2015 jeho časť vo výmere 8 rokov, 6 mesiacov a 29 dní. Zvyšok
trestu preto okresný súd správne určil na 1 rok, 5 mesiacov a 1 deň.

Na základe týchto skutočností nadriadený súd sťažnosť odsúdeného Z. I. podľa § 193 ods. 1 písm. c)

Tr. por. zamietol, pretože nie je dôvodná.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.