Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. október 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118208376
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4118208376.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v spore žalobkýň: 1/ D. K., narodená: X.X.XXXX,
bytom D. XX/X, T., 2/ S. K., narodená: X.X.XXXX, bytom D. XX/X, T., 3/ T. K., narodená: X.X.XXXX,
bytom D. XX/X, T., zastúpená zákonným zástupcom žalobkyňou 1/ a 4/ W. K., narodená: XX.X.XXXX,
bytom S. XXX/XX, T., všetky žalobkyne zastúpené advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária

STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom Farská 25, Nitra, IČO: 36 856 282 proti žalovaným: 1/
V.. U. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom Q. armády XX, U.-W., zastúpený: AK Šranko s.r.o. so sídlom
Mostná 29, Nitra, IČO: 50 485 601, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., so sídlom Dostojevského rad
4, Bratislava, IČO: 00151700 a 3/ HORNEX, a.s. so sídlom Agátová 4D, Bratislava 841 01, IČO: 35 802
570, zastúpený advokátom: JUDr. Branislav Drgoňa, so sídlom Jesenského 2, Bratislava, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy a to žalobkyni 1/ sumu 40 000 eur, žalobkyni 2/ sumu 40 000 eur, žalobkyni 3/ sumu
40 000 eur a žalobkyni 4/ sumu 40 000 eur, o odvolaniach žalobkýň a žalovaných v 2. a 3. rade proti

rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 10C/85/2018-322 zo dňa 22. mája 2019, v spojení s opravným
uznesením č.k. 10C/85/2018-469 zo dňa 30. januára 2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) týkajúcom sa
povinnosti žalovaných v 2. a 3 . rade voči žalobcom v 1. a 2. rade m e n í tak, že žalovaní v 2. a 3.
rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 17 000 eur a žalobkyni v 2. rade sumu 12 000 eur do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto

plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť a vo zvyšnej časti priznaných nárokov žalobcov v 1. a 2.
rade žalobu z a m i e t a.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku (I.) týkajúcom sa
povinnosti žalovaných v 2. a 3. rade voči žalobcom v 3. a 4. rade p o t v r d z u j e.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej
časti výroku (II.), a výroku o nároku na náhradu trov konania (III.) p o t v r d z u j e.
Odvolací súd výrok o poplatkovej povinnosti žalovaných v 2. a 3. rade (VI.) z r u š u j e.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne v pôvodnej žalobe zo dňa 16.7.2018 požadovali, aby im žalovaní 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielnenahradilinemajetkovúujmuatožalobkyni1/sumu40000eur,žalobkyni2/sumu40000eur,
žalobkyni 3/ sumu 40 000 eur a žalobkyni 4/ sumu 40 000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Žalobu odôvodnili tým, že 21.7.2017 v čase o 13.20 hod. došlo v obci V. pri T. k dopravnej nehode

medzi osobným motorovým vozidlom Fiat Ducato, ktoré viedol žalovaný 1/ a vozidlom, ktoré viedol R.
K., vedľa ktorého sedela žalobkyňa 1/. V dôsledku dopravnej nehody prišlo k usmrteniu R. K., ktorý bol
manželom žalobkyne 1/, otcom žalobkýň 2/ a 3/ a synom žalobkyne 4/. Trestným rozkazom Okresnéhosúdu Nitra z 27.4.2018 sp. zn. 5T/44/2018 bol žalovaný 1/ uznaný vinným z prečinu usmrtenia, pretože
v dôsledku porušenia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke -
vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, § 4 ods. 2

písm. f) toho zákona - vodič nesmie viesť vozidlo, ak jeho schopnosť viesť vozidlo je znížená najmä
úrazom, chorobou, nevoľnosťou alebo únavou, § 9 ods. 1 veta prvá toho zákona - vodič je povinný na
vozovke alebo v jazdnom pruhu jazdiť vpravo pri pravom okraji vozovky alebo jazdného pruhu prešiel
s ním vedeným vozidlom do protismeru, kde sa čelne zrazil s protiidúcim vozidlom, ktoré viedol R.
K., ktorý utrpel zranenia, ktorým vo FN Nitra 21.7.2017 o 15.30 hod. podľahol a žalobkyňa 1/ utrpela

zranenia s dobou liečenia do 7 dní. Žalovaný 1/ tým, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a tento čin
spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona,
spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. h) Trestného zákona. Súd mu za to uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon
podmienečne odložil na skúšobnú domu 3 roky a trest zákazu viesť osobné motorové vozidlo na 4 roky.
Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 19.5.2018. Žalovaný 1/ bol zaviazaný nahradiť žalobkyni 1/

škodu 3745,60 eur, Union zdravotnej poisťovni a.s. škodu 542 eur a so zvyškom nároku na náhradu
škody odkázal súd žalobkyňu 1/ na civilné konanie. Žalobou sa domáhajú ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy, pretože žalovaný 1/ im spôsobil neodstrániteľnú ujmu a nenapraviteľnú citovú ujmu
spočívajúcu v depresívnych stavoch, ich ochudobnením o možnosť ďalšieho vzťahu s manželom, otcom
a synom. S ohľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromného a rodinného života a spôsobenú

ujmu im vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pretože do úvahy neprichádza upustenie
od neoprávneného zásahu, odstránenie jeho následkov je možné iba poskytnutie zadosťučinenia v
peniazoch. Výška požadovanej náhrady je primeraná s ohľadom na tragický následok, nezmieriteľný
žiaľ a smútok a depresívne stavy a v súlade s princípom proporcionality (rozsudok Najvyššieho súdu v
Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/60/2016, ktorým bola priznaná náhrada 40 000 eur, Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/465/2014, ktorým bola priznaná náhrada 3 x 33 500 eur, Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 24Co/368/2015-311, ktorým bola priznaná náhrada 40 000 eur). Žalovaný 2/
je poisťovateľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré viedol
žalovaný 1/ a podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2011 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uhrádza škody poisťovateľ poškodenému a

poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok priamo proti poisťovateľovi. Poukázali na uznesenie
Ústavného súdu SR z 16.12.2015, sp.zn. III. ÚS 646/2015, z 11.10.2016 sp.zn. III. ÚS 666/2016 a I. ÚS
474/2016, ktorý poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp.zn. C 22/12 z 24.10.2013, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 26.10.2017 sp.zn. 9Co/341/2015, Krajského súdu v Prešove z 27.2.2017
sp. zn. 8Co/33/2016). Pripojili trestný rozkaz. Žalobkyňa 1/ v priebehu konania 14.8.2018 rozšírila žalobu

tak, aby jej žalovaní 1/ a 2/, spoločne a nerozdielne zaplatili aj škodu 3745,60 eur s úrokom z omeškania
5 % ročne od 11.11.2017 do zaplatenia, pretože trestný rozkaz bol v uvedenej časti zrušený a ona
bola odkázaná s týmto nárokom na civilné konanie. Škoda pozostáva z nákladov na pohreb, odťah
vozidla a škody na zdraví s tým, že úroky z omeškania požaduje od doručenia výzvy. K návrhu pripojila
doklady. Žalovaný 1/ k žalobe, jej oprave a rozšíreniu namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný,

pretože v rámci prípravného konania bolo preukázané, že v čase dopravnej nehody bol zamestnancom
spoločnosti HORNEX, a.s., riadil motorové vozidlo, ktorého držiteľom je táto spoločnosť a vlastníkom
leasingová spoločnosť a to oprávnene a s jeho súhlasom s ním vykonával služobnú cestu a preto sú
vo vzťahu k nemu preukázané predpoklady pre aplikáciu § 420 ods. 2 a § 427 Občianskeho zákonníka.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.9.2013 sp. zn. 3Cdo/228/2012). Nenamietal základ

nároku na náhradu škody, ktorá by mala byť nahradená z povinného zmluvného poistenia. Namietal
však proti úroku z omeškania a výške požadovanej ujmy s tým, že nie je primeraná a nárok nie je
preukázaný. Žalobu navrhol vo vzťahu k nemu zamietnuť. Pripojil kópiu pracovnej zmluvy, dodatok
k nej, navrhol pripojiť trestný spis, vypočuť žalovaného 1/ a S. Y. ako svedka, ak by boli jeho
tvrdenia sporné. Žalovaný 2/ k žalobe, jej oprave a rozšíreniu rovnako namietal, že nie je v spore

pasívnevecnelegitimovaný,pretožezákonozodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkouosobného
motorového vozidla sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti. Poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/168/2009, č.k. 4Cdo/139/2011, č.k. 3Cdo/301/2012, č.k.
8Cdo/219/2016 z 15.5.2017, KS BB č.k. 13Co/39/2012, KS Žilina č.k. 5Co/141/2011, KS Prešov č.k.
12Co/89/2013, na to, že ani rozsudok Súdneho dvora z 24.10.2013 neprináša jednoznačné závery a

nie je jednotný ani Ústavný súd SR. Namietal, že žalobkyne nepreukázali výšky požadovanej náhrady
a to ani rozsudkami, na ktoré poukázali a to KS Žilina sp. zn. 7Co/578/2014, ktorým bolo manželovi za
stratu manželky a dvoch detí priznaných 45 000 eur a KS Bratislava sp. zn. 9Co/341/2015, ktorým bolo
priznaných manželovi 15 000 eur a dospelému synovi 7500 eur. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.4Cdo/139/2011 priznal rodičom 15 000 eur, sp. zn. 1Cdo/77/2009 priznal 6639,78 eur za úmrtie syna
a brata. Požadované odškodné je neprimerané aj vzhľadom k úprave odškodňovania obetí násilných
trestných činov podľa zákona č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého by celková výška náhrady mala byť 21

750 eur. Uviedol, že peňažná náhrada nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť
likvidačne. Namietal, že žaloba je v časti náhrady škody nedôvodná a navrhol ju zamietnuť, pretože
v novembri 2018 uspokojil nároky žalobkyne 1/ na náhradu škody v rámci zákonných limitov v celom
rozsahu a aj proti úrokom z omeškania, ktoré nepreukázala. Namietal, že v prípade náhrady škody a
nemajetkovej ujmy nejde u žalovaných o nerozlučné spoločenstvo. Navrhol pripojiť trestný spis, vypočuť

žalovaného 1/ a žalobkyne. Žalobkyne v replike namietali, že žalovaný 1/ nepreukázal, že by nebol
pasívne vecne legitimovaný, trvali na tom, že žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný a že výška
požadovanejnáhradyzodpovedávážnostizásahu.Navrhli,abysúdvyzvalžalovaného1/napredloženie
jednoznačných a nesporných dôkazov o plnení si pracovných úloh pre zamestnávateľa v čase zásahu.
Žalobkyňa 1/ vzala žalobu v časti o zaplatenie škody 3745,60 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne
od 11.11.2017 do zaplatenia späť s odôvodnením, že žalovaný 2/ jej v novembri 2018 zaplatil škodu v

maximálne prípustnej výške. Súd nariadil predbežné prejednanie sporu. Právny zástupca žalovaného 1/
trval na nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie a v prípade späťvzatia žaloby proti nemu uviedol,
ženebudepožadovaťnáhradutrovkonaniaasospäťvzatímsúhlasí.Predložilpracovnúzmluvu,dodatok
č. 1 k nej, evidenciu dochádzky, zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, správu o povesti, časť
zápisnice o výsluchu S. Y. z 8.8.2017 a žalovaného 1/ z 15.1.2018, evidenčnú kartu vozidla, kalkuláciu

opravy, poistnú zmluvu a fotodokumentáciu. Zástupca žalovaného 2/ uviedol, že vzhľadom na zmenu
rozhodovacej praxe nebude ďalej rozporovať základ nároku, ale iba jeho výšku, so späťvzatím žaloby
proti žalovanému 1/ súhlasil a navrhol ho vypočuť ako svedka. Právny zástupca žalobkýň uviedol, že
zvážiť späťvzatie žaloby proti žalovanému 1/ po pristúpenie spoločnosti HORNEX a.s. do konania,
namietal proti výsluchu žalovaného 1/ ako svedka s tým, že predloží ospravedlňujúci list, čo aj urobil.

