Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/76/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613207115
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1613207115.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: Československá
obchodní banka, a.s., IČO: 000 01 350, so sídlom Radlická 333/150, 150 57 Praha 5, Česká republika,
zastúpený: Mgr. Lenkou Heřmánkovou, usadeným euroadvokátom, so sídlom Košická 56, 821 08
Bratislava, proti žalovanému: X. L., narodený XX.XX.XXXX, naposledy bytom V. C. XXXX/X, XXX XX

F., o zaplatenie 82.811,25 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Malacky, č.k. 6C/143/2015-68 zo dňa 19.06.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Malacky, č.k. 6C/143/2015-68 zo dňa 19.06.2017,
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie z dôvodu nedostatku právomoci,

žalovanému nepriznal trovy konania a zároveň žalobcovi vrátil krátený súdny poplatok v sume 185,80
Eur.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 82.811,25 Kč s príslušenstvom titulom nesplatenej časti úveru
poskytnutého na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami dňa 26.09.2008. Súd prvej inštancie

vychádzal zo skutkového zistenia, že v III. časti úverovej zmluvy bola obsiahnutá dohoda zmluvných
strán o právomoci súdu, v zmysle ktorej v prípade riešenia sporu je miestne príslušný Obvodní soud
Praha 1. Pre tento úverový obchod bolo dojednané výlučne české právo. Súd prvej inštancie mal teda
za to, že právomoc súdu a voľba rozhodného práva boli vopred vymienené, a preto skúmal právomoc
v zmysle článku 23 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a
výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“). Konštatoval, že medzi

zmluvnými stranami došlo k dohode o právomoci súdu, ktorá bola riadne písomne potvrdená, pričom tu
nie je žiadny dôkaz o neakceptácii zmluvných podmienok zo strany žalobcu. Miestne a vecne príslušným
súdom má byť Obvodní soud pro Prahu 1 a ako právo rozhodné bolo výslovne vymienené právo české
(článok 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre
zmluvné záväzky (Rím I). S poukazom na článok 25 nariadenia podľa § 161 ods. 3 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) súd prvej inštancie konanie z dôvodu nedostatku právomoci

zastavil a účastníkov konania odkázal na súd mieste a vecne príslušný. O trovách konania rozhodol v
zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, avšak nepriznal žalovanému náhradu trov konania, nakoľko mu
v priebehu konania žiadne trovy nevznikli. Žalobcovi vrátil krátený súdny poplatok v sume 185,80 Eur.

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Napadnuté uznesenie považuje za nesprávne a má za

to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca
argumentačne vychádza z Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 a uvádza, že predmetnú úlohu pre určenieprávomoci zohráva predovšetkým fakt, že zmluva o úvere zo dňa 26.09.2008 má spotrebiteľskú povahu.
Poukazuje na čl. 2 ods. 1 nariadenia, ktorý zakladá všeobecnú právomoc voči žalovanému, ktorý
má bydlisko v danom štáte. Na základe tohto ustanovenia je teda možné voči žalovanému podať

akúkoľvek žalobu, bez ohľadu na právny vzťah žalobcu a žalovaného. V prípade spotrebiteľa, pri ktorom
nie je známe jeho aktuálne bydlisko platí, že súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza
posledné známe bydlisko spotrebiteľa, majú právomoc, ak nie sú schopné určiť aktuálne bydlisko
žalovaného (Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 15.03.2012 vo veci C-292/10, G proti Cornelius de Visser).
Žalobca s poukazom na čl. 15 nariadenia uvádza, že celková regulácia právomoci súdov vo vzťahu k

