Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/112/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218203477
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4218203477.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcov: 1. E. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., U. XX,
zastúpená Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Komárno, Župná 14, IČO: 30 798
841, 2. M. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Dlhé
Lúky 1, Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom
Komárno,Župná14,IČO:30798841,protižalovanému:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 270 000 eur, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. januára 2020 č. k. 13C/50/2018-380, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému voči žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom z 16. januára 2020 č. k13C/50/2018-380, zamietol žalobu o
zaplatenie 270 000 eur. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia 1. a 2. sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalovanej 100 % náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o

výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na § 11, § 13 ods. 1, § 16 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo len „OZ“) a podľa ustanovení § 3 ods. 1,
2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a § 8 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobou doručenou súdu dňa 17. 07. 2018 si žalobkyňa
1. uplatnila proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR nárok na náhradu
škody z dôvodu, že tým, že žalobca 2. bol rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 uznaný za vinného, vznikla im škoda aj
ujma. Oba súdy mali postupovať “ULTIMA RATIO“, teda dať prednosť prijatiu netrestných opatrení. Tento
stav považujú za násilný akt proti rodine, ktorá bola násilne rozdelená, v dôsledku čoho sa dostali do

dlhovej pasce. Škoda vznikla najmä na výdavkoch, a to nemalá, vyše 10 000 eur. Rozsudok je 11 rokov
negatívne pôsobiaci faktor a vytvára zdraviu škodlivé prostredie, neistotu, zdravotné problémy. Štát sa
mohol a mal postaviť na stranu rodiny, vnímať jej skutočné potreby a podľa toho vybrať prostriedky,
nekriminalizovaťveciapoužiťliečenie.Súdymalipostupovaťvduchuochranyzákladnýchprávaslobôd,avšak rozbili celú rodinu, ktorá sa nevie poriadne stretávať. Žiadala, aby štát za exces a nespravodlivé
rozhodnutie zaplatil 270 000 eur, pričom za rok 2014 - od februára - žiadajú vyplatiť sumu 11 x 220,52
= 2.307,59 eura, za rok 2015 a 2016 žiadajú vyplatiť 2 x (12 x 220,52) = 2 x 2 646,24 eura, za rok

2017 žiadajú 12 x 247,61 = 2 971,32 eura, za rok 2018 doposiaľ sumu 1 733,27 eura. Morálna škoda
je horšia, pretože čas, ktorý nemôžu spolu tráviť im nikto nevráti. Škoda a morálna ujma im vznikla
rozhodnutiami Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 a sp. zn. 2Nt/7/2017, Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 a sp. zn. 1Tos/79/2017. Navrhla ich pripojiť spolu so spismi Okresného
súdu Komárno sp. zn. 12Er/858/2014, 9Er/848/2016, 10Csp/4/2017, 7Csp/46/2017, 10Csp/120/2017,

14Csp/125/2017, 2Nt/7/2017, 13C/464/2014, 12Er/799/2015. Podľa záverečného textu uvedenej žaloby
sa k žalobe pripojil aj žalobca 2.

4. Na výzvu súdu žalobkyňa 1. v podaní doručenom súdu prvej inštancie 11. 09. 2018, okrem tvrdení
uvedených v žalobe uviedla, že chce so svojim manželom ďalšie dieťa. Žalovanú sumu považuje za
odôvodnenú, lebo 11 rokov odlúčenia na základe rozsudku sp. zn. 11T/66/2014 je justičnou vraždou a

poslednýklinecdorakvybolapremenapodmienkynasilulebovýkladzákonaumožňoval,aby nazáklade
vysokého trestu bol výkon zvyšku trestu (2 roky, 9 mesiacov a 7 dní) uložený 3Pp/134/2009 odpustený.
Ďalej uviedla, že pre manžela žiadali len liečenie, lebo chcela naďalej riadne fungovať ako rodina a s
manželom vychovávať spoločného syna. Ak sumu 270 000 eur rozráta na 13 rokov, 9 mesiacov a 7 dní,
je to 5 012 dní, na jeden deň pripadne suma 53,90 eura na ňu a malého syna. Mesačne dostával 220,52

eura, teda od 14. 03. 2014 do 01. 09. 2018 vypadlo 12 571,63 eura; advokáti, súdne poplatky, väzba
20 000 eur; komunikácie, návštevy 1 500 eur. Za 13 rokov, 9 mesiacov a 7 dní predpokladané výdavky
dosiahnu 70 000 eur a morálna škoda 200 000 eur. Rodina nemá žiadne finančné prostriedky, žijú na
hranici chudoby a hrozí im strata bývania. Ujma bola spôsobená rozsudkom Okresného súdu Komárno
sp. zn. 11T/66/2014, škoda vznikla „našej“ rodine - žalobkyni 1., žalobcovi 2. a synovi E. Skutky uvedené

v rozsudku sa nikdy nestali. Štát mal uložiť ochranné liečenie, bez odňatia slobody. Žalobkyňa 1. navrhla
prizvať znalca, ktorý určí škodu spôsobenú násilným rozdelením rodiny.

5. S obdobným textom doručil súdu dňa 11. 09. 2018 doplnenie žaloby aj žalobca 2. s tým, že štát
mal aplikovať Smernicu 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012 a veci mal riešiť v prospech rodiny, lebo štát

zodpovedá za blaho svojich občanov a tiež musí rešpektovať primeranosť, solidaritu, humánnosť a
ľudskú dôstojnosť. Vo veci Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 nebola ani jedna z týchto
zásad akceptovaná. Rodina nevie splniť svoje záväzky, vypadáva jeden príjem. Rodina bude žiadať o
politický azyl, lebo sú mučení.

6. Dňa 13. 12. 2018 žalobkyňa 1. doručila súdu námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi - „ide
o rozsudok (Justičná vražda!!) OS KN vydané JUDr. Erikou Jóbovou, teda o kolegyňu, s ktorou sa
stretávate každý deň“. Taktiež uviedla, že ona osobne by sudkyňu JUDr. Eriku Jóbovú postavila pred
Haagsky tribunál za zločin proti ľudskosti, lebo trpia za to, ona legalizovala špinavosti policajtov.
Žalobkyňa 1. uviedla, že „Neviem čo Vy stále odo mňa chcete Veď všetky Dôkazy máte u Vás na

Súde nemám to ja a Nemá to Ani Fidel Castro a ani Erdoan Turecký prezident ale Máte vy!!“ Manžel
sedí od 14. 02. 2014. Na základe klamlivého rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014
má obmedzenú osobnú slobodu a celá rodina je na základe tohto rozsudku paralyzovaná. Na základe
uvedeného rozsudku Okresný súd Trnava pod sp. zn. 3Pp/134/2009 premenil zvyšok trestu na 2 roky,
9 mesiacov a 7 dní. Teda zvýšil „túto justičnú zlovôľu“ na 13 rokov, 9 mesiacov a 7 dní napriek tomu,

že manžel dodržiaval všetko ako mal.