Po predbežnom prejednaní sporu navrhol právny zástupca žalobkýň písomne pristúpenie spoločnosti
HORNEX a.s. do konania na strane žalovaného. Súd uznesením z 21.3.2019 č.k. 10C/85/2018-224
pripustil vstup uvedenej spoločnosti do konania, pretože boli splnené podmienky účastníctva. Právny
zástupca žalobkýň vzal následne písomne žalobu proti žalovanému 1/ v celom rozsahu späť a navrhol,
aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 40 000

eur, žalobkyni 2/ sumu 40 000 eur, žalobkyni 3/ sumu 40 000 eur a žalobkyni 4/ sumu 40 000 eur do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Žalovaný 2/ po oboznámení sa s trestným spisom uviedol,
že na výsluchu žalovaného 1/ ako svedka netrvá. Spoločnosť Hornex a.s. ako žalovaný 3/ namietal
proti žalobe, jej oprave a rozšíreniu s tým, že žalobkyne nárok nepreukázali, on zaň nezodpovedná

a požadovaná výška je neprimeraná. Vyjadril ľútosť a sústrasť žalobkyniam. Uviedol, že si je vedomý
právnej úpravy a rozhodovacej praxe, ale k udalosti prišlo bez jeho viny a nemohol jej nijako zabrániť
ani pri vynaložení maximálnej odbornej starostlivosti. Súd by mal prihliadnuť na to, že k nehode prišlo v
dôsledkukonaniažalovaného1/ajehozavinením.Nepoprel,žekdopravnejnehodeprišlopočasplnenia
si jeho pracovných povinností, ale žalovaný 1/ konal v rozpore s jeho pokynmi a internými pravidlami

dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce premávku na pozemných komunikáciách,
od ktorých sa odklonil a konal v rozpore s nimi. On žiadnu svoju právnu povinnosť neporušil, naopak
splnil si prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. V prípade svojej zodpovednosti
namietal neprimeranú výšku požadovanej náhrady s poukazom na prípady uvádzané v článku JUDr.
Šorla. Túto je potrebné porovnávať s inými rozhodnutiami s poukazom na nález Ústavného súdu SR

z 14.9.2006 sp. zn. IV ÚS 49/06 a z 4.1.2017 sp. zn. III ÚS 300/06. Poukázal na to, že z hľadiska
závažnosti konania žalovaného 1/ neboli v trestnom konaní zistené žiadne priťažujúce okolnosti a
preto bol odsúdený na test v dolnej hranici trestnej sadzby. Namietal, že je nutné diferencovať aj
medzi nárokmi jednotlivých pozostalých z hľadiska druhu príbuzenstva, resp. spolužitia v spoločnej
domácnosti. Žalobu proti nemu navrhol zamietnuť. Pripojil pracovný poriadok, prehlásenie žalovaného

1/, záznam z opakovaného oboznámenia zamestnancov, prezenčné listiny a výňatok z článku JUDr.
Šorla. Žalobkyne v replike k vyjadreniu žalovaného 3/ namietali, že v rozhodovacej praxi súdov prišlo k
posunu, pretože začali priznávať vyššie sumy ako v minulosti. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 24Co/368/2015 - náhrada 40 000 eur, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn, 4Co/658/2014
- náhrada 50 000 eur, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/578/2014 - náhrada 45 000 eur, Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/465/2014 - náhrada 3 x 33 500 eur a aj na nález Ústavného súdu
SR z 5.12.2017 sp. zn. III ÚS 288/2017, podľa ktorého majú súdy v porovnateľných veciach rozhodovať
rovnako. Na pojednávaní 13.5.2019 aj právny zástupca žalovaného 3/ súhlasil so späťvzatím žaloby
proti žalovanému 1/. Uznesením z 13.5.2019 č.k. 10C/85/2018-320 súd preto právoplatne konanie protižalovanému 1/ zastavil a rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Právny zástupca žalobkýň
opravil návrh na zmenu žaloby v časti označenia žalovaných. Súd uznesením z 13.5.2019 zmenu žaloby
pripustil tak, že žalovaný 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 40 000 eur, žalobkyni 2/ sumu 40

000 eur, žalobkyni 3/ sumu 40 000 eur a žalobkyni 4/ sumu 40 000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných
žalovaných.Právnyzástupcažalobkýňnapodanejžalobetrvalstým,žetvrdí,žeohľadnezodpovednosti
žalovaného 2/ poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/1/2016, ktoré bolo publikované v zbierke
ako R61/2018 a rozhodnutie Ústavného súdu III. 666/2016 a ohľadne zodpovednosti žalovaný 3/ trvá na

tom že je zodpovedný podľa § 420 ods. 2 OZ. V záverečnej reči uviedol, že v konaní bola preukázaná
pasívna vecná legitimácia žalovaných, že žalobkyniam bola spôsobená absolútna ujma, ktorú pociťujú
rovnako úkorne a že kvalita vzťahov v ich rodine bola vyššia ako v iných rodinách a preto je výška
požadovanej náhrady dôvodná. Uviedol, že aj rozhodovacia prax prešla vývojom. a ospravedlnenie
pôvodcu zásahu bolo iba elementárnym vyjadrením slušnosti a pre žalobkyne bez významu. Náhrada
má satisfakčný, nie sankčný charakter a nedá sa porovnávať s náhradou, na ktorú poukázal žalovaný

2/ vyplácanej v dôsledku negatívnych rozhodnutí alebo ako odškodnenie obetí. Rozhodnutie nebude
pre žalovaných likvidačné, pretože v roku 2017 mal žalovaný 2/ zisk 71. mil. eur, žalovaný 3/ mal
majetok 23,29 mil. eur, obrat 38,59 mil. eur, vlastné imanie 3,77 mil. eur a zisk po zdanení 403 000
eur. Zástupkyňa žalovaného 2/ trvala na svojich námietkach s tým, že k zmene rozhodovacej praxe
NS SR prišlo bez rozhodnutia veľkého senátu výška je nepreukázaná a neprimeraná. Poukázala na

rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/578/2014, ktorý v roku 2015 za smrť až 3 blízkych osôb
priznal náhradu 45.000 eur a poukázal aj rozsudok vo veci Kontrová proti SR, kde súd matke za smrť
dvoch mal. detí spôsobenú úmyselným trestným činom priznal 25.000 eur. Na rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 25Co/202/2016 z 20.3.2017, ktorý priznal náhradu 7840 eur za smrť manželky
a svokra, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/267/2016 z 11.5.2017, ktorý priznal 10.000 eur za smrť

otca a 3000 za smrť starého otca, sp. zn. 9Co/8/2017 z 30.11.2017, ktorý priznal 15.000 eur za smrť
otca mal. dcére, obom rodičom 10.000 eur, bratovi 5.000 eur a družke 25.000 eur, Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 9Co/130/2017 z 24.4.2018, ktorý priznal 8.000 eur za dve usmrtené osoby a to matku
a dcéru matke, 4.000 eur za usmrtenie dcéry otcovi a 7.000 eur bratovi dvojčaťu, Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 17Co/322/2017 zo 16.7.2018, ktorý priznal 15.000 eur za smrť syna otcovi a 15.000

eur bratovi. Osobitne poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/724/2015 z
31.10.2015 s ktorým sa stotožňuje, ktorý priznal 10.000 eur každému z rodičov a 3.000 eur každému
zo súrodencov. Poukázala na to, že ani jeden zo žalovaných nie je pôvodcom zásahu a náhrada má
slúžiť iba na zmiernenie následkov. V záverečnej reči uviedla, že v konaní bolo preukázané, že intenzita
vzájomných vzťahov žalobkýň s nebohým nebola rovnaká, každá z nich bola k zosnulému v inom

statuse a aj následky na ich psychickom stave boli iné a nepreukázané. Namietala, že žalovaný 2/ nie
je zodpovedný, v prípade úspechu bude iba plniť a preto by mal súd prihliadať na majetkové pomery
pôvodcu zásahu, ktorý bol odsúdený, trest prijal, čo má byť určitou formou morálnej satisfakcie pre
žalobcov a nemal zlú povesť. Poukázala na kritériá vyjadrené v rozhodnutiach Ústavného súdu ČR
sp. zn. I. ÚS 3456/2015 a I. ÚS 2844/2014. Navrhla žalobu zamietnuť alebo priznať výšku náhrady

podľa týchto kritérií a žalobkyniam priznať náhradu podľa pomeru ich úspechu a neúspechu. Právny
zástupca žalovaného 3/ vyjadril ľútosť a sústrasť žalobkyniam, namietal, že nie je pôvodom zásahu,
že urobil všetky opatrenia na jeho odvrátenie, aby jeho motorové vozidlá boli prevádzky schopné, že
k zmene rozhodovacej praxe neprišlo. Po výsluchu žalobkýň už nenamietal iba príbuzenský pomer k
zosnulému. V záverečnej reči uviedol, že hodnota ľudského života je nevyčísliteľná, pochopiteľná strata,

ktorú pociťujú pozostalí, avšak náhrada musí byť primeraná a zodpovedajúca aktuálnej rozhodovacej
praxi. Namietal, že rozhodujúce sú majetkové pomery pôvodcu zásahu, že bolo preukázané, že intenzita
vzájomných vzťahov žalobkýň a zosnulého bola obdobná ako v iných fungujúcich rodinách. Žalobu
navrhol zamietnuť.

2. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom (vyhláseným dňa 22. mája
2019) Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie v spore takto rozhodol:
I. Žalovaní 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 20 000 eur, žalobkyni 2/ sumu 15 000 eur,
žalobkyni 3/ sumu 15 000 eur a žalobkyni 4/ sumu 10 000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného

plniť.
II. Žaloba sa vo zvyšnej časti zamieta.
III. Žalobkyne 1/ až 4/ majú proti žalovaným 2/ a 3/ vo vyhovujúcej časti nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.IV. Konanie o žalobe žalobkyne 1/ o zaplatenie škody 3745,60 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od
11.11.2017 do zaplatenia sa proti žalovanému 2/ zastavuje.
V. Žalovaný 2/ nemá v časti zastaveného konania proti žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov konania.

3. Zhora označeným opravným uznesením súd prvej inštancie vo výroku III. slová „vo vyhovujúcej časti“
opraviluvedenímslov„včastiozaplatenienemajetkovejujmy“,pričomvpísomnomvyhotovenírozsudku
je uvedený aj tento výrok:
VI. Žalovaní 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť Slovenskej republike prostredníctvom Okresného súdu Nitra

súdny poplatok 1866 eur s tým, že plnením jedeného so žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného plniť.

