Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. júl 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/118/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117215885
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4117215885.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: S. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom
N.T.,S.XXX,protižalovanému:PROFICREDITSlovakia,s.r.o.,sosídlomBratislava,Pribinova25,IČO:
35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho
16, o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nitra zo dňa 29. 3. 2019, č. k. 16Csp/140/2017-132, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, okrem jeho zamietajúceho výroku, p o t v r d
z u j e .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 28. 7. 2011 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez
poplatkov (výrok I.) a úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28. 7. 2011
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov (výrok II.). Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 385,53 eura do troch 3 dní právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.)
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok IV.). Zároveň vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu

trov konania právo (výrok V.).

2.V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že zmluvy o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č. XXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č.
XXXXXXXXXX zo dňa 18. 1. 2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 18. 1. 2013 uzatvorené medzi ním a
žalovaným sú neplatné pre početné neprijateľné podmienky, že úver na základe zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č. XXXXXXXXX zo dňa 24. 7. 2011, č. XXXXXXXXXX

zo dňa 18. 1. 2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 18. 1. 2013 sú bezúročné a bez poplatkov a tiež
žiadal vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 5 385,53 eur. Uznesením zo dňa 27. 11. 2018 č. k.
16Csp/140/2017-103 konanie o určenie, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č.
XXXXXXXXXX obe zo dňa 18. 11. 2013 uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné a že úver
z týchto zmlúv je bezúročný a bez poplatkov, zastavil z dôvodu litispendencie. Z hľadiska skutkového
stavu výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 24. 7. 2011 žalobca ako dlžník
a žalovaný ako veriteľ uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová

zmluva I.) a toho istého dňa i zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová zmluva
II.), na základe ktorých žalovaný poskytol žalobcovi revolvingový úver pri každej vo výške 1 020 eur za
totožných zmluvných podmienok. Splatnosť úveru bola stanovená v rozsahu 42 mesačných splátok po
54,65 eura do 29. dňa v mesiaci pri celkovej čiastke, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2 295,30 eura,pri RPMN vo výške 69,55%, ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, priemernej RMPN 46,56% poskytnutej
čiastky revolvingu 537,76 eura, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1 311,60 eura,
predpokladanej RPMN po poskytnutí revolvingu 60,49%, ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,20% a

ročnej úrokovej sadzbe úroku z omeškania 9,50%. Poukázal na to, že v zmluvách podľa odseku 8.1
bola dojednaná dohoda o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi
na jeho žiadosť a po splnení podmienok službu spočívajúcu v odklade maximálne troch akýchkoľvek
splátok úveru, resp. revolvingu a záväzok dlžníka zaplatiť odplatu za poskytnutú službu, spočívajúcu v
možnosti odkladu splátok úveru vo výške 146,92 eura a za poskytnutie služby spočívajúcu v možnosti

odkladu splátok revolvingu vo výške 76,32 eura a v prípade, ak bude revolving poskytnutý na odsek
8.4 zmluvy, podľa ktorého odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom
uzatvorenia dohody o poskytnutí služby. V ten istý deň strany sporu uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu
č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. Rovnako bolo v konaní preukázané, že strany sporu dňa 18.
1. 2013 uzatvorili zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová zmluva III.) a
č. XXXXXXXXXX (ďalej len úverová zmluva IV.) taktiež totožného obsahu a týmito žalovaný poskytol

žalobcovi úver vo výške vždy 930 eur pri dohodnutej splatnosti 42 splátok k 28. dňu v mesiaci, pri výške
mesačnej splátky 49,83 eura, celkovej čiastke, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2 092,86 eura, RPMN
68,83%, ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, priemernej RPMN 46,35%, poskytnutej čiastke revolvingu
490,33 eura, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1 195,92 eura, predpokladanej
RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01%, ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,21% a ročnej

