Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517202799
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8517202799.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v sporovej veci žalobcu: Ľ. R., Q.. XX.XX.XXXX, U. M.
XXX/XX, XXX XX Y. Ľ., právne zastúpeného prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom, so sídlom
Ku potoku 757/4, 040 01 Košice, IČO: 42 109 213, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpenej
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 866, o
zaplatenie 4.026,96 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/25/2017-216 z 23. decembra 2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu

87,88 %.

Mení rozsudok vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť žalobcovi nahradiť žalovanej trovy konania v
rozsahu 87,88 % tak, že žalobca má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalovanej v
rozsahu 100 % z priznanej sumy.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi 243,98 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zamietol žalobu v
prevyšujúcej časti, priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania, okrem trov konania
zapojednávanieuskutočnené9.októbra2019,vrozsahu87,88%,ovýškektorejrozhodnesamostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov
konania za pojednávanie uskutočnené 9. októbra 2019 v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru s miestom výkonu stálej štátnej služby v Starej Ľubovni. Žalobca minimálne od začiatku roka 2014
pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16 hodín, resp. 16,5 hodiny, na ktorú nadväzovala pracovná
pohotovosť v trvaní 7 hodín, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej bol v mieste výkonu služby a bol pripravený
na prípadný zásah, v dôsledku čoho predstavoval celkový čas jednej zmeny 24 hodín.

3. Čo sa týka posúdenia predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu a prípadných ďalších

otázok, ktoré Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti riešil súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že na ne je potrebné aplikovať subsidiárne vnútroštátnu právnu úpravu, ktorú je potrebné vykladať v
súlade so zásadami rovnocennosti a efektivity. Hlavným vnútroštátnym predpisom, ktorý je potrebné
subsidiárne aplikovať na otázky neriešené Súdnym dvorom Európskej únie je zákon č. 514/2003 Z.z. ozodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), ktorý upravuje nároky svojou
povahou najbližšie uplatňovanému nároku.

4. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa nedostatku právomoci súdu konať o uplatnenom nároku
vznesenou žalovanou súd prvej inštancie vychádzal z § 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, rešpektujúc ktoré posúdil
prejednávaný spor z dôvodu, že ide o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu ako fyzickej osoby voči štátu

a súčasne o nárok na náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie ako súkromnoprávny
spor, resp. inú súkromnoprávnu vec a dospel k záveru, že má právomoc vec prejednať. Zároveň uviedol,
že v prejednávanom spore ide o nárok, ktorého spôsob výpočtu neupravuje ani judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie, ani vnútroštátna právna úprava, v dôsledku čoho žalobca musel použiť určitý
spôsob výpočtu, pričom je podľa názoru súdu prirodzené, že ak k porušeniu jeho práva malo dôjsť pri
výkone jeho práce, použil spôsob vychádzajúci z jeho služobných pomerov. Zároveň však podotkol, že

ide len o finančné vyjadrenie škody na účely odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi podľa jeho
tvrdení vznikla.

5. Pokiaľ ide o námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovanou súd prvej inštancie pripomenul,
že je nepochybné, že žalobca vykonáva prácu hasiča v obvode konajúceho súdu, teda v obvode tohto

súdu nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo, a preto mal za to, že je miestne príslušným
súdom na prejednanie tohto sporu.

6. Pri posúdení námietky pasívnej vecnej legitimácie vznesenej žalovanou súd prvej inštancie vychádzal
z vymedzenia nároku, v dôsledku čoho dospel k záveru, že ak sa žalobca domáha náhrady škody za

porušenie práva Európskej únie štátom, tak pasívne legitimovaným je štát. Navyše záver o pasívnej
vecnej legitimácii žalovanej súd prijal aj v prípade, keď vychádzal z tvrdenia žalobcu, že jeho právo na
maximálny pracovný čas bolo porušené, keď vykonával služobný pomer k štátu, kedy v mene štátu konal
štátny orgán, za konanie ktorého zodpovedá štát.