4.Skutkovýstavsporusúdprvejinštanciesohľadom naargumentystránsporuavykonanédokazovanie
zistil nasledovne:
V konaní nebolo sporné, z výsluchu žalobkýň a výsledkov lustrácií v registri obyvateľov SR na žalobkyne

1/ až 3/ bolo aj preukázané, že R. K. bol synom žalobkyne 4/, manželom žalobkyne 1/ a otcom žalobkyne
2/ a 3/. Žalobkyňa 4/ mala v čase smrti svojho syna 70 rokov, žalobkyňa 1/ mala 45 rokov, žalobkyňa
2/ mala 25 rokov a žalobkyňa 3/ mala 14 rokov. Z výsluchu všetkých žalobkýň bolo preukázané, že
zosnulý žil pred smrťou v spoločnej domácnosti s manželkou a svojimi dvoma dcérami. S manželkou
žil v dlhoročnom usporiadanom manželstve, mali spoločné záľuby a záujmy, chodili spolu na dovolenky,

počas pracovnej doby si zavolali, po práci chodili spolu domov, trávili spolu všetok voľný čas, rozumeli
si, boli na seba veľmi naviazaní a tak im to vyhovovalo, manželka nevedela bez manžela ani zaspať
a jej život je teraz prázdny. Aj obe dcéry boli na otca veľmi naviazané. Žalobkyňa 2/ bola jeho prvou
dcérou, od detstva s otcom trávila veľa času, otec sa o ňu staral v detstve a aj dospelosti jej nosil obed
do práce, po práci s mím chodila po práci na nákupy a na chalupu a spolu s rodičmi chodila doposiaľ

na spoločné dovolenky. Žalobkyňa 3/ bola na otca rovnako naviazaná, boli si blízki, všetko spolu robili,
matka jej správu o jeho smrti nemohla ani povedať a po nej sa jej zrútil celý svet. Zosnulý bol v čase
svojej smrti vitálny, bol zručný v domácnosti, aj na chalupe a staral sa a žil pre rodinu, pracoval, mal
príjem 700 eur, resp. 800 eur a privyrobil si 200 eur mesačne. Žalobkyňa 1/ pracovala a v súčasnosti
pracuje s príjmom 680 eur mesačne, poberá vdovský 180 eur mesačne. Žalobkyňa 2/ bola v čase smrti

otca zamestnaná na čiastočný úväzok s príjmom 250 eur mesačne, o ktorú prácu na krátky čas prišla
z dôvodu starostlivosti o žalobkyňu 1/, v súčasnosti pracuje s príjmom 750 eur v hrubom mesačne.
Žalobkyňa 3/ bola a aj je nezaopatrené dieťa, po skončení prázdnin sa vrátila do školy. Žalobkyňa 1/
na ňu poberá sirotský 120 eur mesačne. Matka zosnulého je vdova a mala jediného syn. V čase jeho
smrti nežili v spoločnej domácnosti a syn ju zvykol navštevoval niekoľko krát do týždňa po pracovnej

dobe. V súčasnosti sa s jeho manželkou a deťmi stretáva cez sviatky a žalobkyňa 3/ ju zvykne po škole
navštevovať. Nebola na zosnulého finančne odkázaná. Žalobkyňa 1/ a 4/ tvrdili, že od smrti manžela
a syna majú psychické problémy, pre ktoré museli vyhľadať odbornú pomoc, žalobkyňa 1/ užívala a
užíva lieky a zhoršili sa im fyzické zdravotné problémy, ktoré tvrdenia žalovaní namietali a žalobkyne ich
nepreukázali. Žalobkyňa 1/ uviedla, že psychickým problémom práceneschopná nebola Žalobkyne 2/ a

3/ nemuseli vyhľadať odbornú pomoc. Z výsluchu žalobkyne 1/ až 3/ bolo preukázané, že žalovaný 1/
sa im ospravedlnil iba písomne, so žalobkyňami 1/ a 2/ sa pri osobnom stretnutí po nehode nerozprával
a pri ďalšom osobnom stretnutí na súde ich nepozdravil a nepozrel sa na ne, rovnako so žalobkyňami
3/ a 4/, pre ktoré to bolo prvé osobné stretnutie. Žalobkyňa 4/ namietala proti tvrdeniam, žalovaného
3/, že dodržal všetky opatrenia, pretože jeho zamestnanec za volantom zaspal. Zo správy o povesti

žalovaného 1/ z Mestského úradu v Banskej Bystrici z 19.1.2018 bolo preukázané, že je rozvedený, má
dve dcéry, ktoré sú vydaté, býva sám, zaujíma sa o prírodu, turistiku a šport. Z tejto správy, pracovnej
zmluvy z 14.9.2015, jej dodatku z 30.8.2016 a z výpovede konateľa žalovaného 3/ S. Y. v trestnom
konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ bol od 31.8.2016 do 31.8.2017 zamestnaný u žalovaného 3/. Z
jeho písomného prehlásenia žalovaného 1/ z 16.9.2015 bolo preukázané, že sa oboznámil s internými

predpismi žalovaného 3/ a to s pracovným poriadkom BC016, ktorý žalovaný 3/ súdu nepredložil. Z
pracovného poriadku BC002 vyplýva, ktorý bol prerokovaný so zástupcom zamestnancov 29.1.2016, je
účinný od 1.2.2016 a zamestnanci sú podľa neho povinní pri výkone práce dodržiavať právne predpisy
predchádzať škodám. Z časti prezenčnej listiny z 4.2.2016 a z 24.1.2017 vyplýva, že žalovaný 1/
bol prítomný na opakovanom oboznámení zamestnancov na vedenie motorového vozidla v zmysle

zákona č. 124/2006 Z.z.. Zo záznamu žalovaného 3/ z 24.1.2017 bolo preukázané, že oboznámil svojich
zamestnancovsozmenamiprávnychpredpisovnazaistenieBOZPnajmäpodľacharakteruvykonávanej
práce pri vedení motorového vozidla a to zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a vyhlášky MV
SR č. 9/2009 Z.z., ktorou sa tento zákon vykonáva, pričom z 23 osôb, vyhovelo 23 osôb. Z evidenciedochádzky vyplýva, že žalovaný 1/ bol 21.7.2017 v práci od 7.00 hod. do 15.30 hod. Zo zápisníc o
výsluchu žalovaného 1/, konateľa žalovaného 3/ S. Y., uznesení, obžaloby a aj trestného rozkazu v
trestnom konaní, bolo preukázané, že žalovaný 1/ bol 21.7.2017 o 13.00 hod. vyslaný na služobnú cestu

z Komárna do Nitry počas tejto cesty užíval vozidlo Fiat Ducato. Z evidenčnej karty vozidla z 25.7.2017
a aj fotodokumentácie vyplýva, že držiteľom tohto vozidla bol žalovaný 3/ a bolo vo vlastníctve Tatra-
leasing, s.r.o.. V konaní nebolo sporné a z výsluchu konateľa žalovaného 3/ aj preukázané, že žalovaný
1/ vozidlo užíval oprávnene a so súhlasom žalovaného 3/. Z výsluchu žalovaného 1/ v trestnom konaní
vyplýva, že niesol do Nitry vibračnú dosku, ktorú mal žalovaný 3/ podľa zmluvy o podnikateľskom nájme

hnuteľných vecí z 25.7.2017 v nájme. V konaní nebolo sporné, z výsluchu žalovaného 1/, žalobkyne
1/, svedka M. D. v trestnom konaní, z uznesení, obžaloby a trestného rozkazu z trestného spisu bolo
preukázané, že 21.7.2017 v čase o 13.20 hod. v obci V. pri T. prešiel žalovaný 1/ s týmto vozidlom
náhle do protismeru, kde narazil do osobného motorového vozidla, ktoré viedol R. K., ktorý pri nehode
utrpel zranenia na následky, ktorých zomrel po prevoze do nemocnice o 15.30 hod.. Žalobkyňa 1/, jeho
spolujazdkyňa a žalovaný 1/ boli prevezení do nemocnice s ľahkými zraneniami. Žalovaný 1/ v trestnom

konaní 21.7.2017 a 15.1.2017 uviedol, že sa v deň nehody cítil fyzicky aj psychicky dobre a v V. pri T.
išiel rýchlosťou do 50 km a že mu je to ľúto. Pri prvom výsluchu 21.7.2017 uviedol aj to, že keď zbadal
tabuľku s nápisom Nitra pomyslel si, že tam vyloží žabu a dá si kávu, že žalobkyni 1/ po nehode na
múriku a aj v sanitke hovoril, že ho to strašne mrzí, aj keď nevedel čo, myslí si, že mal stratu vedomia
alebo mikrospánok, nechcel obiehať a že sa s rodinou vysporiada. V konaní nebolo sporné a aj bolo

preukázané, že zaslal žalobkyni 1/ dňa 27.7.2015 list, v ktorom sa jej ospravedlnil za to, že šoféroval v
osudný deň auto, ktoré im skrížilo cestu a spôsobilo tú najväčšiu stratu, aká môže človeka postihnúť. V
liste vyjadril ľútosť nad tým, či sa stalo, uviedol, že táto udalosť zasiahla celú jeho rodinu, známych a
zamestnávateľa, ktorí rovnako vyjadrili úprimnú sústrasť. Uviedol v ňom, že nevie, čo spôsobilo to, že
v tej chvíli neovládol auto a že prijme trestné stíhanie aj trest. Pri druhom výsluchu 15.1.2018 uviedol,

že zaslal ospravedlňujúci list, ku skutku, ktorý mu je kladený za vinu sa priznal aj keď si ho presne
nepamätal, ale kvôli strate vedomia nevylučuje, že sa tak mohol stať. Svedok nehody M. D. v trestnom
konaní uviedol, že išiel v obci V. pri T. za vozidlom Fiat Ducato rýchlosťou 53 km/hod., keď toto vozidlo
bez toho, aby dalo znamenie o zmene smeru jazdy a za situácie nevhodnej na predbiehanie, bez toho,
aby brzdilo alebo strhlo riadenie, prešlo do protismeru. Žalobkyňa 1/ v trestnom konaní uviedla, že v

obci V. pri T. im prešla nečakane asi 3 metre pred ich vozidlom do protismeru biela dodávka, prešla
plynulo, rútila sa na nich a nebrzdila. Vodič dodávky po nehode hovoril, že nevie, čo sa stalo, asi zaspal,
že je vyčerpaný a unavený, koľko má roboty. V sanitke rovnako s niekým telefonoval a hovoril mu, že
zaspal, pričom s ňou nekomunikoval. Zo znaleckého posudku Ing. Kamila Lacko-Bartoša v trestnom
konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ išiel vyššou rýchlosťou ako tvrdil a nesprávnou technikou t.j.

prejazdom do protismerného jazdného pruhu a do koridoru pohybu vodiča K. vytvoril z technického
hľadiska kolíznu situáciu. Z uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru, Okresný
dopravný inšpektorát v Nitre ČVS:ORP-96/DI-NR-2017 z 21.7.2017 vyplýva, že bolo začaté trestné
stíhanie pre prečin usmrtenia, pretože prišlo k dopravnej nehode tak, že žalovaný 1/ sa plne nevenoval
vedeniu svojho vozidla, nejazdil pri pravom okraji cesty, keď s vozidlom náhle prešiel do protismeru,

kde prednou časťou vozidla narazil do oproti idúceho vozidla, ktorého vodič na následky zranení, ktoré
utrpel zomrel. Z uznesenia z 27.12.2017 bolo preukázané, že žalovanému 1/ bolo vznesené obvinenie
z prečinu usmrtenia. Z trestného rozkazu Okresného súdu Nitra z 27.4.2018, sp. zn. 5T/44/2018 bolo
preukázané, že žalovaný 1/ bol uznaný za vinného, že 21.7.2017 o 13.20 hod. viedol ako vodič osobné
motorové vozidlo Fiat Ducato v obci Ivanka pri Nitre, pričom v dôsledku porušenia ustanovenia § 4 ods.

