Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. október 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318207734
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318207734.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: C. K., nar. X.XX.XXXX,
bytom A. XXXX/X, XXX XX Z., zastúpená splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária FARDOUS
PARTNERS s.r.o., so sídlom Hlavná č. 6, 927 01 Šaľa, IČO: 47 241 543, proti žalovanému: VODOMONT
- VODOHOSPODÁRSKE STAVBY, a.s., so sídlom Murgašova 27, 927 01 Šaľa, IČO: 31 412 157,
zastúpený splnomocnenkyňou: JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka, s.r.o., so sídlom Pluhová 29, 831 03
Bratislava, IČO: 36 864 242, o uloženie povinnosti prejavu vôle, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č.k. 35C/50/2018-99 zo dňa 21. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť uzavrieť so
žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu tohto znenia:
ZMLUVA O PREVODE VLASTNÍCTVA BYTU
uzavretá podľa ustanovení § 5 a § 16 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov a ustanovení

§ 588 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej v texte
len „Zmluva“)
Zmluvné strany:
Predávajúci:
Obchodné meno: VODOMONT-VODOHOSPODÁRSKE STAVBY, a.s.
sídlo: Murgašova 27, 927 01 Šaľa
IČO: 31 412 157

registrácia: Obchodný register Okresného súdu Trnava, odd. Sa, vl. č. 10340/T
(ďalej len „Predávajúci“)
a
Kupujúci:
Meno a priezvisko: C. K., rod. Z.
Trvalý pobyt: A. XXXX/X, XXX XX Z.
Dátum narodenia: XX.XX.XXXX

Rodné číslo: XXXXXX/XXX
Št. občianstvo: SR
(ďalej len „Kupujúci“)
(predávajúci a kupujúci budú ďalej spoločne označovaní aj ako „Zmluvné strany“)Článok I
Úvodné ustanovenia
1. Predávajúci je výlučným vlastníkom nasledovných nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom

území Z., obec Z., okres Šaľa, vedených na Okresnom úrade Šaľa, Katastrálny odbor, zapísaných na
LV č. XXXX:
a) byt č. X nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu so súp. č. XXXX, vchod: 7, ležiaceho na
pozemkoch parcely registra „C“, parc. č. 4165/1 a č. 4165/2 (byt definovaný v tomto písm. ďalej len „Byt
č. X“ a bytový dom definovaný v tomto písm. ďalej len „Bytový dom“),

b) k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7707/67576 k celku na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytového domu,
c) k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7707/67576 k celku na pozemkoch parcely
registra „C“, parc. č. 4165/1 o výmere 201 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parc. č.
4165/2 o výmere 200 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria (uvedené pozemky spolu aj len
„Pozemky zastavané Bytovým domom“).

2. Kupujúci je fyzická osoba, ktorá je nájomcom Bytu č. X s nájmom dohodnutým na dobu neurčitú.
3.PredávajúcimápreúčelytejtoZmluvypostavenievlastníkaBytovéhodomupodľa§16ods.1vspojení
s § 5 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov.
Článok II

Predmet zmluvy
1. Predávajúci touto Zmluvou prevádza Byt č. X a k nemu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach Bytového domu a spoluvlastnícky podiel na Pozemkoch
zastavaných Bytovým domom tak, ako sú definované v článku I, ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c)
(ďalej spolu aj len „Predmet prevodu“) do výlučného vlastníctva Kupujúceho.

2. Kupujúci touto Zmluvou preberá od Predávajúceho Predmet prevodu do svojho výlučného vlastníctva
a Predávajúcemu sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu podľa článku VI tejto zmluvy.
Článok III
Popis bytu a príslušenstva
1. Prevádzaný Byt č. X pozostáva z 3 obytných miestností a príslušenstva.

2. Príslušenstvo Bytu č. X tvorí predsieň, kúpeľňa, WC, kuchyňa, a komora.
3. Celková výmera podlahovej plochy bytu vrátane príslušenstva bytu je 77,07 m2. Výmera obytnej
plochy bytu (bez príslušenstva) je 50,94 m2.
4. Súčasťou bytu je jeho vnútorné vybavenie, a to: vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické,
plynové, telefónne, anténne bytové prípojky, okrem tých, ktoré sú určené na spoločné užívanie.

5. Vlastníctvo bytu vrátane jeho vybavenia a príslušenstva je ohraničené vstupnými dverami do bytu,
vrátane zárubní a prívodmi studenej vody a plynu od uzatváracích ventilov pre byt, kanalizáciou po
zaústenie do zvislého odpadového potrubia, ústredného kúrenia od radiátorových ventilov a hlavným
elektrickým ističom pre byt.
Článok IV

Úprava práv k pozemkom
1. Predávajúci je z titulu vlastníctva Bytu č. X podielovým spoluvlastníkom Pozemkov zastavaných
Bytovým domom vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 7707/67576 k celku, ktorý spoluvlastnícky podiel
Predávajúci touto zmluvou v celosti prevádza na Kupujúceho.
Článok V

Určenie a popis spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu
1. S vlastníctvom bytu je spojené spoluvlastníctvo spoločných častí bytového domu a spoločných
zariadení bytového domu.
2. Spoločnými časťami bytového domu sú časti nevyhnutné na jeho podstatu, bezpečnosť, vrátane
vodorovného a zvislého nosného konštrukčného systému, izolačného systému, a sú určené na spoločné

užívanie, a to najmä: základy domu, strecha, obvodové múry, priečelia, vchody, schodištia, chodby
vodorovné nosné a izolačné konštrukcie, zvislé nosné konštrukcie.
3. Spoločnými zariadeniami bytového domu sú zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie a
slúžia výlučne tomuto domu a to najmä: ventilačné komíny, vodovodne, kanalizačné, elektrické prípojky,
prípojky studenej vody po ventily, odpadové stúpačky vrátane odbočky, elektroinštalácie od skríň

meraniapoistič,osvetleniavspoločnýchčastiachazariadeniach,bleskozvody,elektrickývrátnikvrátane
rozvodov.
4.Predávajúcispolusbytomprevádzajúnakupujúcehoajspoluvlastníckypodielnaspoločnýchčastiach
a spoločných zariadeniach bytového domu, a to vo veľkosti 7707/67576 k celku.Článok VI
Kúpna cena predmetu kúpy a platobné podmienky
1. Predávajúci a Kupujúci sa dohodli na kúpnej cene za Predmet prevodu definovaný v článku I., ods. 1.

tejto Zmluvy v celkovej výške 478,- € (slovom: štyristosedemdesiatosem eur) (ďalej len „Kúpna cena“).
2. Výška Kúpnej ceny bola dojednaná v súlade s § 18 a § 18a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a na základe odborného posudku č. 177/2018
vyhotoveného znalcom Ing. Igor Klačko, znalec z odboru Stavebníctvo, odvetvie statika stavieb a odhad
hodnoty nehnuteľností, Nešporova 1015/18, Šaľa dňa 21.09.2018.