7. Vo vzťahu k splneniu podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením práva
Európskej únie sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal otázkou, či porušenie práva podľa čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES na maximálny 48 hodinový pracovný týždenný čas je porušením normy
Európskej únie, ktorá priznáva práva pre fyzické osoby. Keďže súd mal za to, že oprávnenie podávať
výklad aktov orgánov Európskej únie prislúcha Súdnemu dvoru Európskej únie, stotožnil sa s jeho

odpoveďou na túto otázku, uvedenú v bodoch 49 a 50 rozsudku C-429/09 Fuss, z ktorých jednoznačne
vyplýva, že maximálny týždenný pracovný čas predstavuje dôležité pravidlo sociálneho práva Únie,
ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Na nasledujúcu otázku,
a to, či došlo k porušeniu normy Európskej únie priznávajúc právo žalobcovi, súd odpovedal, že

úprava maximálneho pracovného týždenného času požadovaného smernicou 2003/88/ES bola právnou
úpravou Slovenskej republiky obsahovo prebratá správne.

8. Čo sa týka otázky, či žalobca skutočne pracoval nad limit povolený právom Európskej únie súd
uviedol, že ak žalobca odpracoval v rámci služieb za určité obdobie menej ako 48 hodín týždenne,

porušením jeho práva na 48-hodinový pracovný čas je len tá časť pohotovosti, ktorá už presahuje
maximálny limit pracovného času. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že ak žalobca ako
príslušník hasičského zboru v služobnom pomere k štátu v období od januára 2015 do júna 2015 a od
januára 2017 do februára 2017 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne, boli porušené jeho
práva, ktoré sú mu ako fyzickej osobe priznané právom EÚ a za porušenie ktorých zodpovedá štát. Na

tomto závere podľa názoru súdu nič nemení ani skutočnosť namietaná žalovanou, že žalobca mal za
odpracovanú pohotovosť zaplatené, pretože v obdobnom prípade, ak fyzická osoba pracuje viac ako
je maximálny povolený týždenný limit, dochádza k porušeniu jej práva už samotným prekračovaním
tohto maximálneho času bez ohľadu na to, či za to má daná osoba zaplatené, prípadne koľko. Podobne
námietka žalovanej, že žalobca sa počas pohotovosti, ak nevykonáva zásah, môže venovať iným

činnostiam, príp. oddychovať je bezpredmetná, pretože ako vypláva aj z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie, podstatným kritériom pre započítanie pohotovosti do pracovného času je skutočnosť,
že pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi v mieste výkonu práce bez ohľadu na to, či je aktívny
alebo nie. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či porušenie je dostatočne závažné, súd pri vyriešení tejtootázky vychádzal z bodu 58 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-429/09 Fuss, v ktorom
súd vyslovil záver, že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
počas obdobia dotknutého vo veci samej bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa

považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, teda že táto podmienka je splnená. Vo vzťahu
k otázke príčinnej súvislosti medzi porušením práva a vznikom škody a otázke vzniku škody uviedol,
že ak cieľom smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov a za tým
účelom okrem iného stavuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý nie je dodržaný, v dôsledku čoho
nemá dotknutá osoba poskytnutý odpočinok v rozsahu, na aký by mala právo pri dodržaní maximálneho

pracovného času, vzniká podľa názoru súdu dotknutej osobe nemajetková škoda spočívajúca v strate
odpočinku, čo má v konečnom dôsledku dosah aj na osobnú sféru dotknutej osoby. Štát má zabezpečiť,
aby cieľ smernice bol skutočne a reálne dosiahnutý, a to nielen správnym prebratím smernice, ale
aj postupom svojich orgánov pri následnej aplikácii prijatých právnych predpisov. Ak takýto výsledok
dosiahnutý nie je, a to v dôsledku konania orgánu, ktorý koná v mene štátu, je tu daná priama príčinná
súvislosť medzi porušením práva Európskej únie (v danom prípade na maximálny pracovný týždenný

čas) a škodou, ktorá vzniká dotknutej osobe.