úrokovej sadzbe úrokov z omeškania 8,75%. Podľa bodu 8.1 zmlúv bola v nich dojednaná dohoda
o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po
splnení podmienok službu spočívajúcu v odklade maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp.
revolvingu a záväzok dlžníka zaplatiť odplatu za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok úveru
vo výške 133,98 eura a za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 69,60

eura, v prípade ak bude revolving poskytnutý, pričom v bode 8.4 zmluvy bolo stanovené, že odplata za
poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzatvorenia dohody o poskytnutí služby.
Opierajúc sa o ustanovenie § 52 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka dôvodil, že právny
vzťah medzi stranami sporu založený predmetnými zmluvami je spotrebiteľským vzťahom, kde na jednej
strane vystupuje dodávateľ, ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti a na druhej spotrebiteľ ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, predložené zmluvy sú typovými spotrebiteľskými zmluvami, ktoré
boli pre spotrebiteľa vopred pripravené a ich obsah nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, z ktorého
dôvodu ho bolo potrebné posúdiť aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, zák. č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a zák. č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa platnými v čase uzavretia zmluvy o úvere. Poukázal i na rozhodovaciu prax, z
ktorej vyplýva, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
jeho účinnosťou. Prioritne posudzoval žalovaným namietanú prekážku res iudicata, resp. litispendencie,

pretože o nároku žalovaného voči žalobcovi sa rozhoduje v rámci rozhodcovského konania. V tejto
súvislosti argumentoval, že žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal ani neoznačil
dôkazy na jeho preukázanie. I napriek tomu mal za to, že v danom prípade nejde o takúto prekážku,
keď právomoc rozhodcovského súdu na riešenie sporov vyplývajúcich z určitého zmluvného vzťahu
v rozhodcovskom konaní je vždy založená na dohode zmluvných strán vyjadrenej v rozhodcovskej

zmluve, pričom rozhodcovská zmluva je takou zmluvnou podmienkou, ktorá v zmysle § 53 OZ musí
byť individuálne dojednaná so spotrebiteľom bez ohľadu na formu ako aj znenie rozhodcovskej doložky
(zmluvy) uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je potrebné považovať rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku, ak by vznikla v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Prezentoval názor, že

znenie uzatvorených rozhodcovských zmlúv v danom prípade budí dojem, že individuálne dojednané
boli, keď obsahujú vyhlásenie dlžníka, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí a tvrdenie, že
veriteľ pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy dlžníka o dôsledkoch jej uzatvorenia dostatočne poučil.
V tejto súvislosti konštatoval, že k takýmto písomným vyhláseniami musí pristúpiť aj skutočná praktická
realizácia toho, čo je v rozhodcovskej zmluve deklarované, avšak súdu z jeho činnosti je známe, že

žalovaný vo vzťahu k spotrebiteľom pri predkladaní rozhodcovskej zmluvy používa nekalé praktiky a
dochádza k situácii, že spotrebiteľ nemá dostatočný čas a priestor, aby sa so zmluvnými podmienkami
riadne a včas oboznámil. Práve naopak, predloží mu všetky listiny potrebné na uzatvorenie zmluvy
naraz a hoci ho k podpisu nenúti, či nenavádza, vyvoláva v ňom dojem, že je všetko v poriadku,ničím sa netreba podrobne zaoberať a stačí to len podpísať. Tomu nasvedčuje aj totožný dátum
podpisu žiadosti/zmlúv o poskytnutie úveru a rozhodcovských zmlúv. Akcentoval, že rozhodovacia prax
súdov v súvislosti s ochranou práv spotrebiteľa pripúšťa v prípade, ak bol predmetom rozhodcovského

konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aby súd ex offo skúmal existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy a ak dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je z pohľadu ochrany práv
spotrebiteľa neprijateľná a tým neplatná, je na rozhodcovský rozsudok potrebné hľadieť akoby nebol
vydaný,apretonemôževytváraťprekážkuprávoplatnerozhodnutejveci,ktorábysúdubránilavecznovu
prejednať. Ďalej sa zaoberal skúmaním, či je žalobcom požadovaná žaloba o určenie prípustná a to i s

ohľadom na námietku žalovaného a dospel k záveru, že vo vzťahu k určeniu neplatnosti spotrebiteľských
zmlúv a určeniu, že úver je bezúročný a bez poplatkov je žaloba prípustná, pretože z ustanovenia
§ 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru a možnosť podania takejto žaloby vyplýva z osobitných predpisov, a teda takáto
žaloba je prípustnou podľa ustanovenia § 137 písm. d/ CSP.

