Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. december 2019

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 8C/25/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517202799
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Gurka

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2019:8517202799.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudcom Mgr. Vladimírom Gurkom v právnej veci žalobcu: W. R., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom M. XXX/XX, XXX XX Y. W., právne zastúpený: prof. JUDr. Ján Kľučka,
Csc., advokát, Ku Potoku 4, 040 XX Košice proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava v konaní o zaplatenie 4 026,96 eur takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 243,98 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy konania, okrem trov konania za pojednávanie
dňa 9.10.2019, v rozsahu 87,88 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy konania za pojednávanie dňa 9.10.2019 v rozsahu
100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu 16.5.2017 domáhal voči žalovanej zaplatenia peňažnej

náhrady vo výške 35% zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú
hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
ktorá ku dňu 10.3.2016 predstavuje sumu 4 026,99 eur.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že si svoj nárok na náhradu škody uplatňuje podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho
prevzatia smernice európskej únie Ministerstvom vnútra SR (ďalej aj „MV SR“), v dôsledku ktorej vznikla

škoda. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva stálu štátnu službu
na adrese J. X v Y. W., kde došlo ku vzniku škody. Právomoc súdu odvodil z § 25 ods. X zák. č. 51X/2003
Z.z., vecnú príslušnosť súdu z § 12 C.s.p. a miestnu príslušnosť z § 17 C.s.p., pričom vecne a miestne
príslušným súdom je podľa § XX ods. 1 C.s.p. Okresný súd Stará Ľubovňa. K predbežnému prejednaniu
nároku podľa § 15 zák. č. 51X/2003 Z.z. uviedol, že k tomuto nedošlo vzhľadom na právnu povahu a
charakter veci. Žalobca uplatňuje náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej
priimplementáciipravidlaúniovéhopráva,čomalozanásledokporušenieprávagarantovanéhoúniovým

právom, a to práva na X8-hodinový pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (ďalej aj
„smernica“). V tomto smere citoval z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo
veci Fuss (C-X29/09) s tým, že smernica má priamy účinok, keďže priznáva práva jednotlivcom a právo
EÚ bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnomsektore podmienke, aby o dodržiavanie čl. 6 písm. b) Smernice požiadal svojho zamestnávateľa. V
rámci pracovného vzťahu musia byť zamestnanci považovaní za slabšiu stranu a vzhľadom na to by
mohli byť odradení od uplatňovania svojich práv, keďže by ich to mohlo vystaviť opatreniam zo strany

zamestnávateľa. Nakoľko ide o uplatňovanie nároku na náhradu škody priznaného úniovým právom,
bola by v rozpore s úniovým právom aplikácia právnej úpravy § 15 a 16 zák. č. 51X/2003 Z.z.
V popise skutkových okolností znova zopakoval, že ide o uplatnenie nároku škody v dôsledku porušenia
právaÚnie.Týždennýpracovnýčasžalobcusaskladázo16,5hodinovýchpracovnýchzmien,poktorých
nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 2X hodinové zmeny). Súhrn takto „naskladaného“ týždenné

pracovného času prekračuje X8 hodín. Poukázal na to, že pracovnoprávne vzťahy vrátane dovoleného
rozsahu týždenného pracovného času tvoria predmet úpravy práva Únie, ktoré určuje dĺžku pracovného
času X8 hodín. Jej prekročenie členským štátom EÚ zakladá jeho zodpovednosť podľa práva EÚ. O
takýto prípad sa jedná u žalobcu.
Kúniovejúpravepracovnéhočasuzamestnancovpoukázalnasmernice93/10X/ESasmernicu2003/88/
ES Európskeho parlamentu a Rady. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti

a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného odpočinku, primeraných
prestávok v práci, ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Podľa čl. 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane
nadčasov neprekročí X8 hodín. Tento článok ukladá členským štátom zabezpečiť, aby maximálny
týždenný pracovný čas neprekračoval X8 hodín. V prípade niektorých povolaní, napríklad lekárov alebo

hasičov, vyvstala otázka, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti
pracovníkov. V prípade hasičov túto otázku riešil SD EÚ tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť
tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom nesmie
prekročiť maximálny pracovný čas. Zároveň citoval z rozsudku SD EÚ vo veci C-X29/09 Fuss. Podobne
u lekárov prijal SD EÚ v rozsudku C-X37/5 J. Vorel záver, že pracovná pohotovosť sa musí považovať

za pracovný čas v zmysle Smernice 93/10X/ES. Rovnaký záver vyslovil SD EÚ aj v rozsudku C-397/01
Pfeiffer u lekárskych záchranárov. Z prístupu SD EÚ vyplýva, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie,
či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe je skutočnosť, že pracovník je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom. Kvalifikácia pracovného času
teda nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva z jeho povinnosti byť k dispozícii

zamestnávateľovi. Z uvedených rozsudkov SD EÚ vyplýva, že členské štáty nemôžu jednostranne
určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že by X8 hodinový pracovný čas
viazali na nejakú podmienku, prípadne ho nejakým spôsobom obmedzovali.
K prebratiu Smernice 2003/88/ES uviedol, že aj keď príloha č. X zákona o hasičskom a záchrannom
zboreuvádza,žetátosmernicabolaprevzatá,znenieniektorýchustanovenízákonatomunenasvedčuje.

Žiadneustanovenietohtozákonaneupravuje,žeslužobnápohotovosťhasičovvmiestevýkonuslužbyje
považovaná za súčasť ich služobného času. V tomto smere sa uvedený zákon ako lex specialis odlišuje
od§96ods.2Zákonníkapráce,ktorúsmernicuzohľadňuje.Ustanovenie§96ods.2Zákonníkaprácesa
na otázku právnej kvalifikácie pracovnej pohotovosti príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším
transpozičným nedostatkom zákona o hasičskom a záchrannom zbore je, že zo smernice nepreberá

dĺžku pracovného času X8 hodín. V tomto smere poukázal na to, že priamy účinok netransponovanej
smernice EÚ alebo nesprávne transponovanej smernice vyplýva aj z viacerých rozsudkov SD EÚ,
napr. vo veci Van Schijndel (C-X30/93 a C-X31/93) alebo Van Colson (C-1X/83). Uvedené transpozičné
pochybenia v zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, pretože podľa práva EÚ je
takáto úprava na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať

pred vnútroštátnymi súdmi. Jej podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť zákon o hasičskom
zbore nepovažuje za súčasť ich pracovného času, v dôsledku čoho sa pravidelne prekračuje. Takáto
právna úprava zakladá porušenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Slovenskou republikou.
K právam zamestnancov pri porušení práva EÚ členským štátom poukázal a citoval z rozsudku SD
EU vo veci Fuss s tým, že zamestnanec vo verejnom sektore, ktorý odpracoval týždenný pracovný čas

presahujúci týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa môže dovolávať
práva na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady
škody vzniknutej v dôsledku porušenia tejto povinnosti. Ide teda o práva priznané priamo jednotlivcovi,
ktoré môže uplatniť pred vnútroštátnym orgánom. Spôsob výpočtu škody smernica neupravuje. V
dôsledku toho je na vnútroštátnom práve, aby pri zachovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo,

či škoda vzniknutá v dôsledku porušenia normy Únie má byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením. Pokiaľ ide rozsah škody, táto musí byť primeraná.
Je tiež úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti členského
štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy úniebolo priznať právo jednotlivcom, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto
porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi je príčinná súvislosť. Vnútroštátne náležitosti konania
o náhradu škody spôsobenej nedostatočným alebo oneskoreným prebratím smernice EU verejným

orgánom SR upravuje zákon č. 51X/2003 Z.z. Štát podľa § 3 tohto zákona zodpovedá aj za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom a tejto zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť. V § X tento
zákon určuje, ktorý orgán má za štát konať. Ak pri nesprávnom prebratí smernice EÚ vznikne škoda,
zodpovedá ministerstvo alebo iný ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí uvedená oblasť štátnej
správy. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona a za nezákonné rozhodnutia

podľa § 6 ods. 1 zákona sa však nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR pri prijímaní zákonov.
Vzhľadom na uvedené konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice
nepredpokladá individuálny nezákonný postup alebo nezákonné rozhodnutie orgánu štátu v konkrétnom
prípade, nakoľko výsledok transpozície má povahu všeobecne záväzného právneho aktu, ktorým sa má
dosiahnuť výsledok požadovaný smernicou. V danom prípade ide o zákon o hasičskom a záchrannom
zbore. Pokiaľ ide o spôsob a rozsah náhrady škody (§17), uhrádza sa skutočná škody a ušlý zisk.

Vzhľadom na prednosť úniového práva pred vnútroštátnymi predpismi však pod zodpovedajúcimi
spôsobmi náhrady škody treba rozumieť v danom prípade finančnú náhradu, resp. udelenie náhradného
voľna.
Pri výpočte náhrady škody poukázal na to, že hasiči v skutočnosti na pracovisku po spočítaní 16, resp.
16,5 hodinovej riadnej služby a 7, resp. 7,5 hodinovej pohotovosti strávia počas jednej zmeny 2X hodín.

Ak je počas pracovnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa pohotovosť
na prácu nadčas. Keďže sa striedajú 3 zmeny, odslúži hasič 1 zmenu a následne má 2 dni voľna.
Mesačne odslúži každá zmena 10 zmien a každý tretí mesiac 11 zmien. Do uvedenej kalkulácie nie
súd zahrnuté nadčasy. V priemere odslúži každý hasič 10,X zmeny mesačne. Ročný fond pracovného
času pri X0 hodinovom pracovnom týždni je 2 088 hodín. Pri vynásobení priemerného počtu zmien v

mesiaci počtom hodín strávených na pracovisku hasiči mesačne bežne strávia na pracovisku 252 hodín,
z toho je 17X hodín riadnej služby (10,X zmeny x 16,5 hodín + 2,X hod. na dorovnanie priemeru) a 78
hodín služobnej pohotovosti (10,X zmeny x 7,5 hodín). Z uvedeného je zrejmé, že každý hasič pracujúci
na zmeny bežne strávi na pracovisku 57,95 hodín týždenne, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES. K tomuto číslu dospel tak, keď počet mesačne strávených hodín na pracovisku vynásobil

počtomtýždňovvmesiaci,tedačíslomX,3X8.Poodpočítaníčasupripadajúcehonadovolenkuvrozsahu
2 dni je výsledný priemerný pracovný čas hasičov 56 hodín. Žalobca tak odpracuje každý týždeň 8 hodín
nad limit stanovený a povolený právom Únie. Pri priemernom počte týždňov v roku 52,179 je to X17,X
hodín do roka. Za posledné 3 roky to predstavuje 2 2XX,19 odpracovaných hodín nad povolený týždenný
limit. Popísaným konaním žalovanej vznikla žalobcovi škoda, ktorú si uplatňuje touto žalobou vo forme

vyplatenia primeranej peňažnej náhrady. K výške škody uviedol, že v zmysle zákona mu za pohotovosť
bola vyplatená suma 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa § 122 ods. 1
zákonaohasičskomzbore.Prinariadenejslužobnejpohotovostipatrípeňažnánáhradavovýške50%zo
sumy, ktorá je príslušná časť služobného platu, a to v zmysle § 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom
zbore. Žalobca preto žiadal peňažnú náhradu vo výške rozdielu medzi týmito náhradami, teda 35%

(50% - 15%), a to rešpektujúc zásadu primeranosti. Na záver žalobca poznamenal, že si neuplatňuje
voči žalovanej mzdový nárok podľa § 122 zákona o hasičskom zbore, ale nárok na náhradu škody
spôsobenej porušením úniového práva, pre určenie ktorého použil spôsob výpočtu upravený zákonom o
hasičskom zbore, nakoľko je „najbližšie“ k právnym a faktickým okolnostiam jeho veci. Podobný spôsob
výpočtu škody bol použitý aj vo veci Fuss. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobe vyhovieť.

3. K žalobe pripojil listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a to tabuľkový prehľad s uvedením
rokov 201X-2017 a určitých súm pri každom mesiaci v tom ktorom roku od 02/201X do 02/2017
usporiadaných do tabuľky, doklady o dochádzke žalobcu za 01/2016, 08/2015 a 05/2015 a X kópie z
knihy príchodov a odchodov.

X. Na výzvu súdu, ako žalobca dospel k výške hodín, ktoré mali byť odpracované nad povolený
limit práva EÚ a aby predložil spôsob výpočtu náhrady škody v predloženej tabuľke reagoval právny
zástupca žalobcu vyjadrením zo dňa 17.10.2017, v ktorom vysvetlil, ako dospel k výške hodín, za
ktoré požaduje odškodnenie, ako aj spôsob výpočtu požadovaného odškodnenia. Pri výpočte presného

počtu hodín pracovnej pohotovosti nezapočítanej do pracovného času žalobca vychádzal z informácií v
dochádzkovom systéme SAP, kde sa eviduje dochádzka hasičov a v ktorom je zaznamenaný aj počet
hodín pracovnej pohotovosti. V prípade žalobcu ide za obdobie od 02/201X do 02/2017 spolu o 2 2XX,19
hodínpracovnejpohotovostinezapočítanejdopracovnéhočasutak,akotovyplývaztabuľkypripojenejkžalobe. Ohľadom spôsobu výpočtu uplatňovanej škody zopakoval, že ide o rozdiel medzi odmeňovaním
určenej a nariadenej pohotovosti, pričom nejde o mzdový nárok. Zároveň vysvetlil, čo znamená ten ktorý
stĺpec v tabuľke pripojenej k žalobe, ktorú k vyjadreniu opakovane pripojil s tým, že prvý stĺpec v tom

ktorom roku vyjadruje počet hodín pracovnej pohotovosti odpracovanej v jednotlivých mesiacoch, druhý
stĺpec v tom ktorom roku predstavuje peňažnú náhradu za odpracovanú pohotovosť a stĺpec 35% po tom
ktorom roku predstavuje rozdiel medzi vyplatenou náhradou za odpracovanú pohotovosť a náhradou,
ak by za odpracovanú pohotovosť bola vyplatená náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť žalobcovho služobného platu. Tento rozdiel v roku 201X predstavuje sumu 1,607 eur za 1 hodinu,

v roku 2015 sumu 1,875 eur za 1 hodinu, v roku 2016 sumu 1,863 eur za 1 hodinu a v roku 2017 sumu
2,003 eur za 1 hodinu. K vyjadreniu pripojil výpisy z dochádzkového systému od 06/201X do 02/2017
a výplatné pásky žalobcu od 02/201X do 02/2016.

