Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoCsp/29/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119316218
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:6119316218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: BRAMI PLUS s.r.o., so sídlom
v Spišskej Novej Vsi, na ul. Odborárov č. 551/16, IČO: 45682607, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária Taragel a Počubayová, s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, na ul. Starosaskej č. 11, IČO:
50413091, proti žalovanej: R. U., nar.: XX.XX.XXXX, bývajúcej v E. R. č. XXX, právne zastúpenej
Mgr. Karolom Ševecom, advokátom so sídlom v Prešove, na ul. Hlavnej č. 29, o zaplatenie sumy 396
eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 20.02.2020 č.k. 9Csp
257/2019-75 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovanej sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 117
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 18.10.2018 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania. Žalovanej nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za nesporné, že dňa 17.09.2018 došlo medzi stranami sporu k
uzatvoreniu zmluvy nazvanej ako zmluva o podnájme uzatvorená v zmysle ust. § 666 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Zmluvný vzťah bol posúdený podľa ust. § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka
upravujúcich zmluvu o ubytovaní. Z uzatvorenej zmluvy vyplynulo, že predmetom nájmu je nájom izby
v ubytovacom zariadení a to spolu s inou osobou. Charakter ubytovania viedol k záveru, že vzniknutý
právny vzťah treba posudzovať podľa právnej normy upravujúcej zmluvy o ubytovaní. Na rozdiel od
právnej úpravy nájmu bytu prípadne iného priestoru, keď ide o dlhodobé uspokojovanie bytových

potrieb fyzických osôb, zmluvou o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo na prechodné ubytovanie
na dohodnutú dobu alebo dobu zodpovedajúcu účelu ubytovania v zariadení na to určenom, a to
najmä v zariadeniach charakteru hotelov, nocľahárni alebo ubytovní. V prejednávanej veci ide o typickú
ubytovňu umožňujúcu ubytovanie osobám z cudziny majúcim zamestnanie v Nemecku. Na rozdiel
od nájomného pomeru účelom zmluvy o ubytovaní je poskytnutie prechodného ubytovania, ktoré je
často spojené aj s poskytnutím iných služieb vrátane možnosti užívania nielen priestorov ubytovacieho
zariadenia, ale aj s možnosťou užívania hnuteľných vecí. V uzatvorenej zmluve zmluvné strany výslovne

prehlásili, že nájom predmetu nájmu zahŕňa i nájom hnuteľných vecí spísaných v preberacom protokole
a nájomné za nájom týchto hnuteľných vecí je už súčasťou nájomného ako je vymedzené v Zmluve.
Názor o právnej kvalifikácii vzniknutého právneho vzťahu potvrdzujú aj ďalšie ustanovenia zmluvy o
ubytovaní, a to najmä to, že práva a povinnosti sa riadia aj interným predpisom nazvaným ako „Domovýporiadok“, čo zodpovedá ust. § 754 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dispozitívna úprava zmluvy o
ubytovaní však nevylučuje, aby zánik právneho vzťahu bol okrem spôsobu uvedeného v ust. § 759
Občianskeho zákonníka upravený aj inak. V tomto prípade bol upravený možnosťou výpovede. Ak

by skutočne išlo o zmluvu o podnájme, právny nárok uplatnený žalobou by bolo potrebné kvalifikovať
ako nárok na zaplatenie nájomného za čas do skončenia nájomného pomeru. Ust. § 759 ods. 1
Občianskeho zákonníka uvádza, že ubytovaný môže odstúpiť od zmluvy pred uplynutím dohodnutej
doby. Ujmu vzniknutú ubytovateľovi predčasným zrušením ubytovania je ubytovaný povinný nahradiť,
iba ak nemohol ubytovateľ ujme zabrániť. V tomto prípade je zrejmé, že spôsob skončenia právneho

vzťahu nemožno posudzovať podľa tohto ustanovenia, pretože odstúpenie od zmluvy je účinné jeho
doručením a vtedy zákon umožňuje požadovať náhradu ujmy spôsobenej ubytovateľovi tým, že tento
záväzkový vzťah je takýmto spôsobom zo dňa na deň ukončený a môže byť problém okamžite zohnať
nového ubytovaného. Je teda v súlade s Občianskym zákonníkom, ak sa dohodla možnosť skončenia
právneho pomeru zo zmluvy o ubytovaní výpoveďou, pričom napriek tomu, že ide o spotrebiteľský
vzťah takáto zmluvná podmienka neodporuje Občianskemu zákonníku a nie je neprijateľná. Uvedené

znamená, že za bežných okolností by skutočne žalobca mal nárok na náhradu, ktorú si uplatňuje
podanou žalobou.