9. Pokiaľ ide o formu náhrady škody súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-429/09 Fuss, z ktorého vyplýva, že je na posúdení vnútroštátnych súdov, či táto bude poskytnutá
buď vo forme finančného odškodnenia alebo náhradného voľna. Keďže právny poriadok Slovenskej

republiky pozná odškodnenie nemajetkovej ujmy vo forme peňažného plnenia a žalobca takéto plnenie
požaduje, súd rozhodol o finančnom odškodnení nemajetkovej ujmy. Čo sa týka spôsobu výpočtu
škody použitého žalobcom, podľa názoru súdu bol takýto spôsob výpočtu v súlade s požiadavkami
stanovenými Súdnym dvorom Európskej únie, ako aj bežným spôsobom výpočtu obdobných nárokov
v sporoch posudzovaných podľa vnútroštátnej úpravy. Žalobca vychádzajúc z ocenenia pohotovosti

vypočítalohodnoteniezajednuhodinu,zktoréhonáslednevypočítalodškodneniezakaždújednuhodinu
práce nad maximálne povolený limit. Súčasne súd posúdil škodu vypočítanú uvedeným spôsobom
ako škodu primeranú, a to z dôvodu, že žalobca zvolil na výpočet škody svojou povahou najbližšie
ustanovenia, teda ustanovenia o odmeňovaní určenej a nariadenej pohotovosti.

10. K otázke posúdenia nemajetkovej ujmy z pohľadu aplikovanej právnej úpravy súd prvej inštancie
poznamenal, že náhradu nemajetkovej ujmy upravuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“), ako aj zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. V otázkach neupravených judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a pri absencii vnútroštátnej
úpravy,pokiaľideootázkyzodpovednostištátuzaporušenieprávaEurópskejúnie,jepotrebnéaplikovať

predpis upravujúci vzťahy svojou povahou najbližšie prejednávanej veci, pričom súd za takúto právnu
úpravu považuje zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý upravuje
zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu, a ktorý umožňuje nahradiť aj nemajetkovú ujmu. Zároveň
upravuje kritéria, ktoré je pri nemajetkovej ujme potrebné zohľadniť, a ktoré viac zohľadňujú okolnosti
zásahov do práv fyzických osôb spojených so zodpovednosťou štátu za škodu. Preto na rozhodnutie o

nemajetkovejujmeaplikoval§17zákonaozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.
Uvedený zákon však vychádza z podobných kritérií, ako náhrada nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho
zákonníka, pričom na výšku požadovanej škody za jednu hodinu práce nad povolený limit toto právne
posúdenie nemá žiadny vplyv. V rámci odškodnenia škody podľa zákona sa vychádza zo stanovenia
určitej sumy v závislosti od miery zásahu do určitej sféry sťažovateľa. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-429/09 v prípade porušenia práva na maximálny pracovný čas ide
o porušenie závažné. Podľa názoru súdu preto len prípadné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočné, keďže pri porušení práva na maximálny pracovný čas je zároveň porušované aj právo
žalobcu na primeraný odpočinok a v konečnom dôsledku ide aj o zásah do súkromnej a rodinnej sféry,
keď bol u žalobcu znížený aj časový priestor na prípadný čas strávený s rodinou.

11. S poukazom na splnenie všetkých podmienok pre zodpovednosť štátu za porušenie práva Európskej
únie spočívajúceho v prekračovaní maximálneho priemerného týždenného pracovného času súd prvej
inštancie žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 243,98 eur
pozostávajúcej z odškodnenia vo výške 125,66 eur (žalobca odpracoval v prvom polroku roka 2015 o

67:01 hodín viac ako je maximálny povolený limit pracovného času) a odškodnenia vo výške 118,32
eur (žalobca odpracoval v období január a február 2017 o 59:04 hodín viac ako je maximálny povolený
limit pracovného času). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Súd posúdil ako nedôvodnú námietku
premlčania vznesenú žalovanou, keďže tá by bola dôvodná iba pokiaľ ide o nárok uplatnený tri rokypred podaním žaloby. Žalobca však mal k dispozícii všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť
vznik škody a orientačne aj jej rozsah minimálne od obdobia, od kedy si uplatňuje svoj nárok, teda od
februára 2014, pričom podľa názoru súdu za obdobie od februára 2014 do júna 2014 škoda žalobcovi