3. Kúpnu cenu je Kupujúci povinný zaplatiť Predávajúcemu najneskôr do 10 dní od povolenia vkladu
vlastníckeho práva k Predmetu prevodu v prospech Kupujúceho do katastra nehnuteľností príslušným
okresným úradom, katastrálnym odborom.
Článok VII
Správa bytového domu
1. Kupujúci vyhlasuje, že pristupuje k existujúcej zmluve o výkone správy so správcom TriloByt s.r.o., so

sídlom Nešporova 13, Šaľa, IČO: 36 551 848, ktorý vykonáva správu bytového domu.
Článok VIII
Katastrálne konanie
1. Kupujúci nadobudne Predmet prevodu do výlučného vlastníctva dňom právoplatného rozhodnutia
príslušného okresného úradu, katastrálny odbor, o povolení vkladu vlastníckeho práva k Predmetu

prevodu do katastra nehnuteľností v prospech Kupujúceho.
2. Návrh na vklad vlastníckeho práva k Predmetu prevodu podľa tejto Zmluvy je oprávnená podať
ktorákoľvek Zmluvná strana.
Článok IX
Záverečné ustanovenia

1. Táto Zmluva nadobúda platnosť a obligačnoprávnu účinnosť dňom podpísania oboma Zmluvnými
stranami,pričomúčinkyprevoduvlastníckehoprávakPredmetuprevodunastávajúokamihompovolenia
vkladu vlastníckeho práva Kupujúceho do katastra nehnuteľností.
2 Právne vzťahy založené Zmluvou, ak ich Zmluva výslovne neupravuje, sa riadia príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a ostatných právnych predpisov SR.

3. Zmluvné strany vyhlasujú, že Zmluva bola spísaná podľa ich skutočnej vôle a na základe pravdivých
údajov nebola uzatvorená v tiesni, ani za iných nevýhodných podmienok a že pri podpisovaní tejto
zmluvy nebol na nich vyvíjaný nátlak v žiadnej forme, zmluvu si prečítali, jej obsahu porozumeli a na
znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali.
V Šali, dňa - dátum právoplatnosti rozsudku

Predávajúci: VODOMONT-VODOHOSPODÁRSKE STAVBY, a.s.
- prejav vôle nahradený rozhodnutím súdu
Kupujúci: ....................................
C. K.
Výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým,

že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 871 ods. 1, § 871 ods. 4,
§ 153 a § 154 ods. 1, § 155 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 31.8.1979, § 25 ods.
1 zákona č. 41/1964 Zb., § 16 ods. 1, § 29 ods. 8, § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení účinnom od 1.1.2016 do 31.8.2018, § 18 ods. 1, § 18a ods. 1 zákona č. 182/1993
Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „ZVB“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného
sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzi právnym predchodcom žalovaného

a žalobkyňou došlo k vzniku občianskoprávneho vzťahu, a to na základe rozhodnutia o pridelení
bytu z 13.2.1979 a dohody o odovzdaní a prevzatí bytu z 31.8.1979, ktorými žalobkyni vzniklo právo
osobného užívania predmetného bytu podľa ustanovení § 153 a nasl. Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení účinnom ku dňu 31.8.1979, keď vtedajší právny poriadok nepoznal inštitút nájmu. Súd sa
v plnom rozsahu stotožňuje so závermi Okresného súdu Galanta v rozsudku č. k. 20C/251/2008-98

zo 16.6.2009, v ktorom uviedol, že vtedy platný poriadok upravoval právo osobného užívania bez
určenia doby užívania (§ 153), t.j. jednalo sa o právo na dobu neurčitú, s možnosťou zániku práva
užívania bytu podľa § 183 a 184 Obč. zákonníka. Novelou Obč. zákonníka č. 509/1991 Zb. došlo
podľa § 871 ods. 1 zo zákona k transformácii práva užívania na nájom, a teda aj právo osobnéhoužívania predmetného bytu žalobkyne sa transformovalo na nájom podľa ustanovení § 663 a nasl.
Obč. zákonníka. Vzhľadom na to, že žalobkyni vzniklo právo osobného užívania na dobu neurčitú,
došlo k transformácii na nájom tiež na dobu neurčitú, a teda nájomný pomer medzi žalobkyňou a

žalovaným je aj toho času platný, keďže nedošlo k jeho ukončeniu. V konaní preto bolo nesporné,
že žalovaný je povinným vlastníkom domu v zmysle § 29 ods. 8 ZVB (vlastník podľa odseku 7, ktorý
nadobudol vlastníctvo k domu podľa osobitného predpisu z vlastníctva Fondu národného majetku) a
preukázané, že žalobkyňa je doposiaľ nájomníčkou bytu. Žalobkyňa sa už v minulosti opakovane
obrátila na žalovaného so žiadosťami o prevod vlastníctva k bytu v zmysle § 29 ods. 8 ZVB, na základe

ktorých však žalovaný na žalobkyňu vlastnícke právo nepreviedol. Žalobkyňa sa pokúsila domôcť svojho
práva aj žalobou podanou na súd o uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť s ňou zmluvu o prevode
vlastníctva na základe predchádzajúcich žiadostí, jej návrh však bol zamietnutý z dôvodu vznesenej
námietky premlčania. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa dňa 15.7.2016 žalovanému oznámila, že
všetky dovtedy podané žiadosti o odkúpenie bytu berie späť. Listom zo dňa 19.7.2016 adresovaným
žalovanému žalobkyňa podala v zmysle § 29b ods. 3 ZVB žiadosť o prevod vlastníctva bytu č. X s

príslušenstvom v bytovom dome na ulici A. č. X v Z., ktorého je oprávneným nájomcom a ktorý jej bol
pridelený právnym predchodcom žalovaného v roku 1979. Zároveň požiadala stanoviť cenu v zmysle
príslušných ustanovení ZVB a prevod uskutočniť v lehote danej ustanovením § 32e ods. 4 ZVB. Listom
z 8.2.2017 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu upozornila žalovaného, že v zmysle
platnej legislatívy nie je oprávnený previesť vlastníctvo k bytu na inú osobu ako žalobkyňu a že naopak

je povinný na základe žiadosti žalobkyne previesť toto právo výlučne na žalobkyňu za cenu určenú v
súlade s § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1 ZVB. Odborným posudkom č. 177/2018 Ing. Igora Klačka, znalca z
odboru Stavebníctvo; odvetvie: statika stavieb a odhad hodnoty nehnuteľností bola cena bytu za účelom
prevodu vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. stanovená na 478,- Eur.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že „zo znenia § 29b ods. 3 ZVB vyplýva, že späťvzatím
predchádzajúcich žiadostí žalobkyni nezaniklo právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva. Túto
novú žiadosť žalobkyňa zaslala žalovanému 19.7.2016, doručená mu bola 20.7.2016. Podľa názoru
súdu odo dňa podania tejto žiadosti začala plynúť žalovanému ako povinnému vlastníkovi nová
dvojročná lehota, ktorá uplynula 20.7.2018. Hoci táto právna skutočnosť nastala opakovane, má to

za následok vznik nového právneho vzťahu, nového subjektívneho práva na prevod tohto vlastníctva
so začiatkom plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie povinnosti. Nakoľko ide o novú žiadosť,
na základe ktorej vzniklo nové právo, v súvislosti s ktorým sa žalobkyňa domáha uloženia povinnosti
žalovaného, nemohol súd akceptovať vznesenú námietku veci právoplatne rozhodnutej.
Súd pri svojej argumentácii vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2010 sp. zn.