3. Následne poukázal na ustanovenia §§ 3 ods. 1, 34, 37 ods. 1, 39 a 41 OZ, ako i § 1 ods. 2, § 2 písm.
a/, b/, d/, g/, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv (ďalej len ZoSÚ) a s
ohľadomnažalobcomnamietanúabsenciuzákonompožadovanýchnáležitostívzmluveoúverepristúpil

ku skúmaniu predmetných zmlúv z pohľadu dodržania podstatných náležitostí uvedených v § 9 ods. 2
ZoSÚ. Po preskúmaní úverových zmlúv I. a II. dospel k záveru, že tieto neobsahujú všetky náležitosti
a to konkrétne údaj o konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ, keď termín konečnej
splatnosti v zmluve absentuje a je ho možné vyvodiť len zo zmluvných dojedaní a z oznámenia veriteľa o
schválení úveru. V zmluvách bolo uvedené, že úver je splatný v 42 splátkach, čo však nie je postačujúce

a navyše nespĺňa požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti, pričom zmyslom § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ je,
aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti
vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu
konečnej splatnosti úveru. Uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru a splatnosti jednotlivých splátok
len v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi prípadne v splátkovom kalendári nepovažoval za

postačujúce, pretože takéto oznámenie má len charakter informácie o schválenom spotrebiteľskom
úvere adresovanom žalovanému ako dlžníkovi a nie je súčasťou návrhu alebo akceptácie návrhu,
teda nie je súčasťou zmluvy o úvere. Naviac oznámenie o schválení úveru rovnako ako zmluvné
dojednania žalobcov nie sú podpísané, neboli individuálne dojednané a teda nie je zrejmé, či s nimi
bol oboznámený a boli mu odovzdané, napriek tomu, že v bode 13 zmluvy o úvere sa nachádza

prehlásenie, že zmluvné dojednania sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a žalobca sa s nimi oboznámil.
V súvislosti s posudzovaním údaju o RPMN uvedeného v zmluve uviedol, že na účely ich výpočtu sa
majú použiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, keď podľa § 2 písm.
g/ ZoSÚ celkovými nákladmi spotrebiteľa sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a

ktoré sú veriteľovi známe, pričom do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver. Mal za to, že dohoda o poskytnutí
služby uzatvorená v ten istý deň ako zmluva o úvere, ktorá je včlenená do textu samotnej zmluvy o úvere,
hocisosamostatnýmpodpisom,jeakcesorickouzmluvouvovzťahukzmluveoúvereavtejtosažalobca

zaviazal za poskytnutú službu (možnosť odkladu splátok) zaplatiť sumu 146,92 eura. Ide teda o platbu
spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok s ohľadom na čo mal za to, že dohoda o poskytnutí
služby je doplnkovou službou súvisiacou so spotrebiteľským úverom, a preto odplata za službu, ktorá
bola predmetom zmluvy o zabezpečení splátok úveru mal byť podľa § 2 písm. g/ ZoSÚ zahrnutá do
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a teda aj do RPMN. V prípade,

ak táto odmena zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru by bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj
do RPMN, podstatne by zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere a
namiesto 70,01% by predstavovala 93,01%, čoho dôsledkom je, že v zmluvách o spotrebiteľskom úvere
bola RPMN nesprávne uvedená v neprospech spotrebiteľa. K absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
k/ ZoSÚ tvrdenej žalobcom uviedol, že predmetné ustanovenie vyložil eurokomformne vychádzajúc zo

smernice 2008/ES.33. a v súlade s riešením tejto otázky Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo
146/2017 zo dňa 22. 2. 2018, podľa záverov ktorého nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis
splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu úrok a poplatky a toto ustanovenie len spresňuje, čosplátka úveru zahrňuje. Dospel tak k záveru, že pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ
a nesprávne uvedenú RPMN v úverových zmluvách I. a II. sa úvery považujú podľa § 11 ods. 1 písm. a/,
b/ ZoSÚ za bezúročné a bez poplatkov, preto žalobe v tejto časti vyhovel. Keďže žalobca sa domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia i z úverových zmlúv III. a IV. preskúmal i tieto zmluvy z pohľadu
dodržania podstatných náležitostí zmlúv uvedených v § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu ich
uzatvorenia. Zistil, že obdobne v nich absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ, a teda termín
konečnej splatnosti, a je v nich uvedená i nesprávna RPMN v neprospech spotrebiteľa, keď žalovaný
nezohľadnilprijejvýpočtepoplatokzadoplnkovúslužbu-dohoduoposkytovaníslužby,zakomponovanú

v článku 8. zmlúv, a preto odkazujúc na argumentáciu vzťahujúcu sa k úverovým zmluvám I. a II. aj úvery
zúverovýchzmlúvIII.aIV.považovalzabezúročnéabezpoplatkovpodľa§11ods.1písm.b/ad/ZoSÚ.