7. Ministerstvo spravodlivosti SR, konajúc za žalovanú, vo vyjadrení z 02. 04. 2019 k žalobe žalobcov
uviedlo, že žalovaná nároky žalobcov popiera v celom rozsahu ako nedôvodné. Žalobkyňa 1. nie je
aktívne vecne legitimovaná domáhať sa náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,

pretože nebola účastníčkou konania, v ktorom by bolo vydané rozhodnutie, v dôsledku ktorého by jej
vznikla škoda. S poukazom na § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. základnými podmienkami vzniku
nároku na náhradu škody podľa citovaného zákona sú, že poškodená osoba bola účastníkom konania,
v ktorom bolo rozhodnutie vydané a že rozhodnutie je nezákonné. Žalobkyňa 1. nespĺňa ani jednu
z uvedených základných podmienok, keďže rozhodnutie o treste, na základe ktorého odvodzuje svoj

nárok na náhradu škody, bolo vydané v konaní, v ktorom nebola účastníkom v postavení obvineného/
obžalovaného. Pokiaľ žalobkyňa 1. mala postavenie poškodenej osoby v trestnom konaní, žalobkyňa 1.
neuvádza, že prípadný výrok alebo absencia výroku o náhrade škody by boli príčinou vzniku škody, ktorú
si v konaní uplatňuje. Z dôvodu absencie vecnej legitimácie je nárok žalobkyne 1. celkom nedôvodný.Žalobkyňa Ministerstvo spravodlivosti SR písomným podaním z 27. 11. 2015 požiadala o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu skutočnej škody vo výške 20 000 eur. Keďže v tomto konaní sa domáha
ajnáhradynemajetkovejujmy,ktoránebolapredbežneprerokovaná,žalobkyňa1.nesplnilaanizákladnú

hmotnoprávnu podmienku na to, aby sa súd mohol jej nárokom zaoberať.

8. Rozhodnutie o treste uloženom žalobcovi 2. je zákonné. Z obsahu žaloby vyplýva, že k žalobe sa
pripojil aj žalobca 2., ktorý svoj nárok na náhradu škody odvodzuje (prostredníctvom tvrdení svojej
manželky) z toho dôvodu, že právoplatným odsúdením na trest odňatia slobody sa zasiahlo do jeho

práva na riadny rodinný život a súkromie, pretože je počas výkonu trestu odňatia slobody odlúčený od
svojej rodiny. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, na základe ktorých sa domáha náhrady
nemajetkovejujmy.Keďžerozhodnutieotrestenebolozrušenéprenezákonnosťažalobca2.nebolspod
obžaloby ani oslobodený, nárok žalobcu 2. je nedôvodný s poukazom na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. a § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca 2. bol rozsudkom Okresného súdu Komárno, sp.
zn. 11T/66/2014 uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby a odsúdený

na nepodmienečný trest odňatia slobody. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 12. 01. 2017, keďže
Krajský súd v Nitre zamietol v konaní sp. zn. 4To/98/2016 odvolanie žalobcu 2. Súd právoplatne zamietol
aj návrhy žalobcu 2. na povolenie obnovy konania. Žalobca 2. netvrdí a ani nepreukázal, že mu bol
uložený nezákonný trest, alebo bol spod obžaloby oslobodený, teda že trest vykonáva nezákonne.
Rozhodnutie o vine a o odsúdení žalobcu 2. na trest odňatia slobody sa považuje za zákonné a súd

rozhodujúci o náhrade škody je viazaný týmto rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Nárok žalobcu 2. je
nedôvodný, pretože neexistuje žiadny zákonný titul, na základe ktorého by žalobcovi 2. vznikla škoda.
S poukazom na uvedené navrhol žalobu zamietnuť. Žalobca 2. pred podaním žaloby vôbec nepožiadal
Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

9.Kvýškeuplatnenéhonárokuministerstvouviedlo,ženárokžalobcovnanáhraduškodyanemajetkovej
ujmy, vyčíslený vo výške 270 000 eur, je nepreskúmateľný a nedôvodný. Z obsahu žaloby nie je zrejmé
akú konkrétnu výšku náhrady majetkovej škody požaduje každý zo žalobcov, a ani to, akú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy požaduje každý zo žalobcov, pretože tvrdený zásah mohol zasiahnuť do osobnostnej
sféry jednotlivých žalobcov rozdielne. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné identifikovať ani

na základe odpočtu požadovanej náhrady majetkovej škody z celkovej uplatnenej sumy 270 000 eur,
pretože samotná výška náhrady majetkovej škody nie je zrozumiteľná. Sumarizáciou nárokov, ktoré si
žalobcovia uplatnili vyplýva, že požadujú: sumu viac ako 10 000 eur, ktorú predstavujú peňažné záväzky
žalobcov voči tretím osobám; sumu 12 304,66 eura, ktorá je špecifikovaná tým, že ide o rozhodnutie
ÚPSVaR; sumu 12 571,63 eura, ktorú špecifikovali ako ušlé dávky žalobcu 2.; sumu 14 320,27 eura,

ktorú označili ako výpadok príjmu; náklady a trovy obhajoby žalobcu 2. vo výške 20 000 eur; náklady
vyvolané návštevou žalobcu 2. v ústave na výkon trestu vo výške 1 500 eur; spolu: 70 696,56 eura.
Uvedené nároky sú nedôvodné, pretože absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou
a rozhodnutím o treste uloženého žalobcovi 2.; požadovaná výška nárokov nie je žiadnym spôsobom
preukázaná, osobitne nie sú preukázané vynaložené trovy konania a obhajoby žalobcu 2. v trestnom

konaní a náklady vyvolané návštevou žalobcu 2.; žalobcovia nepreukázali ani to, že skutočné náklady
vynaložili; nároky sú zameniteľné, pretože nároky označené ako ušlé dávky sú zameniteľné s nárokmi
vyplývajúcimi z rozhodnutí ÚPVSaR, resp. s nárokmi označenými ako výpadok príjmu. Nároky sú zrejme
uplatňovanéopakovane,alevrôznejvýške,pričomichsumuniejemožnépreskúmať;nárokyvsúvislosti
s neuhradenými záväzkami žalobcov voči tretím osobám nie sú dôvodné. Pokiaľ žalobcovia prevzali na

seba peňažné záväzky, ich povinnosť uhradiť záväzky tretím osobám by trvala bez ohľadu na to, či by
bolo alebo nebolo vydané rozhodnutie o treste. Z tohto dôvodu aj návrhy žalobcov, aby súd pripojil a
oboznámil sa so súdnymi spismi v civilných a exekučných konaniach, ktoré označili v podaní zo dňa
12. 07. 2018, sú nedôvodné. Žalobcom škoda nemohla vzniknúť, preto by bolo neúčelné a nedôvodné
vykonávať dokazovanie. Nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sú taktiež nedôvodné, keďže absentuje

akákoľvek príčinná súvislosť medzi tvrdenou ujmou a rozhodnutím o treste uloženého žalobcovi 2. Je
teda neúčelné a nehospodárne, aby na preukázanie tvrdených zásahov do osobnej a rodinnej sféry
žalobcov, súd vykonával dokazovanie výsluchom svedkov. Záverom navrhol, aby súd žalobu žalobcov
v celom rozsahu voči žalovanej zamietol a zaviazal žalobcov na náhradu trov konania žalovanej.

10. Žalobcovia v podaniach doručených súdu 24. 04. 2019 a 26. 04. 2019 k vyjadreniu žalovanej uviedli,
že nie je potrebné preukázať predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie 270 000 eur z dôvodu, že
žalobou uplatnený nárok je podriadený § 11 až § 13 OZ a taktiež ustanovenie čl. 7 ods. 5, čl. 154c ústavy,
čl. 8 Dohovoru, čl. 23 Medzinárodného paktu obč. pol. Práv (ICCPR).11. Súd prvej inštancie uznesením z 06. 05. 2019 priznal žalobcom oslobodenie od súdneho poplatku
v celom rozsahu.