spotrebiteľovi je založená na jednej strane na poskytnutí ochrany spotrebiteľovi, ako slabšej strany k
viacerým možnostiam miesta podania žaloby zo strany spotrebiteľa a na druhej strane na obmedzeniach
dodávateľa vo vzťahu k právomoci súdov, na ktorých môže žalovať spotrebiteľa, a to predovšetkým
na súde členského štátu, kde má spotrebiteľ bydlisko. Súdy členského štátu, na ktorého území sa
nachádza posledné známe bydlisko spotrebiteľa, na základe čl. 16 ods. 2 nariadenia majú právomoc
rozhodnúť o tejto žalobe, pokiaľ nie sú schopné určiť aktuálne bydlisko. Nariadenie teda nebráni

uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho procesného práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť
situácii odoprenia spravodlivosti umožňuje viesť konanie v neprítomnosti proti osobe, ktorej bydlisko nie
je známe, ak sa súd, ktorý sa sporom zaoberá, ubezpečí predtým, než o ňom rozhodne, že uskutočnil
všetky pátrania, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného
(Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 17.11.2011 vo veci C-327/10, Hypoteční Banka a.s. proti Udovi

Mikemu Lindnerovi). Žalobca ďalej poukazuje na čl. 23 nariadenia, v zmysle ktorého voľba právomoci
je všeobecne povolená, avšak nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o všeobecnej aplikovateľnosti,
nakoľko voľba právomoci je limitovaná ochrannými pravidlami či obmedzeniami v prospech špecifických
účastníkov vo veciach týkajúcich sa poistenia, spotrebiteľov a zamestnancov. S ohľadom na čl. 23 ods.
1 písm. b) nariadenia, žalobca uvádza, že súdna prax v Českej republike potvrdzuje skutočnosť, že v

prípade spotrebiteľa nie sú dohody o voľbe právomoci vnímané primárne pre prípad určenia rozhodnej
právomoci súdov. Žalobca nepopiera existenciu dohody o právomoci súdov so žalovaným. Je však toho
názoru, že táto dohoda o voľbe súdu uzavretá medzi účastníkmi, z ktorých aspoň jeden má bydlisko v
členskom štáte, má taký účinok, že vec mohol okrem zvoleného súdu prevziať akýkoľvek iný súd, a to aj
vtedy, ak sa v dohode o právomoci ustanovila výlučná právomoc, pokiaľ tento iný súd začal konanie skôr.

Žalobca navrhuje, aby odvolací súd zmenil v celom rozsahu výrok napadnutého uznesenia týkajúceho
sa zastavenia konania a zároveň, aby žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379,
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Podľa čl. 15 ods. 1 nariadenia, vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely,
ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto

oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 bod 5, ak ide
a) o zmluvu o predaji tovaru na splátky alebo
b) o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má
financovať predaj tovaru, alebo
c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká

v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto
členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu
týchto činností.

6. Podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch

členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

7. V zmysle čl. 17 nariadenia, od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou (1)
dojednanoupovznikusporu,alebo(2)ktoráumožňujespotrebiteľovizačaťkonanienainýchsúdoch,než
tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele, alebo (3) dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom

zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte,
ktorá dáva právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore
s právnym poriadkom tohto členského štátu.8. Pokiaľ sa jedná o otázku právomoci podľa predmetného nariadenia, všeobecné kritérium právomoci
vychádza zo zásady actor sequitur forum rei (žalobca sleduje miesto súdu žalovaného), a teda je
zakotvené v mieste bydliska žalovaného v členskom štáte. Popri uvedenom všeobecnom kritériu možno

osobu s bydliskom na území členského štátu žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe
princípov upravených v oddieloch 2 až 7 kapitoly II nariadenia. Hovoríme o osobitnej právomoci,
ktorá odráža zásadu efektívneho vedenia konania a je opodstatnená len v prípadoch, keď v súvislosti
s konaním existuje dostatočná väzba medzi sporom a súdom, na ktorý sa má podať žaloba, a to
z hľadiska vykonávania dôkazov alebo vedenia konania, alebo s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu

záujmov účastníkov, proti ktorým konanie smeruje, kedy hovoríme o tzv. ochrannej osobitnej právomoci.
O uvedenú ochrannú osobitnú právomoc pritom ide aj v prípadoch sporov vo veciach spotrebiteľských
zmlúv, kedy zatiaľ čo spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy nielen na súde štátu, v ktorom
má druhý účastník bydlisko, ale aj na súde bydliska spotrebiteľa, druhý účastník môže podať žalobu
len na súdoch členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko (článok 16 Nariadenia).
Nariadenie umožňuje dohodu o voľbe súdu, ale len po vzniku sporu medzi účastníkmi, alebo ak umožní

spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, alebo ak dohoda o voľbe súdu dáva právomoc súdom
štátu, v ktorom má bydlisko alebo obvyklý pobyt spotrebiteľ aj druhý účastník v čase uzavretia zmluvy,
ak nie je taká dohoda v rozpore s právnym poriadkom daného štátu (článok 17 nariadenia).

9. V prejednávanej veci ide o vzťah spotrebiteľskej zmluvy, kde žalovaný ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu

o úvere, ktorá tvorí podklad žalovaného nároku (čl. 15 ods. 1 písm. b) nariadenia). V prípade nárokov
zo spotrebiteľských zmlúv je právomoc súdov členských štátov Európskej únie upravená v oddiele 4,
čl. 15-17 nariadenia. V zmysle čl. 16 ods. 2 nariadenia teda právomoc v prípade konania, v ktorom
spotrebiteľ vystupuje ako žalovaný, majú len súdy členského štátu podľa domicilu spotrebiteľa. Zároveň
platí, že prípadná dohoda o voľbe právomoci, ktorou je možné sa odchýliť od ustanovenia čl. 16 ods.

2 nariadenia, podlieha obmedzeniam v zmysle čl. 17 nariadenia, v zmysle ktorého dodávateľ môže so
spotrebiteľom uzatvoriť aj dohodu o voľbe právomoci, ktorou sa spotrebiteľovi umožňuje začať konanie
na iných súdoch ako je uvedené v oddiele 4. Touto dohodou sa však poskytuje len spotrebiteľovi ďalšia
alternatíva pre miesto podania žaloby. Uvedená dohoda nesmie poskytovať možnosť alternatívneho fóra
pre dodávateľa. Treťou akceptovateľnou možnosťou, kedy sa môže založenie právomoci súdu odchýliť

od čl. 16 ods. 2 nariadenia je dohoda o voľbe právomoci, ak spotrebiteľ aj dodávateľ majú v čase
uzavretia zmluvy domicil alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte a ktorá zakladá právomoc
súdov tohto členského štátu.

10. Článok 23 nariadenia, ktorý upravuje podmienky dohody o voľbe právomoci, je založený na

základnom princípe zmluvnej voľnosti. Na základe zmluvnej autonómie sa zmluvné strany môžu
dohodnúť,ktorésúdybudúmaťprávomocrozhodovaťichvzájomnýspor.Súdprvejinštancievdanejveci
pri posudzovaní právomoci nesprávne aplikoval čl. 23 ods. 1 písm. a) nariadenia, podľa ktorého voľba
právomoci je všeobecne povolená, nakoľko neprihliadol na čl. 23 ods. 5 nariadenia, ktorý ustanovuje
limitáciu pre dohodu o voľbe právomocí v prípade spotrebiteľských sporov. Dohoda na voľbe právomocí

nesmie byť v rozpore okrem iného s čl. 17 nariadenia (dohoda o voľbe právomoci pri spotrebiteľských
zmluvách). Uvedený článok má prioritu pred čl. 23 nariadenia, ktorý je založený na uznaní nezávislej
vôle zmluvných strán pri rozhodovaní o tom, ktorý súd má právomoc na riešenie sporov, ktoré patria do
pôsobnostinariadenia,svýnimkoutých,ktorésúvýslovnevylúčenépodľa5odsekučlánku23nariadenia
(týka sa teda aj spotrebiteľských sporov).