4. S ohľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov zo všetkých sporom dotknutých
úverových zmlúv opierajúc sa o § 451 ods. 1, 2 a § 458 ods. 1 až 3 OZ prezentoval, že veriteľ mal nárok
len na zaplatenie poskytnutej sumy po odrátaní plnenia zo strany žalobcu a nad tento rozsah sa žalovaný

na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a preto má povinnosť obohatenie mu vydať. V prípade úverovej
zmluvy č. I mal za preukázané, že žalobca uhradil žalovanému sumu 3 085,75 eura, avšak z titulu
úveru mu bolo reálne poukázaných 873,08 eura, ako i revolving vo výške 461,44 eura, a teda na strane
žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 1 751,23 eura. V súvislosti s úverovou zmluvou
II. žalobca podľa vlastného tvrdenia uhradil žalovanému sumu 3 278,76 eura, pričom zo stanoviska

predloženého žalovaným vyplýva, že uhradil sumu 3 333,67 eura, reálne mu bolo vyplatených 873,08
eura po odrátaní poplatku za poskytnutie služby a tiež mu bol poskytnutý aj revolving vo výške 537,76
eura, z ktorého mu bola reálne poskytnutá suma 461,44 eura, z ktorého dôvodu na strane žalovaného
vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 1 999,15 eura, avšak žalobca si žalobou uplatnil len sumu vo
výške 1 944,15 eura, ktorou bol súd viazaný. V prípade úverovej zmluvy III. žalobca zaplatil žalovanému

z titulu poskytnutého úveru sumu 1 626,01 eura, pričom mu bolo vyplatených 796,62 eura a bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného z tejto úverovej zmluvy, predstavovalo sumu 829,99 eura, ktoré si
však žalobca uplatnil len vo výške 819,99 eura, čím bol súd viazaný. Aj pokiaľ ide o úverovú zmluvu IV.
v súvislosti s ktorou žalobca zaplatil žalovanému sumu 1 676,18 eura pri reálne poskytnutému úveru
zo strany žalovaného vo výške 796,62 eura, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo

výške880,16eura,ktorésižalobcauplatnilvovýške870,16eura.Nazákladetaktozistenýchskutkových
okolnostípretožalovanémuuložilpovinnosťztituluvydaniabezdôvodnéhoobohateniazaplatiťžalobcovi
úhrnomsumu5385,53eura(1751,23eura+1944,15eura+819,99eura+870,16eura).Vpožadovanej
časti určenia neplatnosti úverových zmlúv I., II. pre množstvo neprijateľných podmienok žalobu zamietol,
keď žalobca svoje nároky formuloval len v petite žaloby, uviedol len všeobecné tvrdenia bez konkrétnych

skutočností, ktoré nedostatky sa nepodarili odstrániť ani výsluchom žalobcu na pojednávaní, keďže sa
ho nezúčastnil, a preto vychádzal len z obsahu súdneho spisu, na základe čoho dospel k záveru, že
žalobe v tejto časti nie je možné vyhovieť. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP
a s ohľadom na približne rovnaký úspech strán v konaní vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.

5. Proti tomuto rozsudku, okrem jeho zamietajúcej časti, podal žalovaný odvolanie, žiadal ho zmeniť
a žalobu zamietnuť dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Nestotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu, že úverové zmluvy I.,
II., neobsahujú údaje o konečnej splatnosti úveru a je v nich nesprávne určená hodnota RPMN. V

súvislosti s uvádzaním konečnej splatnosti úveru považoval za podstatné, že táto náležitosť nemôže,
a ani nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru, pričom v tomto smere odkázal na Súdny
dvor EU v bode 58. jeho rozsudku vo veci C-42/15, ako i uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017.
Argumentoval,ženáležitosť„konečnásplatnosťúveru“nepoznáúnijnéprávo,čoviedloikzmenezákona
č.129/2010Z.z.,ktorýmtátonáležitosťbolavylúčená.Znamená topotom,žepriaplikáciizneniazákona

do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona a preto vo
vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe
bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod
bezúročnosti a tiež preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu
záväzku spotrebiteľa. Naviac zákonná požiadavka uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru bola v

posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi a to určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, ako i spôsobom vyplývajúcim z článku
IV. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v
oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Ďalej dôvodil, že súd nesprávnevyhodnotil aj skutočnosti spojené s určením výšky RPMN, keď podľa neho mali byť pri jeho výpočte
započítané aj náklady podľa dohody o poskytovaní služieb. Tieto závery označil za vzájomne rozporné
a nekonzistentné, pretože podľa jeho tvrdenia dohody o poskytovaní služieb sú neplatnými, avšak

zároveň uviedol, že náklady mali byť zahrnuté do celkových nákladov podľa § 9 ods. 2 písm. g/ zákona
č. 129/2010 Z. z., čo je zmätočný právny záver, pretože celkové náklady zahrňujú náklady splatných
úkonov. Okrem toho tento záver súd prvej inštancie neodôvodnil žiadnym zákonným ustanovením,
pričom s prihliadnutím na právnu úpravu určovania RPMN je zrejmé, že súčasťou RPMN by mali byť
náklady súvisiace so spotrebiteľským úverom a nie bezdôvodné obohatenie v súvislosti s neplatnou

dohodou o poskytovaní služieb. V tejto súvislosti poukázal i na rozpor záverov súdu prvej inštancie
s ustanoveniami zákona č. 129/2010 a úvahu súdu o zaraďovaní nákladov z dohody o poskytovaní
služieb označil za založenú na pomerne zjednodušenej myšlienke o tom, že ak nejaké náklady priamo,
či nepriamo súvisia so spotrebiteľským úverom, potom sú súčasťou RPMN. Takýto postup označil za
odporujúci zákonu a to legálnej definícii celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, z
ktorých sa počíta hodnota RPMN. Argumentoval, že z ustanovenia § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.

z. vyplýva, že podmienkou pre zaradenie nákladov súvisiacich s doplnkovými službami do celkových
nákladov je to, či ide alebo nejde o službu, ktorú musí spotrebiteľ uzavrieť a zákon ako predpoklad
neurčil to, či má ísť o náklady z dohody o doplnkovej službe, ktorá súvisí alebo nesúvisí s úverom. Mal
za to, že výsledky dokazovania nedávali žiadny základ pre záver o tom, aby náklady podľa dohody
o poskytovaní služieb boli súčasťou celkových nákladov spojených s úverom a teda aj súčasťou

RPMN, pričom súdom uvedený predpoklad, že ide o náklady z dohody súvisiace s úverovou zmluvou
nepostačuje, pretože zo znenia § 2 písm. g/ vyplýva, že takéto náklady sú súčasťou len vtedy, ak
dohoda o doplnkovej službe bola predpokladom pre získanie úveru, čo preukázané nebolo. Namietol
ako nesprávne tiež závery, že o nárokoch žalovaného bolo už právoplatne rozhodnuté, keď tvrdil, že v
konaní označil konkrétne akým rozhodnutím, ktorý fakt žalobca nespochybnil a napriek tomu, že súd

prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz mal za to, že rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje pre jeho
konanie žiadnu prekážku. Zo strany súdu ide tak o mylné a vecne nesprávne závery, pretože žiadny
zákon neoprávňuje všeobecný súd zasahovať do rozhodcovského rozhodnutia alebo ho nerešpektovať
inak ako predpísaným postupom a spôsobom, ktorými sú konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského
rozsudku a v obmedzenom rozsahu exekučné konanie pri výkone rozhodcovského rozhodnutia. Pokiaľ

súd svoje závery odôvodnil poznatkami zo svojej činnosti, tieto však nekonkretizoval a neuviedol z
čoho ich vyvodil a na základe čoho dospel k záveru ich použiteľnosti, musel by ustáliť existenciu
takého skutkového stavu, ktorý je zhodný s tým, ohľadne ktorého takéto skutočnosti známe súdu z jeho
činnosti získal, keď žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku neumožňuje súdu založiť svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré nie sú výsledkom dokazovania.