12. Žalovaný v duplike z 14. 05. 2019 uviedol, že žalobcovia naďalej zotrvávajú na tvrdení, že
rozhodnutím o vine a treste, na základe ktorého žalobca 2. vykonáva nepodmienečný trest odňatia
slobody, došlo k zásahu do ich rodinného a súkromného života, čím odôvodňujú aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a majetkovej škody v celkovej výške 270 000 eur. Tvrdenie žalobcov, v zmysle

ktorého im žalobný nárok vznikol v súvislosti so zákonnou úpravou § 11 a 13 Občianskeho zákonníka,
je nesprávne. Aplikácia rozhodnej právnej úpravy sa v tomto prípade odvíja od skutkových tvrdení
žalobcov. Žalobcovia pritom tvrdia, že do ich rodinného a súkromného života žalovaná zasiahla vydaním
nezákonného rozhodnutia (rozsudok o vine a treste pre žalobcu 2.). V takom prípade je ale vylúčená
aplikácia právnej úpravy Občianskeho zákonníka, ktorá sa vzťahuje na zásahy do osobnosti fyzických
osôb, ktorými nie sú nezákonné rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup orgánov verejnej moc.

Právny rámec, na základe ktorého môže súd nárok žalobcov posudzovať predstavuje zákon č. 514/2003
Z. z. Žalobcovia nemôžu obchádzať splnenie týchto zákonných požiadaviek tvrdením, že si nárok
uplatňujú podľa Občianskeho zákonníka. Takýto postup je neprípustný. Žalobcovia pritom neoznačili
ani nepreukázali, že by splnili zákonné požiadavky (v prvom rade zmenu alebo zrušenie rozhodnutia
o ktorom tvrdia, že je nezákonné) na vznik nároku. Zdôraznil, že v prípade posudzovania nároku

žalobcov v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, by namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu.
Z tvrdení žalobcov vyplýva, že k neoprávnenému zásahu malo dôjsť zo strany súdov. Pokiaľ teda
žalobcovia ako žalovaného označili Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR,
označili subjekt, ktorý nie je pôvodcom „neoprávneného zásahu“, a teda nemôže byť subjektom pasívne
vecne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti. Žalovaná nemohla ovplyvniť konanie a postup

uvedených subjektov a zároveň žalovanej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť znášať
zodpovednosť za konanie týchto orgánov, ktorým bolo podľa tvrdenia žalobcov zasiahnuté do práva
na ochranu osobnosti. Žalovaná teda v predmetnom konaní nemôže byť osobou povinnou poskytnúť
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
201/2007 z dňa 30. júla 2008 a uznesenie Ústavného súdu SR, I. ÚS 137/2007-15 z 23. augusta 2007.

Obdobné závery sú prijaté aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2013, sp. zn. 3Cdo
176/2012 (judikát R 127/2014) a rozhodnutí z 26. septembra 2012, sp. zn. 6Cdo 149/2011. Do pozornosti
dal aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 17. októbra 2018, sp. zn. Keďže žalobcovia nesplnili povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť ani v replike, súd by v súlade so sudcovskou koncentráciou konania vo
vzťahu k žalobcom mal žalobu žalobcov zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú.

13. Žalobcovia v podaní doručenom súdu prvej inštancie 17. 05. 2019 navrhli zabezpečiť aj výpis
návštev žalobcu 2. v ÚVTOS, výpis telefonických hovorov, predvolať pani ombudsmanku, zabezpečiť aj
spis Okresného súdu Komárno 3Nt/87/2017 a v podaniach doručených súdu 03. 06. 2019 sa vyjadrili
k duplike žalovaného s tým, že jeho argumenty sú od veci. Označili všetky dôkazy. Vo vyjadreniach

doručených súdu 06. 06. 2019, 14. 06. 2019, 20. 06. 2019, 02. 09. 2019, 03. 09. 2019 zdôrazňovali
pozitívny záväzok štátu, ktorý štát neaplikuje. Žalobca 2. v podaní doručenom prvoinštančnému súdu
03. 09. 2019 vyzval štát na zaplatenie 270 000 eur ako aj zníženie extrémne vysokého trestu odňatia
slobody a po znížení trestu jeho presun do ústavu, ktorý dokáže usporiadať každý mesiac návštevy
rodiny. Taktiež navrhli pripustiť mal. E. do konania ako ďalšieho žalobcu. Pripojil aj splnomocnenie, ktoré

muzamaloletéhoudelilaakozákonnázástupkyňa-žalobkyňa1.Súčasnedoručilsúdusvojestanoviská,
v ktorých žalobcov vyzval na späťvzatie žaloby pre jej nedôvodnosť s tým, že v prípade zotrvania na
podanej žalobe je oprávnený odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, čo aj urobí.

14. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že medzi stranami nie je sporné, že

žalobca 2. bol právoplatne odsúdený v konaní Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 v spojení
s konaním Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 za zločin týrania a bol mu uložený trest odňatia
slobody v dĺžke 11 rokov. Nie je sporné, že žalobca 2. tento trest vykonáva v ÚVTOS. Sporný je nárok
žalobcov na uplatnené peňažné plnenie titulom náhrady nemajetkovej ujmy aj titulom náhrady škody
z dôvodu, že súdu sa javí, že na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy nie sú splnené podmienky

predpokladané zákonom č. 514/2003 Z. z., resp. v súvislosti s tvrdeným zásahom do osobnostných práv
žalobcov a v súvislosti s tým do úvahy prichádzajúcej náhrady nemajetkovej ujmy nie je daná pasívna
legitimácia žalovanej.15. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu
Komárno č. 11T/66/2014-2951 z 20. októbra 2016 žalobca 2. za skutky podrobne popísané vo výroku
uvedeného rozsudku, súvisiace so žalobkyňou 1. ako aj O. C. a O. D. ako poškodenými, bol uznaný

vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno
a/, odsek 2 písmeno d/ v spojení s § 138 písmeno b/, písmeno j/ Trestného zákona účinného v čase
spáchania skutku a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov nepodmienečne. Pre výkon
uloženého trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a bolo mu
uložené protialkoholické liečenie ústavnou formou.

16. Podľa odôvodnenia uvedeného rozsudku bol žalobca 2. rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.
1T/45/01 z 31. októbra 2002 uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 odsek 1 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov, pre
výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu bolo uložené ochranné
protialkoholickéliečenievambulantnejforme.UznesenímNajvyššiehosúduSRvBratislaveč.1To/12/03

z 9. apríla 2003 bolo odvolanie žalobcu 2. ako obžalovaného zamietnuté a rozsudok nadobudol
právoplatnosť. Obžalovaný ambulantné protialkoholické liečenie absolvoval počas výkonu trestu odňatia
slobody. Dňa 22. 03. 2010 bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a bola mu
určená skúšobná doba v trvaní 7 rokov.

17. Krajský súd v Nitre uznesením č. 4To/98/2016-3118 z 12. januára 2017 odvolania žalobcu 2.,
žalobkyne 1. a okresnej prokurátorky v Komárne proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn.
11T/66/2014 z 20. októbra 2016 zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 01. 2017.

18. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tdo/21/2019 z 31. júla 2019 dovolanie obvineného žalobcu

2. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z 12. januára 2017 odmietol. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 31. 07. 2019.

19. Okresný súd Komárno uznesením č. k. 2Nt/18/2017-122 z 8. marca 2018 zmenil ochrannú ústavnú
protialkoholickú liečbu uloženú rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 z 20. októbra

2016 na ambulantnú. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 03. 05. 2018.

20. Okresný súd Komárno uznesením sp. zn. 2Nt/18/2017-137 z 03. 05. 2018 zobral na vedomie
späťvzatie sťažnosti odsúdeným - žalobcom 2. a žalobkyňou 1., ktorú podali proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno č. k. 2Nt/18/2017-122 z 8. marca 2018.

21. Okresný súd Komárno uznesením č. k. 3Nt/5/2018-117 z 23. augusta 2018 zamietol návrh
odsúdeného - žalobcu 2. a aj žalobkyne 1. na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo rozsudkom
Okresného súdu Komárno č. k. 11T/66/2014 z 20. októbra 2016 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Nitre č. k. 4To/98/2016-3118 z 12. januára 2017. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. 11. 2018.

22. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1Tos/109/2018-169 z 29. novembra 2018 sťažnosť žalobcu 2. a
žalobkyne 1. proti uzneseniu Okresného súdu Komárno z 23. augusta 2018 sp. zn. 3Nt/5/2018 zamietol.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. 11. 2018.

23. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že predmetom konania je nárok
oboch žalobcov na zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy vo výške 270 000 eur z dôvodu,
že právoplatným odsúdením žalobcu 2. na 11 ročný trest odňatia slobody rozsudkom Okresného
súdu Komárno v konaní sp. zn. 11T/66/2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn.
4To/98/2016 bola rodina rozdelená a vytvorila sa pre ňu dlhová pasca. Podľa názoru žalobcov mal štát

zvoliť netrestné opatrenie, a to ochranné liečenie. Žalobcovia výšku nemajetkovej ujmy vyčíslili na 200
000 eur a škodu na výdavkoch, resp. výpadkoch príjmu, vyčíslili vo výške 70 000 eur.

24. Z dôvodu hospodárnosti konania súd prvej inštancie nepristúpil k odstraňovaniu vád návrhu na
pristúpenie ďalšieho subjektu do konania na strane žalobcu doručený súdu pred termínom vytýčeného

pojednávania, v ktorom je odlišne uvedené priezvisko osoby navrhnutej žalobcami vstúpiť do konania
než je uvedené v splnomocnení pre vtedajšieho právneho zástupcu žalobcu, pričom absentuje aj súhlas
toho, kto má takto do konania pristúpiť a návrh na pristúpenie nie je odôvodnený tak, aby bolo zrejméz akých dôvodov si ten, koho vstup do konania navrhli žalobcovia, nárok na zaplatenie sumy 270 000
eur uplatňuje.

25. Žalobcovia tvrdili, že ich nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je nárokom majúcim oporu
v § 11 - § 13 OZ.

26. Keďže žalobcovia za pôvodcu zásahu do ich osobnostných práv odsúdením žalobcu 2. na trest
odňatia slobody v trvaní 11 rokov nepodmienečne rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn.

11T/66/2014 z 20. októbra 2016, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z 12.
januára 2017 označili Slovenskú republiku (štát) konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
SR, pričom v konaní do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázali, že by v trestnej veci
žalobcu 2. konala Slovenská republika a vydala aj rozhodnutie o treste, je zrejmé, že pôvodcom
žalobcami tvrdeného zásahu do ich osobnostných práv nemôže byť štát, teda Slovenská republika,
keď v uvedených trestných veciach žalobcu 2. konali a rozhodovali v súlade so zákonom zverenými

kompetenciami konkrétne orgány štátnej moci.

27. Zdôraznil, že štát ako spôsobilého účastníka konania nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými
organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene
(ZSP č. 4/2006). Vzhľadom k tomu nárok žalobcov na zaplatenie sumy 270 000 eur titulom nárokov

za tvrdený zásah do osobnosti žalobcov zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej Slovenskej republiky, teda z dôvodu, že na strane žalovanej nie je označený subjekt
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti k uplatnenému nároku. Vecnou legitimáciou je totiž stav vyplývajúci
z hmotného práva, kedy jedna strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide (je aktívne vecne legitimovaný) a strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom

hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Žalobcovia v konaní nepreukázali, že
žalovaná neoprávnene zasiahla do ich osobností.

28. Vychádzajúc z uvedeného dodal, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku
tvrdenou žalobcami, preto skúmal danosť nároku žalobcov aj podľa zákona č. 514/2003 Z. z., vzhľadom

na skutkové tvrdenia žalobcov, domáhajúcich sa náhrady škody voči štátu v súvislosti s rozsudkom
Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 z 20. októbra 2016 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z 12. januára 2017.

29. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že ani rozsudok Okresného súdu

Komárno sp. zn. 11T/66/2014 z 20. októbra 2016 a ani uznesenie Krajského súdu v Nitre z 12. januára
2017 neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.

30. Krajský súd v Nitre uznesením č. 4To/98/2016-3118 z 12. januára 2017 odvolania oboch žalobcov
a okresnej prokurátorky v Komárne proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 z

20. októbra 2016 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. januára 2017, kedy nadobudol
právoplatnosť aj rozsudok Okresného súdu Komárno, ktorým bol žalobcovi 2. uložený aj trest odňatia
slobody v trvaní 11 rokov nepodmienečne. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tdo/21/2019 z 31. júla
2019 dovolanie žalobcu 2. ako obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016
z 12. januára 2017 odmietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. 07. 2019.

31. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebola splnená zákonom predpokladaná podmienka v
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. - existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobcovia neuniesli
dôkaznú povinnosť pri preukazovaní splnenia podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa §
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. keď ani nenaznačili, prečo by prípadné samotné konštatovanie

tvrdeného porušenia práva nemalo byť dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom za účelom uhradenia nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Tým, že súdy v oboch namietaných súdnych
konaniach aplikovali príslušné právne predpisy spôsobom, s ktorým žalobcovia nesúhlasia a rozhodli
nielen o vine žalobcu 2., ale aj o jeho treste, nedošlo k porušeniu práv žalobcov.

32. Žalobcovia nepreukázali ani prípadný nesprávny úradný postup súdov v oboch namietaných
konaniach (11T/66/2014, 4To/98/2016). Pojem nesprávneho úradného postupu nie je v zákone č.
514/2003 Z. z. bližšie definovaný, ale v zmysle judikatúry bolo ustálené, že pri nesprávnom úradnompostupe ide o tie prípady vzniku škody, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci ako
rozhodovacou. Ide o porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánov verejnej
moci a to takej povahy, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť

iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou
uplatneného nároku. Pokiaľ žalobcovia namietajú proti uloženej výške trestu, je zrejmé, že namietajú
konečné rozhodnutia súdov v trestnej veci žalobcu 2. Pojem nesprávny úradný postup však nemožno
vzťahovať aj na faktickú, meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.