6Cdo/37/2010, v ktorom dovolací súd uviedol: „Zákon o vlastníctve bytov upravuje okrem iného aj
podmienkynadobudnutiavlastníctvabytovavrámcinichipodmienkyvznikuprávanaprevodvlastníctva
bytu. Súhrn týchto podmienok, v prípade ich splnenia, tvorí právnu skutočnosť majúcu za následok
vznik právneho vzťahu medzi nájomcom bytu a vlastníkom bytového domu alebo subjektom spravujúcim
bytový dom ako majetok štátu. Obsahom tohto právneho vzťahu je subjektívne právo nájomcu bytu

na prevod vlastníctva bytu a tomuto právu zodpovedajúca povinnosti vlastníka bytového domu alebo
subjektu spravujúceho bytový dom ako majetok štátu uzavrieť s nájomcom v určenej lehote zmluvu o
prevode vlastníctva bytu. Jednou z podmienok, splnením ktorej sa završuje proces vzniku práva na
prevod vlastníctva bytu, je žiadosť nájomcu o prevod vlastníctva bytu, Odo dňa podania tejto žiadosti
začína plynúť povinnému subjektu dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu

o prevode vlastníctva bytu. Pokiaľ právna skutočnosť nastane opakovane, má to za následok vznik
nového právneho vzťahu s novým obsahom. Preto podľa názoru dovolacieho súdu opakovaná žiadosť
nájomcu bytu o prevod vlastníctva bytu, pri splnení aj ostatných podmienok podľa právneho stavu v čase
podania, má za následok vznik nového subjektívneho práva na prevod tohto vlastníctva so začiatkom
plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti. Zo žiadneho

ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. v pôvodnom znení ale ani v znení neskorších predpisov nemožno
vyvodiť, že by takéto právne účinky opakovanej žiadosti mali byť vylúčené. Naopak ustanovenie § 29b
ods. 3 zákona o vlastníctve bytov v znení novely vykonanej zákonom č. 158/1998 s účinnosťou od 1. júna
1998 výslovne predpokladá právo nájomcu podať ďalšiu, teda aj opakovanú žiadosť o prevod vlastníctva
bytov“. Súd v danej veci len dopĺňa, že zákon žiadnym spôsobom nevylučuje ani podanie novej žiadosti

v prípade, ak nájomca už raz neuspel so žalobou o uloženie povinnosti vlastníkovi uzavrieť zmluvu o
prevode, tak ako tomu bolo v prípade žalobkyne.
V súvislosti so žalovaným citovaným záverom právnej teórie vo vyjadrení k žalobe (Valachovič, M. etal:
Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov - komentár. Beckova edícia Komentované zákony,C.H.Beck, 2012, s. 1296) treba uviesť, že odlišne od rozhodnutí Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu
formuluje účel zákona o vlastníctve bytov. Najvyšší súd SR v už spomínanom uznesení 6Cdo/37/2010
z 21.12.2010 uviedol: „...bez ďalšieho nemožno súhlasiť ani so záverom odvolacieho súdu o premlčaní

právanaprevodvlastníctvapodľapríslušnýchustanoveníObčianskehozákonníka.Ikeďajpodľanázoru
dovolacieho súdu právo na prevod vlastníctva bytu je majetkovým právom, ktoré nemožno stotožňovať
s vlastníckym právom, ..., či vôbec prichádza do úvahy aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka
o premlčaní. Zákon o vlastníctve bytov je totiž k všeobecnému predpisu, akým je Občiansky zákonník,
vo vzťahu špeciality. Celkom nepochybne to vyplýva z § 3 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, v zmysle

ktorého právne vzťahy k bytom v bytových domoch sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
ak tento zákon neustanovuje inak. Vzťah špeciality sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi
generali ... . Novelou vykonanou zákonom č. 151/1998 Z.z. bolo v § 29 zákona o vlastníctve bytov
výslovne ustanovené, že nájomca môže po uplynutí lehoty dvoch rokov od podania žiadosti o prevod
vlastníctva bytu podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Táto možnosť nájomcu nebola
obmedzená žiadnou lehotou. Novelou vykonanou zákonom č. 158/1998 Z.z. bol do zákona o vlastníctve

bytov vložený § 29b, v ktorého odseku 3 bolo ustanovené, že nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod
vlastníctva bytu nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu nedošlo v lehote
podľa tohto zákona, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť. Zmyslom
tejto úpravy bolo zvýšenie právnej istoty a zvýšenie ochrany nájomcu bytu, ktorý požiadal o prevod
vlastníctva bytu. Interpretácia uvedených ustanovení zákona o vlastníctve bytov vyžaduje použitie

klasických i moderných výkladových metód. To znamená predovšetkým ich výklad vo vzájomných
súvislostiach prihliadajúc na ich účel ako aj účel zákona ako celku, ktorým bola a stále je privatizácia
bytového fondu, dotýkajúca sa tisícov občanov. ... tento proces (privatizácia bytového fondu) nebol ani
po viacerých zmenách zákona časovo ohraničený a teda uzavretý“. Názorovú líniu Najvyššieho súdu
podporil aj Ústavný súd v náleze sp.zn. IV. ÚS 105/2013 zo 7.5.2013, v ktorom uviedol: „ ... majúc na

zreteli účel zákona o vlastníctve bytov a súčasne uplatňujúc zásadu prednosti ústavne konformného
výkladu, považuje za nevyhnutné, aby bol v okolnostiach danej veci uprednostnený taký výklad, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaného základného práva
sťažovateľovnasúdnuochranu,pričomzatakýpovažujeprávnynázorvyslovenývzrušujúcomuznesení
NS SR sp.zn. 6Cdo 37/2010 z 21.12.2010, ktorý, ... posudzujúc obdobné právne súvislosti spojené s

aplikáciou § 100 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na prevod vlastníckeho práva k bytu, odmietol
možnosť akceptácie záveru o premlčaní práva na prevod vlastníctva bytu podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka. ...Vychádzajúczuvedenéhodospelústavnýsúdkzáveru,ževýkladkrajského
súdu v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel zákona o
vlastníctve bytov, ktorým je predovšetkým vytvorenie právneho rámca pre privatizáciu bytového fondu“.

Nakoľko súd nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal v prejednávanej veci od názorov najvyšších
súdnych autorít odkloniť, Právna úprava obsiahnutá v ZVB je úpravou špeciálnou, v dôsledku čoho
nemožnopoužiťúpravuvšeobecnúobsiahnutúvObčianskomzákonníku.Všeobecnáúpravapremlčania
majetkových práv podľa Občianskeho zákonníka nemá na ochranu nájomcu dosah, keďže premlčanie
spôsobujúce súdnu nevymáhateľnosť premlčaného práva sa viaže len na konkrétne právo, zatiaľ čo

v zmysle ZVB dochádza na základe každej (aj opakovanej) žiadosti nájomcu o prevod vlastníctva
bytu (v prípade trvania nájomného vzťahu žiadateľa a postavenia prenajímateľa ako povinného
vlastníka podľa ZVB a za predpokladu späťvzatia predchádzajúcej žiadosti) k vzniku vždy nového,
samostatne posudzovaného práva nájomcu. Keďže predmetom konania je nové právo žalobkyne
na prevod vlastníctva, ktoré vzniklo na základe žiadosti z 19.7.2016, po späťvzatí predchádzajúcich

žiadosti listom z 15.7.2016, vo vzťahu ku ktorým žalovaný vznášal námietky premlčania, tieto nie sú
pre posúdenie nového práva relevantné. Ako už bolo uvedené, túto novú žiadosť žalobkyňa zaslala
žalovanému 19.7.2016, doručená mu bola 20.7.2016. Odo dňa podania tejto žiadosti začala plynúť
žalovanému ako povinnému vlastníkovi nová dvojročná lehota, ktorá uplynula 20.7.2018. Nakoľko na
základe žiadosti v stanovenej lehote nedošlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovanú, žalovanej

vznikloprávovovšeobecnejpremlčacejlehotepodľa§101Občianskehozákonníkadomáhaťsanasúde
uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva k bytu. Žalobkyňa
si právo prvýkrát mohla uplatniť 21.7.2018, žalobu na súd podala 12.11.2018. Argumentácia žalovaného
o premlčaní práva žalobkyne je preto nedôvodná.
Pokiaľ ide o žalobou navrhnutý obsah právneho úkonu - Zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ako aj pokiaľ