1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, - vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla
a sledovať situáciu v cestnej premávke, § 4 ods. 2 písm. f) toho zákona - vodič nesmie viesť vozidlo,
ak jeho schopnosť viesť vozidlo je znížená najmä úrazom, chorobou, nevoľnosťou alebo únavou, §
9 ods. 1 veta prvá tohto zákona - vodič je povinný na vozovke alebo v jazdnom pruhu jazdiť vpravo
pri pravom okraji vozovky alebo jazdného pruhu, v dôsledku čoho prešiel s ním vedeným vozidlom

do protismeru, kde sa čelne zrazil s protiidúcim vozidlom, ktoré viedol R. K.. R. K. utrpel pri uvedenej
dopravnej nehode zranenia, ktorým v FN Nitra dňa 21.7.2017 o 15.30 hod, podľahol a žalobkyňa 1/
utrpela zranenia s dobou liečenia do 7 dní. Žalovaný 1/ svojim konaním inému z nedbanlivosti spôsobil
smrť a spáchal tento čin závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu
podľa zákona. Tým spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s

poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Súd mu za to uložil trest odňatia slobody vo výmere 2
roky, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú domu 3 roky, trest zákazu viesť osobné motorové
vozidlo na 4 roky, povinnosť uhradiť žalobkyni 1/ škodu 3745,60 eur, Union zdravotná poisťovňa a.s.
škodu 542 eur a žalobkyňu 1/ odkázal zo zvyškom jej nároku na náhradu škody na civilné konanie.Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 19.5.2018. Žalovaný 1/ podal proti trestnému rozkazu v časti
náhrady škody žalobkyni 1/ odpor s tým, že plniť má žalovaný 2/. V konaní nebolo sporné, že vozidlo
malo v čase dopravnej nehody uzavreté povinné zmluvné postenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

jeho prevádzkou u žalovaného 2/.

5. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na citovaný článok 1 odsek 2 Ústavy SR, článok 16
odsek 2, článok 41 odsek 1 a článok 8 odsek 1 Hlavy I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, článok 1 a 3 základných zásad Zákona o rodine, citované ustanovenia Občianskeho zákonníka

(§ 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16, § 112 ods. 1, § 420 ods. 2 a 3, § 853 ods. 1), citované ustanovenia
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke (§ 4 ods. 1 písm. c/ a f/, § 9 ods. 1), citované ustanovenie
§ 193 vety 3 Civilného sporového poriadku (CSP - zákon č. 160/2015 Z. z.) a citované ustanovenia
zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzku
motorového vozidla (§ 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a ods. 4, § 15 ods. 1), odôvodnil nasledovne:
V konaní bolo vykonaným dokazovaním a to výpoveďou žalovaného 1/, žalobkyne 1/ a svedka nehody

v trestnom konaní a zo znaleckého posudku v trestnom konaní preukázané, že žalovaný 1/ viedol
21.7.2017 o 13.20 hod. v obci V. pri T. svoje osobné motorové vozidlo tak, že sa nevenoval plne
jeho vedeniu a sledovaniu situácie v cestnej premávke, jeho schopnosť viesť vozidlo bola znížená
únavou a nejazdil vo svojom pruhu pri pravom okraji vozovky alebo jazdného pruhu, čím porušil
viaceré ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Žalovaný 1/ v dôsledku tohto prešiel

so svojom vozidlom do protismeru, kde sa jeho vozidlo zrazilo s osobným motorovým vozidlom, ktoré
viedol vodič R. K.. R. K. pri nehode utrpel zranenia, ktorých následkom po prevoze do nemocnice
21.7.2017 o 15.30 hod. podľahol. Žalovaný 1/ bol pre prečin jeho usmrtenia právoplatne odsúdený
trestným rozkazom súdu. Súd je týmto rozhodnutím v rozsahu podľa § 193 CSP viazaný, pričom to
ani nebolo v konaní sporné. V konaní bolo preukázané, že R. K. bol v čase svojej smrti ženatý so

žalobkyňou 1/, bol otcom žalobkyne 2/ a 3/ a synom žalobkyne 4/, ktoré si v konaní uplatňujú nárok
na ochrany ich osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a to práva na ich súkromie
a rodinný život, do ktorého bolo týmto protiprávnym konaním pôvodne žalovaného 1/ neoprávnene
zasiahnuté. Je nesporné, že žalovaný 1/ svojim protiprávnym konaním narušil celistvosť a integritu
rodiny žalobkýň, pretože zasiahol do ich práva na rodinný život a súkromie a spôsobil im ujmu, ktorej

následky sú trvalé a neodstrániteľné, pretože ochudobnenie žalobkýň v citovej oblasti je nenapraviteľné
a permanentné. V konaní boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti a to zavinené protiprávne
konanie žalovaného 1/, ktorým neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobkýň a
spôsobil im nemajetkovú ujmu a aj príčinná súvislosť medzi týmto konaním a následkom. Vzhľadom
na závažnosť zásahu, ktorý bol trestným činom a jeho dôsledky a to stratu blízkeho príbuzného,

nie je morálne zadosťučinenie (nepeňažná satisfakcia) podľa § 13 ods. 1 Občianskeho poriadku
dostatočné a žalobkyniam vzniklo právo na relutárnu náhradu a preto je priznanie zadosťučinenia
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka opodstatnené a spravodlivé, pretože takáto
náhrada môže aspoň čiastočne prispieť k zmierneniu ich ujmy, čo aj je zmyslom tejto právnej úpravy.
Žalovaný 1/ v konaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu s odôvodnením, že za ujmu spôsobenú

týmto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti zodpovedá jeho zamestnávateľ podľa
§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pretože bol prevádzkovateľom vozidla zodpovedá aj podľa
§ 427 Občianskeho zákonníka. Súd na návrh žalobkýň po predbežnom právnom posúdení pribral
zamestnávateľa žalovaného 1/ do konania ako žalovaného 3/ a následne na základe späťvzatia žaloby
proti žalovanému 1/, konanie proti nemu v celom rozsahu zastavil. V konaní nebolo sporné a aj bolo

preukázané, že žalovaný 1/ bol v čase neoprávneného zásahu zamestnaný u žalovaného 3/ a vykonával
pre žalovaného 3/ prácu na základe jeho poverenia a s jeho súhlasom a k zásahu prišlo v súvislosti
s plnením si jeho pracovných povinností. Pretože žalovaný 3/ použil žalovaného 1/ na výkon svojej
činnosti zodpovedná za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyniam podľa § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka,ktoréustanoveniesanatentoprávnyvzťahpoužijespoukazomna§853ods.1Občianskeho

zákonníka a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.9.2013 sp. zn. 3Cdo/228/2012. Žalovaný 3/ v
priebehu konania preukazoval to, že vynaložil všetko úsilie, ktoré od neho možno požadovať, aby
zabránil porušeniu povinností žalovaným 1/ a vzniku ujmy a to školeniami svojich zamestnancov a
poskytovaním prevádzky schopných vozidiel. Tieto tvrdenia neboli v konaní sporné, ale sporné bolo to,
či vynaložil aj všetko úsilie na to, aby jeho prevádzky schopné vozidlo viedol vodič, ktorého schopnosti

nie sú znížené vplyvom plnenia si pracovných povinností, čo žalobkyňa 4/ namietala, pričom jej tvrdenia
aj boli prvým výsluchom žalovaného 1/ a rozhodnutím trestného súdu preukázané. Pretože v konaní
bolo preukázané, že ujmu žalobkyniam spôsobil jeden zo zamestnancov žalovaného 3/ zavineným
porušením svojej právnej povinnosti v rámci plnenia svojich pracovných povinností, nemôže sa žalovaný3/ zamestnávateľ ako celok úspešne zbaviť svojej zodpovednosti s poukazom na ustanovenie § 420
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Obrana žalovaného 3/ ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
je preto nedôvodná. Žalobkyne netvrdili, že by žalovaný 3/ zodpovedal za spôsobenú ujmu aj podľa

§ 427 Občianskeho zákonníka, ako prevádzkovateľ vozidla, tak ako sa bránil žalovaný 1/. Pretože
tieto skutkové okolnosti neboli predmetom žaloby, súd sa nimi nezaoberal. V konaní bola sporná aj
pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/, ktorý namietal, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou osobného motorového vozidla sa nevzťahuje na nároky žalobkýň ako
pozostalých titulom ochrany ich osobnosti, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu

SRaÚstavnéhosúduSR.Jenespornéje,žetátootázkabolavposlednýchrokochpredmetomviacerých
rozhodnutí Najvyššieho súdu, Ústavného súdu SR a aj Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor EÚ v rozsudku
24.10.2013 Haasová C-22/12 vo veci prejudiciálnej otázky rozhodol, že povinné zmluvné poistenie má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR sa skutočne v tejto otázke najskôr prikláňala k
názoru, že tieto nároky pozostalých nie sú zahrnuté do zákonného poistného krytia (rozhodnutie NS

SR z 20.4.2011 sp.zn. 4 Cdo 168/2009 a 31.3.2016 sp.zn. 3 Cdo 301/2012). Ústavný súd SR sa týmito
otázkamizaoberaltoutoproblematikouvrozhodnutiachz29.4.2015sp.zn.I.ÚS206/2015,z16.12.2015
sp. zn. III. ÚS 646/2015, z 16.12.2015 sp. zn. III. ÚS 645/2015, z 17.8.2016 sp. zn. I. ÚS 474/2016. A
aj keď niektorí sudcovia vyjadrili odlišné stanovisko Ústavný súd SR v rozhodnutí z 11.10.2016 sp. zn.
III. ÚS 666/2016, ktorým sťažnosť pre porušenie zákona ako zjavne neopodstatnenú odmietol uviedol,

že extenzívny výklad pojmu "škoda" použitý v Zákone o povinnom zmluvnom poistení nie je aplikáciu
práva contra legem, ale ide o zaužívané výkladové postupy a rešpektovanie súvislostí dotknutých
právnych inštitútov a kategórií, ktoré umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu aj
nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti a takýto záver nie je prejavom svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti, pričom

takýto široký výkladom pojmu § 4 PZP je ústavne aj konformný, ako aj eurokonformný. Najvyšší súd SR
následne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 1361/2015 dospel k opačnému názoru ako dovolacie
senáty v skorších veciach. Uznesením z 26.6.2017 preto postúpil vec podľa § 46 ods. 1 CSP na
prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Veľký senát po vyžiadaní vyjadrení strán sporu a stanovísk
Ministra spravodlivosti SR a generálneho prokurátora SR súladných s jeho názorom oznámil stranám

sporu, že rozsudok vyhlási 21.9.2017, čomu však neprišlo, pretože žalovaná poisťovňa vzala dovolanie
späť a veľký senát konanie zastavil. Následne sa Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 1Cdo/156/2017
vyjadril, že sa nestotožňuje s názormi vyjadrenými v rozhodnutiach senátov 3C a 4C. K rovnakému
právnemu názoru sa prikláňa aj aktuálna rozhodovacia prax NS SR a to v rozsudku z 31.7.2017 sp.zn.
6MCdo/1/2016, ktoré bolo publikované v zbierke súdnych rozhodnutí pod R 61/2018 a a odvolacích

súdov napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 15.3.2017 sp.zn. 5Co 133/2016, Krajského súdu v
Nitre z 30.11.2017 sp.zn. 9Co/8/2017 a Krajského súdu v Košiciach z 15.3.2018 sp.zn. 3Co/10/2017.
Pretože nárok žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich blízkej
osobyjenespornezahrnutýdozákonnéhopoistnéhokrytiapodľazákonaopovinnomzmluvnompoistení
zodpovednosti za škodu je námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ nedôvodná.