33.Vsporeonáhraduškodyanemajetkovejujmyvočištátuvzmyslezákonač.514/2003Z.z.ježalobca
ako údajný poškodený ten, ktorý odvodzuje svoje nároky od existencie jednotlivých predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, preto bolo povinnosťou žalobcov ich preukázať. Keďže podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, ale aj za nemajetkovú ujmu spôsobené či už nezákonnými rozhodnutiami,
či nesprávnym úradným postupom, sú určené kumulatívne, nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje
zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Pretože žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno

vo vzťahu k preukázaniu existencie nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu ako
nevyhnutných predpokladov zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., žalobcom nevznikol
ani nárok na náhradu škody podľa citovaného zákona, vrátane nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
§ 17 ods. 2 citovaného zákona.

34. Žalobcovia netvrdili a nepreukázali, že v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. písomne
požiadaliopredbežnéprerokovanieichnárokuvrozsahupodľa§16ods.1citovanéhozákona.Žalovaný
nepoprel, že žalobkyňa 1. ho písomným podaním z 27. 11. 2015 požiadala o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu (len) skutočnej škody vo výške 20 000 eur. Súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou
žalovaného, podľa ktorej rozhodnutie o treste, na základe ktorého žalobcovia odvodzujú svoj nárok na

náhradu škody, bolo vydané v konaní, v ktorom žalobkyňa nebola účastníkom v postavení obvineného/
obžalovaného. Žalobkyňa v namietaných trestných konaniach mala síce postavenie poškodenej osoby,
avšak netvrdila, že prípadný výrok o náhrade škody alebo jeho absencia by boli príčinou vzniku škody a
nemajetkovej ujmy, ktoré si v konaní uplatňuje. Aj z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie je nárok
žalobkyne 1. nedôvodný. Nárok žalobcu 2. je nedôvodný aj pre nesplnenie podmienky jeho písomnej

žiadosti ako poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

35. S poukazom na uvedené dôvody súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol ako nedôvodnú,
pričom z dôvodu hospodárnosti konania nevykonal žalobcami navrhnuté dôkazy ani výsluchom
označených svedkov, či vyžiadaním si ďalších listinných dôkazov o fungovaní rodiny žalobcov počas

výkonu trestu žalobcu 2., či pripojením ďalších súdnych spisov.

36. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 262 ods. 1 CSP podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní
procesne úspešnému žalovanému priznal 100 % náhradu trov konania.

37. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie, opakovane uvádzajúc, že
predmetná žaloba nebola podaná podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci. Žalobkyňa 1. poznamenala, že jej názor ako poškodenej nikto nezohľadňoval, súd
neaplikoval Smernicu EP a Rady 2012/29/EÚ z 25. 12. 2012, čím súdy nedostatočne prihliadli na záujmy
žalobkyne 1. ako aj maloletého dieťaťa žalobcov. Zdôraznila, že procesným postupom súdov možno

dospieť o nefunkčnosti mechanizmov. Nefunkčnosť mechanizmov vzhliadli odvolatelia aj v konaní na
Okresnom súde Komárno č. k. 2Nt/7/2017 dňa 13. júla 2017, v konaní na odvolacom súde sp. zn.
1Tos/79/2017 z 27. septembra 2017, na Okresnom súde Komárno sp. zn. 3Nt/5/2018 z 23. augusta
2018, v odvolacom konaní sp. zn. 1Tos/109/2018 z 29. novembra 2018, na Okresnom súde Trnava sp.
zn. 3Pp/13č/2009 z 25. júla 2017 a na odvolacom konaní sp. zn. 3Tos/137/2017 z 14. novembra 2017

a v konaní na Ministerstve spravodlivosti SR č. 40246/2017-61/D/36 z 1. marca 2018. Nestotožnila sa
so záverom súdu prvej inštancie, že nebola spôsobená ujma. Súd mal extenzívne vykladať aplikované
normy, pretože inak dochádza k negatívnemu dopadu na toho, kto si uplatnil právo na ochranu práv a
slobôd, ktoré sú v príčinnej súvislosti s uplatnením základného práva alebo slobody. Poukázali na to, že
súdy v menej závažných prípadoch poskytli ochranu proti útoku na rodinný a súkromný život a poukázala

na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/37/2017 z 29. júna 2017, rozsudok Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2T/80/2018 z 29. novembra 2017 a rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 5To/131/2019 z 12. novembra 2019. Všetky uvedené rozhodnutia preukazujú
nefunkčnosť mechanizmov voči rodine žalobcov. Odvolatelia poukázali na porušenie čl. 13 EurópskehodohovoruoľudskýchprávacharozhodnutieÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS24/2010,IV.ÚS209/2011.
Nezohľadnenie okolnosti a záujmu poškodenej vyhrotili k vytvoreniu právnej ujmy vychádzajúcej z §
116 Občianskeho zákonníka a § 18 Zákona o rodine uložením vysokého trestu okresného súdu, na

základe ktorého došlo k potrestaniu celej rodiny, čo je v rozpore s § 34 ods. 3 Trestného zákona.
Do pozornosti odvolacieho súdu dali rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/8/2009, v ktorom
rozoberal požiadavku spravodlivej rovnováhy.

38. K náprave uvedeného stavu neprišlo ani po viacerých konaniach, preto nemožno hovoriť o

účinných mechanizmoch, keďže žalobca 2. vykonáva 11. ročný neprimeraný a neindividualizovaný
nepodmienečný trest odňatia slobody. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súdy nehľadeli na
rodinuodsúdenéhoajehomaloletédieťa.Skutočnosť,žežalobca2.malproblematickúminulosťnemôže
byť ani podľa Ústavného súdu SR dôvodom na uloženie mu neindividualizovaného trestu. Aj napriek
tomu má žalobca 2. právo na primeraný trest. Porušením zásad ukladania trestu dochádza k ďalším
škodám a ujmám v rodine žalobcu 2., a to tak škôd hmotných ako aj materiálnych. Uložený trest vyjadruje

nepomer medzi závažnosťou a nezohľadnenými okolnosťami (rodina, záujmy, požiadavky, názor a
záujmy mal. dieťaťa) a uloženým trestom. Do pozornosti odvolacieho súdu dala rozhodnutie Ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 94/95, týkajúce sa práva na súkromie. Neprimerane prísny trest slúži na rozvracanie
rodiny, na prelomenie odporu poškodenej aj takým spôsobom, že mu zničia duševné zdravie. Žaloba je
dôvodná, pretože rodina si už 6 rokov nevie pomôcť, a to aj napriek garancii Ústavou, EDĽP a zákonom,

ktoré sú neúčinné. Štát odmieta prevziať zodpovednosť za vzniknutú situáciu a nechce zaplatiť žalovanú
sumu. S poukazom na to, čo musí rodina počas výkonu trestu žalobcu 2. prežívať sa domáhajú uznania
zásahu do garantovaných práv. Domáhajú sa poskytnutia účinnej ochrany práv a vyhoveniu žaloby.