3. Pre prejednávanú vec je teda podstatné to, že v odpore proti platobnému rozkazu vydanému
upomínacím súdom žalovaná predniesla skutkové tvrdenia, podľa ktorých po jej odchode z Nemecka v

izbe č. X boli ubytovaní ďalší nájomníci, čím žalobca neutrpel žiadnu ujmu. Na odpor reagoval žalobca
podaním zo dňa 20.11.2019 (č.l. 30 spisu), kde v prvom odseku pod bodom II. svojho vyjadrenia
zopakoval skutkové tvrdenie žalovanej, avšak ho žiadnym spôsobom nepoprel. Keďže ho žiadnym
spôsobom nepoprel a už vôbec nie kvalifikovane, skutkové tvrdenie žalovanej sa považovalo za
nesporné. Za takejto situácie nárok žalobcu bol oprávnený iba za obdobie od 17.09.2018 do 30.09.2018,

kedy bola doručená výpoveď zo zmluvy uzatvorenej stranami sporu. Ak následne v izbe boli ubytovaní
iní ľudia a žalobca to nepoprel a ani neuviedol, že to bolo za nižšiu cenu, tak priznanie plnenia,
ktoré formálne obsahu zmluvy zodpovedá, by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Podľa ust. § 3 ods.1
Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými

mravmi. Žalobca by totiž obdŕžal plnenie dva krát, čo je potrebné považovať za rozporné s elementárnou
slušnosťou.

4. Ak teda za obdobie jedného mesiaca patrila žalobcovi odplata vo výške 270 eur, potom za obdobie
13 dní od 17.09.2018 do 30.09.2018 mu patrí odplata vo výške 117 eur.

5. S prihliadnutím na vyššie uvedené, súd prvej inštancie rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej
časti rozsudku.

6. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

7. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti
výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žalobe žalobcu bolo v celom rozsahu vyhovené. Alternatívne požadoval rozsudok v
napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol,

že odôvodnenie rozsudku je povrchné, arbitrárne a svojvoľné, pričom evidentne odporuje skutkovému
stavu. Pri právnom posúdení súd odignoroval obsah zmluvy, ako aj zmluvnú voľnosť strán, ktoré
slobodne uzavreli taký typ zmluvy, ktorý vyhovoval potrebám právneho vzťahu, do ktorého vstupovali.
S názorom, že v prejednávanej veci ide o zmluvu o ubytovaní, nemožno súhlasiť, nakoľko z obsahu
zmluvy o podnájme to ani nevyplýva. Zmluva o podnájme uzavretá medzi žalobcom a žalovanou bola

uzavretá na dobu neurčitú, pričom ju žalovaná uzatvárala za účelom uspokojovania svojich bytových
potrieb, nakoľko jej bolo sprostredkované zamestnanie v Nemecku. Zamestnanie žalovanej, ktoré jej
bolo sprostredkované, bolo trvalého charakteru bez toho, aby výkon tohto zamestnania si vyžadoval
presúvanie žalovanej na iné miesta výkonu práce. Malo sa jednať o riadny pracovný pomer na plný
pracovný úväzok s tým, že pracovný čas bol rozvrhnutý rovnomerne. Žalovaná nemala pracovať na

tzv. turnusy a nemalo sa jednať ani o žiadne sezónne práce. Fakt, že podnájom trvá krátky čas,
je úplne irelevantný pre posúdenie doby trvania zmluvy. Pre toto posúdenie je dôležité, že strany
uzatvorili zmluvný vzťah na dobu neurčitú, pretože žalovaná v čase podpisu zmluvy nevedela, kedy
predmet podnájmu opustí a predmet podnájmu nemienila opustiť za krátky čas, práve naopak. Svedok,ktorý je otcom žalovanej a ktorý pricestoval do Nemecka so žalovanou, predmet podnájmu zdieľal
so žalovanou a v rovnakom čase ako žalovaná aj opustil predmet podnájmu, na pojednávaní dňa
20.02.2020 vypovedal, že v čase podpisu zmluvy o podnájme nevedel, kedy predmet podnájmu opustí