V konaní bola sporná výška požadovanej peňažnej satisfakcie, ktorú žalovaní namietali s tým, že
je neprimeraná, pričom poukazovali na rozhodnutia iných súdov, ktoré pozostalým priznali náhradu
nemajetkovej ujmy v nižšej výške, namietali, že žalobkyne nepreukázali všetky dôsledky tohto zásahu,
podľa žalovaného 3/ ani žiadne osobitné okolnosti na zvýšenie náhrady a poukazovali na rôznu intenzitu
vzájomnýchvzťahovzozosnulým.Žalobkynetrvalinatom,žepožadovanávýškajeprimeranávzhľadom

na posun v rozhodovacej praxi súdov, ktoré označili, ktoré tvrdenia namietali žalovaní a rovnako označili
iné rozhodnutia súdov. Nesporné je, že výška peňažného zadosťučinenia je predmetom voľnej úvahy
súdu, avšak ani takéto rozhodnutie nemôže byť arbitrárne a svojvôľne a preto súd musí pri rozhodovaní
zohľadňovaťokolnosti,priktorýchprišlokneoprávnenémuzásahu,závažnosťvzniknutejujmyavsúlade
so zásadou rovnosti musí rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a to aj s poukazom na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 288/2017. Súd v konaní skúmal kritériá zhrnuté v náleze Ústavného
súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2844/14, na ktorý poukázal aj žalovaný 2/. Na strane žalobkýň ako poškodených
súdskúmalintenzituichvzájomnéhovzťahususmrtenýmmanželom,otcomasynom,ichvekajehovek,
otázku vzájomnej hmotnej závislosti a prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Na na strane žalovaného
2/ (správne 3, s ohľadom na bod odôvodnenia 33) ako škodcu súd skúmal jeho postoj k protiprávnemu

konaniu a jeho majetkové pomery, pretože škoda bola podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka ním
spôsobená a preto boli tieto námietky nedôvodné. V konaní bolo preukázané, že usmrtený mal v čase
smrti 47 rokov a jeho manželka mala 45 rokov, žili dlhodobo v harmonickom manželskom vzťahu, trávili
spolu všetok voľný čas a spoločne vychovávali dve deti. Napriek tomu, že žalobkyňa 1/ nepreukázalalekárskymisprávamisvojezdravotnéproblémy,bolovýsluchomvšetkýchžalobkýňpreukázané,žestratu
svojhomanželaprežívalaaajprežívaveľmiúkornevdôsledkutakéhointenzívnehopartnerskéhovzťahu
s usmrteným manželom, ktorý podľa názoru súdu nie je bežný. V konaní bolo preukázané, že dcéry

usmrteného mali v čase jeho smrti 25 a 14 rokov, obe boli od detstva doposiaľ na otca naviazané, žili
s ním a teda oboma rodičmi v spoločnej domácnosti a chodili spolu na dovolenky, otec sa o ne staral,
trávili spolu voľný čas a boli si blízki. Matka usmrteného mala v čase jeho smrti 70 rokov, bola vdova
a bol to jej jediný syn a napriek tomu, že rovnako nepreukázala lekárskymi správami svoje zdravotné
problémy, bolo preukázané, že ich vzájomný vzťah so synom bol intenzívny a pravidelne stretávali, hoci

spolu nežili v jednej domácnosti. V konaní bolo preukázané, že vo vzťahu hmotnej závislosti bola k
usmrtenému iba jeho maloletá dcéra žalobkyňa 3/, plnoletá dcéra žalobkyňa 2/ a manželka žalobkyňa
4/ boli a aj sú zamestnané a majú príjem. Aj keď nesporne prišlo k zníženiu životnej úrovne rodiny,
stratou jej pracujúceho člena, je táto strata vo vzťahu k žalobkyni 1/ a 3/ čiastočne vykompenzovaná
vdovským a sirotským dôchodkom. Žalobkyňa 4/ netvrdila a nepreukazovala, že by bola od syna hmotne
závislá. Súd pri určovaní výšky náhrady zohľadnil, že hoci vzájomný vzťah žalobkýň a usmrteného bol

intenzívny, nebol rovnako intenzívny a ani dopad protiprávneho konania do ich práv nebol rovnaký a
preto súd pri určovaní výšky náhrady medzi nimi diferencoval. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že najintenzívnejší vzájomný vzťah bol medzi usmrteným a jeho manželkou žalobkyňou
1/ a aj dopad do jej osobnostných práv bol najvyššej intenzity, pretože stratila pri nehode, pri ktorej
bola prítomná, celoživotného partnera, s ktorým žila dlhodobo v harmonickom zväzku, pričom však

súd zároveň zohľadnil aj to, že nebola od manžela hmotne závislá. Preukázané bolo, že intenzívny
bol aj vzťah žalobkýň 2/ a 3/ k otcovi, aj keď dopad do ich osobnostných práva nebol taký ako u
matky. Vzhľadom na to, že žalobkyňa 2/ bola prvorodenou dcérou, hoci nebola na otcovi hmotne závislá
a žalobkyňa 3/ bola maloletá a preto bola na otcovi hmotne závislá, súd ich vzťah vzájomný vzťah
vyhodnotil ako rovnako intenzívny. Súd nespochybňuje to, že matka jediného syna mala so synom

intenzívny vzťah, čoho dôkazom sú aj jeho pravidelné návštevy u matky a pretože je vdova spoliehala sa
vo všetko na syna. Súd však zohľadnil to, že spolu nežili dennodenne v spoločnej domácnosti a nebola
odsynahmotnezávislá.Vkonaníbolopreukázané,žežalovaný3/sažalobkyniamospravedlnilavyjadril
ľútosť nad neoprávneným zásahom a hoci to žalobkyne namietali, súd tento postoj zohľadnil. V konaní
však preukázané aj to, že žalovaný 3/ neurobil všetky prevenčné opatrenia na odvrátenie ujmy podľa

§ 415 Občianskeho zákonníka. Z priebehu trestného konania a listu žalovaného 1/ bolo preukázané,
že aj osoba, ktorú na svoju činnosť použil a to žalovaný 1/ ako pôvodca zásahu sa žalobkyniam
ospravedlnil. Urobil tak však len písomne a aj keď sa ku skutku priznal, prijal trestné stíhanie a uložený
trest a v jeho konaní neboli zistené žiadne priťažujúce okolnosti, svojim ďalším postojom v konaní voči
žalobkyniam nespĺňal ani elementárne základy slušnosti a preto súd túto jeho satisfakciu zohľadnil

iba čiastočne. V konaní nebolo sporné, že žiadna iná satisfakcia nebola žalobkyniam poskytnutá a
ani to, že majetkové pomery žalovaného 2/ nie sú nepriaznivé. Súd zohľadnil aj rozhodnutia iných
súdov v obdobných veciach a to tie, ktoré označili strany, ale aj tie, o ktorých má vedomosť z vlastnej
rozhodovacej činnosti. Hoci prišlo k posune v rozhodovaní, čo do výšky priznávaných súm, nebolo to v
takom časovom horizonte, ako tvrdili žalobkyne. Rozhodnutia, ktoré označili sú z roku 2015 a všetkými

s výnimkou jedného priznali súdy náhradu nemajetkovej ujmy iba jednému oprávnenému pozostalému
manželovi za smrť manželky a to rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 1.7.2015 sp. zn. 24Co/368/2015
vo výške 40 000 eur, rozsudkom Krajského súdu v Trenčín z 20.5.2015 sp. zn. 4Co/658/2014 vo výške
50 000 eur a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 9.9.2018 sp. zn. 7Co/578/2014 vo výške 45 000 eur
za smrť manželky a dvoch detí. Iba rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30.7.2015 sp. zn.

12Co/465/2014 bola priznaná náhrada pozostalej manželka za smrť manžela a každému z pozostalých
maloletých detí za smrť otca vo výške 33 500 eur. Súd prihliadol na aktuálne obdobné rozhodnutia z
roku 2017 a to Krajského súdu v Nitre z 11.5.2017 sp. zn. 9Co/267/2016, ktorý priznal plnoletej dcére
za smrť otca, na ktorého bola naviazaná, pretože ju od smrti matky vo veku jej 5 rokov sám vychovával
10.000 eur, Krajského súdu v Nitre z 30.11.2017 sp. zn. 9Co/8/2017, ktorý priznal náhradu mal. dcére

za smrť otca 15 000 eur, každému z rodičov, ktorí so synom nežili v spoločnej domácnosti 10.000 eur a
jeho družke 25.000 eur. Súd poukazuje aj na ostatné rozhodnutie Krajského súdu v Nitre z 24.4.2019 sp.
zn. 25Co/273/2018, ktorý priznal nižšie sumy a to manželke za smrť manželka náhradu vo výške 20 000
eur a každej z jeho dcér náhradu vo výške 15 000 eur. Je nesporné, že ujma, ktorá bola žalobkyniam
spôsobená je nenapraviteľná, ale prisúdená výška musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa

snažil obdobným zásahom predchádzať a nemá byť predmetom obohacovania sa pozostalých. Súd
preto pri zohľadnení všetkých kritérií a porovnaním s rozhodnutiami iných súdov rozhodol, že žalovaní
2/ a 3/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur, žalobkyni 2/ vo
výške 15 000 eur, žalobkyni 3/ vo výške 15 000 eur a žalobkyni 4/ vo výške 10 000 eur a vo zvyšnejčasti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pretože žalobkyne požadovali zaplatiť plnenie v lehote 3 dni od
právoplatnosti, proti čomu žalovaní nenamietali, rozhodol súd, že priznané plnenie sú povinní podľa §
232 ods. 3 CSP zaplatiť žalobkyniam v lehote 3 dni od právoplatnosti tohto rozsudku. Pretože žalovaní

nie sú solidárni dlžníci, rozhodol súd, že plnením jedeného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého plniť. O náhrade trov konania vo vyhovujúcej časti rozhodol súd podľa § 262 ods.
1 CSP a žalobkyniam priznal náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 %, pretože
boli celkom úspešné čo do základu nároku, aj keď nie čo do priznanej výšky nároku, pričom žalovaní
neuviedli žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP a ani ich súd nevzhliadol. Aj v tomto

konaní je potrebné aplikovať zásadu úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP, ale tým, že žalobkyniam bola
priznaná aspoň časť nároku, boli čo do právneho základu nároku celkom úspešné a preto majú nárok na
náhradu trov v rozsahu 100 % proti neúspešným žalovaním 2/ a 3/. Súd v tomto smere poukazuje aj na
rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 71/2019-12 z 07.02.2019, ktorý sťažnosť pre porušenie zákona
rozhodnutím súdu, ktorý takto postupoval odmietol. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa §
262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, pričom bude vychádzať z priznanej sumy. Pretože