ide o stanovenie ceny bytu v zmysle § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1 ZVB na základe odborného posudku č.
177/2018 znalca Ing. Igora Klačka na sumu 478,- Eur, žalovaný tieto skutočnosti žiadnym spôsobom
nerozporoval ani sa k nim nevyjadroval. Súd preto dospel k záveru, že žaloba o uloženie povinnosti
žalovanému previesť na žalobkyňu vlastnícke právo k bytu na základe žalobkyňou sformulovanej zmluvyo prevode vlastníctva bytu za kúpnu cenu 478,- Eur je dôvodná a v celom rozsahu jej vyhovel. Znenie
Zmluvy je súčasťou výroku tohto rozsudku.
Nakoľko žalobkyňa mala v konaní plný úspech súd jej proti žalovanému priznal právo na náhradu

trov konania v rozsahu 100% (§ 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (262 ods. 2 CSP)“.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v zmysle § 365 ods. 1
písm. d) Civilného sporového poriadku konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie
dospelnazákladevykonanýchdôkazov knesprávnymskutkovýmzisteniam,vzmysle§365ods.1písm.
h) Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Žalovaný má za to, že závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku
sú nesprávne, právne neudržateľné a nedostatočne odôvodnené, pričom súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal s námietkami žalovaného, ktoré žalovaný vzniesol v rámci svojich písomných
podaní ako aj ústne na pojednávaní. Súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku
obmedzil prakticky iba na poukázanie na uznesenie NS SR, z ktorého citoval vybrané pasáže zhrňujúc,

že nemá dôvod sa odkloniť od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Analýzu právnych
záverov a aplikovateľnosti predmetného uznesenia NS SR zhrnul iba tým, že podľa jeho názoru vzniklo
žalobkyni podaním novej žiadosti po predchádzajúcom späťvzatí pôvodných žiadostí nové subjektívne
právo na prevod vlastníckeho práva k bytu, pričom toto subjektívne právo je posudzované samostatne
a vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu ZVB neprichádza do úvahy premlčanie tohto subjektívneho

práva. Žalovaný sa v priebehu konania na súde prvej inštancie podrobne vyjadroval a analyzoval
právny záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení NS SR, pričom uviedol, že Najvyšší súd
SR v danom prípade neskonštatoval výslovný záver, či právo žalobcu v tamojšom konaní bolo alebo
nebolo premlčané, ale vytkol odvolaciemu súdu iba nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, keď
sa má otázkou premlčania bližšie zaoberať vzhľadom na skutkový stav veci Najvyšší súd SR neuviedol

ani jednoznačný záver (hoci žalobkyňa si predmetné rozhodnutie NS SR tak vykladá) o tom, že by
sa právo na súdne domáhanie prevodu vlastníckeho práva k bytu nájomcovi nepremlčovalo. Najvyšší
súd SR iba poukazuje na všeobecne akceptované moderné interpretačné metódy vyslovujúc záver,
že ak by tieto umožňovali vyvodiť záver o tom, že sa dané právo nepremlčuje, bola by aplikácia
ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní vylúčená. Najvyšší súd však priamo nevyslovil, aké

závery je potrebné prijať k otázke aplikovateľnosti premlčania v obdobných prípadoch, ak budú použité
dané výkladové metódy, iba na tieto metódy odkázal odvolací súd, pričom vyvodenie právnych záverov
ponechal už na odvolací súd s tým, že tieto majú byť riadne a presvedčivo odôvodnené. Taktiež
Najvyšší súd SR priamo neuviedol, že by ustanovenia Občianskeho zákonníka mali byť derogované
špeciálnouúpravouZVB,aleibavovšeobecnostipolemizujesvýkladovoumetódoulexspecialisderogat

legi generali, ktorej konkrétnu aplikáciu však už ponechal odvolaciemu súdu. So závermi Najvyššieho
súdu SR je teda konformný aj taký výklad, podľa ktorého špeciálny právny predpis (ZVB), ani len
čiastočne (a už vôbec nie komplexne) neupravuje inštitút premlčania, ani v žiadnom svojom ustanovení
nevylučuje aplikáciu inštitútu premlčania na právne vzťahy upravené v ZVB. Iba v prípade, ak špeciálne
právne normy a všeobecné právne normy nemôžu byť aplikované popri sebe, musí všeobecná právna

norma aplikačne ustúpiť špeciálnej právnej norme, pričom v prejednávanej veci nejde o tento prípad.
Vyjadrenie právnej normy, podľa ktorej nedochádza k zániku práva (§ 29b ods. 3 ZVB), nevylučuje
aplikáciu inštitútu premlčania, nakoľko uplynutie premlčacej doby nemá za následok zánik práva, ale
právo iba oslabuje tým, že ho transformuje na naturálnu obligáciu, t.j. existujúce právo so zánikom
právneho nároku. Výklad smerujúci k opomenutiu aplikácie inštitútu premlčania vo všetkých právnych

vzťahoch medzi vlastníkmi bytových domov podľa § 29 ods. 8 ZVB a nájomcami nie je teda aplikovaním
interpretačnej metódy lex specialis derogat legi generali, ale ide o vytváranie obsoletnosti právneho
inštitútu premlčania v konkrétnych typovo vymedzených právnych vzťahoch, čo je zásadne neprípustné.
Právnou argumentáciou žalovaného sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, nepodrobil uznesenie NS
SR bližšej analýze z hľadiska vznesených námietok žalovaného, ale iba do napadnutého rozsudku bez

výhrad prijal právne názory žalobkyne.
Žalovaný tiež v konaní na súde prvej inštancie považoval za rozhodujúcu aj skutočnosť, že žalobkyňa
sa už raz v pôvodnom konaní domáhala, aby súd uložil tomu istému žalovanému tú istú povinnosť
previesť vlastnícke právo k tomu istému bytu na základe tých istých právnym noriem, pričom jej žalobabola v celom rozsahu zamietnutá a od právoplatnosti skončenia pôvodného konania ku dňu podania
žaloby uplynulo takmer 9 rokov. Žalobkyňa špekulatívnym navodením odlišného skutkového stavu,
resp. odlišného právneho úkonu, od ktorého odvodzuje vznik svojho tvrdeného práva predstiera stav,

akoby pôvodné konanie ani neexistovalo. Takéto konanie žalovaný označil za rozporné s dobrými
mravmi. Otázkou konania žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, resp. zneužívania jej práva sa
súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sa vôbec nezaoberal, dokonca sa o tom ani nezmienil (s
výnimkou konštatovania priebehu konania, kde len uvádza, že žalovaný takúto námietku vzniesol). Táto
právna argumentácia žalovaného je pritom v prejednávanej veci zásadná, nakoľko práve skutočnosť,

že žalobkyňa už raz bola neúspešná v pôvodnom konaní o uloženie tej istej povinnosti previesť
vlastnícke právo k tomu istému bytu na základe tých istých právnym noriem odlišuje tunajšie konanie
od iných sporových konaní medzi vlastníkmi bytových domov a nájomcami domáhajúcimi sa prevodu
vlastníckeho práva k bytu, teda aj od konania v ktorom Najvyšší súd SR rozhodol Uznesením NS SR.
Žalovaný zastáva právny názor, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne
odôvodnený,nepresvedčivýanepreskúmateľný.ŽalovanýpoukazujenarozhodovaciupraxNajvyššieho

súdu SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré zhodne zaujali právny názor,
podľa ktorého nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia dochádza k odňatiu práva účastníka
konania riadne konať pred súdom a k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27.4.2006, nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 201/2009 (R 36/2010).