a myslel, že tam ostane dlhšie. Posúdenie zmluvy o podnájme ako zmluvy o ubytovaní je nesprávne,
nakoľko absentuje jedna k podstatných náležitostí zmluvy o ubytovaní a tou je prechodnosť ubytovania,
teda uvedenie doby ubytovania, či účelu ubytovania. Zmluva o podnájme bola uzatvorená na neurčitú
dobu a neobsahuje účel ubytovania v dôsledku čoho nie je žalobcovi zrejmé, z čoho súd vyvodil
prechodnosť doby ubytovania.

8. Rovnako posúdenie prenájmu hnuteľných vecí ako služby spojenej s ubytovaním je zjavne nesprávne.
Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-346/95 a podľa rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-284/03 sa pod službami spojenými s ubytovaním rozumie aktívna činnosť
akou je napr. výmena bielizne, či upratovanie. Naproti tomu prenájom hnuteľných vecí a nehnuteľných
je potrebné považovať za pasívnu činnosť a rozhodne sa nejedná o službu spojenú s ubytovaním.

Žalobca v rámci podnájmu neposkytol a ani neposkytuje služby spojené s ubytovaním ako napr.
upratovanie, výmena posteľnej bielizne, uterákov, zabezpečenie stravovania. Žalobca nemá zriadenú
recepciu v nehnuteľnosti, v ktorej sa predmet podnájmu nachádza a tiež nezamestnáva osoby, ktoré by
vykonávali služby spojené s ubytovaním. Zo strany žalobcu ako nájomcu sa jedná o pasívnu činnosť.
Nehnuteľnosť, ktorú si žalobca prenajíma od vlastníka a následne ju dáva do podnájmu je domom,

nie je to žiadne ubytovacie zariadenie, čo by žalobca ľahko v konaní preukázal, napr. fotografiami
domu, nájomnou zmluvou s vlastníkom. Dokazovanie sa však týmto smerom vôbec neuberalo, nakoľko
žalobcove tvrdenie o tom, že sa jedná o podnájomnú zmluvu protistrana nepoprela a z toho, že sa jedná
o zmluvu o podnájme vyplýva, že predmetom podnájmu nie je izba v ubytovacom zariadení. Bez ohľadu
na to, že v tomto smere nebolo vykonané aj ďalšie dokazovanie, to dokazovanie, ktoré urobené bolo

a z neho vyplývajúci skutkový stav, nesvedčal o tom, že nehnuteľnosť je ubytovacím zariadením. Súd
nemôže svojvoľne, bez opory vo vykonanom dokazovaní uviesť, že nejaká nehnuteľnosť je ubytovacím
zariadením.

9. Nesprávne sú i závery o tom, že domový poriadok ako interný predpis, na ktorý zmluva o podnájme

odkazuje, je znakom zmluvy o ubytovaní v zmysle ust. § 754 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Cena
podnájmu, ako aj lehoty jej splatnosti sú uvedené priamo v zmluve o podnájme a zmluva žiadnym
spôsobom v súvislosti s výškou nájmu, či lehotami splatnosti nájmu neodkazuje na domový poriadok.
Ubytovací poriadok neexistuje. Domový poriadok nemá žiadny súvis so zmluvou o ubytovaní. Je úplne
bežné, že v bytových domoch sú domové poriadky, čo z nich nerobí ubytovacie zariadenia.

10. Žalovaná bola povinná platiť nájom aj počas výpovednej lehoty bez ohľadu na to, že predmet
podnájmu neužívala. Žalobca jej užívanie predmetu podnájmu umožnil a žiadnym spôsobom jej v tom
nebránil.

11. Žalovaná navrhla rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

12. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal rozsudok v napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, aj keď s právnou kvalifikáciou zmluvného vzťahu vzniknutého

medzi stranami sporu ako zmluvy o ubytovaní, sa stotožniť nedá.