39. Dňa 03. 03. 2020 doručili žalobcovia doplnenie odvolania, v ktorom uviedli, že súd prvej inštancie

v napadnutom rozsudku spája viaceré procesné veci, ktoré spolu nesúvisia a nesúvisia ani s nárokom
na náhradu škody vo výške 100 000 eur a vo výške 20 000 eur. Opakovali, že žaloba bola podaná z
dôvodu nefunkčnosti štátnych mechanizmov, na základe ktorých nemožno dosiahnuť žiadnu nápravu.
Dochádza len k vzniku škody a ďalšieho týrania rodiny, ktorá by mala byť štátom chránená. Súd prvej
inštancie nesprávne podriadil vec pod zákon č. 514/2003 Z. z., čím prišlo k porušeniu práv. Správne

mal vec súd posúdiť podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje práva, ktorým má
štát povinnosť poskytovať ochranu. Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Marcux c. Belgicko z 13. júna 1979, ktorým prišlo k rozšíreniu práv na súkromie aj na prípady,
keď štát nevytvoril podmienky proti porušeniu tohto práva z čoho bol obvinený, tzv. pozitívny záväzok
štátu na vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovali porušenie práva na súkromie. Odvolanie

žalobkyňa 1.odôvodnila s poukazom na všetky zákonné dôvody. Žalovaný odvolanie nepodal, a teda
mu vyhovuje vzniknutý stav, kedy dochádza k mučeniu rodiny žalobcov. Súd prvej inštancie podľa
tvrdení žalobcov vybral také skutočnosti, ktoré odôvodnili zamietnutie žaloby. Sám si vytvoril skutkový
dej nezodpovedajúci tomu skutočnému. Súd prvej inštancie poprel ujmu a mučenie rodiny štátom a
odmieta aplikovať mechanizmy na ochranu rodiny podľa čl. 41 Ústavy SR. Rozhodnutie vychádza z

nesprávnehoprávnehoposúdeniaveciajevrozporesrozhodnutímÚstavnéhosúduSRPL.ÚS10/2014
a PL. ÚS 3/09. Okresný súd Komárno už dlhodobo rešpektuje vzniknutý nezákonný stav. Prvoinštančný
súd nevykonal žiadne dokazovanie ohľadom pozitívneho záväzku štátu. Žalobcovia navrhli, aby bola
predmetná vec predložená na Súdny dvor do Luxemburgu, pretože vzniknutý stav nie je v súlade s
právom Slovenskej republiky ani právom Európskej únie. To, že prišlo k násilnému rozdeleniu rodiny

má len nepriaznivé následky a rodinu tlačí do dlhovej pasce. Na predmetnú vec nebolo aplikované
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/9/2009 z 2. apríla 2009. S poukazom na uvedené
skutočnosti žiadala napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť.

40. Podaním označeným ako Doplnenie odvolania žalobcov z 28. 01. 2020 proti rozsudku Okresného

súdu Komárno sp. zn. 13C/50/2018-380 zo 16. 01. 2020 doplnila odvolanie právna zástupkyňa žalobcov,
ktorá uviedla, že žalobcovia sa nestotožňujú s výrokom napadnutého rozsudku s poukazom na § 365
ods. 1 písm. e/, g/ a h/ CSP, pretože ho považujú za nesprávny. Žalobcovia zastávajú názor, že súd prvej
inštancie mal vykonať dôkazy navrhnuté žalobcami tak, aby zistil všetky rozhodujúce skutočnosti. Súd
postupoval tak, že navrhnuté dôkazy nevykonal - výsluch svedkov označených žalobcami a meritórne

rozhodol len na základe výpovedí strán konania a ich písomných podaní v tejto veci. Taktiež tvrdia, že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a vec rozhodol tak, že posudzoval nárok žalobcov
uplatnený v predmetnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobcovia svoj nárok odvodzujú z
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, a to § 11 a nasl. S poukazom na uvedenéskutočnosti žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

41. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď v
zmysle§219ods.3zapoužitia§378ods.1CSPoznámilmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkuna

úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne 1. nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

42. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

43. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

44. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

45. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne
predpisy a vo veci aj správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s
presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie stupňa, na ktoré v
celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

46. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť odvolania žalobcov zistil z obsahu súdneho spisu, že
žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17. 07. 2018 si žalobkyňa 1. uplatnila proti Slovenskej
republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR nárok na náhradu škody z dôvodu, že tým, že
žalobca 2. bol rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 uznaný za vinného, im vznikla škoda aj ujma. Oba súdy
mali postupovať „ULTIMA RATIO“, teda dať prednosť prijatiu netrestných opatrení. Tento stav považujú
za násilný akt proti rodine, ktorá bola násilne rozdelená, v dôsledku čoho sa dostali do dlhovej pasce.
Žiadala, aby štát za exces a nespravodlivé rozhodnutie zaplatil 270 000 eur. O predmetnej žalobe
rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom tak, že žalobu žalobcov zamietol v celom rozsahu

a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovia 1. a 2. sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiťžalovanému100%náhradutrovkonaniado3dníodprávoplatnostirozhodnutiaovýškenáhrady
trov konania, o ktorej súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

47. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne

stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi
Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní vyriešil už súd prvej
inštancievnapadnutomrozsudku,pričomrozhodnutiaprvoinštančnéhoaodvolaciehosúduniejemožné
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.

48. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa
žalobcov v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené
a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnenísvojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobcovia sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu
prvej inštancie nestotožňujú neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto
časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

49. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo podľa súdu prvej inštancie najmä to, že žalobcovia nepreukázali
splnenie zákonom predpokladaných podmienok uvedených v § 6 ods. 1 ani v § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z., ktoré by odôvodňovali žalobný návrh a nepreukázali ani nesprávny úradný postup
súdov, a to ani v jednom z namietaných konaní sp. zn. 11T/66/2014 ani sp. zn. 4To/98/2016.

Žalobcovia nepreukázali existenciu nezákonného rozhodnutia ani nesprávneho úradného postupu
ako nevyhnutných predpokladov zodpovednosti štátu podľa vyššie uvedeného zákona. Dôvodom
zamietnutia žaloby bolo aj to, že žalobcovia netvrdili a nepreukázali, že by požiadali o predbežné
prerokovanie ich nároku v rozsahu podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ ide o žalobkyňu 1.,
navyše u nej absentovala aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby.

50. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcov z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcami v skutočnostiach, ktoré mali preukázať dôvodnosť
žalobou uplatneného nároku. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje
tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa
dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno, napríklad preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie
plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako

aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné
povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí určité skutočnosti tvrdiť a na svoje
tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena.
Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti
na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti

účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 09. 2010, sp. zn. 3 M Cdo
6/2010).

51. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcov smerujúce k právnemu posúdeniu, kedy namietali, že
žalobu nepodávali s poukazom na zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ale žalobný nárok odôvodňovali porušením
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, a to § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka,
odvolací súd k tomu poznamenáva, že právne posúdenie patrí výlučne do kompetencie súdu bez
ohľadu na to, ako žalobcovia svoj nárok odôvodňujú, resp. tým, na aké ustanovenia právnych predpisov
poukazujú, vychádzajúc pritom zo zásady iura novit curia - súd pozná právo. Ide o jednu z najstarších

zásad výkonu a predovšetkým účelu nielen súdnej moci, ale aj štátu a jej orgánov. Okrem toho, že iura
novit curia je všeobecne uznávanou zásadou pri rozhodovacej činnosti súdov a z dôvodu právnej istoty,
účelnosti a efektivity aj štátu ako takého, je taktiež explicitne vyjadrená v právnom poriadku a judikatúre
Slovenskej republiky. Zásada iura novit curia neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň
vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu

alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv.

52. Občianske súdne konanie je ovládané uvedenou právnou zásadou. Účastníci konania (teraz „strany
sporu“ - pozn. odvolacieho súdu) nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré

umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či
tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto
právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah
alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.Ak účastník (strana) uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo
obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný
právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a

súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo
196/2009).