V zmysle vyššie uvádzanej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, pričom sa považuje za takú vadu konania, ktorou sa
strane sporu upiera právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia a možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Upretie týchto procesných práv strany sporu je tak vadou konania,

ktorou sa odníma strane sporu možnosť riadne konať pred súdom, čím súčasne dochádza k porušeniu
práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6
ods. 1 Dohovoru. Súd prvej inštancie nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie napadnutého
rozsudku, čím žalovanému odňal možnosť konať pre súdom, vrátane možnosti náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti napadnutému rozsudku (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia

opravných prostriedkov a súčasne porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie zaručené
v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6ods. 1 Dohovoru, čím je súčasne naplnený dovolací dôvod
podľa § 420 písm. f) CSP.
Súd prvej inštancie sa napadnutým rozsudkom nielen v celom rozsahu odchýlil, resp. úplne poprel
právne názory svojho inštančne nadriadeného Krajského súdu v Trnave, ku ktorým tento dospel v

rozsudku č.k. 24Co/250/2009, ale z rozsudku svojho inštančne nadriadeného súdu vytvoril prakticky
ničotný právny akt bez akejkoľvek právnej relevancie. O sporných právnych vzťahoch strán sporu už
bolo raz rozhodované a právoplatne rozhodnuté, čím bola do týchto právnych vzťahov nastolená právna
istota. V právnom štáte však v žiadnom prípade nemôže byť prípustné, aby po uplynutí 9 rokov od
nastoleniaprávnejistotyprávoplatnýmrozhodnutímsúdu,rozhodolsúdprvejinštancietakýmspôsobom,

že z právoplatného rozhodnutia svojho inštančne nadriadeného súdu vytvorí ničotný akt bez akejkoľvek
právnej relevancie. Uvedený postup popiera základné princípy fungovania hierarchie súdneho systému.
Žalovaný za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň právne závery vyslovené v napadnutom rozsudku
nedostatočne odôvodnil, pričom sa nevysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalovaného. Na

základe uvedeného žalovaný navrhuje, aby v zmysle § 388 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a rozhodol tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a žalovanému
prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne v zmysle § 389 CSP tak, že
napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej
inštancie je nedôvodné. Napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonné kritériá kladené na kvalitu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za nepreskúmateľný
a nedostatočne odôvodnený. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení rozsudku uviedol všetky skutkové
zistenia,ktorémalzvykonanéhodokazovaniazapreukázanéaktoréboliprejehorozhodnutiepodstatné

a podrobne tiež zdôvodnil právne posúdenie veci, na základe ktorého dospel k záveru o dôvodnosti
žalobou uplatneného nároku žalobkyne. Poukázal na ustanovenie § 29b ods. 3 ZVB, podľa ktorého
nájomcovi, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď
k prevodu vlastníctva nedošlo v lehote podľa zákona, ak nájomca svoju žiadosť písomne nevzal späť;týmto späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva bytu, z
ktorého ustanovenia v súlade s názorom najvyšších súdnych vyjadreným v uznesení Najvyššieho súdu
SRsp.zn.6Cdo/37/2010z21.12.2010vyvodilzáver,ževdôsledkuspäťvzatiapredchádzajúcichžiadostí

žalobkyne o prevod vlastníctva bytu a následného podania ďalšej žiadosti, vzniklo žalobkyni nové, od
predchádzajúcich žiadostí nezávislé subjektívne právo na prevod vlastníctva bytu so začiatkom plynutia
novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti. Žalobkyňa poznamenáva,
že stanovisko Najvyššieho súdu SR ohľadom vzniku opakovaného, samostatne posudzovaného práva
nájomcu na prevod vlastníctva bytu s plynutím novej dvojročnej lehoty na splnenie povinnosti korelujúcej

s týmto právom, ako právneho následku podania ďalšej žiadosti nájomcu o prevod vlastníctva bytu, je
úplne jednoznačné, nepripúšťajúce žiadny iný výklad ustanovenia § 29b ods. 3 ZVB. Preto keď súd
prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, ktorým bolo preukázané, že žalobkyňa po späťvzatí svojich
predchádzajúcichžiadostíoprevodvlastníctvabytuadresovanýchžalovanému,podalažalovanémudňa
19.7.2016 ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva bytu v zmysle § 29b ods. 3 ZVB, veta za bodkočiarkou,
dospel k záveru, že žalobkyni na základe tejto ďalšej žiadosti vzniklo nové právo na prevod vlastníctva

bytu s novo plynúcou dvojročnou lehotou na splnenie korelujúcej povinnosti žalovaného, je potrebné
konštatovať, že súd prvej inštancie právne posúdil vec správne a súladne s názorom najvyšších súdnych
autorít, ktoré právne posúdenie odôvodňuje priznanie žalobou uplatneného nároku žalobkyni. Na margo
ustanovenia § 29b ods. 3 ZVB žalobkyňa ešte poznamenáva, že pokiaľ predmetné ustanovenie spája
so späťvzatím už podanej žiadosti o prevod vlastníctva bytu zánik práva nájomcu na prevod vlastníctva

bytu (bez ohľadu na to, či v zákonnej lehote aj došlo k prevodu vlastníctva bytu) a s podaním ďalšej
žiadosti vznik nového práva nájomcu na prevod vlastníctva bytu so samostatne počítanou lehotou na
splnenie povinnosti zodpovedajúcej tomuto právu, potom námietky žalovaného týkajúce sa prípadného
premlčania uvedeného práva nájomcu nemajú pre právne posúdenie veci zásadný význam. Ak totiž
zákonvyslovenepredpokladáapripúšťavzniknovéhoprávanájomcupozánikutohopredchádzajúceho,

tak už nie je relevantné, či zanikajúce právo bolo alebo nebolo premlčané, nakoľko zánik práva
svojimi následkami následky premlčania konzumuje, inak povedané, posúdenie námietky premlčania
prichádza do úvahy len pri práve, ktoré trvá, a nie pri práve, ktoré zaniklo. Taktiež bez relevancie
sú úvahy žalovaného o ničotnosti rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v Pôvodnom konaní i o
popretí názorov inštančne nadriadeného Krajského súdu v Trnave vyjadrených v rozsudku sp. zn.

24Co/250/2009. Ako už totiž bolo uvedené, v pôvodnom konaní súdy rozhodovali o práve žalobkyne na
prevod vlastníctva bytu vzniknutého na základe predchádzajúcich žiadostí o prevod, ktoré však neskôr
žalobkyňa vzala v súlade s § 29b ods. 3 ZVB v celom rozsahu späť, privodiac tým úplný zánik práva
prejednávaného v pôvodnom konaní, zatiaľ čo súd prvej inštancie v predmetnom konaní a v napadnutom
rozsudku prejednával nové právo žalobkyne na prevod vlastníctva bytu vzniknuté na základe jej ďalšej

žiadosti o prevod vlastníctva bytu (po späťvzatí žiadostí predchádzajúcich) taktiež v súlade s § 29b
ods. 3 ZVB. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutia všeobecných súdov vydané v predchádzajúcich
konaniach nie sú napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie nijako dotknuté. Nakoľko sa jedná o dve
samostatné konania, síce vedené medzi tými istými účastníkmi, avšak s odlišným predmetom sporu
(súd prvej inštancie v predmetnom konaní rozhodoval o novom práve žalobkyne tak, ako to vyplýva z

§ 29b ods. 3 ZVB i označenej judikatúry Najvyššieho súdu SR), nie sú splnené podmienky totožnosti
konaní, preto aj úvahy žalovaného o záväznosti názorov Krajského súdu v Trnave sú bez relevancie,
nakoľko právne názory inštančne nadriadeného súdu sú právne záväzné pre súd nižšej inštancie len v
tomktoromkonaní,nievinomkonaní.Okremtohojepotrebnéuviesť,ževšeobecnésúdysavpôvodnom
konaní vôbec otázkou zániku práva nájomcu na prevod vlastníctva bytu v dôsledku späťvzatia jeho

žiadosti o prevod, a ani otázkou opakovaného vzniku tohto práva po podaní ďalšej žiadosti nájomcu
o prevod vlastníctva bytu, vôbec nezaoberali (k späťvzatiu pôvodných žiadostí žalobkyne došlo až
po právoplatnom skončení Pôvodného konania), ale sa zaoberali len otázkou premlčateľnosti práva
nájomcu na prevod vlastníctva bytu, ktorá otázka už navyše bola medzičasom taktiež označenou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR vyriešená odlišne ako všeobecnými súdmi v pôvodnom konaní.