13. Vo veci, s výnimkou právneho posúdenia zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou ako
zmluvy o ubytovaní, sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

14. V prejednávanej veci je nepochybné, že strany sporu dňa 17.09.2018 uzatvorili zmluvu o podnájme
a to na dobu neurčitú. Možnosť uzatvorenia zmluvy o podnájme bez časového určenia priamo vyplýva

z ust. § 719 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od zmluvy o podnájme, zo zmluvy o ubytovaní
uzatvorenej v súlade s ust. § 754 Občianskeho zákonníka, vznikne objednávateľovi právo, aby mu
ubytovateľ poskytol prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu
ubytovania v zariadení na to určenom (hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia). Účelom zmluvy oubytovaní je poskytnúť niekomu prechodné ubytovanie v zariadení na to určenom. Z uzatvorenej zmluvy
medzi stranami sporu nevyplýva, aby táto mala mať prechodný charakter.

15. Z odôvodnenia rozhodnutia sa nedá zistiť, na základe akých skutočností a dôkazov sa dospelo k
záveruotom,žežalovanábolaubytovanávtypickejubytovniumožňujúcejubytovanieosobámzcudziny,
majúcim zamestnanie v Nemecku.

16. Čo sa týka interného predpisu nazvaného ako „Domový poriadok“, ktorý bol použitý na potvrdenie

právnej kvalifikácie vzniknutého zmluvného vzťahu ako zmluvy o ubytovaní, je potrebné zdôrazniť, že
tento interný predpis je spomenutý v zmluve o podnájme ako príloha č. 1, pričom v samotnom spise
sa tento „Domový poriadok“ vôbec nenachádza. Na ubytovacie poriadky odkazuje Občiansky zákonník
v ust. § 754 ods. 2 a to v súvislosti s povinnosťou ubytovaného zaplatiť za ubytovanie a služby s ním
spojené ubytovateľovi cenu v lehotách určených ubytovacími poriadkami. V prejednávanej veci lehota
splatnosti dohodnutých úhrad je priamo uvedená v zmluve o podnájme.

17. Napriek vyššie uvedenému je potrebné zdôrazniť, že pre prejednávanú vec nie je až tak právne
významnýcharakterzmluvyuzatvorenejmedzižalobcomažalovanou,alespôsobukončeniazmluvného
vzťahu.

18. V zmluve o podnájme zo dňa 17.09.2018 si strany sporu ako jeden zo spôsobov ukončenia zmluvy
dohodli písomnú výpoveď s výpovednou dobou jedného mesiaca počítanou od prvého dňa mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená. Žalovaná podaním zo dňa 29.09.2018
označeným ako žiadosť o ukončenie nájomnej zmluvy, vypovedala zmluvu o nájme uzavretú dňa
17.09.2018 k 30.09.2018. V zmysle dohodnutej výpovednej doby zmluvný vzťah mal byť ukončený ku

dňu 31.10.2018.

19. K zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
došlo z dôvodu, že priznanie požadovaného plnenia, ktoré formálne obsahu zmluvy zodpovedá, by
odporovalo dobrým mravom podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná už vo svojom

odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 02.08.2019 (č.l. 22 spisu) poukázala na to, že po odchode
z Nemecka žalobca ubytoval ďalšie osoby a tým neutrpel žiadnu finančnú ujmu na nájomnom. Z jeho
strany by tak išlo o svojvoľné obohatenie sa. Uvedené skutkové tvrdenie žalovanej žalobca nepoprel.

20. Ust. § 150 C.s.p. zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie

je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú
povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto
povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou
obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového
konania (§ 153 C.s.p.).

21. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok
procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods.
1 C.s.p.), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods.
2 C.s.p.). V dôsledku nepopretia skutkových tvrdení žalovanej o tom, že po jej odchode z Nemecka

boli v jej izbe ubytované ďalšie osoby, v dôsledku čoho žalobcovi žiadna ujma vzniknúť nemohla,
priznanie ďalšieho peňažného plnenia v rozsahu nad právoplatne priznanú sumu 117 eur za obdobie
od 17.09.2018 do 30.09.2018 s príslušným úrokom z omeškania by odporovalo dobrým mravom. Platí
totiž ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O to viac to platí v situácii, ak žalobca po odchode
žalovanej z Nemecka umožnil počas plynutia výpovednej doby iným osobám užívať predmet podnájmu,
čím reálne znemožnil užívanie časti prenechanej nehnuteľnosti žalovanou.

22. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok vo

výrokuozamietnutížalobyvprevyšujúcejčastiavovýrokuotrováchkonaniaakovecnesprávnypotvrdil.23. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,
ods. 2 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

24. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).