6.Žalobcavosvojompísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanéhonavrholrozsudoksúduprvejinštancie
potvrdiť ako vecne správny. Odvolanie žalovaného označil za nedôvodné. Mal za to, že žalovaný sa
opiera o rozsudok súdneho dvora C-42/15, ktorý nie je aplikovateľný na naše spotrebiteľské zmluvy,
pričom zákon 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je platný. Do pozornosti dal i ním označené

rozsudky krajských a okresných súdov ako i skutočnosť, že je vedených množstvo súdnych konaní proti
žalovanému, v ktorých je neúspešný pre porušovanie spotrebiteľského práva, čo však nie je dôsledkom
jeho nevedomosti, ale vôle získavať na úkor občanov, čo najväčší profit. Konanie žalovaného preto
nemožno hodnotiť inak ako úmyselné obohacovanie sa na úkor obyvateľstva.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinností upravenej v ustanovení § 219 ods.
3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. V tomto konaní sa žalobca žalobou domáhal určenia neplatnosti zmlúv o revolvingovom úvere I. -
IV., určenia, že úver z týchto zmlúv vyplývajúci je bezúročný a bez poplatkov, ako i zaplatenia sumy 5
385,53 eura z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 27. 11.
2018 č. k. 16Csp/140/2017-103, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 12. 2018, konanie o určenie, že

zmluva o revolvingovom úvere III. a IV. a úver vyplývajúci z týchto zmlúv je bezúročný a bez poplatkov,
bolo zastavené. Následne súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom určil, že úver zo zmluvy o
revolvingovom úvere I. a II. je bezúročný a bez poplatkov, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
5 385,53 eura do troch dní od jeho právoplatnosti a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Pre absenciuodvolania strán sporu zamietajúca časť rozsudku súdu prvej inštancie nadobudla právoplatnosť a
predmetom odvolacieho konania tak zostali len určujúce výroky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úverov zo zmlúv o revolvingovom úvere I. a II., výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

5.385,53 eura a na ne nadväzujúci výrok o náhrade trov konania.

9. Z hľadiska skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, z ktorého vychádzal i
odvolací súd, bolo v preskúmavanej veci preukázané, že strany sporu dňa 28. 7. 2011 uzatvorili
dve zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX totožného obsahu, na

základe ktorých žalovaný poskytol žalobcovi úver vždy vo výške 1 020 eur, ktorý sa žalobca zaviazal
splatiť v 42 mesačných splátkach po 54,65 eura, pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, RPMN 69,55%,
priemernej RPMN 46,56%, celkovej čiastke na zaplatenie 2.295,30 eura, poskytnutej čiastke revolvingu
537,76 eura, celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1 311,60 eura, predpokladanej
RPMN o poskytnutí revolvingu 60,49% a ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,20%. Súčasťou zmlúv
o revolvingovom úvere bola i dohoda o poskytnutí služby (bod 8), ktorej predmetom bol záväzok

žalovaného poskytnúť žalobcovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne
troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu a záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému odplatu za
poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 146,92 eur a
za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 76,32
eur s tým, že odplata je splatná dňom uzavretia dohody o poskytnutí služby. Ďalšie dve zmluvy

o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX, ktoré sú predmetom tohto konania
uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 21. 1. 2013 a podľa ich zhodného obsahu na ich základe
poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 930 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť v 42 mesačných
splátkach po 49,83 eura, pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01%, RPMN 68,83%, priemernej RPMN
46,35%, celkovej čiastke na zaplatenie 2 092,86 eura, poskytnutej čiastke revolvingu 490,33 eura,

celkovej čiastke pri revolvingu, ktorú musí žalobca zaplatiť 1 195,92 eura, predpokladanej RPMN po
poskytnutí revolvingu 70,01% a ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 76,21%. Rovnako tak súčasťou
týchto zmlúv boli dohody o poskytovaní služby upravujúce záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi
na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru,
resp. revolvingu poskytnutého na základe zmluvy a záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému za poskytnutie

služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 133,98 eur a za poskytnutie
služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 69,60 eura. Žalovaný
z titulu uvedených úverových zmlúv vyplatil žalobcovi reálne vždy finančné prostriedky podľa výšky
dohodnutého úveru, krátené o odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti
splátok úveru v zmluve uvedenej alebo za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti

splátok revolvingu.

10. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že sporom dotknuté
úverové zmluvy, z ktorých žalobca vyvodzoval uplatnený nárok sú zmluvami spotrebiteľskými, čo ani
žiadna zo sporových strán nerozporovala, keďže na jej základe žalovaný v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti sa zaviazal poskytnúť žalobcovi ako fyzickej osobe peňažné prostriedky a
žalobca sa tieto zaviazal vrátiť v pravidelných splátkach, pričom pri uzatváraní zmluvy nevystupoval v
rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Na daný právny vzťah zo zmluvy o úvere podľa
§ 497 Obchodného zákonníka tak bolo potrebné aplikovať i ustanovenia § 52 a nasl. OZ, ako i normy
spotrebiteľského práva, vrátane zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv.