5. Žalovaná v prvom vyjadrení k žalobe namietla nedostatok právomoci súdu a miestnu príslušnosť
konajúceho súdu a navrhla konanie zastaviť, príp. postúpiť vec súdu miestne príslušnému. V prípade ak

by súd dospel k tomu, že námietka miestnej príslušnosti súdu je nedôvodná, žiadala predĺžiť lehotu na
podanie vyjadrenia. Námietku nedostatku právomoci odôvodnila tým, že z obsahu žaloby vyplýva, že
ide o nárok zo štátnoslužobného pomeru medzi žalobcom a MV SR, ktorý má verejnoprávny charakter.
Vzhľadom na túto skutočnosť nemôžu byť tieto veci prejednávané v občianskoprávnom konaní podľa §
7 ods. 1 C.s.p. Tieto veci spadajú do právomoci služobného úradu, v tomto prípade MV SR. Skutočnosť,

že ide o mzdový nárok odvodila žalovaná aj zo spôsobu výpočtu požadovanej škody. Námietku miestnej
príslušnosti odôvodnila žalovaná tým, že ak ide o nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva
EÚ nesprávnou transpozíciou smernice EÚ, miestna príslušnosť je určená súdom, v ktorého obvode
nastala skutočnosť, zakladajúca uplatnené právo. Ak ide o nesprávnu transpozíciu smernice, ktorá patrí
do pôsobnosti MV SR, je miestne príslušným okresný súd, v obvode ktorého má ústredný orgán sídlo,

teda Okresný súd Bratislava I. Namietol tiež, že žalobca doposiaľ nijako nezdôvodnil miestnu príslušnosť
Okresného súdu Stará Ľubovňa.

6. V následnom vyjadrení k žalobe žalovaná navrhla konanie zastaviť (z dôvodu nedostatku právomoci
súdu), alebo vec postúpiť miestne príslušnému súdu (z dôvodu námietky miestnej príslušnosti) alebo

žalobu zamietnuť, pretože nie je dôvodná. Vo svojom vyjadrení sa žalovaná okrem poukázania na
vznesené námietky nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti vyjadrila (i) k pôsobnosti smernice
2003/88/ES, (ii) k povinnosti predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, (iii) k podmienkam
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, (iv) k nedostatku jej pasívnej legitimácie, (v) k nesprávnemu
prebratiu smernice 2003/88/ES a (vi) k transpozícii relevantných článkov smernice 2003/88/ES.

V časti týkajúcej sa pôsobnosti smernice 2003/88/ES žalovaná vyvodila z výkladu čl. 1 ods. 2 až X
smernice 2003/88/ES a čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 89/391/EHS, na ktorú smernica 2003/88/ES odkazuje,
že z negatívneho vymedzenia rozsahu pôsobnosti smernice 89/391/EHS upraveného v čl. 2 ods. 2 tejto
smernice je zrejmé, že sa táto smernica neuplatňuje na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Vzhľadom na charakter vykonávaných činností sa smernica 2003/88/ES nevzťahuje na služobný pomer

hasičov v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako tvrdí žalobca. Štátnu
službu hasičov vykonávajúcich zásahovú službu je jednoznačne možné subsumovať pod negatívne
vymedzenie pôsobnosti smernice 2003/88/ES v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, a to s poukazom
na súvisiace právne predpisy, podľa ktorých hasiči vykonávajú činnosti, ktoré možno subsumovať
pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“. Iný zbor, ktorému by tieto služby a činnosti

boli zverené, neexistuje. Keďže smernice 2003/88/ES sa na služobný čas a odmeňovanie hasičov
nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej úpravy. Žalobcovi preto nemohla
vzniknúť škoda porušením smernice 2003/88/ES.
Žalovaná ďalej namietla nesplnenie nevyhnutnej podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody na
súde,ktoroujepredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody.Tútopodmienkupovažovalažalovaná

za obligatórnu náležitosť podania žaloby na súde. Pri tomto názore vychádzala z § 15 ods. 1 a § 16 ods.
X zák. č. 51X/2003 Z.z. Žalobu na súde je možné podať až po tom, čo bolo žiadateľovi oznámené, že
jeho nárok uspokojený nebude, alebo ak uplynula lehota 6 mesiacov od doručenia žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Argumentáciu žalobcu, že by sa mu týmto postupom upieralo
právo na súdnu ochranu s poukazom na rozsudok SD EÚ C-X29/09 považovala za účelovú, pretože

MV SR pri predbežnom prerokovaní nároku nevystupuje ako zamestnávateľ, ale ako orgán konajúci v
mene štátu. V rozsudku SD EÚ C-X29/09 išlo o inú skutkovú situáciu, keď sa riešila otázka, či právo EÚ
v prípade porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vyžaduje ďalšie požiadavky na uplatnenie tohto
nároku. Priamy účinok smernice teda nemožno zovšeobecňovať tak, ako to robí žalobca. Ako vyplývaz rozsudkov SD EÚ v prípade, že porušenie práva EÚ bolo konštatované SD EÚ, sa zamestnanec
môže domáhať náhrady škody voči zamestnávateľovi, ktorým je v danom prípade MV SR, nie štát, a to
titulom porušenia práva EÚ, nie titulom zákona č. 51X/2003 Z.z. Žalobca však podal žalobu na štát, teda

voči inému subjektu ako zamestnávateľovi a súčasne neexistuje konštatovanie SD EÚ o nesprávnej
transpozícii smernice EU zo strany žalovanej. Z týchto dôvodov považovala žalovaná argumentáciu
žalobcu o tom, že predbežné prerokovanie nároku nie je potrebné, za nedôvodnú. S poukazom na §
161 ods. 1 a 2 C.s.p. považovala nesplnenie povinnosti nárok predbežne prerokovať za neodstrániteľnú
vadu konania v podobe nesplnenia procesnej podmienky, preto je potrebné konanie zastaviť.

Ohľadom podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škody podľa zákona č. 51X/2003 Z.z. poukázal
najskôr na potrebu súčasného splnenia všetkých troch podmienok, a to nesprávneho úradného postupu,
resp. nezákonného rozhodnutia, škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
vzniknutou škodou. Na to, aby bolo možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe, príp. nezákonnom
rozhodnutí a pod. je potrebné, aby túto nezákonnosť, resp. nesprávnosť najskôr konštatoval na to
príslušný orgán. Takýmto orgánom však nie je civilný súd. Ak žalobca tvrdí nesprávnosť postupu

pre prevzatí smernice, je povinný preukázať existenciu nesprávneho úradného postupu, ktorá bola
konštatovaná príslušným orgánom. V danom prípade nebol skonštatovaný nesprávny úradný postup
na to príslušným orgánom. Žalobca navyše neuviedol, v čom konkrétne mal byť úradný postup pri
preberanísmernicenesprávny.Rozhodnutia,naktorépoukazuježalobca,satýkalisituácií,keďsmernica
vôbec nebola prebratá alebo bola prebratá nesprávne. Ak vychádzame z predpokladu, že smernica

bola do zákona prevzatá riadne a včas, ide o úplne inú právnu situáciu. V tomto prípade preto podľa
názoru žalovanej nie je splnený prvý predpoklad na vznik zodpovednosti za škodu. K vzniku škody
ako ďalšej podmienke na vznik zodpovednosti štátu za škodu žalovaná uviedla, že medzi stranami
sporu je nesporné, že žalobca mal vyplatenú mzdu za všetky služby, ktoré vykonal, resp. mu bolo
poskytnuté náhradné voľno. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Žalobca

pritom nepreukázal okrem nesprávneho úradného postupu ani vznik škody. Vzorec na výpočet škody
použitý žalobcom nie je možné považovať za skutočnú škodu a navyše je nepreskúmateľný. Ani druhý
predpoklad na vznik zodpovednosti štátu za škodu teda nie je splnený. K príčinnej súvislosti žalovaná
uviedla, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným postupom a neexistujúcou škodou nemôže byť
ani príčinná súvislosť. Ani tretí predpoklad na vznik zodpovednosti za škodu preto podľa jej názoru nie

je splnený.
K nedostatku svojej pasívnej legitimácie žalovaná uviedla, že žalobu pre nesprávnu transpozíciu
smernice môže podať Európska komisia na SD EÚ alebo fyzická alebo právnická osoba, ktorá je priamo
dotknutá, a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Ak mal žalobca za to, že došlo k porušeniu práva
EÚ jeho zamestnávateľom a mal za to, že nesprávnou transpozíciou bol priamo dotknutý a súčasne

mal za to, že ním tvrdená smernica má prednosť pred vnútroštátnou úpravou (zákon č. 51X/2003
Z.z.), mohol podať žalobu na miestne príslušnom súde pre nesprávnu transpozíciu smernice a nie
podávať žalobu podľa zák. č. 51X/2003 Z.z. Žalobca však nežaloval zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktorého koná ústredný orgán štátnej správy, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného. Navyše, ak
mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na to

upozorniť zamestnávateľa. Žalobca tak nielenže neurobil, ale za každú odpracovanú hodinu mu boli
riadne vyplatené všetky zložky služobného príjmu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná nie ja
pasívne legitimovaná.
K nesprávnemu prebratiu smernice žalovaná uviedla, že ak sa žalobca domnieva, že mu vznikla
škoda neprávnym prebratím smernice, musí preukázať, že smernica bola prebratá nesprávne. V tomto

smere poukázala na to, že treba rozlišovať pojmy „prebratie smernice“ a „aplikácia smernice“. V
prvom prípade ide o prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku členského štátu, ktoré je premietnuté do podoby a textu právneho predpisu. Ak žalobca
namieta nesprávne prebratie smernice MV SR, musí preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre
ktoré mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať neprávne prebratie smernice 2003/88/

ES, musí dôjsť k porovnaniu znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po prebratí smernice. Podľa
názoru žalovanej skutočnosť, že podľa žalobcu nie je v zákone č. 315/2001 Z.z. výslovne ustanovené,
že služobná pohotovosť hasičov sa považuje za súčasť ich služobného času, ani skutočnosť, že
uvedený zákon neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na X8 hodín
neznamená, že smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne. Podľa jej názoru nebolo jej povinnosťou

prevziať doslovné znenie smernice. V druhom prípade (pokiaľ ide o pojem „aplikácia smernice“) ide o
aplikáciu, t.j. o použitie konkrétnych účinkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto
môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát smernice (napr.
zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Smernica teda môže byť prebratásprávne, ale môže byť aplikovaná v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Žalobca namieta nesprávne
prebratiesmernice,nievšakjejnesprávnuaplikáciu.Slovenskárepublikatotižpodľazákonač.51X/2003
Z.z. nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice zamestnávateľom.

Žalovaná sa vyjadrila aj k transpozícii smernice 2003/88/ES a k čl. 2 ods. 1 a čl. 6 smernice. Čl.
2 ods. 1 smernice upravuje pojem pracovný čas, ktorým podľa ustálenej judikatúry SD EÚ zahŕňa
pracovný čas, prácu nadčas, ako aj pracovnú pohotovosť na pracovisku. Zmysel čl. 2 ods. 1 smernice
bol transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.z., a to v § 85 a nasl. Z citovaných §§ 85
ods. 1, 86 ods. 1 až 3 a 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 žalovaná vyvodila, že okrem štátnej služby

vykonávanej v riadnom služobnom pomere sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť
vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby. Zároveň poukázala na rozdiel medzi nariadenou a určenou
služobnou pohotovosťou, pričom táto úprava rozhodne nepopiera, že služobná pohotovosť je výkonom
štátnej služby a slová § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby
a služobnou pohotovosťou. Zároveň žalovaná poukázala na kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre
hasičov na rok 2016, ktorá v článku 8 s nadpisom „Služobný čas“ tento rozvrhuje na služobný čas

vykonávania štátnej služby a služobnú pohotovosť pričom v zmysle tejto kolektívnej zmluvy sa za štátnu
službu považuje aj práca nadčas. Uvedené zákonné ustanovenia v spojení s uvedenou kolektívnou
zmluvou podľa žalovanej plne transponujú čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Ohľadne transpozície čl. 6
smernice upravujúceho maximálny týždenný pracovný čas citovala žalovaná čl. 6, 16 písm. b) a 17 ods.
3 smernice, pričom poukázala na podmienky, za ktorých smernica pripúšťa výnimky zo stanoveného

limitu pracovného času a tiež na možnosť, ktorá zo smernice vyplýva, a to určiť odlišne referenčné
obdobie ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Čl.
16 smernice 2003/88/ES umožňuje určiť referenčné obdobie na X mesiace a čl. 17 ods. 3 tejto smernice
poskytuje protipožiarnym službám určiť referenčné obdobie na 6 mesiacov, resp. na 12 mesiacov, ak je
to dohodnuté v kolektívnej službe. Podmienkou je, že sa príslušným pracovníkom poskytne rovnocenný

náhradný čas odpočinku, alebo ak to nie je možné (vo výnimočných prípadoch), primeraná ochrana.
Zákon č. 315/2001 Z.z. určuje pri rovnomerne rozvrhnutom služobnom čase služobný čas na X0 hodín
a prácu nadčas možno hasičovi prikázať najviac v rozsahu 300 hodín ročne, čo je 5,7 hodiny týždenne.
Pri nerovnomerne rozvrhnutom služobnom čase nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobnýchdňochvyššiaako18hodínacelkovádĺžkavykonávaniaštátnejslužbyanaňubezprostredne

nadväzujúcej pracovnej pohotovosti je najviac 2X hodín. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy pre rok
2016 majú hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom výkon
štátnej služby rozvrhnutý služobný čas na 12 hodín alebo na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby
a časť služobnej pohotovosti v trvaní 7,5 hodiny. Dĺžka referenčného obdobia v zmysle § 86 ods. 2
zákona č. 315/2001 Z.z. (správne má byť odsek 1 - pozn. súdu) je 6 mesiacov. Uvedené ustanovenie

neodporuje tomu, aby bolo dodržané ustanovenie X0 hodín priemerného týždenného pracovného času.
Aj keď teda vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas
konkrétnym počtom hodín, zákon č. 315/2001 Z.z. a kolektívna zmluva dostatočne stanovujú počty
hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu. Aj čl. 6 smernice preto
žalovaná považovala za prebratý správne. Podľa žalovanej sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by

štát neprebral smernicu do zákona správne.

7. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupca vyjadril najskôr k námietke žalovanej týkajúcej
sa nedostatku právomoci súdu a miestnej príslušnosti. Ešte predtým sa však vyjadril k použitiu zákona
č. 51X/2003 Z.z. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca v žalobe jednoznačne (a viackrát) zdôraznil, že

predmetom žaloby nie je náhrada za škodu spôsobenú nedostatočnou transpozíciou smernice podľa
§ X zák. č. 51X/2003 Z.z., pretože nedostatočná transpozícia smernica do zákona má v okolnostiach
prípadu za následok porušenie úniového práva žalobcu na X8 hodinový pracovný čas a porušenie
tohto práva zakladá pre neho nárok na náhradu škody pred vnútroštátnym súdom členského štátu
EÚ. Nejde teda o nárok na náhradu škody podľa zák. č 51X/2003 Z.z., ale o zodpovednosť SR

na náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového právneho poriadku. Použitie zákona č.
51X/2003 neprichádza do úvahy vzhľadom na to, že nesprávnym úradným postupom nie je postup
NR SR alebo vlády SR pri prijímaní zákonov, ktorá právna úprava je účinná od 1.1.2013. V tomto
smere poukázal na názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo X3/2009
zo dňa 29.6.2010, 8Sžo/26/2015 a Krajského súdu v Bratislave. Z dôvodu neexistencie nesprávneho

úradného postupu nie je preto splnený základný predpoklad na uplatňovanie zodpovednosti štátu v
zmysle zák. č. 51X/2003 Z.z. Pre úplnosť dodal, že posudzovaním veci podľa zák. č. 51X/2003 Z.z.
by sa žalobcovi odňalo právo na súdnu ochranu porušením jeho úniového práva podľa čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. S argumentáciou žalovanej ohľadne nedostatku právomoci súdu nesúhlasil,pretože žalovaná opomína existenciu osobitnej úniovej úpravy týkajúcej sa priemerného týždenného
pracovného času zamestnancov v EÚ bez ohľadu na povahu ich pracovného alebo služobného pomeru.
Žalobca nežaluje MV SR ako zamestnávateľa, ale SR - MV SR ako garanta transpozície smernice do

právneho poriadku SR. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že ide o pracovnoprávny nárok. Mechanizmus
výpočtu škody odvodeného od mzdových nárokov takisto nedokazuje, že ide o mzdový nárok, pretože
právny poriadok SR neobsahuje ustanovenia o výpočte škody spôsobenej fyzickým osobám porušením
úniového práva. Nesprávnosť hodnotenia nároku ako „mzdového“ viedlo žalovanú k mylnému odkazu
na judikatúru SD EÚ. Z týchto dôvodov nie je dôvod na vyslovenie nedostatku právomoci Okresného

súdu Stará Ľubovňa. K námietke miestnej príslušnosti žalobca uviedol, že ide nárok na náhradu
škody z porušenia úniového práva a skutočnosť, ktorá škodu vyvolala, nastala v obvode Okresného
súdu Stará Ľubovňa, preto tento súd je miestne príslušný konať vo veci. Nesprávna transpozícia iba
vyvolala zákonný stav, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobcu upraveného v čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že miestne príslušným je súd, na ktorý sa obrátil žalobca, vyplýva
aj z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1XNcC/15/2017 zo dňa 16.6.2017, 1XNcC/1X/2017

zo dňa 16.6.2017, 3NcC/13/2017 zo dňa 31.5.2017, 15NcC/8/2017 zo dňa 23.8.2017, v ktorých bolo
rozhodované v obsahovo totožných veciach. Uvedené rozhodnutia zároveň žalobca pripojil k svojmu
vyjadreniu. Zároveň predložil aj rozhodnutie SD EÚ vo veci Fuss C-X29/09.

8. V replike sa žalobca najskôr vyjadril k aplikácii zákona č. 51X/2003 Z.z. Uviedol, že napriek tomu, že v

žalobe uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. 51X/2003 Z.z., upresňuje žalobu
tak, že si uplatňuje nárok na náhradu škody z porušenia úniového práva, vzhľadom na skutočnosť,
že legislatívny postup NR SR nie je nesprávnym úradným postupom podľa § X zákona č. 51X/2003
Z.z. Vzhľadom na túto skutočnosť nie je dôvod poukazovať na uplatňovanie zákona č. 51X/2003 (a s
tým súvisiacu povinnosť predbežného prerokovania nároku, splnenie podmienok vzniku zodpovednosti

štátu za škodu a pod.). Nemožnosť aplikovať zákon č. 51X/2003 však nie je na ujmu nároku žalobcu na
náhradu škody porušením úniového práva. Zopakoval, že posudzovanie nároku žalobcu podľa zákona
č. 51X/2003 Z.z. by mu odňalo právo na súdnu ochranu upraveného úniovým právom. Ďalej sa vyjadril k
podmienkam zodpovednosti za škodu porušením úniového práva fyzickej osoby. Svoj nárok z porušenia
úniového práva opiera hlavne o judikatúru SD EÚ, najmä o judikát Fuss (C-X29/09), podľa ktorého

pracovný čas X8 hodín platí aj pre hasičov a v prípade jeho porušenia im patrí právo na náhradu škody
uplatniteľné pred súdmi členských štátov EÚ. Podľa tohto rozsudku poškodený má právo na náhradu
škody za splnenia troch podmienok, a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2.
porušenie je dostatočne závažné a 3. existuje príčinná súvislosť medzi týmto porušením a vzniknutou
škodou. Pokiaľ ide 1. podmienku, SD EÚ potvrdil, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje

dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré priznáva práva, ktorých sa môžu jednotlivci dovolávať pred
vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka zodpovednosti je teda splnená. Pokiaľ ide o 2. podmienku, podľa
judikatúry SD EÚ je porušenia práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
SD EÚ v danej oblasti. V prípade Fuss SD EÚ výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených
v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je zjavným porušením judikatúry SD EÚ, teda aj 2. podmienka je

splnená. Pokiaľ ide o 3. podmienku, vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či existuje príčinná súvislosť
medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a škodou vzniknutou jednotlivcovi v dôsledku straty času
odpočinku. Podľa názoru žalobcu došlo k splneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti
SR za porušenie práva podľa čl. 6 písm. b) smernice.
Ohľadne pôsobnosti smernice 2003/88/ES na daný prípad nesúhlasil s názorom žalovanej, že sa táto

smernicanevzťahujenahasičov. VtomtosmerecitovalzrozsudkovSDEÚvoveciachPfeifer(C-397/01,
bod 53 a 55), C-52/0X (bod 57) a R. Matzaka (C-518/15, bod 27), v ktorých SD EÚ vyslovil, že smernica
2003/88/ES sa vzťahuje aj na činnosť hasičov, ak je vykonávaná za obvyklých podmienok. Tieto závery
potvrdzujeajsamotnásmernica2003/88/ES,ktorávčl.17ods.3bodiii)výslovneuvádzaajprotipožiarne
služby a služby civilnej obrany. Odchýlky možno uplatňovať len na základe čl. 17 smernice 2003/88/

ES, pričom jediná výnimka z dĺžky pracovného času je možná len u lekárov v odbornej príprave.
Výnimka upravená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho
fungovania služieb, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu.
K nesprávnemu prebratiu smernice ohľadne služobnej pohotovosti hasičov a ich služobnej doby uviedol,
že transpozíciu smernice možno považovať za súladnú s požiadavkami práva EÚ len vtedy, ak sa

ňou dosahuje požadovaný výsledok úniového práva, t.j. v danom prípade X8 hodinový pracovný
týždenný čas. Žalobca vyslovil názor, že nedošlo k správnej transpozícii smernice, lebo negarantuje X8
hodinový pracovný čas pre hasičov. Zo žaloby vyplýva, že maximálny pracovný čas je prekračovaný.
Transpozícia smerníc nemôže byť formálna a samoúčelná. Správnosť transpozície smernica na prvommieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania transpozičných zákonov, v danom prípade zákona č.
315/2001 Z.z. Aj keď podľa prílohy č. X zákona o hasičskom zbore bola prebratá smernica 2003/88/ES,
znenie jeho ustanovení to nepotvrdzuje, lebo žiadne ustanovenie tohto zákona neupravuje, že služobná

pohotovosť v mieste výkonu služby sa považuje za súčasť týždenného služobného času. Ustanovenie §
96 Zákonníka práce sa na zákon o hasičskom zbore nevzťahuje. Uvedený záver vyvodil aj z ustanovení
§ 85, § 92 ods. 1, § 122 ods. 2 a § 91 ods. 1 zákona o hasičskom zbore, z ktorých citoval (pozn. súdu -
žalobca citoval znenie v skoršie platnom znení, ktoré už neplatilo v období, za ktoré si žalobca uplatňuje
škodu).

V súvislosti s argumentáciou žalovanej o priamej aplikácii smernice 2003/88/ES uviedol, že vychádzajúc
z vyššie uvedeného žalobca nevidí priestor „pre aplikáciu, t.j. použite konkrétnych článkov smernice
na konkrétny prípad“ tak, ako to tvrdí žalovaná, nakoľko smernica bola transponovaná do zákona o
hasičskom zbore. Takisto potom nie je možné akceptovať ani ďalšiu argumentáciu žalovanej ohľadne
potreby rozlišovania prebratia smernice a jej aplikácie. Nakoľko účelom transponovania smerníc EÚ
je zabezpečiť účinnosť pravidiel úniového práva na území členských štátov, úniové právo neumožňuje

súbežnú aplikáciu transponovaného vnútroštátneho aktu a smernice. Je otázne, kedy a v akom
rozsahu by sa smernica mala aplikovať na „konkrétny prípad“ za súbežnej aplikácie vnútroštátneho
transpozičného aktu. Rozhodujúcou skutočnosťou pritom je, že žalobca pracuje týždenne viac ako X8
hodín, čo žalovaná nespochybnila, resp. nevyvrátila a vôbec sa k tomuto nevyjadrila. V súvislosti s
právnym režimom pohotovosti podľa judikatúry SD EÚ znova poukázal na rozsudky C-X29/09 Fuss, C-

X37/05 J. Vorel a C-397/01 Pfeiffer s tým, že pracovnú pohotovosť vykonávanú na pracovisku je nutné
zahrnúť do pracovného času. Podobne zopakoval, že ak sa pohotovosť nezapočítava do pracovného
času, dochádza k prekračovaniu maximálneho pracovného času, čo umožňuje domáhať sa náhrady
škody za porušenie úniového práva. Zákon o hasičskom zbore neobsahuje úpravu o maximálnej X8
hodinovej pracovnej dobe.

K náležitostiam nahradzovanej škody uviedol, že náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej škode.
Ak neexistuje úniová úprava v danej oblasti, je na vnútroštátnom súde posúdiť, či v dôsledku porušenia
právnej normy Únie má byť udelené dodatočné náhradné voľno alebo finančné odškodnenie. Právo
Únie neupravuje spôsob výpočtu škody, rozsudky SD EÚ formulujú iba zásady, ktoré je potrebné
rešpektovať v konaniach o náhradu škody pri porušení práva EÚ. Zopakoval, že určenie výšky škody

podľajudikatúry SDEÚmusí byť v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a efektivity. Ohľadom
povahy a definície škody uviedol (vychádzajúc z bodu 59 rozsudku vo veci Fuss), že pod škodou
treba rozumieť škodu vzniknutú v dôsledku straty času odpočinku, ak by bol zachovaný maximálny
týždenný pracovný čas. Nerešpektovanie maximálneho pracovného času sa prejavuje v osobnostnej
sfére fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a tiež celkovú fyzickú

a/alebo morálnu integritu. Ku konaniu o náhradu škody porušením úniového práva pred súdom SR
uviedol, že slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu ohľadne náležitostí konania o
náhradu škody porušením úniového práva, ani pravidlá na výpočet škody. V dôsledku toho a súčasne
vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (ide o stratu odpočinku), je možné
analogicky použiť pravidlá týkajúce sa nemajetkovej ujmy upravené v §§ 11-13 Občianskeho zákonníka,

keďže ide účelom o najbližšie ustanovenia. Finančné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nie je možné spájať iba so zásahom proti dôstojnosti osoby a jej vážnosti, pretože toto
ustanovenie upravuje len demonštratívne prípady, kedy možno finančné zadosťučinenie požadovať.
Predpoklady v §§ 11-13 Občianskeho zákonníka sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v
režime úniovej zodpovednosti. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky

úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) a efektivitu. Žalobca zároveň navrhol ako dôkaz výsluch
Karola Ferka, predsedu Odborového zväzu hasičov.