nevznikla, teda za toto obdobie súd odškodnenie nepriznal. Rovnako ako nedôvodnú posúdil súd prvej
inštancie námietku žalovanej ohľadne povinnosti žalobcu upozorniť na porušenie jeho práva, v dôsledku
čoho je potrebné skúmať jeho spoluzavinenie, keďže Súdny dvor v bodoch 87, 88 a 90 rozsudku vo veci
C-429/09 Fuss spoluzavinenie poškodeného, ktorý je zamestnancom, spočívajúce v tom, že neupozornil
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv, prakticky vylúčil. Napriek tomu žalobca na pojednávaní tvrdil,

že sa svojich práv domáhal prostredníctvom odborov, ktoré rokovali s Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, ale k dohode nedošlo, čo zástupca žalovanej nepoprel, preto toto tvrdenie súd považoval za
nesporné.

12. O trovách konania, okrem trov za pojednávanie uskutočnené 9. októbra 2019, rozhodol súd prvej
inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP a s ohľadom na úspech žalobcu v rozsahu 6,06 % a úspech žalovanej

v rozsahu 93,94 % priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,88 %.
Vo vzťahu k trovám za pojednávanie uskutočnené 9. októbra 2019 súd rozhodol podľa § 256 ods. 2 CSP
a s ohľadom na zavinenie žalobcu na odročení pojednávania, priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania, ako aj tzv. separátnych trovách rozhodne
súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

13. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie proti zamietavému výroku
a výroku o trovách konania odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Mal
za to, že vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy

by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva
spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t. j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky) na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých
okolností prípadu, pričom je potrebné vziať do úvahy primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou
sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o použiteľnú vnútroštátnu

právnu úpravu náhrady nemajetkovej ujmy žalobca tvrdil, že týmto zákonom je Občiansky zákonník (§§
11 - 13), pretože zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je použiteľný
na daný prípad z dôvodu právnej prekážky, ktorou je absencia „úradného postupu“ zo strany Národnej
rady Slovenskej republiky. Čo sa týka postupu súdu prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch žalobca namietal, že žalobou sa nedomáhal náhrady odškodnenia za nadpracovanú dobu

prekračujúcu rámec úniového práva, ale náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá v dôsledku tejto skutočnosti
nastala vo sfére jeho odpočinku ako aj v súkromnom a rodinnom živote. V tejto súvislosti poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 126/2007 z 30. apríla 2008, podľa
ktorého priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon zveruje do voľnej úvahy súdu. Ten
musí hodnotiť ako jednotlivé okolnosti, tak aj celkovú povahu konkrétneho prípadu; stanoviť konkrétne

pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho-ktorého konkrétneho prípadu a
vzhľadom na povahu samotného osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha.

14. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobca uviedol, že ak by konajúci súd vo veci samej
rozhodoval podľa ustálenej súdnej praxe a platnej právnej úpravy a posúdil jeho nárok ako nemajetkovú

ujmu, bol by v časti rozhodovania o trovách konania musel dospieť k záveru, že zásadu „úspechu v
spore“ je potrebné uplatniť aj na konanie, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo), pretože v tomto prípade sa nejedná o procesne neúspešného žalobcu, keďže mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Podotkol, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu, a preto súd mal o jeho nároku na

náhradu trov konania rozhodnúť aplikujúc článok 4 ods. 2 základných princípov CSP ako aj ustanovenie
§ 255 CSP, a to tak, že nárok na náhradu trov konania svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100
% (zo súdom priznanej sumy), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy
súdu. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti výroku o povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi 243,98 eur a výroku o trovách konania odvolanie žalovaná. Namietala, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštanciedospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. d), f) a h) CSP. Namietala aj právomoc súdu prvej inštancie, ktorý podľa jej názoru nemá zverenú

právomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie právne záväzného nesúladu zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) (alebo
len niektorých ustanovení tohto zákona) so smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom
prípadežalobcu.Tvrdila,žesúdprvejinštanciesitakýtozávernemoholosvojiťaniakopredbežnúprávnu
otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu,

kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody. Mala za to, že na to, aby mohol súd
prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr
rozhodnúť, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne prebral smernicu 2003/88/ES do
slovenského právneho poriadku.