53. Odvolací súd, pokiaľ ide o argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že predmetný
nárok nie je možné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, sa

s uvedenou argumentáciou stotožnil. Prvoinštančný súd správne argumentoval, že žalobcovia ako
pôvodcu zásahu do ich osobnostných práv odsúdením žalobcu 2. na trest odňatia slobody v trvaní 11
rokov nepodmienečne rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 z 20. októbra 2016, v
spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z 12. januára 2017 označili Slovenskú
republiku (štát) konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, pričom v konaní pred súdom
prvej inštancie nepreukázali, že by v trestnej veci žalobcu 2. konala Slovenská republika a vydala aj

rozhodnutie o treste, je zrejmé, že pôvodcom žalobcami tvrdeného zásahu do ich osobnostných práv
nemôžebyťštátakotaký,tedaSlovenskárepublika,keďvuvedenýchtrestnýchveciachžalobcu2.konali
a rozhodovali v súlade so zákonom zverenými kompetenciami konkrétne orgány štátnej moci. Správne
zdôraznil, že štát nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu
a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene. Vzhľadom na to nárok žalobcov na zaplatenie sumy

270 000 eur titulom nárokov za tvrdený zásah do osobnosti žalobcov zamietol z dôvodu nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovanej Slovenskej republiky, teda z dôvodu, že na strane žalovaného nie
je označený subjekt nositeľom hmotnoprávnej povinnosti k uplatnenému nároku. Vecnou legitimáciou je
totiž stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je

subjektomhmotnoprávnejpovinnosti(jepasívnevecnelegitimovaný).Žalobcoviavkonanínepreukázali,
že žalovaná neoprávnene zasiahla do ich osobností.

54. Vychádzajúc z uvedeného je teda na zodpovednosti žalobcov v konaní uniesť bremeno tvrdenia a
následne dôkazné bremeno, pričom právne posúdenie zostáva výlučne na posúdení súdu. S poukazom

na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že podľa Občianskeho
zákonníka nemožno žalovaný nárok posudzovať a je potrebné ho posudzovať podľa ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

55. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

56. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

57. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

58.Podľa§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

59. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak a) v ďalšom konaní bolo
rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo b) v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo
trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu

predtým známe alebo bola vec postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému
odhaleniuneznámejskutočnostinedošloúplnealebočiastočnevinouosoby,naktorejboltrestvykonaný.60. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

61. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody

žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda
vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je
poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu
škodu spôsobil.

62. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

63. Odvolací súd poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny

základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným právnym predpisom
upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby bola
škodaspôsobenáprivýkoneverejnejmociorgánom,ktorývykonávaverejnúmocniektorýmzospôsobov

v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na

zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8).

64. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej

zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný

postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania.

65. Vzhľadom na špecifiká trestného konania a funkciu trestného práva bolo potrebné osobitne upraviť

zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení a rozhodnutím o
väzbe - osobitne sa vymedzuje, kto má nárok na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím a
za akých podmienok, a ďalej sa osobitne upravuje, kedy právo na náhradu škody spôsobenej takýmto
rozhodnutím nevznikne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o ochrannomopatrení alebo rozhodnutím o väzbe v zmysle § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. môže založiť len rozhodnutie
vydané v rámci trestného konania. Pokiaľ v § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je ustanovené inak, pre
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím

o väzbe platí právna úprava obsiahnutá v § 3 a § 6 tohto zákona - k takémuto záveru je potrebné
dospieť napriek tomu, že v § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. zákonodarca nepoužíva formulácie „nezákonné
rozhodnutie o treste“, „nezákonné rozhodnutie o ochrannom opatrení“, „nezákonné rozhodnutie o
väzbe“, ale hovorí „iba“ o „rozhodnutí o treste“, „rozhodnutí o ochrannom opatrení“ a „rozhodnutí o
väzbe“; zo znenia § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. je nepochybne zjavné, že nárok na náhradu škody môže

založiť len „nezákonné“ rozhodnutie o treste alebo „nezákonné“ rozhodnutie o ochrannom opatrení,
pričom v prípade rozhodnutia o väzbe platí, že zodpovednosť za škodu môže za zákonom č. 514/2003
Z. z. stanovených podmienok založiť aj také rozhodnutie o väzbe, ktoré nebolo nezákonné. Z §
3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za škodu spôsobenú (nezákonným) rozhodnutím o
treste, (nezákonným) rozhodnutím o ochrannom opatrení alebo (nezákonným) rozhodnutím o väzbe
zodpovedá štát, t.j. Slovenská republika.

66. Aj v tomto prípade právna úprava vychádza najmä z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s
ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. V súvislosti s § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. je
však potrebné prihliadať aj na ustanovenia čl. 17 Ústavy SR, ktorý garantuje osobnú slobodu.

67. Osobitná právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste a za škodu
spôsobenú rozhodnutím o ochrannom opatrení vychádza z rozlišovania sankcií podľa Trestného zákona
na tresty a ochranné opatrenia (§ 31 ods. 1 TZ). V zmysle § 31 ods. 2 TZ trest je ujma na osobnej
slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, ktorú môže uložiť páchateľovi len súd podľa

Trestného zákona za spáchaný trestný čin. V zmysle § 31 ods. 3 TZ ochranné opatrenie je ujma na
osobnej slobode alebo majetku odsúdeného alebo inej osoby, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného
zákona v záujme ochrany spoločnosti pred trestnými činmi alebo činmi inak trestnými. Trestný zákon
ustanovuje druhy trestov v § 32 a druhy ochranných opatrení v § 33. Vo všeobecnej rovine možno
konštatovať, že z hľadiska vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste alebo o

ochrannom opatrení je v zásade bez právneho významu, aký druh trestu alebo ochranného opatrenia
bol uložený. Druh uloženého trestu je však potrebné zohľadniť v prípade uplatňovania práva na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o treste, keď je trest odňatia slobody spravidla
spôsobilý privodiť väčšiu nemajetkovú ujmu ako napríklad trest prepadnutia veci. V § 8 ods. 1 až 3
zákona č. 514/2003 Z. z. sa upravuje, kto má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste

a za akých podmienok.

68. Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol trest úplne alebo sčasti
vykonaný, ak nie je daný dôvod vylučujúci právo na náhradu škody uvedený v odseku 6, a zároveň ak:
a) v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné; b) v ďalšom konaní bol spod obžaloby

oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe, alebo bola vec postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa
preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby,
na ktorej bol trest vykonaný, alebo c) v ďalšom konaní bol odsúdený na miernejší trest, než ktorý na
ňom bol vykonaný na základe zrušeného rozsudku.

69. V zákonom taxatívne ustanovených prípadoch právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe nevznikne, ani keby boli inak splnené
podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím. Skutočnosti vylučujúce
vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe sú zákonodarcom koncipované veľmi široko - ide najmä okolnosti, ktoré
nepopierajú zákonnosť výkonu trestu, ochranného opatrenia alebo väzby. Existenciu skutočnosti
vylučujúcej vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, rozhodnutím o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe musí preukázať štát.