9. Žalovaná v duplike trvala na námietkach nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti, ako aj na
svojom vyjadrení k žalobe, kde sa vyjadrila k povinnosti predbežného prerokovania nároku na náhradu

škody, k podmienkam vzniku zodpovednosti štátu, k nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej a k
postupu pri transpozícii jednotlivých článkov smernice. Ďalej sa žalovaná vyjadrila k uplatňovanému
nároku podľa zákona č. 51X/2003 Z.z. V tejto súvislosti uviedla, že žalobca hneď v úvode žaloby uvádza,
že si uplatňuje nárok podľa zák. č. 51X/2003 Z.z. Žalobca v žalobe ďalej právomoc súdu odvodil z § 25
ods. X zák. č. 51X/2003 Z.z., argumentoval, prečo jeho nárok nebolo potrebné predbežne prerokovať s

príslušným orgánom podľa § 15 zákona č. 51X/2003 Z.z. a celú jednu časť žaloby označil ako „Náhrada
škody spôsobenej porušením práva Únie verejným orgánom SR podľa zákona o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“, v ktorej odkazuje na viaceré ustanovenia zák. č. 51X/2003
Z.z. Žalobca však chce úplne nepochopiteľne presvedčiť žalovanú aj súd, že nárok nebol uplatnenýpodľa tohto zákona. Žalobca v replike nielenže popiera svoje vlastné tvrdenia, ale mení aj právnu a
skutkovú kvalifikáciu uplatneného nároku bez toho, aby o (ne)pripustení zmeny rozhodol súd. Zo žaloby
vyplýva, že ide o nárok uplatnený podľa zákona č. 51X/2003 Z.z. Žalovaná zároveň poukázala na iné

konania po celom Slovensku a na postup niektorých súdov, ktoré buď konanie zastavili alebo vyzvali
žalobcu na predloženie dokladu o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, z čoho vyvodil,
že ide o nárok podľa zákona č. 51X/2003 Z.z. a že jej námietky sú opodstatnené. Ďalej sa žalovaná
vyjadrila k prípustnosti zmeny žaloby. Uviedla, že žalobca v doplnení žaloby z 20.6.2018 uvádza, že
použitie zákona č. 51X/2003 Z.z. je v danom prípade vylúčená a podaná žaloba je koncipovaná ako

nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva. Žalobca preto „spresňuje“ svoju právnu
kvalifikáciu. Takto koncipovaný nárok doteraz nie je predmetom konania, keď súd (prípadnú) kvalitatívnu
zmenu žaloby podľa § 139 C.s.p. nepripustil. Na podporu jej názoru o kvalitatívnej zmene žaloby
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. IM Obdo V 19/2007 zverejnenom pod R 33/2010,
6Cdo 99/2010 zo dňa 28.9.2010 a na dôvodovú správu k § 139 C.s.p. Súd je viazaný žalobný návrhom
a nemôže rozhodnúť o inom nároku. Ďalej pripomenula, že žalobca musí tvrdiť a preukázať všetky

rozhodujúceskutočnosti,ktorémajúodôvodňovaťjehonároknanáhraduškody.Odtohosapotomodvíja
prípadnáobranažalovaného.Zopatrnostivznieslaajnámietkupremlčania,aksižalobcauplatňujenárok
z iného skutkového základu, než aký uviedol v žalobe.
K nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že čl. 6 smernice 2003/88/ES je spomenutý v čl. 17 tejto
smernice, ktorý umožňuje členským štátom EÚ odchýliť sa od uplatňovania tohto článku za predpokladu

dodržania všeobecnej zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, okrem iného napr. aj pri
protipožiarnych službách. Ak by súd dospel k záveru, že odchylná úprava nie je možná, poukázala na
podmienky na uplatnenia nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie (pozn. súd - tie isté, ako
uviedol žalobca). Vyslovila názor, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
V prvom rade nie je zrejmé, ako mu mohla vzniknúť škoda, ktorú žalobca stanovil veľmi nejasným

spôsobom. Žalobca bol za služobnú pohotovosť odmeňovaný. Poukázal tiež na skutočnosť, že pri
pracovnej pohotovosti je pracovník povinný byť k dispozícii zamestnávateľovi v jeho zariadení. Pokiaľ
nejde o zásah, môže sa pracovník venovať inej činnosti, dokonca má vymedzený priestor na odpočinok.
V čase služobnej pohotovosti sa od neho teda nevyžaduje „aktívna činnosť“, nemusí byť bdelý, aktívny
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Ak súd napriek doterajšej argumentácii dospeje k

záveru, že pracovná pohotovosť je pracovným časom, ani to samo osebe nie je dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škody. V tomto smere poukázala žalovaná na bod 8X rozsudku ESD C X6/93 vo
veci Brasserie du Pécheur, podľa ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalobca nijako neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať

pohotovosť, resp. že výkon pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu. Zamestnávateľ preto nemohol
zamedziť vznik takejto škody alebo obmedziť jej rozsah. V tomto smere poukázal aj na rozsudku SD EÚ
sp. zn. C-10X/89 a C-37/90. K forme a spôsobu výpočtu škody poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci
Fuss, teda či škoda má byť nahradená poskytnutím dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením. Žalovaná vzhľadom na uvedené skutočnosti trvala na tom, aby súd konanie zastavil alebo

žalobu zamietol.

10. Žalovaná návrhom zo dňa 13.9.2019 navrhla spojiť konania vedené na Okresnom súde Stará
Ľubovňa pod sp. zn. 8C/25/2017 a 6C/75/2017 v záujme hospodárnosti, keďže ide o totožné žaloby, kde
na strane žalobcov vystupujú príslušníci hasičského zboru, ktorých zastupuje ten istý advokát a v oboch

je predmetom konania náhrada škody, ktorá mala byť spôsobená porušením práva EÚ.

11. Súd vo veci nariadil pojednávania. Na začiatku prvého pojednávania vo veci súd oboznámil žalobcu
a jeho právneho zástupcu s návrhom na spojenie vecí a upovedomil strany sporu a ich zástupcov, že
spojenie veci nie je momentálne možné z dôvodu, že vedená na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod

sp. zn. 6C/75/2017 bola postúpená Krajskému súdu v Bratislave.

12. Strany sporu a ich zástupcovia na pojednávaniach trvali na svojich tvrdeniach a právnych názoroch,
ktoré v skratke zopakovali. Právny zástupca žalobcu znova zopakoval, že žalobca si uplatňuje
nemajetkovú ujmu z dôvodu porušenia práva EÚ. K argumentácii žalovaného ohľadom zmeny žaloby

uviedol, že pôvodne uvažovali o aplikácii zákona č. 51X/2003 Z.z., následne však dospeli k názoru,
že ide o porušenie priamo práva EÚ a tento zákon nie je aplikovateľný. Ide o právne posúdenie, ktoré
je na posúdení súdu. Pokiaľ ide o formu odškodnenia, judikatúra SD EÚ dáva možnosť výberu medzi
poskytnutím voľna a finančnou náhradou, žalobca si vybral finančnú náhradu. Súd oboznámil prítomnéstrany a ich zástupcov na prvom pojednávaní, že po posúdení skutočností v žalobe a replike súd dospel
k záveru, že nejde o zmenu žaloby podľa § 1X0 ods. 2 C.s.p.

13. Žalobca sa na prvom pojednávaní vyjadril k dĺžke pracovného času, pričom po nahliadnutí do
evidencie dochádzky uviedol, že od 7.00 hod. do 22.30 hod. je výkon služby, od 22.30 hod. do 6.30 hod.
jepohotovosťaod6.30do7.00 hod.pokračujevýkonjehopráce,tedareálnerobí16,5hodinyaspolu2X
hodín. Nevedel sa vyjadriť k skratkám na ním predložených dokladoch o dochádzke, ani nevedel uviesť,
ako sa počítalo referenčné obdobie 6 mesiacov. Na porušovanie jeho práva na maximálny pracovný

čas upozornil zamestnávateľa prostredníctvom odborov, ktorých členom je niekedy od roku 201X alebo
2015. Ďalej uviedol, že má vedomosť o tom, že odbory komunikovali s protistranou a snažili sa uzavrieť
dohodu, ku ktorej ale nedošlo, preto sa odbory obrátili na právnika. Prvé pojednávanie vo veci bolo
odročené z dôvodu predloženia čitateľných dokladov z evidencie dochádzky. Právny zástupca žalobcu
následne predložil čitateľnejšie doklady o evidencii s farebne odlíšenou dochádzkou za obdobie od
02/2015 do 02/2017 spolu s vysvetlením niektorých skratiek v tejto evidencii a pripojil opakovane spôsob

výpočtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti a výpočtu škody, ktorú žiadal priznať. Tieto listiny
boli pred druhým pojednávaním zaslané protistrane.

1X. Na druhom pojednávaní vytýčenom vo veci, na ktorom svoju neúčasť ospravedlnil zástupca
žalovanej, ako aj žalobca, v dôsledku čoho súd prejednal vec a v ich neprítomnosti, právny zástupca

žalobcu okrem iného v závere zdôraznil, že zásah do súkromného a rodinného života vidí v tom, že
žalobca musel byť k dispozícii zamestnávateľovi nad limit povolený právom EÚ a že nemajetková ujma
nevznikla z dôvodu nižšieho ohodnotenia pracovnej pohotovosti oproti výkonu riadnej služby, ale tým,
že v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice ES musel fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný
v prípade správneho prevzatia smernice.

15. Súd na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v priebehu
konania, ako súd uvedené v bodoch 3, X a 13 tohto odôvodnenia zistil tento skutkový stav:

16. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v Y.

W.. Žalobca minimálne od začiatku roka 201X pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16, resp. 16,5
hodiny a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej
bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas,
počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 2X hodín.

17. Súd nevykonal dôkaz výsluchom svedka navrhnutého žalobcom, vzhľadom na to, že svedok sa mal
vyjadriť k fungovaniu hasičského zboru, čo medzi stranami sporu nebolo sporné.

18. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj C.s.p.), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú

iné orgány.

19. Podľa § 17 C.s.p. všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá
zakladá uplatnené právo.

20. Podľa čl. 6 Smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí X8 hodín.

21. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

22. Podľa čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) Smernice 2003/88/ES, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa
môžu vykonať odchýlky článkov 3, X, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitejslužby alebo výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky,
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

23. Podľa § 85 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore účinného od 1.X.2002
doposiaľ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu.

2X. Podľa § 85 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.X.2009, služobný čas príslušníka je X0 hodín

týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa.

25. Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.X.2002 do 31.3.2009, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie celého kalendárneho roka.

26. Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.1.2012 doposiaľ, služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov.

27. Podľa § 86 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.X.2002 doposiaľ, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 2X hodín v služobnom dni.

28. Podľa § 86 ods. 3 zák. č. 315/2001 Z.z., za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom
príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.

29. Podľa § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.1.2006 do 31.3.2009, ak služobný úrad
v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi príslušníkovi alebo sa s ním

dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a nad určený služobný čas vyplývajúci z vopred
určeného rozvrhnutia služobného času zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to,
že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe. Služobnú
pohotovosť v štátnej službe nemožno príslušníkovi nariadiť alebo s ním dohodnúť počas dovolenky.

30. Podľa § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.X.2009 , služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

31. Podľa § 122 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.X.2009, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.

1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

32. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.X.2009, ak je príslušníkovi podľa §

92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada,
50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste
vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

33. Podľa § 193 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.7.200X do 31.12.2007, na služobný pomer

príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 13, § 38 a 39, § 85 až 117, § 129 až 132, § 136 až 150,
§ 160 až 170, § 177 až 222, § 231 až 252 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.

3X. Podľa § 193 zák. č. 315/2001 Z.z. účinného od 1.1.2012 do 31.12.2018, na služobný pomer
príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, § 6X ods. 1 písm. a) a c) § 85 a 86, § 88 až 90,

§ 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 1X1 ods. 2 až 5, § 1X2 a 1X3,
§ 1X5 až 152 ods. 1 a 2, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. X a
232 až 2X0 Zákonníka práce.35. Podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce účinného od 1.7.2003 do 31.8.2007, pracovný čas zamestnanca
vrátane práce nadčas je najviac X8 hodín týždenne.

36. Podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce účinného od 1.9.2007 doposiaľ, priemerný týždenný pracovný
čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť X8 hodín.

37. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce účinného od 1.9.2007, čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť

pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.

38. Podľa § X ods. 1 písm. e) zákona č. 51X/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone

verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy.

39. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 51X/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

X0. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 51X/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

X1. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 51X/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

X2. Súd sa v prvom rade vysporiadal s nárokom, ktorý si žalobca uplatňuje vzhľadom na to, že od tohto
posúdenia sa potom odvíja jednak právna úprava, ktorú je potrebné v danom prípade aplikovať, ako

aj rozhodnutie o vznesených námietkach procesného charakteru, ako je nedostatok právomoci súdu,
resp. miestna nepríslušnosť konajúceho súdu.

X3. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva EÚ
zaručujúceho maximálny pracovný čas, a to v dôsledku nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES.

Aj keď žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje nárok podľa zákona č. 51X/2003 Z.z. a od tohto zákona
odvodzoval právomoc súdu konať vo veci, podobne sa vyjadril k potrebe predbežného prerokovania
nároku podľa tohto zákona, aj z obsahu žaloby je zrejmé, že si uplatňuje škodu spôsobenú porušením
práva EÚ na maximálny pracovný týždenný čas, ku ktorej podľa tvrdení žalobcu došlo. Uvedené tvrdenia
zdôraznil následne v replike a v ostatných svojich vyjadreniach vo veci. Svoj nárok tak v žalobe, ako

aj v následných vyjadreniach stále odvodzuje od týchto istých skutkových okolností prípadu, teda že
je hasič, ktorý pracoval viac ako X8 hodín týždenne, čím došlo k porušeniu práva EÚ. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v danom prípade je predmetom konania nárok na náhradu
škody, ktorá vznikla porušením práva EÚ a že v prípade spresnenia právnej kvalifikácie uplatňovaného
nároku za nezmenených skutkových okolností prípadu nejde o kvalitatívnu zmenu žaloby v zmysle §

1X0 ods. 2 C.s.p. Súd preto ani nerozhodoval o zmene žaloby.

XX. K otázke aplikácie vnútroštátneho práva je ešte potrebné dodať, že náhrada škody porušením
práva EÚ je špecifickým nárokom. Slovenské právne predpisy neobsahujú osobitnú úpravu týkajúcu sa
konania o takomto nároku, podobne ani v práve EÚ nie je osobitný druh žaloby na podobné nároky.

Predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením práva EÚ sú upravené iba
v judikatúre SD EÚ. Za tohto stavu súd vychádzal z toho, že na posúdenie predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu a príp. na ďalšie otázky, ktoré SD EÚ v tejto súvislosti riešil, je potrebné
aplikovať závery judikatúry SD EÚ a na ostatné otázky je potrebné aplikovať subsidiárne vnútroštátnuprávnu úpravu, ktorú je potrebné vykladať v súlade so zásadami rovnocennosti a efektivity. Hlavným
vnútroštátnym predpisom, ktorý je potrebné subsidiárne aplikovať na otázky neriešené SD EÚ, je podľa
názoru súdu zákon č. 51X/2003 Z.z., ktorý upravuje nároky svojou povahou najbližšie uplatňovanému

nároku. Ak teda žalobca riešenie určitých otázok odvodzoval od zákona č. 51X/2003 Z.z. (minimálne
pokiaľ ide o orgán ktorý má vec rozhodnúť alebo o orgán, ktorý má konať za štát), nemožno takýto
postup považovať za nesprávny.