16. Namietané nesprávne právne posúdenie veci žalovaná vzhliadla v nesprávnom posúdení jej

pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní a v nesprávnom posúdení pôsobnosti smernice 2003/88/
ES. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii tvrdila, že Slovenská republika de facto pri preberaní
smernice neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna
škoda a tým ani jej zodpovednosť za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní. Ak
sa nepodieľala na výslednej podobe „reálne odpracovaných hodín“ žalobcu, nemohla ovplyvniť ani

prípadnéprekročeniemaximálnehopočtuodpracovanýchhodínstanovenýchsmernicou,atedanemôže
niesť ani zodpovednosť za prípadný vznik škody odvodený z tohto prekročenia. Navyše podľa jej názoru
Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľal, preto sa musí miera zodpovednosti za prípadný vznik škody medzi
dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,

resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že
aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so
zodpovednosťou Slovenskej republiky (žalovanej) za správnosť prebratia smernice do svojho právneho
poriadku. Ohľadom posúdenia pôsobnosti smernice 2003/88/ES uviedla, že táto smernica sa vzhľadom
na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času v plnom rozsahu

nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, a preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Čo sa týka nároku žalobcu na náhradu škody mala
za to, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, pričom
poukázala na skutočnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.

nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje
to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. V tejto súvislosti nepovažovala záver súdu, že
služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom,
a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, sám o sebe za dôvod na priznanie nároku na náhradu
škody, pretože podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí poškodená

osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody. Zároveň podotkla, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne
poukázalanaskutočnosť,žežalobcasažalobounedomáha,abysa„upustiloodneoprávnenéhozásahu“
do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, z čoho podľa

nej vyplýva, že žalobcovi žiadna nemajetková, ani iná ujma nemohla vzniknúť. Na základe uvedených
skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd zmenil prvý výrok napadnutého rozsudku tak, že žalobu
zamieta a tretí výrok napadnutého rozsudku tak, že jej proti žalobcovi prizná nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

17. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu v súdom určenej lehote nevyjadrila.

18. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej v súdom určenej lehote nevyjadril.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnejtabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné a odvolanie žalobcu je dôvodné len čo do výroku o trovách konania.

20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v
súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých spočíva
rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP)

a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387
ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd uvádza nasledovné.

23. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť spôsobu právneho
posúdenia otázky jeho vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto nastolenú esenciálnu
otázku odpovedal v jeho neprospech s dôrazom na to, že z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ sa
štát zodpovednosti za porušenie unijného práva nemôže zbaviť a že Súdny dvor vo svojej rozhodovacej

praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia unijného práva zamestnávateľom, majúcim
verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery
vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C - 429/09 Fuss. Už len takýmto zdôvodnením súd
prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu uspokojivo zodpovedal žalovaným nastolenú otázku jeho
vecnej legitimácie.

24. Odvolaciemu súdu sa i napriek tomu žiada na margo odvolateľovej argumentácie v odvolacom
konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené
nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, poznamenať, že ustanovenia
smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou

právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou
požadovanou na účely splnenia právnej istoty (por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia
proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax interpretujúca vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami
smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (por. napr. rozhodnutie ESD
vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

25. Odvolací súd pri svojich záveroch sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi Krajského súdu v
Košiciach vo veci 9CoPr/1/2019 a 11CoPr/1/2020, na ktoré odkazuje a len pre úplnosť uvádza ich časti,
ktoré si osvojil a ktoré vyčerpávajúcim spôsobom reagujú na opakujúcu sa odvolaciu argumentáciu
žalovaného.

26. Rovnako ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací
súd sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD v rozhodnutí vo
veci C - 429/09 A.. Odvolací súd nezdieľa názor odvolateľa, že len preto, že p. A. vykonával práce
hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto
rozhodnutia vztiahnuť na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľanázoru odvolacieho súdu, ESD sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých,
bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či
je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto

rozhodnutí ESD nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu
interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom
vymedzenípôsobnostismernice2003/88/ES.ESDvtomtosmerevosvojomrozhodnutívoveciC-397/01
až C-403/01 R. a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej

bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
- napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchranné tímy“.