11. Zo zmluvy o poskytnutí úveru k ČSOB kreditnej karte vyplýva, že žalobca ako veriteľ poskytol
žalovanému úver vo forme kreditnej karty s úverovým limitom 70.000,00 Kč, pričom žalovaný
nebol identifikovaný ako podnikateľ. Ide teda o poskytnutie úveru v zmysle čl. 15 ods. 1 písm. b/
nariadenia. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nariadenie vo všetkých svojich

ustanoveniach, a to i tých, ktoré sa týkajú súdnej príslušnosti (právomoci) smeruje k zachovaniu práva
žalovaného účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene i právo byť
žalovaný pred vhodným súdom. Tým je v zmysle čl. 2 nariadenia súd štátu, v ktorom má žalovaný
bydlisko. Tento princíp je v zmysle čl. 16 ods. 2 nariadenia posilnený tak, že súdy daného štátu v sporoch
zo spotrebiteľských zmlúv majú obligatórnu právomoc rozhodovať vo veci. Ak spotrebiteľ v období medzi

uzatvorením zmluvy a vznikom sporu zmení svoj domicil, rozhodujúci je domicil v čase vzniku sporu. Ak
nie je možné aktuálny domicil spotrebiteľa určiť, je možné žalovať ho aj na mieste posledného známeho
domicilu. V posudzovanom prípade posledné známe bydlisko žalovaného bolo na adrese V. C. XXXX/
X, F..12. V predmetnom súdnom konaní sa vyskytuje cudzí prvok, súd prvej inštancie správne skúmal
právomocslovenskéhosúdunakonanie.Súduprvejinštanciejevšakpotrebnévytknúť,žeprejednávanú

vec neposudzoval ako spotrebiteľskú vec, vzhľadom na čo nesprávne právne posúdil otázku právomoci
súdu v zmysle nariadenia, keď neaplikoval osobitnú úpravu právomoci vo veciach spotrebiteľských
zmlúv podľa oddielu 4 nariadenia (ide o vec spadajúcu pod čl. 15 ods. 1 písm. b/ nariadenia). Pri skúmaní
právomoci v prejednávanej veci je potrebné aplikovať čl. 16 ods. 2 nariadenia, ustanovenie ktoré ukladá
žalobcovi povinnosť uplatniť svoj nárok proti spotrebiteľovi na súde toho členského štátu, v ktorom má

žalovaný (spotrebiteľ) bydlisko. Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že medzi stranami bola v
rámci úverovej zmluvy dojednaná dohoda o voľbe právomoci súdu, v zmysle ktorej v prípade riešenia
sporu strany si vymedzili miestne príslušný Obvodní soud Praha 1, nakoľko osobitná úprava právomoci
pri riešení spotrebiteľských sporov v zmysle nariadenia má prednosť pred dohodami o voľbe právomoci
okrem prípadu odklonu v zmysle čl. 17 nariadenia, čo v tomto prípade nebolo dané. Od pravidiel o
príslušnosti pre spory týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv podľa článku 15 nariadenia sa možno odchýliť

len za podmienok určených v článku 17 nariadenia. Zmluvná voľnosť spočívajúca v možnosti dohody
o súdnej právomoci vyjadrená v článku 23 nariadenia, je obmedzená jednak článkom 1 nariadenia,
ďalej danosťou medzinárodného prvku, článkami 13, 17 a 21 a článkom 22 nariadenia. Z uvedeného
vyplýva, že článok 23 nariadenia, ktorý umožňuje dohodu o právomoci súdu sa pre spory tákajúce
sa spotrebiteľských zmlúv podľa článku 15 nariadenia neuplatní a ak dohoda o voľbe súdu v takomto

prípade bola aj uzavretá, nemôže byť účinná.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je založené na
nesprávnom právnom posúdení v otázke právomoci súdu. Na základe uvedeného odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
vo veci (§ 396 ods. 3 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).