X5. Súd následne pristúpil k posúdeniu námietok žalovanej týkajúcich sa nedostatku právomoci súdu

konať o uplatnenom nároku a námietke miestnej príslušnosti konajúceho súdu.

X6. Pokiaľ ide o právomoc, súd dospel k záveru, vychádzajúc z § 3 C.s.p. a judikatúry SD EÚ, že má
právomoc vec prejednať. V danom prípade ide podľa názoru súdu o súkromnoprávny spor, resp. inú
súkromnoprávnu vec, keďže ide o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu ako fyzickej osoby voči štátu. Aj z
judikatúry SD EÚ vyplýva (napr. prípad Synthon, C-X52/06 body 35 a 36), že poškodená osoba má právo

domáhať sa zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ na vnútroštátnom súde. Aj pri subsidiárnom
použití § 25 ods. X zákona č. 51X/2003 Z.z. možno vyvodiť uvedený záver, že o podobnom nároku má
rozhodnúťsúd.KeďžeideonároknanáhraduškodyspôsobenejporušenímprávaEÚ,súdneakceptoval
námietku žalovaného, že ide o nárok zo služobného pomeru, o ktorom má rozhodovať služobný orgán.
Skutočnosť, že žalobca na výpočet náhrady škody použil predpisy upravujúce služobný pomer hasičov,

nezakladá automaticky záver, že ide o nárok zo služobného pomeru. Keďže ide o nárok, ktorého spôsob
výpočtu neupravuje ani judikatúra SD EÚ, ani vnútroštátna právna úprava, musel žalobca použiť určitý
spôsob výpočtu, pričom je prirodzené, že použil spôsob vychádzajúci z jeho služobných pomerov,
keďže k porušeniu jeho práva malo podľa žalobcu dôjsť pri výkone jeho práce. Ide však len o finančné
vyjadrenie škody na odškodnenie nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi podľa jeho tvrdení vznikla.

X7. Konajúci súd ďalej z § 17 C.s.p. a z povahy uplatňovaného nároku uzavrel, že je miestne príslušným
na prejednanie veci. V danom prípade je nepochybné, že žalobca vykonáva prácu hasiča v obvode
konajúceho súdu. Ak žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu práva na maximálny pracovný čas pri výkone
jehoslužbyvobvodetunajšiehosúdu,potomjetunajšísúdsúdom,vktoréhoobvodenastalaskutočnosť,

ktorá zakladá uplatnené právo. Uvedenému názoru nasvedčujú aj rozhodnutia, ktoré právny zástupca
žalobcu pripojil k vyjadreniu ohľadne námietok nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti (bod 7
odôvodnenia).

X8. Žalovaná namietala aj svoju pasívnu legitimáciu poukazujúc na skutočnosť, čo mohol žalobca

žalovať (porušenie povinnosti správne transponovať smernicu) a podľa toho mal určiť, koho žaluje.
Zároveň poukázala na skutočnosť, že žalobca nežaluje zamestnávateľa, ale štát, čo je zásadný rozdiel.
Je potrebné dať za pravdu žalovanej v tom smere, že je skutočne potrebné rozlišovať štát, v mene
ktorého koná určitý orgán a samotný orgán, ktorý môže byť žalovaný samostatne, keďže ide o dva
samostatné subjekty. Žalobca sa však domáha náhrady škody porušením práva EÚ, a to práva na

maximálny pracovný čas, ku ktorému došlo v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ, pretože
ani po prebratí smernice sa negarantuje X8-hodinový pracovný čas u hasičov. V zmysle čl. 289 Zmluvy
o fungovaní EÚ smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Únie

je v zmysle čl. 291 Zmluvy o fungovaní EÚ uložené členským štátom. Členské štáty teda zodpovedajú
za škodu vzniknutú porušením práva EÚ v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v
prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa
nedosahuje cieľ smernice, samozrejme za predpokladu, ak je táto škoda pripočítateľná štátu, teda
keď sú splnené podmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry SD

EÚ. Splnenie týchto podmienok je rozobraté nižšie. Súd vychádza pri posúdení pasívnej legitimácie
z vymedzenia nároku, pričom ak sa žalobca domáha náhrady škody za porušenie práva EÚ štátom,
potom je pasívne legitimovaným štát. Skutočnosť, či došlo k splneniu podmienok na vznik zodpovednosti
štátu za žalobcom tvrdenú škodu je potom otázkou, ktorú súd neposudzuje v rámci skúmania pasívnej
legitimácie, ale v rámci skúmania dôvodnosti podanej žaloby, t.j. vo veci samej. V tejto súvislosti sú

argumenty týkajúce sa toho, čo by žalobca mal alebo mohol žalovať bezpredmetné, pretože jednak
žalobca je pánom sporu, teda žalobcu vymedzuje predmet sporu a jednak súd posudzuje dôvodnosť
nároku, ako aj pasívnu legitimáciu podľa nároku vymedzeného v žalobe. Ak žalobca dôvodnosť nárokunepreukáže (resp. ak si uplatňuje iný nárok, než na aký by mal právo a pri ktorom by prípadne mal
žalovať iný subjekt), je výsledkom rozhodnutie pre neho nepriaznivé.

X9. Námietka žalovanej v súvislosti s potrebou rozlišovania prebratia smernice a jej aplikácie súvisí aj s
posúdenímpasívnejlegitimáciežalovanej.Vsúvislostisargumentáciouobochstránsporuohľadomtejto
otázkyjepotrebnéuviesť,žedourčitejmieryjepotrebnédaťzapravduobomstranámsporu.Jepotrebné
dať za pravdu žalobcovi, že prebratím smernice do vnútroštátneho poriadku je potrebné aplikovať
vnútroštátny predpis, nie smernicu. Na druhej strane je nepochybne možný aj vznik situácie, že smernica

EÚ je členským štátom prebratá formálne (t.j. obsahovo) správne a včas, ale výklad vnútroštátneho
predpisu, napr. zo strany zamestnávateľa, v konečnom dôsledku môže spôsobiť, že nebude dosahovaný
cieľ smernice (čo zrejme mala na mysli žalovaná, keď argumentovala nesprávnou aplikáciou smernice;
týmto v konečnom dôsledku argumentuje aj žalobca, keď tvrdí, že transpozíciu smernice je možné
považovať za súladnú s požiadavkami úniového práva, keď sa ňou dosahuje požadovaný výsledok a
že táto skutočnosť je podstatná; z jeho vyjadrenia možno vyvodiť, že pri posúdení porušenia práva EÚ

je dôležitá aj aplikácia vnútroštátnej úpravy, ktorá smernicu prevzala a či táto aplikácia dosahuje cieľ
sledovaný smernicou). K takýmto situáciám môže dôjsť napr. v dôsledku situácie, ak určité ustanovenia
smernice nie sú dostatočne jasné, resp. nie je jasné, v akom rozsahu upravujú určitú oblasť a je potrebný
ich výklad (ako napr. v tomto prípade posúdenie skutočnosti, či sa do maximálneho pracovného času má
započítať aj pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu práce). Za splnenia nižšie uvedených podmienok

vzniku zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ (teda ak vnútroštátny predpis aplikuje štátny orgán)
preto môže štát zodpovedať nielen za nesprávnu transpozíciu smernice alebo za jej neprebratie, v
dôsledku čoho došlo ku škode fyzickej alebo právnickej osobe, ale aj za uplatňovanie vnútroštátnej
úpravy, do ktorej síce bola smernica prebratá, ale ktorej následkom je, že je porušené právo fyzickej
alebo právnickej osoby garantované právom EÚ.

50. Žalobca sa domáha náhrady škody za porušeniu jeho práva na maximálny pracovný čas. V tomto
smere je potrebné zohľadniť aj skutočnsoť, že v zmysle § 12 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom
a záchrannom zbore sa služobný pomer zakladá k štátu. Z § 13 ods. 1 a ods. 3 zákona o hasičskom
zborepritomvyplýva,čosarozumieslužobnýmúradomaktozanehovmeneštátukoná.Ajkeďvdanom

prípade v pracovných vzťahoch vystupuje MV SR ako zamestnávateľ, v zmysle uvedených zákonných
ustanovení koná nepochybne v mene štátu. Ak teda žalobca tvrdí, že bolo porušené jeho právo na
maximálny pracovný čas, keď vykonával služobný pomer k štátu, je pasívne legitimovaným subjektom
štát, nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v týchto prípadoch za konania štátneho orgánu
zodpovedá štát. V tomto smere súd vychádzal aj judikatúry SD EÚ, konkrétne z bodov X5 a X6 rozsudku

vo veci C-X29/09 Fuss, v ktorých SD EÚ vyslovil, že X5 Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej
judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením
práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri
v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod
35; z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur a Factortame, C-X6/93 a C-X8/93, Zb. s. I-1029, bod 31,

ako aj z 26. januára 2010, Transportes Urbanos y Servicios Generales, C-118/08, Zb. s. I-635, bod
29). X6 Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie
členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to,
aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť
(pozri v tomto zmysle rozsudky Brasserie du Pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,

Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62; zo X. júla 2000, Haim, C-X2X/97, Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30.
septembra 2003, Köbler, C-22X/01, Zb. s. I-10239, bod 31). Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd v
danom prípade dospel k záveru, že pasívna legitimácia žalovanej je správna. Orgánom, ktorý má za štát
konať je MV SR, keďže v oblasti jeho pôsobnosti mala škoda vzniknúť. Súd pritom analogicky vychádzal
aj z § X ods. 1 písm. e) zákona č. 51X/2003 Z.z.

51. Po vyriešení vyššie uvedených otázok súd pristúpil k posúdeniu, či sú splnené podmienky na vznik
zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením práva EÚ. Ako už bolo uvedené, tieto podmienky nie
sú upravené právom EÚ, ale boli sformulované judikatúrou SD EÚ, pričom základy tejto zodpovednosti
bolo položené rozsudkami v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 Francovich, v spojených veciach C-

X6/93 a C-X8/93 Brasserie du Pecheur a Farctortame a následne rozvíjané v ďalšej judikatúre SD EÚ
vychádzajúc predovšetkým z týchto vyššie uvedených rozsudkov.52. Ak vyplýva z uvedenej judikatúry SD EÚ, podmienkami na vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva EÚ sú 1. protiprávnosť konania/opomenutia, 2. spočívajúca v porušení
normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladá povinnosti pre členský

štát,3.porušeniejedostatočnezávažné,X.medziporušenímúniovéhoprávačlenskýmštátomaškodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a 5.
škoda naozaj vznikla. V tomto smere k námietke žalovanej ohľadne nesplnenia podmienok na vznik
zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 51X/2003 Z.z. (nezákonné rozhodnutie, ktoré by malo byť
zrušené alebo nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom vzniknutou škodou) je potrebné uviesť, že keďže ide o nárok voči štátu z dôvodu porušenia
práva EÚ, súd skúmal podmienky vzniku zodpovednosti štátu v zmysle vyššie uvedených podmienok
určených judikatúrou SD EÚ a argumentáciu žalovanej v tomto smere považoval za bezpredmetnú. Ak
súd skúmal správnosť transpozície smernice (výsledky tohto prieskumu sú uvedené nižšie), pristúpil
k tomu len z dôvodu posúdenia, či bol nesprávnym prebratím smernice skutočne vytvorený právny
rámec, ktorý umožňoval porušenie práva žalobcu, ako to tvrdí, alebo či smernica bola prebratá správne,

ale cieľ smernice nie je dosiahnutý konaním príslušných štátnych orgánov konajúcich v mene štátu.
Podobne za nedôvodnú považoval súd námietku žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky týkajúcej sa
predbežného prerokovania nároku. Súd pritom vychádzal jednak z už vyššie uvedeného, teda že sa
v danom prípade uplatňujú podmienky zodpovednosti za škodu vyplývajúce z judikatúry SD EÚ, ktorá
takúto podmienku nevyžaduje, ako aj z dôvodu, že ak by aj táto vnútroštátna úprava bola aplikovateľná

na daný prípad, z vyjadrení žalovanej je zrejmé, že nárok žalobcu neuznáva v celom rozsahu. Je teda
zrejmé, že aj prípadné predbežné prerokovanie nároku s MV SR by neviedlo k uspokojeniu žalobcu,
pričom vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od podania žaloby, teda že už uplynula aj doba 6 mesiacov,
počas ktorých najneskôr by sa mal príslušný orgán štátu vyjadriť k žiadosti sťažovateľa, by prípadný
nedostatok tejto podmienky bol podľa názoru súdu odstránený. Navyše ani prípadné neprerokovanie

nároku s príslušným orgánom nie je neodstrániteľnou podmienkou konania, ako to uvádzala žalovaná.
Súd pri závere o tom, že v danom prípade nebolo potrebné predbežne prerokovať nárok na náhradu
škody vychádzal aj z toho, že právo EÚ vyžaduje účinnú náhradu škody a nepripúšťa žiadne dodatočné
podmienky vyplývajúce z práva členského štátu, ktoré by boli v rozpore so zásadou účinnosti a napriek
dodržaniu zásady rovnocennosti by mohli nadmerne sťažovať získanie náhrady škody a úrokov alebo

iný spôsob nápravy (AGM-COS.MET, C X70/03, bod 90).

53. Prvá podmienka na vznik zodpovednosti je vlastne extrahovaná z podmienky porušenia normy
EÚ, ktorá priznáva práva priamo jednotlivcovi. Ak totiž chceme hovoriť o porušení určitej normy,
musí existovať aj protiprávne konanie, príp. opomenutie konania, na ktoré je niekto povinný, ktorým

k porušeniu dochádza. Súd preto prvé dve podmienky posudzoval spoločne. Pokiaľ ide o otázku, či
porušenieprávapodľačl.6písm.b)smernice2003/88/ESnamaximálnyX8hodinovýpracovnýtýždenný
čas je porušením normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické osoby, odpoveď na ňu dal už SD EÚ v
rozsudku C-X29/09 Fuss, a to v bodoch X9 a 50. Z týchto bodov jednoznačne vyplýva, že maximálny
týždenný pracovný čas predstavuje dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť

akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa
môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Vychádzajúc z toho, že SD EÚ prislúcha podávať
výklad aktov orgánov EÚ (čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ), súd vychádzal z tohto záveru SD EÚ.