11. S ohľadom na žalovaným tvrdené odvolacie dôvody, odvolací súd úvodom uvádza, že žalovaným
uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný

tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením §
191 CSP, ak súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli
aleboinaknevyšlipočaskonanianajavoaleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanými

dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávnymi sú aj také skutkové zistenia,
ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiskazávažnosti, zákonnosti, pravdivosti, prípadne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia §§ 192, 193 a 205 CSP.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je daný, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k
nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale

nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným namietané odvolacie dôvody
nie sú dané. Súd prvej inštancie totiž vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné
na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
dôkladne a správne vyhodnotil, čím dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne

posúdil. Jeho rozhodnutie, týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností, je vyčerpávajúco
správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozhodnutia
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutých častiach, využijúc
postup podľa § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti, na ktoré odkazuje ako

presvedčivé, nenachádzajúc dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd dodáva, že
prvoinštančný súd záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zhora označených úverov prijal pre absenciu
obligatórnej náležitosti úverových zmlúv a to uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru, ako i pre

nesprávnosť údaju o RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. V tomto smere odvolací súd
v súvislosti s argumentáciou žalovaného, uvádzanou v jeho odvolaní, nerozporuje, že zákonom č.
279/2017 Z. z. s účinnosťou od 1. 5. 2018 došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z. z. v § 9 ods. 2 písm. d/
tým, že bola ako podstatná náležitosť úverovej zmluvy vypustené uvádzanie termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Ako uvádza dôvodová správa k tejto legislatívno-technickej úprave došlo v

nadväznosti na zabezpečenie súladu zákona so Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ako i z dôvodu záverov prijatých rozsudkom Súdneho dvora
EU vo veci C-42/15, podľa ktorého členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení smernice. Podstatným, ale je, že termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru bol v čase uzatvorenia predmetných úverových zmlúv obligatórnou

náležitosťou zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré neuvedenie malo podľa § 11 ods. 1 písm. b/ za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetných úverov. Treba zdôrazniť, že v právnom štáte platí zákaz
retroaktivity právnych noriem a preto nové znenie dotknutého ustanovenia nie je možné uplatniť spätne
na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou. Znamená to, že podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona

č. 129/2010 Z. z. zmluvy o spotrebiteľských úveroch museli obsahovať ako zákonom predpísanú
obligatórnu náležitosť termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď opačný výklad by bol
v priamom rozpore s jednoznačným ustanovením zákona a išlo by tak o neprípustný výklad contra
legem. Je tiež potrebné zdôrazniť, že účelom právnej úpravy, účinnej v čase uzatvorenia predmetných
úverových zmlúv bolo, aby spotrebiteľ mal možnosť pred ich uzatvorením byť informovaný o konečnej

splatnosti úveru, preto sa vyžadovalo, aby tento údaj bol obsahom priamo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a nie iných súvisiacich listín, napr. jednostranného oznámenia veriteľa i schválení úveru dlžníkovi,
ako to bolo v danom prípade, kedy sa žalobca o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru dozvedel
až po uzavretí zmluvy z oznámenia žalovaného, čo nezodpovedá účelu sledovanému zákonom. I keď
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. nevymedzovalo akým spôsobom má byť

konečná splatnosť spotrebiteľského úveru v zmluve uvedená, účelom tohto ustanovenia bolo zaručiť
spotrebiteľovi, aby poznal dobu do kedy bude povinný predmetný úver splácať. Neznamenalo to ale,
že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musel byť v zmluve uvedený jednoznačným
dátumom (dňom, mesiacom a rokom). Tento cieľ bol splnený pokiaľ podmienky zmluvy umožňovalispotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento údaj. O takýto prípad však v súdenej veci
nejde, pretože len v úverových zmluvách uvedených dátumov splatnosti mesačných splátok a počtu
mesačných splátok, bez ďalšieho, žalobca ako spotrebiteľ nemohol vyvodiť termín konečnej splatnosti

a pokiaľ až z oznámenia žalovaného sa dozvedel termín prvej a poslednej splátky, tieto údaje mu v
čase, keď vstupoval do zmluvného vzťahu známe neboli, a ako už bolo uvedené oznámenie nebolo
súčasťou zmlúv o spotrebiteľskom úvere. V sporom dotknutých zmluvách o spotrebiteľskom úvere tak
žiadnym relevantným spôsobom nebol uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, čím
absentovala v nich náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase

ich uzatvorenia. Uvedené zistenie tak má za následok, že predmetné úvery sa v zmysle § 11 ods. 1
písm. d/ zákona č. 129/2010 považujú za bezúročné a bez poplatkov, preto dôvodne súd prvej inštancie
výrokmi I. a II. žalobe v tejto časti vyhovel.