27. Podľa ESD „ Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane

pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda
nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije
táto smernica“

28. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č.315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov v § 85
až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas,
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi
služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas,

služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zák. do jeho znenia bola prebratá
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). K tomu je potrebné uviesť, že na prvý pohľad sa
javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však „skrytý“ vo výklade
pojmu „pracovný čas“, avšak z ust. cit. zák. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste

výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom
Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je
autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej
judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda
nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil
určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 T. D. Q.. H.. predovšetkým

zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných
hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov
„pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti
alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica
síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie

pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu
„pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa
definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti

a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemernýtýždennýpracovnýčas,vsúvislostisktoroujevýslovnestanovené,žezahŕňataknadčasyako
aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako
už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6

písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia.29. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu v tomto spore, je potrebné uviesť, že
Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry

Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu
úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s
právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora , podľa ktorej zásada

zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto
povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný
orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutéhočlenskéhoštátuvzásadepovinnosťtútoškodunahradiť.Uplatneniepodmienokdovoľujúcich
konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie

musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. O. i.,
je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej
jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, že právo Únie nebráni ani tomu,
aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri
zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú

právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1) že cieľom porušenej právnej normy
Únie je priznať jednotlivcom práva ak porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3)
priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Pokiaľ sú splnené vyššie uvedené tri podmienky, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody,
ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva

upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca, ktorý
ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný

týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b)
smernice2003/88sapretomôžedovolávaťprávaÚnienavyvodeniezodpovednostiorgánovdotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

30. Podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné

prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti
zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery
voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie
právaÚniedostatočnezávažné,pokiaľjevzjavnomrozporesjudikatúrouSúdnehodvoravdanejoblasti.

31. Vo vzťahu k druhej podmienke, t.j. existencii škody, je potrebné uviesť, že zo smernice 2003/88
nemožno vyvodiť, že právo Únie uprednostňuje niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje
nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej
judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí
byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na

vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa
náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme
finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

32. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s poukazom na to, že

pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že
žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné
odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa

objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a
pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Pracovník musí byť v
práci, musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas je teda požiadavka prítomnostina mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad
to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,

že aj čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa) jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

33. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať
na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť „aktívny“ počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že mal vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musel byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Bol oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť

organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, bola nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

34. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu vzťahujúcu sa k neprimerane
nízkej priznanej nemajetkovej ujme. Napriek tomu, že súd prvej inštancie zvolil pomerne zložitý spôsob

jej výpočtu, úvaha týmto smerom nie je v rozpore so zákonom ako aj s princípmi racionality. Nie je bez
právneho významu skutočnosť, aký dlhý čas boli žalobcovi upreté jeho práva na súkromný život, čo súd
prvej inštancie podrobne rozviedol.

35. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny

potvrdil napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku i v zamietavom výroku, vrátane výroku o
separátnych trovách konania za pojednávanie dňa 9. októbra 2019.

36. Súd prvej inštancie rozsudok o trovách konania podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods.
2 CSP. K tomu odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť spôsob svojho nazerania na nejasnú

právnu úpravu o trovách konania, v ktorom rozhodnutie o výške bolo závislé od úvahy súdu, ktorá
bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ predchádzajúci procesný predpis (zák. č.
99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok) vo svojom ust. § 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok
na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný sporový

poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania
zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na
zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný
spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný
na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia

výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať
za čiastočný neúspech (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926).
Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma
a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za

nemajetkovú ujmu tým spôsobenú v konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy
a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu
nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať
ust. § 255 ods. 1 CSP. V súlade s uvedeným odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania v zmysle § 388 CSP.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP
vzhľadom na neúspech oboch strán sporu vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania.

38. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).