5X. Následne sa súd zaoberal otázkou, či došlo k porušeniu normy EÚ priznávajúc právo žalobcovi.

Porušenie práva žalobca videl v tom, že musel pracovať viac, ako je maximálny týždenný limit
stanovený čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že toto pravidlo práva EÚ nebolo
správne prevzaté do právneho poriadku SR. K prebratiu smernice vo vzťahu týkajúcej sa maximálneho
pracovnéhočasuvrozsahuX8hodínjepotrebnéuviesť,žezákonohasičskomzboreneobsahujepriamo
úpravu týkajúcu sa maximálneho pracovného času. V § 85 ods. 2 zákona o hasičskom zbore upravuje

iba dĺžku služobného času príslušníka, ktorý je X0 hodín týždenne. V zmysle § 193 zákona o hasičskom
zbore účinného v období, kedy bola smernice 2003/88/ES podľa prílohy č. X zákona preberaná, t.j. k
1.1.2006, ako aj v období, za ktoré mala žalobcovi vzniknúť škoda (t.j. 1.1.2012 do 31.12.2018), sa však
na služobný pomer príslušníkov hasičského zboru vzťahoval aj § 85 Zákonníka práce, ktorý v § 85 ods.
9 (v znení účinnom od 1.9.2007) upravuje, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane

práce nadčas nesmie prekročiť X8 hodín. Maximálny pracovný čas v rozsahu X8 hodín pritom Zákonník
práce v § 85 upravoval už od 1.X.2002 (novelami dochádzalo k určitým obmenám v znení zákonného
ustanovenia bez dosahu na maximálnu dĺžku pracovného času). Vychádzajúc z toho, že smernica je pre
členskéštátyzáväznápokiaľideovýsledokstým,žeformasaponechávanačlenskomštáte,jepotrebnésúhlasiť s tým, že nie je nevyhnutné, aby výsledok smernice bol obsiahnutý iba v jednom právnom
predpise. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že úprava maximálneho pracovného
týždenného času požadovaného smernicou 2003/88/ES bola právnou úpravou SR obsahovo prebratá

správne.

55. Pokiaľ ide o právnu úpravu pohotovosti a jej započítania do maximálneho týždenného času je
potrebné uviesť, že § 96 ods. 2 Zákonníka práce účinný od 1.9.2007 stanovil, že čas neaktívnej
pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný čas. Dovtedy v Zákonníku práce takáto úprava nebola.

Na príslušníkov hasičského zboru sa v zmysle § 193 zákona o hasičskom zbore účinného v období
do 31.3.2009 úprava § 96 ods. 2 Zákonníka práce vzťahovala. Od 1.X.2009 bol novelizovaný zákon o
hasičskom zbore, okrem iného aj § 92 ods. 1 zákona o hasičskom zbore, ktorý upravuje pohotovosť
hasičov. Zároveň sa zmenil aj § 193 zákona o hasičskom zbore, podľa ktorého sa od 1.X.2009
úprava § 96 Zákonníka práce na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. V čase, kedy žalobcovi
mala vzniknúť škoda, zákon o hasičskom zbore nemal podobnú výslovnú právnu úpravu týkajúcu

sa prípadného započítania pohotovosti do pracovného času, ako to je uvedené v Zákonníku práce.
Služobná pohotovosť hasičov je upravená v § 92 zákona o hasičskom zbore.

56. Vo vzťahu k vyriešeniu otázky, či služobná pohotovosť hasičov je započítavaná pre účely
maximálneho služobného času je možné uvedené ustanovenie možné vykladať rôzne v závislosti od

toho, ako sa vyloží slovné spojenie „v rámci rozvrhnutia služobného času“ použité v § 92 ods. 1 zák. č.
315/2001 Z.z. účinného od 1.X.2009. Ak sa toto slovné spojenie zviaže s pojmom služobná pohotovosť
(teda že ide o služobnú pohotovosť v rámci rozvrhnutia služobného času), tak v takom prípade môžeme
dospieť k výkladu, že služobná pohotovosť sa započítava do rámca služobného času. Ak sa však slovné
spojenie „v rámci rozvrhnutia služobného času“ zviaže so slovným spojením „štátnej služby podľa § 86

ods. 2“ (teda že pohotovosť nadväzuje na štátnu službu, ktorá sa rozvrhuje počas služobného času),
je možný aj výklad, že toto ustanovenie nehovorí nič o tom, či sa pracovná pohotovosť započítava so
služobného času alebo nie. Žalovaná poukazovala na čl. 8 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa platnej
pre hasičov na rok 2016. Z tohto článku je možné vyvodiť, že pohotovosť sa započítava do služobného
času, keďže služobný čas podľa tohto ustanovenia pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase je

rozvrhnutý spravidla na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti v trvaní 7,5
hodiny. Toto ustanovenie teda nasvedčuje prvému vyššie uvedenému výkladu. Vychádzajúc z vyššie
uvedených skutočností súd dospel k záveru, že smernica 2003/88/ES bola prevzatá správne pokiaľ ide o
zakotvenie maximálneho týždenného pracovného času. Pokiaľ ide o úpravu pohotovosti, právna úprava
zákona o hasičskom zbore účinná do 31.3.2009 v spojení so Zákonníkom práce výslovne započítavala

pohotovosť do pracovného času. V období od 1.X.2009 je podľa názoru súdu možný výklad § 92 ods. 1
zák.č.315/2001Z.z.(ajsprihliadnutímna kolektívnuzmluvuvyššiehostupňanarok2016asamozrejme
po zohľadnení judikatúry SD EÚ) v tom smere, že pohotovosť hasičov sa započítava do služobného
času.

57. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ani smernica 2003/88/ES priamo neupravuje otázku započítania
pracovnej pohotovosti do maximálneho pracovného času. Táto otázka bola vyriešená až judikatúrou
SD EÚ, ktorý v rozsudkoch uvádzaných právnym zástupcom žalobcov (t.j. veci C-X29/09 Fuss u
hasičov, C-X37/05 J. Vorel u lekárov a C-397/01 Pfeiffer u lekárskych záchranárov) dospel k záveru, že
pracovná pohotovosť sa musí považovať za pracovný čas, a to tak v zmysle Smernice 93/10X, ako aj v

zmyslesmernice2003/88/ES(ktorévmnohýchotázkachobsahovalitakmertotožnéustanovenia,pričom
smernice 2003/88/ES sa dotýkali iba prvé 2 vyššie uvedené rozsudky SD EÚ). Súd preto vychádzal
z výkladu ustáleného SD EÚ, že pracovná pohotovosť sa započítava do maximálneho pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/EU. Pre rozhodnutie vo veci je však najpodstatnejšie, či
smernica 2003/88/ES v spojení s výkladom podaným SD EÚ bola dodržaná (a to bez ohľadu na to, či

smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne prebratá), teda či sa naplnil cieľ smernice a žalobca
nepracoval viac ako X8 hodín týždenne vrátane pohotovosti a nadčasov. V tomto smere súd súhlasí
s názorom právneho zástupcu žalobcu, že transpozícia smerníc nemôže byť formálna a samoúčelná
a transpozíciu smernice možno považovať za súladnú s požiadavkami práva EÚ len vtedy, ak sa ňou
dosahuje požadovaný výsledok úniového práva, t.j. v danom prípade X8 hodinový pracovný týždenný

čas.

58. Námietku žalovanej, že smernica 2003/88/ES sa na hasičov nevzťahuje s poukazom na smernicu
89/391/EHS, súd považoval za irelevantnú vzhľadom na výklad SD EÚ podaný v jeho rozhodnutiachvo veci C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55), vo veci C-52/0X (bod 57) alebo C-518/15 Matzaka (bod 27),
v ktorých SD EÚ ustálil, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v
obvyklých podmienkach. Žalovanou namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS sa

podľa názoru SD EÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká katastrofa.

59. V rámci posúdenia splnenia podmienky, či došlo k porušeniu práva žalobcu na maximálny X8-
hodinový týždenný pracovný čas súd následne pristúpil k preskúmaniu, či žalobca skutočne pracoval
nad limit povolený právom EÚ. Súd pritom vychádzal z východísk uvedených v nasledujúcich odsekoch.

60. Žalobca v žalobe, ako aj vo svojich ďalších vyjadreniach vychádzal zo všeobecného predpokladu,
že odpracuje 2 mesiace 10 zmien po 2X hodín a každý tretí mesiac 11 zmien po 2X hodín. V žalobe
nezohľadnil reálne odpracované hodiny v ním požadovanom období. Takýto výpočet odpracovaných
hodín pre účely posúdenia, či žalobca odpracoval viac ako je maximálny týždenný pracovný čas,
je neakceptovateľný, pretože nezohľadňuje skutočnosť, koľko žalobca skutočne odpracoval (keďže

málokedy sa stane, že pracovník pracujúci na zmeny odpracuje vždy presne všetky naplánované
služby, čomu nasvedčujú aj predložené doklady o dochádzke). Tento spôsob výpočtu zrejme súvisí
s formulárovo vypracovanými žalobami pre obdobné prípady. Podobne žalobca pri svojom výpočte
vychádzal z toho, že všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit
pracovného času. Ani s týmto spôsobom výpočtu sa súd nestotožňuje. Ak totiž žalobca odpracoval v

rámci služieb za určité obdobie menej ako X8 hodín týždenne, porušením jeho práva na X8-hodinový
pracovný čas je len tá časť pohotovosti, ktorá už presahuje maximálny limit pracovného času (t.j. ak
napr. za mesiac je maximálny pracovný čas 200 hodín a žalobca odpracoval v službe 170 hodín a
rámci pohotovosti odslúžil ďalších 50 hodín, bolo porušené jeho právo na maximálny pracovný čas iba
v rozsahu 20 hodín (220 hodín - 200 hodín), nie v rozsahu 50 hodín).

61. Vo vzťahu k posúdeniu porušenia práva žalobcu nie je možné prehliadať takisto skutočnosť, že
služobný čas príslušníkov hasičského zboru môže byť rozvrhnutý nerovnomerne, a to na obdobie
šiestich mesiacov (§ 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z.), čo je aj prípad žalobcu. Táto úprava vychádza zo
skutočnosti,ženievovšetkýchoblastiachjemožnéprácurozvrhnúťrovnomerneazabezpečiťtakvšetky

činnosti, napr. vo verejnom záujme (ako je aj prípad protipožiarnych služieb, čiže hasičov). V takýchto
prípadoch nie je vždy možné dodržať maximálny pracovný čas v rámci jedného týždňa. Právna úprava
preto umožňuje v niektorých odvetviach, aby dodržanie maximálneho pracovného týždenného času
bolo možné posúdiť v dlhšom časovom horizonte, teda aby sa maximálny priemerný týždenný pracovný
čas prepočítal v rámci zákonom stanoveného obdobia. Takáto úprava má za následok, že v niektorom

období môže pracovník odpracovať aj viac ako X8 hodín, ale uvedené musí byť vykompenzované v
inom období tak, aby priemerný pracovný čas za celé posudzované obdobie nepresiahol maximálny
pracovný čas. Uvedená zákonná úprava odráža čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s
výnimkou upravenou v čl. 17 ods. 3 písm. c), bod iii) smernice 2003/88/ES. Článok 16 smernice
upravuje referenčné obdobia okrem iného aj vo vzťahu k maximálnemu týždennému pracovnému času.

Ako vyplýva z bodu X7 vyjadrenia generálneho advokáta Giovanniho Pitruzzela vo veci vedenej pred
SD EÚ pod sp. zn. C 25X/18, pojem „referenčné obdobie“ použil normotvorca Únie vo viacerých
ustanoveniach smernice 2003/88 na obdobia, v rámci ktorého sa má počítať maximálny priemerný
týždenný pracovný čas. Uvedené vyplýva aj z bodu 23 rozsudku SD EÚ vo veci C 25X/18, v ktorom
SD EÚ uviedol, že „...priemerný týždenný pracovný čas možno vypočítať nie z období siedmich dní,

ale z období nazývaných „referenčné“, ktoré môžu dosahovať až štyri mesiace v rámci všeobecného
režimu a až šesť mesiacov v rámci režimu odchýlky. Výpočet priemerného týždenného pracovného
času z týchto referenčných období má podľa odôvodnenia 15 smernice 2003/88 za cieľ poskytnúť určitú
pružnosť pri uplatňovaní článku 6 písm. b) tejto smernice tak, aby akékoľvek prekročenie maximálneho
týždenného pracovného času v určitých momentoch referenčného obdobia mohlo byť kompenzované

zodpovedajúcim skrátením v iných častiach tohto obdobia. Nevyžaduje sa teda rovnomerné rozdelenie
počtu pracovných hodín počas celej doby referenčného obdobia (rozsudok z 9. novembra 2017, Maio
Marques da Rosa, C-306/16, EU:C:2017:8XX, bod X3).

62. Z dochádzkového systému vyplýva, že každý mesiac bol určený plán, koľko mal žalobca odpracovať,

ďalej koľko odpracoval s rozdelením tohto údaju na odpracovanú službu a pohotovosť, koľko nadčasov
odpracoval (za nadčas sa považuje aj výkon služby počas pohotovosti) a či čerpal dovolenku, bol
práceneschopný, príp. nebol v práci z iných dôvodov vyznačených určitou skratkou. Pri výpočte času,
kedy bol žalobca reálne vo výkone služby a pohotovosti, súd vychádzal za obdobie od 02/201X do12/201X z predložených výplatných pások, a to z údajov „Tarifný plat“ (ktoré odrážajú odpracované
hodiny) a „Pohotovosť na pracovisku“, resp. „ZáMz za nadčas“, a to vzhľadom na skutočnosť, že
údaje z dochádzkového systému za toto obdobie, aj napriek výzve súdu, nedoložil žalobca v takom

rozlíšení, aby všetky časové údaje boli čitateľné. Za obdobie od 01/2015 do 02/2017 súd vychádzal
z dochádzkového systému (keďže číselné údaje z neho v naposledy predloženej verzii týchto listín
boli čitateľnejšie, a to aj vďaka ich elektronickej podobe, ktorú bolo možné zväčšiť), ktorý umožňuje
presne určiť reálne odpracované hodiny a rozdeliť ich na službu a pohotovosť, príp. nadčas. Zistenia
súdu sú v nasledujúcej tabuľke uvedené v stĺpci „prepočet súdu“, ktorý obsahuje odpracované

hodiny bez zohľadnenia dovoleniek, práceneschopnosti a ďalších dní, počas ktorých nebol žalobca
reálne vo výkone služby alebo pohotovosti, t.j. na pracovisku, z čoho následne vyplývajú rozdiely
medzi dochádzkových systémom a prepočtom súdu (keďže ak napr. v mesiaci čerpal žalobca 5
dní dovolenky, táto sa mu síce započítava ako odpracovaný čas, ktorý má zaplatený, ale pre účely
náhrady škody nemôže byť takéto obdobie zohľadňované ako obdobie, počas ktorého bol k dispozícii
zamestnávateľovi). Súd pre účely posúdenia porušenia práva žalobcu vychádzal zo zistení súdu.