Žalobkyňa navrhuje, aby odvolací napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.

7. Žalovaný v replike uviedol, že dôvodom odvolania nie je nerozhodnutie súdu prvej inštancie (citácia)
„v súlade s argumentáciou žalovaného a v súlade s jeho výkladom na vec sa vzťahujúcich ustanovení

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov...“ ako mylne uvádza žalobkyňa, s čím súvisí aj
nesprávne interpretovaný odkaz žalobkyne na judikatúru ÚS SR, ktorou ÚS SR dáva obsah právu na
spravodlivý súdny proces. Je potrebné teda zopakovať - žalobkyňa má za to, že v rámci § 29b ods. 3
zákona č. 182/1993 Z.z. ZVB je oprávnená neobmedzene, znova a znova, podávať opakované žiadosti,ktorými sa domáha od žalovaného prevodu vlastníctva k bytu, vedomá si skutočnosti, že súd prvej
inštancie už vo veci v rámci pôvodného konania raz právoplatne rozhodol, pričom Krajský súd v Trnave
po odvolaní žalobkyne toto rozhodnutie ako správne potvrdil, kedy bolo ustálené premlčanie práva

žalobkyne na prevod predmetného bytu. Napriek tomu sa žalobkyňa opätovne v tomto konaní pred
súdom domáha svojho rovnakého práva. Žalovaný takéto konanie žalobkyne namietal, považuje ho za
zneužívanie systému spravodlivosti a za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Súd prvej inštancie sa však otázkou konania žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, resp. zneužívania
jej práva v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 13 a nasl. napadnutého rozsudku) vôbec nezaoberal,

dokonca sa o tom ani nezmienil (s výnimkou konštatovania priebehu konania, kde len uvádza, že
žalovaný takúto námietku vzniesol). Táto právna argumentácia žalovaného je pritom v prejednávanej
veci zásadná, nakoľko práve skutočnosť, že žalobkyňa už raz bola neúspešná v pôvodnom konaní
o uloženie tej istej povinnosti previesť vlastnícke právo k tomu istému bytu na základe tých istých
právnym noriem z dôvodu premlčania jej práva, odlišuje tunajšie konanie od iných sporových
konaní medzi vlastníkmi bytových domov a nájomcami domáhajúcimi sa prevodu vlastníckeho práva

k bytu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, nepresvedčivý a
nepreskúmateľný, čím je naplnený odvolací dôvod tak ako ho žalovaný uvádza v odvolaní. V ďalšom
žalobkyňa len opakuje jej právny názor na aplikáciu a právne následky § 29b ods. 3 ZVB, kde sa
ale vôbec nevysporiadava s námietkou žalovaného, že pri potvrdení správnosti výkladu predmetného
ustanovenia zo strany žalobkyne by sa bez ďalšieho lámala základná zásada uplatňovaná v právnych

vzťahoch pretavená do inštitútu premlčania (právo patrí bdelým), keďže premlčanie pôvodného práva
by nemalo z praktického hľadiska žiaden význam, ak by zaniklo jednoduchými úkonmi žalobkyne -
späťvzatím a podaním novej žiadosti, čím by sa teda prakticky malo dosiahnuť plynutie novej premlčacej
doby.Apreúplnosťžalovanýpoukazujeajnaprincípprávnejistoty,kdepozáväznomsúdnomrozhodnutí
pre účastníkov tohto konania o premlčaní práva žalobkyne na prevod predmetného bytu v zmysle ZVB

(je irelevantný žalobkyňou tvrdený odklon judikatúry od právneho záveru o premlčaní tohto práva), sa po
ôsmych rokoch žalovaný opakovane dostáva do skutkovo rovnakého konania (aj keď na základe „novej“
žiadosti) a musí sa brániť rovnakým nárokom žalobkyne, ktorým sa však už raz ubránil. Umožnením
takéhoto konania je úplne popretý princíp právnej istoty, taktiež v prípade, ak by bol ponechaný
napadnutý rozsudok v platnosti - záväzné súdne rozhodnutia v Pôvodnom konaní sú ničotné a bez

právnej relevancie a žalobkyňa môže ich účinky zmeniť v podstate svojím jednoduchým konaním, čo
určite nie je v právnom štáte prípustné. Práve aj pri posudzovaní úkonov žalobkyne ako rozporných
s dobrými mravmi a tým nepožívajúcich súdnu ochranu je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že o
sporných právnych vzťahoch strán sporu už bolo raz rozhodované a záväzne právoplatne rozhodnuté,
čím bola do týchto právnych vzťahov nastolená právna istota. Žalovaný má za to, že sa dostatočne

vysporiadal aj s odkazom žalobkyne na judikatúru, ktorú bez ďalšieho prevzal súd prvej inštancie, pričom
sa s námietkami žalovaného vôbec nevysporiadal.

8. Žalobkyňa v duplike uviedla, že žalovaný argumentuje, že ak žalobkyňa podala pôvodnú žiadosť
o prevod vlastníctva bytu, o ktorej súd v pôvodnom konaní právoplatne rozhodol tak, že právo na jej

základe vzniknuté sa premlčalo, nemôže sa už žalobkyňa po späťvzatí tejto pôvodnej žiadosti ďalšou
žiadosťou od žalovaného s úspechom domáhať práva na prevod vlastníctva bytu, lebo by to bolo v
rozpore s dobrými mravmi. Na margo tejto argumentácie žalobkyňa opakovane uvádza, že znenie
§ 29b ods. 3 ZVB výslovne oprávňuje nájomcu bytu vziať podanú žiadosť o prevod vlastníctva bytu
späť (s účinkom zániku práva nájomcu vzniknutého na základe tejto žiadosti - výklad § 29b ods. 3

ZVB pred bodkočiarkou „a contrario“) a po tomto späťvzatí podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva
bytu s účinkami vzniku nového práva nájomcu na prevod vlastníctva bytu. Žalobkyňa v tejto súvislosti
opakovane poukazuje aj na judikatúru najvyšších súdnych autorít, kde Najvyšší súd SR v uznesení zo
dňa 21.12.2010, sp. zn. 6Cdo/37/2010 i Ústavný súd SR v náleze IV. ÚS 105/2013 zo dňa 7.5.2013
konštatovali, že opakovaná žiadosť nájomcu o prevod vlastníctva bytu podľa § 29b ods. 3 ZVB má za

následok vznik nového subjektívneho práva nájomcu na prevod tohto vlastníctva so začiatkom plynutia
novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti. Z judikatúry Najvyššieho
súdu ČR vyplýva, že aplikácia ustanovenia § 3 OZ (posudzovanie výkonu práva z hľadiska dobrých
mravov) prichádza do úvahy, pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis
(ako je tomu aj v tomto prípade), len vo výnimočných prípadoch a to takých, kedy by výkon tohto práva

nesmeroval k dosiahnutiu vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou, z ktorej účastníkovi
dané právo plynie, ale by účastník výkon tohto práva realizoval len ako prostriedok na poškodenie
iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou
normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu (uznesenie Najvyššiehosúdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25Cdo 2648/2003; rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19. februára
2009, sp. zn. 25Cdo 539/2008). Je nesporné, že v danom prípade žalobkyňa vykonala právo, ktoré jej §
29b ods. 3 ZVB výslovne priznáva (právo vziať späť predchádzajúcu žiadosť o prevod vlastníctva bytu

a právo podať následne ďalšiu žiadosť) za účelom nadobudnutia vlastníctva k bytu, keďže žalovaný na
predchádzajúce žiadosti žalobkyne úmyselne nereagoval, čím úmyselne porušoval povinnosť uloženú
mu zákonom previesť na žalobkyňu vlastnícke právo k predmetnému bytu, a teda aplikácia § 3 OZ
neprichádza do úvahy. Na záver tiež žalobkyňa opakuje, že právna skutočnosť namietaná žalovaným
spočívajúcavpremlčaníprávažalobkynenaprevodvlastníctvabytuvzniknutéhonazákladejejpôvodnej