žalobkyňavzalažalobuspäťpredzačatímpojednávania,súdkonanieožalobežalobkyne1/ozaplatenie
škody 3745,60 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 11.11.2017 do zaplatenia zastavil podľa §
145 ods. 2 veta druhá CSP. Súd rozhodol o zastavení konania v tejto časti len proti žalovanému 2/,
pretože proti žalovanému 1/ bolo zastavené celé konanie a žalovaný 3/ nebol v tom čase stranou sporu.
O náhrade trov konania v tejto časti rozhodol súd rovnako podľa § 262 ods. 1 CSP a hoci zastavenie

konania podľa § 256 ods. 1 CSP zavinila žalobkyňa 1/, žalovanému 2/ žiadne trovy nevznikli a tak mu ich
náhradu nepriznal. Pretože žalobkyniam bola nemajetková ujma spôsobená trestným činom, boli podľa
§ 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
oslobodené od platenia súdneho poplatku. Pretože súd ich žalobe čiastočne vyhovel, rozhodol podľa §
2 ods. 2 veta prvá tohto zákona, že žalovaní 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť súdny poplatok zo žaloby podľa

položky 7b sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. súdnych poplatkov 1866 eur a to podľa písm. a) vo výške
66 eur a písm. b) vo výške 1800 eur, pretože 3 % z 60 000 je 1800 eur s tým, že plnením jedeného s
nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého plniť.

6. Uvedený rozsudok, vydaniu ktorého predchádzalo uznesenie o zastavení konania proti žalovanému

v 1. rade č.k. 10C/85/2018-320 právoplatné dňa 14.5.2019, napadli spoločným odvolaním všetky
žalobkyne a tiež aj žalovaní v 2. a 3. rade, keď odvolaniami neboli napadnuté a teda právoplatné zostali
výroky IV. a V.

7. Podľa obsahu odvolania žalobkýň ich odvolanie smerovalo proti výroku II. o zamietnutí ich žaloby

vo zvyšnej časti, keď sa domáhali zmeny rozsudku súdu prvej inštancie tak, aby ich žalobe bolo v
plnom rozsahu vyhovené. Súdu prvej inštancie vyčítali nesprávne právne posúdenie veci v časti výšky
peňažnej náhrady za ich nemajetkovú ujmu, ktorej sa v predmetnom spore domáhajú, keď sú toho
názoru, že nimi požadovaná peňažná náhrada je plne zdôvodniteľná okolnosťami preukázanými v
konaní, rozhodnutiami iných súdov v obdobných prípadoch a je zhmotnením ich osobnej tragédie a

straty v podobe smrti im najbližšieho človeka, keď v živote každej z nich ostalo po poškodenom prázdne
miesto nenahraditeľné a nezastupiteľné. Prvoinštančný súd napriek podrobnému zdôvodneniu predsa
len nezohľadnil alebo nedostatočne zohľadnil všetky okolnosti daného prípadu, a to predovšetkým na
strane poškodeného a žalobcov a nie celkom dostatočne prihliadol na niektoré okolnosti vzťahu medzi
nimi a poškodeným. Pokiaľ ide o ujmu na strane žalobkyne v 1. rade ako pozostalej manželky, jej

intenzita je znásobená predovšetkým tým, že prišla o svojho milovaného manžela, s ktorým mali pevný
manželský zväzok a silnú vzájomnú lásku a tvorili až do tragickej udalosti fungujúcu rodinu. Žalobkyňa v
2. rade v čase budovania si vlastného života prišla o najväčšiu a jedinú mužskú oporu vo svojom živote,
ktorá ujma neprekonateľným a výrazným spôsobom zasiahla do jej života, keď medzi nimi bol intenzívny
vzťah a výrazná starostlivosť zo strany nebohého otca. V prípade žalobkyne v 3. rade je vzniknutá

ujma rovnako neprekonateľná a sťažená jej vekom, keď prišla o svojho otecka vo veku 14 rokov v čase
dospievania a potreby otcovského vzoru v jej živote, keď jej intenzívny vzťah s otcom bol i dôvodom,
prečo jej matka (žalobkyňa v 1. rade) nevedela ani oznámiť tragickú smrť otca. Žalobkyňa v 4. rade mala
ako matka poškodeného so svojim synom nesporný intenzívny a vrúcny vzťah, bol jej jediným synom a
napriek vlastnej rodine jej pomáhal so všetkým čo potrebovala. Poškodený si 100% plnil svoje povinnosti

manžela, otca aj syna, zosobňoval pre ich všetky najdôležitejšieho muža. Majú za to, že ich hmotná
odkázalosť, ako ju zohľadňoval súd prvej inštancie, nie v danom prípade rozhodujúca pre určenie výšky
nemajetkovej ujmy, ktorá má predstavovať ich satisfakciu za nenapraviteľnú stratu najbližšieho človeka,keď ostali úplne bez akejkoľvek mužskej opory poskytujúcej im navyše nadštandardný komfort v podobe
krásneho vzťahu ku každej z nich.

8. Žalovaný v 2. rade žiadal zmenu rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a VI. tak, aby
bola žaloba k obom zaviazaným žalovaným zamietnutá a v súvislosti s tým aj prehodnotené dotknuté
výroky o náhrade trov konania strán a štátu. Sumy žalobkyniam nemajetkovej ujmy považuje za
neprimerané vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, aktuálnu rozhodovaciu prax ako aj právnu
úpravu upravujúcu výšku peňažnej náhrady pozostalým obetiam úmyselných trestných činov, keď sa

tiež nestotožňuje s postupom súdu, že je potrebné skúmať majetkové pomery zaviazaných žalovaných
namiesto pomerov pôvodne žalovaného v 1. rade, keďže oni sa fyzicky zásahu do osobnostných práv
žalobkýňnedopustiliaosobnostnémuprávužalobkýňbymalazodpovedaťosobnostnápovinnosťvodiča
motorového vozidla - žalovaného v 1. rade ako pôvodcu zásahu, keď v prípade uloženia povinnosti
inému subjektu ako pôvodcovi zásahu sa prevenčná funkcia míňa účinkom a intenzita zásahu do
osobnostnýchprávžalobkýňurčiteniejezávislánamajetkovýchpomerochzamestnávateľaapoisťovne.

Prvoinštančný súd nezohľadnil závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie sa a atribút
primeranosti pri zohľadnení životnej úrovne v danej krajine. V našom právnom poriadku existuje právna
úprav nemajetkovej ujmy, ktorá môže byť použiteľná analogicky, konkrétne ide o zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj zákon č. 215/2006

Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, na ktoré, napriek jeho námietkam,
prvoinštančný súd v rozhodnutí neprihliadol a nevysporiadal sa s nimi. V zmysle ustanovenia § 5 ods.
1 zákona č. 215/2006 Z. z. by žalobkyniam prináležala náhrada spolu 21 750 eur, s ohľadom na ktorú
je priznaná náhrada neprimeraná, keď ide stále o ten istý inštitút ochrany osobnosti, a teda nemožno
hovoriť o naplnení princípu všeobecnej spravodlivosti, na ktorom je postavený CSP. Navyše pre vyššiu

náhradu nesvedčia ani samotné okolnosti zásahu, keď v prejednávanej veci ide o nedbanlivostný trestný
čin a zákon č. 215/2006 Z. z. uvádza limity pri úmyselnom násilnom trestnom čine. Nespochybňuje,
že v dôsledku zásahu zamestnanca žalovaného došlo objektívne k pretrhnutiu rodinných a citových
väzieb žalobkýň s nebohým príbuzným, čo im mohlo privodiť citovú a psychickú ujmu, táto však musí
byť riadne preukázaná z objektívnych hľadísk, pretože ju nie je možné reálne a empiricky zistiť, keď

dôkazná povinnosť je na strane žalobkýň. Žalobkyne okrem tvrdení uvádzaných v žalobe a pri výsluchu
dôsledky nehody nepreukázali v rodinnom, pracovnom a osobnom prostredí, nebola tak objektívne
preukázaná existencia ani prípadná intenzita a doba trvania psychických problémov, keď žalobkyne v 2.
a 3. rade vznik ujmy takejto intenzity ani neuvádzali. Nemôže sa ubrániť tomu, že súd aj bez predloženia
ďalších dôkazov akceptoval tvrdenia o intenzite vzťahov žalobkýň s nebohým len na základe ich tvrdení

nepreukázaných iným hodnoverným spôsobom. Výhrady má aj k tomu, že súd posúdil intenzitu zásahu
u žalobkýň v 2. a 3. rade ako dcér nebohého ako rovnakú, keď naproti tomu veľmi prísne posudzoval
okolnosti na strane osoby, ktorá do osobnostných práv žalobkýň zasiahla nedbanlivostným trestným
činom. Strany sporu predložili viaceré rozhodnutia súdov, z ktorých možno usudzovať, že pre priznanie
nemajetkovej náhrady v peniazoch neboli dostatočne jasne ustálené ani základné medze, v rámci

ktorých by sa mala výška peňažnej náhrady pohybovať, aj keď novšie rozhodnutia súdov sú ohľadom
prisúdenej výšky nemajetkovej ujmy zdržanlivejšie, keď v tomto smere poukazuje aj na rozsudok
Krajského súdu Žilina vo veci 7Co/578/2014, kde odvolací súd za základ svojich úvah vzal verdikt
Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Kontrová proti Slovenskej republike, v ktorom priznal
sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25 000 eur usmrtením jej oboch maloletých detí, ich otcom

a manželom, ich otcom, keď nastal zásah spočívajúci v absolútnom rozvrátení a deštrukcii rodinného
života sťažovateľky. Náhrada prisúdenej nemajetkovej ujmy potom nespĺňa kritérium primeranosti
ani vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu ESĽP a ani vo vzťahu k iným aktuálnym rozhodnutiam
súdov SR uvádzaným v priebehu konania. Právny poriadok SR nepozná resp. doteraz nešpecifikoval
druhy či stupne závažnosti ujmy a nepriradil k nim konkrétnu paušálnu sumu predstavujúcu náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto súd by mal vychádzať zo všeobecných zákonných kritérií s
ohľadom na vlastné skúsenosti a doterajšiu rozhodovaciu prax nielen v Slovenskej republike ale i v
zahraničí, kde sú paušálne náhrady uzákonené a kde sú aj iné majetkové a zárobkové štandardy,
keďže priznanie určitej sumy musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu.
Spochybňuje aj priznanie nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100% žalobkyniam, nakoľko platí

pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo znaleckého posudku. V prejednávanej veci považuje za rozhodujúce, že
advokát žalobkýň by mal poznať aspoň bežnú judikatúru bežnej veci a neuplatňovať si nadhodnotené
sumy, keď musí existovať zodpovednosť žalobkýň za rozsah uplatňovaných súm, ktoré by si malizodpovedne zvážiť a nie poňať žalobný návrh vždy maximalisticky. Nová úprava trov CSP je postavená
na zásade úspešnosti strán.