63. Prehľad podľa výplatných pások (po prepočítaní dvoch desatinných miest za čiarkou pri počte hodín
na minúty, t.j. napr. pri počte hodín 103,50 to reálne predstavuje čas 103 hodín a 30 minút, čiže 103:30
hod.)

Mesiac a rok Odpracované hodiny
služba pohotovosť nadčas spolu
02/201X 1XX:00 71:30 0:50 216:20
03/201X 112:00 X6:55 6:20 165:15
0X/201X 136:00 62:X2 1:18 200:00

05/201X 1XX:00 71:30 2:30 218:00
06/201X 12X:30 6X:00 0:00 188:30
07/201X 128:00 63:32 1:1X 192:X6
08/201X 128:00 63:16 0:XX 192:00
09/201X 156:30 72:00 0:00 228:30

10/201X 128:00 66:X5 1:15 196:00
11/201X 12X:00 61:X1 X:19 190:00
12/201X 151:30 72:00 0:00 223:30

6X. Prehľad podľa dochádzkového systému

Mesiac a rok Odpracované hodiny
plán podľa dochádzkového systému odpracované hodiny podľa dochádzkového systému prepočet
súdu
01/2015 165 172:30 + pohotovosť (ďalej aj „P“) 77:07 + nadčas (ďalej aj „N“) 3:03 Spolu 252:X0 hod.

16X:00 + P 77:07 + N 2:53 Spolu 2XX hod.
02/2015 150 151:30 + P 55:08 + N 0:52 Spolu 207:30 112:00 + P 55:08 + N 0:52 Spolu 168 hod.
03/2015 165 167:30 + P 70:32 + N 3:37 Spolu 2X1:39 hod. 1XX + P 70:32 + N 3:37 Spolu 218:09 hod.
0X/2015 165 160:00 + P 6X:00 Spolu 22X:00 hod. 128:00 + P 6X:00 Spolu 192 hod.
05/2015 157:30 156:00 + P 78:57 + N 12:33 Spolu 2X7:30 hod. 160:00 + P 76:57 + N 22:03 Spolu

259 hod.
06/2015 176 171:00 + P 57:5X + N 3:06 Spolu 232:00 hod. 15X:30 + P 57:5X + N 1X:36 Spolu 227 hod.
01-06/2015 Spolu 1 308:09 hod.
07/2015 18X 17X:00 + P 51:00 + N 5:30 Spolu 230:30 hod. 109:00 + P 51:00 + N 5:30 Spolu 165:30 hod.
08/2015 168 197:30 + P 102:06 + N X:22 Spolu 303:58 hod. 197:30 + P 79:08 + N X:22 Spolu 281:00

hod.
09/2015 176 175 + P 52:30 Spolu 227:30 hod. 115:30 + P 52:30 Spolu 168 hod.
10/2015 176 180:00 + P X9:28 + N 3:02 Spolu 232:30 hod. 120:30 + P X9:28 + N 3:02 Spolu 173 hod.
11/2015 168 177 + P 58:01 + N 16:29 Spolu 251:30 hod. 137:00 + P 58:30 + N 15:15 Spolu 210:X5 hod.
12/2015 18X 152:30 + P 62:57+ N 12:33 Spolu 228 hod. 136:00 + P 62:57 + N 12:33 Spolu 211:30 hod.

07-12/2015 Spolu 1 209:X5 hod.
01/2016 168 185:30 + P 75:00 Spolu 260:30 hod. 169:00 + P 75:00 Spolu 2XX hod.
02/2016 168 1X5:X5 + P X5:00 + N 10:30 Spolu 201:15 hod. 10X:30 + P X5 + nadčas 13:30 hod. Spolu
163 hod.03/2016 18X 188:X5 + P XX:X5 + N 0:15 Spolu 233:X5 hod. 123:30 + P X5 Spolu 168:30 hod.
0X/2016 168 172:00 + P XX:30 + N 0:30 Spolu 217 hod. 99 + P X0:2X + N X:36 Spolu 1XX hod.
05/2016 178 191:30 + P 7X:XX + N 2:16 Spolu 268:30 hod. 177:30 + P 72:XX + N 2:16 Spolu 252:30 hod.

06/2016 176 156:30 + P 57:30 + N 2:30 Spolu 216:30 hod. 123:30 + P 57:30 + N 2:30 Spolu 183:30 hod.
01-06/2016 Spolu 1 155:30 hod.
07/2016 168 187:00 + P 51:X5 + N 0:X5 Spolu 239:30 hod. 127:30 + P 52:15+ N 0:15 Spolu 180:00 hod.
08/2016 18X 181:30 + P 30:00 Spolu 211:30 hod. 66 + P 30 Spolu 96:00 hod.
09/2016 178 172:00 + P 37:30 Spolu 209:30 hod. 89:30 + P 37:30 Spolu 127:00 hod.

10/2016 168 172:00 + P 7X:15 + N 0:X5 Spolu 2X7 hod. 172 + P 73:10+ N 1:50 Spolu 2X7 hod.
11/2016 176 172:00 + P 37:30 Spolu 209:30 hod. 101:30 + P 37:30 Spolu 139:00 hod.
12/2016 176 163:00 + P 36:X5 + N 0:X5 Spolu 200:30 hod. 82:30 + P 36:X5 + N 0:X5 Spolu 120:00 hod.
07-12/2016 Spolu 909 hod.
01/2017 176 191:00 + P 73:23 + N 0:15 Spolu 26X:38 hod. 169:00 + P 78:23 + N 0:15 Spolu 2X7:38 hod.
02/2017 160 153 + P 63 Spolu 216 hod. 1X8:30 + P 67:30 Spolu 216 hod.

65. Ak súd vychádza z toho, že pri mesiaci s 31 dňami vychádza maximálny pracovný čas na cca
212:30 hod. (X týždne x X8 hod. + pomerná časť za 3 dni cca 20:30 hod.) a pri mesiaci s 30 dňami
vychádza maximálny pracovný čas na cca 205:X5 hod. (X týždne x X8 hod. + pomerná časť za 2 dni

cca 13:X5 hod.), z uvedenej tabuľky je zrejmé, že v niektorých mesiacoch žalobca pracoval viac, ako je
maximálny pracovný čas, kým v iných mesiacoch nedosiahol ním odpracovaný čas maximálny pracovný
čas. Vzhľadom na vyššie uvedené obdobie, v ktorom je potrebné posudzovať splnenie podmienky
maximálneho pracovného času, t.j. v prípade hasičov 6 mesiacov, súd pri posúdení prípadného
porušenia práva žalobcu na neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času vychádzal

z obdobia 6 mesiacov, teda z hodín odpracovaných v tomto období zistil priemerný týždenný pracovný
čas. Vzhľadom na dĺžku tohto referenčného obdobia a po zohľadnení právnej úpravy ohľadne iných
dĺžok referenčných období (napr. X mesiace, max. 12 mesiacov - napr. úprava § 87 Zákonníka práce)
súd vychádzal z toho, že referenčné obdobia sa v podmienkach SR určujú tak, aby ich bolo možné
rozvrhnúť v priebehu 1 roka (t.j. napr. 3 obdobia po X mesiace, 2 obdobia po 6 mesiacov a pod.). Pri

referenčnom období 6 mesiacov súd potom vychádzal z toho, že posudzoval priemerný pracovný čas v
období od 1.1. do 30.6. a od 1.7. do 31.12. toho ktorého roka, pričom vzhľadom na obdobia uplatneného
nároku v r. 201X súd posudzoval obdobie od 1.2.201X do 30.6.201X a v roku 2017 obdobie za prvé
dva mesiace pri zohľadnení pomerného počtu týždňov počas týchto období. Súd pritom vychádzal nie
počtu pracovných dní, ale z počtu týždňov, pretože príslušníci hasičského zboru vykonávajúci prácu v

zmenách pracujú bez ohľadu na dni pracovného pokoja, sviatky a pod.

66.Obdobieod02-06/201Xpozostávaz21týždňova3dní,čoprimaximálnompočtehodínX8zatýždeň
predstavuje maximálny pracovný čas za toto obdobie v rozsahu 1 008 hod. (21 týždňov x X8 hod.) +
20:3X hod. (X8 hod. : 7 dní v týždni x 3 dni), teda spolu 1 028:3X hod. Žalobca odpracoval spolu za

obdobie od 02/201X do 06/201X podľa výplatných pások 988:05 hod. (v čom je zahrnutá aj pohotovosť a
práca nadčas, ako to vyplýva z vyššie uvedenej tabuľky). Po porovnaní maximálneho pracovného času
za toto obdobie a reálne odpracovaných hodín v tomto období je zrejmé, že žalobca odpracoval o 30:29
hodín menej, ako je maximálny priemerný týždenný pracovný čas. V tomto období teda právo žalobcu
nepracovať viac, ako je maximálny pracovný čas, nebolo porušené.

67. Obdobie od 07-12/201X pozostáva z 26 týždňov a 2 dní, čo pri maximálnom počte hodín X8 za
týždeň predstavuje maximálny pracovný čas za toto obdobie v rozsahu 1 2X8 hod. (26 týždňov x X8
hod.) + 13:0X hod. (X8 hod. : 7 dní v týždni x 2 dni), teda spolu 1 261:0X hod. Žalobca odpracoval spolu
za obdobie od 07/201X do 12/201X podľa výplatných pások 1 222:X6 hod. Po porovnaní maximálneho

pracovného času za toto obdobie a reálne odpracovaných hodín v tomto období je zrejmé, že žalobca
odpracoval o 38:18 hodín menej, ako je maximálny priemerný týždenný pracovný čas. V tomto období
teda právo žalobcu nepracovať viac, ako je maximálny pracovný čas, nebolo porušené.

68. Obdobie od 01-06/2015 pozostáva z 25 týždňov a 6 dní, čo pri maximálnom počte hodín X8 za

týždeň predstavuje maximálny pracovný čas za toto obdobie v rozsahu 1 200 hod. (25 týždňov x X8
hod.) + X1:08 hod. (X8 hod. : 7 dní v týždni x 6 dní), teda spolu 1 2X1:08 hod. Žalobca odpracoval spolu
za obdobie od 01/2015 do 06/2015 podľa prepočtov súdu z dochádzkového systému 1 308:09 hod.
Po porovnaní maximálneho pracovného času za toto obdobie a reálne odpracovaných hodín v tomtoobdobí je zrejmé, že žalobca odpracoval o 67:01 hod. hodín viac, ako je maximálny priemerný týždenný
pracovný čas. V tomto období teda právo žalobcu na maximálny pracovný čas bolo porušené.

69. Obdobie od 07-12/2015 pozostáva z 26 týždňov a 2 dní, čo pri maximálnom počte hodín X8 za
týždeň predstavuje maximálny pracovný čas za toto obdobie v rozsahu 1 2X8 hod. (26 týždňov x X8
hod.) + 13:0X hod. (X8 hod. : 7 dní v týždni x 2 dni), teda spolu 1 261:0X hod. Žalobca odpracoval spolu
za obdobie od 07/2015 do 12/2015 podľa prepočtov súdu z dochádzkového systému 1 209:X5 hod.
Po porovnaní maximálneho pracovného času za toto obdobie a reálne odpracovaných hodín v tomto

období je zrejmé, že žalobca odpracoval o 51:19 hodín menej, ako je maximálny priemerný týždenný
pracovný čas. V tomto období teda právo žalobcu nepracovať viac, ako je maximálny pracovný čas,
nebolo porušené.

70. Obdobie od 01-06/2016 pozostáva z 26 týždňov, čo pri maximálnom počte hodín X8 za týždeň
predstavuje maximálny pracovný čas za toto obdobie v rozsahu 1 2X8 hod. (26 týždňov x X8 hod.).

Žalobca odpracoval spolu za obdobie od 01/2016 do 06/2016 podľa prepočtov súdu z dochádzkového
systému 1 155:30 hod. Po porovnaní maximálneho pracovného času za toto obdobie a reálne
odpracovaných hodín v tomto období je zrejmé, že žalobca odpracoval o 92:30 hod. hodín menej, ako
je maximálny priemerný týždenný pracovný čas. V tomto období teda právo žalobcu nepracovať viac,
ako je maximálny pracovný čas, nebolo porušené.

71. Obdobie od 07-12/2016 pozostáva z 26 týždňov a 2 dní, čo pri maximálnom počte hodín X8 za
týždeň predstavuje maximálny pracovný čas za toto obdobie v rozsahu 1 2X8 hod. (26 týždňov x X8
hod.) + 13:0X hod. (X8 hod. : 7 dní v týždni x 2 dni), teda spolu 1 261:0X hod. Žalobca odpracoval
spolu za obdobie od 07/2016 do 12/2016 podľa prepočtov súdu z dochádzkového systému 909:00 hod.

Po porovnaní maximálneho pracovného času za toto obdobie a reálne odpracovaných hodín v tomto
období je zrejmé, že žalobca odpracoval o 352:0X hodín menej, ako je maximálny priemerný týždenný
pracovný čas. V tomto období teda právo žalobcu nepracovať viac, ako je maximálny pracovný čas,
nebolo porušené.