žiadosti, na základe ktorej súd v pôvodnom konaní žalobu žalobkyne zamietol, nemá na v súčasnosti
prejednávanú žalobu žiadny vplyv, nakoľko právo žalobkyne z pôvodnej žiadosti, aj keď bolo premlčané,
späťvzatím tejto žiadosti s poukazom na § 29b ods. 3 ZVB zaniklo, pričom podaním ďalšej žiadosti,
taktiež s poukazom na § 29b ods. 3 ZVB ako aj s poukazom na označené právne závery Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR, jej vzniklo právo (na prevod vlastníctva bytu) nové, samostatne
posudzované. Ak potom po zániku predchádzajúceho práva žalobkyne vzniklo právo nové, skutočnosť

ohľadom premlčania zaniknutého práva vôbec nemá význam posudzovať, pretože zánik práva jeho
premlčanie konzumuje.
Zhrnúc uvedené má žalobkyňa za to, že právne posúdenie konania žalobkyne pri uplatňovaní práva
na predaj bytu na základe jej ďalšej žiadosti podanej v súlade s § 29b ods. 3 ZVB, teda po späťvzatí
jej dovtedajších žiadostí, nie je vôbec kategóriou dobrých mravov, ako uvádza žalovaný vo svojom

vyjadrení, ale otázkou právneho posúdenia vzájomného stretu premlčania práva, zániku práva a vzniku
nového (ďalšieho práva) v intenciách vyššie uvedených, preto žalobkyňa odmieta tvrdenie žalovaného,
že sa mal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zaoberať posudzovaním konania žalobkyne z
pohľadu jeho súladu.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že

odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného
sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v

dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu

iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.12. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne o uloženie povinnosti prejavu vôle žalovaného na
uzatvorení zmluvy o prevode vlastníctva bytu č. X nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu so

súp. č. XXXX, vchod: 7, ležiaceho na pozemkoch parcely registra „C“, parc. č. 4165/1 a č. 4165/2, k bytu
prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7707/67576 k celku na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu, zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX, vedných na Okresnom úrade Šaľa,
v katastrálnom území Z.. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania
žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu prvej inštancie

došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený nárok.

13. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia

bola vecne správna, objektívna, presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uviedol v
odvolaní,vyriešilužsúdprvejinštancievnapadnutomrozsudku,pričomrozhodnutiasúduprvejinštancie
a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie
tvoria jeden celok.

14. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t.j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu

k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu

preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov

súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

16. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného
sporového poriadku.

17. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

18. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickýminámietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,

zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť
preskúmateľné.

19. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.

2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie

(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

20. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne

zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a

námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je

postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

21. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku sa
považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať
zanásledoknesprávnerozhodnutievoveci(napr.nesprávnerealizovaniemandukačnejpovinnostisúdu,

vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím),
pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.22. Inú vadu konania žalovaný zrejme videl v tom, že sa súd prvej inštancie odchýlil resp. úplne poprel
právne názory svojho inštančne nadriadeného súdu vo veci sp. zn. 24Co/250/2009. Z dôvodov bližšie
uvedených v bode 47. tohto rozsudku, nie je odvolací dôvod naplnený.

23. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná.

24. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp.
na neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že

odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

25. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

26. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia

rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní

nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

27. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.

1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti

súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.28. K odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne
právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným

odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie
jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledky
dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu
skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení účinnom v rozhodnom čase, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo

možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že na základe žiadosti žalobkyne o prevod vlastníctva k bytu, bol žalovaný povinný
so žalobkyňou uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov od podania žiadosti, keďže
sa tak nestalo, súd preto uložil žalovanému povinnosť. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej
inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom

žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je
presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie správne právne vec posúdil.

29. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočnú analýzu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 6Cdo/37/2010 predovšetkým v tom, že v uvedenom rozhodnutí súd nekonštatoval výslovný záver, či
právožalobcuboloalebonebolopremlčané,alevytkolibanedostatočnéodôvodnenieaanineuviedol,že
by ustanovenia Občianskeho zákonníka mali byť derogované špeciálnou úpravou zákona o vlastníctve
bytov.

30. Súd prvej inštancie sa k argumentácii vychádzajúcej z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/37/2010 vyjadril v bode 30. odôvodnenia, pričom citoval relevantné závery z neho vyplývajúce
a zároveň doplnil z neho vyplývajúce závery na dané skutkové zistenia z ktorých vyvodil záver, že
zákon žiadnym spôsobom nevylučuje ani podanie novej žiadosti v prípade, ak nájomca už raz neuspel
so žalobou o uloženie povinnosti vlastníkovi uzavrieť zmluvu o prevode, tak ako tomu bolo v prípade

žalobkyne.

31.OdvolacísúdsastotožňujesvýkladomuzneseniaNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/37/2010zodňa
21.12.2010súdomprvejinštancie.Ktomutoodvolacísúddopĺňanasledovné:Zodôvodneniacitovaného
uznesenia vyplýva, že „v prekúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového zistené, že žalobkyňa, okrem

žiadosti o prevod vlastníctva bytu doručenej právnemu predchodcovi žalovanej 19.9.1994, požiadala
o prevod vlastníctva bytu aj samotnú žalovanú opakovanými žiadosťami z 3.1.2007 a z 13.2.2007.
Odvolací súd sa opakovaným žiadostiam žalobkyne nepriznal žiadnu relevanciu vychádzajúc z názoru,
že stav premlčania uplatneného práva nemožno zvrátiť. Dovolací súd sa s týmto právnym záverom
odvolacieho súdu nestotožňuje“. Zároveň dovolací súd uviedol, že „presvedčivosť odôvodnenia riešenia

tejto otázky vyžadovala, aby odvolací súd najprv posúdil, či vôbec prichádza do úvahy aplikácia
ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní“.

32. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
právne vzťahy k bytom a nebytovým priestorom v domoch sa spravujú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka a osobitných predpisov, ktoré sa týkajú nehnuteľností, ak tento zákon neustanovuje inak.

33. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vymedzuje vzťah zákona
ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorovkObčianskemuzákonníku.Vychádzajúczprávnehoprincípu
lex specialis derogat legi generali (konkrétnejší zákon deroguje všeobecnejší zákon), zákon o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov je lex specialis k Občianskemu zákonníku, ktorý je normou lex generalis.
Uvedený vzťah sa rieši všeobecnou subsidiaritou, čo znamená, že ak niektoré otázky nie je možné
riešiť podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, riešia sa podľa Občianskeho
zákonníka. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa budú aplikovať vtedy, ak niektoré otázky nemožnoriešiť podľa ustanovení Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to z dôvodu, že dané
otázkyZákonovlastníctvebytovanebytovýchpriestorovneupravuje,alebosajehoustanovenianemôžu
aplikovať.

34. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia
vlastníctvabytovanebytovýchpriestorovvbytovomdome,právaapovinnostivlastníkovtýchtobytových
domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva
k pozemku, avšak nerieši otázku premlčania, teda neexistuje špeciálna úprava ohľadne premlčania,

preto otázka premlčania sa posudzuje podľa všeobecnej úpravy, t.j. Občianskeho zákonníka. V
zmysle Občianskeho zákonníka premlčaniu podliehajú zásadne všetky majetkové práva (vrátane ich
príslušenstva - napr. úrokov) s výnimkou tých majetkových práv, ktorých povaha nepripúšťa, aby sa
premlčali a tých, ktorých uplatnenie podlieha režimu preklúzie. V oblasti občianskeho práva nepodliehajú
premlčaniu osobné (osobnostné) práva, vlastnícke právo, takisto práva z vkladov na vkladných knižkách
alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. Premlčacia doba je

určená kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, tzn. dohodou strán ich nemožno ani skrátiť
ani predĺžiť. Iba nepriamo ich možno predĺžiť, ak dlžník písomne uzná právo veriteľa čo do dôvodu a
výšky, má takéto uznanie podľa §110 ods. 1 Občianskeho zákonníka za následok prerušenie doterajšej
premlčacej doby a vznik plynutia novej desaťročnej doby. Občiansky zákonník ustanovuje dĺžku trvania
premlčacej doby, začiatok jej plynutia a podmienky plynutia. Začiatok plynutia premlčacej doby upravuje

Občiansky zákonník všeobecne, resp. osobitne pre určité osobitné prípady. Zo všeobecného určenia
začiatku plynutia premlčacej doby treba vychádzať všade tam, kde nie je určený osobitný spôsob určenia
začiatku plynutia lehoty. Všeobecne platí pre začiatok plynutia premlčacej doby, že premlčacia doba
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka).

35. Právo na prevod vlastníctva bytu v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je
právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína
plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený po prvýkrát (§ 101 Občianskeho zákonníka).

36. Z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vyplýva, že ak nájomca

bytu požiada právnickú osobu, ktorá podľa osobitného zákona spravuje majetok štátu, je právnická
osoba spravujúca majetok štátu povinná do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod
vlastníctva bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Pokiaľ v tejto lehote k uzavretiu zmluvy
o prevode vlastníctva bytu nedošlo, začne nájomcovi plynúť trojročná všeobecná premlčacia doba na
uplatnenie práva na súde domáhať sa splnenia tejto povinnosti, ktorým uplynutím sa právo nájomcu

premlčuje.

37. Odvolací súd konštatuje, že podanie novej žiadosti o prevod vlastníctva bytu (ktorej predchádzalo
späťvzatie predchádzajúcich žiadostí) pri splnení aj ostatných podmienok podľa právneho stavu v
čase jej podania má za následok vznik nového subjektívneho práva na prevod tohto vlastníctva so

začiatkom plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti. Vznik
práva na prevod vlastníctva bytu sa posudzuje podľa právnej úpravy platnej v čase podania žiadosti o
tento prevod. Tieto závery odvolacieho súdu korešpondujú so závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie nevylúčil aplikáciu inštitútu premlčania na právne vzťahy upravené v zákone č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov, naopak aplikoval § 101 Občianskeho zákonníka na právo žalobkyne domáhať sa na

súde uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva k bytu.

38. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal konaním žalobkyne, ktoré podľa názoru
žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobkyňa už raz bola neúspešná v konaní sp. zn.
20C/251/2008 o uloženie tej istej povinnosti na základe tých istých právnych noriem.

39. Súd prvej inštancie vyhovením žaloby v konaní žalobkyne nevidel postup v rozpore s dobrými
mravmi, pretože prijaté závery považoval za súladné s relevantnou právnou úpravou.

40.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.41. Uvedené ustanovenie má v oblasti občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide
predovšetkýmoustanoveniazakazujúcetakývýkonprávapovinností,ktorýbybolvrozporespravidlami
demokratickejspoločnostiajejmorálky,sprincípmiprávnehoštátuaobčianskejspolupatričnosti.Aktieto

zásady premietneme do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť,
vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a
únosnosti. Konkrétne posúdenie individuálneho prípadu v uvedenom význame umožní objektivizovať
hodnotenie z hľadiska interpretačného pokynu obsiahnutého v ustanovení odseku 1. Definícia dobrých
mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho

charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy. Prenikajú celým
právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa viacero pružných pojmov (napr.
"zneužitie práva", "verejný záujem", "obohatenie", "dobromyseľnosť", "keď právo možno vykonať po
prvýkrát", "núdza" atď.). Pri výklade takýchto pojmov treba vždy použiť interpretačné pravidlo obsiahnuté
v ustanovení § 3.

42. So zreteľom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu z okolností daného prípadu nevyplýva,
že by konanie žalobkyne bolo v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodení
výslovne neuviedol závery o tejto otázke, tak podľa názoru odvolacieho súdu v kontexte celého
odôvodenia rozsudku z pohľadu prijatých právnych záverov považoval súd prvej inštancie tento
argument za nerozhodný, bez potreby sa ním osobitne zaoberať. Z uvedeného dôvodu preto námietka

o nedostatočnom odôvodení napadnutého rozsudku nie je náležitá.

43. Podľa názoru odvolacieho súdu závery súdu prvej inštancie nie sú v rozpore s rozhodnutím vo veci
sp. zn. 20C/251/2008. Predmetom konania vo veci sp. zn. 20C/251/2008 bolo nahradenie prejavu vôle
žalovaného k prevodu vlastníckeho práva k bytu na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 14.11.1995.

Predmetom tohto konania je uloženie povinnosti prejavu vôle žalovaného k prevodu vlastníckeho práva
k bytu na základe žiadosti o prevod vlastníctva k bytu zo dňa 19.7.2016, pričom predchádzajúce žiadosti
o prevod vlastníctva k bytu žalobkyňa zobrala späť. Z toho potom vyplýva, že v tejto predmetnej veci
súd prvej inštancie sa zaoberal predmetným nárokom žalobkyne odvíjajúci sa od žiadosti o prevod
vlastníctva k bytu zo dňa 19.7.2016, teda skutkové okolnosti boli rozdielne a preto súdy prijali rozdielne

právne závery. Žalovaný automaticky posudzuje novú žiadosť žalobkyne o prevod vlastníctva bytu ako
premlčanú, podanú v rozpore s dobrými mravmi, pričom nerozlišuje rozdielne skutkové okolnosti.

44. Pokiaľ ide o právne účinky opakovanej žiadosti žalobkyne o prevod vlastníctva k bytu závery
súdu prvej inštancie odvolávajúce sa na už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/37/2010 sú podľa názoru odvolacieho súdu správne a ani odvolateľom neboli spochybňované.
Z argumentov žalovaného vyplýva taký výklad dotknutých právnych noriem vedúcich k záveru, že
opakovaná žiadosť žalobkyne, pri splnení aj ostatných podmienok vyžadovaných zákonom nemá za
následok vznik nového práva na prevod vlastníctva bytu, pretože prichádza do úvahy premlčanie
skoršieho práva, ktoré malo vzniknúť žalobkyni skoršími žiadosťami, ktoré v zmysle zákonnej úpravy

vzala späť. Takýto výklad podľa názoru odvolacieho súdu popiera účel a zmysel zákona o vlastníctve
bytov, ktorým nepochybne je aj ochrana nájomcu bytu.

45.Rozsudoksúduprvejinštanciedávajasneazrozumiteľneodpovedenaprávneaskutkovorelevantné
otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne na uloženie povinnosti prejavu vôle žalovaného. Súd

prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite
vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom
sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného
skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného žalobkyňou.

46. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie
sú naplnené.

47. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak

národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienkuúčastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných

podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

48. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje

preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný
žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu
prvej inštancie, vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací
súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

49. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného

sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

51. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).