70. Pokiaľ ide o namietaný nesprávny úradný postup súdov, ktorý žalobcovia videli vo vydaní
nezákonného rozhodnutia, keď Okresný súd Komárno a následne aj Krajský súd v Nitre vydali
rozhodnutie, ktorým rozhodli o vine žalobcu 2. a o uložení trestu, odvolací súd k tomu poznamenáva, že
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu a vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštanciemožno považovať za správny jeho záver, že nebolo preukázané vydanie nezákonného rozhodnutia,
ktorým by bola žalobcom spôsobená škoda alebo nemajetková ujma. Nebolo preukázané splnenie
podmienok vzniku škody tak, ako to už vyššie odvolací súd vysvetlil. Rozhodnutie Okresného súdu

Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 11T/66/2014 vychádzalo zo skutočností zistených v dokazovaní
pred súdom v danej trestnej veci, v ktorom súd skúmal, či sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu, či sa tohto trestného činu dopustil žalobca 2., či je zaň žalobca 2. trestne zodpovedný,
či trestnosť činu nezanikla, či je potrebné uložiť mu za spáchaný trestný čin trest, prípadne ochranné
opatrenie a náhradu škody. Vychádzajúc z dokazovania jednoznačne dospel k záveru, že obžaloba

bola dôvodná a všetky skutočnosti preukazovali vinu obžalovaného (žalobcu 2.), preto rozhodol tak,
že žalobcu z trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu obžalobou, uznal za vinného a zároveň mu
uložil trest, a to vo výmere vychádzajúcej zo zákonných ustanovení Trestného zákona. Skutočnosť, že
sa žalobcovia s rozhodnutím nestotožnili, nespôsobuje bez ďalšieho nezákonnosť rozhodnutia, resp.
nesprávny úradný postup. Z § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah
do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda
najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných

súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda
vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku. Tvrdenia žalobcov, že súd mal v trestnom konaní postupovať ultima
ratio a mal rozhodnúť o uložení iného ako nepodmienečného trestu, čím by nebolo zasiahnuté na práva
na rodinu žalobcov, je preto absolútne neopodstatnené. Pokiaľ ide o rozhodnutie o druhu a výmere trestu

v trestnom konaní je rovnako tak, ako aj v konaní pred súdom v občianskom súdnom konaní, výlučne na
posúdení súdu, ktorý pri úvahách o druhu a výmere trestu vychádza z § 34 ods. 1 až 4 Trestného zákona.
Vzhľadom na to, že rozhodnutie vydané v trestnom konaní nebolo zrušené ako nezákonné, žalobca
2. nebol spod obžaloby oslobodený, ani nebolo trestné stíhanie zastavené preto, že by v konaní vyšli
najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe, alebo bola vec postúpená inému

orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo
čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný, a rovnako tak nebol v ďalšom konaní odsúdený
na miernejší trest, než ktorý na ňom bol vykonaný na základe zrušeného rozsudku, nemožno dospieť
k záveru o nezákonnosti súdneho rozhodnutia zakladajúceho nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy žalobcov.

71. Vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky k tomu, aby bolo možné považovať rozhodnutie, na
podklade ktorého sa žalobcovia domáhali náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné, nemožno
konštatovať splnenie ani podmienok vzniku škody, a teda ani možnosti sa jej v súdnom konaní na
podklade podanej žaloby domáhať. Rovnako tak bolo preukázané, že rozhodnutie súdu o vine a treste

z dôvodu, že neuložil iný druh trestu, ktorý by nebol spojený s obmedzením osobnej slobody (žalobkyňa
1. namietala, že cieľom trestného konania nebolo odsúdiť žalobcu 2. na nepodmienečný trest odňatia
slobody, ale len ho napraviť uložením ochranného liečením), nemožno s poukazom na vyššie uvedené
považovať ani za nesprávny úradný postup. Keďže žalobcovia nepreukázali ani nesprávny úradný
postup, ani vydanie nezákonného rozhodnutia, neboli splnené kumulatívne všetky zákonné predpoklady

vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a žalobcovia tak neuniesli
dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovaným nárokom, v dôsledku čoho správne súd prvej inštancie
zamietol žalobu.

72. Navyše súd prvej inštancie správne poznamenal, že pokiaľ ide o žalobkyňu 1. nie je daná ani jej

aktívna vecná legitimácia, pretože nejde o osobu, vo vzťahu ku ktorej bolo rozhodnutie o vine a treste
vydané (obvinená/obžalovaná) a na ktorej bol samotný trest vykonaný (odsúdená), takže ani nemôže
byť rozhodnutím priamo poškodená. Skutočnosť, že bola v trestnom konaní v procesnom postavení
poškodenej však nebola dôvodom podania žaloby na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v civilnom
konaní. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, rovnako tak ako s

konštatovaním ohľadom nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody
tak, ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z., ako jednu z podmienok následného uplatnenia nároku na
náhradu škody na súde v občianskom súdnom konaní.73. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (resp.
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannomopatreníaleborozhodnutímoväzbe)alebojehonesprávnymúradnýmpostupomjepotrebné

vopred predbežne prerokovať s orgánom príslušným podľa § 4 alebo § 11 zákona č. 514/2003 Z. z. To
znamená,žepredeventuálnymuplatnenímprávananáhraduškodynasúdejepotrebnénajprvpožiadať
orgán, ktorý koná v mene nositeľa zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, resp.
pri výkone samosprávy, o náhradu škody. Ak orgán príslušný konať v mene nositeľa zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dospeje k záveru, že žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody je dôvodná, uspokojí nárok poškodeného spravidla v nadväznosti na dohodu
o urovnaní. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody musí mať písomnú formu.
Náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody upravuje § 16 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Zákon stanovuje obligatórne prejednanie nároku na náhradu škody v prípadoch, keď k
škode došlo protiprávnym rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, ako aj
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Orgán príslušný na predbežné

prejednanie nároku neprejednáva nárok v rámci správneho poriadku a nevydáva o tom rozhodnutie, ale
v stanovenej lehote nárok buď uspokojí, alebo neuspokojí.

74. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia písomným podaním z 27. 11. 2015 požiadali žalovaného o
prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 20 000 eur, ktorá má predstavovať skutočnú škodu,

odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre podanie žaloby a uplatňovanie
si nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške 270 000 eur. Odvolací súd vychádzajúc z
vyššie citovanej právnej úpravy ako aj výsledkov vykonaného dokazovania konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na dôvažok považuje za potrebné poznamenať, že
žalobcovia v odvolaní a rovnako tak ani v doplnení odvolania neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle odvolacieho návrhu žalobcov, ktorým sa domáhali
vyhoveniu podanej žalobe, resp. zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie súdu prvej
inštancie.

75. Odvolací súd záverom dodáva, že aj ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcami v podaných odvolaniach

sú vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie bez právneho významu, keď opakovane
poukazovali na neúčinné súdne mechanizmy, ktoré v dôsledku svojej nefunkčnosti zasiahli do práva
žalobcov na rodinu, keď neuložili žalobcovi 2. primeraný trest, a teda sa štát pričinil na rozvrátení ich
rodiny, čím okrem iného prispel aj k tomu, že sa dostali do dlhovej pasce. Odvolací súd v tomto smere
dospel k zhodnému právnemu názoru ako súd prvej inštancie a s prihliadnutím na uvedené dôvody

rozhodol o podanom odvolaní žalobcov, ako o nedôvodnom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

76. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak,
že procesne úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

77. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).