9. Žalovaný v 3. rade žiadal zmenu napadnutého rozsudku (vo výrokoch I., III. a VI.) a plné zamietnutie
žaloby, prípadne jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie, keď
požadovalajzmenuvýrokovotrováchkonaniaapoplatkovejpovinnosti.Nanešťastnejudalosti,odktorej
žalobkyne odvodzujú zásah do ich osobnosti nenesie žiadnu vinu a tomuto nemohol pri najlepšej vôli a
vynaložení maximálnej odbornej starostlivosti nijako zabrániť, keď v rámci svojej procesnej obrany súdu

predkladal listinné dôkazy preukazujúce, že z jeho strany bolo vynaložené všetko úsilie, ktoré od neho
možnospravodlivopožadovať,abyvznikuškodypredišiel,čovšakprvoinštančnýsúdvzhliadolsporným,
avšak s ohľadom na vykonané dokazovanie s týmto jeho záverom nesúhlasí. Ak sa žalovaný v 1. rade
necítil byť spôsobilý na vykonanie pracovnej cesty, bol povinný takúto pracovnú cestu odmietnuť vykonať
a teda on porušil zákon o cestnej premávke, ku ktorému porušeniu on žiadnym spôsobom neprispel,
keď v prípade námietok žalovaného v 1. rade k vykonaniu pracovnej cesty by jej vykonaním jednoducho

poveril inú osobu. V súlade so zásadou spravodlivého usporiadania vzťahov bolo potrebné na túto
skutočnosť prihliadnuť pri posudzovaní tak samotnej zodpovednosti na jeho strane ako aj pri úvahách
o výške náhrady. Z rovnakých dôvodov je nesprávny aj záver prvoinštančného súdu, že neurobil všetky
prevenčné opatrenia na odvrátenie ujmy v zmysle § 415 OZ, ktorý záver naviac nie je ani odôvodnený
a tým pádom preskúmateľný. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je neprimerane

vysoká, keď jej odôvodnenie je nedostatočné. Intenzita vzťahu žalobkyne v 1. rade a jej zosnulého
manžela, tak ako je opísaná, nemôže byť „rozdielovým“ kritériom a v súvislosti s intenzitou vzťahu
ostatných žalobkýň k zosnulému nemožno konštatovať preukázanie mimoriadnych okolností ,ktoré
by odôvodňovali priznané náhrady. Poukazuje na ním označené rozsudky Krajského súdu v Nitre
vo veciach spisových značiek 9Co/267/2016 a 25Co/278/2018 ako aj na publikovanú analýzu JUDr.

Róberta Šorla, kde v prípade náhrad po dopravných nehodách výška priznanej nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa najčastejšie pohybovala od 4 000 do 15 000 eur, keď sumu náhrad pozostalým deťom a
manželom po 10 000 eur bola aj v konaniach pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 8Co/470/2014 a
5Co/182/2013, pričom v konaní pred Krajským súdom Trnava pod sp. zn. 10Co/566/2015 bola priznaná
náhrada po 8 000 eur. Opätovne poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré v konaní

poukazoval žalovaný v 2. rade, preto považuje výrok čo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
za nesprávny. Za nesprávny považuje aj výrok III. a VI., keď ohľadom poplatkovej povinnosti malo byť
konané a rozhodované až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom, čím mu bola odňatá možnosť podať opravný prostriedok. V prípade požadovanej
zmeny rozhodnutia

10. Žalobkyne a žalovaný v 2 a 3. rade sa vyjadrovali navzájom ku svojim odvolaniam resp. následným
vyjadreniam, pričom v týchto podaniach zotrvali na dôvodoch svojich odvolaní ako aj na právnej
argumentácii spochybňujúcej argumentáciu protistrany.

11. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní
odvolateľov a prihliadajúci i na také vady procesných podmienok, ktoré neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP) dospel k záveru, že vo veci je potrebné rozhodnúť tak ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

12. Predmetom občianskoprávnych vzťahov vo všeobecnosti môžu byť nielen veci, práva, tvorivé
výsledky ľudskej činnosti, ale aj určité imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka. K materiálnym
hodnotám(stránkam)ľudskejdôstojnosti(napr.meno,česť,dôstojnosť,telesnáintegrita,fyzickáintegrita
atď.) alebo na hmotnom substráte zachyteným prejavom osobnosti sa v občianskoprávnych vzťahoch

upínajú osobitné práva. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného
práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany
osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú
do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu.
Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní,

bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho
zásahu. Ak by bolo morálne zadosťučinenie preukázateľne nepostačujúce, takže v danom prípade
by strácalo svoju účinnosť a funkčnosť umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Táto nedostatočnosť morálnej satisfakcie musí byť z hľadiska intenzity,trvania, závažnosti a rozsahu nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej osoby v jej osobnom
a pracovnom živote vždy bezpečne zistená. Z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že dôvody pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a to zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho dôstojnosti v

spoločnosti v značnej miere sú uvedené iba demonštratívne, preto súd môže nemajetkovú ujmu podľa
tohto zákonného ustanovenia priznať aj v iných prípadoch obdobnej závažnosti. Účelom nemajetkovej
ujmy je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu.

13. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, a

preto na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto
neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Pokiaľ by však v dôsledku neoprávneného zásahu
došlo ku škode, uplatnenie ďalšieho druhu občianskoprávnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti za škodu
podľa § 420 a nasl. Obč. zákonníka je viazané na existenciu zavinenia subjektu zásahu. Subjektívny
prvok zavinenia má však význam pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Obč.
zákonníka v rámci zohľadnenia okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

14. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods.2 OZ) je, že
sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nezdá s ohľadom na okolnosti prípadu
postačujúcimi, a to bez ohľadu k tej skutočnosti, či žalobca voči žalovanej uplatnil aj nárok na náhradu
škody. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z

foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu,
ktorý ale bude musieť vychádzať jednak z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho
prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere alebo k zásahu do práva na ochranu osobnosti v
iných prípadoch obdobnej závažnosti. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú

funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc
ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho
kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované
uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia
znamená,žeozásahudoprávanasúkromiespoluspriznanímnárokunanemajetkovúujmuvpeniazoch

pôjde len vtedy, keď z konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby, možno spoľahlivo vyvodiť, že by
vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý,
nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium
vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa §

13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby
(subjektívne kritérium). Je treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne
psychické reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často
diametrálne odlišovať. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom sa výška určuje
jednorazovou čiastkou a zákon pri určení tejto výšky nestanovuje žiadne medze. Stanovuje však dve

podstatné kritéria taxatívne uvedené v ust. § 13 ods. 3 OZ a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,
ktorú zákonnú úpravu je súd povinný rešpektovať. Priznanie uplatňovaného nároku = úspech v spore
nepatrí pod právo na spravodlivé konanie, keď do tohto práva nepatrí ani právo účastníka - strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, resp. sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov alebo preberania jeho výkladu práva súdom.

15. Podstatou sporu strán sporu je odškodnenie nemajetkovej ujmy žalobkýň vzniknutej im v súvislosti s
následkom dopravnej nehody dňa 21.7.2017, pri ktorej dopravnej nehode zavinenej pôvodne žalovaným
v 1. rade ako zamestnancom žalovaného v 3. rade došlo k úmrtiu R. K. (manžela žalobkyne v 1.

rade, otca žalobkýň v 2. a 3. rade a syna žalobkyne v 4. rade), keď motorové vozidlo vo vlastníctve
žalovaného v 3. rade riadené žalovaným v 1. rade bolo povinne zmluvne poistené v zmysle zákona č.
381/2001 Z. z. u žalovaného v 2. rade, ktorý v rámci plnenia svojich povinností pri likvidácii poistnej
udalosti žalobkyniam nemajetkovú ujmu im spôsobenú zásahom do ich súkromného a rodinného
života v rámci škody vzniknutej v dôsledku dopravnej nehody = poistnej udalosti ako súčasť škody

dobrovoľne nelikvidoval (nezaplatil). Žalobkyne voči žalovanému v 1. rade vzali podanú žalobu späť,
po jeho námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie s ohľadom na ustanovenie § 420 ods. 2
a § 427 OZ. Žalovaný v 2. rade pôvodne namietajúci základ jeho povinnosti k plneniu vzhľadom
na zmenu rozhodovacej praxe už tento nenamietal, namietal výšku uplatňovaných nárokov, keď vodvolacom konaní však rozporne s tým žiadal žalobu žalobkýň v plnom rozsahu zamietnuť, s vyjadrením
námietok k výške nemajetkovej ujmy, ktorú označil neprimeranou, avšak prečo je neprimeraná až tak,
že žalobkyniam žiadna neprináleží, v dôvodoch svojho odvolania neuviedol. Obrana žalovaného v 3.

rade spočívala v tom, že na vzniku dopravnej nehody s nepriaznivým následkom pre žalobkyne nenesie
žiadnu vinu, keďže povinnosti v zmysle zákona o cestnej premávke porušil žalovaný v 1. rade ako jeho
zamestnanec, napriek jeho školeniam a teda prevenčným opatreniam na odvrátenie ujmy v zmysle §
415 OZ, keď tiež namietal výšku požadovanej náhrady s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov a s
ohľadom na intenzitu dôsledkov úmrtia ich príbuzného na strane žalobkýň. Napriek tomu, že žalobkyne

poukazujú na zásah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich ochranu osobnosti,
predmetom konania nie je primárne ochrana osobnosti, ale náhrada škody podľa (z titulu) zákona o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď
rozsah zásahu do práv žalobkýň na ochranu osobnosti je kritériom pre určenie výšky ich škody vo
forme nemajetkovej ujmy, keď komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu
resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú. Extenzívny výklad pojmu škoda pre účely

zodpovednostného zákona je aj ústavne konformným, lebo zmierňuje resp. odstraňuje dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel.

16. Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej (výroky I. a II.) mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
základ (danosť) nároku všetkých žalobkýň proti zaviazaným žalovaným v 2. a 3. rade vecne správne

posúdil, keď výšku priznaného nároku správne ustálil a priznal v prípade žalobkýň v 3. a 4. rade (s
dôsledkom potvrdenia, podľa § 387 ods. 1 CSP, napadnutých výrokov rozsudku ich sa týkajúcich) a v
prípade žalobkýň v 1. a 2. rade túto výšku ustálil a priznal sčasti nesprávne (s dôsledkom potreby zmeny
rozsudku podľa § 388 CSP) nesprávnym právnym posúdením (skutkového stavu) veci, s ohľadom na
právny názor odvolacieho súdu nie však zásadným. Z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie a na

ktoré (v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP) odvolací súd pre stotožnenie sa s nimi v celom rozsahu
odkazuje, nesporne úmrtím príbuzného žalobcov v priamom rade R. K. v dôsledku dopravnej nehody
dňa 21.7.2017, zavinenej žalovaným v 1. rade ako vodičom a zamestnancom žalovaného v 3. rade na
motorovom vozidla žalovaného v 3. rade zmluvne poistenom u žalovaného v 2. rade, ktoré konanie sa
ex lege (§ 420 ods. 2 OZ) právne pričíta žalovanému v 3. rade, došlo k zásahu do súkromia a rodinného

života žalobkýň, ktorá ujma im spôsobená spadá do pojmu škoda podľa zákona č. 381/2001 Z. z. a má
byť v režime tohto zákona posudzovaná (a odškodnená), čo potvrdzuje mnohé rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR vydané i po publikovaní judikátu R 61/2018 (napr. 4Cdo/104/2019 a 4Cdo/108/2019 z roku
2020) a teda v tomto ohľade sa už jedná o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podľa
čl. 2 CSP. Ujma žalobkýň v dôsledku úmrtia ich príbuzného v priamom rade (blízkej osoby v kontexte

§ 116 OZ) nebola odškodnená trestným rozkazom súdu proti žalovanému v 1. rade, ani postojom
žalovaným v 1. a 3. rade ku skutku (ich ospravedlneniami), je trvalého charakteru (následku) a nemožno
ju žiadnou z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť (a objektívne odškodniť); do úvahy
preto pripadá len jej satisfakcia v peňažnej forme, keď na tomto nič nemení ani to, že ujma vznikla
nedbanlivostným trestným činom, lebo ide o objektívnu zodpovednosť za následok (ujmu) bez potreby

zavinenia. Vzhľadom ku zodpovednosti vyplývajúcej z ustanovenia § 420 ods. 2 OZ a §§ 427 a 428
OZ (v tomto smere odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.7.2020 sp.
zn. 6Cdo/154/2018 a na odôvodnenie rozsudku tohto súdu zo dňa 26.9.2013 sp. zn. 3Cdo/228/2012
na strane 10) založenej na objektívnom princípe sa žalovaný v 3. rade (ako prevádzkovateľ vozidla a
zamestnávateľ žalovaného v 1. rade) svojej zodpovednosti za škodu - ujmu žalobkýň zbaviť nemôže

(poukazom na konanie žalovaného v 1. rade a splnenie si svojej prevenčnej povinnosti), pričom úvahy
súduprvejinštancie(vbode33)opreukázanízníženiaschopnostívodiča(žalovanéhov1.rade)vplyvom
plnenia si pracovných povinností boli nadbytočné. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného v 2. rade o
(objektívnom) nepreukázaní dôsledkov nehody pre žalobkyne (v konaní), mal odvolací súd za to, že tieto
boli dostatočne v konaní preukázané ich výsluchmi, ktoré tiež predstavovali dôkazný prostriedok, pričom

dôkaznými prostriedkami produkovanými v spore žalovanými vyvrátené neboli. Čo sa týka skúmania a
zohľadňovania majetkových pomerov zaviazaných žalovaných mal odvolací súd za to, že (osobné a)
majetkovépomerybyboliprávnevýznamnýmilenprirozhodovanívočižalovanémuv1.radesamostatne
žalovanému (ak by neplatila výnimka v § 420 ods. 2 OZ), nakoľko (v zmysle § 450 OZ) len u fyzických
osôb možno vzhľadom k nim náhradu škody primerane znížiť (v rámci dôvodov hodných osobitného

zreteľa); pre absenciu zákonných ustanovení ich zohľadnenia (a vzhľadom k zákonným dôvodom ich
zodpovednosti) potom táto odvolacia námietka žalovaného v 2. rade je dôvodná.17. Čo sa týka námietok všetkých odvolateľov voči výške náhrady nemajetkovej ujmy mal odvolací
súd za to, že kritériá, ktoré si súd prvej inštancie pre ustálenie jej výšky (pre zdôvodnenie svojej
úvahy k nej) stanovil (v bode 39 vzhľadom k absencii metodiky jej výpočtu v zákone), sú správne a

umožňujúce objektívne stanovenie tejto výšky, ktorú inak exaktným spôsobom určiť - vyčísliť nemožno.
Čo sa týka tejto výšky s ohľadom na odškodňovanie im charakterom najbližších nárokov v zákonnej
úprave SR výslovne upravených, pre posúdenie primeranosti z hľadiska nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie, mal odvolací súd za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch nemuší byť totožná (plne analogická a teda neprevyšujúca) so sumou náhrad, ktoré sa

štát rozhodol (sám) poskytovať osobám poškodeným úmyselnými násilnými trestnými činmi (zák. č.
215/2006 Z. z.), resp. osobám, voči ktorým má zodpovednosť za odškodňovanie vlastného pochybenia
(zák. č. 514/2003 Z. z.), prípadne ktoré boli ním určené pre účely odškodňovania (náhrad) bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia (zák. č. 437/2004 Z. z.). Zákon č. 381/2004 Z. z., ktorým je
založená povinnosť žalovaného v 2. rade (aj za konanie žalovaného v 3. rade), bol prijatý s ohľadom
na Smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktoré sú založené na tom, že treba odškodniť akúkoľvek

škodu spôsobenú motorovými vozidlami, ktorou je aj akákoľvek osobná nemajetková ujma spôsobená
zásahom do osobnostných práv, z čoho možnosť vytvárania zákonných obmedzení (maximálnej) výšky
plnení pre jednotlivé štáty nevyplýva. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch - jej náhrady sa vždy odvíja
od okolností konkrétnej veci (prípadu), čo vylučuje automatické (paušálne) preberanie výšky náhrady
z iných súdnych rozhodnutí, bez poznania okolností (konkrétneho) prípadu. Z princípu právnej istoty

(článok2CSP)akoajzpotrebyspravodlivéhovyporiadania(podľahmotnéhopráva)obdobnýchnárokov
obdobných osôb rovnako (nediskriminačne) na celom území SR však vyplýva, že odškodňovanie
obdobných nárokov obdobných osôb by nemalo byť v rámci rozhodovacej praxe súdov SR výrazne
(zásadne) rozdielne. Výška odškodnenia jednotlivých osôb, v prípade vzniku ujmy viacerým osobám
pri jednej škodovej udalosti súčasne, nemôže byť podmienená (a prípadne znížená) výškou celkovej

náhrady všetkým poškodeným osobám (nepresahujúcej inak výšku poistného krytia poisťovne), nakoľko
nároky každej poškodenej osoby treba posudzovať samostatne, teda početnosť a výška celkových
nárokov iných osôb výšku nároku každej jednotlivej poškodenej osoby neznižuje, spoločná žaloba týchto
osôb je preto tiež nepodstatná.

18. Odvolací senát 8Co vo svojej predchádzajúcej činnosti potvrdil priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy úmrtím poškodeným príbuzným obetiam dopravnej nehody v rozsahu po 10 000 eur deťom
(8Co/470/2014, 8Co/323/2017), po 10 000 eur súrodencom a 16 500 eur matke (8Co/249/2019). V
rozhodnutí sp. zn. 25Co/273/2018 odvolací súd potvrdil priznanie náhrady 20 000 eur manželke a
15 000 eur dcére, v rozhodnutí sp. zn. 5Co/182/2013 potvrdil priznanie po 10 000 eur manželke a

deťom, v rozhodnutí 9Co/267/2016 potvrdil priznanie náhrady 10 000 eur dieťaťu a vnukovi 3 000 eur
a v rozhodnutí 9Co/8/2017 potvrdil priznanie 15 000 eur dieťaťu, 10 000 eur rodičom a 5 000 eur
súrodencovi.

19. I keď súdne precedensy (predchádzajúce rozhodnutia súdov) nie sú v SR (s výnimkou publikovanej

judikatúry Ústavného súdu SR), na rozdiel od anglo-amerického právneho systému, (autoritatívnym)
prameňom práva (s dôsledkom, že nový precedens ruší starý precedens), v kontexte princípu právnej
istoty (zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí) zahrnutého do článku 2 CSP zabezpečujúceho
spravodlivé rozhodnutie skutkovo obdobných vecí (prípadov), t.j. optimalizáciu procesu aplikácie a
interpretácie práva (ktorá úloha sudcu vyplýva i z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.

o sudcoch a prísediacich), nemožno na ne neprihliadať ani v prípadoch, ak výšku nemajetkovej ujmy
v peniazoch neprejudikujú ako rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Nemožno tiež neprihliadať na
úpravu výšky odškodnenia preživších osôb dopravných nehôd (priamych účastníkov). Vychádzajúc
z uvedeného a prihliadajúc i na publikovanú analýzu JUDr. Šorla, PhD. rozhodovacej praxe v SR,
mal potom odvolací súd za to, že výška odškodnenia jednotlivých príbuzných obetí dopravných

nehôd, t.j. odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej im zásahom do ich práva na súkromie a
rodinný život by nemala (okrem mimoriadnych prípadov hodných osobitného zreteľa, napr. absolútne
rozvrátenie a deštrukcia rodinného života, trvalé dôsledky na zdravie znemožňujúce uplatnenie v
spoločnosti, dôsledky v strate obydlia...) presahovať sumu 17 000 eur pre jednu osobu. Pri nevzhliadnutí
mimoriadnosti prípadu a s ohľadom na správne súdom prvej inštancie zistený skutkový stav následkov

úmrtia R. K. pre jednotlivé žalobkyne mal potom odvolací súd právne za to, že suma 17 000 eur prináleží
čo do dôsledkov najviac zasiahnutej manželke - žalobkyni v 1. rade, že náhrada žalobkyniam v 3. a
4. rade (maloletej dcére a matke) je v adekvátnej výške pre satisfakciu ich nemajetkovej ujmy a že,
vzhľadom k plnoletosti a neexistencii už vyživovacej povinnosti, výška odškodnenia pre žalobkyňu v 2.rademusíbyťnižšiaakovprípadejejmaloletejsestry,vdôsledkučohojuznížilnasumu12000eur,ktorú
vzhliadol primeranou. Sumu 10 000 eur pre žalobkyňu v 4. rade vzhliadol odvolací súd za primeranú, keď
strata jediného syna pre matku pri intenzívnych (dobrých) rodinných (v konaní preukázaných) vzťahoch

je výrazná v každom veku, keď prišla (okrem lásky syna) o výpomoc a oporu syna v starobe, na ktorú
voči nemu i v zmysle Zákona o rodine mala právo (ju vyžadovať).

20. Čo sa týka napadnutého výroku o náhrade trov konania strán sporu v časti o zaplatenie nemajetkovej
ujmy (III.) mal odvolací súd za to, že tento výrok je potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP

potvrdiť ako vecne správny, z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd plne
stotožňuje a preto na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP aj ako na svoje len poukazuje. Rozhodnutie o výške
plnení záviselo od úvahy súdu, preto by nebolo spravodlivé, i v súlade so satisfakčnou funkciou náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, požadovať od žalobkýň, aby svoje uplatňované nároky „podceňovali“
len z dôvodu obavy zo straty nároku na náhradu trov konania, resp. z možného zaviazania k ich náhrade
žalovanému.

21. Ohľadom napadnutého výroku o poplatkovej povinnosti zaviazaných žalovaných (VI.) mal odvolací
súd za to, že tento je potrebné zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. a) CSP už len z toho dôvodu, že
nebolsúčasťourozsudkutak,akobolvyhlásený,tedanebolanaplnenápožiadavkaverejnéhovyhlásenia
rozsudku. Súhlasiť však možno aj s odvolacími dôvodmi žalovaného v 3. rade.

22. Napokon čo sa týka trov odvolacieho konania mal odvolací súd za to, že pri neúspechu žiadneho z
odvolateľov (s ohľadom na to, čo odvolaním požadovali vo veci samej) žiadna zo strán právo na náhradu
trov odvolacieho konania (podľa ustanovenia § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP) nemá.

23. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd, pomerom hlasov 3:0, rozhodol tak, ako
to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).