15. Odvolací súd si rovnako tak osvojil i záver prvoinštančného súdu, že úverové zmluvy neobsahovali
ani správne dojednanie o výške ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) a predpoklady použité

na jej výpočet. Je totiž potrebné uviesť, že RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (§
2 písm. i/ ZoSÚ) a celková výška spotrebiteľského úveru je maximálna výška alebo súčet všetkých
finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade je
nepochybné,žežalovanýprivšetkýchštyrochúverovýchzmluvách,predmetomktorýchboloposkytnutie

úverov, nevyplatil žalovanému celú výšku úveru uvedeného v zmluve, ale v skutočnosti mu poskytol
úvery krátené vždy o príslušnú sumu z titulu odplaty za poskytnutie služby. Celková čiastka, ktorú mal
žalobca podľa úverových zmlúv zaplatiť, však predstavovala sumu pozostávajúcu z úverov a nákladov,
pričom výška úveru bola uvedené aj s danou odplatou za poskytnutie služby. Táto skutočnosť sa
prirodzene premietla i pri výpočte RPMN, ktorej výška v dôsledku nezapočítania sumy, ktorú si žalovaný

ponechal pri vyplatení úverov, nezodpovedala skutočným nákladom na poskytnuté úvery. Znamená to
teda, že pokiaľ žalovaný pri výpočte RPMN vychádzal z výšky úveru v zmluvách uvedeného a z celkovej
čiastky na zaplatenie, bezpochyby RPMN v zmluvách bola uvedená nesprávne a to v neprospech
žalobcu ako spotrebiteľa, keďže správne mal žalovaný pri stanovení jej výpočtu vychádzať zo sumy
úverov reálne žalobcovi poskytnutých. V tomto smere odvolací súd odkazuje i na rozhodnutie ESD vo

veci C-377/14, čl. 3 písm. l/, čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 a bod I. prílohy 1 Smernice, ktoré sa majú
vykladať tak, že celková výška úveru a výška čerpania úveru predstavujú celkovú sumu, ktorá bola
daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s úverom a ktoré nie sú spotrebiteľovi reálne vyplatené. Záver o nesprávnosti v zmluvách
vypočítanej RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa vyplýva zo skutočnosti, že odplata podľa

dohody o poskytnutí služby do celkových nákladov spotrebiteľa zahrnutá nebola, čo je samostatným
dôvodom aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ. Keďže nesprávne uvedená RPMN v
úverovej zmluve znamená, akoby nebola uvedená vôbec, aj táto skutočnosť spôsobila bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úverov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia úverových zmlúv.

16. V časti zaplatenia sumy 5 385,53 eura požadovanej žalobcom súd prvej inštancie svoje vyhovujúce
rozhodnutie vyvodil z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ, keď žalovaný získal
majetkový prospech bez právneho dôvodu tým, že žalobca na základe sporom dotknutých úverových
zmlúv plnil žalovanému sumy prevyšujúce reálne získané istiny úveru. V tomto smere odvolací súd len

zvýrazňuje, že pri správnosti záveru súdu prvej inštancie, že vo všetkých štyroch prípadoch dotknutých
úverov je nevyhnutné tieto považovať za bezúročné a bez poplatkov, na strane žalovaného došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia v žalobcom uplatnenej výške, ktorú žalovaný ani argumentačne v
odvolaní nespochybnil, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Preto súd prvej inštancie opodstatnene aj v
tejto časti žalobe vyhovel a odvolací súd v tomto smere odkazuje na jasné, zrozumiteľné a presvedčivé

odôvodnenie rozsudku, ktoré v podrobnostiach preberá a preto ho duplicitne opakovať nebude.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie okrem jeho zamietajúcej
časti, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že v odvolacom konaní plne
úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, i keď s ohľadom na výsledok
odvolacieho konania principiálne by bolo na mieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania
žalobcovi podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V danej veci však možnosťpriznania náhrady trov konania vylučoval skutočnosť, že žalobcovi v odvolacom konaní preukázateľne
žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).