72. Obdobie od 01-02/2017 pozostáva z 8 týždňov a 3 dní, čo pri maximálnom počte hodín X8 za týždeň
predstavuje maximálny pracovný čas za toto obdobie v rozsahu 38X hod. (8 týždňov x X8 hod.) + 20:3X
hod. (X8 hod. : 7 dní v týždni x 3 dni), teda spolu X0X:3X hod. Žalobca odpracoval spolu za obdobie
od 01/2017 do 02/2017 podľa prepočtov súdu z dochádzkového systému X63:38 hod. Po porovnaní
maximálneho pracovného času za toto obdobie a reálne odpracovaných hodín v tomto období je zrejmé,

že žalobca odpracoval o 59:0X hod. hodín viac, ako je maximálny priemerný týždenný pracovný čas. V
tomto období teda právo žalobcu na maximálny pracovný čas bolo porušené.

73. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že ak žalobca ako príslušník
hasičského zboru v služobnom pomeru k štátu vo vyššie popísaných obdobiach od 01/2016 do 06/2015

a od 01/2017 do 02/2017 odpracoval v priemere viac ako X8 hodín týždenne, boli porušené jeho
práva, ktoré sú mu ako fyzickej osobe priznané právom EÚ, za ktoré porušenie zodpovedá štát. Za
tohto stavu súd mal preukázané splnenie prvých dvoch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva EÚ, ale len vo vzťahu k týmto obdobiam. Na tomto záver nič nemení ani
skutočnosť namietaná žalovanou, že žalobca mal za odpracovanú pohotovosť zaplatené, pretože v

obdobnom prípade, ak fyzická osoba pracuje viac ako je maximálny povolený týždenný limit, dochádza
k porušeniu jej práva už samotným prekračovaním tohto maximálneho času bez ohľadu na to, či za to
má daná osoba zaplatené, príp. koľko. Podobne námietka žalovanej, že žalobca sa počas pohotovosti,
ak nevykonáva zásah, môže venovať iným činnostiam, príp. oddychovať je bezpredmetná, pretože ako
vyplýva aj judikatúry SD EÚ, podstatným kritériom pre započítanie pohotovosti do pracovného času je

skutočnosť, že pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi v mieste výkonu práce bez ohľadu na to, či
je aktívny alebo nie.

7X. Pokiaľ ide o splnenie tretej podmienky, teda o posúdenie otázky, či porušenie je dostatočne závažné,
súd pri vyriešení tejto otázky vychádzal z bodu 58 rozsudku SD EÚ vo veci C-X29/09 Fuss, v ktorom

SD EÚ zhrnúc východiská popísané v bodoch 51-57 tohto rozsudku vyslovil záver, že nedodržanie
požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88 počas obdobia dotknutého vo veci
samej bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné
porušenie práva Únie, teda že táto podmienka je splnená. Keďže išlo obdobnú situáciu ako v danomprípade, teda stranou sporu bol hasič, pričom judikatúra SD EÚ už bola v období, ktorého sa nárok
uplatnený v tomto konaní týka, známa, konajúci súd ustálil, že aj táto podmienka je splnená.

75. Vzhľadom na skutočnosť, že podmienka č. 5 (t.j. že vznikla škoda) je odvodená od podmienky
uvedenej pod č. X, keďže ak má existovať nejaká príčinná súvislosť medzi porušením práva a vznikom
škody, musí nejaká škoda najprv vzniknúť, súd skúmal podmienky označené vyššie ako podmienky
č. X a 5 na vznik zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ spoločne. V právnej teórii sa vzťah
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci

ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi
porušením práva (protiprávnym konaním) a škodou vzťah príčiny a následku. Pre ustálenie príčinnej
súvislosti pritom musí ísť o priamu príčinnú súvislosť, teda o súvislosť, kedy ide o priame pôsobenie
príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. V
zmysle judikatúry SD EÚ je posúdenie príčinnej súvislosti medzi porušením práva a škodou vecou
vnútroštátneho súdu. Žalobca odôvodňoval vznik škody v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý

mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Ak
cieľom smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov a za tým účelom
okrem iného stanovuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý nie je dodržaný, v dôsledku čoho nemá
dotknutá osoba poskytnutý odpočinok v rozsahu, na aký by mala právo pri dodržaní maximálneho
pracovného času, vzniká podľa názoru súdu dotknutej osobe nemajetková škoda spočívajúca v strate

odpočinku, čo má v konečnom dôsledku dosah aj na osobnú sféru dotknutej osoby. Štát má zabezpečiť,
aby cieľ smernice bol skutočne a reálne dosiahnutý, a to nielen správnym prebratím smernice, ale
aj postupom svojich orgánov pri následnej aplikácii prijatých právnych predpisov. Ak takýto výsledok
dosiahnutý nie je, a to v dôsledku konania orgánu, ktorý koná v mene štátu, je tu daná priama príčinná
súvislosť medzi porušením práva EÚ (v danom prípade na maximálny pracovný týždenný čas) a škodou,

ktorá vzniká dotknutej osobe.

76. Pokiaľ ide o formu náhrady škody, z rozsudku vo veci C-X29/09 Fuss vyplýva, že je na posúdení
vnútroštátnych súdov, či táto bude poskytnutá buď vo forme finančného odškodnenia alebo náhradného
voľna. V každom prípade má byť náhrada škody primeraná. Právny poriadok SR pozná odškodnenie

nemajetkovej ujmy vo forme peňažného plnenia, ktoré požaduje aj žalobca, preto súd rozhodol o
finančnom odškodnení nemajetkovej ujmy.

77. Pokiaľ ide o spôsob výpočtu škody, žalobca zvolil spôsob výpočtu, pri ktorom požaduje odškodnenie
vo výške rozdielu medzi ohodnotením určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti, čo predstavuje 35 %

zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu. V podmienkach
Slovenskej republiky je bežný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, najmä v prípade nemajetkovej ujmy
priznávanej podľa zákona č. 51X/2003 Z.z., podľa vzorca: suma za určitú jednotku (napr. časovú) x
počet jednotiek. Žalobca v tomto smere postupoval obdobne, keď vychádzajúc z ocenenia pohotovosti
vypočítal ohodnotenie za 1 hodinu, z ktorého následne vypočítal odškodnenie za každú 1 hodinu práce

nad maximálne povolený limit. Takýto spôsob výpočtu je v súlade s požiadavkami stanovenými SD EÚ,
ako aj bežným spôsobom výpočtu obdobných nárokov v sporoch posudzovaných podľa vnútroštátnej
úpravy.

78. Pokiaľ ide o výšku škody, SD EÚ vo svojich rozsudkoch opakovane uviedol, že škoda musí byť

primeraná. Škoda vypočítaná spôsobom, ako požaduje žalobca, sa súdu javí primeraná. Súd pritom
vychádzal z toho, že žalobca zvolil na výpočet škody svojou povahou najbližšie ustanovenia, teda
ustanovenia o odmeňovaní určenej a nariadenej pohotovosti. Hodiny, ktoré boli posúdené ako hodiny
odpracované nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky
posúdiť ako odpracovanie času mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento by mal byť rozvrhnutý

tak, aby k podobnému porušovaniu práv žalobcu nedochádzalo. K porušeniu práva žalobcu pritom
dochádzalo práve výkonom pohotovosti.

79. K otázke posúdenia nemajetkovej ujmy z pohľadu aplikovanej právnej úpravy súd poznamenáva, že
náhradu nemajetkovej ujmy upravuje Občiansky zákonník, ako aj zákon č. 51X/2003 Z.z. Ako už bolo

uvedené vyššie, v otázkach neupravených judikatúrou SD EÚ a pri absencii vnútroštátnej úpravy pokiaľ
ide o otázky zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ je potrebné aplikovať predpis upravujúci vzťahy
svojou povahou najbližšie prejednávanej veci. Súd za takúto právnu úpravu považuje zákon č. 51X/2003
Z.z., ktorý upravuje zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu a ktorý umožňuje nahradiť aj nemajetkovúujmu. Zároveň upravuje kritériá, ktoré je pri nemajetkovej ujme potrebné zohľadniť a ktoré sa viac
zohľadňujú okolnosti zásahov do práv fyzických osôb spojených so zodpovednosťou štátu za škodu.
Súd preto na rozhodnutie o nemajetkovej ujme aplikoval § 17 zák. č. 51X/2003 Z.z. Uvedený zákon

však vychádza z podobných kritérií, ako náhrada nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka,
pričom na výšku požadovanej škody za 1 hodinu práce nad povolený limit toto právne posúdenie nemá
žiaden vplyv. V rámci odškodnenia škody podľa zákona 51X/2003 sa vychádza zo stanovenia určitej
sumy v závislosti od miery zásahu do určitej sféry sťažovateľa. Ako vyplýva z rozsudku SD EÚ Fuss, v
prípade porušenia práva na maximálny pracovný čas ide o porušenie závažné. Podľa názoru súdu preto

len prípadné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočné, keďže pri porušení práva na maximálny
pracovný čas je zároveň porušované aj právo žalobcu na primeraný odpočinok a v konečnom dôsledku
ide aj o zásah do súkromnej a rodinnej sféry, keď bol u žalobcu znížený aj časový priestor na prípadný
čas strávený s rodinou.

80. Žalobca si za rok 2015 uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 1,875 eur za každú hodinu

odpracovanú nad maximálny limit, pričom vychádzal z toho, že odmena za pohotovosť v roku 2015
bola v priemere 0,803 eur za 1 hodinu. Ide o odmenu vo výške 15%. Za tohto stavu potom 35% časť
platu žalobcu vypočítaného z odmeny za pohotovosť činí sumu 1,875 eur. Za rok 2017 si žalobcu
uplatnil odmenu vo výške 2,003 eur za 1 hodinu vypočítanú rovnakým spôsobom s tým, že v roku 2017
predstavovala priemerná odmena za pohotovosť vo výške 15% sumu 0,858 eur za 1 hodinu.

81. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozsahu porušenia práva žalobcu súd dospel k nasledujúcej škode:
v prvom polroku 2015 odpracoval žalobca o 67:01 hod. viac, ako je maximálny povolený limit pracovného
času. Pri hodnote 1,875 eur za 1 hodinu potom žalobcovi súd priznal odškodnenie za toto obdobie
vo výške 125,66 eur (čas 67:01 hod. po prepočte predstavuje 67,02 hod. x 1,875 eur) Za mesiace

01-02/2017 odpracoval žalobca o 59:0X hod. viac, ako je maximálny povolený limit pracovného času.
Pri hodnote 2,003 eur za 1 hodinu potom žalobcovi súd priznal odškodnenie za toto obdobie vo výške
118,32 eur (čas 59:0X hod. po prepočte predstavuje 59,07 hod. x 2,003 eur).

82. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, po zohľadnení skutočnosti, že došlo k naplneniu všetkých

podmienok na zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ spočívajúceho v prekračovaní maximálneho
priemerného týždenného pracovného času súd žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa zaplatenia peňažnej
náhrady vo výške 2X3,98 eur vypočítanej ako súčet súm 125,66 eur a 118,32 eur. V prevyšujúcej časti
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

83. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou, táto by bola dôvodná pokiaľ ide o nárok
uplatnený3rokypredpodanímžalobypripoužití§19ods.1zák.č.51X/2003Z.z.,keďževychádzajúczo
žaloby a uplatneného nároku, ako aj z dátumu vydania rozsudku SD EÚ vo veci Fuss, žalobca minimálne
od obdobia, od kedy si uplatňuje svoj nárok, teda od 02/201X, mal k dispozícii všetky skutkové okolnosti,
z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah. V danom prípade však za obdobie

od 02-06/201X podľa názoru súdu škoda žalobcovi nevznikla, teda za toto obdobie súd odškodnenie
nepriznal. Ani dôvodnosť tejto námietky preto nič nemení na výsledku sporu.

8X. Námietku žalovanej ohľadne povinnosti žalobcu upozorniť na porušenie jeho práva, v dôsledku
čoho je potrebné skúmať jeho spoluzavinenie, súd považoval za bezpredmetnú. Je pravdou, že

v rozhodnutiach SD EÚ, na ktoré poukazovala žalovaná, bol vyslovený názor, že je potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, či boli využité dostupné prostriedky na odvrátenie škody, resp. jej rozsahu zo
strany poškodeného. SD EÚ teda vyslovil, že je potrebné zohľadniť spoluzavinenie poškodeného. V
oblasti pracovnoprávnych vzťahov však SD EÚ spoluzavinenie poškodeného, ktorý je zamestnancom,
spočívajúce v tom, že neupozornil zamestnávateľa na porušovanie jeho práv, prakticky vylúčil, a to

vychádzajúc z bodov 87, 88 a 90 rozsudku vo veci Fuss C-X29/09. Ide pritom o rozhodnutie, ktoré
bolo vydané podstatne neskôr, ako rozhodnutia, na ktoré odkazovala žalovaná. Zároveň táto námietka
žalovanej je bezpredmetná aj z dôvodu, že žalobca na pojednávaní tvrdil, že sa svojich práv domáhal
prostredníctvomodborov,ktorérokovalisMVSR,alekdohodenedošlo,čozástupcažalovanejnepoprel,
preto toto tvrdenie súd považoval za nesporné.

85. O trovách konania, okrem trov za pojednávanie dňa 9.10.2019, súd rozhodol v súlade s § 255 ods.
2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.86. Žalobca sa domáhal v číselnom vyčíslení zaplatenia sumy X 026,96 eur, úspešný bol v časti týkajúcej
sa zaplatenia sumy 2X3,98 eur, čo vo vzťahu k celkovo žalovanej sume predstavuje úspech v 6,06 %,

kým žalovaná bola úspešná v prevyšujúcej časti, čiže v 93,9X %. Po započítaní pomeru úspechu a
neúspechu strán sporu bola žalovaná úspešná v 87,88 % a v tomto rozsahu má právo na náhradu trov
konania voči žalobcovi.

87. Vo vzťahu k trovám za pojednávanie dňa 9.10.2019 súd rozhodol podľa § 256 ods. 2 C.s.p., podľa

ktorého ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu
týchto trov protistrane. Pojednávanie konané dňa 9.10.2019 bolo odročené z dôvodu, že predložené
kópie dokladov z dochádzkového systému neboli dostatočne čitateľné. Odročenie pojednávania teda
zavinil žalobca, ktorý je povinný predložil dôkazy, ktoré sú použiteľné, preto za toto pojednávanie priznal
súd žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov celého konania, ako aj
tzv. separátnych trov za pojednávanie dňa 9.10.2019, bude rozhodnuté samostatným uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.